Minulost
I. Zrodenie
Moja existencia na tomto svete začala veľmi dávno. V časoch, na ktoré málokto rád spomína. Narodil som sa spolu s mojim bratom rodičom, ktorí tvorili alfa pár. Už od mala som sa mal ako v bavlnke. Nikdy mi nič nechýbalo a ani som nepocítil strach o svoj život. S mojim bratom som mal naozaj veľmi dobrý vzťah. Držali sme pokope a pomáhali sme si navzájom, keď niekto z nás v niečom zaostával.
Ja sám som mal problém, ktorý sa týkal učenia všemožných vedomostí, ktoré mi nešli vôbec naučiť! Bol som z toho veľmi smutný, dokonca i za pomoci mojej rodiny a členov svorky, nedokázal som sa hlavne bylinkárstvo. Nie v mojich skorých rokoch. Ako však čas plynul, zdokonalil som sa v love a bol aspoň nápomocným lovcom pre moju svorku. Rodičia boli na mňa veľmi hrdí a mali zo mňa náramnú radosť. Myslel som si v tú dobu, že život je naozaj nádherný.
Po nejakej dobe k nám zavítal cudzinec menom Aysha. Bola to zvláštna vlčica, ktorá pútala pozornosť. Nevyzerala nebezpečne, no nehovorila o sebe veľa, čo vzbudzovalo nedôveru u ostatných členov. I tak jej však bolo povolené u nás zostať. Ako hlavný lovec som mal veľa práce a tak som si ju dlhú dobu veľmi nevšímal. Avšak nemohol som tvrdiť, že som po nej nepokukával. Niečo na nej ma priťahovalo. Očividne jej plášť záhadnosti. O niekoľko týždňov som ju začal brávať na lov spolu s ostatnými lovcami. Osvedčila sa mi ako skúsený lovec a musel som priznať, že bola najlepším, akého som kedy videl.
Po pár mesiacoch sme začali tráviť viac a viac času spoločne. Zveril som sa jej so svojimi pocitmi, myšlienkami a trápeniami. Prekvapilo ma, keď sa mi ponúkla, že mi pomôže s mojim problémom. Trvalo týždne, kým sa dostavili prvé jemné závany úspechu. Mal som chuť to znovu vzdať, no nakoniec sa mi podarilo naučiť chápať rozdielnym bylinám a ich používaniu. Za to som jej do smrti vďačný. Dalo by sa povedať, že som sa ako mladý do nej zamiloval. Cítil som sa s ňou v bezpečí, sám sebou a prechovával som k nej neopísateľnú vďaku.
Avšak, po smiechu prichádza plač. Moje šťastie netrvalo dlho. Môj život bol príliš perfektný. Mal som úžasných rodičov, brata, členov svorky, robil som to, čo ma bavilo a taktiež som si našiel niekoho, po koho boku som chcel žiť do smrti. Nič mi nechýbalo. Jedného dňa sme sa však vydali na prieskum loviska. Zver sa začala správať divne a my sme chceli zistiť prečo. Bežal som cez les spoločne s Ayshou. Bok po boku. Čoskoro sme sa dostali k miestu ruchu. Stvorenia, ktoré sme tam objavili boli pre nás neznáme. Dvojnožci. Nevedeli sme, čo sú zač a tak sme ich podcenili. Keď sme ich chceli zahnať z časti nášho územia, zaútočili na nás. Ayshu jedna z ich zbraní zasiahla. Podarilo sa nám však utiecť. No keď sme dorazili k ostatným, aby sme ich informovali... Padla mŕtva od stratenia priveľa krvi. Ani desať bylinkári jej nedokázali pomôcť.
Azda toto bol prvý bod zlomu v mojom živote, ktorý naštrbil moje srdce i dušu. Dlhé týždne som sa opúšťal v jaskyni. Sám. Takmer som nič nejedol a matka ma musela prosiť, aby som sa cez to preniesol. Nebolo to však tak jednoduché. Nie pre mňa. I po tom najväčšom plači, prichádza otupenie. Moja situácia nebola výnimkou. Napriek tomu, že som sa ako tak pozviechal a bol schopný fungovať znovu ako veliteľ lovcov... už som nemal pocit, že by som sem patril. Všetko, kam som sa pozrel, mi pripomínalo ju. Musel som čo najskôr odísť preč. A tak som aj urobil. Rozlúčil som sa so všetkými, bolo to naozaj dojemné. Povedal som im, že sa jedného dňa vrátim, všetci v to verili. Aspoň to vyriekli, no v ich očiach som videl, že vedia pravdu. Rovnako som ju poznal i ja. Neplánoval som sa sem už nikdy viac v živote vrátiť.
II. Annyverr, zem zasľúbená
Krajinu, ktorú som objavil za hranicami nášho kraja, som dlhé roky preskúmaval. Videl som toľko nových miest a vecí, že by som o nich mohol do smrti rozprávať. Navštívil som piesočnaté pláne, kde široko ani ďaleko nič nie je. Nekonečné púšte v ktorých bez vody nejeden tvor umrie. Videl búrlivé moria, ktorých vlny počas búrok vyšplechujú i nad najvyššie útesy. Vzdušné, vodné, piesočnaté víry, či búrky. Vyšplhal kopec hôr, či prebádal tie najhustejšie lesy...
Okrem prírodných krás som stretol množstvo vlkov. Spoznal rôznorodú faunu i flóru. Našiel svojich obľúbencov... Vďaka priateľom, ktorých som stretával na svojej púti, som sa naučil i o ďalších liečivých účinkoch rastlín. Bol som tým nanajvýš uchvátený. Títo vlci, ktorých som stretával so mnou občas putovali, aby sa ani jeden z nás necítil osamelo. No tieto známosti prichádzali a odchádzali... Bol som však za každú skúsenosť veľmi vďačný. Naučili ma, že nie každý vlk je dobrák a preto som sa naučil neveriť všetkému hneď. Priznal som však, že je viac toho zlého než dobrého v srdciach vlkov. Dokonca by som povedal, že sa nelíšime veľmi od ľudí. I o tých som sa priučil viac, vďaka vlkom, ktorí ma zaviedli k ich obydliam, aby som ich mohol nepozorovane sledovať. Naučil som sa mnohé.
Po nejakom čase môjho túlania sa po rôznych krajoch, som narazil na podivné miesto. Hranice tejto zemi boli akoby zahalené v hmle. Moja zvedavosť okamžite vzrástla, keď som zbadal z vrcholu hory, na ktorej som sa po prejdení závojom hmly ocitol, že táto krajina je naozaj rozsiahla. Meno, ktorým jej domáci hovorili, ako som neskôr zistil, znelo Annyverr.
III. Maurrbrod, nový domov, nová nádej
Mal som šťastie, keď som narazil na priateľskú svorku vlkov, ktorí sa ukrývali pod pohorím v jednom z hustých lesov. Prijali ma medzi seba veľmi rýchlo. Ako hovorila vtedajšia alfa: „Každá laba je dobrá.“ Vtedy som však ešte netušil, ako veľmi doslovne je to myslené. Zdalo sa mi, že i v tejto krajine nájdem nový domov, no nikdy som si nemyslel, že sa z tejto na prvý pohľad mierumilovnej krajiny, vykľuje vojnová zem.
Za mojej éry v Annyverry existovalo päť svoriek, ktoré medzi sebou vytvárali mierové dohody alebo bojovali medzi sebou. Keďže ani jedno územie nemalo všetko potrebné pre život, museli sa zaberať iné miesta, kde oné potreby boli. V našom lese bolo málo koristi a tak sa muselo loviť v priľahlých lesoch, ktoré však boli okupované inými svorkami.
Prvé týždne som sa venoval len zberu rôznych rastlín, keďže som mal v tomto obore veľmi dobré znalosti. Pomáhal som i pri lovení. Alfa a aj ostatní členovia boli však so mnou spokojní. Preto som sa čoskoro vyšplhal k lovcom. Avšak, keďže i lov bol v týchto končinách nebezpečný, musel som prejsť náročným výcvikom, aby som mohol bezpečne opustiť hranice nášho územia. Tréning bol tvrdý. Už len pri ňom som prišiel k niekoľkým zraneniam, ktoré vo mne utvrdili myšlienku, že život naozaj nie je tak jednoduchý a krásny, akým bol doma. V Annyverre to bola realita, ktorá zocelila nejeden charakter. Samozrejme tí slabší sa zbláznili, či umreli. Ja som však chcel prežiť a preto som horlivo trénoval.
Vďaka mojej vytrvalosti sa mi to nakoniec podarilo a mohol som chodiť na lov spolu s ostatnými lovcami. Zažil som úspešné i neúspešné lovy, kedy sme sa stretli s nepriateľskou skupinou a museli sme bojovať o oný kus lesa, kde sa páslo stádo. Keď som prvý raz videl umierať svojho pobočníka, pripomenulo mi to Ayshinu smrť. Zutekal som z boja, za čo som bol patrične potrestaný. Myslel som si, že ma vyrazia alebo zabijú, no nakoniec mi bolo odpustené. Čoskoro som si však na smrť zvykol. Dokonca i na takú, ktorú som spôsobil ja. Bol to zvláštny pocit, keď som zabil prvého vlka. Keď som cítil ako mi jeho teplá krv steká po papuli a z jeho očí vyhasína život. Dlho som mal nočné mory. Avšak po čase som si na to zvykol a voči tomu aj otupel. Zabitie vlka bolo pre mňa rovnaké ako zlomenie väzov jeleňovi.
Svojim pokrokom a dobrým uvažovaním, ktoré mnoho ráz zachránilo našu loveckú skupinu pred nebezpečenstvom, mi bolo cťou prijať post veliteľa lovcov. Starí lovci, ktorí ma za tie roky spoznali ma bez slov počúvali, pretože verili v moje rozhodnutia. Rešpekt u nových lovcov mi chvíľu trvalo získať, no nakoniec som presvedčil každého. Po čase už o mne nepochybovali ani noví lovci, ktorí sa k nám pridávali z rad dorastencov. Na chvíľu som nadobudol pocit, že je všetko zase ako má byť.
Ďalší zlom v mojom živote nastal, keď sa krajinou neúprosne prehnalo obdobie sucha. Nepršalo celú večnosť, krajina chradla. Zver sa presúvala k väčším jazerám a všetky svorky hladovali. Kvôli tomu každá jedna svorka robila výpady na to druhé, bili sme sa doslova o zbytky. Veľa vlkov za ten rok umrelo. Najväčšmi ma bolelo, keď som videl mláďatá vyhladované na kosť a kožu. I keď sme si ako dospelí brali od huby a dávali to im, šance na život príliš veľké nemali. Väčšina z nich i tak pomrela. Prišli sme i nášho alfu, ktorého zavraždili pri jednom z nepriateľských nájazdov. Jeho družku to veľmi zasiahlo.
IV. Mia, lámač srdcí
Všetci zo svorky robili čo mohli, aby Maurrbrod nezanikol. Pri jednom zbere sme našli vlčicu, ktorá sa potulovala pri severo-východnej hranici našej svorky. Blízko jazera. Bolo viditeľné, že je zranená a zmätená. Cítil som z nej, že nie je miestna. I keď v týchto časoch bolo naozaj hlúpe prijať ďalší hladný krk, veril som, že nám bude nápomocná. Bola silná a ešte nevyhladovaná. Alfa a rada nakoniec súhlasili a táto šedá vlčica mohla ostať s nami.
Ako sa mi podarilo od nej zistiť, jej meno bolo Mia a bola naozaj mladá. Napriek svojmu veku bola však veľmi vynikajúcim lovcom, i priateľom. Veľmi rýchlo sme si našli cestu k sebe a bezhlavo sa do seba zamilovali. Potreboval som niekoho po svojom boku, hlavne kvôli strachu z toho, či prežijeme ďalší deň. V tejto zemi a hlavne za tohto obdobia sucha ste nikdy nemohli vedieť. Opísal by som ju ako môjho anjela, ktorý ma nenechal utopiť sa v temnote.
Mal som ju naozaj rád, i keď som sa obával toho, čo sa stane, až spolu nebudeme. Avšak moje obavy zakaždým zahnala. Bola náramnou pomocou i pre svorku, za čo som jej bol vďačný a ešte väčšmi sa do nej zamiloval. Nečakal som však, že tak rýchlo ako naša láska vzplanula, tak i uhasne. Mia sa rozhodla odísť. Jedinou dobrou správou bolo, že sa svorka za ten čas pozbierala na nohy. Dážď konečne padal z neba a zem sa znovu nadýchla.
Cítil som sa mizerne. Nemohol som však len tak skloniť hlavu a upadnúť do depresie. Výrazne mi pomohla pozviechať sa naša beta, ktorú tiež partner podviedol s nejakou mladšou. Tým stratil post a ja po nadviazaní partnerského vzťahu so Stellou... získal post bety, ktorá zodpovedala za bojových lovcov. Vstúpil som i do rady, kde som sa toľko ráz chcel zúčastniť zasadnutí. Už som nemal také klamlivé predstavy o láske a náš vzťah nechal vyvíjať pomaly.
Neponáhľal som sa. Všetky veci mali čas. Preto i naše vojnové, či lovecké výpady boli premyslené a neuponáhľané. Možno preto skoro všetky končili úspechom a s minimálnymi stratami. Nepriateľa čoskoro pochopili, že treba svoje útoky smerovať na starších a skúsenejších vlkov, pretože tým svorke ublížia najviac. Museli sme podniknúť ochranné kroky, keďže sa zdalo, že sme na tom až príliš dobre.
Čoskoro nás však prekvapila alfa, ktorá sa necítila dobre a prenechala nám svoj post. Mali sme na pleciach osudy všetkých vlkov, ktorí k nám patrili. Preto som bez váhania využil susednú svorku Svellbjod, s ktorou sa mi podarilo uzavrieť mierovú zmluvu. Stali sme sa spojencami. Vďaka čomu sa Maurrbrode naozaj následné roky veľmi darilo.
V. Dartar, potomok tieňu
Azda sa na mňa Božstvá usmievali? Okrem toho, že sa svorka mala dobre a našiel som konečne šťastnú lásku... pri jednom prieskume neďalekého lesa som našiel opustené vĺča. Nemohlo mať viac ako pol roka. Ujal som sa ho hneď, ako som zistil, že je bez rodiny. Dartar bol pozoruhodné vĺča. Napriek odcudzeniu sa od rodiny, veľmi rýchlo zapadol vo fungovaní svorky. Bol naozaj veľmi šikovný a vo veľa veciach predbehol svojich rovesníkov. Vždy som ho so záujmom sledoval. Videl som v ňom niekoho, kto jedného dňa povedie našu svorku až ku hviezdam.
Už v dosť mladom veku som na neho tlačil s tréningom boja. Možno som to miestami prehnal, ale v krajine akej sme žili, dobrá bojová schopnosť bola životu potrebná. Buď bol schopný sa brániť alebo ho čakala smrť. Čoskoro sa stal jedným z lovcov a na svojich výpravách robil len dobré meno našej rodine. Bol som na neho tak hrdý! O to viac, keď sa mu podarilo od rady získať postavenie vodcu vojakov.
Najväčší úspech, ktorý som v jeho živote spozoroval, bol boj o jedno z údolí neskôr. Do tohto vojnového konfliktu sa zapojili všetky svorky, a tak sme potrebovali mať lepšiu taktiku než oni. Vďaka jeho múdremu plánu sa nám podarilo vyhrať. Nebolo o čom diskutovať a hneď na to sa stal betou našej svorky. Konečne som našiel dôvod... zmysel svojho života. Bol ním on. Môj odkaz. Obetoval by som pre neho i svoj vlastný život, i keď to bola v podstate jeho práca. Mali sme medzi sebou k tomu i veľmi dobrý vzťah, čo ma tešilo ešte väčšmi. Ach, kde si synak teraz?
Avšak, za svoj život som sa už poučil. Poslednú dobu som očakával prevrat. Možno som to svojimi obavami i privolal. Ktovie. Druhé obdobie sucha čoskoro zasiahlo Annyverr. Všetci sme boli vyčerpaní, hladní, dehydratovaní a podráždení. Uvažovanie nebolo čisté ani u tých najchytrejších a najskúsenejších vlkov. Čelili sme viacerým chabým pokusom o prepadnutie. Zvládali sme sa však dlhú dobu brániť. Jedného dňa som sa vydal na priateľské stretnutie s alfou Svellbjodu, keď som sa však vrátil domov, nechcel som veriť tomu, čo som uvidel.
Nemohol som uveriť tomu, že nás naši spojenci zradili. Ostatné tri svorky zaútočili na naše územie a ja sa práve vrátil v tom najväčšom chaose. Musel som sa vydať im pomôcť a hlavne nájsť svoju partnerku a syna. V tom chaose a krviprelievaní to bolo náročné. No napokon som ich zahliadol v diaľke. Bojovali bok po boku. Snažili sa potlačiť onen útok. Dral som sa cez nepriateľských vlkov, ale nemohol som sa k nim dostať. V tom som padol do bahna. Periférne som videl pohyb nepriateľa ako po mne skáče, no zrazu ho niekto odhodil preč. Okamžite som sa pozviechal na rovné laby a pohliadol do očí môjmu bratovi, ktorého som nevidel hrozne dlhú dobu. V tom šoku som prestal vnímať i svoje okolie a len sa mu díval do očí. Nerozumel som tomu, čo tu robí. Jeho “Ahoj braček” mi dodnes rezonuje v hlave. Boli to sekundy predtým, než som pochopil, že on môže za tou celou zradou. Ako dlho už bol v krajine? A ku ktorej zo svoriek patril? Prečo to vlastne urobil? Skôr, než som mal možnosť čokoľvek povedať, pustili sme sa do seba. Vedel som, že toto bude súboj na život a na smrť. I tak som sa však snažil obzerať za svojou družkou a synom, či sú v poriadku. A to, čo som videl, ma zlomilo. Dartar Stellu neubránil. Boli v presile. Videl som ako jej hnedá srsť padá k zemi. V ten moment sa do mňa dostalo toľko emócií. Brat využil moju nepozornosť a pritlačil ma k zemi. Lenže než sa stihlo čokoľvek udiať, pocítil som neznámu moc, ktorá ma vytrhla z môjho sveta a hodila do teplého piesku neznámej pláže.
88||
63||
18
