Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Musel som sa pobavene uškrnúť, keď mi hovorila, že je väčšinou vo svorke so mnou alebo ďalšími. Každopádne, čo jej bránilo k tomu, aby mala potomstvo aj s niekým vo svorke? Taký Vidar bol určite štramák rovnako ako Einar v jej očiach. I keď mágia ohňa pôsobila skôr zastrašujúco, pravda. "Hmm, nečudoval by som sa, keby i tebe robil návrhy ako Astrid, pre jeho rozšírenie potomstva. Máš krásny kožuch a osobnosť Hanko, kto by nechcel mať tvoje gény v pokrvnej línií?" povedal som a povzdychol si. Nechápal som tomu, prečo sa len množiť a nebyť tak vo vzťahu. Predsa len na tom bolo niečo krajšie, keď mohli byť bok po boku dvaja vlci, ktorí si rozumeli a mali sa radi. Stáli jeden za druhým a boli si navzájom útočiskom. Kiežby som niekedy niekoho našiel, kto by to cítil rovnako! "Dobrý nápad," riekol som a uchopil kozu za jednu jej časť, aby som ju potiahol. Hanka tak nemusela vyvíjať až toľko sily, keď som markantnú časť zapájal ja a pomaly sme si to smerovali priamo do avaru. Ako kozu strhneme z kože... to budeme riešiť následne!

//Alatey

Na moment som oľutoval svojich slov, kedy som zvolil k tomu, aby si zo mňa urobila Hanka perinu. Z jej nadšenia a slov som sa musel však nad tým zasmiať. "Beriem ťa za slovo, neviem sa dočkať," riekol som škádlivo a pozrel sa na náš úlovok. Mala pravdu, mali by sme sa pomaly pobrať do avaru. Komu sa však chcelo furt korisť v horách ťahať? Niekedy som premýšľal, že tie mágie mohli skutočne uľahčovať život, pravda. No bál som sa im prepadnúť, pretože som mal pocit, že by som tak len stratil svoju prirodzenosť. Svoju pravú osobnosť. "Ach, to by už tak chýbalo. Aby sme tu mali tri vrhy. S kým by si ich tak mala?" zasmial som sa, čím som si ju prezrel, či mi náhodou niečo netají. Našla si tu nejakého elegána? O čom sa svojmu kamarátovi nezdôverila? Podozrievavo som nadvihol obočie, no nehovoril som nič. Určite by mi niečo naznačila, minimálne! Aj ja by som jej povedal, keby som si niekoho našiel, pff. Aby ju samozrejme mohla schváliť. "Poďme, poďme. Kým ju tam dotiahneme, určite nás dobehne," riekol som a zdvihol hlavu, aby som zavyl a dal tak vedieť Vločke, že sa vraciame. Nebolo múdre tu kozu nechávať samú na pospas predátorom, kým by sme šli pre Vločku. A ak by sme ju tu čakali, len by sme do hôr prišli neskôr. Veď nás dobehne. Dával som na slová Hanky, ktoré mi povedala predtým. Nemal som sa o ňu toľko báť, veď bola dospelá a domov určite trafí! Dúfal som však, že mi aspoň odvyje, nech vieme, že je v poriadku a tak som neustále mal nastražené uši, aj keď som pomaly sa štveral na laby a premýšľal, ako potiahneme kozu do hôr.

Sťažka som si vydýchol, keď mi do tela narazila Hanka. Nie, že by bola ťažká, ale predsa len ten tlak spôsobil mierne vyrazenie dychu. Strihol som uchom a pozrel sa jej smerom, či je v poriadku. Jej oči žiarili a dívali sa priamo na mňa. Vyzerala tak spokojne... "Prepáč mi, nechal som sa uniesť naším víťazstvom a nechal sa poraziť hlúpym kameňom," odpovedal som na jej slová a pri pohľade na ňu neodolal pobavenému úsmevu. Síce som sa vnútorne cítil strašne, za túto neschopnosť, no optimizmus a dobrá nálada Hanky vo mne môj trapas zjednodušovala. "Ach, myslíš, že by sa na to môj kožuch hodil? Ten kozí bude určite oveľa lepší a hebší," dodal som a pozrel sa na bielu srsť horského skokana. Nemohol som si však odpustiť myšlienku, že Hankyn kožuch bol oveľa mäkkší a príjemnejší, než ten môj. Ale to som už nahlas nepovedal. Nemohol som si priznať takého myšlienky! Musel som však uznať, že nádherne voňala, keď som mohol byť v jej blízkej prítomnosti. Až príliš blízkej. "Hm a čo ti v tom bráni?" nadhodil som pri jej sťažovaní sa, že som sa zle narodil. Spýtavo som nadvihol obočie a na tvári mi pohrával šibalský úsmev. Ach áno, s ňou som sa nikdy nenudil a i napriek môjmu depresívnemu vnútru, s ňou som sa cítil akoby som bol na nejakých drogách. Toľko elánu a dobrej nálady som v sebe mal, že sa to nedalo ani opísať! Bola slnkom môjho terajšieho života? Pravdepodobne áno. Rovnako ako Vločka. Obe mi vedeli spríjemniť môj každodenný "upršaný" deň. "Si ľahučká ako pierko Hanko, nemusíš sa báť," zasmial som sa nad jej absúrdnym strachom, že by mi nebodaj niečo urobila. Veď to ja som jej nemotorne podrazil labky. Keď už, mohol by som si za to sám!

Bolo pravdou, že sme vysoko postavených jedincov nepoznali. Ako si mohli zaslúžiť taký post? Bolo to zvláštne, ale nechcel som do tohto vedenia nejako zasahovať. Sám som mal iné návyky. Strihol som uchom. Radšej som sa venoval lovu, na ktorý sme sa spoločne s Hankou vrhli. Koza bola v horách ako doma. Viac než sme boli na tom my dvaja. Pri jej naháňaní som neraz zle doskočil, či sa mi šmykla labka. Alebo pri výpadoch na jej biele, chumáčoidné telo, som dostal od kozy peknú ranu. Nebola najslabšia. Zamračil som sa a pomáhal Hanke v jej šikovných a obratných výpadoch. Bola šikovná, skvelá lovkyňa. S obdivom som ju sledoval. Azda bola lepšia než ja? Pomohol som Hanke s dorazením kozy k zemi, kde som ju pridržal a čakal, kým jej hanka pretne dýchacie cesty. Následne, keď koza prestala protestovať, som ju pustil. "Výborná práca, Hanko!" zvolal som na ňu radostne a chcel urobiť krok, aby som sa uistil, či je v poriadku, no zakopol som a zvalil sa cez kozu rovno k jej labkám. Možno som jej ich i podrazil a ona spadla na mňa, ak sa skôr neodsunula bokom jak som padal. Vydýchol som a len si nahováral, aké trápne je toto moje zakopnutie. Ako som asi vyzeral v jej očiach!!

Usmial som sa. "Máš pravdu, určite to má nejako premyslené. Takto pred zimou je to samovražda, aby sme sa tu šli pretrhnúť," riekol som a povzdychol si. I tak polovica z nich zimu neprežije, určite. Strihol som uchom a pozrel sa do hôr. Zdalo sa mi, že počujem klopýtanie kopýt. Mohli by sme mať šťastie. Aspoň by sme to mali rýchlejšie za sebou a mohli ísť konečne domov. Necítil som sa dobre, keď som bol mimo územia príliš dlho. "Členov je teraz vo svorke mnoho. Poznáš vlastne tú Shine, ktorá priviedla tých potomkov?" opýtal som sa Hanky, keďže som len postrehol len predstavenie a fakt, že bola povýšená nad nás. Zvláštne, keď ju nikto nepoznal a neprechovával k nej repšekt. Čo vlastne urobila pre našu svorku okrem toho, že zariadila, aby polovica členov boli vĺčatá? Ktovie. To sa už asi nikdy nedozvieme. Alebo možno raz áno. Pustili sme sa do lovu onej kozy. Rozdelili sme sa s Hankou a ja som bežal rýchlo, aby som korigoval pohyb kozy tak, aby mi to vyhovovalo. Čoskoro sa mi podarilo docieliť toho, aby sa potkla mierne o skalu. Nespadla, ale zaváhala. Mali sme šancu. Odrazil som sa a skočil jej po boku, aby som ju strhol k zemi. Zaryl som pazúre do jej boku a zakusok do krku. Bol som ako taká mačka. Lenže koza vykopla zadnými nohami a ja sa strieskal dole na skalu. Krv som však v papuli cítil. Okamžite som sa pozviechal a rozbehol sa ďalej.

Vydýchol som oblak teplého vzduchu, ktorý v tomto mraze zamrzol. Vyzeral som ako fajčiar, ktorý vydychuje kúdol dymu. Pozrel som sa na Hanku a prikývol. "Ani netuším, kam sa všetky tie vĺčata podeli. Nezachytil som ich tu pach nejakú chvíľu," riekol som smerom k nej a strihol uchom, keď som skúmal pohľadom hory, aby som našiel našu lovnú korisť. Predsa len Trezalka zmizla rovnako náhle, ako sa objavila. Nevedel som preto, ako sa jej mám vôbec venovať. Zastrihal som ušami a kukol na Hanku. "Celkovo mám z toho počtu vĺčat veľké obavy. Je ich naraz príliš mnoho," priznal som svoje obavy a privrel oči. Nevedel som, či som divný ja alebo naozaj niečo na tom nehralo. Hlavne takto pred zimou... všetku prácu si budeme musieť odmakať my. Aj som celkom ľutoval Vločkynu pozíciu ako opatrovateľky. Bude to mať veľmi náročné. Bol som rozhodnutý jej však pomôcť. Vĺčatá mi nevadili, ale tiež ich určitý počet bol na mňa príliš. Bol som len obyčajný vlk. "Pravda, súhlasím s tvojim plánom. Už ju len nájsť," pritakal som a ešte chvíľu sme sa krajinou túlali, než sme konečne prišli na prvé stopy. Zastrihal som ušami a pohliadol na horskú cestičku. Kývol som hlavou a pobral sa po pachovej stope, ktorá každou chvíľou silnela...

Zazubil som sa, keď som sa pozrel na nepomer medzi nami. "Nie, až tak malá veru nie," povedal som, len aby som nedostal chvostom po čumáku. Malé vlčice boli vždy agresívnejšie, než tie vyššie. Bohvie čím to asi tak bolo. Výškou. Pousmial som sa. V jej prítomnosti som sa vedel uvoľniť a aj odviazať. Povzdychol som si. Nadvihol som spýtavo obočie a pozrel sa na Hanku. "Vy dve budete potrebovať zahriať? S vašimi huňatými kožuchmi by to musela byť veľmi studená zima, drahá Hanko. Ale veru, mne by sa taký výhrev určite hodil, až ma bude klepať po obhliadke hraníc počas zimy," zasmial som sa a pozrel sa na svoju kamarátku. Bolo to milé. Rád som s ňou vtipkoval. Niekto by mohol tieto slová brať vážne, ale ja si z nich nič nerobil. Spríjemňovali mi však deň. Nevinné žartíky! Alebo? "Ach, uvidíme, čo nájdeme, ale radšej by som živé vyhrievanie s ktorým sa i po tej samote u hraníc porozprávam," zatiahol som s prízvukom a mrkol na ňu. "Nemali by sme ale strkať našu korisť do priekop, prosím. Ako potom dostaneme tú krv a špinu z ich kožuchov? Nikdy by som to nepovedal, ale s mágiou by to bolo jednoduchšie. Vytvoriť nejakú blokádu a uväzniť ich. Pravda, potom by sme neboli hodní úlovku, keby z toho spravíme jatka, ach. Nič iné nám neostáva, len uloviť jednu a skúsi´t vystopovať i druhú," dodal som napokon zamyslene a nasal pachy, keď sme sa priblížili k pohoriu. Nájsť horské zverstvo je veľmi obtiažne, ale veril som, že budeme mať š´tastie.

Povzdychol som si a na mojej ustaranej tvári sa vyčaril vcelku pokojný úsmev. Bol som vďačný za Hankyn optimizmus, no poznal som Vločku a i tak som sa naďalej o ňu v duchu strachoval. "Máš pravdu," pritakal som však na jej poznámku, no môj pohľad ešte nejakú chvíľu ostával na mieste, kde Vločka zmizla. Bol som ako otec, ktorý má nedospelé dieťa. Hrozné! "Mne podobného?" zopakoval som po Hanke a pozrel sa na vysokého paroháča, ktorý sa brodil snehom. Uškrnul som sa. "Takže ja ti pripomínam vysokú? Hm, ty si v tom prípade malá srnka," riekol som a uškrnul sa na ňu. Bolo vtipné, že vo mne videla tak majestátne zviera. Určite za to mohla tá moja hnedá srsť! Napokon som prikývol na jej návrh. "Skvelý nápad! Biely kožuch kozy by bol ideálny a jemný. Určite si to vlčice nebudú vedieť vynachváliť," riekol som smerom k nej a usmial sa. Mala len veľmi dobré nápady. Z nejakého dôvodu som si s touto vlčicou sadol už od samého začiatku. Bola to moja krvná skupina a skvelo sme sa dopĺňali. Hlavne u takýchto vecí som mal potrebné svaly a ona rozum. No ideálna súhra! Určite vymyslí i perfektnú loveckú taktiku a ja budem hlavne musieť tú kozu zhodiť k zemi, aby sa Hanka náhodou nezranila. Veril som však, že sme tak zohratí tím, že sa nám nič nestane. Pomaly sme sa teda vydali k horám.

Pozrel som sa na Doubravku, ktorá sa rozbehla smerom na juh. Neriešil som jej dôvody. Pohľadom som prešiel na Vločku. Nechcel som ju púšťať do lesa samú, ale mohla ísť aspoň na pred a hneď za ňou prídeme? Bál som sa, že sa jej niečo stane. Lenže ak prežila doteraz, na nejakú hodinku to zvládne, no nie? "Vločko, dávaj na seba pozor. Sme hneď za tebou, len ulovíme nejaké kožušiny, dobre? Nestrať sa v lesoch, keď tak ostaň na mieste, my ťa nájdeme," riekol som smerom k nej s úsmevom a sledoval ju, ako sa vydala na zber drobností. Potom som prešiel pohľadom na Hanku. "Poďme, nech ju dobehneme. Je mi proti srsti, že bude v lese sama," priznal som. Vločku som mal rád, cítil som za ňu zodpovednosť. Bola tak nevinná, ako malé vĺča v dospelom tele. "Cítiš niečo? Alebo... vidíš?" opýtal som sa jej pobavene, pretože na tej snehovej pokrývke bolo všetko hnedé ako päst na oko. A väčšina zvierat hnedá alebo inak tmavá bola! Sám som sa rozhliadal a vetril, aby som našiel nejaký pach, ktorý by nás zaviedol k našej koristi. Ideálne niečo huňaté a ľahko uloviteľné!

//alatey ukryt

Vlčice boli spokojné s mojím návrhom. Prikývol som. Síce nechať Doubravku a Vločku bez dozoru nebolo úplne... Najlepšie. Veril som však, že sa im nič nestane. Rýchlo s Hankou niečo ulovíme a potom sa za nimi vydáme! "Tak poďte, dámy prvé," riekol som a počkal, kým vyšli z úkrytu. Napokon som sa za nimi jak pastier za ovcami rozišiel. Zastrihal som ušami a nasal okolité pachy. Síce som vnímal pach cudzinca, Einar bol prítomný na území. Vydýchol som si. Všetko je v poriadku. Nič sa tu za ten čas nestane. Aspoň som dúfal. Potriasol som hlavou a rozišiel sa naprieč horami niekam, kde sa pomaly zvažovali k večne zasneženej tundre. Už z diaľky som videl nejaké to stádo, ktoré by sme však rozhodne v dvojici nezdolali. I keď možno? Strihol som uchom. "Navrhujem, aby sa slečna Vločka s Doubravkou vydali k lesu. S Hankou sa pokúsime niečo uloviť buď tu alebo potom v lese. Každopádne sa k vám o chvíľu pripojíme a pomôžeme aj so zberom," povedal som k vlciciam a venoval im úsmev. Napokon som sa teda rozišiel do snehu a začal veriť, aby som našiel nejaký pach, ktorý by som mohol nasledovať a boli by sme schopní toho tvora s Hankou skolit.

Stále som bol na seba nahnevaný za to, že som neustrážil hranice pred tým vpádom neznámej vlcice. Chápal som, že hranice svorky sú skutočne rozsiahle, ale čo z toho, keď som bol jediný hraničiar? Musel som sa prestať vyhovárať a jednoducho makať na svojej pozícii, ktorú som dostal. Nepotreboval som predsa toľko spánku no nie? Strihol som uchom a pozrela sa na všetky tri vlcice, ktoré rozhodne o moju prítomnosť stáli. Bol som im vďačný, pretože takto... Som sa cítil užitočný. Vločka i Hanka boli moje dobré kamarátky a Doubravka tiež bola sympatická. Mal som z nej dobrý pocit a určite si budeme časom skvelo rozumieť. "Okrem machu môžeme nazbierať i chuchvalce srsti. Teraz budú všetky chlpaté zvieratá vrátane vlkom plznut a meniť srsť na zimnú. Tie chcuhvalce určite môžeme využiť! Alebo potom tie kožušiny, ktoré nazbierame," pritakal som a pozrel sa na Hanku. Vločka mala pravdu, bol som rozhodne lepší lovec než ona. Nepoznal som, ako je na tom Doubravka. "Môžeme sa vydať do Tundry a rozdelíme sa. Neďaleko nej je i zarastená tajga, kde bude viac zvery i machu si myslím. Mohli by sme primárne ja a Hanka loviť a Vločka s drahou Doubravkou zbierať veci na podstielku? Mali by sme to tak oveľa rýchlejšie nemyslíte? A potom to už nejako odnesieme do úkrytu," navrhol som a pozrel sa na vlcice, či súhlasia. Takáto pomoc svorke bude určite veľmi prospešná. Spokojne som sa usmial a pozrel sa na východ z jaskyne. Tak či onak by sme si mali pohnúť ak sme to chceli stihnúť. A tak až sa vlcice dohodli, vydali sme sa von.

//Tundra

Hneď ako som sa dozvedel, čo sa stalo počas môjho spánku... cítil som vinu a hnev, ktorý vo mne rástol. Hneval som sa sám na seba, i keď reálne nebolo prečo. Spánok potreboval každý a jednoducho to tak vyšlo. I tak som sa cítil zle. Keď Einar odišiel, privrel som oči a na moment sklonil hlavu. Bol som zo seba sklamaný a zhnusený. Nezaslúžil som si nič z toho, čo som mal. Nevedel som ani neprestajne hliadkoviať na hranciiach! Nemal som čo spať toľko hodín. Zaryl som pazúre predných láb do kamennej pôdy. Vytrhol ma až hlas vlčíc. "Mal... mal by som sa asi vrátiť zas na hranice," riekol som, i keď som sa celý premrznutý z nich vrátil teraz. Hneval som sa sám na seba, veľmi. Nebolo však rozumné, aby som na cestu vyrazil znova. Možno by som sa z nej ani nevrátil. No žralo ma moje svedomie. Povzdychol som si. "Alebo by ste potrebovali moju pomoc? Niektoré veci môžu byť ťažké," riekol som smerom k vlčiciam, no nepochyboval som, že by to nezvládli samé. No... chápeme sa. Chcel som byť ten pravý gentleman!

Bol som rád toho milého privítania, ktorého sa mi od vlčíc dostalo. Na otázku Vločky som len strihol uchom a pozrel sa na ňu: "Hm, netuším, o čom hovoríte, drahá Vločko. Azda som vtedy bol ponorený do hlbín spánku plného snov. Stalo sa niečo vážne?" Stiahol som uši vzad. Bolo mi divne, že som prehliadol takúto hrozbu. Až som mal chuť opäť nikdy nespať. Len aby mi nič neuniklo. Alebo kratšie... "Teší ma Doubravko, ako sa vám v horách zatiaľ páči?" otázal som sa druhej vlčice, o ktorej som sa pomohol niečo viac dozvedieť. Išlo o novú členku svorky a tak nebolo darmo zaháľať! Po očku som kukal na Hanku, ktorá ma skôr len pozdravila a venovala sa svojej kamarátke, či vzdialenej rodine. Určite sa dlho nevideli, a tak som im ich chvíľu nechával. Môj pohľad na Hanke však spočinul o niečo dlhšie, než by sa patrilo. Uvedomil som si to po chvíli a stočil ho na Vločku. "A ako si sa tu mala ty? Toľko vĺčat je všade, budeš mať plné ruky práce," povedal som jej a šťuchol ju decentne do ramena. Bola predsa moja dobrá kamarátka s ktorou som toho veľa precestoval! Strihol som uchom a otočil sa na Einara, ktorého hneď Hanka vítala a vypytovala sa otázky. Sklonil som hlavu mierne na pozdrav a mlčky čakal, kým prehovorí on.

//územie

Sklonil som hlavu a opatrne začal klesať do úkrytu, ktorý patril svorke. Strihol som uchom a nasal pachy. Cítil som tu mnoho členov a medzi nimi i tie neznáme závany pachu. Opatrne som pokračoval hlbšie do jaskynného komplexu a pohľadom v prítmi hľadal tie, pre ktoré som sem pôvodne zamieril. Potreboval som sa zároveň i trochu ohriať. V horách fučal neskutočný vetrisko a až mi chladno z toho pobytu tam ostalo. Opatrne som teda našľapoval na kamenistú dlážku a zamieril za pachovou stopou Vločky i Hanky. Ako som k nim však mieril, uvidel som i niekoho tretieho, koho som predtým ešte nevidel. Patril jej i ten divný pach, ktorý sa rozliehal jaskyňou i územím od hraníc, ako som sem šiel. Nová členka? Alebo len návšteva? Mal som hrozne veľa otázok. Tak či onak som došiel za vlčicami a venoval im zdvorilý úsmev. "Hanko, Vločko," oslovil som najskôr svoje priateľky a venoval každej decentný úsmev, než som pohliadol i na neznámu: "Dovoľte mi, aby som sa vám prosím predstavil. Moje meno je Arryn a vy ste drahá...?" Nadvihol som spýtavo obočie a pozrel sa i na Hanku s Vločkou, či by mi vedeli pomôcť. Mal som si ju pamätať? Nemal? Pach mi však povedomí nebol. Nevidel som ju.

//Hraničné pohorie

Dokončil som svoju obhliadku územia. Okrem Zephiroveho pachu som na hranici nenašiel nič, čo by mi prekážalo. Okrem pachov, ktoré som však cítil i v našom úkryte predtým, čiže muselo ísť o nových členov alebo návštevu, ktorá bola na území vítaná. Pomaly som sa pobral späť k avaru, aby som sa trocha ohrial a našiel niekoho, s kým by som sa mohol dať do reči. I keby malo ísť o nejaké žvásty o počasí alebo podobne. Zastrihal som ušami a nasal pachy. Ucítil som hlavne Xandera a Cinder, ktorých som rušiť nechcel. Boli predsa len v tom najlepšom, čo z ich vzťahu mohlo vzniknúť. Nechcel som ich preto rušiť. Miesto toho som ucítil i závan pachu Hanky. Nastražil som uši a začal ho podvedome nasledovať. Mal som s ňou najbližšie, ak som nepočítal do toho Vločku, ktorá však bola skôr... iná než Hanka. Mal som rád obe, to bola pravda, no nemohli sa porovnávať. Každá mala niečo do seba. Na tvári sa mi vystrúhal menší úsmev, ako som sa približoval k úkrytu a tešil som sa, že ich obe uvidím!

//ukryt