Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zaviedol som Zephira na úpätie, z ktorého som mu mohol v diaľke ukázať púšť, kam mal namierené. Následne mi poďakoval. Viacej toho asi vedieť nepotreboval. Usmial som sa. "Prajem vám veľa šťastia na vašich cestách, snáď sa opäť zídeme," riekol som smerom k nemu a kývol hlavou, aby som sa s ním rozlúčil. Následne som ho sledoval, ako pomaly pokračoval pohorím a približoval sa smerom k lúke. Veril som, že cestu z hôr zvládne, teraz keď mal istý smer. Povzdychol som si. Bolo na čase vrátiť sa na územie a pokúsiť sa viac socializovať s ostatnými členami svorky, no nie? Otočil som sa teda a vydal sa späť k hranici, od ktorej som sa vzdialil. V prvom rade som však potreboval ukončiť pochôdzku okolo územia, ktorú som začal, ale Zephir ma vyrušil. Vrátil som sa teda k miestu, kde som na neho narazil a pokračoval v ceste, aby som tú obhliadku dokončil. Bolo príjemné, žže som narazil na stratenú dušu v horách, ktorej som mohol pomôcť určiť smer. Rovnako ako i Rozárke, ktorú som poslal k Zlatému lesu. Bohvie, či tam dorazila, ale veril som, že áno.

//Alatey

Tentoraz sa vlk úplne odmlčal. Nepatril som k tým, ktorý by dokázali talentovane viesť konverzáciu i s vlkmi, ktorí mlčia. Preto, hneď ako prikývol na moju ponuku, zdvihol som sa a vydal sa ku škáre z nášho úkrytu. "Tak poďme," povedal som a vydal sa von do hôr, kde vietor fučal o sto šesť. Zima prichádzala a dávala o sebe vedieť už pomerne dosť skoro. Zastrihal som ušami a sledoval, či vlk niekde nezakopne na úzkych, horských cestičkách. Pomaly sme sa dostávali ku končiaru, na ktorý keď sme vystúpili, mohli sme pohliadnuť z výšky na rozľahlú krajinu ostrovu. V diaľke bol viditeľne vidieť i rozdiel medzi zelenou lúkou a žltými pieskovými dunami. "Tam, na juhovýchod môžete vidieť púšť, ktorá začína rad rôznych púštnych oblastí. V jej srdci sa nachádza i oáza. Verím, že tam bude pre vás naozaj príjemnejšie. Neostáva vám nič iné, len ísť vpred a skúmať," riekol som a zasmial sa. Bola to pravda. Svojimi vlastnými skúsenosťami príde k najlepšiemu poznaniu.

Vlk nepatril medzi tých, ktorý by mnoho rozprávali. Teda ak nešlo o našu menšiu výmenu názorov ohľadom mágie. Premýšľal som, že by bolo rozumné sa pomaly pobrať do svorky, aj tak sa nezdalo, že by vlk mal ďalšie otázky. "V poriadku, rozumiem tomu," riekol som smerom k nemu s úsmevom a švihol chvostom. Potom som sa na neho pozrel a na moment sa naň zadíval. Premýšľal som, než som vyslovil svoju otázku: "Máte ešte nejaké otázky? Nerád by som vás opúšťal, no moje povinnosti ma ťahajú späť na územie." Bola to pravda. Bol som predsa len na pochôdzke, keď som na neho narazil. "Mohol by som vás odprevadiť aspoň na úpätie končiaru, z ktorého by som vám ukázal, kde ležia púštne oblasti," dodal som napokon a usmial sa na neho. Aspoň by sa mal kam vydať a nájsť to, čo hľadal. I keď sám určite ešte netušil, že čo to vlastne bolo.

Vyzval som Zephira, aby sa ma opýtal na niečo, čo ho bude zaujímať, nech mu zodpoviem jeho otázky. A on tak spravil. Prikývol som. Určite mi vnukol skvelú tému, o ktorej som mu mohol mnoho povedať! Hlavne vďaka nedávnemu stretnutiu svorky, som začul dosť dobrých informácií, ktoré sa mu bbudú istotne hodiť. "Ach, áno. Na ostrovoch je množstvo rozličných biómov. Od klasických lúk a lesov mierného pásma, hôr a večne zasnežených oblastí, sú tu i púštne oblasti alebo dokonca prales a džungľa," povedal som mu, pričom som premýšľal, aké slová budem voliť ďalej, aby som obohatil jeho vedomosti. "Dokonca som sa dopočul, že v púšti, u oázy sídli svorka, kde by ste možno mohli nájsť útočisko. Určite tam bude pre vás príjemnejšie počas zimy, než kdekoľvek inde," povedal som s úsmevom a zamával chvostom. "Ostatné svorky nie sú tak príjemne položené, ako práve táto a určite by ste v nich počas roka mrzol, pokiaľ vám je teplo blízke," dodal som, keď som tak premýšľal nad ostatnými svorkami, ktoré spomínal Einar. Nie, tá v púšti by bola pre neho vhodnejšia... ak teda... "Chceli by ste sa vôbec do svorky pridať?" otázal som sa ho napokon. Mohol ostať tulákom a len sa ponevierať po okolí. Každého to bola volba...

"Musíte myslieť na to, že ich zámery a zmýšľanie nie je rovnaké ako to naše. Sme len zlomok času v ich živote, ktorý zväčša sa stáva večnosťou. Nemajú dôvod sa zaoberať jednotlivcami ako skôr dopadom na ich dlhodobý cieľ," riekol som a tým som si len potvrdzoval, že je to skúška, ktorá nás buď spasí alebo privedie do záhuby. Tak či onak, za svoj život sa to rozhodne nedozviem, ktoré z toho je pravdivé. "Samozrejme, určite v živote vyskúšajte čo uznáte za vhodné, máte tu plno možností," riekol som. Chápal som pohľady druhých na vec i to, že sú mágie lákavé. Avšak ja sám som odolával. Pevne. Povzdychol som si. Určite sa budem musieť čoskoro vrátiť do svojej svorky, aby som skontrolvoal, či sú všetci v poriadku. "Chceli by ste o ostrovoch niečo vedieť? Mám mnoho informácií, ktoré by som vám mohol predať, len sám netuším, čím by som mal začať a keby vám porozprávať všetko, boli by sme tu do zimy. Bohužiaľ toľko času nemám," povedal som so smiechom a pozrel sa na Zephira, čo sa ma opýta, aby som sa mohol rozhovoriť. Rád som rozprával, čo bolo na mne i vidieť.

Pousmial som sa. Jeho premýšľanie bolo priamočaré, nezamýšľal sa nad inými zákutiami možných zámerov. "A čo ak je to, priateľu, skúška?" otázal som sa ho a povzdychol si. Vedel som, čo je správne. Môj morálny kompas ma nikdy nesklamal. Bol som schopný robiť ťažké rozhodnutia, ktoré boli postavené na tom, či vlci prežijú alebo nie. Vedel som, komu mám veriť a kto ma ťahá za nos. Odhadol som vždy skvele zradu skôr, než prišla. Strihol som uchom. Nemyslel som si, že mágia je dar. Na to bola príliš lákavá. Rovnako ako sladká jabloň v raji. Kto by jej odolal?
"Vidím, že podceňujete cenu rozumu. Každá mágia je tak silná, ako inteligencia a skúsenosti jej pána," povedal som. Bolo mnoho prípadov, kedy slabší porazil silnejšieho, pretože premýšľal. Zephir nevyzeral, že je o moc mladší odo mňa. Priam vôbec. Ale jeho pohľad na vec bol mladickí a nerozvážni. Bohovia mu ponúkali sladkosti a on ich zvesela žral. Hlúpe. Ak však jedného dňa ma niečo presvedčí o opaku, rád svoje slová vezmem späť. No do tej doby budem ostražitý. Bol som rád, že aspoň Hanka so mnou zdieľala moje názory. A Vločka ma neodsudzovala... obe boli súčasťou mojej svorky a to som si vážil najviac. Pousmial som sa nad tou myšlienkou.

"Nie je to pre zvieraciu ríšu prirodzené," odvetil som a privrel oči. "Existuje mnoho zvierat, ktoré sú oveľa inteligentnejšie než my. Krkavce napríklad. Ale u nich sa mágia nevyskytuje," pokračoval som a na moment odvrátil zrak. Až príliš mi mágia evokovalo to, čo mi bolo najväčšmi proti srsti. "Človek ovládol mágiu ohňa a zostrojil vražedné zbrane, pomôcky, ktorými si uľahčuje svoj život, i keď mnohí jeho druhu trpia. Chladnokrvne využíva svoje blaho na úkor prírody a zvierat. Príde mi, že mágia vo vlčom svete spôsobí rovnaký úpadok. V živote neexistuje nič ako skratky, či úľavy na ceste k nášmu osudu a koncu," vysvetlil som. Mal som príliš seriózny pohľad na vec. Hnusilo sa mi to. Nie vždy všetko, čo sa ligotalo, bolo dobré. Bola to diablova pasť a vlci ako Zephir sa na ňu chytali ako také hlúpe muchy. Bolo to príliš jednoduché a prosté. "Príroda si vyžaduje rovnováhu, ale mágie, ktoré fungujú ako tu na princípe čerpania energie sú... nevyrovnané. Šamani akých poznám ja, využívajú silu prírody a obetujú matke zemi či Lune svoju patričnú obeť ako výmenu za svoje prosby," dodal som a sťažka si povzdychol. Nepáčil sa mi tento moderný svet a hlúpi mladí vlci, ktorí využívali všetko, čo im prišlo pod ruku. Tento svet jedného dňa zhorí do tla. A len kvôli nim.

Pri jeho odpovedi som sa usmial. Rozumel som mu. "V zemi odkiaľ pochádzam, niečo ako mágia je len poverou, ktorú šíria potulní šialenci a staré babky," riekol som a pohliadol na vlka. Stále sa mi nepredstavil, i keď ja som mu svoje meno povedal. Nevadilo mi to, len som bol radšej, keď som mal možnosť druhých oslovovať ich príslušným menom. Bolo to viac... osobné? Pravdepodobne. "Po príchode na túto zem som bol prekvapený a pobúrený, stále som. Mágia by sa nemala zneužívať na uľahčovanie života ako som to videl u väčšiny vlkov tu, bohužiaľ," riekol som a povzdychol si sťažka. Bál som sa toho, že i ja nejakú mágiu ovládnem. A ak sa tak stane, budem sa ju musieť naučiť používať, len preto, aby som ju mohol potlačiť a nechať skrytú. Vedel som, že môj názor na ňu bol rázny, ale jednoducho nesedela s mojimi morálnymi hodnotami. "Na týchto ostrovoch nežijú, ako som povedal. Je tu od nich bezpečno a to vďaka miestnym bohom, ktorí túto krajinu majú vo svojej priazni," dodal som a strihol uchom, keď som začul hvízdanie vetru skrz štrbinu v priechode do jaskyne. "Ach, tak to vám prajem veľa šťastia na vašich cestách. Hádam spoznáte a zažijete množstvo zážitkov. Je tu toho skutočne mnoho, čo musíte okúsiť na vlastne koži, aby ste tomu uverili," povedal som s decentným úsmevom a švihol chvostom. Darmo by som mu o tom všetkom rozprával, keď si to nemohol... vyskúšať.

Sledoval som vlka a na tvári som ma príjemný výraz a letmý úsmev. Celkovo moja osoba na väčšinu vlkov pôsobila príjemne a pokojne. Bol som ako taká guľa sršiaca príjemnou aurou, mojej čistej duše. I keď tak čistá, pre moju minulosť, veľmi nebola. "Už ste sa s mágiou stretli? Nevyzeráte byť príliš prekvapený," riekol som, pretože, keď som si spomínal na seba, ja som bol viac než zaskočený. Zašvihal som chvostom zo strany na stranu a pozrel sa cez štrbinu von. Vietor vonku v horách dul, i napriek krásnemu počasiu tu bolo chladno. Pre vlka s mojim kožuchom to bola výhoda, ale pre niekoho ako bol vlk? Prišiel mi skôr južanského pôvodu. Možno by sa hodil do tej svorky v púšti, o ktorej Einar hovoril? "Buďte rád, že ste s nimi nikdy nemali to šťastie sa stretnúť, drahý priateľu. Je to ohavná bytosť, vyspelé zviera, obludnosť a hrátka bohov. Zabíjajúce a zotročujúce len po potešenie všetko, čo je iné. Nie, naozaj je lepšie, že ste o nich ani len nepočuli," riekol som a povzdychol si. "Kam vlastne mierite? Či len na slepo blúdite? Už ste niekoho v týchto končinách stretli, keď ste zavítali na ostrovy?" položil som mu ďalšie otázky, aby som vedel, čo vlastne všetko vedel a čo mu budem musieť ešte zodpovedať za otázky.

Úkryt. Prikývol som. Pozrel som sa na úpätie, ktoré som už poznal ako staré boty. Vedel som, kde by sme sa vedeli skryť pred nepriazňou ľadového vetru, ktorý náš bičoval. "V poriadku, poďte. Až budeme v závetrí, všetko vám poviem," riekol som smerom k vlkovi a kývol hlavou, aby ma nasledoval. Kráčal som pozdĺž úžiny. Skalky sa mi pod labkami prepadali do hlbokého zrázu, no nebál som sa. Bol som zvyknutý na život v horách. Po očku som však kontroloval Ryšavého, či nezahučí dole, aby som ho zachránil. Keď sme konečne prišli k hromade skalísk, vošiel som cez úzku štrbinu dnu. Takmer som tam nenarval svoje mohutné telo, ale Ryšavec bol chudší než ja. Miesto vo vnútri bolo prekvapivo väčšie. Zmestilo by sa sem i niekoľko vlkov. Posadil som sa a pohliadol na neho. "Moje meno je Arryn, drahý cudzinec. Som hraničiarom neďalekej svorky, ktorej pachovú stopu vám mohol vietor zaviať priamo pod ňufák. Ocitli ste sa na ostrovoch, ktoré sú útočiskom vlčej rasy. Nenájdete tu žiadnych dvojnožcov, len bohov a mágiu, ktorou je nasiaknutá celá zem," vysvetlil som mu, keďže to bolo to, na čo sa pravdepodobne chcel opýtať. Nemohol byť v krajine dlho a tak som veril, že bude mať mnoho ďalších otázok, ktoré mu s radosťou určite zodpoviem.

Lissandra -> Rainer
5 mincí (poplatok 10 kšm)

Zeiran -> Rainer
5 mincí (poplatok 10 kšm)

Tiara -> Rainer
2 mince (poplatok 4 kšm)

Riveneth -> Rainer
4 mince (poplatok 8 kšm)

Sillarei -> Rainer
7 mincí (poplatok 14 kšm)

Gabriel -> Rainer
4 mince (poplatok 8 kšm)

Poplatky strhnúť z účtu, z ktorého prevádzam mince, ďakujem.

Rainer bude mať na účte po prevodoch:
30 (27 z prevodov + 3 jeho)

Převedeno

Vietor mi privial pach, ktorý páchol ako zmoknutý pes. Nastražil som uši a pokračoval horskou úžinou, aby som mohol pohliadnuť do očí cudzinca. Hory boli nevyspytateľné, rovnako ako sám osud. Privrel som svoje fialovkasté zraky a premeral si jeho zúboženú postavu. Prišlo mi vlka ľúto. Hrozbou pre našu svorku rozhodne nebol. "Prekrásne popoludnie, pútniku. Stratili ste sa na svojich cestách, touto malebnou krajinou? Ba či smer vašej cesty, cieleným je a pre jeho naplnenie, musíte prekročiť tieto rozsiahle hory?" riekol som smerom k nemu a venoval mu decentný úsmev, aby som jeho osobnosť neurazil. Bolo očividné, že patrím ku svorke. Moja stavba tela bola dobre chovaná, mohutná a srsť bola čistá, nezanedbaná. Pach bol taktiež silnejší a pripomínal miestny horský raj. Zaujímalo ma, kde sa tu berie, rovnako ako každý iný vlk, na ktorého som mal tú česť v týchto končinách naraziť. Vlci sa sami od seba do hôr nepoberali. Vždy ich do nich niečo viedlo.

//Úkryt svorky

Zastrihal som ušami a pokračoval po mojom vychodenom horskom chodníčku. I keď som nebol do tejto doby hraničiarom, porobil som si svoje cestičky, pretože som sa tomuto venoval i predtým. Dbal som na bezpečie svorky a bol som rád, že som mohol aspoň takto prispieť pre jej chod. Lovenia som bol už presýtený z minulosti a takáto pohodová prácička mi sedela viac. Strihol som uchom a sledoval orla, ktorý prelietal pomedzi štíty hôr. Bol som rád, že som mohol žiť v tak krátkom prostredí. Sa mi ani nechcelo toto územie opúšťať. O dôvod viac, prečo som bol rád za funkciu, ktorú mi Einar pridelil. Povzdychol som si. Škoda len, že som nemal to šťastie na ďalších členov svorky, s ktorými som potreboval nadväzovať hlbšie vzťahy. Chýbala mi tá blízkosť, akú sme mali vo svojej starej svorke. Putoval som ďalej po hraničnej oblasti nášho územia. Bolo skutočne rozsiahle, o to viac, že hory môj postup sťažovali. Okrem udržiavania hraníc a pachovej stopy, som vetril a hľadal možné nebezpečie, ktoré by mohlo ohroziť členov svorky. Či už išlo o druhých vlkov alebo len horských predátorov.

Z dlhého spánku som sa prebral po niekoľkých hodinách. Zívol som si. V úkryte bolo stále dostatok vlkov. Dokonca som zachytil i jeden neznámy pach. Ak však bol v úkryte, musel to byť niekto známy, koho som ešte nemal tú česť spoznať. Pravdepodobne. Zívol som si na celý výklenok, v ktorom som ležal. Bola tu tma a zima. Nič s čím by som sa nedokázal vyrovnať. Tlmené svetlo však bolo vítané, aspoň to nebolo ostré svetlo, ktoré by mi vypálilo moje ospalé zraky. Pomaly som sa začal zbierať na rovné labky. Otriasol som sa a ponaťahoval si svoje starecké koštiale. Až mi v nich zapraskalo. Pousmial som sa. Potreboval som sa trochu rozhýbať. Rovno som tak mohol splniť svoje povinnosti. Pomaly som sa vybral smerom von z úkrytu. Cítil som tu Vločku. Bola v poriadku. Ako som kráčal von, cítil som i pach Hanky. Bol som rád, že moje obe priateľky sú zdravé a v poriadku. Celý tento nápad so svorkou bol skvelý. Konečne som poznal svoj nový domov i rodinu. Len škoda, že som s niektorými členmi netrávil viacej času. Po obchôdzke budem musieť toto napraviť.

//Hraničné pohorie (hraničná oblasť svorky)

Trezalka, Arryn sa pak vybral spať kým budem afk

Počúval som vĺča, z ktorého otázky strieľali ako náboje z kalašníka. "Všetko má svoj čas. Najlepšie sa učí za chodu. Až sa vrátime z výpravy do Zlatej svorky, môžeme sa spoločnej prejsť po hraniciach a všetko si ukážeme. Stopovanie je skvelá vec, ktorá ti u tejto práci pomôže," vysvetlil som jej a tak nejak časť jej otázok vyignoroval. Neboli teraz podstatné. Musela sa naučiť všetko od základov. Mali však pravdu. Táto úloha bola dôležitá. "Musíš tiež veľa jesť a cvičiť, aby ťa ani horská šelma nezastrašila, keď na ňu narazíš," dodal som a zazubil sa. Nikto by nechcel, aby sa z obchádzky územia už nikdy nevrátila, no nie? Zastrihal som ušami a premýšľal, či ešte niečo stihneme pred odchodom. Ale asi som sa rozhodol, že si skôr pospím. "Prepáč mi, ale rád by som sa pred mojou cestou mimo územia prespal. Nech som pripravení na všetko. I ty musíš veľa spať, aby si bola pripravená celú noc prebdieť a nenechať nikoho prekĺznuť na územie z nepozornosti," riekol som vážne a pokýval hlavou. Premýšľal som, čo jej ešte také poviem, aby som ju fakt zaujal a nechal ju sa tešiť nabudúce.