Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Ďakujem za ďalší skvelý ročník! Ďakujem i môjmu tímu, ktorí vydržal moje manažérske tlaky a pracovali ako píly :DD

Na Zeirana si teda poprosím mimo odznáčku:
> 50 kšm (30+2 tlapky prevedené na kšm), 9 rub, 3 mince,
> 1 tlapka do Mysle,
> 50 % zľava k Wuovi,
> spešl mágia (zašlem do DM na Discorde na schválenie)

Ďakujem krásne

Zapsáno

Trezalka primary, ostatní okrjovo

Zastrihal som ušami. Bol som prekvapený z toho, čo z nej vypadlo. Vlci, ktorí vysávajú mágiu? Znelo to divne, ale mal som si na to asi zvyknúť. Nič iné som od tejto krajiny neočakával. Pokrútil som nad tým hlavou. Zabúdam, že v horách orol alebo medveď nie sú tým najväčším problémom, pomyslel som si a pri slovách maličkej som sa otočil na Hanku. Nebolo jej dobre, potrebovala sa upokojiť. Rád by som jej pomohol, ale už sa okolo nej nahromadili iní vlci. Vyzeralo však, že jej Shine pomohla a tak sa mi uľavilo. "Tvoja mamka je veľmi šikovná," skonštatoval som pred Trezalkou a venoval jej úsmev. Vĺčatá som mal rád, škoda len, že ja som jej nevedel pomôcť s tým, čo skutočne chcela. Zašvihal som chvostom a pohliadol na okolie. Bolo toho treba toľko urobiť, ale na teraz sme si tu museli oddýchnuť predtým, čo nás všetkých čaká. "Hanka bude v poriadku, len tu na ňu bolo toho veľa," dodal som, keď som videl, že vĺča je zo situácie zmätené. Celé to divadlo bolo až príliš a z toľkého iskrenia mágie bolo príliš i na mňa. Potriasol som hlavou a premýšľal, či sa pôjdem pred tým vyspať alebo zajdem i za Vločkou, aby som vedel ako sa má. Chms. Jedno ucho som mal však natočené i k Trezalke, ak by mala nejaké otázky, no nezdalo sa, že by som ju v tento moment zaujímal. Ten spánok by bol rozumný, pomyslel som si a nevýrazne pokýval hlavou. Kde by som si ale ľahol, aby ma každý nebudil? Začal som sa rozhliadať po okolí.

ja vlastne ani neviem, ale asi Hanka, Trezalka, okrajovo einar vidar

Výstup Vé ma neprekvapil. Zamračil som sa na ňu a mal chuť jej dať rodičovské kázanie. Einar s jeho bratom sa však o to dokázali postarať elegantne, aj keď na môj vkus magické povyšovanie ma prinútilo sa zamračiť ešte väčšmi. Hanku to značne vydesilo. Ochranársky som sa a ž zaprel, aby som ju uchránil, i keď jej nič nehrozilo. Nebol som zastáncom mágie. Rozhodne nie na rozmarné využívanie. Vedel som ju prekusnúť v krajných riešeniach, ale nie ako podtrhnutie moci. Na vlčicu, ktorú odfúkne severský vánok. Otočil som hlavu k Hanke. "Si v poriadku, drahá?" opýtal som sa svojej priateľky a ustarostene si ju prezrel. Nevyzerala dobre. Potrebovala na vzduch. "Mám ťa doprovodiť do hôr? Uľaví sa ti. Je tu príliš dusno. Aspoň kým neodídete na výpravu," ponúkol som sa jej, zatiaľ čo som jedným uchom počúval Einara. Nebola na tom dobre a ak som ju nechcel zoškrabovať zo zeme, potrebovala si urovnať myšlienky. Otočil som sa k alfovi. "Bude mi cťou prijať svoju rolu," riekol som. V podstate som ju posledné mesiace i zastával. Hranice mi neboli cudzie a územie som už mal slušne zbehané. Pohľad mi padol i na vlčku, ktorá patrila k tej bande, čo sa tu objavila. Pozrel som sa na Hanku, ktorá i tak vyzerala, že chce byť sama. Ľútostivo som stiahol uši a dal jej najavo, že nech mi dá chvíľku. Spravil som pár krokov k vĺčaťu a sklonil hlavu. "Hraničiar. Veľmi zodpovedná úloha, mladá dáma. Máš odvahu túlať sa po vonku v noci?" položil som hneď na úvod, ako som sa k nej priblížil, na okolných vlkov len kývol hlavou na pozdrav. Chcel som sa vrátiť za Hankou, až si upresním termíny s drobcom. Pohľadom som u toho hľadal zároveň i Vidara. Čoskoro budeme určite vyrážať aby sme to pred zimou obehali.

Usmial som sa na Hanku, ktorá sa im ponúkla, že im vĺčatá postráži. Muselo jej to ísť s drobcami hneď od labky! Určite by sa hodila i na opatrovateľku, aj keď som nechcel spochybňovať jej lovecké, či iné schopnosti. Zastrihal som ušami a usmial sa na Xandera, ktorý ma predstavil jeho partnerke, ktorá si moje meno zjavne nepamätala. Rozumel som tomu. Aj by som ešte niečo povedal, ale zdalo sa, že Einar sa chystá rozprávať. "Ospravedlňte nás," riekol som a ešte sa im mierne uklonil. Prešiel som od nich pár metrov vedľa, aby mali svoje súkromie. Predpokladal som, že Hanka urobí to isté. Posadil som sa, keď Einar hovoril. Nechcel som byť nezdvorilý. Mierne som pokyvoval hlavou postupne, ako sa dostával k ďalšej a ďalšej veci.
Načúval som pozorne jeho slovám a keď prišiel k bodu, aby sme predstúpili, zdvihol som svoj zadok a vykročil o krok vpred. S nastraženými ušami som vyčkával na ďalšie slová, ktoré z neho pomaly liezli. Vyčkával som, či po položení otázky prehovoria prvé vlčice. Bol som natoľko zdvorilí, že som začal rozprávať až po nich. "Einare, je mi cťou vykonať oč žiadate. Nie som si však jist, čím by ste boli väčšmi spokojný, z mojich schopností. V mojom domove som patril medzi bojovníkov, viedol som jednotky a vojenské stratégie. Záleží mi na bezpečí svorky, jej územia i členov. Od môjho príchodu som sa prechádzal po území, obnovoval hranice, vyháňal nezvanú zver a dával pozor, či je všetko v poriadku. Nebojím sa zranení ani ušpinenia od krvi. Pre svoj domov a rodinu som ochotný položiť i svoj život. Som brilantný i ako lovec, ale Boj... Či už defenzívny alebo ofenzívny," riekol som a pozrel sa na Vločku i Hanku. Naháňanie zvery, vzbudzovalo vo mne zlé spomienky... mal som toho už za život dosť... Mal som koho chrániť a hlavne teraz, keď tu boli vĺčatá. Svorka však už dvoch obrancov mala, ďalší nebol potreba. Začínal som sa cítiť mierne neužitočný. Nepoznal som miestne rozdelenia funkcií, vzhľadom na rozdielnosť našich svetov. "Bude mi však cťou vykonávať čokoľvek, čo odo mňa budete požadovať. Pre svorku, avar - náš domov a vás, ctený vodca, až kým moje srdce neprestane biť a moje kosti nezapadnú prachom," dodal som a úctivo sklonil hlavu, čakajúc na verdikt, ktorý čoskoro padne určite z jeho strany.

>>Hanka + Cinder so Xanderom<<

Počúval som Hanku, ktorá mi rozprávala o svojich túlkach za ten čas, čo sme sa nevideli. Musel som sa usmiať. "Tie hory a jaskyňu mi musíš niekedy ukázať!" povedal som nadšene, čím sme sa mohli spoločne aspoň niekam na výlet vydať v budúcne. Až zariadime všetko, čo bolo potrebné pre svorku. Aspoň si na chvíľu oddýchnem. "Ja som trávil čas na území, spoznal som jedno vĺča - Šalviu a potom som strážil hranice, dával do poriadku horské cestičky a podobne. Nudné oproti tebe, všakže?" riekol som a usmial sa. Na nejaké spievajúce hory a mrazivú jaskyňu som skutočne nemal. Ach, kiežby som sa mohol vydať tiež na nejakú výpravu. Ale moja vernosť územiu a sľubu ktorý som dal, bola príliš silná. "U južných hraníc som ale stretol vlčicu. Neuveríš, ale mala len tri labky, chudáčik. Bola veľmi milá. Chcel som jej pomôcť, ale začul som vytie. Verím, že zvládla opustiť hory v poriadku," dodal som, ale mal som obavy. Určite sa ju vydám niekedy opäť nájsť, aby som sa uistil, že je v poriadku. Povzdychol som si. Bál som sa o ňu. Ale svorka mi bola prednejšia než ktokoľvek, i keď som v nej bol krátko. Cítil som povinnosť jej byť verný, svojmu slovu...
"Ach ták, v poriadku. Rád sa do zlatého lesa pozriem. Videl som ho len z diaľky," povedal som s úsmevom. Bola škoda, že sme sa spolu s mojou kolegyňou nevydali do nejakej svorky spoločne, ale čo už! "Potom si povieme, čo sme zažili a akých vlkov sme v tých svorkách stretli! Dúfam len, že tam nebude niekto ako..." nedokončil som a len som sa pozrel na Vé v diaľke. Ach, vlčíc ako ona by som viac nezvládol. Nemal som proti nej nič zlé, ale rozhodne som nechcel ostávať v jej prítomnosti osamote. Bál som sa, kam by situácia dospela! To mi Hanka nikdy urobiť nemohla. Bola mojim zachráncom, iste. "Myslím, že áno. Tania ju spomínala a pochybujem, že by sa v púšti rozhodli bývať aj ďalšie svorky. Aj jedna bola priveľa. Som rád, že tam nemusím ísť. Zhorel by som do tla," zareagoval som na jej otázku a začal sa tlmene smiať. Môj kožuch skutočne nebol prispôsobený na prechádzky po púšti. Ani ten Hankyn.
"Ďakujem ti," poďakoval som jej, keď mi všetko pekne zhrnula, o čo som prišiel. "Myslím, že to druhé znie lepšie," dodal som a zasmial sa, keď premýšľala, čo povieme našim budúcim novým rodičom. Pritakal som a postavil sa, aby sme sa spoločne k nim vydali. Podišli sme k miestu, kde Xander a Cinder sa usadili po tom, čo odišli od Einarovej blízkosti. "Prepáčte, že vás rušíme, ale s Hankou," riekol som a pozrel sa na moment na ňu, než som vrátil zrak na Xandera a Cinder a pokračoval som: "Chceme vám len popriať veľa zdravia a šťastia s vašou plánovanou rodinou. Teší ma, že sa svorke darí a verím, že splodíte silné, krásne a zdravé potomstvo," riekol som a počkal, či má k tomu niečo povedať i Hanka. Zdvorilo som sa pred nimi uklonil a venoval srdečný, no za to stále zdvorilý úsmev. Cítil som sa tu skoro ako v mojom rodnom domove. Spokojne som si vydýchol. Šťastie. To som nepocítil už... dlho.

>>>Hanka<<<

Trvalo mi, kým som sa v tomto chaose pachov a tvári zorientoval. Prichádzali pomaly i ďalší a s Einarom sa rozhodli hovoriť práve partneri, ktorí riešili svoje postavenie vo svorke a rodinu. Privrel som zraky a vydal sa smerom k Hanke, ktorá už na mňa predtým zamávala, len som si ju nevšimol. Keď som bol od nej na pár krokov, venoval som jej úsmev. "Máš tu voľné miesto, drahá Hanko?" opýtal som sa svojej kamarátky a následne si sadol vedľa nej. Alfa mal zatiaľ na pilno s vybavovaním individuálnych podnetov. Zatiaľ sme mohli čakať na ďalšie jeho slová, ktoré snáď prídu o chvíľu. Bol som zvedavý. "Ako si sa mala za ten čas, čo sme sa nevideli? Páči sa ti voľba nášho nového domova?" riekol som, aby reč nestála. Bolo príjemné sa opäť s ňou vidieť a zistiť, ako sa vlastne má. I keď som ju nepoznal dlho, mal som ju rád. Rovnako ako i Vločku, ktorú som však stále nenašiel od vtedy, ako som ju stratil. Bol som mierne smutný, že som nemal rovnako silné väzby i s ďalšími členmi svorky. Musel som sa s nimi viacej stretávať a spoznávať ich. Len tak sme sa mohli stať silnou rodinou. Všetko však chcelo svoj čas. "Prišiel som trochu neskôr, zachytil som len svoje meno," pošepkal som smerom k Hanke, aby to počula len ona v ideálnom svete. Dúfal som, že mi našepká o čom bola reč, prípadne dostanem aspoň spomenutú rekapituláciu, až sa zas Einar rozhovorí. Tak či onak som bol rád, že sme sa všetci opäť pohromade stretli. Rovnako tak, že svorka sa rozrastie o ďalšie potomky! Mal som rád vĺčatá a bol som za tých dvoch šťastný. "Mali by sme im pogratulovať, nemyslíš?" dodal som a usmial sa. Byť rodičom muselo byť krásne!

//Hraničné pohorie

Opatrne som kráčal po horskom povrchu. Bola čierno čierna noc bez akéhokoľvek mesačného svitu. Nerád by som prišiel k úrazu. Nie, keď sa azda pôjde i na lov. Prečo by nás asi tak zvolával? Musel som zistiť, čo je vo veci. Čoskoro som prišiel k úkrytu a vošiel doň. Cítil som množstvo pachov. Nastražil som ušiská a započúval sa do jeho slov. Niečo z nich som určite prepočul, ale bol som rád, že som stihol doraziť včas. Vatra už horela a príjemne rozohrievala tunajšiu miestnosť, ktorá bola v zásade chladivá. Väčšina svorky tu už bola. Stihol som však začuť u vstupu do úkrytu svoje meno. Usadil som sa na jednom výčnelku a sledoval alfu, ako rozpráva. Z jeho ďalších slov mi došlo, že som mal ísť tiež do jednej zo svoriek, no potreboval som upresniť s kým a kam. Hľadel som preto na alfu a očakával, že mi to bude objasnené, keď som sa tu len teraz zjavil. Mrzrelo ma, že sa mi nedalo prísť skôr, ale ceste cez hory bola v noci aká je táto, dosť náročná. Bol som však odhodlaný chopiť sa svojej úlohy a vykonať ju na stodesať percent.

Nocou sa okrem hvízdania vetru nieslo i vzdialené vytie. Nastražil som uši a započúval sa do jeho spevu. Bol som blízko hraníc, preto som bol schopný ho počuť. Usmial som sa. "Prepáčte mi drahá, moja alfa nás volá," riekol som smerom k nej. Bolo mi s ňou príjemne a najradšej by som jej z hôr pomohol, no bohužiaľ to nebolo v mojich silách. Bol som verný svorke a pri tomto zvolaní som sa tam musel vydať. "Budem na vás myslieť, aby ste sa dostali v poriadku z hôr a prajem vám, aby ste našli svorku, kde si nájdete nový domov. Rád vás opäť uvidím až na seba narazíme, drahá Rozárka," pokračoval som s úsmevom a mierne hlavu sklonil v poklone, aby som jej vyjadril úctu. Bola fakt príjemnou spoločnosťou, s ktorou som sa však musel pre tento raz rozlúčiť. "Nech vás hviezdy sprevádzajú na vašej púti v zdraví," dodal som a narovnal sa. Potom som zamieril súpäť k územiu a smeroval k úkrytu, kam nás zvolával. Bol som zvedavý, čo nám chce oznámiť.

//úkryt alatey

Usmial som sa. "Spotený kožuch? Ach teplo mi je, to veru áno, ale neviem ako myslíte ten pot," riekol som, vzhľadom na fakt, že vlci sme sa nepotili ako ľudia. Ochladzovali sme sa práve naopak, pachtením. To by vyzeralo vtipne, keby sa ochladzujeme rovnako ako ľudia a to cez kožné póry. "No máte pravdu, rád sa zdržiavam v chladnejších oblastiach po celý rok. Viete, na horách vie byť tiež pekne teplo, ale ako zafúka vietor, hneď mrznete," dodal som, aby som odbočil od tej primárnej témy, ku ktorej som sa nevedel vyjadriť a bol som skôr zmätený, čo vlastne pot je, keďže ako vlk som sa s tým nikdy nestretol. "Moje meno je Arryn, teší má draha Rozárka. Máte krásne meno," povedal som smerom k vlčici s priateľským úsmevom a zdvorilo sklonil hlavu na znak úcty. Bola priateľská a milá. "Samozrejme. Počul som však o mieste, kde by ste sa cítili podľa mňa príjemne," začal som a rozpomínal sa nad tými slovami, ktoré som sa dopočul. Veď hádam i dobré vzťahy s našou svorkou udržiavali. "Nazývajú sa Zlatá svorka a sídlia na východ odtiaľto v zlatom lese, ktorého koruny ostávajú zlatisté i počas zimy. Povrch lesa je prevažne rovný a dobre schodný. Azda by sa im i skvelý liečiteľ hodil, tak ako i ostatným svorkám, iste," dopovedal som a zamyslene nad tým dumal. Každopádne i našej svorke by určite nebolo na škodu mať nejakého živého. Keďže dvoch som už dosť dlho nevidel. Aspoň, že i ja sám som sa v pár burinách vyznal. "Čo vás vlastne privádza do hôr?" otázal som sa jej nakoniec, keďže to nebolo miesto, kam by asi normálne zamierila. Každopádne možno len prechádzala.

Strihol som uchom a pomaly sa otočil za hlasom, ktorý patril mladej dáme. Pohľad mi automaticky padol na miesto, kde vlčici chýbala štvrtá končatina. Hneď som zraky však zdvihol a zadíval sa jej slušne do očí. Automaticky som sa vzápätí i postavil, tak ako slušnosť kázala. Milo som sa usmial, aj napriek otázke, ktorá z nej vypadla. "Dobrý večer i vám, drahá pútnička," riekol som a úctivo sklonil hlavu. Keď som sa narovnal, odhodlal som sa jej teda odpovedať i na jej otázky, ktoré ju očividne zaujímali. Pootočil som hlavu, aby som ňufákom ukázal na moju srsť. "Môj kožuch je v horách mojim verným priateľom. Necítim chlad tak ako vlci, ktorých kožušina je stavaná do teplejších krajín," riekol som a ani ma nenapadlo, či si to náhodou nebude chcieť vlčica vyskúšať na vlastne koži. Či je skutočne tak huňatý.
"Ach," vyhŕkol som, keď otázky nemali konca kraja. Bolo zjavné, že hovorila to, čo jej prišlo na myseľ. Musel som sa len pobavene, zdvorilo usmiať. "Áno, svorka sídli neďaleko. Sneh sa na končiaroch drží celoročne, ale sú tak vysoko, že sa nemusíme v údoliach snehu počas leta obávať. Zima... tá je skutočne v týchto končinách nemilosrdná, o to húževnatejší sme a dokážeme dobre spolupracovať. Losov tu však drahá nehľadajte, možno tak horské kozy a svište," odpovedal som jej na otázky a zasmial sa. Losov mohla hľadať niekde v lesoch nižšie, tam kde skutočne bolo aspoň trochu vlhko. Ale v horách? Čo by tu robili? Veď by sa zo skál zrútili!

//Alatey

Sebavedome som našľapoval na tak známy horský povrch a pokračoval čoraz viac na juh, až som dorazil na pomyselnú hranicu, ktorú tvorila naša pachová stopa členov svorky. Nasal som okolité pachy a uvedomil si, že pachová stopa je pomerne slabá. Preto som sa hodlal ju opäť preznačiť. Pomaly som nasledoval hranicu a obtieral sa o každú jednu skalu, či si kde tu nadvihol labku. Bol pekný deň a ja som bol spokojný, že mám konečne možnosť si trošku ponaťahovať labky. Bol som v tej jaskyni zavretý pekne dlho. Fialovými zrakmi som prešiel po okolí. Mal som pocit, akoby som prešiel celú južnú hranicu. Bol som opäť smädný, a tak som sa vydal k najbližšiemu horskému údoliu, v ktorom dominovalo rozsiahle pleso. Podišiel som k hladine vody, sklonil hlavu a do sýtosti sa napil. Čerstvá, chladná voda mi len urobila dobre. Spokojne som sa usmial a narovnal sa. Kvapky vody mi ešte stekali po papuľke. Následne som sa posadil a užíval si chvíľu samoty a okolitej krásy hôr. Spokojne som privrel oči a oddychoval.

//úkryt

Vĺča sa mi na pol ceste z jaskynného komplexu niekde stratilo. Očividne sa vydalo späť za rodičmi. Nezazlieval som mu to. Usmial som sa pohľadom prešiel na východ z jaskyne. Vyšiel som do svetla a otriasol sa. Mal som stuhnuté svalstvo z toho nič nerobenia. Poriadne som sa teda ponaťahoval a pozrel sa na údolie, kde som vyšiel. Netušil som, čo by som mal teraz robiť. Azda vydať sa na obchôdzku územia? Asi ju už dlho nikto nerobil. Nevedel som to, no myslel som si to. Malo vôbec toto zoskupenie vlkov nejakého hraničiara, či ochráncu? Netušil som. Mal som málo informácií, ktoré sa zdali byť ešte menšie, než som si myslel. Preto som si povzdychol a vydal sa pomaly vpred po skalnatom chodníčku, aby som sa dostal na južnú hranicu, ktorá sa rozprestierala naprieč pohorím, aby som ju skontroloval. Po ceste som sa zastavil u horskej bystriny, ku ktorej som sklonil hlavu a napil sa. Potom som pokračoval ďalej.

//hraničné pohorie

Poprosím na neith :)

Počúval som Škvŕňa ako mi rozpráva o svojich súrodencoch. Mala naozaj dobrú pamäť, keď si ich všetky zapamätala. "Fíha, ale vás teda je," riekol som pobavene a povzdychol si. "Snáď sa tu po horách nepostrácate," dodal som a mrkol na ňu. Hory boli zrádne i pre dospelých vlkov, nie to pre tak malé vĺčatá. Musel som jej to tu poukazovať, aby vedela aspoň, ako trafiť späť do podzemia, keď už nič iné. Lenže vĺča malo oveľa väčšie medzery. "Do svorky patríte od svojho narodenia. Síce som vašich rodičov asi nestretol... prečo by vás inak naša alfa nechala v jaskyniach? Dokonca i páchnete po tomto mieste," riekol som, no zamlčal som fakt, že mierne páchli inak, než bolo čokoľvek, čo som poznal. Ale to nevadilo. Potriasol som hlavou. "Poviem ti všetko, čo budeš chcieť, malinká, dobre? A teraz poďme na dobrodružstvo von," pritakal som s úsmevom a kývol k východu. Pomaly som smeroval k nemu a premýšľal, čo všetko jej budem musieť vysvetliť a ukázať. Bolo ich príliš veľa, aby sa o ne zvládli starať len dvaja vlci. Ešte, že svorka bola plná dobrých duší, ktoré sa o ne postarajú.

//územie svorky

Sklonil som mierne hlavu na znak vďaku. "Ďakujem, obaja máme neobvyklé mená, že," riekol som a usmial sa. Nájdenie podobných vecí dokázalo len dve strany zblížiť. "Aj tvoji súrodenci majú tak zaujímavé mená ako ty?" pokračoval som vo vyzvedaní. Venoval som jej priateľský úsmev a keď som zistil, že má súrodencov viac, ani som nemusel viac vedieť. Zjavne to nevedela ani spočítať, takže som predpokladal, že ich bude viac ako tri. "Milá Šalvej, Alatey je svorka, do ktorej so svojou rodinou očividne patríte, inak by ste tu neboli. Nepočul som však o žiadnom páre, či vlčici, ktorá by bola v očakávaní," riekol som no potom som sa zachmúril. "Avšak pravda, našu alfu som nevidel dlho rovnako ako poniektorých členov, je možné, že som nevedel ani o vás už spočiatku," premýšľal som nahlas. Bolo dobré, aby vĺča počulo mnoho rôznych slov. Jej mozog si sám vyberie, ktoré si zapamätá a aspoň jej obohatí slovnú zásobu, i keď v tento moment polovici nerozumela. Napokon som sa postavil na rovné labky a otriasol sa. "Tak, poďme na prieskumy, ak si dosť odvážna, mladá dáma," popchol som ju s vrúcnym úsmevom a vydal sa na jednu z chodieb, ktoré viedli bohvie kam. Aspoň to tu i ja sám preskúmam poriadne. Keď sme kráčali z miestnosti, ešte som sa otočil na Vločku, či je v poriadku, ale to už ju okupovalo čierne klbko chlpov. Musel som sa užasnuto usmiať. Vĺčatá sa začínali rozliezať, bolo to tak roztomilé. Ja som však pokračoval ďalej za Šalvejou, ktorá bola určite zvedavá na podzemie.