Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vĺča sa naježilo ako dikobraz. Pobavene som sa nad tým uškrnul. Vločke by sa určite páčilo rovnako ako mne. Bolo nebojácne a tak... Čisté. Usudzoval som to hlavne z toho, ako statočne a zvedavo sa predsa len dala so mnou do reči. "To je veľmi pekné meno... A neobvyklé," riekol som a zamyslel sa, kto by okrem poddaných sedliakov pomenoval svoje vĺča po niečom tak banálnom ako bola bylina. Avšak počas môjho zamyslenia sa vĺča pustilo do môjho chvostu opäť. Tentoraz ale minulo. A úsmevom som ho sledoval i keď som sa vo svojom vnútri obával, že či si náhodou nezranilo labku. Vyzerala však v poriadku, keď sa pozviechala na labky a opätovala mi moju otázku. "Moje meno je Arryn a som sigmoh Alateyskej svorky. Sme v ich ukryte. Hm netušil som, že tu niekto z členov čakal vĺčatá," povedal som q zastrihal ušami. Naklonil som hlavu na stranu. "Koľko máš bračekov a sestričiek Šalvej?" opýtal som sa jej jednoducho. Určite by som si všimol, kebs mala nejaká vlčica veľké brucho no nie? Povzdyhol som si. Nemohol som byť predsa tak nevšímavý. V tom môj pohľad spocinul na spiacej vločke. "Už si videla tento úkryt? Je naozaj veľký," riekol som aby som ju navnadil ku skúmaniu, aby sme nechali Vlocku spať.

Spal som sladko. Napriek chumelici, ktorá sa odohrávala v horách, som si ničoho ani nevšímal. Bol som na to zvyknutý z domova. Spokojne som teda driemal a užíval si prítomnosť Vločky, ktorá sa zdala mojou spriaznenou dušou. Samozrejme, ako kamarátku alebo mladšiu sestru. Bol som predsa nejako slušne vychovaný. Lenže z môjho snu, kde sme s Vločkou lovili kamzíka, ktorého stopy sme predtým našli v horách... ma vytrhlo niekoľko ostrých ihličiek, ktoré sa mi zabodli do chvosta. Otvoril som oči a strihol uchom. Hneď som bol hore. Zdvihol som hlavu a pozrel sa na Vločku, ktorá vedľa mňa ešte stále spala. Zdvihol som teda chvost, ale niečo mi stále bránilo v pohybe. Otočil som teda zvedavo hlavu dozadu a uvidel som guču sivých chlpov. "Ale ahoj drobec," riekol som ospalo, ale priateľsky. "nevedel som, že vo svorke sú nejaké vĺčatá," zamrmlal som si skôr pre seba a pohýbal chvostom, aby som ho vytrhol šteňaťu z papule. I keď som tým skôr spôsobil to, že sa bude chcieť len viac hrať. "Máš i meno, malinká?" vyzval som ju. Prišla mi dosť stará na to, aby vedela rozprávať aspoň základné slová a rozumela tomu, čo jej hovorím. Samozrejme, že komplikované veci asi nepochopí, ale... toto nebolo nič náročné. Hlavne ma zaujímalo, kde boli jej súrodenci. Uvedomil som si, že ich pachy boli asi tie neznáme, ktoré som tu cítil pri vstupe do úkrytu.

//územie

Vydýchol som si. Bol som rovnako biely ako Vločka. Musel som sa nad tým len pousmiať. Otriasol som zo seba sneh, ktorý ma pohltil akoby som bol magnet na vločky. "To počasie je strašné, dúfam, že nás nezasype nejaká lavína a my sa dostaneme von z úkrytu až na jar," riekol som a začal sa smiať. Bolo by to vtipné, keby sa tak stalo. Ešte, že tento komplex mal viacero východov, ktoré sme mohli v prípade núdze použiť. Pohľadom som prešiel po okolí a premýšľam, kam sa uložíme. Asi to bude fuk. Cítil som v jaskyniach cudzie pachy, ktoré som nepoznal, ale pravdepodobne šlo len o členov, ktorých som ešte nemal tú česť spoznať. "Až po tebe," povedal som, keď sme došli na jednu úzku chodbu, ktorou musela prejsť do miestnosti, kde som sa hodlal uložiť. Zastrihal som ušami a počul som divné zvuky, akoby to boli vĺčatá? Ktovie. Kašľal som však na to, pretože som po tom love bol unavený a toto počasie tomu veľmi nepomáhalo. Zívol som si. "Ráno bude hádam normálnejšie počasie, teraz by sme si mali dopriať zaslúžený oddych," povedal som a zazubil sa na Vločku. Našiel som si nejaké miesto v jaskyni, kde som si ľahol na zem. Počkal som slušne na Vločku a až keď ona zavrela oči, položil som hlavu na zem, aby som sa mohol ponoriť do ríše snov i ja sám. Nezabudol som jej však popriať i dobrú noc a následne som dlho nemusel čakať na to, kým som zaspal. Bol som unavený a premrznutý po tom prekvapení počasia, čo nás zastihlo.

Pokýval som hlavou nad slovami Vločky. Zneli rozumne, až som sa divil, že to hovorí práve ona. Tak či onak som si prešiel jazykom po tesákoch a pozrel sa na oblaky, ktoré sa zbiehali a neveštili nič dobré. Počkal som, kým Vločka identifikovala stopu. Venoval som jej priateľsky úsmev. Začalo snežiť. "Máš pravdu, si naozaj šikovná. Len..." začal som a pozrel sa na okolie. Vietor sa dvíhal z ničoho nič, keďže to bolo v horách bežné, ani som tomu moc nevenoval pozornosť. Skôr ma znepokojoval sneh, ktorý vo veľkých chumáčoch začal padať na zem. "Našu súťaž dokončíme zajtra. Teraz by sme sa mali ísť ukryť do úkrytu, inak zapadneme snehom alebo nás sfúkne zo skaly," varoval som ju a strčil opatrne do nej ňufákom, aby sme sa začali k úkrytu vracať. Stiahol som uši vzad a zafunel. Mrzlo, vetrisko bol ľadový a zabodával sa nám hlboko do kožucha. Sneh nám branil vo výhľade a keďže bola tma, veľa sme toho nevideli. Zaťal som tesáky a postupoval ďalej k úkrytu, ktorý bol našťastie blízko a tak sme sa nemuseli nikde stratiť. I keď jeden nikdy nevie... rýchlo som do neho vliezol hneď, ako zmizla v jaskynnom tunely vločka so svojou čiernou oháňkou.

//úkryt

Pozrel som sa na Vločku a zadumane sa nad tým zamyslel. Napokon som však pokrútil hlavou. "Alfy a bety páchnu oveľa viac a majú lepšiu stavbu tela. Pokiaľ i sú vyššie postavení než sigmy, stále nie sú príliš vysoko," skonštatoval som smerom k nej a pousmial sa. Zastrihal som ušami, keď sme kráčali po stráni jedného horského údolia. Premýšľal som, či tu vôbec nejaké zvieratá teraz nájdeme po tom hnusnom ráne, ktoré nás privítalo. Teraz sa počasie rovnako nehodlalo upokojiť a práve naopak. Vetrisko sa zdal, že na štítoch robil peknú neplechu. Preto som zamieril do údolia, kde nás aspoň okolité končiare hôr chránili. A hľa! Presne v tom mieste som našiel nejakú stopu. "Vločka pozri sa na to," začal som a ukázal na podivné stopy, ktoré museli patriť nejakému kopytníkovi. V zamrznutom snehu držali i celkom svoj tvar, i keď neboli až tak prekrásne formované ako napríklad v bahne. Vyzerala nejak takto tá stopa. Zastrihal som ušami a spýtavo nadvihol obočie, či si bude vedieť s tým poradiť. Zazubil som sa a posadil sa do snehu na zadok, aby som videl, ako sa s tým ide trápiť. Veď ona mi to ešte vráti.

Usmial som sa. Vločka bola tak prostá a jednoduchá, že by tento svet potreboval viac vlkov, akými bola ona. Nemyslel som si, že by bola hlúpa. To nie. Ale nazerala na svet ako vĺča, ktoré vidí len tie pozitívne stránky a tie negatívne sa snaží zahnať niekam veľmi ďaleko. "Samozrejme, že je to výzva k hre. A ten kto vyhrá, bude môcť vyriecť jedno želanie," riekol som smerom k nej a mrkol na ňu. Bol som zvedavý, aké by bolo jej prianie. Ja sám som netušil, čo by som chcel. Asi len to, aby bola ku mne úprimná, keby potrebuje s niečím pomôcť? Mal som ochranársky komplex, hlavne, keď bola Vločka takej povahy akej bola. Ktokoľvek jej dobrotu a nevinnosť mohol využiť, či zneužiť a to sa mi nepáčilo. Čo ak by niečo bolo tak vážne, že by ju to stálo život? "Videl som ho len raz... bohužiaľ. Celkom by ma i zaujímalo, kde je mu konca kraja. Nepríde mi, že by táto svorka mala vyšších zástupcov než je samotná alfa," skonštatoval som a u kráčania naprieč horami som premýšľal. Vzhľadom na to, že sme sa ani nestretli s ďalšími členmi. Pri mojom príchode to tu na mňa pôsobilo veľmi dobrým dojmom, keďže tu bolo plno vlkov. Ale teraz som začínal mať výrazné pochybnosti. Hlavne kvôli absencii lídra.

Prikývol som hlavou a pousmial sa. "Bude rád, že sú mu dobrí vlci ako ty, vďační za jeho ochotu. Určite mu tým zlepšíš deň." povedal som smerom k nej a zašvihal chvostom. Bol som rád, že jej aura bola tak veselá, priateľská a vďačná. Svet potreboval viac vlkov ako bola ona. "Nepochybujem, že sneh je naozaj nebezpečný, hlavne pokiaľ sa vlk nachádza v pohorí ako je toto. Avšak keď si dáme pozor, nič sa nám nemôže stať. Ja ťa určite ochránim a ty tiež pomôžeš mne. Mohli by sme v nejakom údolí alebo na horskej stráni nájsť stopy zvierat. Ako malý sme sa hrávali, že sme tipovali, o akú stopu zvieraťa ide!" navrhol som menšiu aktivitu, ktorú by sme mohli spoločne praktikovať. Aby sme len tak nemrzli na tomto snehovom vrcholu. "Ach, tak v tom prípade chápem," riekol som a usmial sa. Napokon som švihol chvostom a pozrel sa niekam do krajiny. "Vyrazíme trošku na prechádzku?" otázal som sa, aby som ju popchol k tomu, nech sa pohneme a ideme niekam. Už mi omŕzali šecky labky!

Vločka bola pozitívne naladená tak ako vždy. Venoval som jej zdvorilý úsmev a takmer sa i začervenal, keď pochválila moju silu. Mala pravdu. Naozaj som zosilnel od nášho posledného stretnutia len čo bola pravda. "Našiel som miesto, kde vlkom pomáha zdokonaliť ich fyzickú silu taký starší vlk. Nerozpráva, ale i tak vieš presne, čo po tebe chce. Po tréningu s ním sa cítiš slabá, ale keď si odpočinieš, ucítiš ten príval sily," riekol som smerom k nej s úsmevom a vedel, že jej ho budem musieť skôr či neskôr ukázať. Napokon sme sa však zhodli, že by bolo fajn preskúmať aspoň územie, ktoré nám bude domovom. "Teraz je snehu všade habadej, hádam sa nám nič nestane," povedal som s menším obavami, pretože som nechcel vidieť Vločku zranenú, moje zdravie mi bolo jedno. A tak som teda vykročil spolu s ňou do hôr smerom bohvie kam. Zastrihal som ušami a pozrel sa u brodenia snehom na Vločku: "Ako dobre poznáš Einara? Vyzeral, že má k tebe bližšie veď si i s ním prišla do úkrytu." Vyzval som ju, aby som čo-to pozisťoval o miestnych vzťahoch. Predsa len by to bolo fajn, vedieť niečo viac. A tak som pokračoval po horskom chodníčku a užíval si tú krásu hôr.

Po predslove Einara sa naša skupina chopila úlovku a horko ťažko sme to odtiahli do úkrytu. Odľahlo mi ale, že to bolo za nami. Povzdychol som si a keď som vyšiel von z úkrytu, pozrel som sa na Vločku, ktorá mi bola najbližšie. Teraz sme mohli mať chvíľu pre seba. Pousmial som sa a pomaly k nej podišiel. "Dlho sme sa nevideli, Vločko," povedal som na úvod a venoval jej šibalský úsmev. Pri nej som sa nebál nehrať formu, akú ma naučil život. I tak bolo jedno ako sa kto správal, Vločka na každom videla len tie najlepšie vlastnosti. "Pri love ti to išlo úžasne," pochválil som ju a pomyslel si len tak letmo, že jej to šlo rozhodne lepšie než tomu neschopnému Amatheosovi. Avšak... časom sa možno zlepší, ale netušil som, akým prínosom bude svorke. Asi žiadnym. Návnadou? "Chcela by si preskúmať náš nový domov?" pokračoval som vo vypytovaní a tentoraz navrhol nejakú aktivitu, ktorú by sme spolu mohli zažiť zatiaľ, než sa vráti alfa na ktorého som mal tiež veľa otázok ešte. Ale všetko malo svoj čas.

Zastrihal som ušami a pohliadol na Vidara, ktorý sa ujal posledného kroku. Následne som uvoľnil svoj stisk a ustúpil vzad. Nechcel som brániť v priestore vyššie postaveného jedinca, ktorým bol už i len ako obyčajný člen svorky v porovnaní so mnou. Posadil som sa na pôdu a prezrel si pohľadom Vločku a Hanku. Obe vyzerali, že celý lov prežili bez väčší zranení. Mňa samého bodalo v rameni, ale bolesť nebola tak ohromná, aby som potreboval pomoc byliniek. Do pár dní sa to samé spraví. Fialový pohľad mi skôr zablúdil k Amatheosovi. Dostal z nás asi najväčšiu šľahu, ale zatiaľ dýchal. Mierne obavy spočívali len v tom, či sa mu nespustilo vnútorné krvácanie, ktoré ak bude podchytené príliš neskoro, bude problém. Zastrihal som uchom a narušil to mĺkve ticho, ktoré nastalo. "Drahý Vidar, počasie sa zhoršuje. Mali by sme korisť odtiahnuť späť do úkrytu než nám soba vymaní z náručia samotný živel prírody," riekol som smerom k nemu a pozrel sa na počasie, ktoré sa postupne zhoršovalo. Vietor bude robiť problémy i v horách. Avšak predpokladal som, že existuje viacero vstupov do podzemného labyrintu opustených baní. Takže by sme sa nemuseli trmácať po vonku príliš vysoko. Všetko záležalo od Vidarovho rozhodnutia, keďže velil našej skupinke.

VIDAR et al.
Ak vám vyhovuje post za mesiac fajn, ale mne fakt nie. Posunula som to, tak to prosím už skončíme...

Lov šiel viac menej tak ako by mal. Síce som spozoroval, že niektorí schytali nepeknú šľahu od soba. I ja sám ako som sa ho snažil spredu oslabiť, som vyfasoval facku v podobe vrazenia jej ramenom do mojej papule čím vykryla jeden z mojich útokov. Zamlaskal som a odfrkol krv z papule ako som si u nárazu presekol kraj jazyka. Potriasol som hlavou a po očku sa pozrel na ostatných. "Držte ju," povedal som hlasnejšie aby ma v tom zápale všetci počuli. Videl som, že našou snahou pomaly stráca sily. Predsa len nebol sob najmladší a určite mal i artritídu ako väčšina starších cicavcov so zvýšeným vekom. Ani som sa príliš nehľadel čo robia moji spoločníci. Veril som im a vkladal do nich dôveru, že si poradia a pomôžu udržať sobicu tak ako mali. Len aby som ju mohol strhnúť. Čakal som na moment, kedy sob v menšej nerovnosti zakopol a mierne sa zviezol nad zem. A i keby to vyrovnala, neváhal som a chopil sa svojej úlohy. Po očku som sledoval Hanku či mi pomôže, ale i tak som sa vrhol na ňu akoby sám. Celou silou som sa zaprel a využil jej nerovnováhy, aby som ju strhol k zemi. Očakával som, že mi zvyšok pomôže. Pohľadom som zablúdil k avidarovi, či urobí posledný krok a pripraví ju o život on. Bol predsa našim vedúcim. Všetka česť aspoň podľa môjho vychovania patrila jemu. Zdalo sa že budeme úspešní i napriek menším zraneniam ktoré sme utrpeli. Stačilo už tak málo...

Vidar vlock hanka amath

Než sme stačili prejsť k ďalším slovám, začuli sme dupot stáda. Prvej skupine sa ho podarilo úspešne nahnať našim smerom. Zastrihal som ušami a pohliadol na svojich spoločníkov. Vidar pohľadom sondoval stádo a ja vyčkával na jeho pokyn. Ten napokon prišiel. Vydal som sa automaticky za ním i s ostatnými. Snažil sa kus oddeliť od stáda, aby sme ho mohli skoliť. Skôr než k niečomu takému príde, museli sme sa postarať o to, aby sme oslabili jeho sily. Vločka sa vrhla vpred i s Amatheosom, aby poholi Vidarovi korigovať jeho smer a zabránili sobovi v návrate k stádu. Privrel som zraky a sledoval okolie, či by sme nemohli niečo z prírodneho povrchu využiť v náš prospech. Potriasol som hlavou a kukol na Hanku. Sám som sa vydal na pomoc dopredu. Prešiel som však k prednej časti soba. Vyskočil som po jeho krku, aby som sa mu do neho zahryzol. Trhol som celou svojou váhou, čím som sobovi určite zaťažil. Avšak čakal nás ešte zdĺhavý boj, ktorý sme museli úspešne zakončiť. Nič iné neprichádzalo v úvahu. Sledoval som všetkých po očku čo robia. Nechcel som, aby sa niečo niekomu stalo. Tak či onak som pokračoval v nájazdoch na soba. Spoliehal som sa na trojicu vzadu, že dajú pozor na jeho smer i okolie. Ja sa zameriaval hlavne na jrho oslabenie. Mal som v pláne využiť vhodnú príležitosť hneď ako príde k tomu, aby sme ho strhli na zem ale... Na to sme ešte mali čas. Stále bol jedinec dosť plný energie a chuti žiť.

VIDAR

Počúval som Vidarov plán, proti ktorému som nemal takmer nič, i keď by som bol radšej, ak by sme k strhnutiu hrubou silou boli dvaja. Hanka, ktorej rola bola neistá mi na to nesedela. Bál som sa, že by sa mohla zraniť. Moje obavy sa naplnili, keď sa sama ponúkla, že mi pomôže. Musel som zaťať sánku, aby som niečo nepovedal. Nechcel som opravovať Vidara, ktorý nám mal veliť a tým pádom mal rozhodovať za naše životy. Ak si myslel, že je to dobrý plán, musel som mu veriť i napriek mojim vnútorným výhradám. Nemohol som dopustiť, aby sa... zranila. "Nedovolím, aby sa ti niečo stalo, tak sa nesnaž byť príliš silnou a nezávislou vlčicou," šepol som smerom k nej, aby to ostatní nepočuli a šibalsky sa uškrnul. Myslel som však vážne, že urobím čokoľvek, aby som ju ochránil. Rovnako ako Vločku. Dúfal som však, že sa jej nič vážne nestane. Stačilo sa uhýbať len zadným kopytám a to by zvládnuť mohla. U Amatheosa som si istý ale nebol. Pravdepodobne bude potrebovať prvú pomoc. Nuž... veril som, že majú vo svorke minimálne jedného liečiteľa, šamana alebo čokoľvek čo je trendy v tejto krajine. "Plánu rozumiem, teraz nám ostáva už len čakať na hnací tím, všakže," riekol som smerom k Vidarovi a prešiel pohľadom i po ostatných. Následne som ho upriamil do diaľky na pláne, kam sa už drala prvá skupina. Ostatné sme sa pomaly rozliezali na stanovištia a čakali, kým k nám vyrazí stádo. Čoskoro uvidíme ako nám to pôjde a kto príde k otrasu mozgu ako prvý. Pousmial som sa nad tým. Mal som svoj tip.

VIDAR et al.

//úkryt

Pozrel som sa na Vidara, keď sa nás pýtal na naše skúsenosti. Zjavne chcel vedieť, ako na tom sme, čo dávalo logiku. Počkal som, kým sa k tomu vyjadrili ostatní. Sledoval som Amatheosa, ktorý zjavne nič nevedel, ako som predpokladal. O jeho vytrvalosti som nepochyboval, pretože inak by už dávno skapal, keby nebol húževnatý ako šváb! To bolo chválihodné. Pousmial som sa na neho. Ak by bol schopný bežať na správnej strane soba, mohol by byť aspoň nejako nápomocný. Ako... záložný motor. Pri slovách Vločky som prikývol. "Mal som tú česť s Vločkou loviť. Jej znalosti a zručnosti sú nadmieru dobré, fyzička tak ako každého z nás je však prekážkou, no myslím si, že na obtiaž nám nebude," dodal som k slovám svojej kamarátky a venoval jej úsmev. Bol som rád, že som sa vydal za ňou i spoločne s Hankou. S tou som síce zatiaľ nelovil, ale zažil som s ňou nejaký ten čas a tak som pri jej slovách uznanlivo prikývol. Bola vytrvalá, to som vedel potvrdiť. Keď sa vlčice vyjadrili, za čo som mierne vo vnútri bol nakrknutý, že ich nenechal Amatheos prv hovoriť, kedže to boli dámy... som i ja dodal na záver: "Vo svojom domove vlci boli odkázaní na svoju fyzickú zdatnosť a rozum, inak ich čakala smrť. Nemali sme lovcov, ale bojových lovcov, ktorí museli počítať s pádom nepriateľa. Preto sa domnievam, že miestny lov bude jedna veľká zábava. Skúseností mám mnoho a dokonca som prednedávnom objavil i Mistra v ruinách, ktorý ma podrobil tréningu po ktorom sa mi vrátila moja stratená sila. Osobne si však dovolím povedať, že vynikám skôr v sile a rýchlosti, no ani obratnosť a vytrvalosť nie je najhoršia." Následne som teda vyšiel za Vidarom spolu s ostatnými von do hôr. Čakal som od neho pokyny, keďže to mal byť náš vodca pre tento lov. Preto som poslušne čakal.

Keby som bol treťou stranou, azda by som si myslel, že sme s Hankou súrodenci. Vyzeralo to, že sme sa dokázali zhodnúť takmer na všetkom a mali dosť podobné názory na rôzne veci. Zazubil som sa, keď sme sa obaja priplichtili za Vločkou, aby sme na ňu dali pozor. Na kus som zvážnel, keď som rozprával k Vidarovi. Tu už nešlo o zábavu, ale o seriózne jednanie. Venoval som mu priateľský úsmev a v tom pohľadom prešiel na Amatheosa, ktorý sa rozčapil na zemi. On si vážne myslí, že pôjde loviť s nami? prebehlo mi mysľou a pozrel som sa na Hanku. Avšak navonok som stále pôsobil s priateľskou a pohodou aurou, kedy som vyžaroval i zdravé sebavedomie a pozitívnu energiu. Avšak nemyslel som si, že bude dobrý nápad ťahať toho vlka... s nami. Dosť, že sme mali na krku Vločku, avšak u tej som sa presvedčil, že aspoň ako tak ovláda základy lovu a je schopná za korisťou bežať a nie byť naháňaná. "Vyzerá to, že viac nás už nebude, ostatní sa už začínajú dávať do pohybu," začal som a pozrel sa smerom na Einara, ktorí sa s dvojicou vlkov vydal preč. Následne som prešiel modrofialovými očami na Vidara a očakával rozkaz k odchodu. Medzitým som skontroloval Hanku i Vločku. "Ste pripravené?" šepol som smerom k nim a svoju otázku mieril skôr na Vločku, aby som sa uistil. Avšak tá musela byť nadšená. Po očku som sa pozrel i na pieskového vlka a nadvihol spýtavo obočie, aby sa k otázke vyjadril i on. "Bude to zaujímavý deň," riekol som a až Vidar zahlásil konečne k odchodu, spolu so svojou skupinou som sa vydal za jeho bledým kožuchom k východu.

//za Vidarom