Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Bol som vcelku zamyslený až som nevnímal okolie. Vločka s Hankou sa dali do reči. Preto som ich nechcel rušiť a radšej sa obzeral po okolí, aby som si prehliadol tých, čo sa v úkryte nachádzali. Okrem Vé som tu spred tým nikoho nepoznal. Zastrihal som ušami. Napokon som pohľadom prešiel po všetkých. Boli tu zaujímaví vlci, aspoň z toho, čo som videl na prvý pohľad. Samozrejme že ich osobnosť a charakter som z tohto poznať nemohol. Napokon som zašvihala chvostom. Oblizol som si ňufák. Následne sa začal k slovu dostávať Einar. Otočil som sa smerom odkiaľ rozprával. Nastražil som uši. Počúval som ho, čo rozprával a zistil, aký je plán. Pozrel som sa na očividných vlkov, ktorých nám predstavil. Astrid, Mercer, Vidar. Zjavne dôležitý členovia svorky. Bolo fajn si ich zapamätať. Úprimne som netušil, ako by som si mal niekoho vôbec vybrať. Bol som vojak, nemal som dostatočne vysoké ego na to, aby som sa k niekomu len tak priradil. Prišlo mi to hlúpe a každý mohol na základe výberu ma potom súdiť. A to som nechcel. Lenže v tom sa Vločka vybrala. Zhrozil som sa pri predstave že sa zraní. "Vločko! Panebože Hanko čo ak sa jej niečo stane? Musím ísť dať na ňu pozor," riekol som a vydal sa za jej bielym chvostom. Avšak k tomu sa i Hanka pridala. Museli sme vyzerať ako ustráchaní rodičia, ktorí sa boja o svoje vĺča... "Nenechám ťa si ublížiť," riekol som, keď som dobehol Vločku. Pozrel som sa na vlka a mierne sklonil úctivo hlavu. "Moje meno je Arryn a budem rád slúžiť po vašom boku dráhy Vidare," riekol som k nemu a po chvíli sa narovnal. Ako si mohla mysliet, že ju opustim? Veď bola slabá. Potrebovala ochranu. Pozrel som sa i na Hanku, ktorá sa Vidarovi predstavila tiež.

//Manipulácia Hankou povolená

Sledoval som Hanku. S Vločkou určite zdieľali rovnaký názor ako väčšina vlkov, ktorá zavítala do tejto zeme ohľadom mágie. Nemal som s tým problém. Počúval som teda Hanku, čo o používaní mágii povedala. Znelo to tak nežne a priateľsky, až by som sa možno i na nejakú mágiu dal nahovoriť. Avšak vedel som, čo dokáže, keď srdce toho, čo ju používa, nie je čisté. "Ako vás počúvam, možno sa nechám i zlákať a zahodím všetko, čomu som bol učený, dámy," povedal som pobavene a zasmial sa. Vedomosti bola jedna vec. Pravdepodobne by som sa mágií pozrel na zúbok, ale rozhodne by som ju nepoužíval, nie v prítomnosti iných. Bál som sa, čo by to mohlo spôsobiť. Prv ju bolo vhodné ovládnuť, pochopiť jej a trénovať na miestach, kde nehrozilo žiadne zranenie. "Ako hovorí Hanka, bahenné lázne sú i veľmi prospešné. Veď koľko lesných zvierat sa tiež v bahne váľa! A hlavne počas leta príjemne chladí a ochráňuje pred dotieravým hmyzom," povedal som a pokýval hlavou. Bol to fakt a užitočný. "Myslím si, že ešte na jeseň, keď vyjde slniečko, bude dosť teplé na to, aby nám pomohlo i s horským vetríkom dosť rýchlo uschnúť," povedal som smerom k Hanke a pozrel sa na Vločku. "Z teba bude hnedá vlčica až dolovíme, i s tvojho kamaráta," riekol som a kývol hlavou smerom k lasičke, ktorú mala u seba. Stále som nechápal, ako je možné, že s ňou furt bola, ale bolo to milé.

Mal som mierne obavy z toho, ako to s 'česaním' srsti dopadne. Avšak... ja by som sa ponúkol i ako cvičná bábika na zapletanie vrkočov, keby šlo o to. Zazubil som sa. "Samozrejme, veľmi rád poslúžim ako ukážkový príklad," riekol som pobavene. Aspoň moja hustá srsť dostane trochu lásky a... vyrovnania. Pravda. Pousmial som sa nad lovom šišiek, ale nemyslel som si, že zohnať nejakú bude veľký problém. V nižšej polohe hôr sa nachádzali ihličnany a neďaleko bol i taký les. Šiškový lov aka zásoba na zimu bude môcť čoskoro započať! Ale najskôr by bolo dobré naloviť zver, zo šišiek veľmi dlho neprežijeme, že. Uškrnul som sa nad tou myšlienkou. "Svaly, tvoje reflexy, kondičku, či lov. Všetky prirodzené atribúty nášho tela, na ktoré by sme sa mali spoliehať viac, než na mágiu," neodpustil som si ani onú poznámku ohľadom mágií. Nemal som k nim dobrý vzťah, vôbec. Avšak skôr, než som začal pokračovať v rozprávaní ohľadom Majstra, zjavil sa pri nás Einar, ktorého sa Vločka poriadne naľakala. I mne sa pri jej vreskote srsť zježila, ale musel som sa nad tým pobavene usmiať. Einarovi som venoval aspoň pohľad a úctivo sklonil mierne hlavu nižšie na pozdrav. Mal záujem hlavne o Vločku, preto som ich ani nerušil. Pozrel som sa skôr na Hanku, keď sa stiahli mierne stranou. "Na pláži," šepol som a pobavene sa pozrel na ňu, vzhľadom na to, že i Hanku som objavil u vody. Zaujímavé. "Podľa farby jej očí, jej element je voda. Myslím, že si budete rozumieť i po tejto stránke, verím, že vodu skutočne miluje po mojej skúsenosti u jazera," pokračoval som a pobavene sa nad tou myšlienkou usmial. Aspoň tu budú mať jedna druhú, keď už nikoho. Veril som, že i ostatní členovia budú rovnako priateľskí a budeme spolu vychádzať. Minimálne sa tolerovať. Pravda. "A áno, budeme musieť na ňu dozerať. Nemyslím si, že si úplne všetky dôsledky svojich činov uvedomuje," riekol som a ustarostene sa pozrel na Vločku. Avšak bola tak šťastná a plná optimizmu a energie. Niekedy pár koliesok na viac v hlave spôsobilo len neplechu.
Napokon sa Vločka vrátila. Narovnal som sa. "Tak z toho urobíme bahenný ring a budeme sa s nimi vzpierať a stopovať, kto koho udrží dlhšie pri zemi," riekol som akoby nás čakal wrestlingový západ. Švihol som chvostom a zamyslel ss nad tým. "Mám pocit, že s jeseňou už nebudeme môcť počítať s ideálnym počasím, i keď nás možno bohovia prekvapia. Avšak radšej sa vydať na lov teraz, než čakať príliš dlho, kedy už môže byť neskoro," povedal som. "Nejako to zvládneme a aspoň budeme mať čo čistiť z našich kožuchov, nemyslíte? Čím viac bordelu, tým väčšia sranda a predtým sa môžeme ísť i k neďalekému jazeru v horách vykúpať ak vyjde ešte nejaké slniečko!" navrhol som pobavene. Na všetko bolo potrebné nájsť niečo pozitívne, no nie? I keď som sa bál, koľkí sa pri love zrania... dúfal som, že bude úspešný a bude to stáť za všetky strasti, ktoré nám prinesie. Nič nebolo zadarmo a život bol krutý.

Moje obavy, ako Hanka prijme Vločku, sa rozplynuli, keď si začali zverovať tajomstvá krásnej srsti. Ach tieto vlčice, na nič iné len na svoj vzhľad nemysleli. Uškrnul som sa nad tým. "Hanko, teraz tu máš parťáčku. Môžete si vzájomne vypomôcť s údržbou vašich krásnych kožúškov, nemyslíš? Už len tú správnu šišku nájsť," navrhol som a pozrel sa na obe vlčice. Sám by som sa ponúkol, keďže som bol veľmi nápomocný vlk, ale... nevedel som, či by si to nevyložili až príliš vlezlo. Avšak predstava, že by sa stali kamarátkami ma tešila. Aspoň by tu neboli také samé. Pobavene som sa pozrel na Hanku. "To teda, už len aby i ostatní adepti, členovia a alfa mali podobnú energiu a mohli by sme byť jedna veľká rodina," povedal som a zazubil sa u toho. "Svojich kamarátov budem vždy hľadať a dávať na nich pozor," odvetil som na Vločkyne slová a usmial sa. Pohliadol som u toho i na Hanku. Dôveroval som im dvom najväčšmi z celého tohto zoskupenia cudzích vlkov. Len čo bola pravda. "Hm, povedal by som, že áno. Pretože som sa ocitol niekde úplne inde, i keď som stále bol v ruinách, ktorých sídli. Ak budete chcieť, môžem vás k nemu v budúcne zaviesť, aby ste si to samé vyskúšali," navrhol som obom a venoval im priateľský úsmev. Urobil by som pre nich všetko, len aby boli spokojné. Vypočul som si príbeh Vločky a pousmial sa. Takže nebola sama a miestne územie sa jej páčilo tak ako nám. Pozrel som sa na Hanku, ktorá mi venovala zvláštny pohľad, ale... netušil som, čo mi tým chcela naznačiť, no pocítil som mierne znepokojenie. "Áno i napriek nečasu verím, že hory sú nádherné a alfa nevyzerá ako hlupák, no Hanko máš pravdu. Nedivím sa však, má určite mnoho starostí so svorkou, cudzincami a k tomu sa blíži i zima. Ak nemá blízkych radcov a vyšších vedúcich, všetko musí riešiť on," riekol som a vedel som sa do jeho kože úplne vžiť. Síce sme ho ešte nikto nepoznali a mohol sa vyvrbiť do hocijakej povahy veril som, že ma nesklame a bude to vlk, ktorého úsudok sa rozhodnem nasledovať. Mal som tu už i kamarátov, územie bolo môjmu srdcu blízke... vážne som veril, aby sa nič nepokazilo. Možno mala Hanka pravdu a zaslúžil som si nový začiatok... A tak som sa na moment zamyslel akoby som bol duchom neprítomný.

Zamyslel som sa nad otázkou Hanky. Čo by som vlastne v onom poklade si prial nájsť? Po čom moje srdce tak veľmi prahlo? Zadumane som nad tým premýšľal pár sekúnd, než som jej na to odpovedal: "Určite by som bral tie vedomosti ohľadom tejto krajiny, mágií, božstiev a portálov. Ale i niečo ako stroj času by sa hodilo." Uškrnul som sa nad tým pobavene a pozrel sa spýtavo na ňu. Istotne premýšľala o niečom spojenom s vodou a morom ako som ju poznal. Možno truhlicu plnú mušlí a perlí? Ach ako by jej slušali takéto morské prívesky! Ladili by jej k farbe srsti. Pousmial som sa, keď som si to predstavil. Povedal som jej i o mojej skúsenosti s Vé. Ako som ju z diaľky pozoroval, nepočul som cez tú vravu čo jej Einar rozprával, no zdalo sa, že to nebolo nič ťuťu ňuňu. Pri pohľade na jaskyňu som i dumal nad tým, kde sa zložiť. Hanka mala pravdu, mali by sme si nájsť nejaké miesto. Lenže zo zamyslenia ma vytrhla malá guča chlpov, ktorá sa mi začala obtierať o celé telo a jej chvost mi skončil v papuli. Vypľul som pár chlpov, než som sa obrátil na Vločku, medzičím som venoval pohľad Hanke 'ale no' a následne preniesol k Vločke: "Aj ja ťa rád vidím. Bál som sa, že si sa niekde stratila." Vypľul som ďalšie chlpy. Pozrel som po očku na Hanku, ktorá doplnila všetko podstatné. Pokýval som hlavou. "Áno, verila by si, že neďaleko lesa, kde sa naše cesty rozišli, sídli starý, nemý vlk? Ktorý ti vie zlepšiť fyzičku!" povedal som a pokýval hlavou, akoby som sám sebe pritakával na pravdivé slová. "A čo ty, Vločko? Ako si sa mala? Kde si sa tárala?" opýtal som sa jej s úsmevom a pozrel sa na Hanku, aby som nejako rozpoznal, čo si o nej myslí. Chcel som vedieť, či sa jej Vločka páči, pretože bola skutočne ako malé šteniatko len tak päť krát väčšie s desať ráz väčším objemom srsti. Stále som mal nejaké chlpy na jazyku. Joj.

Pozrel som sa na Hanku. Nechcel som ju desiť tvormi, ktorí by nemali chodiť po rovnakej zemi ako zvyšok tvorstva. Nepatrili medzi nás pretože nerešpektovali zákony prírody. "Mal som s nimi tú česť, videl som i hrôzy, ktoré spôsobili. Vlci, ktorí zišli z cesty od nich nemali ďaleko. Sám tvor - človek nie je nebezpečný, ale jeho mozog áno. Sú inteligentní a majú plno predmetov a nástrojov, ktoré z nich robia vražedné stroje," vysvetlil som jej jednoducho to, čo som o nich vedel a zachmúril sa. "Buď ale rada, že si nič také nevidela ani nezažila a mám taký nevysvetliteľný pocit, že tu to ani nezažiješ, čo je dobre," dodal som a venoval jej priateľský úsmev. Bolo fajn, že Hanka mala taký pohodový a ne-bolestivý život. Nejeden vlk by jej ho mohol závidieť. Ale ja som jej ho prial. A prial by som ho všetkým vlkom na svete, ale bohužiaľ realita bola iná. "Áno, mohol by tu byť niekde ukrytý. Vyzerajú byť dosť hlboké a rozsiahle, tieto tunely," odpovedal som jej a spokojne pokýval hlavou. Napokon som sa pozrel na vlka, ktorý vošiel do jaskyne s čiernou vlčicou a v závese som videl ďalšiu trojicu. "Nezdá sa ti, že je tu nejako veľa tulákov? Čo to má znamenať? Nejakou mágiou nás sem pritiahol?" opýtal som sa tichším hlasom Hanky. Samozrejme, určite medzi tými vlkmi boli i členovia, ale pre tento moment som do ňufáku nasával len pachy, ktoré mi rezonovali v hlave, pretože absolútne nezapadali do miestneho pachu alfy a územia. "Nie som unavený, driemoty a oddych mi postačil, ver mi," riekol som. Nemohol som nechať predsa Hanku nechránenú v tuneloch, kde bolo množstvo neznámych jedincov o ktorých ani alfa svorky nevedel, čo sú zač. Zastrihal som ušiskami. Nebola to nejaká pasť? Zvrátený rituál? Vďaka minulosti som bol dosť paranoidný. Avšak, nechcel som ničomu predbiehať. Vytrhla ma až Hanka, ktorá upozornila na... Vé. Povzdychol som si. Doteraz som si ju nevšimol. Naklonil som sa k Hanke. "Stretol som ju spolu s Vločkou. Samozvaná princezná, ktorá si o sebe toho myslí viac, než skutočne je. Tebe však nesiaha ani po päty," pošepol som Hanke a uškrnul sa. Bola to pravda. nemal som rád namyslených vlkov. I keby išlo o toho najlepšieho vlka, či najkrajšiu vlčicu, pokiaľ by mal ňufák dohora a pohŕdal všetkým okolo, určite by som k nemu neprechovával väčšie sympatie. Skromnosť a málo bolo niekedy viac než honosné slová a chválenie sa falošným perím.

Odvrátil som zrak od Vločky, ktorá sa mojej prítomnosti potešila rovnako ako ja tej jej. Zameral som sa zase na Hanku, ktorá bola momentálne mojou spoločníčkou s ktorou som viedol debatu. "Každý uroní slzu skôr či neskôr. Pokiaľ v sebe dlho držíme emócie, jedného dňa proste... vybuchnú. Nikdy nevieš, čo ti osud podhodí pod labky alebo čo ti zo srdca vytrhne. Nikdy preto netreba hovoriť nikdy," riekol som smerom k nej a pousmial sa. Aké by to bolo krásne, keby vlci nepoznali smútok, plač ani trápenie. Pousmial som sa a povzdychol si. Bola to utopistická predstava. Každý niečim trpel a nechcelo sa mi veriť, že by Hanke nebolo smutno za jej starým domovom. Predsa len z neho bola vytrhnutá. "Áno. Tvorovia, ktorí pochádzajú zo samotného pekla. Neradno si s nimi zahrávať, no prekvapuje ma, že sa tu nachádzajú ich stavby... svätyňa, most, tieto... katakomby? Nikde som ich však nevidel ani necítil," zadumane som povedal a natočil hlavu na stranu. Bolo to divné. Žeby tu žili kedysi, ale potom vyhynuli? Alebo ich vlci vyzabíjali? Ktovie. Ak by som mohol, sám by som sa o nich postaral. Nepriniesli nikdy nič viac, než je ďalšie trápenie. A hlavne strkali svoje divné ňufáky tam, kde nemali na to žiadne právo, ale im to... neprekážalo. "Máš pravdu je to tu zvláštne, azda je to dielo samotných bohov napokon... oni by niečoho takého boli schopní tiež. Rád by som to tu celé preskúmal, ak všetko dobre dopadne. Možno tu nájdeme i nejaký poklad, nemyslíš?" povedal som smerom k nej a zasmial sa. Nejaké pekné šperky a kamene, ktoré tak miestni obchodníci chceli? To by bolo skvelé.

//alatey

Keby som mohol, asi by som sa červenal, keď si Hanka všimla moje pošetilé správanie. Musel som však pokrútiť hlavou. "Nepreháňajme! Vločka bola však prvá, na ktorú som narazil na ostrovoch a dosť sme spolu na začiatok prežili," vysvetlil som Hanke a pousmial sa. Pamätal som si tie prvé dni a týždne, ktoré sme spolu strávili. "Hlavne až ju spoznáš, pochopíš, čo je na nej tak výnimočné. Jej optimizmus až naivita je to, čo vlci ako ja potrebujú do svojho melancholického života spomienok. Určite i tebe sa bude páčiť a vyhľadáš ju vždy, keď budeš mať slzy na spadnutie, aby ti rozjasnila deň," riekol som smerom k Hanke a zamával chvostom. Znelo to tak... príjemne. Vločka nebola otravná, aspoň pre mňa nie. Skôr roztomilá ako také malé šteňa, ktoré chcete chrániť a odpustíte mu i tú najväčšiu hlúposť len pre to, že má ten nevinný výraz tváre. Áno, bol by som rád, keby tu s nami zotrvá i ona. Hanka si ju určite obľúbi tiež! Ako sme sa zastavili v nejakom bode v úkryte, rozhliadal som sa po okolí. "Je to tu enormné, no znepokojuje ma fakt, že mi to evokuje ľudské stavby," skonštatoval som a srsť na šiji sa mi mierne naježila. Zamračil som sa. Vločku som videl neďaleko, ale bola ponorená do reči s čiernobielou vlčicou s podivným závesom a cetkou na hlave. Venoval som jej však úsmev a svoju pozornosť vrátil Hanke a tomuto enormnému úkrytu. Kam asi tak chodby siahali?

Prikývol som na jej slová a zašvihal chvostom, keď som pohľadom prešiel niekam do diaľky. "Máš pravdu, uvidím čo prinesie jar. Možno zažijeme počas zimy niečo, čo moje aktuálne postoje od piky zmení," povedal som a zamyslene nad tým dumal. Čo by to však muselo byť, aby sa tak stalo? Povzdychol som si. Bolo to márne nad tým teraz premýšľať, keďže som nemal vôbec predstavu, čo by sa mohlo stať. Nad jej poznámkou, ktorú mala ďalej na moje slová, som sa pobavene uškrnul. "Nuž, niekto musí udržiavať úroveň gentlemana," odvetil som a provokačne na ňu mrkol. Samozrejme by som bol úprimne rád, keby toho z nás dvoch dosiahla aspoň ona, i keby je to na úkor môjho vlastného blaha. Ale ako som počúval a videl, svorke chýbali nejakí poriadni členovia. Napokon nás Dante vyprevadil a nechal pokračova´t samých k úkrytu. Zjavne mali veľa práce, čo som usúdil z toho, koľko pachov sa tu mihlo i napriek vode. Stále tu boli čerstvé stopy, ktoré sa zanechali počas menšej prestávky prietrže. Rozbehol som sa za Hankou, ktorá ma viedla a keď sme boli pred úkrytom, jej pach mi vrazil do ňufáka ako keby ste ma ovalili kladivom. "Vločka! Cítim Vločku Hanko, našli sme ju," riekol som smerom k vlčici s úsmevom a na moment sa môj chvost rozhojdal zo strany na stranu. Tešil som sa na tú vlčicu a nevedel sám vysvetliť prečo... očividne mi za ten náš spoločný čas prischla k srdcu. Keď som si však uvedomil, ako moc pubertálne sa správam, potriasol som hlavou a opäť nastolil svoju serióznosť a pokračoval za Hankou objavovať úkryt svorky dúfajúc, že v ňom narazíme na alfu.

//ukryt

Z Hanky ako vždy sálala pozitívna energia, ktorou rozžiarila doteraz melancholickú náladu v jaskyni, vzhľadom na počasie aké úradovalo vonka. Pousmial som sa a bol rád, že sa toho tak chopila. Nepochyboval som, že minimálne ju si tu nechajú. Minimálne kvôli jej nastaveniu mysle. Aj mne by sa ho zišlo prestaviť, aby som sa zakaždým osamote neponáral do hlbín temna. Napokon, keď sa ma opýtala, čo sa mi porobilo v lese, musel som sa pousmiať. "Pri pátraní po Vločke som narazil na podivné miesto, kde bol mĺkvy vlk. Vyžarovala z neho autorita a ako sa ukázalo, bol to akýsi majster - učiteľ, ktorý ma podrobil vcelku náročnému tréningu. I napriek tomu, že som stále unavený, začínam cítiť, že až prejde nejaký čas, moje telo sa zregeneruje a bude tak silné ako kedysi. Poznáte ono miesto, drahý Dante?" opýtal som sa vlka, aby som dostal potvrdené, že sa mi to len nesnívalo. Veď čo ak som u toho narazil do stromu a všetko to bol len sen a výplod mojej fantázie?
Prikývol som napokon na jeho slová a sledoval ho, ako vybehol von, aby si niečo ulovil. Následne som prešiel pohľadom na Hanku, ktorá sa pustila do zajaca. "Možno sa za ten čas i stihla rozpustiť. Stále nerozumiem tomu, prečo by vlk s jej farbou srsti vôbec mieril oným smerom. Neprekvapilo by ma, keby som tam našiel náhodou i vlka zo severu, to by bola len tá pravá absúrdnosť," skonštatoval som a to som nevedel, že skutočne tam takí vlci chceli. Určite by som si o nich pomyslel svoje, že či im straší vo veži. "Som zvedavý na ďalších členov svorky. Ak budú rovnako slušní a zdvorilí ako Dante, myslím si, že by sa mi tu i skutočne páčilo," povedal som len tak do ticha, akoby to boli len moje myšlienky nahlas. "Nuž, verím, že aspoň tebe sa podarí získať si tu svoje miesto," dodal som. Moja maličkosť bola vždy tou poslednou, na ktorú som si dovolil myslieť. Rodina a blízky priateľa boli pre mňa oveľa viac, než moja existencia, pretože oni sami boli mojim životom. Chcel som preto pre nich to najlepšie a ako som poznal Hanku, nenašiel som na nej nič zlé, prečo by som jej neprial tento príjemný štart do nového života na týchto ostrovoch.
Dante sa čoskoro vrátim. Pohliadol som na neho i Hanku, ktorá dojedla a prikývol som. "Dúfam, že z toho nebudete mať problémy. I napriek tomu, že sme vážni záujemci, vodiť cudzincov do spoločných priestorov by sa alfe páčiť nemuselo. Nerád by som bol, ak by sme vám spôsobili nejaké trable," dodal som napokon. Chcel som sa uistiť, že Dante vie, čo robí. Nie že by som pochyboval o jeho rozhodnutí, no bol by som nerád, ak by musel kvôli nám pykať. Avšak tak či onak som bol pripravený vyraziť, dokonca som bol i zvedavý, čo z územia ešte uvidím a tiež som bol nadšený, že uvidím určite nejakú peknú jaskyňu, či komplex jaskyní, keď tam už bývala celá svorka. Rozhodne som však nečakal to, ako vyzerá ich úkryt v skutočnosti, ale o tom až neskôr.

Tešili ma hrejivé slová Danteho, ktorý sa domnieval, že by sme sa mohli jeho alfe páčiť. To znamenalo, že by sme našli miesto, kde prezimovať, prípadne začať od znova, ak z ostrovov skutočne neviedla cesta preč. Zašvihal som chvostom a pozrel sa na Hanku, ktorá sa začala pomaly prebúdzať. Pousmial som sa a venoval pohľad i Dantemu, ktorý pobavene poznamenal, že si nás prinajhoršom nechajú do zásob. Pobavene som sa nad tým zasmial a prikývol hlavou. "Uvidíme, ako sa to vyvinie, pravda," poznamenal som a nechal, aby sa Hanka posadila a pozdravila. Vyčkal som i na odpoveď Danteho, aby som im neskákal do reči. Neušiel mi pohľad Hanky k zajacovi. "Dante, ctený člen miestnej svorky. Povedal som mu o tom, že rozhodne nie sme vlci, ktorí by boli na príťaž, práve naopak. Rád by nás vzal do ich úkrytu, kde by sme sa mohli stretnúť s alfou a zistiť, či by sme stáli pre neho za to, aby sme sa stali členmi tejto svorky," vysvetlil som Hanke v rýchlosti a pozrel sa na Danteho, či som sa v niečom snáď náhodou nezmýlil. "Bol naťolko milostivý, že sa s nami podelil o svoju korisť. Jedzte, drahá Hanko, nech vám hlad nezvíja žalúdok," vyzval som ju s pokojným úsmevom a kývol smerom k ušiakovi, ktorý sa jej pohadzoval pri labkách. Pokiaľ sa skutočne schyľovalo k lovu, nepotreboval som žrať predtým, než padne úlovok.

"Teší ma Dante," povedal som a i u toho mierne znížil hlavu. Nechcel som ho rušiť u jeho večera a preto som mu jednoducho vysvetlil dôvod našej prítomnosti. Keď ku mne postrčil zajaca, bol som milo prekvapený. Žalúdok mi pri pohľade naň tichšie zaškvŕkal, ale nemohol som jeho dar prijať. "Ďakujem vám za vašu láskavosť, ale ak dovolíte, ponechal by som ho pre svoju spoločníčku až sa prebudí z ríše snov," odvetil som a venoval mu vďačný úsmev. Bol som rád, že sme narazili na Danteho a nie nejakého agresívneho vlka, ktorý by nás nebodaj chcel ešte hnať do toho nečasu. Následne sa pustil do reči a tak som ho trpezlivo počúval. Prikyvoval som hlavou, vzhľadom na to, že som chápal ich nutnosť vyberať len užitočných vlkov. Samozrejme by to tak malo fungovať v každej jednej skupine vlkov. Fakt, že poznamenal blbú náladu ich alfy, či chladnú náturu, vo mne nič neurobil. Sám som vedel aké náročné je viesť vlkov a vrúcne emócie k tomu skutočne veľa ráz nepatrili. Keď ma vyzval k slovu, nechal som si pár chvíľ na premyslenie, aby som mohol odpovedať: "O skúsenostiach môžem hovoriť len sám za seba, avšak na našej ceste ukázala, že je silná a vytrvalá samica, ktorá vie, čo je správne. Je i veľmi múdra a vychovaná dáma na úrovni, ako určite zistíte." Pozrel som sa u svojich slov na spiacu Hanku. Nechcel som ju predstavovať bez jej vedomia a zvolenia. Určite bude schopná rozprávať i sama za seba. Nie každá dáma potrebuje samca, ktorý za ňu hovorí. Napokon som sa však začal sústrediť na to, čo môžem ponúknuť ja sám. "Pochádzam z politicky nestabilnej krajiny, v ktorej túžba po magickej moci spustila nekonečnú vojnu. Boje zdevastovali kraj a vo chvíľach môjho života tam, sa bojovalo i o tak banálne miesta ako je tieň, voda a lovná oblasť," začal som a privrel oči. "Schopnosť boja bola otázkou života a smrti. Preto i vĺčatá prichádzali o svoje detské chvíle a museli sa naučiť čeliť krutému osudu. Dovolím si preto tvrdiť, že moje schopnosti lovu a boja sú na vysokej úrovni, vzhľadom na to, že sa môžeme spolu rozprávať... živí," pokračoval som a mierne sa u toho uškrnul. Bol to pokus o odľahčenie vážnosti. Sám som to potreboval, keďže čeliť spomienkam bolo náročné. "Nebudem vám klamať, dosiahol som vysokej pozície ako veliteľa bojových lovcov. A neskôr po páde vodcu, som sa musel postarať o skupinu sám ako novomenovaný. Strategické plány, diplomatické stretnutia, vyjednávanie, či riešenie väčších i menších problémov skupiny vlkov, boli pre mňa na dennom poriadku," dodal som napokon. Zhrnul som všetko potrebné bez toho, aby som zachádzal do väčších detailov. Ak by ho niečo zaujímalo, určite by sa na to opýtal. Každopádne som nechcel hovoriť priveľa, aby som nepôsobil nafúkane. Takto to stačilo v mojich očiach akurát na predstavenie môjho resumé. "Ako som spomenul, mágia bola zdrojom utrpenia. Fungovala inak, než zjavne tá miestna. Hľadím na ňu inak než vy, drahý Dante. Vzhľadom na môj pôvod a históriu tomu určite porozumiete," riekol som a venoval mu pokojný pohľad. Ako povedala Hanka, možno sa jedného dňa predsa len nahovorím na nejakú... mágiu. Ak sa mi nepodarí nájsť cestu preč, pravda.

Podriemaval som, zatiaľ čo Hanka zaspala. Obaja sme boli po našej púti vyčerpaný. Nedokázal som však zaspať. Dal som jej slovo, že na ňu dohliadnem a taktiež sme boli na hraniciach cudzieho územia. V tom lejaku naše pachy nemohli členovia cítiť, ktorý blázon by bol vôbec vonka, že? Avšak čoskoro sa v škáre objavil vlk. Očividne nás tu nečakal. Priniesol si so sebou dvoch zajacov. Zjavne hľadal úkryt pred búrkou, aby sa v pokoji najedol. Pousmial som sa a mierne rozdriemane som sa vyšvihol na rovné laby. "Pekný, i keď ďaždivý večer vám prajem," riekol som a hlavu som mierne sklonil, aby som mu prejavil rešpekt. Keď sa vlk hodil na zem a začal žrať zajaca, i ja sám sa opäť vrátil do polohy ležmo. "Prajem Vám dobrú chuť," špitol som smerom k nemu, keď sa začal lačne nadžgávať. Po očku som sa pozrel na Hanku, ktorá zatiaľ ešte spala. Následne som vrátil svoj pohľad k šedivému vlkovi. "Moje meno znie Arryn. Spolu s mojou spoločníčkou skúmame tunajšie ostrovy a hľadáme nový domov. Zima sa blíži a tieto výkyvy počasia sú len predzvesťou náročnej zimy," povedal som a povzdychol si. "Obaja pochádzame z horských oblastí, preto sme prešli už niekoľko rôznych hôr, ale až teraz sa nám podarilo naraziť na silný pach hraníc. Kvôli nečasu sme však boli nútený nájsť si úkryt na noc, kým búrka prejde," pokračoval som a privrel pohľad. "Neprišli sme škodiť, skôr ponúknuť naše vedomosti a skúsenosti zo životov minulých, vzhľadom na to, že tieto ostrovy sú pre nás stále jedným veľkým otáznikom," dodal som. Nemohol som im sľúbiť žiadne miestne vedomosti, či prax s mágiou. Ale rozhodne som mal čo-to odžité, až príliš, rovnako ako Hanka, čo by svorke bolo určite prospešné.

//Hraničné pohorie (stále na hraniciach svorky)

Pozrel som sa na Hanku, ktorá spolu so mnou zamierila k úkrytu na ktorý som ukázal. Nemali sme príliš veľa času. Z nebies začali padať prvé, menšie krúpy. "Pobež," povedal som vlčici a nasledoval ju, kým sa prepchala do diery. Zasiahlo ma pri tom niekoľko krúp. Sykol som, vzhľadom na to, že som bol zničený ešte zo Svätyne. Napokon som vliezol za Hankou i ja do jaskyne. Bola malá, ale zmestili by sa sem i piati vlci, keby prižmúrime oči. Vydýchol som si. "Tak sme to predsa zvládli," povedal som a usmial sa. "Je najvyšší čas si odpočinúť. Ak budeš chcieť, môžeš privrieť oči, dám pozor, aby si si poriadne oddýchla. I keď si nemyslím, že za nami v tomto nečase niekto príde," oznámil som jej a povzdychol si. Napokon som pohľadom zablúdil k trhline medzi skaliskami a díval sa ako dážď a krúpy dopadajúce v horách presakujú i do jaskyne. Bol som unavený, ale spať sa mi nechcelo. Bol by som radšej, keby si poriadne oddýchne Hanka. Prešli sme toho dosť. Moje svaly potrebovali reset, nemohol som sa takto ukázať predsa ani pred alfou tunajšej svorky! Najväčšmi ma zaujímalo, čo tu robila Vločka. Pridala sa do svorky? Alebo sem len zablúdila? Hľadala útočisko? Mal som plno otázok, no príjemne ma hrialo u srdca, že je v poriadku. Pousmial som sa a ľahol si na skalnatú zem. Po očku som sa díval, ako sa i Hanka ujala mojich slov a tiež si ľahla, aby si odpočinula. (//pardon za menšiu manipuláciu!)

//Temný les cez nížinu

Optimizmus Hanku neprechádzal ani v takejto prekérnej situácii, v akej sme sa nachádzali. Mala silnú vieru. Venoval som jej letmý úsmev, no sám som mal čo robiť, aby som pred ňou nehodil tyčku z vyčerpania alebo sebou hneď nehodil o zem. Vydýchol som si a začal ignorovať hromy i blesky, ktoré rozjasňovali nebo. Vietor sa dvíhal čoraz viac. Dážď už bol na spadnutie a podľa všetkého v horách mohol padnúť i sneh. "Hanko, cíteto to?" opýtal som sa jej, keď ma začal v ňufáku štípať onen prekliaty zápach. Všimla si toho i ona. Nebolo divu. Očividne sme narušili hranice svorky. Zastavil som a ostal stáť. Nebolo vhodné pokračovať ďalej na územie, to teda nie. "Asi... asi sme to našli? Cítim i pach svojej priateľky, ale pokračuje ďalej na územie. Nemali by sme však ďalej chodiť bez doprovodu," riekol som, no nemohli sme tu ani zotrvať. Búrka už bola takmer tu v plnej silu. Vysilene som i napriek šeru konečne zahliadol menší otvor v neďalekej skale. "Pozri sa! Tam!" riekol som a pomaly sa pobral k menšej praskline. Nazrel som dnu, skutočne sa vo vnútri priestor zväčšoval a vytváral tak menšiu skrýšu pre nás oboch. "Môžeme búrku prečkať tu, i tak k nám nikto počas nej nepríde a ani neodídeme z hraníc, to znie výborne, čo myslíš? Aspoň si snáď kus odpočinieme," hlesol som a čakal ako sa rozhodne. Veľa času sme na premýšľanie skutočne nemali.

//Alatey (hranice)