Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//les pri Moste

Vydýchol som si. Hanka moje zlyhanie nebrala vážne. Iní vlci jej úrovne by sa mohli cítiť dotknuto. Bol som rád, že jej ňufák sa neniesol príliš vysoko. I tak som sa cítil poniekaľ nesvoj. Potupne. Bol som v tento moment slabý a vyčerpaný. Avšak veril som, že pokiaľ uľahnem a odpočiniem si, nájdem stratené sily, ktoré budú určite oveľa silnejšie, než kedykoľvek predtým. "Ďakujem za tvoju priateľskú ponuku, ale myslím, že ešte ten kus cesty zvládnem," povedal som smerom k nej s vyčerpaným, no i tak úsmevom. Pokračoval som teda ďalej vedľa jej boku a stále sa pohrával s myšlienkou, že čo ak som si veril viac, než bolo vhodné. Ešte sa tu zosypem niekde a bude musieť moje ťažké telo tiahnuť bohvie kam. "Dúfajme, že v horách nájdeme nejakú jaskyňu, kde sa ukryjeme a prečkáme onú smršť. Bohvie, čo so sebou prinesie okrem dažďu a bleskov," povedal som Hanke a pozrel sa ustarane na ňu, či je v poriadku. Napokon sme sa vydali smerom k horám a začali stúpať. Čoskoro sme mohli ucítiť dvíhajúci sa vietor, ktorý k nám privial i niečo viac. Silnú pachovú stopu. Žeby sme skutočne mali šťastie? Tak či onak sme potrebovali nájsť útočisko, ktoré by sa mohlo vyskytovať i u hraníc svorky? Možno.

//Hraničné pohorie

//Svätyňa cez Hmlistú džungľu

Vrátil som sa do lesa akoby som prišiel z frontu. Bol som vyčerpaný a unavený, no vedel som, že ešte budem musieť vydržať, aby sme spoločne s Hankou našli vhodný úkryt. Vydýchol som si a hľadal ju pohľadom, keď som sa blížil k mostu, kde som ju nechal vyčkávať. V tom som zahliadol jej hnedý kožuch a zastavil sa. Vydýchol som si a zapotácal sa, čím som do nej slabo vrazil. Hneď ako som opäť nabral plné vedomie, odtiahol som sa a sklonil hlavu. "Ospravedlňujem sa vám," riekol som automaticky a ani si neuvedomil, že som jej opäť vykal. Hanbil som sa za to, že som sa jej bol býval dotkol, že som preukázal svoju slabosť. Opäť som sa narovnal. Mohla vidieť, že moje telo melie z posledného, svaly sa mi triasli i keď som stál. "Svoju kamarátku Vločku som nenašiel, ale-" aj by som pokračoval, keď mi vietor opäť zavial jej pach do ňufáku. A tentoraz čerstvý. "Počkaj, cítim novú pachovú stopu," povedal som a pozrel sa na most. "Priechod cez most bude nebezpečný, ale mali by sme sa dostať do hôr a nájsť vhodný úkryt skôr, než nás zastihne priama búrka a porozprávam vám potom i to, čo sa mi stalo, drahá," povedal som naliehavo smerom k nej a kývol hlavou, aby vkročila na most ako prvá. Chcel som ju chytiť, pokiaľ spadne. Keď sme ako tak prešli na druhú stranu, chvíľu som nasledoval pach a zdalo sa, že mieri do... hôr. "Oh, Vločka smerovala do hôr, možno našla úkryt, kde by sme sa mohli skryť alebo i tú bájnú svorku," zasmial som sa smerom k nej a nasledoval jej pachovú stopu cez les a mal v pláne i v horách.

//Temný les cez Most

//les pri Moste cez Hmlistú džungľu

(Mince budú sedieť až po prevode, ponáhľame sa do Alatey, tak musím takto :hide:)
Používam 25 mincí čo je 200 % + využívam 50 % bonus = 300 % a tie delím takto:
Sila 25 %/80 % ........................ + 55 = MAX
Vytrvalosť 29 %/60 % ................ + 31 = MAX + 10 % = 70/60 (o odznaky napíšem)
Rýchlosť 3 %/80 % .................... + 77 = MAX
Obratnosť 2 %/70 % .................. + 68 = MAX
Schopnosť lovu 2 %/60 % ............ + 58 = MAX

Posledné % prepadá. Ďakujem.

Pri hľadaní Vločky ma zaviedli stopy až sem. K podivnému miestu, z ktorého sálala akási podivná aura. Zastrihal som ušami a opatrne som pokračoval vo svojom prieskume. Zastavil som sa až v momente, keď sa predo mnou ako tieň objavil podivný, starý vlk. Budil vo mne rešpekt. Sklonil som automaticky hlavu i zrak k zemi. "Pekný búrkový večer vám prajem," riekol som, no od vlka nevyšlo jediné slovíčko. Strihol som uškom a zadíval sa na vlka. Pomaly som sa narovnal. "Prepáčte mi, ak vás ruším, ale hľadám svoju kamarátku a... odpovede," pokračoval som a niečo mi z jeho pohľadu hovorilo, aby som pokračoval: "Rád by som našiel cestu späť domov, ale som slabý a moje vedomosti z tohto sveta nie sú vôbec dobré." Povzdychol som si, no v tom sa vlk rozišiel. Rozhodol som sa ho nasledovať. Nebol som hlúpy, došlo mi, že očividne nerozpráva. Pomaly ma zaviedol na otvorené priestranstvo, kde sa akoby sformovala nejaká... aréna? Stáli sme proti sebe čelom. Chvíľu mi trvalo, než mi došlo, čo po mne vlastne vlk chcel. Prikývol som. Bol som pripravený. Pochopil som, že slová nemajú zmysel. Išlo len o činy. A tak som započal svoj prvý výpad, aby som si vyskúšal jeho schopnosti. Avšak uhol sa mi akoby som bol pomalou korytnačkou. Zaskočene som zabrzdil a otočil sa jeho smerom, ale to ma už zrazil k zemi. Bol rýchly, obratný i silný. Nebolo divu, prečo z neho sálal taký rešpekt. Bol starý, múdry a vážený. Nebola šanca, aby som ho prekonal, ale mohol som sa od neho čo-to naučiť. Preto som vyskočil späť na labky. Otriasol som sa a pokračoval v našom násilnom tanci. Uskakoval som a vyhýbal sa jeho úderom rovnako ako on tým mojim. Po chvíli a niekoľkých pádoch na papuľu, som pochopil jeho taktiku a smer výpadov. Preto som bol schopný proti nemu bojovať lepšie. Stále to však nebolo ono. Svaly ma začínali páliť a zdalo sa, že tento tréning mi pomôže sa aspoň kus dostať do formy. Predsa len od posledného boja uplynul nejaký čas. Napokon ma však zrazil k zemi tak, že som mal pocit, akoby som videl všetkých svätých. "To bol... ugh... krásny hmat, pane," zamumlal som a vykašľal pár kvapiek krvi. Pomaly som sa pozviechal na labky a chcel pokračovať, ale vlk mal v pláne zmenu. Niečo iné, vzhľadom na to, že usúdil, že moje svalstvo si už vytrpelo dosť.
Musel som sa fialovo-modrými zrakmi porozhliadnuť okolo seba, aby som sa presvedčil, že kde to som. Už tu nebol jeho príbytok ani oná aréna. Nachádzal som sa v horách. Tak toto bola pravá sila miestnej mágie? Pohľadom som sa zadíval na vlka, ktorý mi mizol vo výške. Počkaj! pomyslel som si a vydal sa za ním. Testoval ma, to bolo isté. Pochopil som jeho zámer. Chcel som však vedieť, ako nás sem presunul. Mohol by ma rovnako teleportovať i domov? Kdeže. Možno šlo len o optickú ilúziu? Alebo som odpadol už v jeho úkryte a toto sa mi len snívalo? Nemohol som nad tým viac premýšľať, pretože sa mi začali droliť skaliská pod labkami. Zamračil som sa a začal sa sústrediť na okolitý terén. Musel som si dávať bacha, kde kladiem labku a pomaly postupovať hore. Kde-tu mi ušla a ja sa pekne rozpľasol na horskom chodníčku. Azda som si i natiahol u jedného šmyknutia sval, ktorý ma pekne zabolel. Ale musel som vydržať. Dychčal som ako lokomotíva, pretože moja výdrž nebola nič úžasného. I tak som sa ale nevzdával a pokračoval. Bol som rozhodnutý ho dobehnúť a opýtať sa ho na to! Pomaly som si už myslel, že som sa v tomto teréne naučil hýbať, nebyť toho prekliateho zosuvu! Stiahol som uši k hlave a musel sa vyhnúť niekoľkým skalám, ktoré padali od vrcholu. Bolo to strašné. Zopár ma i bolestivo trafilo do rebier a hlavy. Mal som pocit, akoby som dostal i menší otras mozgu. Nemôžem byť taká padavka, inak sa nemôžem vrátiť lebo nikoho i tak nezachránim, pomyslel som si a zaťal tesáky. Začal som sa škrabať ďalej. Mal som už toľko odrenín po tele, že to nebolo možné, ale i tak som vytrvalo pokračoval. Nevzdal som sa, ani keď na mňa začali útočiť vtáky a len ich od seba odháňal, chránil si hlavne oči a ňufák. Keď som si myslel, že to už nezvládnem, dostal som sa na vrchol a padol k vlkovým nohám. Toto ma vyčerpalo. Akoby ma chcel ten starec zabiť. Opäť sme sa ocitli inde a tentoraz v lese. Unavene som zdvihol hlavu a pozrel sa na neho, že čo teraz po mne chce. Kývol hlavou, aby ukázal na lučinu pred nami. Uvidel som tam zajaca. Zrazu mi v žalúdku zaškvŕkalo. Nuž, mohol som ho skúsiť uloviť. To nebolo až tak hrozne náročné alebo snáď bolo? Povzdychol som si a opatrne sa vyškriabal na roztrasené labky. Napokon som sa sa začal plížiť za ušiakom. Privrel som oči a vypočítaval, ktorým smerom sa rozbehne, až sa k nemu dostanem. Pomaličky, pomaly! opakoval som si v hlave, ale bolo to náročné. Čím pomalšie som sa hýbal, tým ma moje svalstvo z predošlých skúšok pobolievali. Povzdychol som si a to som robiť nemal. Zajac vyskočil na labky a vydesene začal pelášiť preč. Tak to som pokazil. neostávalo mi nič iné, len sa za ním rozbehnúť. Bežal statočne. A ja som mal jazyk hádam až po zem. Kľučkoval som spolu s ním pomedzi stromy, kroviny a skaliská. Dokonca som preletel i cez bodliaky, ktoré sa mi zacuchali do srsti. Ach bože. Zafučal som a preskočil spadnutý strom. Čoskoro som mal zajaca na dosah labky! A tak som sa odrazil a skočil po ňom. Zrazil som ho na zem i so mnou. Začali sme sa kotúľať. Napokon nás zastavil kmeň ďalšieho stromu. Uff. Povzdychol som si a zacvakol tesáky. Zajacove telo ovislo. Tak aspoň sa najem. Avšak než som sa stihol do zajaca zahryznúť, uchmatol mi ho starec a rozbehol sa naprieč lesom.
"Hej to bolo moje!" zakričal som za ním, no čo iné mi ostávalo? Vyškriabal som sa na rovné labky a začal za ním utekať. Bol rýchly a lesný porast mi nerobil dobre. Zavadzalo mi snáď všetko, čo sa tu nachádzalo. Uhýbanie sa stromom bolo obtiažne, keďže som bežal rýchlejšie, než pri love zajaca. Zafučal som, keď som o jeden zavadil bokom a nepekne si ho narazil. To bola taká hrozná podpásovka. Napokon som pokračoval ďalej, až som sa dostal za chvost starca. Avšak neveril som, že to tak dlho ostane. Zrazu zmenil smer a ja sa takmer rozpleštil o skalnaté bralo. Musel som zbrzdiť a zadriftovať, aby som sa dokázal za vlkom vykrútiť. Potom som opäť zabral a celý zadýchaný za ním letel. Ani by som nepovedal, že by som niekedy dokázal vyvinúť takúto rýchlosť. Bolo to hrozné a mordujúce. Na tieto naháňačky som už starý, pomyslel som si s povzdychom a myslel si, že už nezabehnem ani meter. Napokon som však našiel poslednú trochu energie a pokúsil sa vlka dobehnúť. I napriek krovinám, stromom, skalám a rôznym nerovnostiam, ktoré v lese boli. Preskočil som ďalšiu priekopu, kde som si takmer vykrútil labku, ale konečne som ho... dobiehal! Aspoň sa mi to zdalo, avšak vyhrať som cieľovú rovinku nedokázal. Napokon sa vlk zastavil a pozrel sa na mňa. Z jeho pohľadu mnou prebehli zimomriavky. Ako mohol niekto budiť taký rešpekt? V tom sa mi však zakrútila hlava. Aj by som sa zložil k zemi, nebyť zmeny prostredia. Kde som to zase sakra bol? Vlhký vzduch, liany a hmla mi napovedali, že sme sa ocitli v onej džungli. Boli sme skutočne už blízko. Zastrihal som ušami a pozrel sa pred seba. Vlka som videl v diaľke, no predtým, ako sa k nemu dostanem, musel som prejsť celý labyrint prekážok. Tak teda... toto musím ešte zvládnuť, ale nič viac už nedám, pomyslel som si a vydýchol. No nič sa nedalo robiť. Dobrý tréning si vyžadoval silu mysle. A tak som sa snažil nastaviť, že toto zvládnem. Vykročil som vpred. Začal som preliezať popod podivne zakrútené korene a vetvy stromov, len aby som sa dostal ďalej. Pôda bola mokrá a kde-tu som stúpil i do bahna, ktoré sa mi lepilo na labky a sťažovalo mi môj priechod. Nebol som citlivka, ale zase odtiaľ potiaľ, keď som pri jednom podliezaní stromu preletel cez obrovskú pavučinu s hádam stovkami divných pavúkov. Nepoštípali ma, no nebolo to nič príjemné. Určite sa mi nepáčilo, že môj kožuch bude tak veľmi špinavý. Napokon som teda pokračoval ďalej, snažil sa preliezať drevá tak, aby som neskončil v ďalšej pavučine. Avšak napokon sa mi podarilo zamotať v lianach! Netušil som, ako inak to nazvať, než dlhé, zelené hady prírody. No hrôza. Čím viac som sa v nich metal, tým väčšmi som sa zamotal. Bruh. Odfrkol som si a na moment si oddýchol, aby som sa z nich vymanil. Nepatril som medzi najväčších gymnastov. Po snáď večnosti sa mi to podarilo a keď som zbadal nejakú opicu ako vyskočila na jednu vetvu stromu... zamyslel som sa, či by nebolo jednoduchšie sa dostať do korún mohutných stormov a ísť po nich? Avšak ostal som pri bežnej muklovskej ceste po zemi. Na nej som ale čelil bahnu, divných zverom, stromom, koreňom, lianam a pavučinám. Bolo to otrasné. Nikdy som nerobil také pohyby ako teraz, len aby som sa i vyhol... bol som fakt ako nejaká balerína. Až som došiel k vlkovi, skutočne som tentoraz už odpadol od vyčerpania.
Prebral som sa až na mieste, kde to všetko začalo. Unavene som zdvihol hlavu a pozrel sa dezorientovane na mĺkveho vlka. Uf. "Prepáčte za to, že som stratil vedomie," povedal som, no to nebolo to, čo očividne vlk chcel. Áno, zdalo sa, že bol so mnou hotový a len sa uisťoval, že som pri sebe. Napokon sa otočil a odišiel. Jeho pohľad predtým však hovoril sám za seba 'tam sú dvere'. Pozviechal som sa preto na labky a otriasol sa. Zranenia akoby boli fuč, keď som si svoje telo kontroloval. Lenže bolesť svalov a vlastne celého tela tu furt bola. Triasli sa mi labky, no ja si spomenul na Hanku, keď zadunel ďalší hrom. Musel som sa uistiť, že je v poriadku, keď sa mi nepodarilo Vločku nájst! A preto som sa hneď otočil a rozbehol sa preč, i keď dosť kostrbato, keďže ma všetko bolelo.

//les pri Moste cez Hmlistú džungľu

Schváleno!

//na Výhliadke

Započúval som sa do sladkého hlasu Hanky, ktorá mi rozprávala o jej krajine. Musela byť tak úžasná. Natoľko, že som si to ani vo sne predstaviť nedokázal. Bol by som však rád, keby som sa do jej sveta jedného dňa mohol pozrieť. I keby len na skok. Zažiť si onú rozprávku o ktorej rozprávala. Pousmial som sa. "Znie to tak prenádherne, drahá Hanko," povedal som na jej slová a pokýval hlavou. "Kiežby som i ja mohol okúsiť štipku toho, čo si vo svojej zemi videla," povedal som s ťažkým povzdychom. Potriasol som hlavou. Búrka, ktorej hromy sa mi zarezávali do ušných bubienkov ma pekne desili. Bál som sa toho, čo na nás bude čakať v horách, ak si nenájdeme nejakú jaskyňu. Čo by sme si nájsť veru mohli... V lesoch nebolo bezpečne. Museli sme preto utekať až tam. Zastrihal som ušami a pokýval na jej slová. "Veru, to máš pravdu, ale čo sme my, aby sme súdili rozhodnutie bohov o tom, čo mágiu obsiahne a čo nie. Mali by sme v tento moment myslieť na seba a nájsť v horách jaskyňu, či previs, kde by sme prečkali noc, čo myslíte? Možno nájdeme i hranice nejakej svorky," riekol som a poslednú vetu som myslel s humorom, keďže doposiaľ sme šťastie nemali, nepredpokladal som, že nejaké budeme mať. Avšak bola tu jedna vec, čo ma trápila. "Hanko, ak ti to nebude vadiť, počkaj ma tu pri tomto priechode cez priesmyk. Naposledy som v lese stratil kamarátku a teraz som zachytil jej pachovú stopu... možno ju nájdem ak je zranená, dúfam... hneď budem späť," povedal som smerom k vlčici a odbehol som do lesa, nasledujúc pachovú stopu vločky, ktorá sa miesila s nejakým iným pachom. Zastrihal som ušami, ale čoskoro som ju stratil, preto som sa vydal náhodným smerom. Niekde byť musela.

//Svätyňa cez džungľu

//Severné hory

Musel som pokrútiť hlavou. "Nie tak celkom. Presúvali sme sa dosť, ale nemohol by som hovoriť o podobnom výlete s príjemnou spoločnosťou," odpovedal som jej na otázku. Strihol som uchom, keď oblohu preťal ďalší blesk sprevádzaný ohlučujúcim hromom. Bola bližšie. Veľmi. "A ty? Určite si mala veľa voľného času na skúmanie tej prekrásnej krajiny ako si mi hovorila. Hlavne vodných tokov. Mali ste tam i zaujímavé vodopády alebo jazerá?" opýtal som sa jej a premýšľal, ako by mohli také krásy plné rozmanitých štruktúr a flór existovať. Vedel som, že nič také krásne v krajine, kde som žil neexistovalo. "Hm, myslím si, že tu bude množstvo rozmanitých a krásnych jaskýň a komplexov, ktoré budú plné mágie, či len famóznej flóry. Predstav si svietiace rastliny! Aspoň by sme nemuseli vrážať ňufákmi v temnom podzemí do skalísk," povedal som so smiechom a pokýval hlavou. Bolo by to zaujímavé. Normálne by som niečo také hneď zavrhol, ale v tejto krajine vyzeralo, že nič nie je nemožné. "Máš pravdu, musíme veriť, že nás sem božstvá doviedli pre niečo viac, než len na krvavé jatká," skonštatoval som s úškrnom a pokračoval k lesu, kde som predtým stratil Vločku. Možno by som ju tam teraz dokázal nájsť?

//les pri Moste

//Nemé údolie

Venoval som jej milý úsmev. Áno, hodil by sa mi niekto, kto by dával pozor na ten môj. Mal som pocit, že som robil všetko pre druhých a zabúdal vôbec na to, že i ja potrebujem občas kus pokoja a oddychu. Nemal som na to ani doteraz čas sa nad tým zamýšľať. Proste som fungoval ako na baterky. "Uvidíme, čo nám osud postaví do cesty, ale verím v tie najväčšie dobrodružstvá, aké sa len zažiť dajú! Hlavne s prímesou magickej moci, ktorej tu je mnoho, sa ani nič nudnejšie vymyslieť nedá," povedal som smerom k nej s milým úsmevom. Zamával som chvostom a uvedomil si, že si ani neviem predstaviť, čo za šialenosti okrem farebných stromov, tu môžeme objaviť. Ale rozhodne sa tu nudiť nebudem, to bol fakt. Ako sme prechádzali horou, nikde sme nič neucítili, len čo bolo pravda. Pohliadol som do diaľky a ako sme prechádzali po hrebeni, v diaľke som na horizonte videl pohorie, ktoré sa čnelo do vysokých výšin. "Pozri sa Hanka, tam pred nami na severe. Pohorie vyzerá, že je väčšie než to na ktorom teraz stojíme," riekol som smerom k nej a pomaly začal zostupovať dolu na pláň. Bolo by rozumné sa porozhliadnuť i v ďalších horách. "Snáď tam dojdeme skôr a nájdeme si úkryt, než nás zastihne búrka. Vyzerá to, že prichádza poriadna smršť," riekol som smerom k nej. Nebál som sa jej. Bola to len voda. No i tak nebolo bezpečné počas nej byť vonka. Čo ak by vietor odfúkol nejaký konár stromu a ten by nás trafil do hlavy? Nájsť úkryt by bol dobrý začiatok!

//na Výhliadke

//Sokolí zrak

Pousmial som sa. "O koho iného by som sa bál, keď nie o životy druhých. Na ten svoj si pozor dám, i tak nestojí za veľa," zasmial som sa a i keď sa zdalo na vonok, že vtipkujem, v hĺbke duši som to myslel doslova. Nepatril som medzi tých, ktorý by mali za sebou len samé dobré skutky. Pravdou bolo, že som urobil rozhodnutia, ktoré boli len obetou vo vyšie dobro. Aké... ohavné. Z týchto múčnych myšlienok ma opäť vytiahla jej milá poznámka. Bola skutočným rozmetačom depresívneho mračna, ktorý sa mi utváral nad hlavou. Zazubil som sa. "Tak to ma teší, kolegyňo," zatiahol som i ja k nej a priblížil sa k jazeru, ktoré sa rozliehalo v údolí, ktorým sme prechádzali. Bolo tak veľké a pokojné, až priam nemé. "Znie to ako poriadna zábava, musím uznať, avšak som asi príliš starý a nudný na to, aby som tým strácal svoje zvyšky energie," povedal som a pobavene sa nad tým uškrnul. Nemohol som však zaprieť, že dialóg medzi Taniou a Hankou znel priam komicky. O to viac, keď Tania nerozumela tomu, s akou iróniou v zástere slušnosti, sa s ňou Hanka bavila. "Hm, uvidíme Hanko, čo prinesú nasledujúce luny," riekol som, aby som stále nechal živiť myšlienku toho, že pristúpim na jej hrátky s mágiou. Azda by ma dokázala i zlomiť? Časom určite. Stále som si však udržiaval ctený odstup. Podišiel som k vode, ku ktorej som sa sklonil a napil sa. Zdvihol som hlavu a pozrel sa na hory, ktoré Hanka označila. "Tak to poďme skúsiť, než od mora priveje búrku," skonštatoval som a počúval vzdialené hrmenie a mračná, ktoré zaťahovali oblohu. Samotný dážď sa však podľa toho, čo som videl a počul, dostaví až za pár hodín. Mali sme dostatok času na to preskúmať ešte nejakú časť tejto zeme!

//Severné hory

//Roklina

Kráčal som ďalej, pretože nemalo zmysel ostávať ponorený v minulosti. Paradoxne som sa do nej chcel vrátiť tým, že budem pokračovať dopredu a svojimi budúcimi krokmi docielim toho, aby som sa vrátil domov. Do rovnakého pekla, z ktorého ma vytrhli bohovia. Naozaj som chcel zahodiť túto šancu na nový začiatok? Povzdychol som si. Bol som márny a tvrdohlavý. Ctil som svoju dohodu, ktorú som pred rokmi svojim vlkom dal. Nemohol som ich zradiť, i keď s vývojom boja boli všetci už dávno mŕtvy, pokiaľ teda plynutie času v tejto krajine nebolo rýchlejšie než v mojej domovine. Z myšlienok, ktoré mi kolovali hlavou a na slová, ktoré som preniesol, mi Hanka vcelku slučne odpovedala. Pousmial som sa. "Bol by som nerád, aby sa ti na výprave niečo udialo, avšak pokiaľ máš bojového ducha, určite nepohrdnem parťákom s ktorým môžem tunajší kraj skúmať a nebáť sa samoty," dodal som na jej slová s otvoreným koncom a zašvihal chvostom zo strany na stranu. U jej ďalšej poznámky som sa musel zasmiať. "Bohužiaľ, takýto hlupáci sú všade na svete, takže predpokladám, že tu ich bude o to viac," povedal som pobavene a pokračoval krajom vpred. "Je dobré v ich prítomnosti občas ostať mĺkvy, pretože bojovať proti ich presvedčeniu nerobí ani jednej strane dobre," dodal som napokon a pokrútil hlavou. Naozaj bolo zbytočné hádať sa so stenou. Na jej poznámku, že sa možno ukrývajú v horách som prikývol. Možné to bolo! V doline ktorou sme prechádzali som videl hneď niekoľko pohorí, kde by sa mohla nejaká svorka zdržiavať. I keď tie, ktoré som videl južnejšie pôsobili dosť nebezpečne, preto som zrak upramil na pohorie, ktoré sa čnelo nad údolím s jazerom na severnej strane. "Najskôr sa pokúsim preskúmať tento ostrov alebo ostrovy a potom sa uvidí, či sa uchýlim k mágií. V prvom rade budeme potrebovať na blížiacu zimu ochranu svorky a prípadný nový domov, ak sa moje plány na veľký útek rozpadnú a potom... ti sľubujem, že možno tej mágií i šancu dám. Maličkú," riekol som smerom k nej. Rozhodne som magickú moc skúmať v pláne mal, ale čo sa týkalo aby som sa stal jej užívateľom a čerpal ju z tejto zeme... to bola tá posledná vec, ktorú urobím na tomto mieste, veru. Následne som pokračoval za Hankou k jazeru, ktoré sme hľadali.

//Nemé údolie

Pohľadom som prechádzal po území, ktoré bolo vyprahnutejšie než akékoľvek iné. Privrel som svoje modro-fialové zraky a prišlo mi ľúto takej skazy. Koľko škody narobí absencia vody, strašné, pomyslel som si a vrátil svoje zraky na Hanku, ktorej poznámka ohľadom mdlob ma rozosmiala. "V poriadku, na to ti zvolenie dám," povedal som na jej slová a pokýval hlavou, aby som si ich sám potvrdil. "Hm," zadumal som sa, keď sme prechádzali na ďalšie otvorené priestranstvo. Mala pravdu a i jej obavy boli podľa všetkého na mieste. "Krajina je to skutočne obrovská, to vám môžem potvrdiť. Rád by som však preskúmal každé jej zákutie, možno na niečo nakoniec prídem, čo mi pomôže k odpovediam týkajúcich sa môjho návratu domov," skonštatoval som a pozrel sa na Hanku, čo si o tom myslí. Mať parťáka na cestách by bolo len výhodou. Hlavne tak pozitívne naladeného, čo moja depresívna myseľ potrebovala, aby som vo finále neprišiel o seba samého. I pre vlka, ktorý by chcel ostať na ostrovoch to bolo výhodné, vzhľadom na znalosti daného miesta, ktoré sa mu určite budú hodiť v budúcne. "Môžem ťa skúsiť upokojiť len tým, že za ten čas čo som tu, veľa som ich nestretol. Neviem, či sa tak dobre ukrývajú alebo som len ja slepý," povedal som pobavene a nasledoval ju až na lúku, ktorá nás viedla pomedzi hory, na ktorej konci až budeme, sme mohli uvidieť dolinu s jazerom.

//sokolí zrak

Postovaná 43

Načúval som Hanke a mlčky pritakával na jej slová. Skutočne to bolo zvláštne. Všetko, kam som sa len pozrel a čo som počul pôsobilo na mňa hrozne podivne. "Obávam sa, že to skôr či neskôr zistíme a niečo mi hovorí, že tá daň za náš pobyt tu je oveľa väčšia než sa poniektorí domnievajú. Každopádne ako sa zdá, zatiaľ sme nemali česť namočiť sa do žiadnej šlamastiky, pokiaľ nepočítam to pálčivé počasie, ktoré je hodné vyparovania vody z jazier a riek," skonštatoval som a pousmial sa. Očividne to bolo tým, že sme sa nachádzali na ostrovoch. Celkové podnebie tu muselo byť teplejšie, než niekde inde. Priam tropické. "Ani si nechcem predstaviť, ako musí byť na púšti, keď už tu sa roztápam," povedal som pobavene a pokrútil nad tým hlavou. A to som nemal čierny kožuch. Síce bol tmavý, ale nebolo to nič také prehnane hrozné. Najradšej by som sa však dotrepal niekam do hôr, kde je aspoň kus chladného vetru. Alebo k vode, samozrejme. "Som zvyknutý na kruté podmienky v každom zmysle. Len by som nerád zbieral tvoje nehybné telo v prípade, že si ťa horúčavá vezme do spárov," riekol som. Nebolo to najmilšie riešenie, ale pokiaľ by bola Hanka schopná cestovať, nemuseli by sme sa toľko zastavovať a skúsiť preskúmať okolité pohoria, či niekde sa nejakí fanatici neusídlili!

Postovaná 42

"Oboje je možné. Nepredpokladám, že by to samotné vĺča vedelo. Ale až sa niekedy možno stretnem s jej rodičmi, opýtam sa ich," povedal som s úsmevom a zašvihal chvostom. Áno, vĺčat tu rozhodne bude behať viacero než len to jedno, ktoré som mohol vidieť a stretnúť pri svojom veľkolepom príchode na ostrovy. Ako sme sa však ďalej zamýšľali nad bohmi a ich zámermi, musel som uznať, že niečo podobné som si myslel i ja. Prikývol som teda na Hankyne slová a zadíval sa do diaľky, akoby som tam po niečom pátral. "Dúfam len, že bohovia vedia čo robia, keď nás sem privádzajú z rozličných častí sveta. Azda i preto je prostredie tak rozmanité, aby pokrylo všetky domovy tých, ktorých sem privedú," skonštatoval som a teraz mi dávalo logiku, že sa tu vyskytovali i miesta, ktoré by som v mojom svete vedľa seba nikdy nenašiel, pretože to nedávalo logiku.
Venoval som jej priateľský úsmev a prikývol. "Beriem to ako dohodu," riekol som na jej slová o tom, že si môžeme byť navzájom oporou. I keď som vedel, že neexistuje nikto, komu by som sa mohol plne zveriť. Nie na týchto ostrovoch. Aspoň to tak bolo doposiaľ. "Neboj sa, určite to tam bez teba zvládnu. Budú musieť," riekol som, i keď mi bolo ľúto, že je od rodiny. Z jej slov som usudzoval, že sa jej väčšmi cnelo po krajine a zhovorčivých vodných tokoch, než jej členov spolku alebo rodiny. Nechcel som sa však na to pýtať priamo. "Nedivil by som sa, keby sa práve našli nejakí nadšenci, čo by založili svorku v pohorí len preto, že môžu. Uvidíme, možno skutočne na nejakú narazíme," zasmial som sa nad tým a pokýval hlavou. V prvom rade sme teraz potrebovali nájsť nejaký zdroj pitnej vody.

Postovaná 41

//Červená lúka

Pousmial som sa, keď zjavne moju ponuku prijala. Nad jej slovami som sa zamyslel. “Určite sú tu i takí, ktorí tu žijú nejakú dobu. Dokonca som sa stretol s vĺčaťom, ktorého rodičia žili na ostrovoch dosť dlho na to, aby viedli svorku do ktorého patrilo,“ povedal som. Na základe tejto správy som predpokladal, že veľa vlkov bude taktiež mocnými. “Zatiaľ táto krajina pôsobí mierumilovne, tak dúfam, že nebude treba žiadneho zásahu sily. Nech to ale nezakríknem,“ dodal som s decentným úsmevom a pokračoval v ceste smerom k rokline, ku ktorej Hanka smerovala. Už na prvý pohľad mi bolo jasné, že v nej žiadnu vodu nenájdeme. Bola dávno vyprahnutá. “Hm, to máš azda pravdu. Zaujímalo by ma, pre akú a podľa čoho určujú svoj výber,“ reagoval som na jej slová, zatiaľ čo som skúmal roklinu. Akoby ňou kedysi tiekla rieka? Oh áno. Mohol som vidieť vyschnuté koryto po nej. Keď bola reč o mágií, Hanka sa pri rozprávaní jej spomienok priam rozrečnila. Počúval som ju trpezlivo a pozorne, pretože to bolo pre druhých dôležité. Keď druhí počúvali. “Chápem a plne rozumiem tomu, že to musí byť teraz pre teba ťažké,“ skonštatoval som a povzbudivo sa na ňu usmial. Veril som, že nájdeme spôsob ako do jej žíl priviesť mágiu vody. Ale nevedel som, či s ňou bude voda komunikovať i v tejto krajine. O tom sa vĺča nezmienilo. “Nuž, s blížiacou zimou by som sa rád poobzeral taktiež po nejakej svorke. Samota ma necháva vspomínať a spomienky veru bolia. Preto som rád, že si sa vydala na cestu so mnou,“ povedal som k nej. Bola dobrým rozmetačom šedivého oblaku, ktorý sa mi nad hlavou formoval zakaždým, keď som osamotel. “Ako som hovoril Tanii, bol by som najradšej za život v pohorí. Hory a horské lesy mi boli vždy k srdcu najbližšie. Nuž a čo sa týka ďalších plánov, asi len zistiť o tejto krajine čo najviac to pôjde,“ dodal som napokon.

Postovaná 40

“Môžem ti so všetkým rešpektom povedať, že ťa ochránim pred tým, aby ťa dostali zlé sily, ak to bude v mojich silách,“ riekol som slušne a pousmial sa. Predsa len som to isté ponúkol i Vločke, ktorá sa toho s humorom chytila. Myslel som to však vážne. Tí, ktorých som na svojej ceste stretol a zapôsobili na mňa svojou čistotou a spravodlivosťou, som nemal prečo nechcieť v ťažkých chvíľach pomôcť. Vydýchol som si a pohliadol na nebesia. “Ktovie,“ zamumlal som len na jej poznámku k reprodukcii v Annyverre. Museli sme si prejsť i horšími vecami, než bola mládež z ktorej sa stávali vojaci už v skorom veku. Bol to skutočne ten najmenší problém. Nemohol som však na ňu všetko vytiahnuť, pretože ja som videl svet inak. Prežitie bol základ každého rozhodnutia, ktoré som musel ako vodca spolu s radou urobiť. Nemal som čas myslieť na benefity a voľný čas s kupónmi na pobyty vo wellnesse pre členov spoločenstva. Nad poznámkou, prečo tak prahnem po návrate do krajiny, som sám nepoznal odpoveď. Tiahol ma tam onen sľub? Život, na ktorý som bol navyknutý? Pravdou bolo, že pokiaľ by som sa vrátil, pravdepodobne by som padol do zajatia v jednom z ostatných zoskupení a bol do smrti mučení ako diplomatický mučedník k propagande pred ostatnými, že sa práve tí jedni zmocnili vplyvného Arryna inak prezývaného Tieň Smrti. Privrel som oči. Smrť by bola v tomto prípade lepším vyslobodením. Potriasol som hlavou, aby som z nej dostal vspomienky a myšlienky o budúcnosti, ktorá pravdepodobne ani nenastane. Zima sa blížila. Mal by som sa zamerať v prvom rade na nájdenie svorky, v ktorej ju prečkám a bude mi slúžiť ako zázemie pri mojich štúdiach a výpravách po tejto krajine. Vrátil som svoju pozornosť k Hanke, ktorá sa ujala vedenia a zamierili sme k pátraniu po vodnom zdroji u ktorého by sme sa ochladili. “Máš pravdu. Možno stretneme i niekoho, kto bude vedieť viac o tom, ako získať viacero mágií. Potom by si sa mohla opäť spojiť so svojim vodným elementom?“ nadhodil som s úsmevom. Bolo mi lepšie zamerať sa na tieto banálne veci, než sa upierať neustále do minulosti. "Pokiaľ je nám súdené na týchto ostrovoch zotrvať, aké plány do budúcna by si mala?" opýtal som sa jej, zatiaľ čo som kráčal po jej boku smerom k rozsiahlej rokline.

//Roklina

Postovaná 39

V jej povzbudivých slovách som videl Vločku, ktorá sa snažila o to isté. Pousmial som sa. “Pravdepodobne máte pravdu. Nehodlám sa ale tak skoro zbaviť nádeje, že môj pobyt tu je len dočasnou záležitosťou. Uvidíme, čo prinesie čas. Nakoniec možno od svojho plánu upustím, ale nateraz...“ povedal som a nechal svoje slová nechať visieť vo vzduchu. Bolo očividné, že som nemal svoju kapitolu starého života ešte uzavretú, keďže ma bohovia vytrhli v strede deju. Nemal som dostatok času sa s tým zrovnať, ale možno som len potreboval počuť, že starý život mi skončil vo chvíli, kedy som sa v ten čas vrátil na územie a všade riadila smrť. Privrel som zraky a radšej sa venoval svojej viere, ktorú Hanka ocenila. Bolo zaujímavé, že mne sa páčila tá z jej krajiny, zatiaľ čo ona žasla nad tou mojou. Áno, všetci sme chceli to, čo sme nemohli mať. Z jej rozprávania mi až mráz behal po chrbte! “Fíha, i mňa by si týmito historkami udržala v bezpečí svorky. Mať slnečnice miesto očí neznie ako jedna z najpríjemnejších vecí na svete,“ zasmial som sa nad tým. Tieto príbehy ma nikdy neomrzeli. Keď mi vrátila moju otázku, i napriek logike, ktorú Hanka sledovala, som pokrútil hlavou. “Najviac desivá bola predstava samotného života. Toky riek mohli vyschnúť zo dňa na deň, lovná zver umierala na neznámu chorobu a o to málo miest vhodných na prežitie bolo nutné sa pobiť. Nebolo možné sa deliť rovným dielom, pretože vždy chcel niekto viac. Ako vidím ani vaše, ani naše vĺčatá nemali svetlú budúcnosť. I u nás tých pár, čo prežilo, detstvo takmer nepoznali. Aby počúvali, čo sme im hovorili, museli byť samé svedkami utrpenia a smrti, len aby pochopili, že život nebol žiadnou prechádzkou ružovou zábavou,“ povedal som s letmým úsmevom. Pretože i napriek krutosti podmienok v ktorých som žil, stále išlo o niečo, čo bolo môjmu srdcu blízke. Bol to môj domov a moji vlci, ktorých som ochrániť nedokázal. Napokon som pohliadol do žiary vychádzajúceho slnka. "Kto len vie, aké povery a príbehy sa šíria týmto miestom," povedal som napokon, keď som si užíval teplé slnečné lúče, ktoré neznačili nič dobré pre tento deň. "Zdá sa, že dnešný deň bude horúci ako je púšť sama. Navrhoval by som, aby sme našli rieku, či jazero, kde by sme ho mohli stráviť bez újmy na zdraví. Vode sa určite i ty potešíš," riekol som a pomyselne sa zmieril s tým, že šplhanie na horu budem musieť odložiť. V dnešnej teplote by to bola skutočne hlúposť. Ešte by sme dostali od tepla závrate a zrútili sa na skalnaté svahy.

Postovaná 38

//Červená lúka

Zdržiaval som sa slova, keď sa Hanka pustila do reči. Mĺkvo som prikyvoval a akceptoval, čo mi rozprávala. Musel som sa pousmiať, skutočne vlci s mágiou nevedeli predstaviť si život bez nej. Rozumel som tomu. “Pokiaľ vlk niečo nemá, tak mu to nikdy nechýba, pretože to ani nepozná. I napriek učeniu a praktikám, som nikdy nenašiel vzťah k onej mágií natoľko, aby sa mi za ňou cnelo. Práve naopak som ako mladý prechovával nenávisť voči tejto moci, pretože mohla za všetko, čo patrilo k negatívnym správam,“ skonštatoval som. Pokiaľ niekomu bolo príjemné užívať mágiu, nemal som s tým problém, ale dúfal som, že ma miestny nebudú presviedčať, aby som sa k nej naklonil tiež. Bol som zvedavý a vrámci výskumu mal v pláne naučiť sa s ňou narábať, no rozhodne som si nemal v pláne s ňou pomáhať. Loviť a žiť sa dalo i bez nej a pokiaľ sa veci pokazia a bude môj život na vlásku, radšej skonám ako si pomôcť magickou mocou, pravda. “Bohužiaľ nie,“ riekol som a pokrútil hlavou zo strany na stranu, keď mi položila ďalšiu otázku. “Existovali len v rovine viery ako nebeské entity, ktoré bežný smrteľník uzrieť nemôže, pretože toho nie sme hodní. Až nakoniec našej cesty životom, pred posledným súdom má naša duša česť pohliadnuť do očí bohu smrti a kajať sa za svoje hriechy, ktorých sa počas života dopustil,“ vysvetlil som jej, ako to fungovalo v našej krajine. Niekto by si myslel, že sme verili v rozprávky a vzduch, no pre nás to bolo niečo viac. Sila, ktorú sme potrebovali, aby sme v tom pekle na zemi prežili nasledujúci deň. "Je zaujímavé ako rôzne kraje vidia svet, mágiu a bohov. Mali ste vo svojej krajine i iné príbehy, ktorými ste desili vĺčatá? Duše mŕtvych, netvory z temnôt a podobne?" opýtal som sa jej nakoniec a pohliadol jej do zelených očí. Jej svet z ktorého pochádzala znel tak krásne. Až som si prial, aby som ho mohol do svojho konca aspoň jeden jediný raz navštíviť a pocítiť vo svojej duši mier a šťastie.