Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Postovaná 37

Privrel som oči a na moment sa zamyslel nad Hankynou otázkou. Nakoniec som však pokrútil hlavou. "Nemyslím si, že v tom bol systém," odvetil som napokon a zachmúril sa. A presne to bol problém onej skazy, ktorú spôsobila mágia v kraji. Veril som, že ostrovy nečaká jedného dňa rovnaký osud. Pousmial som sa a na jej ďalšiu otázku opäť pokrútil hlavou. "Vzhľadom na moje postavenie som sa k štúdiu magickej moci dostal, ale i tak som ju musel potlačovať na verejnosti a vo svojej podstate živím v sebe názor, že je nebezpečná a vlk by si nemal zaslúžiť nič, čo si nevydobije prirodzenou cestou vlastnými labkami," povedal som napokon. "Vládnuť mágií a zjednodušovať si ňou život mi príde neprirodzené. Pokiaľ je rozumne použitá v boji a hlavne obranne územia, či rodiny... dokážem ju pochopiť. No inak mi to príde len ako lenivosť a zneužívanie onej čírej sily bohov," vysvetlil som Hanke a zašvihal chvostom. Mnoho vlkov chcelo vládnuť neuveriteľnej moci, no potom s ňou nedokázali ani len zachádzať. "Popravde som sa toho dozvedel o tunajšej mágií od vlkov na ktorých som narazil na svojej ceste. Zatiaľ som však nenarazil na niekoho, kto by ju predo mnou praktikoval, takže som nemohol započať svoje štúdium toho, čo vlastne miestne schopnosti dokážu," povedal som a pokračoval bližšie k hore v diaľke. Pozrel som sa na Hanku, ktorá prišla so zaujímavým poznatkom. Dary boli na mieste, pravda. Zamyslene som sa nad tým zachmúril. "Nebudeme predbiehať, nepredpokladám, že bude pri nás stáť šťastena. Bohovia nezostúpia len tak k niekomu, kto je pre nich len ďalším do počtu populácie ostrovov," skonštatoval som a podišiel k úpätiu hory, kde som hľadal horskú cestičku, ktorá by nás viedla aspoň k nejakej vyššie položenej platforme, kde by sme aspoň keď už nič, mohli aspoň pozorovať východ slnka.

//Najvyššia hora

Postovaná 36

//Snežné tesáky

Z priechodu portálom som ostal mierne rozhodený. Nedával som to poznať na svojom vonkajšku, no vo vnútri sa mi urobilo mierne nevoľno. Nebol som na tieto priestorové cestovania zvyknutý. Hanka bola z toho nadšená aj za nás oboch. Venoval som jej pohľad, keď sa dostala k reakcii na moje slová ohľadom elementárnej mágie. Ako sa zdalo, v jej krajine tento pojem známy nebol. Ich prístup k moci bol zaujímavý, rovnako ako i viera. Škoda, že som jej krajinu nenavštívil skôr než som spadol do tejto diery, pomyslel som si a vydýchol si. Musel som sformulovať svoje slová čo najlepšie, aby som jej odpovedal na otázku rozumne. "Mágická moc v krajine, v ktorej som žil, spustila kolobeh utrpenia a agónie. Väčšina vlkov niesla prirodzené hnedé a jantárové oči, zatiaľ čo raz za čas sa rodili vlci, ktorých oči naberala odtiene štyroch živlov. Zelená značila prírodu, modrá zas vodu, tyrkysová vzduch a červená patrila ohňu. Spočiatku som o elementoch netušil, kým mi ju jedna vlčica nepredstavila. Až som sa dostal do oka hurikánu, pochopil som, že mágia je v nesprávnych labách devastujúca," začal som a pozeral sa u toho na horu v diaľke, ku ktorej sme sa pomaly blížili. "Mágia v našej krajine fungovala na inom princípe ako tu. Museli sme využívať rituály a zaklínadla. Pomáhať si rôznymi bylinkami a kryštáľmi, či fázami mesiaca. Ako som však sám bol svedkom, odvládnutie mágie v tejto zemi je... jednoduché a na báze myšlienky. Dokonca som zistil, že vlk je schopný ovládnuť nie len viacero elementov, ale i rôznych iných schopností," pokračoval som a privrel oči. Aspoň tak mi to vysvetlila Merlin. Nebol som si však istý, čomu všetkému z papule toho vĺčaťa môžem veriť. Zatiaľ sa však všetko naplnilo.
Kráčali sme ďalej po lúke. Pousmial som sa, keď Hanka obdivovala kvetiny na lúke. Mal som dobrý vzťah k prírode, ale kvôli môjmu hektickému životu som sa nikdy nestihol len tak zastaviť a obdivovať svoje okolie. Hanka mala pravdu. Mal by som využiť tento čas pokoja, aby som svojej duši doprial kus pokoja. Nemohol som zaspať na vavrínoch, to teda nie. Ale predsa len som si pokoj aspoň trochu zaslúžil alebo nie? "Máš pravdu, cesta nahor bude nebezpečná, ale som odhodlaný pre pravdu urobiť čokoľvek. Možno nahor ani cesta nevedie a jaskynní komplex neexistuje. To nezistíme, kým to nevyskúšame, ak si nezmenila názor," povedal som pokojne. Rešpektoval som, ak sa rozhodla inak. Nechcel som ju k ničomu nútiť, bol to predsa môj pošetilí nápad a ak padnem k zemi, bude to len mojou vinou.

Postovaná 35

Prikývol som. Nestrácal som nádej. Stále som bol v tejto krajine zelenáčom. Preto som nehádzal flintu do žita, keď sa mi za tú krátku dobu nepodarilo stretnúť sa s bohmi priamo. Veril som, že príležitosť na mňa ešte len čaká. Cítil som to v kostiach. A ak nám ani tá hora neprinesie žiadne odpovede, lež budeme musieť pokračovať ďalej. Aspoň ja, pomyslel som si. Vedel som, že so spoločnosťou Hanky nemôžem počítať naveky. Bola však príjemným spestrením mojich dní na týchto ostrovoch. Len bohovia vedeli, ako nám zamiešajú kocky osudu a ktoré cesty sa nám opäť prepletú dohromady. "Uzavrel som dohodu, ktorú ctím, áno," odvetil som na jej slová smerované k vernosti môjmu kraju - hlavne vlkom, ktorí vo mňa mali vieru. Pousmial som sa. I napriek hladomorom, násiliu a večnej neistote, mala i tá krajina svoje krásy. Jej zem v mojich očiach naopak pôsobila ako príjemná pre život i s ich vierou v krajinu navôkol. "Prírodná viera vašej krajiny znie tak snovo. Možno i preto v tvojich žilách elementárna mágia zakorenila element prírody a teda zeme," povedal som, akoby sa nechumelilo, keď som sa jej pozrel do svetlo zelených očí. Bolo to pochopiteľné, vzhľadom na jej zázemie a filozofiu, ba či dokonca povahu. Mala viac odvahy než ja a pristúpila k portálu prvá, neotáľal som a pristúpil k portálu i ja sám. "Veru a to ste... prepáč, si nevidela ani zlomok toho, čo sa tu nachádza," zasmial som sa, no ja som nemal čo hovoriť. Tiež som toho videl mizerne málo. Tak či onak som vstúpil do portála, ktorý nás preniesol na červenú lúku.

//Červená lúka

Postovaná 34

//Vlčie jazero

Letmo som sa pousmial, hľadiac do diaľky, keď som odpovedal Hanke na jej otázku: "Mal som tú česť, prejsť jej časť a z diaľky pozorovať, čo bolo mimo dosah mojich láb. Orientačný zmysel som mal dobrý vždy, stačí mi málo, aby som dokázal nájsť cestu k svojmu cieľu." Povedal som to jednoducho a prosto ako taký fakt. V krajine, kde som žil dlhé roky sa orientačný zmysel musel vyvinúť u každého jedinca, ktorý chcel prežiť viac než pár dní. Nikomu by som neprial svet, kde som žil predtým, prebehlo mi mysľou, keď sa moje spomienky drásali opäť na povrch. Potlačil som ich do úzadia. Musel som sa sústrediť na cestu, aby som nespadol dolu horským zrázom, do ktorého sme sa spoločne s Hankou driapali. "Máte pravdu. Sám si kladiem mnoho otázok, ale čím viac vecí zisťujem, tým viac otázok lezie na povrch. Nájsť bohov by mohlo mojej duši a mysli priniesť pokoj a odpovede, po ktorých tak prahnem," pritakal som na slová Hanky. Sám som predpokladal, že táto dimenzia hodená do času a priestoru bola výmyslom miestnych bohov, ktorí z nejakého dôvodu ťahali vlkov z iných svetov a krajín, aby ich zhromaždili na povrchu spoločnej zeme. V čom však tkvel ich plán a motivácia činov k tomuto... božskému projektu? Z myšlienok ma vytrhla Hanka. Pousmial som sa a prikývol. "Budem rád," povedal som jednoducho k nej. Rešpektoval som priania druhých a dokázal sa prispôsobiť snáď každému, pokiaľ to nebolo na úkor mojich možností. Jej predstava o ránu ako začiatku niečoho nového vo mne vyvolala úsmev. Myslela pozitívne, čo bolo u mňa vítané na striebornom podnose. Bol som rád, že som mal tú česť na ňu naraziť alebo teda skôr ona na mňa. "Krajina v ktorej som žil mala množstvo božstiev a národov, ktoré ich vyznávali. Ak mám byť stručný, poviem len, že najaktívnejšími boli bohovia vojny a smrti," povedal som a i napriek tomu, že sa z toho dalo vydedukovať, že rozhodne nešlo o žiadnu mierumilovnú krajinu plnú dúhy a jednorožcov, nebolo na mne znať, že bych krajinou opovrhoval. Práve naopak. Robil som všetko preto, aby som sa do toho pekla vrátil. Nemohol som nechať trpieť tých, ktorí tam ostali, zatiaľ čo by som ja žil usporiadaným živote v miery. "A o čom hovorí... tvoja viera?" riekol som a opýtal sa na božstvá, ktoré boli známe v jej domovine. Zaujímalo ma, koľko rozdielnych pohľadov na tieto entity dokázali vlci poňať. Čoskoro sme prišli až k portálu a zastavil som sa od neho niekoľko metrov, aby som si ho najskôr prehliadol, než sa do neho bezhlavo vrhol.

Postovaná 33

Z diskusie, ktorú smie viedli, bolo zjavné, že Taniine názory boli diametrálne odlišné od tých našich. Privrel som oči a chápavo prikývol. Chystala sa nás opustiť. Klamal by som, ak by som tvrdil, že som sa vo svojom vnútri nepotešil tejto skutočnosti. "Nech vás šťastena hviezd sprevádza a do skorého videnia, drahá Tanio," riekol som a slušne som sklonil hlavu, i keď nie príliš hlboko, aby som sa s ňou rozlúčil. Pohľadom som ju vyprevadil. Zaujímalo by ma, ako dlho vydrží v žiari teplých slnečných lúčov na onej vyprahlej pustatine kraju, premýšľal som, zatiaľ čo ku mne prehovorila Hanka. Vrátila sa k mojím slovám ohľadom hory, ktorú som mohol uzrieť na ostrove poniže. Slušne som sa pousmial. "Bude mi cťou vás tam sprevádzať. Skôr či neskôr by i moje cesty skončili na onom mieste. Tak prosím, ak smieme," riekol som a miernym úklonom som ju vyzval k tomu, aby vykročila prvá vpred. Ak tak urobila, vydal som sa po jej boku a viedol nás smerom k horám. "Spôsob cestovania v tomto kraji je šialený a neobvyklý," začal som a pohliadol k vrcholu hory, kam som smeroval. Portál sme ešte vidieť nemohli, no bol tam. Osobne by som sa prešiel až k mostu, riskovať život Hanky som ale v pláne nemal. I tak som bol na ceste k nemu, aby som ho z povier vyskúšal. Nové znalosti sa zišli vždy, otázkou bolo, či využijem portál viac než jeden jediný raz. Zachmúril som sa na moment. Aby reč nestála, počas našej cesty som vyriekol: "Dovoľte mi sa opýtať, drahá, máte v láske viac ranné nebeské predstavenie v podobe svitania alebo večerné západy slnka za horizont?" Zastrihal som ušami. Osobne som miloval noc ako bola táto. Hviezdy mi boli vždy bližšie a v noci panoval poväčšinou pokoj, či ticho pred schyľujúcou sa vojnou. Privrel som oči, keď som si opäť spomenul na svoj domov, o ktorý som prišiel v nenávratne.

//Snežné tesáky

Postovaná 32

Musel som dať za pravdu Tanii. Neškatuľkovať bol základ k harmónií života vlkov. I keď sa nedala oklamať racionálna stránka, stále to mohla skúsiť. Azda sú vlci s elementom zeme odolnejší na teplé podnebia? prebehlo mi mysľou, keď sa díval do jej očí. Mohla to byť pravda. To by znamenalo, že eventuálne i moja nátura s vodou splynie natoľko, že budem schopný v nej dýchať alebo po nej chodiť ako tomu bolo v mojom kraji? I napriek tabuizovaniu mágie a držanie jej pod zámkom, som mal tú česť naučiť sa tento element ovládať. Avšak táto krajina bola odlišná od tej z ktorej som pochádzal. Privrel som oči. Čo všetko sa zmení? Budem schopný kontrolovať mágiu a držať ju v úzadí i tu? Alebo ma premôže a bude mojou skazou? Mal som mnoho otázok, ale odpovede žiadne. Na pol ucha som počúval výmenu názorov dvoch vlčích slečien. Obe sa snažili pôsobiť zdvorilo, ale cítil som napätie, ktoré v ich rozkoloch prichádzali. Zo zamyslena ma vytrhla až otázky Hanky na moju maličkosť. Spozornel som a venoval jej priamy pohľad. "Pravdu povediec, mám svoje osobné dôvody, pre ktoré sa potrebujem vrátiť ku svojim vlkom v krajine, odkiaľ som bol vytrhnutý. Preto cestujem a hľadám odpovede, vodítka, čokoľvek, čo mi pomôže. Avšak, zima sa blíži," začal som a pozrel sa smerom do diaľky. Na špičkách hôr sa pomaly začnú objavovať biele klobúčiky a o niekoľko lunárnych cyklov sneh pokryje celé ostrovy. Nebude púšť predsa len na ten čas dobrým útočiskom? "Počul som chýry, týkajúce sa miestnych svoriek. Milujem horské stráne a lesy, preto by som sa rád poobzeral po vhodnom domove na čas určitý až večný," riekol som a pozrel sa na Hanku i Taniu. Potreboval som sa vrátiť, no musel som prijať i prípadnú prehru, pokiaľ cestu z tohto pekla nenájdem. Žil som pre druhých, pre svoj ľud a rodinu. Pokiaľ mi bolo súdené o tú starú prísť, možno to bol len pád potrebný pre nový začiatok. Táto krajina nevyzerala, že by bola sužovaná nekonečnými vojnami a súbojmi o lovné, či vodné oblasti. Vlci na tomto mieste, zdalo by sa, žili v mieri. Azda nejde o peklo, ale nebo do ktorého som sa dostal? prebehlo mi mysľou a sťažka som si nad spomienkou povzdychol. Moja tvár, i keď na sekundu poľavila, sa opäť vrátila k tej pokojnej a zdravo sebavedomej. Slabosť a osobné problémy nepatrili k veciam, ktoré by sa mali na verejnosti riešiť. A presne preto som sa snažil rozprávať v čo najobšírnejších pojmoch. "A vy dámy? Uprednostňujete život osamote, s túlavými labkami alebo hľadáte miesto, kam môžete patriť?" položil som otázku do pléna. Vedel som, že Tania má komplikovaný charakter a zjavne sa snažila pôsobiť tvrdo. Nevedel som, čo má za sebou, preto ma zaujímalo, po čom jej srdce naozaj túži. Nikto predsa nechcel byť sám. I ten najväčší samotár umieral túžbou mať po boku niekoho o koho sa môže oprieť. S názormi Hanky som bol až nepekne spriaznený. Zaujímalo ma, kto je vlastne zač pod tou maskou šarády, akú sme hrali. Chvíľu som ju mlčky sledoval, až som sa pristihol, že je to až neslušne dlho. Odvrátil som preto zrak na moment na Taniu a hory v pozadí. I pri reči o bohoch som ostal očarený. "Správne. Nepodceňoval by som silu viery, Tanio. I v krajoch, kde bohovia hmotné schránky nenesú, sú ti s vierou poslední, ktorí padajú k zemi. Pokiaľ vlk nemá vieru, čo i len v seba, je jeho existencia len prežívaním. Každý z nás potrebuje dôvod pre ktorý bojovať, niečo, čo ho vytiahne i z tej najhustejšej temnoty. Svetlo, ktoré zahreje naše srdcia a dodá nám energiu na to vztať a bojovať v ťažkých chvíľach," riekol som to, k čomu som bol vedený od mala. Chápal som, že mnoho vlkov sa nebude hnať za niečím, čo nie je hmotné. Avšak viera nemusela znamenať len to, aby niekto veril v entity na nebesiach. Existovalo mnoho možností. "Dostal som tip od jedného cudzinca. Na ostrove južne od tohto existuje osamotená hora, ktorej vrchol siaha až k nebesám. Bol som na ceste k nej, keď som narazil na drahú Taniu a následne i vás," povedal som smerom k Hanke a premýšľal, či by nebolo príliš vlezlé ju požiadať o to, či by nechcela sa vydať na cesty so mnou. Taniu zjavne božstvá nezaujímali natoľko, aby som sa jej na to opýtal. Nechcel som ju nútiť k niečomu, o čo mi bolo jasné, že záujem mať nebude. Rovnako tak prieskumy hôr a lesov... Avšak otáľal som, pretože som si túto cestu vybral ja sám, no samota vo mne vzbudzovala len temné myšlienky a spomienky na domovinu. Na to, v akom ruchu som ich náhle opustil. Vločka bola skvelým rozptýlením tmavých mrakov svojim optimizmom, azda by Hanka dokázal to isté? Vzájomne by sme si pomohli a mohli preskúmať krajinu bez strachu, že sa zrútime do priekopy a umrieme bez nádeje na záchranu.

Postovaná 31

Mierne som sklonil hlavu v úklon, keď sa Neznáma predstavila menom. Či už bolo jej alebo zmyslené, uložil som si ho do pamäti i s jej pachom. "Dámy, obe máte prenádherné mená, ktoré prináležia vašim tváram," zatônil som som a prešiel pohľadom z jednej na druhú. Konečne som mohol spoznať i meno Čiernej, ktorá na mňa narazila už skôr. Hanbil som sa, že som sa jej nepredstavil skôr, ale moja myseľ bola rozlietaná na všetky strany ako hejno motýľov. Hanka vyslovila moje myšlienky ohľadom Taniiných slov i za mňa. Preto som ostal mlčať a len mlčky prikyvoval hlavou. Slušnosť káže dobrým mravom. Nikto nepotrebuje vidieť, ako na tom druhý a k tomu cudzí je, prebehlo mi u toho hlavou. Možno za to mala Tania toľko jaziev, pretože jej jazyk bol ostrá ako tesáky jej protivníkov, ktorí sa na ňu vrhli. Každopádne... "Všetci sme rovnakí a zároveň rozdielni, všakže dámy?" preniesol som, aby som rozvíril možné rozbroje, ktoré by mohli nastať pri nezhode názorov. Hanka sa pripojila i k nášmu rozhovoru, ktorý sa týkal miestnej krajiny. Venoval som Tanii pohľad u slov Hanky k púšti, ktorý jasne hovoril 'nehovoril som to tiež?' a pousmial sa. Ako som však povedal, všetci sme boli jedineční a každý jeden z nás bol niečim odlišní. "Moja maličkosť by sa nedivila, keby tu i v púšti sa vlci usadili. Podivná to zem je, veru. Ani len stromy tu nie sú obyčajne zelené. Videl som už i zlaté, fialové, či modré. No verili by ste tomu?" vyhŕkol som a pokrútil hlavou zo strany na stranu. K mojim slovám nadviazala i Hanka, ktorá si i napriek krátkosti pobytu, stihla všimnúť energiu, ktorá vyžarovala z pôdy. Pousmial som sa. "Pravdu máte, skutočne je magická. Povedal by som, že mágiou až prekypuje, nemyslíte Tanio?" povedal som smerom k čiernej vlčici. Predsa len už i ona mala zážitok s magickou mocou. Mohla dosvedčiť, že v krajine niečo ako mágia je. "Veľa som toho neprešiel, ale akurát som na výprave. Chcel by som spoznať viac túto zem. Poviem vám niečo, čomu azda ani neuveríte, drahá Hanko. Krajine vládnu samotní bohovia! Dokonca niektorí i stretli sa s nimi v podobe z mäsa a kostí. Čo na tom pravdy je? Netuším veru, ale fascinujúce to veľmi je!" nadchol som sa a pozrel sa i na Taniu. Vedela o mojom pláne úteku z tohto miesta. Bohovia boli kľúčovým bodom v mojom pátraní. Kde ich však hľadať mám?

Postovaná 30

Pozrel som sa na Taniu a pokojne sa usmieval. Bolo úžasné, akí odlišní sme od seba boli. Každému vlkovi vyhovovalo niečo iné a tak sme boli jedinenčí. Pokýval som hlavou a musel sa pousmiať. "Nuž, každého srdce tiahne k iným miestam. Verím, že nájdete nejakú krásnu oázu, ktorá vám bude domovom," povedal som smerom k nej vrúcnym hlasom a pohodil oháňkou. "Hory? Mnohí v nich vidia len holé, skalnaté stráne, ale to nie je pravda. Sú plné údolí, horských lučín, potôčikov, horských jazier a zhlukov stromov v podobe menších ihličnatých lesov, či vo výškach zase krovín. Nájdete v nich mnoho bylín, zvierat a čerstvého vzduchu. Nie je to len o chladnejšom podnebí, pretože v kúpeli letných lúčov slnka vám bude teplo i tam, no rozhodne nie tak ako na púšti," zasmial som sa a zašvihal svojim chvostom zo strany na stranu. Naozaj hory ponúkali mnoho krás, ktoré stáli za obdiv.
S príchodom neznámej vlčice som sa vychovane postavil na rovné labky a otočil sa jej smerom. Pohliadol som jej do očí a venoval priateľský úsmev. Z môjho tela vyžarovala silná aura niekoho, kto musel byť vo svojom živote dobre vychovaný a vysoko postavený. Neovplyvňoval som to, telo sa už samo skladalo to najlepších polôh. Počkal som, až dohovorila dáma a po očku pozrel na Čiernu, či ma nepredbehne, i keď bola slušnosť aby prvý hovoril vlk. Čo ak by nás napadla? Bolo mojou povinnosťou Čiernu chrániť, ale ona by sa ochránila asi i sama. V duchu som sa nad tým usmial. Na druhú stranu Neznáma nevyzerala nebezpečne. "Krásnu, hviezdnu noc i vám prajem, drahá. Obavy mať nemusíte, určite nás nerušíte," riekol som smerom k nej pokojne a po menšej pauze pokračoval: "Volám sa Arryn a na ostrovoch som sa ocitol nedávno. Akurát s mojou spoločníčkou rozoberáme tunajšiu zem. Verili by ste, že sa tu nachádza i rozsiahla, piesočná púšť?" Decentne som sa krátko zasmial a nechal priestor na vravu i mojej spoločníčke. Určite mala čo k tomu dodať, či sa predstaviť. Až teraz mi došlo, že som stále nezachytil jej meno. Ach, bol som to hlava deravá!

Postovana 29

Po vypočutí slov vlčice, som musel mierne pokrútiť hlavou. Nesúhlasil som s tým, aby som sa vzdal šance na únik z tohto pekla. "Pokiaľ sme sa sem dostali, musí existovať i cesta preč," opravil som pokojne vlčicu. Nedával som tomu priveľké nádeje, že na to prídem v dohľadnej dobe. Avšak nádej umierala posledná. Ja somsa jednoducho musel vrátiť domov, či som chcel alebo nechcel. "Uvedomujem si, že je to beh na dlhú trať. Moja trpezlivosť a cieľavedomosť je však na veľmi vysokej úrovni. Až na to jedného dňa prídem a narazím na vás, tak sa s vami o ten spôsob úniku podelím," riekol som s úsmevom. Veril som si a tiež tomu, že to dokážem. Ak nie tento rok tak možno o ďalšie tri určite. A možno dovtedy nájdem niekoho, kto mi dá zmysel žiť i na týchto ostrovoch? Nad tým som priveľmi premýšľať nechcel. Preto som potriasol hlavou a prešiel na iné myšlienky. "Ach púšť tu je tiež? Tam by ma nikto nedostal ani počas zimy. Moja srsť je na také podnebie až príliš hustá. Mne osobne by vyhovovali hory alebo horské lesy," povedal som zasnene a premýšľal, či tu nejaká taká svorka neprebyva. Nepreskumal som poriadne ani jedno pohorie. Ostávalo mi len dúfať, že narazím na niekoho, kto o nejakej takej svorke už počul a vie, kde by som ju mal hľadať.

Postovaná 28

Strihol som uchom a pozrel sa na vlčicu, ktorá zjavne patrila k tým, čo si museli neustále dokazovať svoju otravnosť. Ešte, že som nepatril k tým, ktorí by sa nimi dali vyprovokovať. Letmo som sa pousmial. "Napríklad hľadanie cesty preč z týchto ostrovov. Hocijaké vodítko, ktoré by ma priviedlo na stopu miestnym božstvám, aby som ich požiadal o pomoc. I za otázku obeti," riekol som smerom k vlčici a privrel oči. Bola to téma, ktorá ma drásala najviac na svete, ale pomaly som sa zmieril s faktom, že túto zimu budem musieť ostať na ostrovoch. "Súhlasim úplne s vami. To je i dôvod, prečo chcem z tejto zemi utiecť. Nikto sa ma nepýtal, či sa sem chcem vydať. Lenže za ten čas, čo som tu, som na nič neprišiel, nič nenašiel," zareagoval som na jej slová a pozrel sa späť na hladinu jazera. Bola pokojná, rovnako ako noc. Aspoň príroda urovnávala moju vnútornú harmóniu. "Avšak zvažujem myšlienku, že sa budem musieť pridať do jednej z miestnych svoriek. Zima už pomaly prichádza a žiaden tulák by nemal ostať bez ochrany svorky. I potulní vlci sa na zimu stretávali, aby si pomohli, sa zahriali... i keď musím povedať, že v tejto zemi s mágiami musí byť prežívanie jednoduchšie a tak nepochybujem, že je tu väčšie množstvo tulákov, než členov svoriek," skonštatoval som napokon a pousmial sa. Ach, kiežby som len našiel Vločku a povedal jej, že sa spoločne vydáme na výpravu! Kde jej len bol koniec?

Postovaná 27

Vlčica nebola výrečná, no nijako som jej to nezazlieval. Počúval som to, čo chcela vyzradiť a podľa toho i reagoval. Každopádne sa následne rozhovorila a bolo zjavné, že to nemá v hlave tak úplne v poriadku. Neodsudzoval som, zatiaľ. Bol som dobre vychovaný, ale musel som si urobiť nejaký prehľad, aby som ju vedel pomyselne zaradiť. "Váš návrh na aktivitu vo voľnom čase zvážim a uvidím, čo sa s ňou dá robiť. Pre tento moment to ale nie je tak úplne to, čo by obohatilo moju dušu," zareagoval som slušne na jej slová a privrel oči. Pravda. Najradšej by som našiel niečo, čo bude užitočné pre mňa do budúcna. Hlavne, čo sa týkalo veľkolepého úniku preč z ostrovov, späť do mojej rodnej domoviny. Lenže... to bolo vo hviezdach. Ale ani tie mi tentoraz nedali odpovede na moje otázky. Súhviezdia, ktoré sa na nebi týčili, boli rovnaké ako tie, ktoré som mohol výdať doma. "Máte pravdu, mágia je proti prírode. Nerobí nič dobrého, len šíri a posilňuje zlo. Čo si vlk nevie urobiť svojpomocne, by si nemal dopomáhať niečím ako je magická moc. Bohovia nám ju z rozmaru dali do vienku, ale... za akú cenu," riekol som a privrel oči, keď som si spomenul na svoju minulosť. Kvôli mágiám panoval v krajinách chaos. Každý len túžil po väčšej moci, ale za akú cenu?

Postovaná 26

Musel som sa pousmiať. "To je dobre, kiežby i iní mali toľké šťastie ako vy," riekol som na jej poznámku o tom, že vyviazne z každého súboja živá. Vlastne toho boli dôkazmi i početné jazvy. Musela si toho odžiť mnohé. "Verím, že ste tomu chudákovi pekne zavarila. To aby sa pobral na skorší zimný, nebodaj i večný spánok," skonštatoval som z jej slov ohľadom medveďa. Nevedel som si ju však tak úplne predstaviť ako sa mláti s veľkým mackom uškom. "A to ste sa do neho pustili sama?" otázal som sa jej napokon, aby mi ten hrdinský epos vyrozprávala. Určite to bola podarená historka, ako sa vlčica jej kvalít a veľkosti, pustila do trojnásobného zvieraťa! To by som si možno i na vlastné oči pozrel. "Ale kdeže, nie je tak obyčajné ako si myslíte," riekol som smerom k nej a kývol papuľou na východ. "V tejto tme to nevidieť perfektne, ale vidíte ako skaliská hôr vytvárajú prieplav do otvoreného mora? Znamená to, že by malo ísť o zátoku a nie jazero. No i napriek tomu, že sa more malo vlievať do tohto jazera, voda je sladká a necítim žiaden náznak soli. I ryby, ktoré v ňom žijú sú obyčajné, sladkovodné. To znamená, že sa musí na hranici dvoch rozličných vôd utvárať akýsi prúd, ktorý ich rozdeľuje a tak im bráni v ich spojeniu, to je zaujímavé, nemyslíte?" povedal som a nadvihol spýtavo obočie. Nikdy som sa s ničím takým nestretol, že by na seba narážali dve rozdielne vody.

Postovaná 25

Započúval som sa do slov, ktoré ku mne preniesla ctená vlčica. Jej príbeh, ktorý sa mi rozhodla vyrozprávať, bol spätý s rysom rovnako ako ten môj. Pousmial som sa. "Nejednému by sa zdalo, že ich v krajine je viac než dosť. Vyviazli ste však živá a zdravá, ako môžem na vlastné oči vidieť," zatiahol som smerom k nej s prízvukom a pohodil chvostom. Jej telo zdobilo niekoľko väčších jaziev, ale nedával som im žiaden význam. Každý sme mali za sebou nejakú minulosť a len náš pán nás mohol súdiť. Preto som pokračoval iným smerom. "Teploty posledných dní nerobia dobre nikomu zo živých organizmov. Neviem, čo by sme s priateľom robili, keby sa miesto rysa ukáže medveď," povedal som a zasmial som sa. Skutočne by tam Siveho asi roztrhal. Už i len s rysom mal namále. Nepatril medzi bojovníkov a ja som sa mu vôbec nedivil. Bol som rád, ako to dopadlo. U reakcie Čiernej mi nehlo ani brvou. Môj život a skúsenosti boli komplexnejšie, než sa zdalo. Práve naopak, prívetivo som privrel modrasté zraky. "V prírode sa ukrýva množstvo odpovedí, ktoré poslúžia i tomu najmocnejšiemu bojovníkovi," riekol som a spomenul si na vojakov, ktorí umierali v púšťach, nekonečných lesoch, či horách. Len preto, že nedokázali využiť prírodných zdrojov a informácií, ktoré im sama príroda sprostredkúvala. "Ste na ostrovoch dlho, drahá?" pokračoval som, aby som sa čo-to dozvedel. Mohla mi dať nejaké dôležité informácie, ktoré by mi pomohli odtiaľto nájsť cestu preč.

Postovaná 24

Zastrihal som ušami a mierne pootočil hlavu k neznámej. Vynorila sa z rúška hmly a zjavne ju zaujali zranenia, ktoré som si predchvíľou vo vode čistil. "Divá mačka nemala svoj deň. Rozhodla sa skrášliť moju srsť," riekol som smerom k nej s pokojným úsmevom. "Čo vás sem privádza v túto teplú a jasnú noc?" opýtal som sa jej napokon, aby som nadhodil tému konverzácie. Dnešná noc bola hodná mlčania a kochania sa divadlom nebies. Avšak spoločnosť by sa mi určite zišla. Možno by som zistil i niečo viac o ostrovoch a našiel spôsob, ako sa z nich dostať? Nemohol som tušiť, koľko znalostí prechováva Čierna. Pohľadom som prešiel k nebesiam, ktoré boli posiate tisícami hviezd. Niektoré žiarili viac než iné a ďalšie sa zoskupovali do všemožných súhvezdí. Už od vĺčaťa som bol fascinovaný touto krásou a premýšľal, ako sa k nim dostať. Bez krídel to očividne nebolo možné. Pousmial som sa a vydýchol si. Ak by som zotrval v krajine, hádam i na toto by som odpoveď dostal. Nebodaj k schopnosti lietať prišiel. Ale... radšej by som sa vrátil ku svojmu starému životu a zabudol vôbec na možnosti mágie.

Postovaná 23

//Hmlisté pláne

Hmla sa rozostúpila a ako prvé som uvidel špicáky hôr, týčiace sa nado mnou. Niekde v severnej časti pohoria som zazrel akési sršanie energie? Nezdalo sa mi to len? Privrel som oči a chvíľu tým smerom hľadel. Nie, určite mi len šibalo, no isto som to potreboval ísť preskúmať! Pre tento moment mi stačilo sa prejsť k vode. Vysmädol som na svojej púti a od kedy sme narazili na rysa so Sivem, ešte som nemal tú česť sa napojiť. Pri brehu jazera sa nachádzala dvojica vlkov, preto som sa vzdialil obďaleč, aby sme sa nevyrušovali. Sklonil som hlavu k hladine a začal piť. Voda bola studená a prekvapilo ma, že sladká. Vzhľadom na to, že som v diaľke videl prerušené pohorie, ktoré by malo prepúšťať slanú vodu mora. Nestalo sa tak. Asi nejaké zvláštne prúdy? Očividne. Oblizol som si ňufák a ešte sa napil. Celkom mi vysmädlo. Ošetril som si i rany, ktoré mi spôsobil rys. Neboli nejaké hlboké, ale nechcel som prísť k infekcii. Následne som sa otriasol a pozrel sa na vodu. Bola tak krásna, že som sa nevedel vynadívať. Pousmial som sa a sadol si na breh. Zaslúžil som si aspoň trochu odpočinku, pravda a tak som si užíval scenériu.