Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pozoroval som ju u rozprávania. Nevyzerala, že by to zlo bilo strašidelné. Tak trochu som i pochyboval otom nebezpečí, na ktoré tak poukazovala. Prišlo mi to však absurdné. Ako mohlo niečo také existovať? Aby sa zakaždým skupina vlkov hnala na nejaké miesto, kde riešili problémy? Pokrútil som hlavou. Nie, to znelo tak strašne smiešne. “ Vaše rozprávanie znie zaujímavo, dráha Vločka. Isto ste zažili plno zážitkov o ktorých by ste mohli vlčatam rozprávať na dobrú noc,“ zatiahol som smerom k nej a zasvihal chvostom zo strany na stranu. Vyžarovala akúsi pozitívnu auru ktorú som tak veľmi potreboval mať na blízku. Privrel som oči a zadívalsa na jazero u ktoréhozme sa nachádzali. Mali by sme sa pohnúť ďalej? Ale kam? Pohrával som sa s myšlienkou, že je to i tak nemožné v dohľadnej dobe za dostať z tohto nezmyselného ostrovu. Bolo by vhodné sa preto niekde usadiť? Zosilnieť a získat nové informácie? To by dávalo predsa logiku. “Ak by ste mali teda záujem s pomocou dostať sa z ostrova, mohli by sme sa vydať pomaly na cestu. Ktovie na čo ešte narazíme preto by posilnenie v podobe koristi istotne bodlo vhod,“ premýšľal som n hlas zatiaľ čo som zrakmi skúmal okolie. Nechcel som aby nás tu niekto len tak prepadol. Prešiel zom zj jazykom po tesakoch a potriasol hlavou.

Vločka mi o jej minulosti nič moc nepovedala. Vyjadrovala sa pomerne obšírne a všeobecne. Preto som si nemohol urobiť takmer žiaden pohľad na jej minulosť. "Ako také vaše bojovné výpravy proti zlu vyzerali?" nadhodil som ďalšiu otázku a dúfal, že sa napokon dozviem i niečo málo viac. Nedokázal som sa totiž vžiť s faktom, že by som mal svoju schopnosť využívať na takéto podesne čary. "Niečo mi však hovorí, že táto krajina má pre vás toho ešte veľa nachystaného," riekol som a pousmial sa smerom k nej. Napokon mala i ona otázku a ja som nevedel spočiatku ako jej mám vlastne odpovedať. "Povedal mi to taký malý škriatok po tom čo ma more vyvrhli na pláži," odpovedal som jej na otázku a zaspomínal na to malé premudrele vlca na ktoré som narazil. Stále sa mi nechcelo veriť že to bolo len obyčajné mladá.

//Lúka

Pozrel som sa na Vločku pohľadom "oh vážne, pouč ma", ale ostával som ticho. I keby som bol sám cisár, v tejto krajine som nebol nič. Patril som ku každému novému príchodziemu ako každý iný. Bol som slabý, neznalý a odmietal som existenciu hlúpej mágie, ktorá len kazila meno božstvám. Oni mali mať moc, nie my. Hlúpi smrteľníci, ktorí s ňou nevedeli zachádzať a tak šírili len zlo a chaos. "Vážne? Tak mi povedzte drahá, ako to v tej vašej krajine prebiehalo s tou... mágiou," vyzval som ju, aby mi niečo porozprávala o svojej domovine. Nepopieral som, že v iných krajinách nemohli vyžiť normálne, ale ja sám ju odmietal, pretože som poznal históriu tej našej a vedel som, čoho je magická moc v zlých rukách schopná. Pokiaľ si chcela Vločka vedieť vytvárať snehové záveje, určite by som jej to nevyhováral, ale ak by chcel niekto po mne, aby som zakročil s mojou schopnosťou, bral by som to ako útok na moju česť. Prisahal som, že sa magickým praktikám vyhnem, i keď som podstúpil náročné účenie tejto schopnosti. Niektorí nás nazývali pokrytcami, ale nevedeli si predstaviť, aké náročné je udržiať stabilný mier. "V tom prípade má osud veľmi záludné plány a praktiky," riekol som smerom k nej. "Verte tomu alebo nie, no v tejto krajine sú bohovia, ako som zistil a preto by som ich rád kontaktoval, ale netuším ako," dodal som napokon a zastavvil sa u jazera, kde som sa sklonil a napil sa z vody. Moje modrofialové zraky v odraze vody ma len poburovali. Mágia v krvi a v krajine, kde je jej moc zosilnená, kde je presiaknutá i v zemi, pretože celý tento svet je nástrojom magického impulzu. Zamračil som sa.

Pokrútil som hlavou a pozrel sa Vločke do jej tmavých, modrých očí. "Kdeže drahá. Na týchto ostrovoch som len obyčajný vlk ako vy," povedal som smerom k nej s milým úsmevom, i keď v ňom bolo vidieť, že ma neustále trápia myšlienky na minulosť. Pravdou bolo, že som neodišiel za bežných podmienok. Iris ma vytiahla z môjho sveta v ten najnevhodnejší čas a to uprostred vojny. Povzdychol som si. Netušil som, či sa vôbec domov vrátim a takto som ani nemohol vedieť, ako to v mojej domovine dopadlo. Vyhrali sme? Prehrali? Aké boli stráty? "V mojom domove hovoríme tomu prekliate, nie dar. Vlci, ktorí prebudili svoju magickú moc, neboli ničím iným než skazou pre náš svet. Krajina trpela a s ňou i vlci. Preto prastarí boli nútení mágiu potlačiť a zakázať akékoľvek praktiky s ňou spojené, aby sa vyhlo ďalšej katastrofe," vysvetlil som jej. To sa im ale tak úplne nepodarilo, všakže, pomyslel som si, keď som si uvedomil, čoho vlastne počiatkom bola vojna, v ktorej moja zem v týchto momentoch stála. "Milá Vločko, pre nájdenie mojej cesty domov, budeme musieť vyriešiť nespočetné množstvo tajuplných záhad," povedal som smerom k nej s úškrnom. "V prvom rade by sme mali zistiť niečo viac o miestnych božstvách, ktoré určite stoja za týmto všetkým," povedal som napokon a pomaly kráčal po pláni smerom k jazeru, kde sme sa mohli napojiť a prípadne premyslieť ďalšie kroky postupovania.

//jazero

Veru. Toľko optimizmu v jednom vlkovi som už dlho nevidel. Páčilo sa mi to. Aspoň som mohol prísť na iné myšlienky. Pousmial som sa, keď mi vlčica ponúkla pomoc pri hľadaní cesty z ostrovov, bolo to milé. Aspoň mi nebude smutno na mojej ceste. Tak či onak však zostala zaskočená, keď som jej povedal o svojom odpore k mágií. "Väčšina vlkov sa rodí so svojim počiatočným elementom, ktorého má možnosť v budúcne rozvíjať. Samozrejme, ako nasledovníka trónu ma učili i o mágiach a ich kontrole, avšak v krajine z ktorej pochádzam, bola magická moc zakázaná a každé jej praktikovanie sa trestalo tvrdým trestom. Mali sme na to svoje dôvody," riekol som aby som jej to vysvetlil. "Nemyslím si však, že je mágia nutná k životu. Je oveľa krajším požitkom robiť všetko tak, ako nás príroda stvorila. A neuľahčovať si to hlúpymi mágiami, ktoré definitívne môžu priniesť veľké škody," dodal som napokon a pokýval hlavou. Boli zbytočné. Pamätal som si vlkov, ktorí nezvládli svoju moc a vyhladili celé skupiny nevinných jedincov. Mágia bola nástrojom diabla. Zamračil som sa. "Mágie, magické predmety, bohovia, zvieratá ako spoločníci, všetko sú to šialenosti," odvetil som smerom k nej a sledoval hranostaja, ktorý sa pohrával v jej srsti. "Hádam však, že vám sa to všetko páči, pravda," nadhodil som a povzdychol si s úsmevom. "Mohli by sme pokračovať v našej výprave. Vy objavíte nové tajuplné záhady, ktoré môžete vyriešiť a preskúmať.... a ja možno nájdem odpovede na moje otázky," zatiahol som napokon a potriasol hlavou. Nie, naozaj som sa nemienil povznášať nad mágie tohto sveta. Opovrhoval som nimi. Neexistovalo, že by som niekedy ovládol ich moc.

Strihol som uchom k Vločke a pri jej slovách mi došlo, že ani ja som sa jej nepredstavil. Alebo áno ale prepočula to? Nepamätal som si na to. "Ah, prepáčte mi to. Som zaskočený z tohto nového sveta, že zabúdam na správne maniere," preniesol som smerom k nej a pokrútil hlavou zo strany na stranu. Skutočne sa to nepatrilo. "Volám sa Arryn," vyslovil som svoje pravé meno a vynechal dôležité tituly, ktoré ho nasledovali. Boli zbytočné a hlavne v prítomnosti tak úchvatnej, no roztopašnej dámy, to bolo zbytočnejšie než u iných. Ah ano, pomyslel som si. Jednoduchosť mysle vlčice bola až úsmevná. Niekedy by som si i ja sám prial mať o pár kolečiek menej. Potom by azda i mne prišiel svet ako krásnejšie a priateľskejšie miesto. Tak či onak vlčica priam sršala pozitívnou energiou, ktorá i moju rozbúrenú dušu upokojovala a prilievala hrejivý pocit harmónie. "Závidím vám vášho pohľadu na vec. Bohužiaľ, ja sám som bol vytrhnutý z veľmi dôležitej záležitosti a pokiaľ by som sa nevrátil, mohlo by to mať pre moju krajinu katastrofálne následky," ozrejmil som jej aspoň náčrt mojej situácie, keďže do hĺbky nemalo zmysel zachádzať. Nepochopila by nič z toho, čo by som jej mal v pláne vysvetlovať. I tak som sa však zasmial na jej opise toho, čo som mohol pokladať za šialené. "Vaša príšera z mora by mi prišla normálnejšia než to, čo sa mi podarilo zistiť. Verili by ste tomu, že tento svet je pretkaný magickou mocou? Aké odporné. Miestni vlci opovrhujú tradíciám a technikám, ktoré z nás vlkov robia... vlkov," vysvetlil som jej a pokrútil hlavou zo strany na stranu. Bola to ohavnosť. Lenže, náš rozhovor nebol nerušený. Čoskoro som začul cenganie, aké som poznal od... dvojnožcov. Stiahol som uši vzad a pohliadol na vozík. Človečinu som však necítil. Na moje prekvapenie sa ukázal vlk. Privrel som oči. Až sa mi srsť naježila, keď Vločka zvískla. Mal som nutkanie ju brániť, no keď moje oči pohliadli na malé stvorenie, vydýchol som si. Bol som v takom nemom úžase zo slov toho Šedivca, že som nevyriekol ani jedno slovo, kým sa od nás nevzdialil. "Áno, je to ostrov plný šialeností a šialencov," skonštatoval som a pozrel sa na tie raňajky, ktoré jej lozili práve po hlave.

//Hmlistá džungľa

Díval som sa na Bielu vlčicu a normálne sa zarazil pri jej milej no isto mylnej konštatácii. To by ma zaujímalo z čoho to usúdila, pomyslel som si. Očividne to bolo spôsobené tým, že som si ju prezeral. Vlčice si o sebe vždy tak prehnane namýšľajú, až to nie je možné, prebehlo mi sarkasticky mysľou, no na druhú stránku som bol i rád, že sa za mnou vydala ona a nie jej spoločníčka. Tá by mi skutočne liezla na nervy. "Teší ma Vločko," povedal som smerom k nej a mierne sklonil hlavu. Bola zvláštna. Na jednu stranu pôsobila ako malé vĺča, na druhú sa nezdalo, že by bola až tak hlúpa. Rovnako tak chcela i kecať, no na druhú stranu i vedela mlčať. Privrel som fialové oči a zadumane sa nad tým zamyslel. Toľko záhad! "Nemohlo mi uniknúť, že ste na ostrovoch taktiež len zlomok času. Je vašim prianim v tomto šialenom svete zotrvať alebo by ste sa rada vrátili do vašej rodnej domoviny?" opýtal som sa jej a pomaly kráčal cez šíru pláň. Bola skutočne rozsiahla. Ani som v tento moment nemohol vidieť na vodopády v diaľke, pretože sa skrývali za horizontom. Premýšľal som, kam sa vlastne vydať, čo preskúmať a zistiť. Ach. Táto krajina bola velká, no základom bolo nájsť niekoho, kto o nej bude vedieť viac. Lenže kde?

//Tajné ostrovy

Vošiel som medzi stromy a vydýchol si. Stále som sa nevedel zrovnať s tým, že budem musieť na týchto ostrovoch zotrvať dlhšie, než bolo potrebné. Premýšľal som nad ďalšími krokmi, ktoré by som mal podniknúť. Zistiť ešte niečo viac? Preskúmať trochu ostrovy? Nájsť nejakú svorku, kde budem môcť prečkať ten čas, čo budem hľadať cestu z ostrovov? Mal som toľko otázok na to, čo mám robiť, že som netušil, kde začať. Avšak z mojich myšlienok a ticha noci ma vytrhli kroky. Obzrel som sa a zbadal bielu vlčicu, ktorej srsť žiarila široko ďaleko. Zabručal som. "Povedal som vám, že chcem byť sám," preniesol som smerom k nej, no z nejakého dôvodu som vo svojom vnútri bol i rád, že sa za mnou vydala. Keď som však už bol späť pri svojich myšlienkach, poobzeral som sa vlastne po okolí, kde sme sa to nachádzali. "Veľa som sa o vás nedozvedel, kto ste vy?" opýtal som sa jej však vzápätí. Ak som si správne pamätal, nepovedala mi ani svoje meno a väčšinu času bola ticho. Nechcel som ju oslovovať hej ty. Nepatrilo sa to. Medzičasom som pokračoval džungľou ďalej. Skúmal som ju a hľadal niečo podivné, ale darilo sa mi úspešne vyhýbať tej prekliatej ruine v jej srdci.

//Lúka

Biela vlčica nedokázala skryť svoje nadšenie, ktoré v nej prebúdzala Šedivka. Chápal som, že pre niektorých musia byť tieto ostrovy jedno veľké dobrodružstvo, ktoré sa rozhodnú na kompletku preskúmať. Predpokladal som, že ani mne nič iné nakoniec neostane. Potreboval som sa dostať z ostrovov, ale kvôli tomu som ich musel najskôr poriadne preskúmať a voľba útočiska u nejakej zo svoriek, bola najrozumnejším riešením, ktoré som mal. Panebože, pomyslel som si, keď mi vlčica odpovedala opäť záporne. To tu nikto nemal o ničom prehľad? To malé vĺča vedelo viac, než všetci vlci ktorých som stretol dokopy. "V poriadku, v tom prípade budem musieť nájsť niekoho, koho znalosti sú obšírnejšie, než tie vaše," skonštatoval som napokon a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Pobehovať po ostrovoch a pátrať po nejakých "väčších znalcov", znela fakt ako úžasná "zábava". Nič iné som na robote nemal, preto som sa rozhodol, že sa hneď ako táto konverzácia skončí, vydám na cesty. To ma však už predbehla Šedivka. Tak to ani náhodou, pomyslel som si a privrel oči. "Takže opäť neviete," začal som a takmer hneď vzápätí som dodal: "Radšej cestujem sám, potrebujem ticho na premýšľanie." Zastrihal som ušami a pohliadol na Bielu. Mlčala takmer celú dobu, akoby sa nevedela zapojiť alebo sa hanbila? Privrel som zraky a na moment na ňu hľadel, než som odvrátil zrak späť k Šedivke. "Tešilo ma," zatiahol som a mierne sklonil hlavu. "A verím, že sa niekedy ešte stretneme," povedal som tieto slová smerom k obom, ale môj pohľad bol upriamený v očiach Bielej. Bola mĺkva a to vo mne budilo otázky. Keď som sa dostal späť ku stromom, zastavil som sa a opäť som sa pozrel na Bielu. Mal som i na ňu otázky, ale vcelku odlišné, než tie, aké som smeroval na Šedú. S ňou by som i na výlet šiel, ale hlučnosť a silenosť Šedej by narúšala moje existenčné bytie. Povzdychol som si a zmizol medzi stromami.

//Ďžungľa

Postával som a vyčkával na odpovede vlčíc, ku ktorým som sa dotrepal. Obe vyzerali byť optimisticky naladené, i keď tá, ktorej chvost bol mierne skrátený, pôsobila až prehnane vlezlo. MIerne som stiahol uši dozadu, ale zo začiatku som jej prejavy ignoroval. Pohľadom som prešiel z Bielej na Šedú. Začínala mi menovať územia, ktoré ma momentálne vôbec netankovali. "Územia, ktoré ste tak detailne menovali, nie sú prostriedkom môjho záujmu, ospravedlňte ma, ak som sa nepresne vyjadril," riekol som smerom k vlčici a nadýchol sa. Musel som si premyslieť, ako čo najlepšie formulovať svoju otázku, ktorú som mal v hlave. Zastrihal som ušami a po chvíli pokračoval: "Pátram po znalostiach v oblasti božských entít, ktoré majú na starosti tieto ostrovy. Alebo portál, ktorý by viedol preč z tohto pozemského pekla. Späť tam, odkiaľ všetci patríme." Tentoraz som to snáď vysvetlil správne. Aspoň som v to dúfal. "V ďalšom bode môj záujem smeruje k politickej situácií. Množstvu svoriek, ich polôh, filozofií a vzájomných vzťahov. Ak by som musel stráviť na ostrovoch viac času, než je nutné, budem nútený sa k niektorej z nich pridať, tak by som mal rád prehľad," vysvetlil som ďalej a pohľadom tikal smerom k Bielej. Podľa jej slov som súdil, že tu nebola o nič dlhšie než ja. Nemala rovnaký záujem v tom vrátiť sa domov? Alebo jej to neprekážalo? Mal som toľko otázok. Ako sa niekto dokázal zmieriť s tým, že je tu uväznený? Pohľad som na nej držal dlhšie, než bolo bežné, možno preto som následne prudko odvrátil zrak, aby som na ňu necivel ako nejaký starý úchylák.

//Les pri Moste

Vyšiel som spomedzi stromov a otriasol zo seba zvyšky jarnej spŕšky, ktorá väčšinu večera padala z nebies. Zdalo sa, že konečne ustala a i napriek mrakom na oblohe, bolo poznať prítmie a letmý západ slnka na obzore mora. Ako som pohľadom sledoval pobrežie, do zorného poľa mi padla dvojica vlkov. Nie. Vlčíc. Na moment som postávala medzi poslednými stromami lesu, než som vykročil na pláž. Piesok bol mokrý. Zanechával som v ňom stopy svojich labísk. Namieril som si to priamo k vlčiciam. Potreboval som získať ďalšie odpovede na svoje otázky a čím viac vlkov stretnem, tým viac sa toho dozviem. Z môjho postoju tela mohli usúdiť, že nie som len nejaká bábovka. Držanie tela som mal nacvičené a predpokladal som, že i keby som sa sebaviac snažil byť žebrák, nikdy to nedokážem. Urodzenosť a tvrdá výchova sa na mne popísala v každom smere. Napokon som sa zastavil pár metrov od nich dvoch. Mierne som sklonil hlavu, ale nie moc. Boli to predsa len vlčice. "Prajem vám pekný a príjemný večer, dámy," venoval som im vrelý úsmev a pomaly sa narovnal. "Ospravedlňte ma, že vás vyrušujem vo vašej určite skvelej debate. Ale rád by som spoznal tunajšie ostrovy lepšie, vzhľadom na fakt, že môj príchod sa datuje len niekoľko hodín spätne," vyriekol som k nim napriamo a pohľadom prechádzal z jednej na druhú. Ktovie, či mi budú vôbec schopné zodpovedať moje otázky. Avšak, musel som skúšať všetko čo išlo.

//Most

Otriasol som sa. Nič horšie som za posledné hodiny nezažil. Teda, ak som nepočítal fakt, že som sa tu vôbec ocitol. Ako to bolo možné? Zamračil som sa. Malo to niečo dočinenia s tou podivnou mágiou? To by dávalo rozum. Ale prečo sa to stalo mne? Ako som sa vôbec mohol merať s touto... pliagou, ktorá po krajine chodila? Samí kríženci, podivnosti, mutanti! Aspoň to som sa domnieval, hlavne, keď som si spomínal na to otravné vĺča, čo sa nesprávalo ako vĺča. Nemohol som ich však všetkých hádzať do jedného vreca. Nie, hneď. Potreboval som niekoho ďalšieho nájsť. Zistiť, čo ssa to tu sakra deje a ako sa odtiaľto dostanem. I napriek tomu, že mi všetci hovorili, že to nie je možné. Určite tu bola cesta. A nehodlal som sa vzdať. Ak to však Ahvaryanovej sestre trvalo takú dobu a na nič zatiaľ neprišla... Očividne tu nejaký čas budem musieť zotrvať. Preto som premýšľal nad tým, že by bolo vhodné zistiť i niečo viac o politickej štruktúre týchto ostrovov. A hlavne, ako je na tom, čo sa týka svoriek. Ale všetko pekne po porade. Najskôr som musel nájsť nejakých vlkov a tento les vyzeral byť nepekne prázdny. MUsel som pokračovať za ňufákom ďalej do neznáma.

//Tajné ostrovy

//Temný les

V hlave som mal chaos. Všetko, čo mi povedal vlk bolo tak mätúce, že sa mi tomu ani nechcelo veriť. Ako... ako to vlastne fungovalo? Celý tento svet? Bolo to strašné. Zamračil som sa. Najväčšmi ma poburovalo, keď ma označil ako za nejakého držiteľa mágie. Opovrhoval som magickou mocou, pretože nič také neexistovalo. Boli to len báchorky, ktorými sa strašili malé vĺčatá. Zašvihal som nervózne chvostom zo strany na stranu a pomaly pokračoval čoraz väčšmi na juh lesa. Cítil som v okolí i iných vlkov, ale kašľal som na ich existenciu. Nechcel som momentálne naraziť na nikoho iného. Pohľadom som prešiel po okolí a zastavil sa na kraji útesu ku ktorému som prišiel. Na druhej strane som videl pokračovanie pevniny. Ako som sa mal však dostať na druhú stranu? Pohľadom som prešiel po okolí, až mi do zorného poľa padol most. Zarazil som sa. Oni tu existovali i ľudia? Nebolo pochýb, že tento prvok nepatrí medzi tie prírodné. Zamračil som sa. Nedôveroval som mu, no ako inak by som sa mal dostať na druhú stranu? Cítil som staršie pachy, ktoré cezeň smerovali. Takže možnosť prejdenia na druhú stranu existovala. Nadýchol som sa a pomaly začal postupovať. Podobné mosty som už zažil, preto som vedel, že so sebou nemôžem príliš hegať, ak som nechcel skončiť v priekope. A tie búrlivé vlny naozaj nevyzerali dva krát príťažlivo. Odfrkol som si. Po menšej námahe s prekonávaním i latiek, som sa dostal na druhú stranu.

//Les pri Moste

Pozeral som na vlka normálnou tvárou, ale vo vnútri som bol úplne zmätený. Privrel som zraky a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Podal mi množstvo nových informácií s ktorými som netušil, ako mám naložiť. Všetko je tu jedná veľká hlúposť! Ako môže hovoriť o takých zvrátenostiach ako sú mágie? A očierňuje moje ja?! Ako by som mohol oplývať nejakou hlúpou mágiou! premýšľal som v osvojom vnútri, ale na vonok som nedal nič poznať. Prehltol som hrču, ktorú som mal v hrdle. "Ďakujem Vám za všetky informácie, ktoré ste mi dali. Jedného dňa vám tento dlh splním, drahý priateľu!" riekol som smerom k nemu a mierne sklonil hlavu na znak úcty. "Moje meno jest Altair," riekol som a následne si vypočul i jeho. "Tešilo ma Ahvaryna," riekol som smerom k nemu a kývol hlavou na pozdrav. Následne som sa vydal po svojich niekam medzi stromy. Mal som toho veľa, čo spracovať. Toto bude ešte náročnejšie, než som si myslel.

//most

Slová, ktoré vyriekol mladý vlk ma vcelku nepotešili. Teda, absolútne som nebol s ich významom spokojný. Najskôr som si myslel, že si zo mňa robí skutočne dobrý deň, ale hovoril to s takým presvedčením, že sa tomu nedalo neveriť. "Ako dlho vaša sestra hľadala cestu z tohto ostrova?" opýtal som sa ho priamo, aby som zistil, či to bolo skutočne nemožné alebo len nedokázala nájsť žiaden spôsob. Určite nejaký existoval. Vždy tu niečo bolo. I keby len malá nádej, ktorá by ma priniesla ku svojmu cielu. "Je možné, že nejaké zdroje a stopy prehliadla. Drahý priateľu, ak sa vás smiem spýtať. Čo všetko viete o ostrovoch, na ktorých sme sa ocitli?" pýtal som sa ho ďalej a očakával množstvo nových informácií, ktoré by mi pomohli sa na tomto mieste zorientovať. Aká tu bola politická situácia a tak podobne. Zastrihal som ušami a stále premýšľal nad tým, čo by to znamenalo, keby sa tu zdržím dlhší čas. Taká šialenosť ma napadla, že čo ak v tomto svete plynul čas inak než v realite. Ak by tu bol rýchlejší, tak by som sa mohol vrátiť späť včas, aby som ich zachránil. Ale ak nie... vydýchol som si. Tento záver som ani nechcel brať v úvahu. Radšej som venoval fialový pohľad na vlka predo mnou, očakávajúc nejaké odpovedi.