Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vyriekol som slová, ktoré ma ťažili na mysli. Teórie, ktoré mi zišli na um v momente, ako som sa rozhliadol po tomto svete. Vskutku som sa domnieval, že išlo len o vtip mojej mysle. Ale odkiaľ som si vymýšľal tieto žijúce postavy? Mohol som ich zahliadnuť kedysi v radách poddaných alebo vojakov, či medzi inými rodinami. Pre myseľ stačil i letmý, nepriami pohľad, aby si zapamätala informácie o nejakom jedincovi. Mohlo ísť skutočne len o psychologickú hrátku? Avšak, ako som tak nad tým premýšľal, musel som obrátiť svoju pozornosť späť na môjho spoločníka, ktorý začal reagovať na moje slová. Už od jeho prvého slova, sa mi moje srdce na moment zastavilo... v šoku. Neveril som, nemohol som uveriť slovám, ktoré mi vlk práve prezradil. Tento svet mal byť skutočne reálny? Ale to nemalo žiadnu logiku. Strašne som si prial, aby to bolo len ďalšie klamstvo, ale na vlkovi som nevypozoroval žiadne známky nepravdy. Na moment som sa odmlčal, spravil pár krokov mimo a díval sa niekam medzi stromy. Musel som spracovať tento fakt, že by mohol byť tento svet reálny. Ak to bolo pravdivé... musel som od vlka zistiť všetko, o čom mohol vedieť. "Ospravedlňujem sa," riekol som, keď som sa opäť otočil na vlka už s pomerne vyrovnanou psychikou. Musel som sa prispôsobiť rýchlo, aby som dokázal situáciu vyriešiť a dostať sa domov čo najskôr. Ak to i napriek tomu bola hra mojej mysle alebo pekla... rozhodol som sa túto hru hrať. "Pokiaľ pripustíme fakt, že je tento svet skutočný, dopočul som sa, že ide o ostrovy obklopené veľkou, slanou vodou. Existuje cesta preč z tohto miesta?" opýtal som sa ho na priamo, pretože som potreboval vedieť, ako sa dostanem späť domov. Ako... a za pomoci čoho. Dokonca som mal otázky i o tomto svete. Čo bol zač, aký bol veľký, kto tu žil a podobne. No pre tento moment ma zaujímalo hlavne, ako sa odtiaľto ksakru dostanem!

Na svojich potulkách som sa rozhliadal po tomto mŕtvom lesu. Cítil som sa v ňom... tak nejak asi najpokojnejšie. Paradoxne. Prešiel som si jazykom po tesákoch. Pokiaľ moja teória o tom, že som len v limbu, tento les mi bol dôkazom, že som sa nemýlil. Potriasol som hlavou a zdĺhavo si zívol. Stále som mal množstvo otázok, ale nezdalo sa, že by som niekde v okolí mohol zbadať nejakého živáčka. Zamračil som sa. Tieto ostrovy boli tak šialene mŕtve! Určite to muselo byť peklo. A samota s jedným otravným vĺčaťom bol mojim trestom. Samozrejme. Avšak ako som sa táral lesom, začul som kroky. Otočil som sa smerom odkiaľ sa ozval hlas vlka. Pozrel som sa na neho. Konečne to nebolo vĺča, ale dospelý jedinec. Normálne mi odľahlo. "Dobré popoludnie, cudzinec," začal som a premeral si ho pohľadom. Bude vedieť niečo viac o týchto ostrovoch alebo je to len zblúdila duša, či hlások na pozadí môjho podvedomia? "Ocitol som sa tu pred niekoľkými hodinami. Domnievam sa, že ide o výplod môjho podvedomia v bezvedomí alebo dokonca peklom v prípade mojej smrti," skonštatoval som napokon jednoducho, akoby sa nechumelilo. Potreboval som vysvetlenia a tušil som, že vlk ma opraví a bude tvrdiť opäť presný opak.

//Hraničné pohorie

Pokračoval som ďalej po hrebeni hôr. Rozhliadol som sa z vrcholu a moje zraky spočinuli na mŕtvom lese, ako som mohol usúdiť už z diaľky. Zaujalo ma to. Táto mŕtva krajina vyzerala zaujímavo a preto som sa vydal týmto smerom. Začal som schádzať z hôr. Rozhliadal som sa a pátral po hocijakej prítomnosti dospelého, živého vlka, ale na tento druh zvieraťa som to šťastie nemal. Povzdychol som si. Pripadal som si, akoby som na týchto ostrovoch bol sám. Úplne sám ja a to malé vĺča. Ale i ono rozprávalo o rodičoch. Takže nejakí vlci tu žiť mohli, ale prišlo mi to ako veľmi malé číslo. Zamračil som sa. Takto sa nikdy nedozviem odpovede na moje otázky! A ja som sa potreboval vrátiť do svojho sveta. Moje kráľovstvo ma potrebovalo. Zavrčal som si sám pre seba. Moja rodina ma potrebovala. Povzdychol som si. Pomaly som sa prechádzal pomedzi vyprahlé, až priam zhorené a mŕtve stromy. Mal som podivný pocit, keď som sa pomedzi ne prechádzal, ale rozhodne som sa nebál. Videl som i horšie veci. Ak som nikde inde nikoho nenašiel, tu boli moje šance fakt mizerné. Aspoň to som predpokladal.

//Kvitnúca lúka

Už som bol vyčerpaný. Potreboval som si uloviť nejakú korisť, aby som sa aspoň nažral. Z toho stresu mi nebolo najlepšie na môj prázdny žalúdok. Keď som sa teda priblížil k pohoriu, začal som nasávať pachy, aby som našiel stopu, ktorá by ma zaviedla za nejakým ušiakom. V tomto stave som nebol schopný uloviť nič poriadne. Ak tu vôbec nejaká korisť existuje, zatiaľ som videl len jedno stádo, pomyslel som si napokon. Avšak ako som spravil ďalších niekoľko krokov, mohol som ucítiť pach onoho zvierať, po ktorom som pátral! Prikrčil som sa a začal som sa plýžiť po stope, ktorú som sledoval. Zamračil som sa. Po niekoľkých metroch som sa natlačil na skalnatý zráz a vykukol spoza neho. U menšieho jazierka som videl ako pijú traja zajaci vodu. Pousmial som sa. Aspoň trochu šťasstia sa na mňa dnes obrátilo. Začal som sa teda zakrádať ďalej, až som sa dostal dostatočne blízko na to, aby som po nich vyštartoval. Ulovil som jedného z nich a rovno ho i zabil. Keď som sa tu už ocitol, sklonil som hlavu k vode a napil sa. Zožral som zajaca a na konci môjho obedovanai som sa zase sklonil k vode. Umyl som si zakrvavenú papuľu a napil sa znova vody. Následne som sa rozhodol pokračovať ďalej. Musel som sa poriadne porozhliadať po okolí.

//Temný les

//Tichá zátoka

Pokračoval som vo svojej úžasnej prechádzke. Napredoval som čoraz viac ďalej a keď som si už myslel, že ma nič viac nemôže prekvapiť... v diaľke som uvidel modrý strom. To snáď nemysleli vážne! Papuľa mi skĺzla do udiveného výrazu. Tak toto už môj mozog skutočne nevedel pobrať. Vydýchol som si. Určite to bol len bláznivý výmysel mojej predstavivosti. No netušil som, že som až tak kreatívny. Nemohol som sa nad tým ani zamýšľať. Potreboval som nájsť nejakého jedinca, ktorý by zastával dospelého vlka. Ten mi bude vedieť toho povedať oveľa viac, než mi mohlo povedať to malé, pochabé vĺča. Prešiel som si jazykom po tesákoch. Na svojej ceste som príliš veľa vlkov nevidel, preto som trochu pochyboval, či tu vôbec nejakí dospelí vlci žili. Nemohol som sa však vzdávať tak rýchlo, preto som pokračoval ďalej. V diaľke som videl hory ku ktorým som sa chcel priblížiť. Hory som mal rád, upokojovali ma a z nich som sa mohol rozhliadnuť do šíreho okolia! Aspoň som v to dúfal, no i takto zo zeme mi bolo jasné, aká enormne veľká táto krajina je.

//Hraničné pohorie

//Zubria pláň

Na mojej ceste som uvidel niekoľko podivností, ktoré môj racionálny mozog dokonale rozhodili. Zlaté stromy? Fialové stromy? To ten ďalší čo uvidím bude čo.. oranžový? Povzdychol som si. Kam som sa to vlastne dostal? Tento svet nemohol byť vôbec reálny. Nedokázal som si to pripustiť. Bola to hlúposť. Určite je to len hlúpy vtip a ja sa čoskoro prebudím, premýšľal som neustále. Nemohol som uveriť tejto skutočnosti. To predsa nebolo možné. Toľko iracionálnych hlúpostí! A čo to to vĺča mlelo o portáloch? Zamračil som sa. Pokrútil som hlavou zo strany na stranu a premýšľal, kde sa tak stala chyba. Mal by som si pohovoriť s Pastierom až sa prebudím. Prečo si môj mozog vymyslel práve toto miesto, premýšľal som ďalej a rozmýšľal, ako je to možné. Nemohol som si toto všetko vymyslieť sám. Alebo moje podvedomie bolo také rôznorodé? To jediné by vysvetľovalo rozdielnosť mojej aktívnej mysle a tejto podvedomej.

//Kvitnúca lúka

//Bašta

Zastrihal som ušami a pohliadol som na rozžiareného oskara, ktorý mi príjemne hladil teplými dotykmi kožuch. Začínal som sa opäť cítiť viac menej psychicky stabilne. Ocitol som sa v neznámom svete, strachoval sa nad tým, čo sa dialo v tom mojom a nevedel som ani, či bude z tohto sveta úniku. Vydýchol som si a pohľadom prešiel po nekonečnej pláni, ktorou som prechádzal. V diaľke som videl početné stádo vysokej zveri, ktorú som však nedokázal bližšie definovať. Prešiel som si jazykom po tesákoch. Bol to obrovský kus zeme, ako som mohol usúdiť z terajšieho poznatku. Vzhľadom na to, že som ešte všetko ani nemohol vidieť. Išlo o skutočne nový svet, ako mi chcelo tvrdiť ono vĺča? Zamračil som sa. Nechcel som ničomu z tohto tu veriť, pokým si to neoverím z viacerých strán. Ak som tu však mal ostať, potreboval som nájsť nejaké prístrešie. Cítil som úpadok svojich síl, akonáhle som sa tu prebudil. Nepáčilo sa mi to. Bol som slabý. Akoby celý môj život plný tréningu bol na prd platný. Potreboval som nejaké dôvody a výpovede. Prečo sa o tak stalo. Potichu som zavrčal a pokračoval v ceste. Netušil som poriadne kam idem. Ale vedel som, že musím nájsť niekoho, kto mi dá všetky potrebné odpovede.

//Tichá zátoka

//Plytká pláž

Vykračoval som si od toho podivného vĺčaťa, ktoré mi skôr prišlo, že bol dospelý vlk prevtelený do malého tela. Alebo to bolo len veľmi premúdrelé decko, ktorému ešte nikto nedal cez papuľu. Uškrnul som sa nad tým. Veď jeho život ešte preškolí. Povzdychol som si a pohľadom som prešiel po okolí. Takže to skutočne boli tri veľké ostrovy? Nevedel som si však predstaviť ich enormnosť. Ktovie, aké skutočne veľké sú. Možno ich prejdem za pár hodín... to však nebola super predstava. Ak som tu mal ostať, istotne by to znamenalo čoskorú depresiu. Musel som sa vrátiť späť do svojho sveta. Musel som nájsť cestu, ako odtiaľto uniknúť. Ak to vôbec bolo možné. zamračil som sa. Musel som nájsť cestu, jednoducho som musel. Nič iné neprichádzalo v úvahu. Povzdychol som si a vydal sa ďalej. Kráčal som cez pláň, ktorá už bola vcelku rozmočená. Sneh zmizol a držal sa len pri úpätí hôr. Jar už bola takmer tu. Očakával som, že čoskoro vyraší čerstvá tráva a kvetiny. Povzdychol som si. A ak som skutočne bol živý, bolo by fajn, ak by som si našiel niečo i pod zub. Ako na zavolanie sa ozval môj žalúdok. Buď bola moja predstavivosť tak silná alebo som skutočne žil. Nechcel som tomu uveriť. Nechcel! Nemohol som. Zazdil by som tým celý svoj život. Musel som pátrať po odpovediach na moje otázky a k tomu som potreboval niekoho viac kompetentného, než bolo malé vĺča.

//Zubria pláň

Vĺča až príliš hovorilo slová o ktorých nemali poňatia ani dospelí vlci, ktorí žili omnoho dlhšie než ono. Nikto nemohol vedieť, aké to je a hlavne nie niekto, kto bol nedávno vyprdnutý z maternice. Zamračil som sa. Určite to bude peklo. Už len čakám, kedy sa na mňa nalepí ďalšie premúdrelé decko, čo sa nedávno naučilo chodiť, pomyslel som si smerom k nemu, no dával som mu ešte šancu, že od neho povyzvedám nejaké nové informácie, ktoré mi budú aspoň z časti užitočné. No aspoň niekam sme sa dostali. Takže krajina bola veľká, rozmanitá. Ako moc? Malý a oddelený vodou? Dalo sa naň dostať? Privrel som zraky. Mal som plno otázok, ale na tieto mi nemohlo vĺča odpovedať ako samo uviedlo. Nevedelo. V poriadku, dokonca je tu viacero svoriek. Koľko tu bolo vlkov? To za ten čas nevylovili všetku korisť ak to bol skutočne svet živých? Zašvihal som chvostom zo strany na stranu. Avšak zarazila ma úplná zmena témy. Nemal som tušenia ako toto mohlo vĺčaťu napadnúť v jeho hlave. Nadvihol som obočie a pozrel sa na neho. "Nemyslím si, že v tomto veku by ťa malo zaujímať niečo iné než svet okolo," riekol som smerom k nemu. Napokon som sa postavil zo sedu a otriasol zo seba piesok. "Malo by si sa vrátiť domov, mláďa. Ďakujem za informácie, viac si zistím sám," dodal som a vybral sa na sever. Bolo mi jedno, čo s ním bude. I tak som stále živil ideu, že som umrel a celé toto je len nejaká divná hrátka môjho podvedomia.

//Bašta

Stále som sa v nemom úžase rozhliadal po okolí. Nie, toto nemohlo byť skutočné. Bol to len zmyslený sen. Avšak ten malý škriatok, teda... pomerne malý škriatok začal rozprávať a hovoril toho skutočne dosť. Ak to skutočné bolo, šlo o vĺča s veľmi podrezanou papuľou. Napokon som sa k nemu otočil. Čo sa mi tu snažilo nahovoriť? Išlo o nejaké NPC, ktoré mi dávalo úvodný rozhľad do hry? Ak by i mŕtve bolo, možno len o tom nevedelo. Ktovie, aké zverstvá boli v pekle i nebi možné. "Miesto utrpenia, kde tvoju dušu nikdy nestihne pokoj, ale len bolesť, samota a strach," zatiahol som smerom k nej so svojim prízvukom a pohľadom prešiel po okolí. Mýlilo sa. Trhlo mnou, keď sa mi zahryzla do tela. Zamračil som sa a pozrel sa na ňu, či to myslí vážne. Neučili ju jej rodičia, že sa nemá zahryzávať do cudzích tiel, pokiaľ nejde o nehovoriace zvieratá?! "Nemôžeš vedieť, aké je to po smrti, keď sa odtiaľ nikto nevrátil, aby rozprával svoje príbehy mladá dáma," povedal som smerom k nej a tak trochu sa upokojil. Narovnal som sa a premeral si ju. "Keď eliminujeme všetko nemožné, čokoľvek zostane, i keď nepravdepodobné, musí byť pravdou," poučil som ju ďalej. Nikto nevedel, aké to je. Okrem starých báchoriek, ale tých som sa napočúval dosť. Tak či onak na každej z nich bolo aspoň zrniečko pravdy. "Spomenulo si ostrovy," dodal som napokon a s nadvihnutým obočím sa na mláďa pozrel. Čo mi k nim vedela povedať viac?

Sen, určite to bol len sen. Zahrabol som labou do piesku. Pocit bol tak reálny... nemohol to byť sen alebo áno? Musel byť. Zamračil som sa. Z mojich myšlienok ma však vytrhol vĺčací hlas. Otočil som sa smerom už na pomerne odrastené vĺča. Muselo mať už čo to za sebou. Žeby mi už preskočilo? Mal som halucinácie? Alebo som sa ocitol v pekle, kde ku mne pomaly doliezali démoni? Nikdy by som si ich však nepredstavoval v podobe malých vĺčat. Privrel som zraky a chvíľu sa naň nedôverčivo pozeral. Nechcelo sa mi veriť, že by bolo skutočné. Piesok pod labkami a vlhký, slaný vzduch som však cítil viac než presvedčivo. Preto som spravil k mladej vlčici pár krokov a opatrne k nej načiahol labu, aby som sa jej dotkol. Na moje zhrozenie bola skutočná. Odsunul som sa od nej a zabručal si niečo popod ňufák. "Na nebesiach, ocitol som sa snáď v tom najhblšom pekle, drahé mláďa?" zatiahol som smerom k nej so svojim podivným prízvukom (//niečo ako francúzština/londínština). Zamračil som sa. Čo sa to do psej matere udialo?! Uprostred boja som skončil tu? Odpadol som, určite som odpadol. Alebo umrel. Avšak prečo som mohol všetko na okolí tak dobre cítiť? Vnímať? Nič z toho nedávalo žiadnu logiku! Bol som stratený.

//mimo MG

Tma. Na pozadí som počul len výkriky a náreky. Cítil som dym, krv a strach. Po večnosti som otvoril oči a ostražito uskočil. Hľadal som svojho protivníka, ale na moje prekvapenie som sa ocitol na pláži u mora. Zarazene som sa díval pred seba, akoby som sa prebudil v zlom sne. Moji stúpenci ma potrebovali. Začal som sa preto obzerať okolo seba. Musel som sa prebrať. Nemohol som ich nechať v štichu, zatiaľ čo sa budem premávať vo svojom podvedomí. Očividne som musel upadnúť do bezvedomia alebo som nebodaj umrel? Matne som si spomínal na to, čo sa udialo predtým, než som sa prebral na tomto mieste. Musel som si spomenúť. Čo sa sakra stalo ak som i odpadol alebo umrel?! Zamračil som sa a zašvihal chvostom zo strany na strany. Potreboval som vysvetlenie. Lenže široko ďaleko som nikoho nevidel, kto by mi mohol zodpovedať moje zmätené otázky.