Příspěvky uživatele

< návrat zpět

× Zamiř do bezpečí
× Podej pomocnou tlapku topícímu se/top se a nech zachránit

//Kvitnúca lúka

Zastrihal som ušami, keď som nasledoval Cipher a musel sa nad jej slovami pousmiať. "Ach, nemajte obavy. Ak príde k tomu, že nebudem s niečím spokojný alebo uvidím príležitosť, ako vám pomôcť sa zlepšiť, tak vám určite niečo poviem," riekol som smerom k nej a pokýval hlavou. Poznala zatiaľ len jednu moju stránku, každý sme ich však mali viacero. Zatiaľ som však nenašiel dôvod, za ktorý by som mal byť voči nej príkrejší. Nebol som v podstate ani jej rodičom, ktorý by ju mal vychovávať. Mohol som jej len dávať rady a pripomienky, no už bola dosť stará na to, aby si vyvodila z nich nejaké svoje závery.
"Určite nie, ostáva nám len sa modliť, aby čoskoro ustal. Desím sa predstavy, že sa všetká zver vrátane vlkov stiahne do hôr. Bude to nebezpečné primárne pre našu svorku. Nemôžeme pomôcť ostatným, kým sa najskôr nepostaráme o svojich," povedal som na jej slová a zamračil sa. Začínal som vyzerať vážnejšie, pretože toto bola vážna situácia. Veľmi vážna. Avšak z mojich myšlienok ma vytrhla Cipher. Nastražil som uši a pozrel sa na hladinu, pod ktorou zmizla. Panebože, Hanka ma strhne z kože, pomyslel som si a skočil som do vody za ňou.
V prvom momente ma nenapadlo pomôcť si mágiou. Bol som tak naučený žiť bez mágie, že v takýchto kritických situáciach som na to ani nepomyslel, aby som si niečo uľahčil. Zabral som pár ráz labkami a ponoril sa v mieste, kde sa ponorila ona sama. Nečakal som, kým sa pritopí, pretože to stihla takmer okamžite. Keď som sa k nej dostal, zdrapil som ju za srsť a vytiahol ju horko ťažko nad hladinu. Prechytil som si ju a vyhodil "na chrbát", aby som sa vydal smerom k brehu. Tam som jej telo opäť chytil za šiju a vytiahol ju na breh. Alebo skôr plytčinu? "Cipher, ste v poriadku?" otázal som sa jej a zamračil sa. Ak bolo potrebné, tak som jej pár ráz stlačil hrudník, aby som z nej keď-tak vydoloval vodu. Akonáhle ju však začala vykašliavať sama od seba, len som si vydýchol. Padol mi kameň zo srdca. "Vydesili ste ma. Nemáme však čas, pozrite... voda stúpa. Musíme... musíme do bezpečia, niekam vyššie," naliehal som a keď sa dala dokopy, podoprel som ju, aby sme zamierili k horám. Nemuseli sme stúpať niekam úplne vysoko. Len jazero vyzeralo, že... už sa menilo na menšie more. Museli sme niekam vyššie, kde nebolo toľko vody...

//hraničné pohorie

//Začarovaný les

Vyšli sme z toho podivného lesa a zamierili sme niekam na lúku. Ak sa jej tak dalo ešte hovoriť. Čakal som len, keď sa z nej stane jedno veľké močarisko. Labky sa mi zaborili v bahne a vode a ranu na svojom tele som začínal pociťovať o niečo viac, ako ustúpil adrenalín. Pozrel som sa na Cipher, ktorá sa mi išla pozrieť na rany. Prikývol som a odvrátil zrak, aby nevidela moje grimasy. Predsa len som bol ten silný a statočný starší vlk, čo sa mal starať o ňu, nie naopak. "Nič to nie je," riekol som, ale to už začala loviť plazivec, ktorý rozžuvala na kašu, ktorú mi naniesla na rany. Vďačne som sa na ňu usmial. "Ďakujem, rozhodne je to lepšie a utišuje to tú pálčivú bolesť. Ste veľmi nadaná vo viacerých smeroch, Cipher," riekol som a zamyslel sa, či je vôbec dobré si vyberať jednu profesiu u niekoho takého. Ale áno. Pokiaľ sa vlci zameriavali na viacero vecí, nikdy to nekončilo dobre. Nikdy nič nebolo sto percentné. Strihol som uchom a pokračoval v ceste po jej boku. "Túlame sa po ostrovoch, hľadajúc odpovede, ale kam sa máme pozrieť, aby sme našli riešenie tohto nekonečného dažďa? Čas... ak budeme čakať, kým to skončí, azda i naše pohorie zatopí," pokračoval som a pokrútil hlavou zo strany na stranu. Nechcel som znieť ako niekto, kto nemá odpovede a riešenia, ale skutočne som nemal.

//kvílivec

Stihla jsem to celé před nápovědou (+bonus jsem taky zapsala). Poprosím 15kšm + 1 minci na Tiaru (asi).

Zapsáno

Mierne nedôverčivo som sa díval na každý jeden strom, ktorý sa tu nachádzal. Snáď som sa snažil poprieť fakt, ktorý som videl na vlastné oči. Vedel som, že je to pravda a že v tejto zemi je oveľa toho viac možného. No moja nátura to popierala celým svojim bytím. Z myšlienok ma vytrhla až Cipher, ktorá zahlásila náš jasný ďalší plán. Museli sme sa dať do pohybu. Pravda. "Samozrejme, poďme," zopakoval som a vzal som tetrova. Nasledoval som mladú vlčicu, no stále som pohľadom šmíroval po stromoch vôkol nás. Bolo to také zvláštne, až prazvláštne. Zamračil som sa. Nepáčilo sa mi to, no nedalo sa s tým nič robiť. Musel som akceptovať onen fakt, že v tejto zemi sa dokážu pohybovať i stromy. Čo ak začnú aj rozprávať? Stiahol som uši k hlave. Nie, to už bolo moc psycho, to by moja neveriaca nátura v mágiu naozaj nedala. Strihol som uchom a natiahol krk, keď Cipher povedala, že rastlinku našla. Naozaj to vyzeralo ako obyčajná burina, ktorú by som na prvý pohľad ani neoznačil na niečo, čo by mohlo mať liečivé účinky. Prikývol som a vydal sa za Cipher von z lesa. Už mi tu nebolo príjemne a vlastne ani nikdy predtým. To aj tie zlaté stromy takto pochodovali? Dúfal som, že nie.

//kvitnúca lúka

Pomaly sme sa dostali k vlkovo, ktorého som tu zazrel. Sledoval som ho ako pozoroval stromy. Prečo by niekto pozoroval stromy? Už len z jeho slov mi bolo jasné, že začarovaný strom bude v niečom špeciálny. Nakrčil som ňufák a keď sa Cipher mykla, ihneď som napol svaly, no nebolo ju pred čím brániť. Len do nej vrazil... Strom. To už samo o sebe znelo dosť blbo. Keď som sa na tie stromy viac divál, pochopil som, že skutočne sa pohybujú. Jedny viac než iné. Pustil som tetrova na chvíľu na zem. "Zaujímalo by ma, ako ďaleko sa dokážu presúvať," skonštatoval som zamyslene a díval sa po ďalších kmeňoch. Išlo o nejakého podivného živočícha nebodaj? Ale kdeže. No nejako som vo svojom vnútri popieral fakt, že by sa stromy mohli hýbať i keď som to očividne videl na vlastné oči. "Prvý raz niečo také vidím," dodal som a mierne sa zaksichtil, keď ma zaboleli moje rany. Z ničoho nič. Moja regenerácia stála pekne na dve veci!

× Ujisti se, že je člen tvé smečky v bezpečí

Bola statočná. Nie, že by ma to prekvapovalo, ale poznal som mnoho vlčíc, mláďat, ba či i vlkov, ktorí neboli v polapení strachu schopní urobiť čokoľvek. "Hm? Ah, to nič nie je," riekol som jej smerom, keď vyzerala byť mierne zhrozená. Síce sa mi z rany valila krv, hlboké to nebolo, ale narušilo mi to mnoho vlásočníc. "Väčšmi mi robí starosti fakt, že i iní predátori začínajú byť hladní. Znamená to väčšie nebezpečenstvo pre svorku a to znamená, že bude potrebné častejšie kontrolovať územie, či sa nám tam nezvyšuje výskyt tejto hávede," skonštatoval som a zamračil sa. Rys by ani nebol problémom, ale v horách žili oveľa nebezpečenejší predátori, proti ktorým by i ten najsilnejší vlk nemal šancu sám. Holt sme neboli zas až tak na vrchole jedálneho reťazca. "Cipher, boli ste veľmi statočná a ďakujem vám za vašu pomoc. Ubránili sme oba úlovky a to je v momentálnej situácii skutočnou výhrou, ďakujem vám ešte raz," poďakoval som sa jej napokon a pochválil ju. Naozaj, keby som tu bol sám... "Keby ste tu neboli so mnou, moje zranenia by boli omnoho horšie, nemáte sa preto čomu strachovať," dodal som k nej a keď poznamenala, že by sme mohli nájsť rastlinku, o ktorej hovorila, usmial som sa. "To je skvelý nápad, môžeme zam-" nedokončil som svoje slová, keď som postrehol medzi stromami pohyb. Hneď som spozornel a naježil sa, pretože som si myslel, že je to opäť onen rys. Nebol... bol to niekto... iný (npc).

× Ubraň svůj úlovek před hladovým predátorem (3b) - 3/3

//mokřady

Cipher bola odvážna. Iskri som si letmo všimol, bohužiaľ som sa zameriaval skôr na naše ďalšie kroky. Obaja sme boli vyčerpaní a mne sa začínalo ozývať bodanie v boku, čo som mal ako dôsledok po závale. Stále sa mi hojili pomliaždeniny a toľko pohybu mi dobre na regeneráciu skutočne nerobilo. Nakrčil som pysky, keď ma to nepekne koplo, ale musel som zatnúť zuby a pokračovať. "Ciphfef?" zabručal som, keď som si uvedomil, že spomaľuje. To nebolo dobré. Ocitli sme sa na prelome dvoch lesov, kde sa krížili a pohliadol som na rysa. Zastavil som sa u toho. Nemohli sme večne utekať. Nedalo sa to tak. Pustil som na zem tetrova. Mačka taktiež spomalila, už sme neboli štvanou korisťou, leč súperom. "Nedáte si pokoja," zavrčal som k nemu a rozkročil sa, aby som sa pevnejšie postavil. Mačka zasypela a bolo vidieť, ako jej po brade steká slina. Bola hladná, premočená... až by mi jej malo prísť ľúto. Keď som postrehol ako sa jej napli svaly, sám som sa pripravil vyraziť. Samozrejme som sa nedokázal zrovnávať s reflexmi mačky. Tie boli oveľa rýchlejšie, ale dovolil som si tvrdiť, že silnejší než ona som bol. I keby o málinko! Uhol som sa jej pazúrom a vrazil do nej z boku, snažiac sa ju vyviesť z rovnováhy. Ako som sa jej však zakusol do krku, otočila sa a švacla ma pazúrmi po stehne. Neboli to hlboké rany, pretože som sa snažil od nej udržiavať odstup, ale krv mi z rán začínala pomaly tiecť. Väčšmi mi vadilo, keď sme sa otočili a ja som urobil prudký pohyb, ktorý vyvolal ďalšiu bolesť v mojom boku. Po tomto som skutočne potreboval práce neschopnosť. Cipher, ak sa zapájala do tohto tanca, som sa snažil čo najviac chrániť. Ako rozptýlenie by sa mi rozhodne hodila, no nechcel som, aby ju zasiahol nejaký pazúr či tesák. Napokon som už mal toho dosť a i keď som mágii moc neholdoval, teraz som zvolil inú myšlienku. Z vody vôkol nás som vytvoril niekoľko vodných šípov, ktoré sa opreli do mačky a spravili jej niekoľko tržných raniek. Napokon som priskočil a z celej sily do neho vrazil, aby sa zvalil k zemi. Zahrnul som ho ďalšou vodnou spŕškou a s nespokojným prskaním sa pomaly pobral preč do lesov. Mal som dosť. Bol som zadýchaný a unavený. Po tomto budem potrebovať si ísť niekam odpočinúť, ale kam? Nikde nebolo bezpečno. Pozrel som sa na Cipher. "Ste v poriadku?" tázal som sa jej, ignorujúc svoje zranenia. Neboli nijak vážne a kus krvi voda rýchlo odplaví do zeme.

× Ubraň svůj úlovek před hladovým predátorem (3b) - 2/3
× Zahuč do vody po špatném zhodnocení hloubky vody (1b)

//Tajga

Zdalo sa, že odparená voda rysa neodradila, ale práve naopak. Nakopla ho viac k tomu, aby za nami pridal. Nespokojne som zabručal s perím v papuli a rozmýšľal, ako z toho vyviaznúť bez väčších zranení. Hlavne som nechcel, aby sa stalo niečo Cipher. Ja som bol schopný rozchodiť ledacos. Pootočil som sa vzad, aby som pozrel, kde sa rys nachádza a keď som sa otočil späť, Cipher mi zmizla zo zorného poľa. Všimol som si jej chvost, ktorý sa stratil medzi vedľajšími stromami. Rys sa však ďalej držal mňa. Nevyzeralo však, že by nás stromy rozdelili na príliš dlhú dobu. Čoskoro som uvidel vodou zaliate mokriny. Odparoval som vrchnú časť vody za sebou ako som bežal po plytčine, nech si urobím väčší náskok. Zdalo sa, že voda tu je skutočne plytká, ak sa nevyberiem väčšmi do útrob mokradín. Zdalo sa mi to. Keď som uvidel konečne Cipher za niekoľkým stromom, práve v ten moment sa mi labka prepadla vo vode a ja sa ponoril pod vodu. Tettrova som inštinktívne pustil, ale jeho perie ho chvíľu nadnášalo nad vodou, než premoklo a začalo ho sťahovať dolu ako mňa. Pohotovo som však zabral labkami a s pálením v pľúcach, kedže som sa nestihol nadýchnuť, som sa vydal späť nad hladinu. Po ceste som chmatol i tetrova, no keď som sa vynoril, uvidel som mačku, ako ma sleduje. No nevyčkávala veľmi na mňa. Stále tu bola Cipher. Zavrčal som a vyvolal vlnu, ktorá mačku zmietla do tiež hlbšej vody. Zatiaľ som sa vyškriabal vonka, kým rys plával. Bol dobrým plavcom, nepopieral som to. Pozrel som na Cipher a otriasol sa, museli sme pokračovať. Kedy ho však strasieme?! Veril som, že ho to čoskoro omrzí, no postaviť sa mu som dával ako poslednú možnosť. No očividne bude nevyhnutné ho zastrašiť silou, keďže voda ho moc nezaujímala.

//Začarovaný les

× Ubraň svůj úlovek před hladovým predátorem (3b) - 1/3

Vzpriamil som obe ušiská a pohliadol medzi ihličňany práve v momente, kedy sa rys rozhodol skočiť po jednom z tetrovov, ktorého sme nechali neďaleko nás. Zamračil som sa. Nemohol som dopustiť, aby sa naše úlovky stali korisťou niekoho iného. Práve preto som priskočil bližšie a natiahol krk, aby som polapil druhú časť tetrova, ktorú rys nedržal a potiahol. Mačkovitá šelma zasyčala, čím pustila mŕtveho vtáka. Stiahol som sa a uhol sa jeho pazúrom, i keď pravdou bolo, že mačka bola rýchlejšia a mňa štrajchla minimálne končekmi jej pazúrov.
Letmo som kútikom oka pozrel na Cipher, či sa už dala na útek. Nemalo zmysel sa s touto potvorou handrkovať. Zbytočne by sme si tu míňali sily, ktoré sme potrebovali na boj s vodou. I tak som však mačku zdržiaval, kým som si nebol istý, že by mala Cipher náskok. Ak teda začala bežať. Ak nie, šplechol som rysovi kus vody do ksichtu z neďalekej kaluže a otočil sa k Cipher, ktorú som postrčil, aby pobehla. Tak či onak sme obaja skončili na úteku pred rysom. Bolo by jednoduchšie mu tu vtáky nechať, aby nám dal pokoj, ale potom by ostali hladní členovia svorky, pravda. Museli sme sa postarať o to, aby sa tetrovi pekne dostali tam, kam mali ísť. Rys bol však vytrvalý a čoskoro nás obehol. Zabrzdil som a stúpol do obrannej pozície pred Cipher. Venoval som mu upriamený, ľadový pohľad. Mačkovitá šelma sa chystala skočiť, no keď tak urobila, vyparil som inú mláku, ktorá bola pred nami a uhol sa stranou. Para z vody mačku nepekne poštípala na tvári a chvíľu mu trvalo, než sa spamätal. To bola naša príležitosť rozbehnúť sa hlbšie do lesov...

//mokřady

Sledoval som, či Cipher využije príležitosť, ktorá sa jej naskytla. I keby nestihla zareagovať, mali sme čas. Tento lov nebol tak nebezpečný, ako mohli byť iné. Na moje prekvapenie sa však Cipher predsa len rozhýbala a tetrova si poddala. Usmrtila ho a my sme mali svoj menší lov pomaly u konca. Ale len veľmi pomaly. Samozrejme, že tu ostávalo ešte jedno zviera, ktoré bolo treba dobehnúť. Nemohli sme sa vrátiť predsa len s jedným vtákom, to by čo bolo! Zašvihal som chvostom a prikývol. Vydal som sa k miestu, kde sa od nás odpojil a sledoval jeho letmé stopy v rozbahnenej pôjde. Nasledoval som ich až do momentu, čo som vtáka neuvidel. Začal som ho štvať a pomaly korigovať k tomu, aby sa otočil a nasmeroval si to smerom, kde ostávala stáť Cipher so zdochlinou. Mohla si tak pripísať na krk oba úlovky, ak by po ňom skočila. Po niekoľkých minútach som sa pri nej objavil i s tetrovom, ktorý predo mnou unikal a vyzeral vcelku vydesene, keď uvidel druhého vlka. Takmer to vyzeralo ako v animáku, keď povyskočil a zduril svoje pierka. "A je tvoj," riekol som smerom k Cipher a zabrzdil. Na mokrom povrchu som sa mierne šmykol a natiahol si prednú labu, no svoju úlohu som splnil. Priviedol som späť zatúlaného tetrova, ktorému mohla taktiež ukončiť život. Spokojne som sa na to díval, nie preto, že by som bol sadistom, ale cítil som sa spokojne, keď som mohol druhým pomáhať a učiť ich niečomu novému. Hlavne sme urobili spoločne niečo pre našu svorku a to posilnovalo nášho tímového ducha! Len keby som si väčšmi všímal naše okolie, než práve Cipherin ďalší úlovok... azda by som potom pohľadom narazil o tie divoké, zúžené zreničky, ktoré nás spomedzi ihličnatých vetvičiek sledovali.

Nasledoval som Cipher, ktorá zmĺkla. Bohvie, čo sa jej preháňalo hlavou. Dôveroval som jej. Čo sa prinajhoršom mohlo stať? Vtáky by nám zdrhli a my vyšli z prázdnou. To nebol koniec sveta, ale práve naopak! Začiatok novej zručnosti. Keď som zachytil jej kontrolný pohľad, len som kývol hlavou, že som stále tu a potom sme pokračovali ďalej. Vtákov sme už mali na dosah labky. Jeden bude úspech, ale ak by sme dokázali potom doraziť i druhého... to by bola len výhra! Zastrihal som ušami a svaly mal pripravené uviesť do pohybu. Hneď ako vyštartovala Cipher, nasledoval som ju. Obehol som vtáka, ktorého Cipher vybrala z druhej strany, aby sme ho štvali tak, nech nedokáže nikam újsť a môže bežať len rovno. Rozhodne sme boli rýchlejší než on, no terén lesu bol i pre nás teraz dosť horko-tažko zdoľatelný. Stále som miestami kontroloval Cipher, či sa niekde nešmykla. Periférne som videl, ako sa druhý tetrov odlúčil a zamieril do bezpečia. Veď my si ho keď tak nájdeme. Teraz sa moja pozornosť zamerala na tohto. Obehol som strom a natiahol krk, aby som cvakol tesákmi u vtákovho krídla, ktorý uskočil a nasmeroval si to priamo k Cipher.

Po niekoľkých prehodených slovách, ktoré nám obom odľahčili celú situáciu... sme museli zvážnieť, pretože momentálna kríza sa nedala odďalovať do nekonečna. Bolo potrebné sa teraz sústrediť, aby sa nikomu z nás nič nestalo. Zhovárať sa môžeme i potom, keď budeme niekde, kde to je bezpečnejšie. Určite som mal množstvo ďalších otázok. Bol som predsa len tvor zvedavý a rád som počúval príbehy a myšlienky druhých. Vždy som sa mohol tak niečomu novému priučiť. A i keď som sa staval do pozície vlka, ktorého nebolo možné len tak rozhodiť, situácia na ostrovoch bola pre mňa už príliš. Bol som sám bezbranný voči sile prírody a elementu, ktorý som tu ovládal. Sic som mágií zo začiatku nefandil, posledný sled udalostí vo mne zažal chtíč a motiváciu k tomu, aby som sa predsa len začal mágií venovať, ak som chcel v tejto krajine žiť. No na čo mi bola proti povodni? Nemohol som vďaka nej zachrániť každého.
Z môjho menšieho záchvatu úzkosti ma vytrhli slová Cipher. Stopy. Vták. Áno. "Dobrý nápad, mladá dámo. Môžeme uloviť ďalšie zásoby, kým nie je väčšina súše pod vodou. Potom bude lov priam nemožný," skonštatoval som a niekoľko ráz sa zhlboka nadýchol. Nemohol som si už dovoliť takto prepadnúť svojmu vnútornému strachu. Nie skôr, než budeme naspäť doma. "Soby tentoraz vynecháme, musíme šetriť našu energiu na boj s vodným elementom, ale ak ulovíme pár tetrovov, určite sa poteší každý hladný krk, na ktorého príde rada," dodal som a pokýval hlavou. "Prenechám vám vedenie," vyzval som ju, pretože som predpokladal, že sa už za život musela nejakého lovu zúčastniť. Bol som odhodlaný ju nasledovať a každý jej plán, stratégiu, ktorú zvolí. Najlepšie sa vlk učil na svojich chybách. Mohol som jej poradiť, či sa vedenia chopiť sám, skúseností som mal až-až. Lenže potom by sa nič nenaučila. Pohľadom som prešiel na stromy a vyzeral medzi nimi tmavo sfarbené vtáky. Určite sa niekde snažili pod vetvami skryť. Nebude náročné ich až tak moc dolapiť. Minimálne nie pre mňa. Pokiaľ to nelietalo alebo nemalo parohy, na ktoré ma to chcelo nabodnúť, nepovažoval som to za rizikové. "Až po vás, drahá," vyzval som ju a kývol hlavou po cestičke, kde sa nachádzali otlačky vtáčich stôp. Až vyrazila, nasledoval som ju a pomaly sa prikrčil a zaujal lovecký postoj. Oči a uši som mal na stopkách, načúvajúc jej príkazom ako poslušný vojak.

//Hraničné pohorie

Načúval som mladej vlčici a nechával jej trpezlivo priestor k tomu, aby vyslovila svoju myšlienku a pocity. Nečudoval som sa tomu, čo hovorila. Kto by Hanku nemohol mať rád? Jej charizma bola vskutku magnetická a bol som za to na ňu patrične hrdý, že je milovaná väčšinou ak nie celou svorkou. Bola skvelým výberom na post, ktorý zastávala, i keď som sa obával, že azda budú jej povinnosti na ňu niekedy až príliš náročné. Hlavne, keď ich zdieľala sama. Chcel som tu byť pre ňu a podporovať ju, no zároveň jej zadovážiť i potrebný čas na oddych, keď ho bude potrebovať, aby nevyhorela. Nechcel som, aby sa zlomila ako halúzka. "Ach, Cipher," vydýchol som a nežne sa na ňu pousmial. "Netrápte sa touto myšlienkou, prosím. A viete čo? Ak sa raz k tomu dostaneme, budete prvá od ktorej prídeme žiadať požehnanie, čo na to hovoríte?" mrkol som na ňu a myslel som to vážne. Nemyslel som si však, že k tomu tak skoro dôjde. Osud bol však spletitý, no jedine takto som vedel mladej vlčici odhodiť kameň, ktorý vláčila na duši. Bála sa, že by potom na ňu Hanka nemala čas, no to som si nemyslel. Mala srdce až príliš veľké, čo bude jej skázou. Videl som to už i teraz, keď prišla o Cinder. Povzdychol som si.
Pousmial som sa. Znelo to zvláštne. "Pokojne mi hovorte len Arryn," zareagoval som prv a napokon prikývol. "Netvrdil by som, že toho nie je moc. Len ste začali objavovať svet a už ste toho toľko zažila. Ste na dobrej ceste," matka by bola na teba hrdá, dopovedal som tie slová v mysli, pretože som nemal pocit, že by emočne tieto slová spracovala. Nechcel som ju rozhodiť. Radšej som sa pozrel na les, do ktorého sme prišli.
"Tajgu som navštívil s Fialkou a... musím konštatovať, že stav sa výrazne zhoršil," poznamenal som, keď som videl miesto, kam sme prišli. V blate pred nami som uvidel stopy, vyzerali čerstvo. Voda ich ešte nestihla zmyť. Avšak iniciátivu k návrhu lovu som prenechával na Cipher. Ja sám bol v myšlienkach niekde inde, pretože ma najväčšmi desilo to, že oceán skutočne potopí väčšinu ostrovov a čo potom? Čo si počneme? Pôjde to nejako zastaviť a zvrátiť? Mnoho lovnej zvery utonie, čo budeme potom loviť? Po povodni príde hladomor? Až by som z toho celý zbledol, keby som nemal srsť po celom tele. Obavy, úzkosť, strach... to všetko teraz mnou lomcovalo. Tie hrôzostrašné myšlienky a predstavy najhorších scenárov...

//úkryt latté

Cipher ma nasledovala, a tak som zamieril k východu z jaskyne. Jej otázka ma nezaskočila. Ani jeden z nás nebol typ, ktorý by tú informáciu trúbil do sveta. "Spoznali sme sa hneď pri jej príchode na ostrovy. Až je to neuveriteľné, ale naše duše si sadli, i keď sme obaja pochádzali z diametrálne odlišných krajín. Spoločnú cestu sme si našli i do Alatey a čím väčšmi sme spolu trávili čas, tým viac sme si uvedomovali, že bez seba nedokážeme žiť. Znie to pre vás určite prehnane," riekol som a zasmial sa. "Nedokážem to popísať, čo k nej cítim a čím pre mňa je. Nejde len o lásku, ale skôr o puto medzi nami. Je to niečo... viac. Len kvôli nej som dokázal tak dlho vydržať pod tým závalom, než ma vyhrabala drahá Vločka s vĺčatmi," dodal som a stiahol uši. Áno, moje zmiznutie jej robilo starosti a azda preto ma už nechcela nikam pustiť, no vedela... poznala ma. Nemohla ma tu udržať, moje srdce taktiež patrilo horám. Chcel som však, aby sa už nemusela strachovať a preto som jej sľúbil, že sám už nikam nepôjdem. Bol som preto vďačný, že sa Cipher vydala na cestu so mnou. Bral som si však plnú zodpovednosť za jej zdravotný stav a neodpustil by som si, keby sa jej niečo stalo. Komukoľvek zo svorky. Už viac nie. "A vy, slečno Cipher? Vyzeráte, že toho mnoho viete. To je úctyhodné. Cestujete často po ostrovoch? Je veľmi dôležité vstrebávať informácie, kým ste ešte mladá, s vekom je to len náročnejšie," povedal som a dodal s pobaveným smiechom: "Pozrite sa na mňa. Už mám svoje najlepšie roky za sebou. Nehovorím, že už som starý, ale... na vaše mladické roky skutočne už dávno nemám." Pokýval som hlavou a pozrel sa na nebesia. Dážď neustával a po chvíli v horách som bol zas celý mokrý. Zamieril som k lesu. Tiahlo ma to tam. Azda som si chcel len preveriť, či sa situácia nezhoršuje? Určite. Tentoraz som sa však obával menej, že sa tam niekde Cipher potopí. Od Fialky bola znateľne vyššia.

//Tajga

× Po promočení si udělej horký odvar z trychtýřku (2b)

Na moju otázku, ohľadom ďalšieho prieskumu, sa predsa len ozvala Cipher. Premýšľal som, či ju poháňa odvaha alebo mladická hlúposť. Tak či onak... venoval som jej vážny pohľad a prikývol. "Poďte sa teda najskôr zahriať slečno Cipher a potom... sa vydáme do toho nečasu," riekol som a venoval jej úsmev. Nasledoval som Fialku, ktorá sa rozhodla kuchtiť odvar, ktorý robila predtým Šalvej. Boli obe veľmi šikovné a obdivoval som ich za zručnosti, ktoré mali. Ja sám som sa do bylín nevyznal. Poznal som tie, na ktoré som si mal dávať pozor, ale veľmi som im neprikladal váhu. Na to boli iní, ktorí sa nimi zaoberali. Moje úlohy boli niekde inde. Či už mimo ostrovov alebo tu.
Načúval som slovám Cipher, ktoré k nej mala. Nebolo na škodu sa niečomu priučiť, i keď to nebol môj obor, či len šálka čaju. Plazivec, to by sa mohlo hodiť, skonštatoval som v myšlienkach. Pocítil som na nej nervozitu a vzhľadom na to, že jej Fialka nedokázala odpovedať slovne, ujal som sa slova: "I tá najzákladnejšia vec je dôležitá. Určite sa táto vedomosť bude hodiť a aj keby ju vážená Fialka poznala, mojej maličkosti ste pomohli v tom, aby som odľahčil prácu liečiteľov, až sa na svojich obchôdzkach zraním." Pozrel som sa jej do očí a sklonil hlavu v pokorný a vďačný úklon. "Ďakujem vám, slečno Cipher za váš poznatok, uchovám ho a v budúcne určite použijem," poďakoval som sa jej a potom sa pozrel na odvar, ktorý Fialka dovarila. Poďakoval som úklonom aj jej a následne sklonil hlavu, aby som sa z neho napil. Ihneď ma to zahrialo a po zdĺhavých minutách posedávania som bol pripravený vyraziť. V mysli mi však rezonovali slová, ktoré použila Cipher, no nič mi nehovorili. Noramští. Mal som plno otázok na mladú vlčicu, ale to počká až budeme von. "Fialko, ďakujeme ti za pomoc, určite sa tu zídu i ďalší o ktorých bude treba sa postarať, nech neprechladnú. Budeme čoskoro naspäť," riekol som jej a uklonil sa, keď som napokon pomaly kráčal preč. "Môžeme vyraziť?" otázal som sa u toho na Cipher a ešte pred odchodom sa zastavil u Hanky. Natiahol som k jej uchu hlavu a tichšie riekol: "Dávaj na seba pozor, naša malá beto. Čoskoro sa vrátime. Dám na ňu i na seba pozor, nemusíš sa obávať. Už nie." S nežným pohľadom som jej pozrel do očí a obtrel si o ňu hlavu. Čas nám neprial, ale veril som, že až nám bude súdené sa stretnúť a na kus si odpočinúť, budem pripravený si vziať voľno bez výčitiek svedomia. Napokon som pohľadom vyhľadal Cipher a kývol smerom k východu. Bolo na čase sa opäť... premočiť.

//Hraničné pohorie (??)