Příspěvky uživatele

< návrat zpět

× Ulov si na horší časy (2b) - miniquest 2/3

Pozrel som sa na vlčku a usmial sa. "Spoločnú reč vždy nájdu tí, ktorí sú si blízky. Nebojte sa, nevidím to ako nevýhodu," riekol som a mrkol na ňu.
Nebol som nejaký lovecký odborník, no mal som dosť skúseností na to, aby som vyhodnotil miestne podmienky viac než obtiažne. "Keď ich budeme naháňať, bude sa šmýkať tak ako im, tak i nám. Dávajte si na seba prosím pozor, nech neprídeme k zraneniam," šepkal som tichým hlasom, aby ma náhodou ušiaky nezačuli. Pozrel som sa na Fialku, či rozumie a následne sa zadíval na našu zmoknutú korisť, ktorá mierila smerom na juh. Sami nevedeli, kam mieria. Len sa chceli dostať z tejto šlamastiky. Ktovie, či v ich zatopenej nore aj nejaký ich rodinný člen umrel... kus som sa cítil smutno za to, ako zver musí trpieť. Avšak i my sme trpeli. "Stačí, keď jeden uloví jedného, azda možno dáme i troch, štyroch... viac si nemyslím. Mágiu neovládam tak dobre, ako by som si prial, tak vám nedokážem pomôcť," dodal som ešte a povzdychol si. Keby som ju ovládal, mohli sme si pomôcť v tomto nečase. Strihol som uchom a ak nemala ďalšie otázky, aké vtipné, že, pokračoval som ďalej.
Prikrčil som sa a začal sa plýžiť v tom bahne. Aspoň, že som bol hnedý a až tak to vidieť nebolo. Nastražil som uši a zadíval sa na ušiaky a potom na Fialku. Keď som jej kývol a uistil sa, že je pripravená... zamieril som viac na západ, aby ona ich obišla z východu. Vyštartoval som. Pomalšie, než obvykle. Musel som si šetriť svoje pobúchané telo. Opatrne som v bahne našľapoval. Nemusel som sa za ušiakmi hnať až tak moc rýchlo. Im samým sa zle bežalo. Jednému sa pošmyklo, zároveň i mne, pretože som to nečakal. Na moment som sa rozčapil na zemi, ale rýchlo som sa pozviechal na rovné laby a natiahol sa po ňom, aby som ho zakusol. Chmatol som po jeho šiji, ale vymanil sa. Preto som poskočil viac, u čoho ma zabolelo v boku, ale udržal som sa a zacvakol ho tesákmi. Až keď sa prestal hýbať, som si dovolil kus zamrnčať. Napokon som ho nechal bezvládne ležať a pokračoval za ďalším, zmäteným zajacom, ktorý bežal okolo, aby som ulovil aj druhého.

× Ulov si na horší časy (2b) - miniquest 1/3

//hraničné pohorie

Pohľadom som kontroloval fialovú vlčicu, ktorej telo pod srsťou vyzeralo tak krehko. Cítil som zodpovednosť za to, že sa kvôli mne vydala so mnou na túto púť. Napadlo mi, že by sa jej hodilo trochu pribrať. Mohli sme niečo uloviť, určite zásoby bude treba, ak sa toto počasie zhorší. Privrel som zraky a žmúril v daždi. Videl som jej pohľad na nebesia i ustarostený výraz. Prikývol som. "Tiež mám obavy, ale je nutné prezrieť okolie, aby sme mali viac informácií. Možno len zmokneme a nič nenájdeme, možno však narazíme na niečo, čo sa bude svorke hodiť," riekol som a pohľadom sledoval krajinu, ako sme sa ostávali nižšie a nižšie. "Prepáčte mi moje maniére, viem, že vám určite o mne hovorili, ale... volám sa Arryn a zastávam pozíciu hraničiara vo svorke. Posledná stráž nedopadla moc šťastne, pravda. Šalvej mi nepovedala Vaše meno, azda preto, že ste ho nikomu nemohli povedať," pokračoval som a zadíval sa na ňu modrými znakmi, či mi na to pritaká. Budem ju musieť ďalej nazývať nejak... ale Fialka znelo tak... pekne a zároveň tak jednoducho. Teraz som sa však nad tým zamýšľať nehodlal. Mali sme iné starosti.
Znepokojivo som hľadel na planinu. Už bola takmer tma, no i napriek tomu som mohol vidieť korytá riek, ktoré z planiny robili jednu veľkú mokradinu. "Noc bude dlhá a to ešte ani nezačala," skonštatoval som nahlas a povzdychol si. Nie, veru že som sa netešil na to, čo prinesie ráno. Ďalšie hroby som nemienil kopať, preto som premýšľal, ako sa to dá riešiť. Našťastie svorka bola v horách a i väčšina členov, netušil som, či sa všetci zúčastnili zrazu, ale veril som v to, že aspoň vĺčatá ostanú v bezpečí.

Pozrel som sa na planinu, kde sa mi labky zabárali v bahne. Neboli sme však jediní, ktorí zanechávali za sebou stopy. "Ktovie ako dlho bude lejak trvať, pozri sa na tie stopy. Azda sa vĺčatá potešia, keď im donesieme nejaké ušiaky?" nadhodil som a kývol smerom k stopám, ktoré som začal stopovať. Lovec som bol priemerný, ktovie ako na tom bola vlčka. Síce voda zmývala pachy, no stopy v bahne naznačovali, že tadiaľto prešli nedávno. "Voda im musela vytopiť nory, a teraz hľadajú iný úkryt. Azda to, že ich ulovíme, bude pre nich zmilovanie, než sa niekde utopiť," pokračoval som a sklonil hlavu. Videl som tu viacero stôp, zver panikárila. Netušila, kam sa má podieť pred tou všetkou vodou, ktorá sa z nebies valila. Zamračil som sa. Stopoval som ďalej, až som uvidel niekoľko párov uší. Vyzeralo to na nejakú zajačiu rodinku. Pozrel som sa na Fialku a prikrčil sa. Nepočuli nás, ani necítili vzhľadom na podmienky. To bolo dobré. Veľmi dobré. Prešiel som si jazykom po tesákoch. Lovenie ušiakov bolo za normálnych okolností jednoduché. Ale tu? Teraz? Všade sa to klzalo. Avšak i keď zajace budú oslabená korisť, my sme mohli prísť k zraneniam tak isto.

× Promluv si s jiným vlkem o momentálním počasí (1b)

//Alatey

Našľapoval som po vlhkom teréne. Voda sa držala v priehlbinách a vytvárala menšie jazierka. Inde stekala po bralách nižšie do údolia alebo plnila plesá, ktoré boli viac než preplnené. Zem mala vody dosť a i tak nebesia pokračovali v nariekaní. Spravili sme snáď niečo zlé, za čo nás bohovia trestali? Bola to smrť Cinder? Alebo sa vlci dopustili ešte horších zverstiev? Netušil som .Privrel som oči a pohliadol na krajinu. Pohorie sa ťahalo kade - tade. Strihol som uchom a pohliadol na miesto, odkiaľ som prišiel. Len tak. Nemalo to žiaden zámer. No moje zraky uvideli fialový kožuch, ktorý sa ma vydal prenasledovať. Povzdychol som si a počkal na Fialku, až ma dobehne. "Som v poriadku, nemusíte sa o mňa báť," riekol som k nej, no nezakazoval jej, aby sa ku mne pripojila ak jej to svedomie nedalo. "Pozrite sa na tento nečas, rozhodne by ste sa tu nemali potulovať len tak. Ešte nebodaj prechladnete vy a kto sa bude starať potom o druhých?" pokračoval som a pokrútil hlavou. Nie, liečiteľov sme si museli chrániť, aby sme ich mali potom tam, kde ich potrebujeme mať. U chorých a zranených. "Nebudem vám v tom však brániť. Chcel som sa prejsť po okolí svorky. V tomto počasí sú možné ďalšie útoky o dosť pravdepodobnejšie, pretože kto by v takom daždi chodil po horách?" nadhodil som a kývol hlavou, aby sme pokračovali, ak sa chcela predsa len prechádzať so mnou. "Dážď silnie, pozrite. Krajina už nedokáže tú vodu absorbovať a stále neutícha, priam naopak... ktovie ako dlho ešte bude pršať. Azda sa na nás bohovia hnevajú a trestajú nás za niečo?" pokračoval som slovami a rovnako i krokmi, ktorými som pomaly schádzal z hôr do nížiny pozdĺž hraníc. "Ďakujem vám ešte raz za to, ako ste sa o mňa so Šalvej postarali. Ak by nebolo vás, pribudli by dva hroby, nie len jeden," dodal som napokon a venoval jej priateľský úsmev. Kde tu ma zabolelo a cítil som, ako mám zvýšenný pulz z námahy, no toto mi chýbalo. Prechádzať sa po horách, po vonku... ani ten dážď ma nemohol rozhodiť, i keď som mal srsť premočenú už skrz na skrz. Mieril som však stále nižšie a nižšie z hôr smerom k planine.

//nížina hojnosti

Sledoval som dianie pri hrobe. Nie každý sa prišiel rozlúčiť až k nemu. Premýšľal som, koľkých členov svorky poznala lepšie. Koľkí len podľahli smutnej atmosfére... dážď mi začal stekať po tvári a zmáčať môj kožuch. Pozrel som sa na podivný strom, ktorý vyrástol v mieste, kde sa hrob zavrel. Mágia sa musela nejako prejaviť. Tak ako vždy. Zaryl som pazúre do zeme a sám pre seba si hovoril, že i keď som mágiu nepovažoval za dôležitú, teraz som sa cítil neskutočne slabo. Potreboval som sa posilniť, a takto to určite nedokážem, keď tu budem len tak sedieť. Už som sa cítil lepšie, slabota a dozvuky zranení pretrvávali, ale... keď sa budem hýbať, bude to jednoduchšie pre telo sa zregenerovať. Len som sa nesme presiliť. Pohľadom som vyhľadal Fialku. Premýšľal som, či ma odchytia za chvost, buď ona alebo Šalvej, keď sa pomaly vytratím do hôr na prechádzku. Presne takéto počasie je nebezpečné na ďalšie útoky. Pretože komu by sa chcelo do toho dažďa? Presne tak. Práve teraz bolo potrebné ísť na hranice. Pozrieť sa po okolí a azda prísť na to, kde máme trhliny. Ako som sa dvíhal, pohľad mi spočinul na Hanke. Trhalo mi srdce ju takto vidieť. Cítil som však, že chce byť sama a plne som to rešpektoval. Bil som sa však sám so sebou, pretože som k nej chcel prísť a byť jej oporou, ale... musel som odvrátiť zrak a pomaly sa vydať do hôr. Mal som pocit, že sa mi vcelku podarilo i zdrhnúť z dohľadu liečiteliek. Ha! Zdvihol som hlavu k nebu a v duchu si len pomyslel, že toto počasie sa mi nepáči. Netušil som, ako dlho už leje, ale zem bola premočená. Obával som sa, ako to asi vyzerá v nížinách. Bolo na čase sa na to pozrieť.

//Hraničné pohorie

//úkryt

Privrel som oči, keď ma oslepilo večerné svetlo. Predsa len bolo viac vidno, než v útrobách jaskyne. Strihol som uchom a nasledoval s Fialkou zhluk vlkov. Pohľad mi spočinul i na hŕstke vĺčat, ktoré stáli v okolí Vločky. Pomaly som prechádzal niekde na kraj skupiny, do miest, kde sa dvíhalo horské bralo, aby som sa mohol oň oprieť a z povzdáli sa dívať. "Budem tu v pohode, pokojne choď bližšie," riekol som smerom k vlčici a so sileným úsmevom dodal: "ďakujem." Následne som si sadol a oprel sa o skalné bralo, dívajúc sa na chrbty vlkov a miznúce telo Cinder pod zemou ďalej. Mrzí ma to, prosím odpusť mi moju chybu. Nech ťa sprevádzajú duše tvojich predkov na tvojej poslednej ceste do večných lovísk, drahá Cinder, jedného dňa sa opäť uvidíme, prebehlo mi hlavou a privrel som oči. Keď som ich opäť otvoril, pozrel som sa na nebesia a pýtal sa ich v duchu, prečo sa musí toto diať tým, ktorí tu ešte toho mohli toľko dokázať. Avšak odpoveď som poznal. Každého púť bola inak dlhá. Niekto sa ani nedočkal dospelosti, iní tu šírili zlo aj na smrteľnej posteli... božie cesty boli nevyspytateľné, ale vždy mali svoj zámer. Čo som však mal vidieť pozitívneho na tomto skutku? Zabolelo ma na hrudníku, ale nie z mojich zranení, skôr som pocítil žiaľ, zúfalstvo a hnev na samého seba. Zlyhal som a potreboval som misky váh vyrovnať, vykúpiť sa, aby moja duša neniesla bremeno tejto viny. Sťažka som si vydýchol a zaťal tesáky. Musel som načerpať sily, aby som sa vrátil k svojim povinnostiam. Táto chyba sa už viac opakovať nesmela.

Šalvej, Dorya

Vlci sa začínali hýbať smerom k východu z jaskyne. Bolo na čase nehybné telo predať späť matke zemi. Sám som sa inštinktívne začal dvíhať, ale bolesť v boku ma okamžite posadila späť na zem. Nevzdával som sa však. Myslel som si, že si ma nikto nevšimne, predsa len pozornosť bola mierená iným smerom, no i tak som uvidel Šalvej, ako kráča zlým smerom. Stiahol som uši vzad a pohliadol jej do očí. Nebola nadšená, že ma tu vidí, ale ako sama povedala, nemohla mi v tom brániť. Vďačne som sa na ňu usmial a prikývol, Počkal som, kým odišla von a následne som sa pomaly začal dvíhať zadkom hore. Adrenalín v krvi mi v tom výrazne pomáhal, aj keď som cítil, že ešte niekoľko dní budem potrebovať oddychovať a niekoľko týždňov potrvá, kým budem zas tam, kde som bol predtým. Povzdychol som si. Moje fialkavé zraky našli vlčicu s vtáčkom. "ďakujem," šepol som smerom k nej, keď ku mne doklusala. Nechcel som ju zaťažovať, predsa len bola drobnejšieho vzrastu ako Vločka. Bol som schopný kráčať sám, len miestami ma zabákalo, a tak som u nej našiel stratenú stabilitu. No kým som nepotreboval, len som vedľa nej kráčal a sústredil sa na pohyb svojho tela. Bolo to miestami namáhavé, ale nechcel som na sebe dať poznať, že ma niečo bolí, aby si nerobila starosti. Neskolabujem ti tu, to sa neboj, pomyslel som si smerom k nej a povzdychol si. Rátal som s tým, že vonka si niekde na okraj skupiny sadnem a vzdám Cinder úctu pri jej odchode do večných lovísk. Potreboval som pre pokoj na duši tam byť, pretože ak by som tam i napriek bolesti nešiel, asi by som si to vyčítal ešte väčšmi, než si to už vyčítam v tento moment.

//alatey

Zei-... Riveneth sa hlási do služby *salut_emoji* the devil is coming back...

Tlapka do Premeny, 35 kšm zapsat (% prevedené)

Spánok bol jednou z tých dobrých vecí, ktoré mi za posledné dni bohovia priniesli. Mohol som si odpočinúť a načerpať aspoň nejaké sily. Spal som ako zarezaný, a i keď prišla fialová vlčica do kútika upratovať, nemala šancu ma prebudiť. Po niekoľkých hodinách som sa však predsa len začal zobúdzať, ako sa tuneloch začal dvíhať ruch. Zamrkal som a pootvoril svoje oči. Bol som tu sám. Pohľad mi ako prvý padol na vodu alebo ešte vývar? Ktovie... pocítil som smäd, a tak som sa napil. Nakrčil som ňufák, studený vývar nechutil tak dobre, ale bola to aspoň nejaká tekutina. Po tých týždňoch pod závalom som bol vďačný za čokoľvek. Zastrihal som uškom a pozrel sa na svoje telo. Cítil som len tlak na hrudníku. Pomliaždeniny a odreniny sa neliečili tak rýchlo ako by som si prial. Povzdychol som si, sťažka, ale i u toho ma bodlo v boku. Vedel som, že by som mal odpočívať, ale moja zvedavosť a vnútorná naštvanosť, že som sklamal, ma zožierali príliš na to, aby som tu ďalej ostával lehniť.
Preto som sa vyškriabal na predné labky a... zas padol. Zavrčal som sám na seba a ešte niekoľko ráz to pomaly skúsil, než som napokon ostal stáť. Tep sa mi zvýšil, srdce dostávalo výkonostnné šoky. Ako dlho som srdcu a pľúcam nedal poriadne zabrať? Zaťal som tesáky a i skrz bolesť a miernu malátnosť, som pomaly kráčal popri stenách, aby som sa dostal do hlavnej miestnosti. Keď som uvidel členov svorky, zastavil som a zosunul svoj zadok na zem, stále sa opierajúc o stenu. Cinder, oslovil som vlčicu, ktorá nehybne ležala niekoľko metrov odo mňa a okolo nej sa pohybovali ostatní vlci. Odpusť mi, prihováral som sa k jej duši a na tvári sa mi zračil smútok a bolesť. Neľutoval som seba, nevnímal som svoju bolesť, ale bol som smutný za ňu a jej rodinu. Ona bola mojou rodinou, tak ako každý v tejto svorke. A ja... som zlyhal. Bol som príliš slabý na to, aby som sa vyhol závalu, príliš slabý na to, aby som ochránil hranice a svorku. Moje pocity sa zamotali vo frustráciu a tá len eskalovala v hnev na samého seba, na bohov, že toto dopustili... Zaryl som pazúriky do kamennej pôdy...

Namáhal som sa, pretože som sa chcel automaticky zdvihnúť a ísť pomôcť. Zlyhal som, tie slová boli to jediné, čo som si opakoval v hlave dokým som nezaspal. Keby som si dával väčší pozor a ovládal viac mágií, nikdy by sa toto nestalo. Mohol som v bezpečí dozerať na hranice. Zabručal som a kukol sa bezmocne na Fialku i Šalvej, ktoré ma razantne pokarhali, aby som tu ostal a oddýchol si. Šalvej mala pravdu. Takto nikomu nepomôžem. Musel som sa dať najskôr do poriadku. Povzdychol som si a pohľadom pozrel na Tiaru, ktorá prišla odtiahnuť to vĺča. Podobalo sa mi na rodinu Einara a vzhľadom na to, že som moc z toho nevnímal a boli sme i ďalej, som netušil, že je práve jeho, no domnieval som sa. Nebol som tak hlúpy, aj keď som bol vyčerpaný a zranený. Vydýchol som si a rozhodol sa, že sa pokúsim kus prespať. Potom sa zas najem, napijem a azda do pár dní sa pokúsim i trochu rozchodiť, nech sa čo najskôr vrátim na stráženie hraníc. To bol môj plán. Položil som si hlavu na predné labky a skôr, než som sa nazdal, som upadol do bezsenného, hlbokého spánku.

Liečiteľský kútik

Bolesť neutíchala, ale aspoň mi nebola už taká zima, že som sa i triasť prestal Žalúdok taktiež už nenariekal, ako som ho zaplnil. U toho som sa ešte raz vďačne usmial na fialovú vlčicu. Nevidel som ju predtým? Alebo som ju len prehliadol? Moje spomienky boli momentálne zahmlené, ako som bol viac mimo než duchom prítomný. Potreboval som si pospať. Oddýchnuť si. Než som však stihol privrieť oči, vrátila sa Šalvej a prisunula ku mne odvar. Pozrel som sa jej do očí a potom na odvar. Natiahol som hlavu, ale potreboval som jej pomoc, aby som sa mohol napiť. Keď sa mi to podarilo, pousmial som sa. Už nech je pokoj so mnou. Dúfal som, že keď si pospím, tak to bude jednoduchšie a budem schopný sa vrátiť k svojej práci.
Položil som hlavu na labky a hodlal si konečne pospať, keď v tom ma pomaly zo spánku vytrhol hluk. Otvoril som oči a hľadel do chodby, kde boli všetci. Čo sa tam dialo? Počul som len hlasy, krik... dobehlo k nám vĺča. To, čo nám pomáhalo ma sem dostať. Sťažka som zdvihol hlavu a chcel sa postaviť na rovné labky, ale všetko ma zabolelo a zaskučal som. Klesol som späť na kožušinu. Nedokázal som ísť jej pomôcť, ani zistiť, čo sa jej stalo. Zaryl som pazúre do zeme. Neskutočne ma vytáčalo, že som tak slabý. Zúfalo som sa pozrel na Fialku a Šalvej. Mohli vidieť na mne, že som chcel ísť pomôcť, ale nedokázal som. Ostal som preto ležať a sťažka dýchal.

Liečiteľský kútik

Za pomoci niekoľkých členov svorky sa mi podarilo dostať do môjho momentálneho cieľu. Zaostril som na zem, kde som si ľahol a sťažka si vydýchol. Všetko ma bolelo a čím dlhšie som ležal, tým to bolo väčšmi cítiť. Pozrel som sa na vĺčatá, ktoré pritiahli kožušiny. Fialová vlčica, ktorá tu bola, sa ich chopila a jednu rozprestrela vedľa mňa. Šedivá mi prišla pomôcť, aby som neležal na kameni, ale na tej kožušine. Snažil som sa jej pomôcť a u toho niekoľko ráz zasyčal od bolesti. Napokon sa nám to podarilo. Cítil som sa hlúpo, byť odkázaný na druhých, ale čo sa dalo robiť. Zabručal som a pozrel sa na ohník a vodu. Všetko sa dialo tak rýchlo. Hlasy, ktoré sa šírili úkrytom som neriešil, nemal som na to kapacitu. Vďačne som sa pozrel na Šedivú aj na Fialku. Nevládal som rozprávať, a tak som sklonil hlavu k vode, napil som sa a nechával teplo ohňa, aby mi zahrialo telo spolu s kožušinami. Veril som, že pár dní oddychu mi pomôže nabrať sily. Privrel som oči a začala ma ťahať únava, keď predo mnou pristála flákota mäsa. Nastražil som uši a žalúdok sa mi začal zvŕtať v kŕčoch, keď mi do ňufáku vletel pach mäsa. Bol som vyhladovaný. Prebudila sa vo mne energia, o ktorej som ani nevedel, že ju v sebe mám. Sklonil som hlavu a začal trhať mäso. Bojoval som s tým, no pud bol silnejší a tak sa mi podarilo pekne sa poprať s mäsom.

//alatey

Bol som vďačný Vločke za to, že ma našla a pomáhala mi sa dostať do úkrytu. Sám by som to rozhodne nedokázal. Sledoval som i vĺčatá, ktoré očividne situácii nerozumeli a boli zmätené, no i tak sa snažili po vzore Vločky mi pomôcť. Cítil som vďaku a zároveň sa cítil i zle. Nebol som zvyknutý, že mi druhý pomáhali, pretože ja som bol vždy ten, ktorý sa snažil pomôcť iným. Bol som zahanbený, že som niečo nezvládol a teraz som bol odkázaný na pomoc druhým. Potreboval som si však len odpočinúť, napiť sa, najesť sa a do niekoľkých dní a týždňov budem zase opäť v poriadku. Už budem.
Došli sme do úkrytu. Trvalo nám to dlhšie a bolo to dva krát tak vyčerpávajúce, no dokázali sme to. Vločka to dokázala. Niekoľko ráz som sa potkol a takmer spadol i s ňou, ale napokon sme došli až do úkrytu, kde sa chopil pomoci Xander. Venoval som mu unavený úsmev a zaprel sa viac na jeho stranu, aby si Vločka oddýchla. "Ďakujem," riekol som potichu, chrapľavo a niekoľko hlások som ani nevyslovil. Mal som stiahnuté hrdlo a cítil som, akoby som mal v krku priam saharu. Potreboval som vodu a oddych, neskôr jedlo a potom som sa mohol začať zotavovať. Zamierili sme k liečiteľskému kútiku, kde som veril, že budú liečiteli vedieť, že potrebujem naozaj málo k tomu, aby som nabral späť sily. Nechcel som byť príťažou a moje zahanbenie zlyhaním len narastalo, keď som pocítil všetky tie pachy vlkov v úkryte ako ma nás museli všetci vidieť. Najradšej by som zaliezol späť pod tie sute, ako myš. Zvalil som sa napokon k zemi, keď sme došli do nášho cieľa a sťažka si prerušovane vydýchol. Pichalo ma v boku na pľúcach, azda narazené/nalomené rebro? Bolo to dosť možné. Teraz ma však sužovali iné potreby a nie nejaká hlúpa kosť.

Preludy, ktoré sa mi snívali ma vábili a lákali do večných lovísk na druhej strane brehu. Pokoj, ktorý som cítil bol oveľa príjemnejší, než ten chlad a bolesť, ktorá ma sužovala posledné týždne. Strihol som uchom, keď som počul svoje meno. Bolo to tlmené, ale predsa. Čoskoro však hlas silnel, ako som sa naň zameral, až som v ňom spoznal hlas Vločky. Zachmúril som sa a pomaly otvoril oči. Ten pokoj pominul a vo mne zas prepukla tá tupá bolesť. Sťažka som si vydýchol a ani sa nesnažil vysloviť jej meno, či čokoľvek. Cítil som, aký mám stuhnutý krk a že po tak dlhej doby mĺkvosti, mi chvíľu potrvá hlas opäť nakopnúť. Nadýchol som sa a pochopil, čo sa vlastne deje. Trvalo mi to, no niet sa čomu čudovať. Bol som mimo. Zameral som sa preto len na Vločku a ignoroval všetko okolo, pretože som ledva dokázal vnímať. Chápal som však, že jej musím pomôcť, kedže sama by moju mŕtvu váhu rozhodne nezdvihla. Vyškriabal som sa na rovné laby a oprel sa o ňu. Pomaly som sa začal tmoliť smerom k avaru. Cesta bude rozhodne dlhšia, než normálne a hlavne tri krát tak namáhavejšia. Okrem opory Vločky som ucítil i iný dotyk, no moje sústredenie sa zameriavalo len na to, aby som zas neodpadol.

//úkryt

Videl som ju. Jej silueta bola nejasná, ale videl som ju. Boli sme na lúke, všade vládla jar. V nose ma štípal peľ a v ušiach mi zvonil jej smiech. Pousmial som sa a chcel na ňu pohliadnuť, ale nemohol som. Cítil som ju však pri mne a to mi dávalo energiu a vôľu vytrvať. Avšak čoskoro ma opäť pohltila tma. Hanka zmizla. Ostal som sám.
Nekonečné preludy striedali čierno-čiernu temnotu a bolesť, ktorá mi prerážala telom. Už som ju ani nevnímal. Nemal som energiu. Chlad alebo hlad? Srsť na zátylku mi oblizovali dlhé, kostnaté prsty smrti, no i tak som stále videl svetlo nádeje. Veril som. Každý moment, keď som sa chcel vzdať, som veril, že šťastena bude stáť na mojej strane. Keď mi do uší vleteli niečie hlasy, už som si myslel, že som jednou nohou na druhej strane a sú to hlasy zo záhrobia. A vlastne som ani nemyslel. Bol som v delíriu a jediné, na čo som sa zmohol, bolo posunutie hlavy, ktorú som mal položenú nevládne na zemi medzi prednými labkami tak, aby som uvidel do škáry, ktorá sa zväčšovala. Na sucho som prehltol. zas sa mi snívalo. I keď som uvidel v diere bielu hlavu Vločky, vnímal som to ako anjela spásy, ktorý ma prišiel odprostiť od tej mdlej bolesti a slabosti, ktorú som pociťoval. Bol to ten správny čas? Privrel som oči a i napriek vysileniu sa mi na tvári roztiahol chabý, spokojný úsmev. Asi bol ten správny čas na to si ma vziať. Asi...