Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Tma. Všade okolo bola len tma. Mrazivé ticho prerušovalo kvapkanie vody a hvízdanie vetru, ktorý sa preháňal pomedzi škáry v skalách. Koľko prešlo dní? Nocí? Mnoho. Pocítil som bolesť v pravej labe. Tak tupú už, že som len ležérne zvráštil tvár a prevalil sa na bok. Cítil som sa vyčerpane, vyhladovane... už to bolo nejaký čas, čo mi pod ňufák pribehla posledná myš. Hlad. Tichom sa šírilo vyhrávanie môjho prázdneho žalúdka. Bol som si istý, že tu umriem. Už som ani nad ničím nepremýšľal. Len som spomínal. Boli to krásne spomienky na členov svorky, všetkých vlkov, ktorých som na ostrovoch stretol... Vločku a... Hanku. Zakašľal som, no každý pohyb navyšše ma bolel. Z druhej strany sute ku mne prichádzalo mnoho zvukov. Nádej, že sa tu niekto zjaví bola takmer nulová a ja už dávno prestal dúfať, že sa tak stane. Nádej sa však opäť zapálila, keď som začul zvuky... hlasy... Mykol som uchom. Opäť som zakašľal. Musel som už mať halucinácie. Bohovia sa na mňa určite neusmiali šťastenou. Na to som vyvolený nikdy nebol. Jednoducho som tu bol sám a ostanem sám. To bol môj osud. Vydýchol som a cítil som, že moje telo je slabé. Vzdával som to...

//hmlistá džungľa

"Povedz mi všetko o tvojom dobrodružstve, aký je podľa teba Mistr?" opýtal som sa jej s úsmevom a kráčal pomaly, ak by ju náhodou ešte boleli labky. Bol som pripravený ju odniesť na chrbte, ak to bude potrebné, ale nezdalo sa, že by až tak veľkú asistenciu potrebovala. Potriasol som hlavou, keď sme sa konečne dostali z tej vlhkej džungli. Kto tam sakra mohol žiť? Odfrkol som si a pomaličky pokračoval k mostu, kadiaľ bude pre nás určite náročné prejsť na druhú stranu, ale ja na ňu dám pozor. O to sa nemusí báť. "Opatrne," riekol som a pokračoval ďalej. Pomáhal som jej, ak jej náhodou ušla labka alebo tak. Bolo to dosť nebezpečné, no napokon sa nám určite podarilo prejsť na druhú stranu. Odľahlo mi. Aspoň, že tak. Skontroloval som ju, či je v poriadku a keď bola, pokračoval som ďalej na sever.

//spálenisko

Spoločne sme spali dlhé hodiny. Obaja sme ten spánok potrebovali. Zachumlal som sa do jej srsti ako som sa počas spánku na moment prebral. Cítil som sa vďačný za jej prítomnosť. Bola mojim jediným dôvodom, prečo vlastne na týchto ostrovoch zotrvať. Nový život, nová šanca. Bol som rád, že ma sem bohovia priviedli a mohol som sa tu tak stretnúť s ňou, keďže inak by sme sa nikdy nestretli. Bola predsa len z iného sveta. Keď som sa konečne začal preberať zo spánku, zamrkal som a zívol si. Pozrel som sa na Hanku, ktorá ešte spala. Sám som však bol vyspatý a tak som mlčky ostával ležať a len čakal kým vstane.
Keď sa napokon po nejakom čase začala preberať i ona, len som jej venoval spokojný úsmev. "Dobré ránko," privítal som ju a oblizol jej ňufák. Bolo na čase sa pohnúť a zamieriť smerom k horám. Skontrolovať svorku a tak ďalej. "Už sa cítiš lepšie? Mali by sme ísť... domov," povedal som a pozrel sa na jej telo, či sa jej už zotavilo po tom tréningu, ktorý musela zažiť. Ak súhlasila a bola v poriadku, postavil som sa a pomohol i jej. Pomaly sme sa teda vydali džungľou smerom k lesu a mostu, kade sme museli prejsť, ak sme sa chceli dostať na druhý ostrov a zamieriť k horám.

//most cez les

Hanka zmizla v útrobách svätyne a ja si ľahol na zem. Vydýchol som si a položil hlavu na svoje boľavé labky. Bol som už starý na takéto dobrodružstvá, kde sme prechádzali celým svetom. Avšak bol som rád, že som s ňou mohol tráviť čas osamote. Vedel som, že až sa vrátime domov, tak sa zase nejakú dobu neuvidíme. Potriasol som hlavou a zavrel oči. Na moment som zaspal. Dobre. Nebol to len moment. Zaspal som na hodnú dobu, pretože som sa zobudil, až keď som začul jej hlas. Zastrihal som ušami a zdvihol rozospatý zrak smerom k Hanke. "Uh, oh... to si už naspäť?" zabručal som a zdĺhavo si zívol. Natiahol som krk smerom k jej krku a jemne ju stiahol k sebe na zem. "Muselo to byť náročné, poď si oddýchnuť," zamumlal som a ako si ľahla na zem vedľa mňa, položil som si hlavu do jej kožuchu, ešte raz si zívol a pokračoval v spánku, z ktorého ma vyrušila.

//ovocný lesík

Zmeniť profesiu vždycky šlo. Nie každému mohla sedieť a až neskôr si uvedomil, že to nie je proste nič pre neho. Švihol som chvostom a počúval, čo mi chce Hanka povedať ďalej. Pousmial som sa. "Máta... to je jedno z vĺčat tej novej vlčice Shine, však? Sestra Tŕezalky," riekol som, aby som sa uistil, že som si ju v pamäti priradil správne. Škoda, že svojho učňa som od vtedy nevidel na území a teraz som tam zas nebol ja. Ale čo už. Veď ja sa tam za chvíľu vrátim a možno i narazím na Třezalku. Teraz bude väčšia a ľahšie sa mi bude učiť k tomu, aby sa stala v budúcne hraničiarom rovnako ako ja. Ak ju to teda bude baviť, pretože to skutočne nebola práca pre každého. "Myslíš, že putovný obchodník by len tak išiel s nami? To si zase nemyslím, ale bolo by to vtipné, keby to išlo," riekol som a zasmial sa. Skutočne mala bujnú predstavivosť. "Si predstav, že by tam s nami i ostal a boli by sme tak najsilnejšou svorkou vďaka jeho tovaru," povedal som zasnene. Znelo to fajn, ale i dosť nereálne. "Ja ťa snáď niekedy otravujem?" zahral som urazený a dotknutý hlások. No počkaj, veď ty uvidíš, čo to je otravovanie mazlením v kožuchu! Zaškeril som sa a pokračoval hlbšie do džungle. "Zachvíľu by sme tam mali byť. Budem ťa čakať von," riekol som a oblizol jej ňufák, keď sme prišli k ruinám. "Držím ti všetky štyri labky," povedal som jej ticho do ucha a posadil sa. Tie moje mi už horeli z toho chodenia. Potreboval som si konečne oddýchnuť.

% na kšm
Čiže Zeiran aj Arryn na účet +20kšm poprosím

//Lúka

Zazubil som sa. Hej, mohli sme sa obaja zhodnúť, už po niekoľký raz, že by sa mi hodila výpomoc na hraniciach. Veď i teraz to niekto musel vykonávať za mňa. "Musím spoznať viac členov, aby som našiel vhodného adepta na nového hraničiara. Vĺčatá sa predsa len budú trénovať dlhšie, než dospelý jedinec, ktorý má nejaký zmysle pre zodpovednosť a i vlastný rozum," povedal som a pokýval hlavou nad tým. Bolo to rozumné riešenie, ale kde by som nejakého takého vlka splašil? Ktovie. Strihol som uchom a zadíval sa na les, ku ktorému sme kráčali. Svätyňa už bola na dosah labky. "Môžeme s nami vziať nejakého nováčika alebo takého Xandera, či toho staronového člena s jazvou cez oko. Tí sú dosť silní a ovládajú určite i nejaké mágie, čo by sa nám mohlo hodiť," navrhol som a sám sebe prikývol hlavou, že to bude určite dobrý nápad. Zívol som si. Bola to dlhá cesta. "Až vyjdeš z toho tréningu, tak si oddýchneme, než pôjdeme domov, dobre?" riekol som a uškrnul sa. Nie, že by som bol slabko, ale už som bol vcelku dosť unavený a labky ma boleli i bez toho, aby som sa ešte štveral do hôr, či prechádzal cez most. "Panebože a ako ťa napadlo toto? Znie to nechutne, ale prečo by niekto ovládal hmyz? I keď bol by to skvelý špehovací nástroj," poznamenal som, no nepáčilo sa mi to. Bolo to odporné. A ak by išli ovládať hmyzáci, vlci by boli ľahkým cieľom taktiež, no nie?

//hmlistá džungľa

//Nerové vodopády

Pozrel som sa na Hanku. Mala pravdu. "Až sa vrátime na územie, mohli by sme sa s nimi postretávať a lepšie členov spoznať. Ja mám tiež medzery ako tam buď nikto nie je alebo ich nechcem vyrušovať, či chodím na kontrolu územia," riekol som. Vcelku ma to hnevalo, ale čo sa dalo robiť. Zastrihal som ušami a premýšľal. Koho všetko som hlavne nepoznal? Bolo ich určite dosť, ale to určite doženiem! Spoločne s Hankou spoznáme všetýchm no nie? Usmial som sa. "Hm, to nie je vôbec zlá teória. Mohli by sme sa niekedy vydať spoločne na ich prieskum, ale niečo mi hovorí, že by sme sa najskôr mali naučiť i čarovať, aby sme v tých horách a podzemných chodbách neskončili naveky," zasmial som sa, no mal som z toho obavy. Predsa len tam bola tma a bohvie čo nás tam mohlo čakať. Voda, závaly a podobné veci. "Možno existuje i niečo iné, než je oheň, čo by nám v tme svietilo na cesty. Taká zmenšenina slnka alebo... svetlušky?" nadhodil som a nadvihol obočie. Dávalo by to logiku. Možno taká mágia skutočne existuje, len na ňu budeme musieť prísť. Stretnúť Wua a získať ju. "Ale najskôr poďme zlepšiť tvoju kondičku a silu," povedal som a mrkol na ňu. Uškrnul som sa a vykročil vpred.

//ovocný lesík

//Katakomby

Hanka plodila množstvo nápadov, k čomu tie páchnucé, vlhké a kostnaté katakomby boli. Musel som sa nad tým zasmiať. Mala skutočne bujnú fantáziu, ktorú vedela premeniť do famóznych záverov. "S radosťou. Čoskoro by si mohla zvolať i svorkový lov, jar je už v podstate tu," riekol som a dal jej návrh, čo mohla urobiť, až sa vrátime na územie. Síce sme Wua nenašli, ale ja som to veľmi nehrotil. Na lov sme potrebovali svaly, nie mágiu. "Hm, žeby tu chcel niekto dobrovoľne žiť? Neskutočné," skonštatoval som a uškrnul sa. Čoskoro sme však vyšli z tunelov von. Nastražil som uši a zastavil sa. Stáli sme za padajúcou vodou, kde vyústil východ z tunelov. "Prešli sme tunelmi polovicu ostrova. Zaujímavé. Myslíš, že by tu ešte nejaké tunely existovali? Niekde," opýtal som sa jej a nadvihol obočie. Potom som pomaly spravil pár krokov ďalej, aby sme vyšli spoza vodopádov. "Svätyňa nie je už odtiaľto ďaleko, poďme," vyzval som ju, aby sme aspoň niečo na našej ceste stihli skôr, než sa opäť strhne nejaké šialené počasie alebo choroba, či niečo iné. U jazera som videl skupinu vlkov, ktorých som nechcel rušiť pre naše bezpečie a radšej okamžite zamieril k lúke a úpätiu hôr, aby som ich obišiel.

//Lúka

//Najvyššia hora

Nadvihol som obočie a zadíval sa na Hanku. "Myslíš si, že mám ešte na sebe pracovať po fyzickej stránke? Toto ti nestačí?"
zasmial som sa u toho a pozrel sa na svoje osvalené telo. Pochyboval som, že by Mistr pre mňa ešte niečo mal. Potriasol som hlavou a kukol sa niekam dopredu. Premýšľal som nad tým,čo na nás v útrobách tunelu asi čaká, ale zdalo sa, že tadiaľ prúdil vzduch. Čiže to bude mať konca. Vlhkosť ma ale znepokojovala. Mohlo to mieriť k moru? "Teba potom dostatočne nekŕmili, keď si tak drobná," podpichol som i ja ju a zaškeril sa. Napokon som pokračoval ďalej v pred do tunelov. Bola tu tma a nikto z nás neovládal oheň, ani svetlo. Museli sme postupovať preto opatrne, aby sme sa vôbec niekde dostali. "Dúfam, že tu na nikoho nenarazíme,p pretože sa tu ešte zasekneme," povedal som a i keď to znelo humorne, určite to nebude vtipné, až sa tak stane. "K čomu asi slúžili tieto tunely?" vyslovil som otázku, na ktorú mi však nevedel nikto odpovedať. Naklonil som hlavu na stranu, keď som začul dunenie. Počula ho i Hanka?

//Nerové vodopády

//Červená lúka

Hanka mala starosti s výcvikom Mistra, ku ktorému som ju viedol. Mierne obavy som mal i ja, no pochyboval som, že by niečo také mohlo vlčicu jej rázu zlomiť. "Hm, výcvik je dosť náročný, ale určite to zvládneš. Keby si nemohla chodiť, nerobí mi problém ťa všade nosiť. Myslíš si, že nie som dostatočne silný?" opýtal som sa jej a zahral sa na mierne dotknutého. Pochybovala o mojich svaloch? Mohol som ju predsa skoliť len tak jedným malíčkom! Zastrihal som ušami a zaškeril sa. "A možno sa môžeme len vyvaliť k nejakému peknému plesu a oddychovať spoločne. Nikam nechodiť, len hľadieť na krásu hôr," povedal som smerom k nej a mrkol na ňu. Kam by len chodila? Pokračoval som v ceste. Malinko som to tu poznával a tak som vedel približne. Kadiaľ sa mám vydať. "Hm, poďme tadiaľto, tu som nebol a môžeme to trochu preskúmať, čo povieš?" kývol som smerom k rokline a vydal sa do nej smerom k nejakej diere v stene. "Nikdy mi nebolo lepšie, i keď kondička trochu utrpela, no to my napravíme," odpovedal som jej na otázku a pomaly sa približoval k diere v skale. Mal som mierne pochybnosti, no bol som odhodlaný to preskúmať.

//Katakomby

Hanka si ma stále doberala za moje postavenie, ktoré mi bolo udelené. Zazubil som sa a musel sa zamyslieť i nad variantou, kedy by to bolo naopak. Kukol som preto na ňu a zamyslene povedal: "Hmm, musíme sa vrátiť čo najskôr domov, nech i teba môžem nazývať veľkou deltou." Mrkol som na ňu. Veril som, že čoskoro sa i ona dostane o rebríček vyššie. Hanka na to mala. Pokojne i na vyššie postavenie. Ja som už na to nebol stavaný, chcel som mať svoj pokoj. Znel som možno ako dôchodca, ale bola to pravda. Zažil som si dosť vo vedúcej pozícií a teraz som chcel len pokojne dožiť, založiť si rodinu a tak podobe. Potriasol som hlavou. "Z tejto strany som ešte nešiel, ale ak predpokladám správne, musíme prejsť okolo tej hory a ďalej za nosom. Mám pocit, aspoň z toho čo vidím na obzore, že sme na tom druhom ostrove, kde sa džungľa nachádza," odpovedal som jej (fakt netuším, ktoré územia som už prešla, tak to zahrám takto :D :D a nie, nebudem kukať do tabuľky) a ukázal na horu, ku ktorej sme mierili. "Veru, akoby sa po ňom zľahla zem a myslím si, že pokiaľ nechce byť nájdený, tak ani nebude. Ale on sa nám neskryje naveky a raz ho chytíme. Veď uvidíš," zaškeril som sa. Aj keby ho za chvost potom k Hanke dotiahnem, tak obchod uvidí na vlastné oči!

//Najvyššia hora

Musel som sa zasmiať nad slovami, ktoré mi snáď zneli ako nejaká... obava? Pokrútil som hlavou a pozrel sa na Hanku. To snáď nemohla myslieť ani vážne. "Vločka mi je blízka, ale ako mladšia sestra. Mám potrebu ju chrániť, pretože je pre tento svet príliš dobrá a nevinná. Intelektu nemá veľa a práve preto by toho mohli mnohí využiť, jej čistého srdca," vysvetlil som jej, ako to s Vločkou je vlastne medzi nami. Samozrejme, mal som ju rád, ale nebol to nikto, s kým by som si dokázal predstaviť spoločnú rodinu. Chcel som ju mať na blízku a dávať na ňu pozor, pomáhať jej... no napríklad nad vĺčatami s ňou som nikdy ani nepomyslel. I keď strážiť tie moje vlastné, o to som sa nebál, že by boli v zlých labkách, až na to príde. Celý ten ošiaľ, ktorý ma nútil hovoriť a robiť tie prapodivné veci, pominul. Bol som zas sám sebou, prehnané reakcie pominuli, no pocity ostali nezmenené. Strihol som uchom a začal sa zbierať na rovné laby. Otriasol som sa a ako som spravil pár krokov, letmo som sa obtrel o Hankyn bok. Bolo to zvláštne, no veľmi rýchlo si zvyknem na to, že sa nemusíme vedľa seba kontrolovať. "Na tento čas som čakal, odkedy sme sa spoznali. A som rád, že konečne nastal," zatiahol som, keď som mal papuľu pri jej ucho a provokačne som ju potiahol za špičku ucha jemne. Vydal som sa vpred, rozhodne, i keď som netušil kam vlastne idem, no kráčal som za ňufákom. Len aby som mal kus na vrch, v tejto dominantnej domácnosti.

#8 koniec

Zaskočene som sa pozrel na Hanku, no môj výraz hneď vystriedal spokojný úsmev. "Samozrejme, že by som s tebou mal rád rodinu, Hanko. Mať na blízku tvoje malé kópie, je sen každého vlka!" riekol som pobavene a zamával chvostom. Láskyplne som na ňu hľadel a usmieval sa ako mesiačik na hnoji. Bol som s ňou rád. Bola tak krásna a super. Netušil som ani, ako sa mi mohlo v živote pošťastiť stretnúť ju. Bola dokonalá. Nijakú inú som nikdy už nechcel. "Cítim to rovnako, drahá. Neboj sa, naša budúcnosť bude úžasná! Pretože budeme spolu," povedal som s úsmevom a naklonil hlavu, aby som sa jej obtrel o krk. Jej srsť bola tak huňatá a jemná. Mal som rád jej vôňu. "Hanko, nikdy som o nikom inom nepremýšľal, odkedy sme sa prvý raz stretli," povedal som tichším hlasom, pretože to bola pravda. Už od prvého momentu som vedel, že sa k sebe hodíme. Len som bol vždy tak ostýchavý, že som sa k tomu nemal. Ale teraz... s touto mágiou, ktorá v nás prebudila city... ktoré nevyprchajú, ani keď ona pominie, všetko zmenila.

#7

Slová Hanky sa tak dobre počúvali. Zneli sladko ako med, i keď ma v mojom vnútri znepokojovali, mágia mi bránila racionálne uvažovať. Chcel som byť len s ňou a nič iné ma nezaujímalo. Mala pravdu. "Ach nájdeme si krásne miesto, kde budeme žiť až do smrti, spolu. Len ty a ja," zatiahol som a natiahol krk, aby som jej ňufákom prešiel po srsti. Nasal som jej pach a rozplýval sa nad tým, ako prenádherne vonia a aký som vďačný, že môžem byť v jej blízkosti. Musel som ju na labkách nosiť, tak vďačný som za jej priazeň bol. Bola mojou múzou, afroditou... mojim slnkom i mesiacom. "Drahá moja, nepreháňaj. Až uvidia aká si šťastná, budú mať pochopenia. I keď pravda... kto by nechcel takú krásku, aby mala oči len pre neho? Budú mi ťa závidieť, určite. Len aby to skúsili, mi ťa ukradnúť, to potom uvidia niečo horšie, než je zhorenie v dunách," zatiahol som a zamračil sa. Nie, nemohli mi ju ukradnúť. Nikto. Závidieť? To určite budú viacerí. Bola tak nádherná a milá, kto by ju nechcel mať po svojom boku? Kto by ju nechcel ako matku svojich vĺčat? Pravda. Mohol som byť preto vďačný, keď zostane po tom mojom a neopustí ma len pre nejakého mladšieho fešáka. S väčším majetkom... lepšou srsťou... väčšími svalmi. Nie, to by mi určite neurobila!