Příspěvky uživatele

< návrat zpět

6 VALENTINE

Sledoval som Hanku, ktorá sa mi rozplývala pod labkami. Usmieval som sa ako mesiačik na hnoji. V jej prítomnosti mi bolo skutočne fajn. Strihol som uchom a pohľad upriamil na lúku, kde sme sa nachádzali. Všetko sa zdalo byť tak super. "Spoločnú noru? Myslíš, že v tých horách si nájdeme kus súkromia na nás? Všade sú oči a uši," riekol som a zasmial sa. Bola to pravda. Strihol som uchom a kukol sa na svoju spoločníčku, ktorá si niečo mumlala popod ňufák. Aj keď mi to bolo jasné, určite to bola len sila kúzla. Ktovie, kedy pominie a ako to všetko bude potom. "Myslíš, že by nás prijala svorka? Mala by. Sú tam dobrí vlci. Pochopia našu lásku, nemyslíš?" otázal som sa s priblblým úsmevom a začal premýšľať, že by som sa vydal na prechádzku po lúke. Aká škoda, že tu vlčí mak nerástol v túto časť roka. Bolo by to tu nádherné!

5

Môj útok mi oplatila veľmi šikovne a ako piraňa sa mi zabodla tesákmi na ňufák. Pohliadol som jej do očí a vyčkával, čo s tým chce robiť. Bude na mne zaseknutá navždy alebo ma pustí? Bude jej môj hlas chýbať alebo mám čušať? Ktovie. Avšak sám som potriasol hlavou, aby som sa jej zbavil a azda som sa i mierne uškrabol o jej očné zuby, keď som hlavu potiahol. "Ale, ale. Meníš sa v násilníka," zamrmlal som s pobavenou iskrou v oku a zašvihal chvostom. "Niekto by povedal, že čím menšia vlčica, tým agresívnejšia," riekol som a díval sa na ňu, či to v nej niečo vzbudí. Švihol som chvostom a ňufákom do nej štuchol. Zvalil som sa k zemi do snehu zas. Bol som tak omámený, že sa mi ani nechcelo nikam inam ísť. "Môžeme tu ostať večne? Byť len my dvaja?" povedal som do vzduchu, i keď som poznal odpoveď. Zahľadel som sa u toho na oblohu a vydýchol oblak pary. Chcel som s ňou prežiť svoj zvyšok života. Či už za to mohla nejaká mágia alebo nie... len zosilnila to, čo už vo mne vrelo.

4

Teplo Hankynho kožuchu ma čoskoro opustilo. Zamrkal som a pohliadol na ňu, ako sa stavala na labky. "Keď tak nad tým premýšľam," začal som a zazubil sa. Bol som uvoľnený tak, ako už dlho predtým nie. Pomaly som sa začal stavať na svoje labky i ja sám. "Vlastne som tvoj nadriadený," pokračoval som sladko a prešiel jej ňufákom po líci, keď som sa postavil do celej svojej výšky. Otriasol som zo seba snehové chumelce, ktoré sa na mňa prilepili. "Asi prehodnotím svoje slová," dodal som a zazubil sa. "Aby si robila to, čo budem chcieť ja?" riekol som a pokýval hlavou. Napríklad, aby nám doniesla čerstvé raňajky, robila mi spoločnosť počas osamelých nocí a hriala mi môj pelech. Ach, úchvatné. "Zožereš mňa? Už sa mi trasú kolená, Hanko, pozri," zareagoval som na jej slová a zahral to trasenie. "To ja teba skôr," zabručal som napokon vyplazil jazyk, aby som jej zaslintal celé líce a prešiel jej aj cez oko až na vrch hlavy, kde som cvakol hravo po jej uchu a hravo zaťahal.

3

Jej huňatá srsť v tej mojej príjemne hriala. Chlad ani mráz sa k našim rozpáleným telíčkam nemohli priblížiť ani na krok. Privrel som oči a užíval si tento krásny sen, ktorý sa mi sníval. Takto by som sa nikdy nesprával. Musel to byť sen! Zastrihal som ušami a pootočil hlavičku smerom na Hanku. Začala ďalej rozprávať a ja som ju počúval. Srdce mi u nich búšilo a ja sa ho márne pokúšal upokojiť. Nedalo sa. To, čo hovorila, bola pravda a i bez tejto mágie. Strihol som uchom a venoval jej výraz, kedy som bol zmätený. Nie v zlom, ale v dobrom. "Hanko..." začal som, no znova som sa odmlčal. Hľadal som tie správne slová, ktoré jednoducho neprichádzali tak jednoducho. Trvalo, než som bol schopný niečo zmysluplné zo seba dostať. "Od kedy sme sa stretli, bola si mojim slnkom, ktoré vždy rozohnalo búrkové mračná temnej minulosti," riekol som a pousmial sa. Bol som rád, že som ju vtedy v horách stretol. Presne v tých, ktorými sme prechádzali predtým. "Si neskutočne silná a dobrá duša," dodal som a usmial sa. Mávol som chvostom a pozrel sa jej do očí. I napriek omámeniu, som nebol najlepší vo výbere vhodných slov. Ale... snažil som sa!

2

Omámenie. Tak by som nazval stav, v ktorom som sa momentálne ocitol. Bol som uchvátený Hankou akoby bola snáď umeleckým dielom v galérii, ktoré trebalo obdivovať. Mala vždy tak úchvatné zraky? pomyslel som si a zatiaľ, čo som nad tým premýšľal... ľahla si na zem. Rovnako ako ja. Znížil som svoj zrak, nasledujúc svoju múzu. Až na samí kraj sveta. Moje meno z jej papule znelo ako krásna ozvena z ďalekého raja. Toľko nehy a lásky, ktorá otriasla mojou zronenou dušičkou a zlepila tie kusy k sebe. Privrel som svoje fialovo-modré zraky a pohliadol na ňu s rovnakou nehou, akú mala v hlase. Nezdalo sa mi to. Dotkla sa ma. Nebola len mojim snom. Ostával som mĺkvy. Nepotreboval som slová, nemal som ich ani. Neprotestoval som, keď sa ku mne nalepila. Jej teplo a vôňa ma len väčšmi paralyzovali. Bol som ochromený. Užíval som si to neopísateľné šťastie, ktoré som pociťoval. "Hanko..." zamumlal som, no nebol som schopný povedať nič viac. Len som si zaboril svoj vlastný ňufák tiež do jej srsti a vydýchol. Bola tak huňavá, teplá a voňavá. Bol som v siedmom nebi.

1 - začiatok

Sledoval som svoje labky, ktoré sa triasli. Bol som slabý. Zaťal som tesáky. Táto zem nebola rajom, ako mi mnohí riekli. Bola peklom, do ktorého sme boli uvrhnutí za svoje hriechy. Ale Hanka... nič nespravila zlého, ani mnohí ďalší. Prečo... prečo bol osud a bohovia tak nespravodliví? Privrel som svoje zraky a myslel si, že sa tu skutočne zosypem v slzách. Lenže v tom ako blesk z jasného neba... prihnala sa k nám ďalšia magická prkotina.
Odkašľal som si a zaprskal. Niečo ma neskutočne svrbelo v ňufáčiku. Čo mi tam sakra vletelo? Zamrkal som. Prestal som sa triasť, prestal som cítiť chlad. Všetko bolo jasnejšie, farebnejšie, živšie... cítil som sa inak. Lepšie. Šťastnejšie. Zastrihal som ušami a pohliadol z dola na Hanku. Otvoril som papuľu, že jej odpoviem, no zamrzol som. Bola tak krásna. Slnečné lúče, ktoré sa odrážali od zmrznutého, ligotavého snehu, tvorili okolo jej tela akúsi žiaru. Bola snáď anjelom mojej spásy? Zavrel som pootvorenú papuľu a len ju obdivoval. Čumel som na ňu hodnú chvíľu, dlhšie, než bolo normálne. Ale mohol som snáď odolať takej kráse? Rozplýval som sa nad ňou. Nebola skutočná, no nie? Nemohla byť. Tak dokonalá!

//snežné tesáky

Zvláštne. Pozoruhodné a desivé. Prešli sme portálom, tak by sme to mohli nazvať? Predsa nás to prenieslo z hôr na nejakú pláň. Takto pod snehom bolo ťažké určiť, že kam. Ako sme prešli na druhú stranu, padol som do snehu a poriadne si nabil ňufák. Zaskučal som, ale nebol som bábovka. Strihol som uchom, díval sa na portál, ktorý za mnou sršal. Zamračil som sa. Čo to bolo za čary? Vydýchol som si a otočil sa smerom k Hanke, aby som ju skontroloval. Bola v poriadku? Hovorila. Odľahlo mi. "Ja-," zakoktal som, ale moje bytie bolo portálom zaskočené viac, než som si dovolil priznať. V očiach som mal hrôzu a telo sa mi mierne triaslo. Nebolo to priirodzené a i keď som sa snažil myslieť na to, ako je to tu všetko zvláštne a nemal by som si z toho robiť veľkú hlavu... toto bolo príliš. Boli sme v horách. A teraz sme tu? Ale kde je to tu? Porozhliadol som sa okolo, ostávajúc ležať na zemi.

//Oblúky bohov

Našľapoval som na zamrznutý sneh, ako som pokračoval ďalej do hôr spolu s Hankou. Počasie nám neprialo už od večera. Ani ráno nebolo lepšie. Strihol som uchom a zahľadel sa niekam do diaľky. Zdalo sa mi, že som zazrel sokola, ktorý sa preháňal okolo štítov hôr. "Ťažko povedať," riekol som na slová Hanky. Do hlavy Einara som nevidel. Líšil sa od nás všetkých. Svet z ktorého pochádzala jeho rodina, bol iný. Strihol som uchom. "Správny vodca by však nemal odmietať návrhy jeho členov, ktoré by fungovanie svorky mohli zlepšiť. Mal by nad nimi aspoň popremýšľať," riekol som. Vedel som, o čom som hovoril. Tí pri moci, ktorí boli zaslepení ich silou, videli len seba a ich pohnútky. Nikoho nepočúvali a nesnažili sa inovovať. Takí vládci... padli. Privrel som zraky. "Máš niečo proti jednoduchosti?" povedal som a pozrel sa na Hanku, keď hanila obchodníkov výzor. Musel som sa nad tým pobavene usmiať. Niekedy bola jednoduchosť lepšia, než čokoľvek iné... zbytočne komplikované. "Čo je na tom pravdy i tak zistíme, až ho stretneme, tak poďme," dodal som a povzdychol si. Mieril som čoraz viac k tomu portálu, ktorý sa ukrýval na úpätí hory. "Nie, to nie," odpovedal som na jej slová a pomaly sa k nemu priblížil. Srsť sa mi naježila. Nemohli sme vedieť, čo sa stane, keď k tomu stúpime, ale skrz tú žiaru, som uvidel zasneženú pláň. Kam nás to vezme? Pozrel som sa na Hanku a nasledoval ju cez tento prapodivný magický úkaz.

//červená lúka

Načúval som slovám Hanky a premýšľal. Bolo pozoruhodné, koľko magických schopností by jeden vlk zvládol ovládať. Boli však reálne? Ktovie. Strihol som uchom a povzdychol si. Čo by som ja chcel vôbec ovládať? Niečo, čo by dokázalo zachrániť členov mojej svorky. Zachmúril som sa. Ale dovolili by moje morálne hodnoty tento akt vykonať? To už bola otázka druhá, len čo bola pravda. "Toľko úžasných nápadov ťa napadá a ja netuším, čo by som vôbec chcel mať za schopnosť, keby som si mohol vybrať. Smutné," povedal som trochu pochmúrne. Na toto som nemal mozgové bunky, ale možno som len nemal dostatok skúseností s mágiami, aby som dokázal na niečo prísť. "Zoznam? Ach, to je brilantný nápad, ďalší! Mali by sme po našom návrate vyhľadať Einara, aby si mu všetko povedala, čo ťa napadlo. Sú to podľa mňa skutočne dobré nápady," povedal som a usmial sa na ňu. Aspoň, že sme mali vo svorke niekoho ako je ona. Bolo úžasné počúvať jej návrhy. Ako keby som sa zhováral s nejakým revolucionárom. A možno ním aj bola? "Nevedomosť je dar Hanko. Keď niečo vieš, nie je cesty späť," riekol som vážnym hlasom. Niektoré veci sme nemali nikdy vedieť a bolo lepšie, keď to tak ostalo. Mnoho vlkov sa s tým však nechcelo zmieriť a azda preto prahli tak po moci, tituloch a sláve. Zabúdali na to, že nie každý musí byť špeciálny. Svet potreboval i tých normálnych, obyčajných a prostých. "Počul som o ňom len ako o šedivom vlkovi. Myslel som si preto, že je ťažké ho nájsť, ale vraj až ho uvidíme, budeme vedieť, že to je on," riekol som k Hanke a pomaly začal stúpa(t do hôr, ktoré neboli tak vysoké ako tie, kde sídlila Alatey.

//tesáky

//Hmlisté pláne

Sneh mi krupal pod labkami a ja si užíval ten zvuk, ktorý len tak skoro zas počuť nebudem. Pokiaľ sa nevyštverám do vysokého horského pásma alebo nezájdem na tundru počas letných horúčav, pravda. "Rovnako efektívne sa dajú nazbierať machy a naloviť kožušiny. Prežili by sme i bez toho machu, keby na tej skale nie je," namietol som. Nevidel som v tom nič dobré len to, že som mohol svoj zadok mať v niečom mäkkom, čo som skutočne nepotreboval. Nebol som žiadna gaučova čivava. Prežil by som. "Súhlasím. Musíme sa ich naučiť ovládať, aby sme nepadli za obeť tým, ktorí ju používajú zbytočne a na zlé úmysly," prikývol som na jej slová a usmial sa. "Nedovolím, aby urobili niečo svorke. A sľubujem ti, že teba sa nikto nedotkne," zatiahol som a usmial sa. Ak by som si mal vybrať, vo svorke by som vždy bránil primárne ňu. Nebol som tak emočne otupený, aby som vždy uprednostnil svorku ako celok, keď som tam mal vlkov, na ktorých mi záležalo viac.
Musel som sa zasmiať nad jej slovami. Presne takáto Hanka sa mi páčila. Optimistická a rozhodná. Závidel som jej to niekedy, ale bol som rád, že aspoň niekto z nás dvoch sa tak veľmi v temnote netrápi. A hlavne... keď sme boli spolu, zaháňala mojich démonov. "Beriem ťa za slovo, myslíš, že taká mágia existuje? To by som sa potom bál spať, ak by ju ovládal ešte niekto," riekol som a uškrnul sa. Rozhodne by to bolo nepríjemné, keby sa počas môjho spánku v mojje hlave hrabal niekto cudzí. Azda i tie nočné mory mi vyvolával niekto... kto by mal takúto schopnosť? Mal som otázky, ale skôr než nájdeme Wua, nič bližšie určite nezistíme a môžeme sa o tom len baviť.
Postupne sme sa dostávali hmlou k podivnému uskupeniu kameňov. Niektoré boli väčšie, iné menšie. Zastrihal som ušami a srsť na zátylku sa mi mierne zježila. Nemal som z tohoto miesta najlepší pocit, ak som mal pravdu povedať. Pozrel som sa na Hanku, keď ma vytrhla z myšlienok. "Neviem, či je rozumné sa k nim približ-" riekol som, ale to bolo neskoro, keďže sa k nim vydala. Nasledoval som ju, no nepáčilo sa mi tu. "Nemám z tohto miesta dobrý pocit, asi by sme mali ísť ďalej. Tá hmla na celej pláni nebude len tak pre nič za nič. Asi sa to tu snažia ukryť," povedal som a prezrel si otlačok labky, na ktorý Hanka poukázala. Rozhodne to tu vlci nemohli postaviť, i keby mali všetky mágie sveta. "Môže ísť o zdroj mágie celého tohto ostrova? Nie... mám z neho iný pocit," dumal som nad tým, no rozhodne som tu nechcel byť o nič dlhšie, než bolo potrebné. Sledoval som okolie a len veril, že sa tu na nás nič nevyrúti.

//Prieliv

Sledoval som Hanku a potreba nájdenia Wua bola v mojich očiach prioritou. Mala pravdu. Mnoho vlkov ovládalo mágie a nezáležalo na tom, či sú dobrí alebo zlí. Potreboval som preto taktiež mágiu ovládnuť, aby som dokázal Hanku chrániť. Vedel som, že ju i tak používať nebudem, ale rád by som ju zvládol, aby som ju mal v núdzi než ab som potom banoval, že som bol príliš zatrpknutý. "Asi máš pravdu. Podľa mňa i ty dokážeš ovládať toľko elementov," riekol som, aby som debatu pobral iným smerom. Zavrtel som chvostom a tým mierne rozvíril hmlu naokolo. Bola všade. Stále ma zaujímalo, ako je to možné počas zimy, ale na tom nezáležalo. Všade existovala mágia a to vysvetľovalo všetko. "Ja? Možno. Rád by som sa naučil ovládať čo najviac užitočných mágií, ktoré by nám pomohli v núdzi. Nechcem si však s nimi uľahčovať život, len... nezniesol by som, keby som neochránil teba alebo iného člena svorky len preto, že som sa mágii nikdy nepriučil," povedal som smerom k nej úprimne. Bolo to jedno z mojich vnútorných priznaní, ktoré boli dosť citlivé pre mňa samého. Počúval som Hanku, ktorá celú cestu niečo rozprávala. Usmial som sa na ňu. "Musel to byť veľmi krásny sen," riekol som a u jej otázky sa zasmial. "Samozrejme, že mám sny. Ale nie sú tak príjemné a pekné ako tie tvoje. Moja myseľ je nasiaknutá zlými spomienkami, ktoré počas môjho spánku prichádzajú na povrch," priznal som a pokračoval k podivným siluetám v diaľke. Hádam to nebolo dračie hniezdo!

//oblúky bohov

"Voláko na toho nového hraničiara tlačíš. To chceš vážne tráviť toľko voľného času spolu so mnou?" rýpol som si do nej a uškrnul sa. Vedel som, že sa tomu brániť nebude a bol to asi i primárny zámer. Usmial som sa. "Hmm, môže slúžiť ako návnada, keď už je tak hlučná, pre nejakú väčšiu korisť," riekol som a zazubil sa. Potriasol som hlavou a pozrel sa na more, ktoré obmývalo v diaľke malinký ostrov. Ako sa naň asi tak dostať? Plávanie vo vode mi neprišlo ako reálna možnosť. Možno ak by som sa zžil s mojou mágiou vody, mohol by som na druhú stranu jednoducho prejsť?
"Viem len o majstrovi, ktorý trénuje schopnosti, na ktorého som sám osobne narazil a môžem to potvrdiť. Obchodníka som však ešte nevidel, ale každý mi hovorí to isté... pokiaľ máš čím zaplatiť, tak ti dá všetko a nekladie otázky," povedal som. Asi preto sa dostávala moc i do labiek zlých vlkov a bohovia s tým nič nerobili, pretože im to bolo jedno. Aspoň mohli sledovať nejaké vzrušenie v podobe šikany? Asi. "Poďme ich preskúmať, pozri sa i tam hore, akoby tam niečo žiarilo," povedal som smerom k Hanke a ukázal na niečo, čo som nevedel, že je portál. Mohli sme to aspoň takto preskúmať. Avšak najskôr sme museli prejsť cez hmlu, ktorá nás po chvíli zahltila. "Asi je tu veľa vlahy alebo je to len ďalší trik mágie. Možno je na pláni niečo ukryté, čo nemá nikto nájsť?" povedal som svoju myšlienku len tak do pléna a usmial sa na Hanku. Mohlo to tak byť a ani nemuselo.

//Mlžné pláne

//Začarovaný les

"Myslím, že to bola pôvodná idea tých učňov, ale nejako z toho zišlo," povedal som smerom k Hanke. Ale nebolo by na škodu, aby sme to zase začali praktikovať a nejaké to vĺča si uchmatli. "Ale myslím si, že by sme mohli vziať nejaké vĺča Cinder a skúsiť z neho urobiť poriadneho lovca alebo hraničiara, čo myslíš?" mrkol som na ňu a zazubil sa. Ešte som ich poriadne nevidel, ale vedel som, že ich mala. Určite budú radi, že sa im o nejaké z nich postaráme.
Mal som chuť ju pohladiť po jej roztomilej tvári, keď sa dozvedela nové veci. "Veľa som tu toho neprešiel, ale stretol som sa s vlkmi a počúval ich. Vypytoval sa a prichádzal na nové informácie. Zo začiatku som sa cítil rovnako ako ty. Zmätený, skľúčený, frustrovaný tým, čo som videl. Ale pochopil som, že nemá zmysel sa pri tom všetkom tak cítiť. Stále si stojím za svojimi zásadami a názormi, ale..." vysvetloval som jej a hľadal tie správne slová, ako to popísať. Chcel som ostať verný tomu, čomu som veril. Plne. Lenže nebolo to tak jednoduché ako sa zdalo na prvý pohľad. "To... je jedno. Mali by sme ísť nájsť cestu na druhý ostrov, nech ťa zavediem k tomu Majstrovi, obchodník tu očividne nikde nie je," riekol som, no pri pohľade na pohorie, som privrel oči. Zdalo sa mi, alebo som u jedného z vrcholov uvidel nejakú podivnú žiaru?

Blízkosť Hanky bola niečím, čo vo mne vyvolávalo neopísateľné pocity. Cítil som, akoby všetky tie starosti, problémy a tiene minulosti pominuli. Moje pochmúrne myšlienky a nálady neboli naďalej mojimi strašiakmi. Všetky tie búrkové mračná rozoštvala. Za čo som jej bol nesmierne vďačný, od kedy som na tieto ostrovy prišiel. Dala mi nejaký cieľ, ktorého som sa mohol chopiť a nezblázniť sa v tejto zemi. Vydýchol som, keď sa odo mňa odtiahla a venoval jej letmý úsmev, len aby som jej pohliadol z očí do očí a uistil sa, že je v poriadku. Aspoň natoľko, aby sa mi tu nezrútila k zemi a nemusel som ju za chvost odtiahnuť naspäť do hôr, kde bola v bezpečí pred všetkým týmto nonsenzom, ktorý nás obklopoval.
Akonáhle však začala vykladať ďalšie bláznivé teórie, uvedomil som si, že je v pohode. Aspoň na moment. Musel som sa pobavene pousmiať. "Deň naruby. Znie to ako veľmi veľká zábava a myslím si, že by sme na to nahovorili i ďalších členov. Aspoň by si to skúsili, aké to je v labkách druhých a neboli pokrytcami," povedal som a prikývol. Bol to naozaj fajn nápad, ktorý by bol vhodný pre utužovanie vzťahov. Avšak ktovie, či by bol tomu Einar nadšený. Samozrejme, by sa to neprehádzalo všetko naraz. Predsa len svorka potrebovala nejakú stabilitu, ale dalo by sa to nejako logicky naplánovať. "Ehm," zaskočila ma jej ďalšou otázkou, keďže som bol ponorený v myšlienkach a to, čo jej slová vytrhli za spomienku z útrob mojej pamäte. Zachmúril som sa a na moment sa v mojich očiach zjavila bolesť, ktorú som však veľmi rýchlo zahnal a usmial sa svojim pokojným výrazom na tvári. "Áno. Mám toho za sebou dosť, čo sa týka diplomacie, bojov, či lovu," pritakal som, no to ona vedela. "Myslím, že by sme sa na tú cestu mohli vypýtať. Pokojne by sme mohli obehnúť i všetky svorky, aspoň by sme trochu spoznali tento svet, keďže nejako tam poriadneho priezkumníka nemáme," navrhol som a zamyslel sa nad tým, aké by to bolo byť na cestách s Hankou. I keď som bol skôr taký doma sed, čo sa staral o bezpečnosť svojej rodiny, s Hankou som bol iný. Jej elán do života a pohľad na svet zo mňa robil poriadneho šialenca, čo sa vymykal svojim zásadám. Nevedel som však, či ma mení k lepšiemu alebo k horšiemu. Tak či onak sme sa rozhodli pokračovať a ja ju nasledoval.

//Prieliv

//Modrák

Vzďaľovali sme sa od podivného, modrého stromu a pokračovali v debate, ktorú sme spoločne započali. Zamýšľal som sa nad slovami Hanky, kedy mi naznačila, že pokiaľ s niečím nie som dostatočne spokojní ohľadom vĺčat, mal by som si vytvoriť svoje vlastné potomstvo. Armádu, všakže? Pousmial som sa. Mal som dobré gény, ale kde by som zohnal partnerku? V Alatey všetko bolo príliš mladé a pod zákonom alebo to už potomky malo. Ako keby som už dávno nevedel, že nikoho iného beztak nehľadám, pomyslel som si a mierne zamyslene sa díval na Hankyn kožuch. Preto mi chvíľu trvalo, než som pochopil, čo z nej vypadlo na moju rečnícku otázku. Nastražil som uši a zreničky sa mi mierne zúžili. Zľakol som sa, pretože nad tým istým som uvažoval ja, no nechcel som si priznať, že by to Hanka myslela vážne. Odľahlo mi, keď sa z toho začala vykrúcať. Muselo ísť len o žart. Alebo som len tak slepý? prebehlo mi hlavou. Bol som inteligentný, ale ako každý "chlap" som potreboval priame jednanie a nie náznaky, z ktorých som nemohol tušiť, ako sú skutočne myslené. Preto som sa rozhodol radšej pokračovať, akoby to myslela len s humorom. "Oh vážne? Doubravka nevyzerá zle, vidno, že dobré gény máte vo vašej bývalej krajine. Ale zdá sa mi, že pre ňu má oči niekto iný," podpichol som ju a schválne sledoval so záujmom výraz jej tváre, pretože vyzerala, že by sa jej nemuselo páčiť, ak by som mal oči pre iné. Čo som v konečnom bode ani nemal, nemohol som.
Tak ako vždy, utekala pred touto témou k niečomu inému. Pobavene som si povzdychol a svoju pozornosť upriamil smerom na les, ku ktorému sme sa približovali. "Cítim sa zvláštne, keď ich vidím," skonštatoval som, čím som mierne pritakal Hanke. "Atmosféra tohto... podivne sfarbeného lesu je iná, zvláštna," dodal som a privrel oči. No čím dlhšie som tu bol, tým viac som sa prestal nad logikou vecí zamýšľať, pretože by som sa z toho zbláznil. Rovnako ako sa z toho všetkého rúcala Hanka. Nie, že mi tu odpadneš, pomyslel som si, keď začala hovoriť jedno cez druhé. Priblížil som sa k nej. "Hanko," začal som a stiahol uši, privrel som oči a dodal: "Poď sem." Stiahol som ju ku mne a nechal, aby si zaborila ksicht do mojej hustej srsti na krku. Hlavu som mal položenú u jej uší a tlmene rozprával, aby ešte neohluchla náhodou. "Musíš sa upokojiť. Táto krajina nedáva zmysel, nemôžu ťa rozhodiť fialové stromy. Hlavne dýchaj a potom sa presunieme inde, kde je to normálnejšie," povedal som potichu a na moment zavrel oči, keď som vdychoval jej prekrásny pach. "A za toho hraničiara by som sa nehneval, no nepripravím ťa o tvoju vášeň z lovu," dodal som s úškrnom. Sám som vedel, aký je návykový. Ten adrenalín, to búšenie srdca, beh, uhýbanie sa kopytám, premýšľanie, spolupráca... chuť krvi a pocit víťazstva zo zabitia. Povzdychol som si a oprel si hlavu do jej srsti.