Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zazubil som sa. "Volá sa Trezalka," opravil som ju láskyplne, no neočakával som, že si jej meno jednoducho zapamätá. Možno niekedy v budúcne. "Uvidíme, mladých tam je dosť, to máš pravdu," povedal som a pohľadom prešiel na plody stromu, ktorý tu len tak postával a mal modré listy. Už som tu videl kadejaké farby. Aj som začínal pochybovať, že zelená farba je prirodzená pre listy a ihličie. "Hm a napadá ťa niekto, kto by sa podujal na takúto tvorbu mojich vlastných kópii hraničiarov?" vyslovil som to na hlas a nadvihol spýtavo obočie. Gény hraničiarov a lovcov by mohli mať úspech, pomyslel som si a vzhľadom na moju minulosť by z nich boli i dobrí bojovníci. Privrel som oči a odfrkol si. Natočil som hlavu na stranu a pousmial sa. Hanka ale vĺčatá nechcela, podľa slov, ktoré mi pred časom v horách povedala. Preto som nad tým ďalej neuvažoval, sám som netušil, ako by som sa o ne postaral. Sic som po vlastných potomkoch túžil, ich existencia bola v nedohľadne. Avšak ak budem dlhšie otáľať, budem jednoducho... starý na ne. Ešte by ma seklo v krížoch, keby ich po horách naháňam ako splašené kozy. "Počul som, že vlci zo severu svoju výšku majú v génoch, zatiaľ čo tí z púštných oblastí sú krpatí. Asi sú tak vysokí, aby nezapadli v hlbokom snehu," nadhodil som a uškrnul sa. "Hm, možno raz budú spadnuté na zemi alebo nájdeme niekoho, kto vie lietať," dodal som. Nebolo to tak nereálne, ako by to znelo u mňa doma. V tomto svete už bolo hocičo možné, a tak som sa radšej vydal ďalej za Hankou. Do ďalšieho podivného lesa.

//Začarovaný les

//Kvílivec cez Kvitnúcu lúku

Počúval som pri našom putovaní výmysly Hanky. Musel som sa nad nimi usmievať. Bola tak roztomilá, keď si vymýšľala takéto fantasmagórie. "Takže chceš zložiť výpravnu skupinu? To aby si vzala i liečiteľa, Doubravku, nech máte možnosť pomocnej labky, vedomostí o bylinách tohto kraja, či keby sa niekomu z partie niečo stalo na ceste, tak nech máte medika," riekol som zamyslene. Hej. Obranár, niekto diplomatický, liečiteľ, lovec... predsa len lovci a prieskumníci sa nikde nestratia. A ostrovy boli rozsiahle, toľko miest tu bolo, kde by vlk mohol zablúdiť!
"S nováčikmi sa musím lepšie spoznať. Bol som mierne indisponovaný pri poslednom zhromaždení a od vtedy som tam nikoho z nich nevidel a keď, tak sa rozprávali s niekým iným," povedal som a zamračil sa. Keby som bol lepší na zoznamovanie sa. Len ja som sa nerád vnucoval. Musel som sa však trošku premôcť, aby som sa s nimi zblížil. Potreboval som poznať ich charakter a možnosti, ktoré by z nich robili dobrých členov svorky. Ale bolo to všetko veľmi otázne. Svorka mala za krátku dobu hrozne veľa nových členov, a tak som s týmto tempom nestíhal. Niekedy som premýšľal, že či ponúkame teplé rožky, že sa k nám hrnie toľko jedincov.
Moje slová zjavne spôsobili to, že Hanka znervóznela. Necítil som však, že by to bolo v negatívnom svetle. Musel som sa potmehúcky uškrnúť. Bolo vtipné ju sledovať, ako panikári a hľadá správne slová. Očividne nebola zvyknutá hovoriť všetko na rovinu, nie čo sa týkalo takýchto pocitov. Nechcel som na ňu tlačiť, ale sám som si uvedomil, čo vlastne cítim, no nechcel som tým ničiť naše priateľstvo. "Verím, že si dosť silná na to, aby si to zvládla. I keď je pravda, že spoločne by nám to išlo jednoduchšie," pritakal som a dobiedzavo do jej líca štuchol ňufákom. "Pozri sa na ten modrý strom," previedol som našu pozornosť iným smerom, aby nás celá táto situácia nepreválcovala. "Tak veľké plody som ešte nevidel," dodal som, ked som pohliadol na magické plody, ktoré mal v korune. Táto krajina ma už snáď ničím neprekvapí. Mohli sme sa vôbec k nim dostať? A ako to, že plodila i v tento rok? Možno tu plynul čas inak... alebo?

Jej tvár sa zvráštila. Nad niečim premýšľala. Nechcel som sa jej na to pýtať, no dúfal som, že to nie je niečo vážne, čo ju trápilo. Nerád by som ju videl ustaranú. Chcel som jej s tým pomôcť, ale nechcel som vyznieť ako nejaký ustarostený kamarát. "Máš pravdu. Mohli by sme sa tam vydať my dvaja, nemyslíš? A aj do Zlatého lesa... ale to by nám musel povoliť a nemyslím si, že by bol nadšený, keby nás spolu videl všade," riekol som a uškrnul sa. Prečo by nás inak neustále rozdeľoval? Neprišlo mi to fér. Boli sme silná dvojica, možno preto nás chcel vždy k niekomu slabšiemu?
"Áno, to by mohlo byť ono. Ale... ja neviem takmer nič o tých svorkách. Len ako sa volajú, kde ležia... ale aký majú smer? Filozofiu? Sú priateľské? Koľko majú členov? Sú pripravené na boj? Zameriavajú sa na niečo... tiež majú toľko vĺčat čo mi?" povedal som mierne frustrovane, ale pri konci som sa musel nad svojimi slovami zasmiať. Nie. Nevedel som to a nikto z nás. Preto sme mali ísť tam, aby sme to zistili a taktiež im predali informácie o nás? Asi. "Chápem, to je cieľ tých výprav, ktoré sa však neuskutočnili. Smola," dodal som napokon, aby som sa trochu upokojil. Štvalo ma to. Chcel som, aby svorka prosperovala, mala dobré vťahy a silné spojenectvá, z ktorých by sme mohli čerpať benefity. Všetko to ale chcelo čas.
Automaticky som sa oprel o Hanku, keď sa jej telo dotklo môjho a ňufákom jej prešiel v srsti na krku. "Môj domov bude kdekoľvek, kde budeš ty, Hanko," riekol som a myslel som to vážne. Nevedel som si predstaviť, že by som ju v Alatey nemal. S nikým som si tak dobre nerozumel ako s ňou. "Odo dňa, čo sme sa stretli, je môj deň o čosi jasnejší. Do tej doby som len tápal v tme, ako vždy, keď niekam odídeš," pokračoval som a zabáral svoje laby do snehu, keď som pokračoval na sever. "Nikdy by som nepovedal, že dvaja vlci z tak rozdielnych svetov, budú si tak dobre rozumieť," dodal som s úžasom, pretože to bolo fascinujúce. Avšak posledné dni som si... hlavne od tej choroby, uvedomoval jednu vec. Moje pocity boli o čosi hlbšie, no ja vedel ako to chodí a ako to končí. Bál som sa sklamania a tento strach ich držal na uzde. Privrel som zraky a pokračoval za Hankou k lesu, kam nás viedla, aby sme to tu pozorne preskúmali.

//modrák

//hraničné

Strihol som uchom a pomaly schádzal dolu z hôr, počúvajúc slová Hanky. Jej myšlienkové pochody boli neustále tak akčné. Oddychoval jej mozog vôbec niekedy? "Vidar sa zo severu nevrátil. Čakal som, no nič z toho. Bez neho som do Zlatého lesa nešiel, netuším ako sú na tom ostatné návštevy? Zavítali ste do toho lesu na juhu spolu s Einarom?" opýtal som sa jej a nadvihol spýtavo obočie. I keď som usudzoval z jej slov, že sa tomu tak určite nestalo. Ktovie, kde to viazli a či to vôbec malo nejaký zmysel. "Ani neviem, čo by som v zlatom lese robil. Čo im povedal a čo po nich chcel. Nemáme im čo ponúknuť alebo áno?" pokračoval som skôr v premýšľaní na hlas, ale Hankyne slová som vždy bral s úctou. Azda jej niečo v hlavičke napadne.
Zazubil som sa u jej vtipu. "Teraz majú ale i Doubravku, tá bude ľahšia korisť," riekol som a mrkol na ňu. Bolo dobré, že sme mali konečne niekoho, kto sa vyzná do liečenia a je po ruke. Potriasol som hlavou a podišiel k vode, aby som sa napil. Voda bola studená a musel som preraziť i tenký ľad. "Hm?" zamumlal som a pohliadol na les, kam ukazovala. "Dobre, prečo nie? Možno sa tam bude niekde zašívať i ten obchodník," riekol som s humorom. Mohol byť hocikde. Keď nebol tu, mohol byť v horách alebo v lese, či v zátoke alebo púšti. Nič nebolo garantované. Museli sme ísť na slepo.

"To je ten vlk, čo došiel za nami?" opýtal som sa jej. Chcel som sa uistiť, než si spojím to meno s jeho vzhľadom. Pamätal som si, že bol svetlého sfarbenia. Ale nepamätal som si, že by sa predstavoval? Bol som fakt mimo. "Hm, prespal som toho viac než dosť, musím to všetko dobehnúť, až sa vrátime," povedal som a pokýval hlavou, aby som sám sebe pritakal, že musím sa s každým zoznámiť. Nech viem, kto je kto a hlavne nech ich spoznám. Takto som si pripadal, že sa pohybujem medzi cudzími vlkmi. Kedy sa tam vlastne pridalo toľko vlkov?!
Pri jej predstavách o prežitej spoločnej noci, som sa musel nad ňou zasmiať. Bola tak šialená, až mi to prišlo roztomilé. "Nad čím ty premýšľaš, Hanko," riekol som, potláčajúc tlmený smiech. Predsa len som sa jej však opýtal na Rainera, keďže som v ňom videl nejakú hrozbu. Hanka to očividne rozpoznala a ďalej ma provokovala. Privrel som svoje zraky. "takže si myslíš, že ja sám neulovím srnu?" opýtal som sa jej trochu dotknuto. Videla ma ako niekoho, kto potreboval pomoc? asi som si to len nahováral, ale žiarlil som! Toho, že ťa stratím, pomyslel som si u jej otázky, ale nahlas som odpovedal úplne inak: "Že navždy ostanem sám. Zostárnem a nič tu po sebe nezanechám, upadnem v zabudnutie a celá moja existencia tým bude zbytočná." Nebola to lož. Bál som sa zabudnutia, toho, že tu nebude nikto na mňa spomínať. Privrel som zraky a len sa pousmial. Hej, Vé by sa zišiel nejaký poriadny vlk, aby sa trochu zrovnala a nebola ako nevychované vĺča. Mal by ju niekto prefackať, keďže výhražky Einara nezabrali.

//Kvílivec

//Alatey

Počúval som odpoveď Hanky na moju otázku. Bola skutočne lepšie informovaná než ja. Pousmial som sa a zadíval sa na vrcholy hôr naproti nám. "Máš pravdu. Až sa vrátime, musíme sa s tými novými lepšie zoznámiť. Ja som odpadol skôr, než som sa tam lepšie rozhliadol a mám pocit, že tam bolo dosť neznámych pachov i tvári," riekol som a pokrútil hlavou. Ako som mal chrániť územie svorky, keď som ani nepoznal vlastným členov? Musel som sa na to lepšie zamerať! To teda. "Třezalku som od tej doby, čo ju menoval mojim učňom, som ju nevidel. Prišla vôbec na toto stretnutie?" vypytoval som sa ďalej, pretože moje spomienky boli zahmlené tou bolesťou, ktorú som počas toho soplíku pociťoval. "Hm, som rád, že som bol mimo a nepočul ich škriekať," zaškeril som sa. "Dúfam, že až jedného dňa budem mať vlastné vĺčatá, budú pokojné a tiché," dodal som s úškrnom. I keď... zamyslel som sa nad tou predstavou. S kým by som ich len mal? ja som bol pokojná a rezervovaná povaha, ale čo ak by boli dominantnejšie gény matky? Ale kto tu vôbec hovoril, že by moja partnerka bola energický a hlučná? Pohliadol som na Hanku a zahnal tieto splašené fantázie do úzadia.
"Hej, to by mohli robiť i obránci. Mám pocit, že obe funkcie sú dosť podobné. Nevidím v nich príliš veľký rozdiel. Obe sa snažia o ochranu územia a členov," priznal som, ale neriešil som to. Stále som vedel, koho som mohol zavolať na pomoc, keby šlo o to. "Budem rád za tvoju spoločnosť na tých dlhých obhliadkach hraníc, Hanko. Tak ako vždy a všade," pritakal som a dodal: "A až sa zásoby minú, s radosťou vám pôjdem pomôcť s lovom, i keď ten Rainer vyzerá, že ma sily aj za dvoch." Odfrkol som si a sledoval Hanku, čo na to povie. Nie, že by som žiarlil na to, keby ho ospevuje. Ale... nemohol som poprieť, že som v ňom videl aspoň malého rivala! Ale v čom? Boli sme predsa len priatelia.
Na tvári sa mi rozlial úsmev. Rád som ju provokoval, pretože sa jednoducho dala. Bola tak roztomilá, keď sa čertila! Trhalo by mi srdce, keby som ju niekedy videl smutnú. "Strašidelné príbehy? No počkaj, ty sa ešte budeš v noci báť a kto ťa potom ochráni? Nebodaj ja?" zasmial som sa. Chcel som sa predsa vyspať! Nie ju upokojovať. "Alebo si tak odvážna, že ťa nič nevydesí, drahá?" zatiahol som a privrel oči, aby som ju trošku podpichol. Bola predsa vlčicou, potrebovala ochrániť! Vtipné by bolo, keby som sa triasol strachom u šušťania v húšti ja, nie ona. Pri jej prosíkaní som nemohol namietať. Mala na mňa zlý vplyv. A tak som si povzdychol. "Dobre, poďme. Ale nemôžeme byť preč pridlho, jasné? Ešte nás Einar oboch zjazdí a z deltu-kolegy budeš mať omega-kámoša," dodal som a kývol hlavou, aby sme sa teda vydali tam, kam chcela. Nech ma viedla.

Odľahlo mi, keď mi Hanka povedala, že je v poriadku. I keď sa zdalo, že skutočne nachladla i ona. Ale zvládla to lepšie ako ja. Pousmial som sa. Bol som rád, že jej nič nebolo. Určite by som si neodpustil, keby jej kvôli mne bolo tak nechutne zle ako aj mne, že som dobre, že neumieral. Usmial som sa a keď sa mi obtrela o rameno, nežne som ju ískol za jej ucho. "Takže si sa o mňa bála," podpichol som ju a zazubil sa. Bolo to od nej roztomilé. Pravda. S kým iným by sa tu potom bavila? Nikto tu snáď nemal s ňou tak dobrú energiu aká vládla medzi nami dvoma!
Prikývol som. "Áno, ten ten mach bol veľmi šikovná technika, ako izolovať chlad a vytvoriť mäkkú podstielku. Nevieš, kto za to mohol?" opýtal som sa jej, pretože som si to nemal vtedy ako všimnúť, keď som odpadával. Tak či onak som bol rád, že sme mali vo svorke šikovnejších vlkov. Ja som cez mágiu nikdy nebol, ale čím dlhšie som tu bol, začínal som hľadať kus odvahy i ja, že by som sa mohol naučiť aspoň tú vodu ovládať! Elementy sú predsa prírodné, no nie? "Áno, takmer hneď ako som do tohto kraju prišiel. Bolo to zaujímavé, ale obchodníka som ešte nenavštívil, tak ho snáď nájdeme spoločne," povedal som a usmial sa. Keď ma informovala o novinkách, len som nadvihol spýtavo obočie. Delta. Privrel som očká. Cítil som tú dôveru, ktorú do mňa vložil Einar a nehodlal som ho sklamať. "To aby som tie hranice kontroloval poriadnejšie. Nechcem, aby sa mi niekto prešmykol pomedzi labky, ale keď sú tak rozľahlé," povedal som a povzdychol si. Trápilo ma to, no musel som si jednoducho poradiť. Tá mágia sa mi určite zíde. Vietor, ktorým by som si vedel privolať pachy? Určite. Museli sme nájsť toho obchodníka!
"Hmmm, takže rozkazovať," riekol som vzápätí záludne a privrel oči, keď som jej ňufákom prešiel po srsti na zátylku a tichším hlasom dodal: "Skákaj ako koza, Hanko." Zazubil som sa a ihneď sa odtiahol, ak by sa po mne zahnala. Robil som si srandu, ale tak to aspoň odľahčilo situáciu. Prešiel som si jazykom po tesákoch a pokračoval po jej boku ďalej do hôr. Boli sme blízko hraníc pomaly. "Budeš, ale neboj sa. Ja ťa pokojne aj odnesiem, ak ťa budú labky bolieť. Alebo sa niekde utáborime na noc a prespíme sa spoločne," uistil som ju a vyplazil na ňu jazyk. Ani som nevedel opísať, ako veľmi som sa tešil na naše spoločné chvíle, ktoré strávime bok po boku, bez kdejakých vnemov, ktoré nás vyrušia. Mohol som to nazývať dovolenkou? Spoločným rande?! Ktovie. Potriasol som hlavou a pokračoval dolu z hôr.

//Hraničné pohorie

"Ja už nie som vĺča, vietor ma neodfúkne. Naozaj. Som v poriadku, Hanko," ubezpečil som ju, keďže mi stále neverila. Bolo to roztomilé, že mala o mňa strach, ale nemusela ho mať. Bol som v poriadku, i keď som stále miestami kašľal. Ale tak to bol dôsledok toho, čo sa mi stalo. Musel som znášať následky onej choroby, ktorá ma postihla. Nebolo na tom nič zlé alebo neprirodzené. Čerstvý vzduch mi naopak výrazne pomohol a bol dobrý pre moje dýchacie cesty, ktoré sa potrebovali prečistiť.
Musel som sa pousmiať nad jej slovami. Bola mojim strážnym anjelom, ktorý sa však v sekunde vedel premeniť na diabla. I keď predstava ako ma vláči v zuboch bola komická, nie že nie. Zasmial som sa. "Dobre, vezmem ťa za slovo. Ako sa cítiš vlastne ty? Bál som sa, že som ťa mohol nakaziť," povedal som a stiahol uši. Naozaj to bola jedna z vecí, ktoré ma skutočne trápili v posledných hodinách. Nechcel som, aby jej bolo kvôli mne zle. Ale nevyzerala, že by prišla o svoj elán a energiu. Bola v poriadku. Aspoň n povrchu, ale nevidel som jej do hlavy. Čo ak to na mňa hrala? Ale ona by mi neklamala, nič by predo mnou neskrývala. Alebo áno?
Moje ďalšie slová očividne v Hanke rozvírili nadšenie. Počúval som ju a obdivoval jej neskrývanú radosť. Musel som ju pochváliť, pretože inak by bola určite smutná. "Ach, tak to znie skvelo, Hanko. Si veľmi šikovná, za chvílu sama skolíš aj jeleňa," pochválil som ju úprimne a usmial sa. Pri jej slovách som sa ďalej ani nepozastavil, kým na ne neupozornila. Pousmial som sa. "Ďakujem ti, že na mňa myslíš. Samozrejme, že tvoj dar je dostupný i k tvojmu užívaniu," zareagoval som a musela sa zasmiať. Pôsobila ako nejaké zamilované šteňa, ktoré len chcelo byť v mojej prítomnosti. Komu by som ale klamal, keby to necítim rovnako? Určite budem rád, keď tá kožušina bude naša spoločná, len aby som ju z tej mŕtvej srsti mohol cítiť i keď tam so mnou nebude. vydýchol som si.
Pri jej ďalších slovách som uvidel okamžite príležitosť, ako by sme mohli spoločne stráviť nejaký ten čas. Osamote. "Môžem ťa za Majstrom zobrať a po ceste azda narazíme i na obchodníka," povedal som, keďže som dobre vedel, kde sa Svätyňa nachádza. Až sa mi srdce rozbúšilo, keď som si uvedomil, že máme pred sebou náš prvý poriadny výlet, odkedy sme spoločne vo svorke. "Som rád, že si prišla na svoju moc. Nemusíš sa báť. Obchodník ti určite pomôže, aby si ju ovládla a nikomu neublížila. Hlavne sebe. Neboj, i keď sa do mágii nevyznám, pomôžem ti ako len budem môcť," riekol som na jej slová a venoval jej priateľský úsmev. Mal som chuť ju objať, ale ona nepodporovala takýto druh podpory. Bola silná a nezávislá. Len som ju s obdivom v očiach pozoroval.

Pokračoval som vo svojej práci a kontroloval hranice. Užíval som si čerstvý vzduch a pekný deň, ktorý nám bohovia pripravili. Strihol som uchom a otočil sa za známym hlasom, ktorý by som rozpoznal i keby som hluchý. Venoval som jej úsmev. "Hanko, cítim sa už lepšie. Čerstvý vzduch a pohyb mi len polepšil. Pozri sa aký je nádherný deň, to sa v horách počas zimy moc často nevidí," riekol som smerom k nej a keď prišla bližšie, decentne som sa jej obtrel ňufákom o líce. Boli sme si predsa blízky. "Pozornosť liečiteľov si teraz zaslúžia iní viac než ja. Navyše, momentálne mám asi svoj osobný dozor, nie?" nadhodil som a zazubil sa, keď som sa na ňu zadíval. Určite nikam nespadnem, pretože inak ma Hanka vytiahne za chvost hore. Pekne naplánované. "Cítil som tvoju stopu, ktorá smerovala k tajge. Stopy ti doprevádzal ten nový... Rainer. Boli ste loviť?" opýtal som sa jej napokon, pretože ma to mierne u srdiečka žralo. Avšak... bol predsa taktiež lovec. Dávalo by to logiku. Nechodila by s ním len tak na romantickú prechádzku alebo také niečo. Isteže, áno. Ibažeby nie.

//úkryt

Vyliezol som na povrch a musel privrieť svoje zraky, ktoré mi zaliali slnečné lúče. Horské slnko vedelo byť veľmi zrádne. Avšak bol som rád, že bolo pomerne pekné, slnečné a teplé ráno, ktoré bolo ideálne na môj pochorobný stav! Aspoň ma znova neofúkne a ešte sa i prejdem a nadýcham čerstvého vzduchu! Zastrihal som ušami a v myšlienkach sa zamyslel nad množstvom vecí. Kde asi tak bola Hanka? Chorá byť nemohla, vzhľadom na to, že pri nás neležala. Musela sa určite vydať na nejaký lov. Milovala ho a užívala si ho. Usmial som sa. Bolo príjemné vidieť ju spokojnú a šťastnú. Určite toho vo svorke dosiahne mnoho svojimi schopnosťami a dobrým srdcom. Urobila by pre každého člena prvé posledné! Pravda. Švihol som chvostom a pohľadom prešiel po úpätí, ku ktorému som kráčal. Mal som už svoje zaužívané cestičky, ktoré som hodlal nasledovať. Svoju prácu som si užíval. Bolo to oddychové a nemusel som premýšľať nad ničím serióznym. Len som sa prechádzal, značkoval a kontroloval, či na území nemáme votrelcov. Či už vlčích alebo iných predátorov. Zastavil som sa na menšom výbežku a zavetril som. Viditeľnosť na horách bola skvelá. Na snehu nešlo takmer nič prehliadnuť. Vo vzduchu som taktiež necítil žiadnu cudziu prítomnosť. Minimálne v týchto častiach boli hranice pokojné. Nezabudol som kde tu hranice preznačkovať, aby som posilnil pach svorky, ktorý miestami slabol. Nechcel som, aby cez práve tieto diery sem preliezol kdejaký vlk a vyhováral sa, že ten pach bol slabý. By som ho za kožuch vyniesol von a spustil ako na sánkach dolu svahom! Zastrihal som ušami a keď som prešiel celú južnú stranu. Našiel som menší výklenok, ktorý som používal na oddych. Také menšie turistické útočisko, pravda. Vliezol som pod skalu a otriasol sa. Rozhodol som sa tu trochu ohriať, keďže tu nebol sneh a mohla mi tak preschnúť srsť. Ani vietor sem nefúkal tak silno ako inde v horách. Premýšľal som teraz nad tým, ako ma mohla zmohnúť tá choroba. Presilil som sa. Už som nebol najhmladší! Musel som si na seba dávať pozor. Iný hraničiar tu nebol. Musel som sa šetriť.
Po nejakej chvíli, kedy som pozoroval horské údolie so zamrznutým plesom, som sa zodvihol a vyšiel opäť do toho severáku. Avšak priznal som, že dnes nebol ani ten vietor tak ľadový ako zvyčajne. Ďalšie pozitívum dnešného teplého dňa. I keď v horách tak teplý nebol ako v nižších polohách, pravda. Pokračoval som po západnej hranici a skúmal každý jeden kút, kde by sa niekto mohol prešmyknúť. Nič čerstvé som však necítil. Opäť som kde-tu preznačkoval slabšiu stopu a pokračoval ďalej. Veľmi som sa nezdržiaval, necítil som žiadne nebezpečie. Ani ho nevidel. Všetko bolo pokojné. Zatiaľ. Zastrihal som ušami a pomaly sa približoval k severnej hranici. Táto prechádzka mi okamžite vhnala elán do žíl a cítil som sa konečne fit! Nemohol som robiť nič. Ten odpočinok mi síce pomohol, aby som vyzdravel, ale psychicky som na pelechu strádal. Potreboval som niečo robiť a toto stráženie hraníc bolo presne to, čo som vo svojom živote potreboval. Bol som vďačný za túto možnosť, aby som mohol robiť túto funkciu. Preto som ju chcel robiť zodpovedne a na sto percent. Zašvihal som chvostom a keď som sa dostal k severným hraniciam, opäť som si našiel nejakú skrýšu, kde som si trochu oddýchol a ohrial sa. Potom som pokračoval v ceste a zopakoval všetko to, čo som robil doteraz i na severnej hranici. Pomalým krokom som mieril k východnej strane, kde som ucítil dva známe pachy. Hanka a ten... nový. Jeho meno som si nepamätal, ale cítil som ho i v jaskyni. Nastražil som uši a pozrel sa smerom k tajge nižšie. Museli zamieriť na nejakú výpravu... lov... pravdepodobne. Čo iné od Hanky čakať? A od neho? Ak sa stal taktiež lovcom? Mal som mätné spomienky na zraz. Skôr žiadne. Zamračil som sa. Potreboval som zistiť, o čo som všetko vlastne prišiel! Radšej som sa nad tým teraz nezamýšľal, pretože som si i tak nedokázal spomenúť. Pokračoval som vo svojom okruhu, aby som ho ukončil... pomaly.

Od momentu, kedy som sa s Einarom dostal do úkrytu a uložil sa na miesto pre chorých... uplynul nejaký ten čas. Po podaní podivného lektvaru, tepla a kvalitného spánku, som sa začínal cítiť oveľa lepšie. Spal som však dlhšie, než bolo pre mňa prijateľné, čiže si viete predstaviť, ako som sa cítil, keď som sa prebral a uvedomil si, že muselo prejsť aj niekoľko zdĺhavých hodín. Viac, než som mal v pláne spať. Ráno sa krátilo a slnko pomaly zaujímalo vrchol na oblohe. Nakrčil som ňufák. Pozviechal som sa z pelechu, ale moje nohy boli zdrevenené. Posadil som sa a išiel na to pomalšie, nechcel som sa tu rozpleštiť o zem. Povzdychol som si a kukol sa na ostatných. Nebol som tu sám, ale tentoraz tu bolo i viacej liečiteľov. Pohľadom som vyhľadal Doubravku a venoval jej úsmev. "Ďakujem vám za vašu prácu, i vašim kolegom. Cítim sa už o niečo lepšie, pôjdem sa prejsť na vzduch," riekol som a pomaly sa postavil. Otriasol som sa a ponaťahoval si svoje koštiale. Stále som tu sem tam si odkašľal, ale nebolo to nič vážne. Len dozvuky. "Dám si pozor," povedal som skôr, než mi mohol niekto niečo namietnuť, že by som sa ešte nemal presilovať. Bol som predsa kus vlka! Určite mi čerstvý vzduch len prospeje. Pomaly som sa teda vybral k východu z úkrytu. Bolo mi hneď jasné, kam povedú moje labky najskôr. Spal som príliš dlho. Bolo potrebné prejsť sa po hraniciach. Šetrne. Pekne si to rozkúskujem, nepôjdem celý okruh na jeden raz. Nechcel som znova ochorieť. To ležanie bol zabijak času.

//alatey

Pohľad Hanky hovoril za všetko. Musel som sa letmo pousmiať. Bolo jasné, že by som vždy stál po jej boku. Potreboval som sa len trochu prespať, aby som bol pripravený. Keď sa začali diať veci, zdvihol som zrak a pozrel sa na Einara. K slovu sa prihlásila vlčica. Predstavila nám kvet, ktorého účinky boli v skutku zaujímavé. Sioba. Liečivý koreň, jedovatý kvet. Privrel som zraky. Pomohla by mi? Pomohl- Vztýčil som uši a svaly sa mi napli, keď vlčica padla k zemi. Chcel som jej ísť pomôcť, ale už sa k nej hrnuli iní vlci. Tí, ktorí boli schopnejší, než ja. Povzdychol som si a sledoval Hanku, ako sa vydala za Vločkou, aby pripravila pelechy pre chorých. Znamenalo to, že Ellie má pravdu? Zamračil som sa. Strihol som uchom, keď som započul svoje meno. Rozumel som tomu. Pozviechal som sa na laby a vyčerpane mantavo došiel k miestu, kde zložili Shine. Zvalil som sa k zemi, nechávajúc jej stále dostatočný priestor. "To sme teda dopadli, nemyslíte?" zabručal som smerom k vlčici (SHINE) pobavene, no vzápätí som sa rozkašľal. Potrebovali sme pokoj a spánok. Ten vyriešil predsa vždy väčšinu problémov. Ako som si zas ľahol, oči sa mi začali pomaly privierať.

#Hanka#Yaro

Oči sa mi mierne zatvárali, keď som tak na kraji miestnosti polihával na zemi. Avšak moja pozornosť zbystrila, keď som uvidel štvoricu láb, ktoré sa pri mne zastavili. Zdvihol som zrak zo zeme a pohliadol na Hanku. Aké nečakané. Síce som sa cítil pod psa, na tvári sa mi vyčaril priateľský úsmev a letmo som i pohodil chvostom. Bol som však unavený. "Nie, ale prišiel za mnou aspoň vankúš," povedal som a ku koncu mojich slov sa kašľavo zasmial. Oprel som sa o stenu a sťažka oddychoval. Potreboval som si oddýchnuť. Stále som si myslel, že toto celé je len z presilenia. Až príliš často som chodil okolo hraníc. "Je tu mnoho nových tvári," skonštatoval som a pozrel sa na vlkov za Hankou, i keď bolo pravdou, že mi stačilo nájsť pohľadom konečne Vločku. "Vločka sa vrátila," vydýchol som spokojne, skôr hovoriac šeptom. Následne som sa pozrel na Hanku a skontroloval, či je v poriadku. Ustarane. Bál som sa, že by mohla odo mna niečo chytiť. Kašľal som už dlhšie. Nechcel som, aby ochorela i ona. Avšak než som sa stihol spýtať, ako sa cíti... nastražil som uši a pohliadol na cudzieho vlka. Chcel som sa automaticky postaviť a ochrániť tak Hanku, ale len som zas klesol k zemi. Zakašľal som. "Teší nás Yaro," začal som a privrel oči než som pokračoval: "Ak dovolíte, rád by som sa opýtal... prečo ste sa rozhodli práve pre túto svorku?" Zakašľal som. Bol som nedôverčivý voči neznámym a rozhodne sa mi nepáčila jeho prítomnosť v úkryte, keď sme tu mali vĺčatá. Ale očividne mu jeden nový člen dôveroval a Einarovi to príliš neprekážalo. Pozrel som sa letmo na Hanku, no jej reakciu som očakával. Mal však malé plus u mňa, že chcel priložiť labku k dielu.

//hory

Cítil som sa hrozne, že mi musia pomáhať dvaja vlci k tomu, aby som bol schopný prejsť do úkrytu. Kývol som vďačne Mercerovi, ale bol som tak unavený a snažil sa normálne dýchať pri chôdzi, že som sa nezmohol na slovo. Keď ma zložili v úkryte, opatrne som sa presunul k stene miestnosti, kde som sa zviezol na zem a sťažka oddychoval. Potreboval som si oddýchnuť, ale bolo očividné, že Einar zvolal svorku. Zdvihol som zrak a hľadel smerom k nemu. Zbiehalo sa tu veľké množstvo členov i neznámych. Až teda na to, že Luciana som spoznal. Hnedáka som si pamätal, keď som sa sem pridával, ale dlho som ho nevidel. Bol som rád, že sa opäť ukázal živ a zdráv. Cítil som svalovú triašku, ktorá zmietala moje telo. Avšak držal som sa pri vedomí, aby som si vypočul nové správy, ktoré si pre nás alfa nachystal. A veru, že ich nebolo pomálu. Pohladom som prešiel po nových, ktorých menoval. Bol som rád, že sa táto rodina rozrastá a o to viac, až tých nováčikov spoznám. Hanke dal na úlohu lov. Veril som, že až sa vyspím bude mi lepšie a určite jej s tým pomôžem. Musel som. Pohľadom som hľadal v dave vlkov hlavne ju a... Vločku.

Hľadel som na miesto v horách, kde zmizla Hanka. Pousmial som sa. Dúfal som, že v jaskyni nájde niekoho, kto bude kompetentný túto šlamastiku vyriešiť. Potrebovali sme viacej liečiteľov alebo niekoho hyperaktívneho akým bola Vločka. Tú som už tiež dlho nevidel, no keď som začul vytie, ktoré zvolávalo členov, veril som, že sa čoskoro zase stretneme. Odkašľal som si. "Prepáčte mi, ako ochranca hraníc trávim veľa času vonku. Ľadový vietor ma musel ofúknuť. Ale až sa vyspím, bude to v poriadku," uistil som neznámeho a už sa nevedel dočkať, kedy sa dostanem do svojho pelechu a poriadne sa prespím. Zívol som si a kukol sa smerom odkiaľ sa k nám pomaly približovalo vytie. "Vodca," oslovil som ho a mierne sa uklonil. Zakašľal som si. Nebolo mi dobre, čo si i mohol všimnúť. "V poriadku... len potrebujem sa niekde v teple vyspať," odľahčil som situáciu, keďže som bol ako taká chodiaca múmia. Nepáčilo sa mi, že mi musel pomáhať, ale inak by to nešlo. V hlave mi hučalo a ľahko by som sa niekde zondil k zemi. Museli sme sa vydať k úkrytu, ale najskôr potreboval vyriešiť Luciana.

#10