Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Cítil som sa mierne zahanbene, keď som sledoval nadšenú reakciu Hanky z hrdinského činu Luciana. Zatiaľ, čo ja som drichmal v úkryte, vlci bojovali na severe. Bolo to... bolo to strašne nefér a ja sa cítil akoby som bol úplne nepoužiteľný. Zachmúril som sa a odfrkol si. Nebolo mi z toho príjemne, len čo bola pravda. Ešte, že reč šla niekam inam. Veľmi sa mi lietať po horách nechcelo. Sám som bol chorí a nemal som na to dostatok energie. Odkašľal som si. "Hanko... neviem či ja..." hlesol som v záchvate ďalšieho kašľu. Bol som unavený a na nič než na úkryt som nemyslel. Pozrel som sa na sivého. Nechcel som vyznieť ako slaboch, ale istotne by som nebol schopný ho nikam odviesť, ani tu hľadať po celých horách nejakú liečiteľku. Hlavne, keď Astrid mala teraz vĺčatá, čiže nemohla... a Sierra? Ktovie kde bola. "Môžete... môžete to vyskúšať v úkryte, Hanko. Počkám tu s pánom Lucianom na váš návrat," riekol som a zakašľal znova. Hlavne... nebol by som schopný ísť s ním k jeho úkrytu, no Hanku som s ním nechcel púšťať. Bolo to hrozne náročné na rozhodnutie. Zachmúril som sa.

#9

Musel som sa posadiť. Nebolo mi najlepšie, ale snažil som sa to potláčať do úzadia. Bol som rozhodnutý si ísť ľahnúť, ale až po tom, čo by sme vyriešili nečakanú návštevu. Aspoň ja som o nikom nevedel, že sem má prísť. Strihol som uchom a pohliadol na šedého. Muselo to mať niečo spoločné s tou záležitosťou, ktorá sa stala na severe. Veril som, že Hanka sa v tento moment ujme velenia, pretože ja som bol mierne indisponovaný z únavy, ktorú vo mne vyvolávalo to, že sa moje telo pralo s chorobou. Počúval som však žiariaceho vlka, ktorý prišiel vyhľadať do našej svorky pomoc. Pozrel som sa na Hanku a povzdychol si. "Volám sa Arryn a moja spoločníčka je Hanka. Radi vás spoznávame, Lucian a sme radi, že ste k nám prišli vyhľadať pomoc," začal som, no musel som urobiť pauzu, aby som si odkašľal. "Bohužiaľ naši liečitelia sú momentálne zaneprázdnení, ale môžeme sa vám na to spoločne pozrieť. V úkryte snáď i nájdeme nejaké bylinky, ktoré si tam nahromadili naši liečitelia," navrhol som a dúfal, že v úkryte i niekoho nájdeme, kto by nám s tým pomohol. Nebol som príliš cez rastliny, poznal som len tie obyčajné, klasické a i to nie príliš moc. Minimálne si u nás v jaskyni oddýchne, aby bol schopný ísť preč. Kukol som na Hanku, aby som zistil, čo si o tom myslí ona.

#8

//Kvitnúca lúka

Keď sme sa vzdialili od lúky, Hanka mala dobrý postreh. "S tým lovom je to skvelý nápad! Len sa budem musieť na to vyspať," riekol som, akoby bolo samozrejmé, že som mal v pláne sa na tak náročnej aktivite zúčastniť. Veď predsa už padal prvý sneh. Lov bude len náročnejší a náročnejší. "Cítite niečo?" povedal som po chvíli, keď som bol schopný normálne dýchať a zavetriť vo vzduchu niečí pach. Nepasoval mi do toho horského prostredia. Vyčnieval. Ako som však pachtil, cítil som ich viac, starších, ale jeden z nich bol bližšie, než ostatní. Severnejšie na území. "Je to ten váš priateľ?" opýtal som sa Doubravky, ale nečakal som odpoveď. I keď sa mi šlo náročne, s kašľaním a miernymi závraťami sme sa dostali na výčnelok, z ktorého sme mohli uvidieť šedivého vlka, ako čakal. Bol blízko hraníc, možno i na nich... ťažké to povedať, keď sme ich nemali ako hranice ľudských štátov. Privrel som zraky a pozrel sa na Hanku. Dal som sa do poriadku a opatrne zišiel dole. Odkašľal som si a upriamil svoj pohľad na votrelca. "Ospravedlňte ma, cudzinče, ale je mojou povinnosťou vám oznámiť, že ste prekročili hranice Alateyskej svorky. Aký je dôvod vášho činu?" riekol som pevným hlasom. Prezeral som si ho modrofialovým zrakom a snažila sa z neho vydolovať nejaké záludné plány. Čakal tu... tak asi žiadne nemal? A prečo som tu cítil toľko podivných pachov? Malo to čo dočinenia s tým severom? Nastražil som uši a pohliadol šedivému vlkovi do prapodivných očí. Keby som bol vlčicou, asi by som i uznal, že sú neuveriteľné nádherné.

#7

Sťažka som si povzdychol, keď sa Hanka ujala roly mojej matky, ktorá mi zakazovala s mojim soplíkom čokoľvek robiť. "Prechádzka na čerstvom vzduchu prospeje každému," namietal som, no Hanka si určite už rozhodla to svoje, čo sa hájila presadiť si. "Váš priateľ? Máme nejakého nového záujemca o svorku?" opýtal som sa zvedavo a pozrel sa na Doubravku. Mať tu nejakého vlka, ktorý nie je ledva chodiacim vĺčaťom... by bolo úplne super. Aspoň by nás tu dospelých bolo viac. "Tak či onak, rád by som sa vrátil a prezrel hranice. Aspoň po ceste na tom kúsku do avaru, drahá Hanko, to mi určite dovolíš," povedal som a pozrel sa na svoju priateľku s pobaveným úsmevom. Následne som sa postavil, ale hlava sa mi mierne zatočila a tak som chvíľu hľadal rovnováhu. Odkašľal som si a pomalým tempom sa rozišiel k pohoriu. Po očku som sledoval, či idú so mnou i vlčice. Veď predsa čo ak by som padol k zemi a museli ma do úkrytu odtiahnuť! Ako sme však šli bližšie k hranici, snažil som sa svoj dych, ktorý pri výstupe do hôr bol náročnejší, nevšímať a sústrediť sa skôr na skúmanie pachov, ktoré mi privial k ňufáku mrazivý vietor. Aby som vedel zistiť, či tu nejaký nezvaný hosť je alebo nie...

//alatey

Hanka toho povedala veľa. Nie, že by som ju nepočúval, ale ako mi bolo zle, dokázal som sa sústrediť len na jej krásne sfarbený kožuch, ktorý mala. Pousmial som sa a zastrihal ušami, keď som sa ako tak dal do poriadku. Bolo na mne vidieť, že sa necítim najlepšie, ale ani som neumieral. Potreboval som len šetrný režim, teda žiadne príliš velké namáhanie sa. Ale k hraniciam by som dojsť vedel... aj ich skontrolovať, no nie? Zdvihol som zrak a pozrel sa na Doubravku, ktorá sa k nám pripojila. Venoval som jej priateľský úsmev. "Rád vás opäť vidím, Doubravko," oslovil som ju a odkašľal si. Skutočne mi nebolo najlepšie, len čo bola pravda. "Aké máte plány, dámy? Myslím, že by bolo vhodné, aby som sa vrátil a skontroloval hranice, keď máme toľko mladých vĺčat u nás v avaru," riekol som a zakašľal. Nevyzeral som na tom dobre, že by som vedel len tak sám prejsť celé územie. S pomocou dvoch šarmantných dám by som to ale zvládnuť mohol, no nie? Strihol som uchom a privrel zraky. Možno...

Pokýval som hlavou, pri slovách Hanky. Mala pravdu. I ja som si tento fakt všimol. "Ktovie, kde sa túlajú. Ich otec však nie je z našej svorky. Azda sú s ním? Alebo len skúmajú svet, ako každé normálne mladé vĺča," riekol som a mykol ramenami. Už boli pomerne veľké na to, aby sa túlali po ostrovoch sami. Veril som, že však budú v poriadku. Len mi prišlo ľúto, že som svojho učedníka učiť remeslu hraničiara nemohol! Tak som sa na to tešil. Ale márne. Pohľadom som prešiel ku kopytníkovi. Prišlo mi ho ľúto. Síce sme boli predátori, mal som spojenie s prírodou a ctil som si život. Bolo by barbarské, keby sme ho teraz zabili. Hlavne, keby sme ho i tak nepožili. "Myslím, že nejaké zajace by sme tu nájsť mohli. Na nič väčšie si teraz netrúfam," priznal som a odfrkol si. Nechcel som zo seba robiť maróda, ale nechcel som sa presiliť natoľko, že by som padol na hubu. "Keď si ma tak kruto opustila počas spánku, istotne ma ofúkol horský poryv vetru, ktorá prefukoval v jaskynnom komplexe. Azda preto som prechladol a teraz mi nie je najlepšie," riekol som a privrel oči, čím som ju provokoval. Na tvári mi však pohrával šibalský úsmev. Cítil som sa v jej prítomnosti uvoľnene a ani tá slabosť nebola tak hrozná. Hanka ma jednoducho dobíjala energiou ako taká nabíjačka. "Mimochodom, mal som tú česť prehodiť aspoň pár slov s Astrid. Je skutočne milá a zagulatená ako taká gulička. Vĺčatá čoskoro prídu na svet, rovnako ako tie Cinder. Počul som ich. Bude ich niekoľko, neviem presne koľko. Uvidíme, až nám ich prestaví," informoval som Hanku, keďže v úkryte spoločnom nikto nič neukryje. Všetko tam je počuť a cítiť! "Ach, moja drahá malá laň-ko. Poďme na ten lov, než padnem neskonalou únavou," zatiahol som na jej slová a pousmial sa. Postavil som sa na rovné labky. Hlava sa mi mierne zatočila, ale ustál som to. Potriasol som hlavou a pokračoval v chôdzi vpred. Ignoroval som varovné signály svojho tela. Čo sa mi istotne skôr či neskôr vymstí. Bol som však tvrdohlavý! Čím viac som sa však hýbal, tým väčšmi ma dráždili pľúca a ja si brhlal popod ňufák.

#priebeh_4

Hanka sa zježila ako taká mačka, keď som ju svojim tichým príchodom vydesil do morku kostí. Na tvári mi pohrával šibalský úsmev. Bola skutočne tak jednoducho nachytateľná! "Popravde... prechádzal som sa po hraniciach a napadlo mi, že by som mohol priniesť aj ďalšie menšie úlovky. Máme na území mnoho vĺčat, ktoré azda sami ešte loviť nedokážu," povedal som jednoducho. Minimálne som nevedel o tom, že by ich niekto učil loviť. Strihol som uchom a pozrel sa niekam smerom k srncovi, ku ktorému sa mi veľmi približovať nechcelo. Odkašľal som si a ak by som mohol, tak by sa mi určite na čele vytvárali kvapky potu. Nebolo mi najlepšie. Ktovie prečo. "Ak by sme ho zabili, nešlo by o žiaden lov, len o krutú popravu. Ak však trpí, bolo by to vykúpením z jeho agónie. Avšak ak sa z toho dostane... len by sme ho pripravili o jeho budúcnosť," riekol som. Išlo skôr o morálnu voľbu, než o rozumnú. Jeho mäso by i tak podľa všetkého nebolo jedlé, minimálne by som to nechcel skúšať. Pozrel som sa však na Hanku. Mierne prekvapene. "Ako mne?" otázal som sa jej. Cítil som slabosť, ale snažil som sa ju ignorovať. I to, že sa mi horšie dýchalo a najradšej by som len spal. Nechcel som si priznať, že mi niečo bolo, azda i preto som sa na ňu tak díval. Akoby hovorila o niečom, čo som si vôbec nevšimol. "Nič strašné mi nie je, Hanko. Nemusíš si robiť starosti. Len som sa musel vyčerpať pri našom predošlom love," namietol som a nepripúšťal si, že by to mohlo byť niečo vážnejšie. Uškrnul som sa na ňu a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Mala však pravdu. Nemal som nikam chodiť... Iba mi zas prišlo zle a svet sa mi točil.

#priebeh_3

//úkryt Alatey cez hory

Po tom, čo sa mi podarilo vydriapať sa z útrob avaru, som sa vydal k hraniciam. Keď som kráčal po hrebeni hôr, či mapoval chodníčky, ktoré neboli nijak náročne na výstup... všetko bolo v poriadku. Keď som však mal vyjsť do nejakého briežku, cítil som, ako sa mi horšie dýcha a rýchlejšie sa unavujem. Čo mi bolo? Netušil som. Potriasol som hlavou a trochu sa vschopil. Nemohol som byť takou veľkou padavkou. Pokračoval som teda v obhliadke hraníc, kde som sa zastavil na jednom z východných výklenkov. Pohľadom som prešiel na nížinu, ktorá počas roka bola posiata množstvom kvetín. Nastražil som uši, keď som z výšky videl nejaké fľaky, ktoré predstavovali zver alebo vlkov. Takto z diaľky to poznať nešlo. Astrid. Spomenul som si na náš rozhovor a rozhodol sa, že sa pôjdem vydať na lov. Minimálne nejakých zajacov, ktorých by som tam mohol nájsť. Preto som zišiel z hôr a vydal sa po lučine totálne náhodným smerom. Hľadal som vo vzduchu pach nejakej lovnej zvery, ktorú by som mohol uloviť. Ale čo svet nechcel... otočil som sa za pachom, ktorý mi bol dôverne známy. Nasledoval som jej pach a už z diaľky som videl, že niečo hypnotizuje pohľadom. Sledoval som ho a uvidel v tráve ukrytého srnca. Lovila ho? Spozornel som, no čím dlhšie som zviera pozoroval, tým väčšmi sa mi srsť na šiji naježila. Nemal som z neho dobrý pocit. Nechoval sa... prirodzene. Ale choro. Zakašľal som, čím som sa prezradil pred Hankou. "Prepáč mi, ak som ťa vydesil. Prišiel som sem loviť, určite som ťa nesledoval, ale tvoj pach sa nedal prehliadnuť," obhájil som sa skôr, než by ma z niečoho obvinila! Pohľad mi z nej však opäť prešla na srnca a keď som polapil zas dych, prehovoril som: "Čo je s ním?" Srnec neutekal, vôbec nás neregistroval. Bol apatický, úplne mimo. Akoby len čakal na svoju smrť. Sám som sa však musel posadiť vedľa Hanky, pretože som cítil slabosť, ktorá doľahala i na mňa. Ak by som bol človek, azda by som sa i potil na čele.

#priebeh_2

Prikývol som, keď ma oslovila mojim menom. "Pravdu máte, cťou mi je sa s vami stretnúť, ctená Astrid," riekol som a prezrel som si ju. Jej brucho bolo už statočne zaobalené. Vĺčatá sa mohli narodiť každým dňom. Pousmial som sa. Bude tu aspoň viac radosti. Ako keby jej nebolo dostatočne dosť pri tom počte mladých vlkov, ktorý sme tu mali. "Ďakujem. Koristi bude isto potrebné omnoho viac, ak chceme udržať všetky krky nasýtené," povedal som, čím som narážal primárne na množstvo potomkov, ktoré takto na zimu privedú vlčice na svet. "Ako sa cítite?" opýtal som sa jej napokon a pozrel sa jej do očí. Sic som ju nepoznal, bola členom svorky o ktorú som sa zaprisahal starať rovnako ako i ostatní členovia. Musel som preto dbať i na jej stav. "Nepotrebujete niečo, čo by vám urobilo radosť? Kvetiny sic teraz už nerastú, jedla a tepla nie je nikdy dosť... ale ak jest niečo, čo by ste chceli z diaľky, nemám problém nájsť i obchodníka, či navštíviť nejakého vášho príbuzného či priateľa, aby som im odkázal dobré správy, či od nich priniesol niečo pre vás, čo sama nemôžete v tomto stave. Musí byť nepríjemné nemôcť opustiť územie," riekol som s úsmevom a odkašlal si. Z toľkých slov sa mi mierne urobilo ťažko, akoby moje pľúca nestíhali s okysličovaním. Asi som bol naozaj unavený po tom love predtým a mal by som si ešte oddýchnuť... ale to sa nedalo. Musel som sa postarať o blaho Astrid. Cinder som v úkryte cítil s jej partnerom, preto som sa za ňou nehrnul. Hlavne po nejakej chvíli sme začuli i skučanie, ktoré sa ozývalo chodbami úkrytu. "Myslím, že šťastena sa na náš pár usmiala," riekol som a pousmial sa, keď bolo očividné, že nové potomstvo je na svete. "Verím, že i vy sa čoskoro dočkáte a budete mať zdravé a silné potomky. Premýšľali ste už i nad menami?" opýtal som sa jej, aby som trochu natiahol tú našu konverzáciu. Moc som o nej nevedel a nechcel som ju zdržovať príliš dlho. Určite chcela oddychovať a ja som mal ešte nejaké povinnosti. Tak či onak po tom, čo sme sa porozprávali aspoň takto na rýchlo... cítil som, že niečo so mnou nie je dobre. "Astrid, drahá, prosím ospravedlňte ma. Pôjdem sa pozrieť na hranice a azda cestou nájdem niekoho, s kým by sme ešte dotiahli do úkrytu nejakú zver, nech netrpíme hladom. Alatey je početnou svorkou. Vy musíte teraz hlavne oddychovať, prosím, povedzte mi, kam vám mám dotiahnuť kožušinu z huňatej horskej kozy a nechám vás odpočívať," riekol som a počkal, či mi povedala, kam ju vziať, aby sa s ňou nepučila ona sama. Ak tak učinila, odtiahol som ju tam a položil na zem. "Verím, že sa v budúcne budeme stretávať viac a niečo o sebe zistíme. Je dobré poznať svojich členov svorky. Rád vám i pomôžem s mladými až budete potrebovať. Aj moja priateľka Hanka! Rád som vás i spoznal, Astrid, je na čase, aby sa naše cesty rozdelili a obaja sa venovali našim povinnostiam," riekol som s úsmevom a uklonil sa jej. Napokon som sa otočil a odkráčal si to k východu z jaskyne. Ako som však kráčal do menšieho briežku, opäť som pocítil tú prapodivnú dýchavičnosť. Zamračil som sa.

// kvitnúca cez pohorie

#priebeh_1

Keď som sa prebral, teplo z Hankynho kožuchu bolo preč. Pousmial som sa. Určite si šla nájsť nejakú inú zábavu. Veď kto by chcel vyspávať rovnako ako ja? Spal som určite dlho. Zastrihal som ušami a pozrel som sa do tmy. Tá panovala v celom úkryte, čo sa dalo očakávať. Niekoľko ráz som si ešte zívol, než som sa vyštveral na rovné labky. Ponaťahoval som sa a až mi všetky kosti zapraskali. Následne som sa vydal do útrob chodieb, až som narazil na známy pach. Akože bolo ich tu viac. Ale tento bol silný a blízko. Nastražil som uši a pohliadol na vlčicu, ku ktorej som došiel. Pousmial som sa a zastavil sa v decentnej vzdialenosti. "Ach, dobrý deň, vy musíte byť Astrid, nemýlim sa?" pozdravil som bledú vlčicu a pousmial sa. Sklonil som hlavu, aby som sa jej poklonil. Následne som sa narovnal. "Dúfam, že vás neruším, ale spoločne s Hankou sme pre vás ulovili horskú kozu a stiahli z nej kožuch. Môžete ho použiť a prípadne si i pochutnať na jej mäse," informoval som ju a pozrel sa jej do očí. Zastrihal som ušami a mávol chvostom.

"Niekedy mám ten pocit," pousmial som sa u jej poznámky a zašvihal chvostom. Možno som to tak i skutočne cítil. Zodpovednosť za to biele stvorenie. Aj som sa v myšlienkach vrátil k nej. Kde len toľko mohla byť? Asi stále zbierala. Ak by sa však nevrátila do pár dní, asi by som sa ju vydal hľadať. Vcelku som sa o ňu strachoval. Ustarostene som sa zamračil a zadíval sa k vchodu do podzemia. "Lepší než ja?" zopakoval som jej slová a otočil sa k Hanke. "Takého parťáka široko ďaleko nenájdeš," hral som jej hru a spokojne u toho privrel oči. Ja nenájdem nikoho lepšieho, než si ty, Hanko, prebehlo mi hlavou, no nahlas som to nehovoril. Boli hranice, ktoré som nechcel prekročiť. Bál som sa ich prekročiť, ak som mal byť úprimný. Radšej som sa venoval nášmu pôvodnému zámeru a to koze. Oblizol som si papuľu a počúval svoju spoločníčku. "Hm, áno až ju nájdem," pritakal som, no hľadel som u toho na ňu. Až po chvíli som odvrátil zrak a pozrel sa na náš produkt výroby. "Myslím, že by sme na ňu mohli počkať, keď tak podľa pachu by sme mohli minimálne vypátrať miesto Cinder? Každopádne, určite si to nejako rozdelia," dodal som napokon a mykol ramenami. Na moment som chcel len oddychovať. To ťahanie úlovku nebolo vôbec jednoduché, ani pre vlka ako som bol ja.
Chytila sa mjej poznámky a nebola by to Hanka, keby nemala nejaký šialený nápad, ako vyriešiť môj problém. Presne za toto som ju mal tak rád. Bola svetlom v mojej temnote. "Hanko," začal som no nemohol som udržať úprimný smiech, ktorý sa mi vydral z hrdla. "Čo ak by sme ho niekde stratili?" dodal som pridusene a pozrel sa do jej rozžiarených očí. Škoda len, že by to vĺča nevyzeralo ako- svoje myšlienky som zarazil hneď, ako sa len dalo a sťažka si povzdychol. Potreboval som si vyčistiť hlavu. Moje vnútorné plány na obhliadku hraníc však razantne zarazila. Prekvapene som sa na ňu pozrel, no napokon sa usmial. "Tiež som unavený... a je chladno," riekol som, keď som zjedol aspoň kus mäsa a kývol hlavou, aby sme si teda našli miesto, kde si oddýchneme, kým sa tu ukáže naša kamarátka. Ľahol som si na zem a zdĺhavo zívol. "Vločka nás určite zobudí, až sa sem vráti. Budíček máme teda zaistení," riekol som a pobavene sa uškrnul. Aj tak som sa stále pohrával s myšlienkou, že by som sa mal vydať na obhliadku hraníc. Čo ak sú tam zase nejakí... cudzinci? Einara som však na území cítil. Určite zasiahne, ak by bola potreba. No nie?

//územie

Nadvihol som spýtavo obočie, keď som počúval Hanku, ktorá mlela niečo veľmi chaotické. Avšak z toho, čo som pochopil, mohol som pri nej a Doubravky nájsť útočisko, ktoré mi ani svorka dať nedokázala - až tak sme boli voči sebe neznámy. Pousmial som sa a prikývol. "Ďakujem, naozaj si toho cením. Budem vás obe chrániť ako svoju rodinu," pritakal som a drcol do nej bokom, aby už netrepala také hlúposti. Urobil by som pre ňu prvé posledné i doteraz. Bolo to až absurdné, ako by som dokázal dať prednosť jej pred iným členom svorky, keby prišlo do toho najhoršieho. Povzdychol som si. Mali by sme sa ako svorka častejšie a viac stretávať, takto tie vzťahy nikdy nebudú tak pevné ako napríklad medzi nami dvomi. "Svorka je moja rodina, ešte väčšou ste po novom ty, Doubravka... Vločka," pokračoval som a uškrnul sa na ňu. Vedel som ako to myslela, ale niekedy jej význam slov utekal úplne iným smerom. "Ale áno, ako som povedal aj predtým. Rád by som mal i svoju rodinu, niečo, čo tu po mne ostane, komu predám všetko čo viem a budem veriť, že bude len mojim lepším odrazom," riekol som a pousmial sa, keď som sklonil hlavu ku koze a začal ju ťahať do úkrytu. Tam sme ju dotiahli do chodby, kde som ju chcel i zbaviť kože. "Nikdy to nebude tak perfektné, ako by to dokázali dvojnožci... ale," začal som a ukázal jej, ako som opatrne natrhol kožu a za pomoci tesákov a pazúrov sa snažil uvoľňovať kožu od mäsa. Samozrejme, na mnohých miestach boli trhance, ale z väčšej časti sa nám ju podarilo udržať v jednom väčšom celku, ktorý bol použiteľný, ako pelech. "Je pravdou, že Xanderovi a Cinder tak trochu závidím, aj keď im veľmi prajem," povedal som, hľadiac na kožušinu, ktorú som pomaly dával dole a následne ju dal na bok, aby nebola od krvi. Pohľadom som vrátim na mäso a kývol hlavou, aby sa Hanka najedla, ak bola hladná. Poslušne som čakal, kým príde rada na mňa.

Za jej podporu som bol vďačný. S väčšinou môjho starého života som sa už vyrovnal, i keď stále tu tie spomienky boli a niekedy ma ťažili. "Som za teba, Vločku aj svorku veľmi rád," riekol som a pousmial sa. Azda i vďaka mojim skúsenostiam, som sa predtým o Vločku tak strašne bál. Stál som sa obával o jej zdravie... ale v konečnom dôsledku slová, ktoré mi povedala Hanka, mi dávali väčší zmysel. Dosť som dával na to, čo mi hovorila a nechcel som si to priznať, ale keby chcela, mohla so mnou manipulovať podľa uváženia. Na jej názory som hrozne dával a dôvera, ktorú som v ňu mal, bola až prehnane vysoká. Možno preto, že bola prvým vlkom, na ktorého som narazil a sadli sme si poriadne do nôty? Ktovie. "Máš pravdu. Verím, že sa tu ukážu i ďalší, ktorých poznáš. Pozri sa na rodinu Einara. Aj tí sa tu schádzajú pomaly a isto. Tvoja nebude výnimkou, zaslúžiš si tu cítiť viac domova," povedal som milo a usmial sa na ňu. Ak by som si mohol vybrať medzi mojím a jej šťastím, uprednostnil by som vždy ju. Predsa len, ja som sa bez svojich blízkych už naučil žiť. Boli mŕtvy alebo som aspoň v to veril. Ale tí jej? Stále žili a ak by sa tu ocitli i ďalší, určite by ju to urobilo šťastnejšou. Aj Doubravku. "Cítim to rovnako, Hanko," pritakal som na jej posledné slová a venoval jej zamyslený úsmev. Napokon práve ona narušila našu debatu a chcela sa vrátiť k tomu, čo sme robili predtým. Povzdychol som si a prikývol. "Poďme na to. S mágiou by to šlo určite jednoduchšie, ale dokážeme to i my s pazúrmi a tesákmi," riekol som na Hankyne obavy a zasmial sa. Uchopil som kozu a pokračoval v jej ťahaní.

//ukryt

Pri našej debate som sa musel zasmiať. Strihol som uchom a zadíval sa niekam do hôr. "Rodina bola vždy to jediné, na čo som kedy myslel," začal som a nedíval sa na ňu. Nedíval som sa pomerne nikam. Spomínal som. "Mal som úžasnú rodinu. Domov. Lásku. Moja partnerka však jedného dňa nešťastne zahynula," pokračoval som a mierne za zachmúril. "Opustil som svoj domov, aby som sa dokázal vymaniť z tých myšlienok, ktoré ma v ňom sužovali. Prišiel som do zeme, ktorá nebola tak neutrálna ako táto. Zvádzali sa tam ťažké boje o územia s vodou a lovnou korisťou," pri mojich slovách môj hlas silene naberal neutrálny tón, len preto, aby som sa nemusel do toho všetkého tak vžívať. Boli to spomienky pár rokov staré, ale aj tak stále boli v živej pamäti. "Hovorila si, že som dobrý lovec a mal by som sa k vám pridať. Polovicu môjho života som v tej zemi fungoval ako veliteľ lovcov, no na vrch sme boli i bojovníci. V tej krajine nebolo bezpečné nikde. Nemám na tie mesiace a roky dobré spomienky a naháňania za korisťou som mal viac než dosť," dodal som a pousmial sa. "Nikdy som však nechcel nič viac, než bolo príjemné zázemie v podobe rodinného kruhu svorky, života bez neustáleho obzerania sa cez rameno a niekoho, po koho boku strávim zvyšok života a umrieme prirodzene na vysoký vek, nie na hlúpu chybu," povedal som nakoniec a pousmial sa. Bolo to zvláštne o tom rozprávať. Sám som sa s tým snažil vyrovnávať od kedy som sem prišiel. Bral toto miesto ako výkupenie z toho pekla a možnosť na nový život. Na nový štart. Stále som však rozmýšľal nad tým, či niekto z nich prežil, keď nás zradili a vyvraždili. Privrel som oči.

//Tundra

Prikývol som hlavou. "Máš pravdu, tiež si neviem predstaviť mať s niekým len potomstvo bez citov a partnerstva do konca dní," riekol som a povzdychol si. Niekedy som bol na vlka až príliš precitlivený, ale aspoň som sa tak vedel postarať o druhých. Nestrácal som však svoju vážnosť a rozum. Ale živil som predstavu, že i city sú dôležité. A hlavne k rodine. Strihol som uchom a pustil sa radšej do ťahania kozy k avaru. Koza ako taká nebola veľká, ako napríklad jeleň. Najhoršie však bolo ju ťahať po tom hlúpom teréne hôr.
Keď Hana požiadala o pauzu, mile rád som jej vyhovel a okamžite si ľahol na zem, aby som si oddýchol. "Razer," opravil som Hanku a zasmial sa. Vážne si nepamätala jeho meno a všetky tie skomoleniny boli viac než komické. Chudák starec. "Máš pravdu. Aj som sa tešil, že vezmem jedného z nich na obchôdzku územia... ale ktovie, kde je im konca. Necítil som tu už ani jedno," pritakal som a zamračil sa. Keby som mal vlastné vĺčatá, rozhodne by sa mi nepáčilo, keby sa niekam vyparili. Ale asi šli s niektorým s rodičov? To by dávalo zmysel.
"Ty si niekedy premýšľala, že by si mala svoje malé kópie?" nadhodil som a zazubil sa. "Musí to byť krásne niekomu prenechať svoj odkaz, naučiť ho všetko čo vieš a podporovať ho, aby bol lepší, než si kedy bola ty. Aby niečo dokázal a mohol byť tak na neho rodič hrdý," povedal som a mierne mnou prešla bolesť, keď som si spomenul na niečo zo svojej minulosti. Veľmi rýchlo som to však potlačil a len sa pozrel na Hanku, aby mi k tomu niečo povedala, na čo som sa jej vlastne pýtal.