Příspěvky uživatele

< návrat zpět

#3
Zeiran sa jej pchal do pozornosti, možno viac ako si bola schopná uvedomiť a pripustiť. Ona nikdy nebola vlčicou, ktorá pozerala na ostatných s akýmsi živočíšnym záujmom, aj keď boli okamihy kedy si náklonnosťou dokázala vydobyť čo chcela. Či už sa jednalo o Morphea alebo Seteka - v tomto momente ale tancovala na tenkom lade, doslova aj metaforicky, Zeiran sa správal akoby bol v nejakom sne. Len ťažko si dokázala vyložiť jeho náklonnosť ako niečo nehrané. Ale napokon, aj ona sama chcela veriť, že...Že. ,,Ah, môžem?" ušknula sa akoby jej v inej príležitosti záležalo na povolení. Alebo len Havrana rešpektovala viac ako by bola ochotná nahla priznať a nechávala mu jeho vlastnú nezávislosť. Trvalo jej niekoľko sekúnd kým sa jej podarilo odtrhnúť oči od tých modrých.
Pomalými krokmi sa presunula k jeho boku, takmer až ako keby sa bála, že ho jej dotyk môže ponoriť späť do bolesti. Ale nakoniec... dovolil jej to. Naklonila hlavu na stranu a vankúšikmi láb mu prešla po pierkach jedného z krídel. Najskôr jemne, napokon ako pochopila, že sú ako tie na skutočných vtákoch, zaborila labu aj o niečo hlbšie. ,,Vieš Havran, s tvojou znalosťou vlkov a mojím postojom by sme mohli byť nezastaviteľný."

#2
Mladá vlčica mohla sledovať jeho pohľad ako cestuje po jej srsti, v tomto momente si nebola príliš istá či je ešte stále zahmlený bolesťou alebo sa tmavý vlk konečne znovu nachádza na ostrovoch spoločne s ňou. Veľmi ju zaujímalo čo sa mu stalo, zvedavosť ale nebolo to jediné čo ju k samcovi ťahalo. Ak sa k nemu doteraz skláňala, v tomto momente sa zložila priamo oproti nemu a hlavu položila na predné laby. Ňufáky len niekoľko centimetrov od seba. Možno pri inej príležitosti by sa nad jeho slovami aj zasmiala, možno dokonca aj pritakala - od čoho nemala príliš ďaleko. Normálne by určite nechcela byť pri Havranovi tak blízko, navzájom sa nemali príliš v láske, minimálne nie po ich poslednom rozhovore, počas ktorého sa nedokázali dohodnúť ani na tom, že sa nedohodnú. ,,Ale Havran, čo ti tie krídla i do hlavy udreli?" naklonila hlavu na stranu, srsť na líci pritlačená k zemi ako pohľadom hľadala jeho oči. ,,Ak túto srandu prežiješ, všetky vlčice ti budú ležať pri nohách," uškrnula sa. Tak ako ona teraz? Možno? ,,Ty Beštia."

#1
Rhysburr by si možno obláčik aj s trblietkami všimla ak by celá jej pozornosť nebola venovaná Havranovi. Tak ako veľmi zaujímavý bol jeho zjav, tak veľmi divný bol taktiež. Možno ak by sa jednalo o niekoho iného, tak by sa ho snáď aj bál, vlčica bola však skôr zvedavá. Vlk pod jej labami sa začal napokon hýbať, aj keď vlčica vedela už predtým, že žije. Rhys sa s k nemu sklonila a s hlavou naklonenou mierne na stranu mu hľadela do tváre, ako sa mu stáčala v bolesti, potom v úľave. Keď sa mu otvorili modré oči, uškrnula sa. Trvalo však ešte niekoľko sekúnd kým ju Havran skutočne videl. Ako prehovoril labou mu prešla o líca až k nosu, rozčesávajúc mu srsť vlastnými pazúrmi. ,,Ale notak-" uškrnula sa. ,,Skutočne?" obočie sa jej nadvihlo. Démonom skutočne ešte nazvaná nebola, aj keď nejako extra jej to nevadilo. Havran ale vyzeral byť viac ako len trochu mimo. ,,Ja v pekle nie som, ale zdá sa, že ty si sa z neho vrátil."

Meno vlka: Lycan
Počet príspevkov: 8
Postavenie: sigma
Povýšenie: //
Funkcia: //
Aktivita pre svorku: narodil sa lol
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry):užíval si pozornosť rodičov a súrodencov!

Jméno vlka: Ahvaryan
Počet postů: 11
Postavení: gamma
Povýšení: -
Funkce: hlavný lovec
Aktivita pro smečku:zúčastnil sa svorkového zrazu zatiaľ čo vyvolal miernu drámu - ale pre dobro zlatej!
Krátké shrnutí (i rychlohry):vyššie

Jméno vlka: Rhysburr
Počet postů: 4
Postavení: sigma
Povýšení: //
Aktivita pro smečku: //
Krátké shrnutí (i rychlohry): Po dlhom čase si užívala prítomnosť rodičov

Les pri Moste >
Zacítiť pach krvi na snehu nebolo nič zložité. Železitá vôňa krvného farbiva sa niesla na kvapôčkach a aj napriek padajúcemu snehu pozornosti Rhysburr utiecť nemohla. Verila svojmu nosu, v tomto momente omnoho viac ako verila svojim očiam. Napokon tmavý vlk na bielom podklade sa dal veľmi jednoducho v obmedzenej viditeľnosti zameniť za obyčajný balvan. Samozrejme ak by ho neprezradil pach. Vlčica pridala do kroku s chvostom výstražne zodvihnutým vo vzduchu zostala neďaleko tmavého vlka, ktorého pomerne rýchlo avšak... jemne naklonila hlavu na stranu a s ušami pevne postavenými vysoko k oblohe urobila zopár váhavých krokov. Nebolo sa čomu čudovať, toto bolo asi po prvý raz čo videla krídla väčšie nech tie najväčšieho havrana akého kedy predtým videla.
Opatrne natiahla laby a pazúrmi prečesala pierka na jednom z krídel, ktoré k nej boli najbližšie. Skutočne vyzerali reálne a dokonca i reálne páchli. Aj keď bola pravda, že v tomto momente asi všetko smrdelo ako Havranova krv. Čo bolo celkom vzhľadom na jeho meno celkom vtipné. A je vôbec ešte živý? ,,Koho si nasral, že si skončil.. takto?" pýtala sa aj keď odpoveď neočakávala. Sklonila sa k jeho hlave aby mu mohla ovoňať nos a popri tom mu svoj vlastný dych vtlačiť do očí. Zdalo sa však že dýcha. Čo v tomto momente nemala tušenia či bolo pre oboch dobre.

Temný les >
Vlčici sa ešte stále klepali laby z prechodu cez most. Už sa videla viackrát natiahnutá kdesi dolu v hlbinách na skalách s lebkou prepolenou na minimálne dve časti zatiaľ čo okolo nej lietali havrany - a že jej tá predstava úplne stačila a nepotrebovala k čomu nič viac pridávať. Ak by sa neovládala možno by sa aj vrhla k zemi aby ju poriadne poobjímala, avšak v tomto momente to i tak bolo úplne jedno, keďže zem pokrývala hrubá vrstva zľadovateného snehu. Zhlboka sa nadýchla, užívala si pocit vlastného dychu kedy sa konečne nedusila každú sekundu čo sa snažila dýchať. Jeden si skutočne uvedomí svoje zdravie skutočne až keď ochorie, inak to asi jednoducho nešlo. Pridala radšej do kroku aby sa na miesto dostala čo najskôr, aj keď sama nemala ako vedieť či tam objaví to čo chcela.
> Krištáľové jazero cez Luku

Kvitnúca lúka >
Aj napriek tomu, že bol les v ktorom sa momentálne Rhysburr pohybovala vždy temný, tentoraz akoby bol ešte temnejší. Obloha nad jej hlavou sa ani poriadne nedala odlíšiť od čiernych konárov a ani tmavé oblaky prelievajúce sa na oblohe sa nedali rozoznať a vlčica sa o to napokon ani nepokúšala. Našťastie sa dokázala pohybovať pomerne dobre aj napriek faktu, že skoro nič nevidela. Oči predátora jej veľmi pomáhali, skutočne jednoducho sa dokázala vyhýbať popadaným vetvám, horšie to bolo ale s hlbokým snehom, ktorého hĺbka sa nedala len tak jednoducho určiť rýchlym pohľadom. Zopár krát sa jej podarilo pekne zapadnúť, výška sa pohybovala okolo jej hrudníka, no to len na miestach kde to bolo skutočne zafúkané. Radšej ani nechcela vedieť ako to bude vyzerať keď príde k mostu. Už teraz sa jej obracal žalúdok.
> Les pri moste cez Most

Tiché útočisko >
Ak bolo niečo čo Rhysburr nenávidela na ich rodičovskom úkryte, rozhodne sa jednalo o fakt, že sa do neho a z neho nedokázala dostať bez toho aby sa namočila. Samozrejme, dala sa použiť mágia alebo niečo podobné, no to bolo dosť veľa práce na to aby jej niečo také vyhovovalo. A pravda bola taká, že to bolo ešte omnoho horšie keď bola všade naokolo zima ako v ruskom filme a ona sa práve vyliečila z pomerne náročnej choroby. A samozrejme, že tomu nepomáhal ani fakt, že sa Rhysburr veľmi rada sťažovala na všetko na čo len mohla. Dúfala, že na ňu zase niečo nesadne, i keď sama by za to labu do ohňa nedala. Musela len dúfať, že sa momentálne pohybovala pod šťastnou hviezdou. Dobre vedela kam má namierené a teda mierila rovno do hôr, ktoré sa vypínali smerom na západ.
> Temný les cez Hraničné pohorie

Matka jej napokon nepovedala nič viac čo by nevedela a tak si mohla len jednoducho položiť hlavu späť na kožušinu a ťažko si povzdychnúť. Keď nič iné, aspoň sa im podarilo po dlhom čase sa stretnúť a to bolo niečo čo sa nedalo ignorovať. ,,Popravde sa už cítim o dosť lepšie," kmytla uchom nad jej slovami. Ani si poriadne neuvedomila, že už vlastne ani nekašle. Dokonca aj keď sa už nadýchla omnoho hlbšie, pľúca sa jej už nezmietali v planej nádeji na kyslík. Možno to nakoniec nebolo ani také zlé ako si mysleli. Alebo len Rhys veľmi rýchlo zabudla ako jej ťažoba dosadala na krk keď sa nedokázala nadýchnuť. ,,By som sa nakoniec asi šla pozrieť za Danom a Dalliusom," narovnala sa a pozrela smerom na vlčicu, už sa chcela začať zberať na laby, no jej odchod bol zastavený len čo sa medzi kameňmi úkrytu objavil otec. Zviezla sa späť na kožušiny, aspoň bude mať možnosť odškrtnúť si návštevu oboch rodičov z to-do listu. ,,Ja som to mala tiež, ale už sa cítim o dosť lepšie," jemne naklonila hlavu na stranu a napokon sa len predsa postavila z kožušín aby uvoľnila otcovi miesto pri matke. A nebodaj aby to zase nedostala. ,,Akurát sme sa bavili o nejakej rastline, možno o nej budeš vedieť viac," kývla hlavou k Avanté, ona o tom vedela rozhodne viac ako Rhys, ktorá sa príliš o rastliny nezaujímala. ,,Sa idem pozrieť po bratoch. Uvidíme sa ešte," kývla im. ,,Ta pri to jazero, kde sme mali vtedy stretávku," žmurkla na nich a potom sa vyparila.
> Kvitnúca lúka cez Tichú zátoku

,,Ah- neviem. Sa s nimi budeš musieť porozprávať ty potom," mykla ramenami nad otázkou ohľadne súrodencov. Pravda bola taká, že Rhysburr ich nevidela pekne dlho, že ani nevedela ako dlho to skutočne bolo. Hlava jej ticho odpočívala na kožušinách keď sa snažila prebrať si to čo jej matka hovorila. Nejaký veľký strach nemala. Nech už matkine slova vyprovokovalo čokoľvek, až teraz si Rhyss začínala skutočne uvedomovať čo to pre ňu znamenalo. Jej budúcnosť a najmä povinnosti. Sklonila uši pri spomienke na rozhovor s Havranom a musela sa uškrnúť. Však ten uvidí, keď sa po čase stanú jej slová pravdivými a bude mať pravdu na a nie on. ,,My traja to zvládneme," povedala napokon, aj keď myšlienka na jej bratov zase až tak silná nebola. Nakoniec sa narovnala, keď jej mama rozpovedala o bylinkách. ,,Možno otec bude vedieť lepšie čo s tým nie?" jemne naklonila hlavu na stranu. ,,On sa vždy hrabal v nejakých rastlinách keď som bola menšia. Možno má niečo čo by nám pomohlo?" smažila sa niečo vymyslieť. Pohľad jej vystrelil smerom do nory, kde boli porozkladané rôzne veci o ktoré sa nikdy predtým moc nezaujímala. ,,Nakoniec všetko môže byť užitočné. Ak nie, tak minimálne ako informácie s ktorými by sa dalo obchodovať."

Allavante sa pýtala na svoju rodinu, presne tak ako by to bolo očakávateľné. Ona sama svojich súrodencov nevidela odkedy ... snáď odkedy boli na zraze ich Spoločenstva? Odvtedy si každý žil svojim životom, Rhyss však už aj celkom chýbala blízkosť niektorých vlkov. Po tom čo sa stretla s tým nepríjemným tmavým vlkom, mala chuť si zase pripomenúť, že tak stratená v tomto svete nie je. A kto je na to lepší než jej vlastný rodičia? Či už to bola vypočítavosť bola otázka pre niekoho iného. ,,Tak to neviem. Dlho som ich nevidela. Ale oni vyzerajú byť... mäkší," odpovedala jednoducho. Aj napriek tomu, že sa s Iridanom a Dalliusom dlho nevideli, od ich detstva sa to s nimi ťahalo. Dall si dal povedať a dokonca sa nemal problém s Rhyss aj pomeriť. Dan na druhú stranu- ,,Prečo by mala byť jeho línia silnejšia ako naša?" zamračila sa na matku. Nerozumela. Rhysburr sa do politiky svoriek a vzťahov medzi vlkmi doteraz veľmi nezaujímala avšak Zeiran v nej skutočne niečo našťartoval, aj keď on sám rozhodne nevedel kam bude smerovať. Možno napokon by sa mohla začať zaujímať o niečo viac a dostať nejaké ďalšie informácie z vlčici čo mala pred sebou. ,,A čo ohľadne tých ďalších?" zaujímala sa. Na správny výber svojho Chaosského mena spokojne pritakala. Na tvár jej naskočil hrdý úsmev. Krvavá jej bolo súdené.

Rhyss nikdy nepatrila k vlkom, ktorý by si práve užívali fyzický kontakt, no ako sa k nej matka zvalila, neprotestovala. Dokonca sa jemne natiahla aby jej urobila lepší priestor vedľa nej. Ak doteraz bola unavená, razom počúvala matku možno až s prehnanou pozornosťou a uši sa jej otáčali tak, aby jej ani jedno z jej tichých slov neuniklo. ,,Ani ja som tu dlho nebola, nemáme si čo vyčítať," vydýchla Rhysburr ticho, snažiac sa nehovoriť príliš aby si zase nevyvolala záchvat kašľa, presne taký akým ju zobudila matka. Nakoniec predsa len museli trpieť rovnakou chorobou. Nakoniec to bolo možno v rodine. Doslova aj metaforicky. Jej ďalšie slová sa jej ale páčilo omnoho viac. Ak sa Allavanté lepšie prizrela, mohla v temnej kutici vidieť na tvári svojej dcéry širší úsmev. ,,Si myslíš, že by som ňou mohla byť?" uškrnula sa a v rýchlosti sa zahmýrila vo svojom lehne. ,,Som aj premýšľala, že aké by mohlo byť moje Chaosské meno," pokračovala s radostným tónom v hlase. ,,Čo by si povedala na - Krvavá?"

Aj keď sa Avanté veľmi snažila dcéru neprebudiť, bolo veľmi jednoduché povedať, že sa jej to nepodarilo. Rhysburr počula jej príchod takmer okamžite - napokon predsa len jediný dôvod prečo sem prišla bolo stretnúť niekoho. Jej spánok bol ľahký už len preto, že jej samej sa nie príliš dobre dýchalo. Na príchod matky však najskôr zareagovala nie príliš nadšene. Predsa len ju zobudila zo spánku, silno pritiahla obočie k očiam a uši sa jej sklonili dozadu. ,,Hum-uh," zavrčala ticho a labami si prekryla hlavu v snahe vrátiť sa späť do sna, ten však bol nenávratne preč a Rhysburr si to veľmi dobre uvedomovala. Ticho teda rozlepila červené zraky a prešla pohľadom po matke. Vychudnutá vlčica tam stále kdesi v tme a dusila sa vlastným kašľom, tak ako to pred pár hodinami robila ona. ,,Nejdeš ku mne?" spýtala sa jej napokon a chvostom ticho zabubnovala o kožušinu na ktorej doteraz spala. Bola dostatočne veľká pre obe, ak nie aj pre ešte ďalších vlkov.