Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Tichá zátoka >
Laby sa jej triasli od chladnej vody v ktorej bola nútená sa vykúpať aby sa dostala domov. V tomto momente si nebola istá, či triaška spôsobená zimou alebo jej vlastným telom bola horšia. Tak či onak, rýchlo sa otriasla a rýchlym krokom pochodovala smerom dnu, do tepla. Alebo teda aspoň väčšieho než bolo vonku. ,,Mama, oco som doma!" preniesla klepajúcim sa hlasom, jej slová však rýchlo skončili v záchvate kašľa. Odpoveď ale neprichádzala a ona si veľmi rýchlo uvedomovala, že ju doma nikto nečaká. Odfrkla si. Aj tak jej na tom nezáležalo. ,,Dallius? Iridan?" okúsila, no uvedomovala si, že si len zbytočne ukrajuje vzduch z pľúc. Uši jej klesli k temenu hlavy a prekrútila očami. No a čo! Nespokojne prepochodovala ku kožušinám pekne upraveným v miestnosti a zvalila sa na ne. Aspoň mala dostatok miesta na to sa rozťahovať po okolí a nemusela do nikoho kopať aby mala životný priestor. Dusivo znovu zakašlala a skrútila sa do klbka. Nos skryla pod chvost a hlasno si povzdychla predtým ako sa niekoľko minút nachádzala kdesi medzi snom a realitou.

Klamala by ak by povedala, že ju posedávanie na pláži bavilo. Jej stav sa nejako extra nezlepšoval, čo bol celkom problém, najmä teda preto, že na mieste ako bolo toto nemala absolútne žiadnu ochranu. Či už od počasia alebo aj od vlkov, ktorý by si ju mohli vybrať za obeť. A že s tým ako sa cítila aj dobrou obeťou bola! Pevne sa nadýchla a bez väčšieho rozmýšľania sa vrhla do vody. Najlepšie bolo ísť na veci po hlave, najmä teda preto, že sa potom aspoň nemala šancu vrátiť späť a rozmýšľať sa ďalej ešte viac. Silno stisla zuby k sebe, chladná slaná voda sa jej však nahrnula do nozdier a bola teda nútená začať dýchať tlamou keď sa nechcela začať rozkašľávať. Bolo však šťastie, že ostrov nebol zase tak ďaleko a keď to Rhysburr dokázala preplávať ako malé šteňa, tak by to mala bez problémov dokázať aj teraz!
>Tiché útočisko

Tesáky >
Aj napriek tomu, že Rhysburr už nejaký čas doma nebola, veľmi dobre vedela, ktorým smerom sa má vydať. Predsa len na ostrove v strede jazera so slanou vodou prežila niekoľko prvých mesiacov svojho života. Vlastne tak dlho až pokým sa celý vrh vĺčat nenaučil poriadne plávať. Ticho kráčala dopredu za nosom a popri tom sa snažila nejako prinútiť dýchať normálne. V krku ju ťahalo akoby sa jej tam zakuklilo hniezdo jazvecov a cítila sa unavená už len pri rýchlejšej chôdzi. Žeby tak rýchlo vyšla z cviku a kondícia sa jej pokazila? Takmer tomu ani nechcela veriť, no rozhodne sa jej to páčilo viac ako keby si mala priznať, že niekde ochorela. Nakoniec zastala pred vodnou hladinou a oči jej plávali k ostrovu. Popravde sa jej vôbec nechcelo pohnúť a pokračovať vo svojej ceste ďalej - ani nie tak kvôli tomu, že nechcela ísť domov, skôr sa len v takomto nepríjemnom počasí nechcela namočiť. A už si ani nebola istá či to plávanie tak ďaleko udýcha.

Reakcia, ktorá sa k nej vrátila od Gabriela ju viac ako len nepotešila. Popravde nečakala, že by jj práve v tomto momente začal mladý odvrkovať a dokonca s ňou nesúhlasiť. Ticho na neho zagánila svojimi krvavo červenými očami a odfrkla si. Takže mala po jedle a teraz už aj po nálade. ,,Ale kam by si sa ponáhľal?" spýtala sa ho nakoniec. Hej, bola na neho mierne nahnevaná, to bola skutočne pravda, avšak ... boli aj iné možnosti ako si nájsť jedlo bez toho aby si musel sám otročiť. ,,Alebo vieš čo? Odprevadím ťa," šťuchla ho labou a ona sama sa postavila na rovné nohy. V skutočnosti ale nemala najmenšej nálady a ani neplánovala mladého niekam vodiť. Nakoniec nebol ďaleko od svojej svorky, nejako sa k nej snáď pris*rie, aj keby sa mal zopár dní túlať po pláňach sám. A nakoniec jej to bolo aj jedno. ,,My ideme," zakričala nakoniec späť na čierneho vlka, čo robil v jaskyni bohyňa-vie-čo a vybrala sa dolu zrázom, ktorým teraz prišli, nečakajúc či ju Gabriel nasleduje alebo nie.
> Tichá zátoka cez Zubriu pláň

Vlčica sledovala ako sa vlk so svojou tmavou srsťou stráca v jaskyňi, ktorá bola minimálne tak tmavá ako by si pamätala. Nech si tam vlk robí čo chce, jej na ňom príliš nezáležalo, predsa len tak isto ako jej po prvý raz nezáležalo ani na Grabrielovi - toho sa však naučila mať rada. Páčilo sa jej, že aj napriek tomu, že si z neho pekne vystrelila si to on vykreslil úplne inak. Chlapi. Otočila sa smerom k nemu a jemne sklonila hlavu. ,,Nie si hladný?" spýtala sa ho a naklonila hlavu mierne na stranu aby si ho lepšie prezrela. Mala ohľadne Gabriela celkom dobré predstavy, možno by jej ani nevadilo ak by jej za chvostom chodil častejšie. ,,Čo keby sme šli všetci šli spolu niečo uloviť, a potom by sme si to nechali len pre seba, hm?" nedvihla obočie a zazubila sa. Mala rada svoje zubaté úsmevy a v tomto momente bola aj rada, že sa konečne nedusila pod svojim vlastným dychom. Bola si takmer istá, že ona sama by lov nezvládla a o Gabrielovi prehnané predstavy nemala.

Gabriel pokladal príliš veľa otázok na to aby sa cítila komfortne. Nechcelo sa jej premýšľať, hlavne teda preto, že s postupujúcou horúčkou sa jej príliš ťažko premýšľalo. Vždy vyblafla to prvé čo ju napadlo a hlavne jej hlas znel čím ďalej tým viac naštvane. ,,Nie, ja som spokojná kde som," odpovedala jednoducho, nech si tí žrúti piesku robia čo chcú, vlčica ich nepovažovala za príliš veľký problém, ktorý by stál za to aby mu venovala pozornosť. Tá svorka, ak sa tak vôbec dokážu nazvať, musela mať problémy sama so sebou. Aj keď možno práve to by bolo celkom zaujímavé, zničiť im život ešte viac ako sa dalo. ,,No, že všade je to rovnaké. Možno majú iné územia, no všade sedí hlava, ktorá nevie čo robí laba," odfrkla si. Rhys ešte stále poriadne nerozumelo tomu čo sa vo svorke deje, aspoň z jej pohľadu to nedávalo zmysel. ,,No ale už dosť tlachania, prišli sme na miesto," začala vychádzať do hôr na miesto , ktoré poznala celkom dobre. Predsa len nebola tu až tak dávno. ,,Pôsobivé," kukla smerom na vlkov. Najmä teda na Kaijiho, však vedela, že Gabriel to tu pozná. ,,A teraz, choď dnu-," popchla tmavého vlk a postavila sa mu za zadok aby mu vyblokovala cestu na odchod. Pozrela smerom k mladšiemu vlkovi aby sa k nej pridal. A potom k nemu pošepkala, ,,Musíme si niečo povedať Gabriel."

Kvitnúca lúka >
Tmavá vlčica sa sústredila na dýchanie a to ako hrozne musela znieť či vyzerať si uvedomila, až keď to vlk napomenul. Zastala a rýchlym pohybom laby si zotrela nos a odkašľala. ,,Som v pohode, okay?!" zavrčala na odpoveď a napla hruď. Chvost držala vyššie a úkosom sledovala vlka, nie ona pomoc skutočne nepotrebovala. Bola v pohode a dokázala sa o seba postarať sama. Bola pravda ale, že bola celkom rada, že sa na nejaký čas zastavili a ona sa mohla poriadne nadýchať. ,,Je tu zopár svoriek, Zlatá neďaleko odtiaľto," kývla smerom na Zlatý les čo bol neďaleko od nich. ,,Potom jedna na ďalších ostrovoch, niekde hlboko v lesoch, no neviem presne kde," a keby aj vedela, nebola si úplne istá či a čo im chcela povedať že vie. Nikdy nemohla vedieť čo všetko môže byť požité proti nej. ,,Jedna v horách odkiaľ sme prišli a nejaký blázni vraj žijú na púšti," pokrútila hlavou. Bude sa musieť popýtať otca či mami, pravda bola, že posledný rok sa po ostrovoch pohybovala akoby bola slepá a skôr len hľadala niečo čo by ju zabavilo. Mala by začať byť svojmu spoločenstvu užitočnejšia keď už ho chcela nejako meniť. Pomaly sa rozkráčala smerom do hôr kde mali namierené. ,,Vyberajte čo chcete, aj tak je to všetko na jedno kopyto."
> Snežné tesáky

Gabriel bol rýchly a rovnako rýchlo sa chytil aj jej slov, ktorými im obom predstrkovala čo chce ísť robiť. Na mladého vlka sa mohla spoľahnúť, lebo dobre vedela, že je za každú hovadinu a príliš nad tým rozmýšľať nebude. Čo bolo pre ňu omnoho jednoduchšie na manipuláciu. Na druhej strane tmavý vlk príliš nadšený nebol a vlčica to na ňom videla. Tlak spoločnosti ale bol dostatočný na to aby ho rozhýbal a ona si napokon predsa len mohla užiť trochu naježenej srsti a snáď aj nejakých nadávok. Také bolo najlepšie! ,,Ciel bol nenechať sa premeniť, samozrejme," upresnila Rhysburr vlkovi, ktorý snáď poriadne nechápal zásady prežitia - to ale vôbec nevadilo! V hlave už začala splietať plán, ktorým by s Gabrielom od vlka niečo získali, no hlavná bola otázka čo potrebovali? A ak to nebolo nič, ako to mohli zmeniť? Tmavá vlčica pridala do poklusu, no netrvalo dlho aby sa jej zahltal nos a musela dýchať s otvorenou tlamou. Nepáčilo sa jej to, tak čas od času zadržala dych a skúšala nedusiť. ,,Ja som Rhysburr," zakašľala pomedzi rečou. ,,Gabriel! Čo by si povedal na to ak by Keiji skúsil preukázať odvahu presne tak ako si to urobil ty?" zakričala dopredu na šteňa, ktoré nadšene bežalo pred nimi a snažila sa ho dohnať, zatiaľ čo sa snažila vyzerať akoby sa nesnažila. Náročné. Chcela vo vlkovi vyvolať neistotu v tom čo má prísť, to presne pomáhalo k vybudovaniu napätia.
> Zubria pláň cez Tichú zátoku

Gabriel akoby rozprával úplne iný príbeh aký ona zažila, no v tomto momente nebola v rozpoložení kedy by mu chcela oponovať. Každopádne to na ňu vrhalo dobré svetlo, čo bolo skutočne niečo čo sa jej pozdávalo. Malý ohník v jej hrudi sa razom rozhorel o niečo silnejšie a iskričky v očiach zahaľovali jej zrak. ,,Keby si chcel, môžeme ti ho ukázať a ty sám si skúsiš aké to môže byť," jednou z predných láb sa dotkla hrude tmavého vlka, ktorého meno nepoznal a na ktorom jej koniec koncov ani príliš nezáležalo. Chcela sa len zabaviť. Viac menej. ,,Keď to dokázal taký krpec ako je Gabriel, nechal by si sa zahanbiť?" pýtala sa a labou ukázala na mladého vlka, ktorý bol už síce pomerne veľký, no stále na ňom bolo akosi poznať, že sa nejedná o dospelého vlka. Nakoniec ani ona ešte neprekročila hranicu dvoch rokov, no ona bude naberať už len na mohutnosti. ,,Dosť už o Chaose," odsekla to vlčica nakoniec. Nejako sa jej nechcelo rozoberať svorku s vlkom, ktorého ani len nepoznala. A navyše šteňaťom zo Zlatej. Mladý mohol byť ešte vcelku nebezpečný. ,,Chaos to bude, keď vám obom zakrútim chvostami," zavrčala a cvakla ušami. Toto bude ešte zaujímavé. ,,Tak teda za drakom?"

Vla z nej bolo nadšená a ona si v tomto momente až priveľmi uvedomovala ako dobre jej to robilo. Na tvár sa jej pomaly vkradal úsmev a pomaly ale.isto jej naskakovali iskricky do očí. Skutočne! Na čo im bol ochranca keď to dokázala ona sama a najmä by zlyzla všetky smotanu. Nevoňala sa a vypla hruď. ,,Tak sa potom nebojte, slečna Rhyss vás ochráni. Oboch," uškrnula sa na nich a položila na tmavého vlka aby sa pred ním ukázala. Uznanie jej skutočne sedelo a od starších vlkov si ho vážila ešte viac. Vážila... Alebo sa jej skor najviac páčilo. Morpheus bol na to perfektný,úplne da do nej zamiloval len po troch slovách a urobil by všetko.co.jej videl na očiach. ,,Sa o tom porozprávame," upozornila vlca a štuchla ho pod rebrá. ,,No povedz skor vlkovi o tom drakovi. Ale mal tesaky!

Rhysburr by klamala alk by povedala, že ju reakcia vĺčaťa prekvapila. Uši držala pevne nastražené s pohľadom pripnutým k nemu akoby neverila vlastným očiam. dokonca okolo nej poskakoval akoby sa mu výlet do hôr páčil. Nevidela ani jeden z dôvodnou prečo sa jej Gabriel nebojí, alebo sa aspoň pod jej prítomnosťou neježí. Nakoniec možno drak nebol až takým veľkým problémom pre šteňaciu fantáziu ako by si mohla myslieť. Alebo ho prítomnosť ďalšieho vlka upokojovala,. Aj to bola možnosť. Tmavá vlčica teda pretla tretieho pohľadom a podvihla hlavu. ,,A ty si?" spýtala sa, no úroveň jej záujmu bola otázna. Gabriel ho ale stihol predbehnúť a vykecával veci, ktoré by možno ani nemusel. ,,Bojovník, hmm?" pozrela na neho a premerala si jeho tmavú srsť. Vyzeral ...normálne. Nakoniec si položila labu na hruď. ,,Tak to ma potom teší, že nás tu má taký silný vlk ochraňovať," sklonila uši k lebke a uškrnula sa. V hlase jej hrala mierna irónia, no nič čo by bolo príliš cítiť. Nakoniec zazrela na šteňa. ,,A nehovoril ti, že nie je vhodné to vešať každému na ňufák?" spýtala sa károvo a pridala si ďalšiu úlohu do svojho zoznamu v mysli čo musí pri stretnutí sa s rodinou vybaviť. Nakopať zadok Iridanovi a spýtať sa otca čo to má sakra znamenať.

Hraničné pohorie >
Nemala najmenšieho tušenia ako sa dostala dole z hôr, no nakoniec bola veľmi rada, že sa jej to podarilo. V krku ju škriabalo a mala dojem akoby jej za tých niekoľko hodín stihol chladný vzduch úplne doškriabať hrdlo. Hlavu držala sklonenú a dýchala mierne prerývane. Nič však čo by sa nedalo zakryť, keď jej pohľad padol na dvoch vlkov premávajúcich sa po lúke bez nejakého značného cieľa. Narovnala sa a ihneď ako v menšom vlkovi spoznala Gabriela, uškrnula sa. Tak nakoniec ešte môže byť trochu zábavy kým sa jej podarí dotrepať svoj zadok domov a vyžrať otcovi špajzku s bylinkami. ,,No ale," priklusala k nim snažiac sa nefunieť ako starý tuberák. Tmavého vlka nepoznala, no jeho srsť pripomínala v určitých aspektoch nebo. Pochybovala, že by boli s Gabrielom nejaká rodina, takže sa jeho prílišnej ochrany báť nemusela. Premerala si ho pohľadom, no zubatý úsmev aj slová venovala Gabrielovi. ,,Tak ten drak ťa nakoniec nezožral?"

Temný les >
Nebo nad nimi sa otvorilo a oni mohli konečne pohliadnuť kam smerovali. Tmavá vlčica vedela, že jej skutočný cieľ sa nachádza až ďaleko za strmými zrázmi, no nejako sa nechcela opúšťať. Cítila sa pomerne unavene a rozhodne sa jej nechcelo liezť kdesi kam nemusela. No iné možnosť nemala ak sa chcela vrátiť do rodnej nory v ktorej už tak dlho nebola. ,,Narodila som sa tu, celé ostrovy sú môj domov," odpovedala mu na otázku a hlasno sa nadýchla. Nedýchalo sa jej príliš dobre, no to by nebola ona ak by každú slabosť zahnala do kúta, len aby ju nikto nevidel. Sama si mohla neskôr lízať rany, no pred ostatnými musela pôsobiť nedotknuto. ,,Chodím kde chcem, spím kde chcem-" zastala pri jednom z kameňov a pozrela na tmavého vlka. ,,Som s kým chcem," uškrnula sa na neho. ,,Ako som sľúbila, tuna nájdeš množstvo úkrytov. To ale už zvládneš aj sám. Si dosť veľký," jemne naklonila hlavu na stranu a vybrala sa po ceste smerom k vrcholom hôr, kde sa nachádzali množstvá chodníčkov či už od jeleňov alebo od vlkov, ktorý tieto miesta často prekračovali.
> Kvetinová lúka

Most >
,,Už sme skoro tam," odpvedala mu ako ho prevádzala pomedzi stromy. Aj keď pravda možno bola taká, že keby sa jej stratil medzi hrubými stromami v temnote lesa , možno by ho ani nehľadala. Akonáhle ale zachytila pach ďalších vlkov, pridala do kroku. Na tomto mieste nechcela zatiaľ stretnúť nikoho, ešte stále musela Setekovi ukázať o nebezpečné miesto ktoré chcel vidieť. ,,Vidíš tam tie hory za lesom? Tam ideme," pýtala sa ho, keď kde tu medzi konármi, ktoré už listy príliš nezatieňovali vyskočili hory. Jednalo sa len o malé obrázky, kedy mohli ich oči zachytiť len na pár sekúnd. Až v tomto okamihu si uvedomila, ako zle sa jej kráča a svaly ju začínajú bolieť. Zaťala ale zuby a klusala dopredu. ,,Je tam veľa popadaného kamenia a zrázov, ako malá som sa tam čas od času hrávala," vravela mu. Či to ale bola pravda bola otázka na niekoho úplne iného. Rhyss si z neho mohla robiť totálnu srandu alebo vykladať všetky karty na stôl.
> Hraničné pohorie

Vlk nebol príliš nadšený z ich vzájomnej spoločnosti a ona sa mu ani nečudovala. S jeho názormi na svet by to rozhodne nebolo niečo nové - ona ale nejako na názory druhých vlkov nedávala, takže jej nálada sa nijako nezmenila, nech by sa Setek hodil aj na zem. Čo by bolo trápne pre jeho ego, ale nech si robí čo chce! Na prvý pohľad bolo vidno, že príliš nadšený z jej návrhu aby išiel prvý s čím ona úplne počítala. Rada privádzala vlkov do nepríjemných situácií, ešte ale musela nabrať viac sily aby mohla svoje nepríjemnosti posunúť na ďalší level. ,,Si veľmi šikovný!" smiala sa za ním ako ona sama pokladala prvú z predných láb na povrazový rebrík. Ten sa po nimi nepríjemne rozkmital a srdce jej samotnej sa spustilo do vojny. Hĺbka bola určite vysoká, no ona kvôli hmle naspodok priepasti nevidela. Ktovie či nakoniec nebola hlboká len meter či dva. ,,Ale nám to pekne ide!"
> Temný les