Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vlk ju opustil a ona si odfrkla. Možno ak by mohla, tak by si aj odpľula, no na to nemala. Celá konverzácie čo prebehla sa jej vôbec nepáčila, tmavý vlk sa jej kedysi páčil, dokonca sa jej po prvý raz zdal byť ohromne kúl - aký bol macatý, tmavý a vyspelí. No teraz sa z neho stala tekutá bábovka na ktorej sa dalo pozerať len na srsť. Jediné čo vedela bolo, že sa musí ísť pozrieť na Dalliusa, ktorý mal vymetené všetky mozgové bunky ešte viac ako Havran. Nemala ale najmenšieho tušenia, ktorým smerom sa vybrať. Snáď sa mala samca spýtať kde ho videl naposledy, no teraz sa jej za ním rozhodne znovu behať nechcelo. Miesto toho sa postavila na laby a odišla presne opačným smerom akým išiel Havran. Nech už sa dostane kamkoľvek.
> Roklina cez Katakomby

Rhyss zas a znovu zatla zuby ako jej uši nadskočili pri jeho slovách. Ak by mohla, v tomto momente by ho pohľadom radšej prepálila, no miesto toho ohrnula nosom a pozrela kdesi inde. Kamkoľvek. ,,Otec niečo urobí. Možno si len potreboval premyslieť ďalší postup," odfúkla si a pokračovala vo svojom pozorovaní všetkého čo bolo absolútne nezaujímavé, len aby sa nemusela pozerať na tmavého vlka. Hlavu však držala hore, ani len nepomyslela na to, že by ju sklonila. Na danú tému už ale nehovoril vôbec nič. ,,Nie som hlúpa. Na Spoločenstve mi záleží a postarám sa o to aby prosperovalo," zavrčala cez zuby a Havran v jej hlase mohol skutočne počuť, že to myslí vážne. Možno jej na Spoločenstve záležalo až príliš, to bol ale rozhovor na iné večery. ,,Trénujem," odpovedala jednoducho.

Rhysburr pevne stiskla zuby až do okamihu kedy jej do sánky vystrelila do sánky. Bože jak ju rozčuľoval! Hádzať hrach na stenu, ak by vôbec vedela čo niečo také je. Ona sama sa pokladala za vlka, čo sa dokázal dobre ovláda, no bola ešte mladá a stále verila, že je kráľovnou celého sveta. Alebo to možno bolo len jej povahou a nikdy sa to nezlepší, kto mohol vedieť. Výsostne prevrátila očami, tak ako to robila často. Možno až príliš často. ,,Vlci majú robiť to čo sa im povie. Na to sú tu vodcovia," ohrnula nosom. Chodenie okolo horúcej kaše alebo zaoberanie sa s niekým v rukavičkách sa jej nepozdávalo. Ona potrebovala mať plnú moc a vlkov, ktorý vedeli kde je ich miesto. A to miesto bolo pod ňou. ,,Som zvedavá čo na to povie otec. A hlavne - mama," Rhyss si želala aby bola malou muškou na stene keď sa o tom budú rozprávať. U otca by si reakciu aj predstaviť vedela, no mama bolo niečo iné. Možno by sa k nemu ale mala ona dostať prvá. ,,A ak on nebude vedieť čo ma robiť, ja mu dám návod."

Téma Iridan odišla tak rýchlo ako prišla a tým pádom nezostalo Rhyss nič iné ako len jej myšlienky. Potrebovala ho nájsť čo najskôr aby z neho mohla vytiahnuť čo najviac informácií a zistiť ako svoj vzťah s vlčicou myslí. Možno bude nakoniec prekvapená a skutočne sa bude jednať len o zisťovanie informácií - niekde v hĺbke duši ale vedela, že tomu tak nebolo a mala len zbytočná nádeje, ktorá sa určite nenaplnia. Odfrkla si. Vlk vedľa nej sa staval do pozície, ktorá sa jej nepáčila a ani spôsob akým rozprával. Keby boli mláďatá v rovnakom veku určite by mu strčila hlavu do snehu. Alebo by umrela pri tom ako sa o to pokúšala. ,,Spoločenstvo musí byť založené na dôvere, presne ako si vravel," prehrýzla svoju hrdosť, ktorá jej vravela aby odkráčala a preglgla guču hnevu čo jej navierala v hrdle. Bolo ale trochu počuť v jej hlase, ktorý sa snažila ovládať. ,,Ako ale môžeš dôverovať niekomu koho nepoznáš? Nakoniec zistíš, že môžeš dôverovať len sebe," zhlboka sa nadýchla. ,,Nemôže byť na ramenách jedného vlka aby udržiaval svorku informovanú," pozrela na Zeirana. Kto iný sa zaujímal? ,,Mali by sme sa stretávať častejšie,"

Iridan bol vždy pomerne emotívnym vlkom, od malička akoby ani nebol ich súrodencom, Rhyss by až verila, že nebol ich. S Dalliusom si rozumela omnoho viac, najmä keď nikdy neváhal odpovedať kladne na jej súboje, ktoré sa snažila s ním začať. Ten bol super. Preto sa ani nečudovala, že Iridan bol ten, ktorý plakal nad nedobrými vzťahmi so súrodencami. Ďalšiu vetu ale už vôbec nečakala, ako sa snažila zakryť prekvapenie, krvavé oči sa jej rozšírili a dokonca jej aj sánka sadla na tvári o niečo hlbšie. ,,Čo prosím?" klepla zubami a pozrela na Havrana akoby očakávala, že sa teraz rozosmeje nad tým ako veľmi ju nachytal. Neočakávala, že by Iridan za svojim vzťahom s vlčicou zo Zlatej zamýšľal niečo ako... zisťovanie informácií. Zamračila sa. Ty kokos. ,,Na čo si ma hľadal?" spýtala sa napokon, keď sa jej podarilo usporiadať myšlienky. Musí nájsť Iridana. Okamžite. ,,JA viem," zarazila ho niekde v strede jeho predslovu. Na čele jej navrela vráska, nemala rada ak ju niekto poučoval. ,,Len vravím, že to môže fungovať aj inak. A lepšie. Takto to vyzerá akoby niekto chcel aby mu to odpadlo čo najskôr od láb," zavrčala a prekrútila očami. O čo mu ide? Prečo sa zastáva tak zastaraného systému? Čo nevidí že poriadnej kontroly- ,,Hej, vieš čo dobre. Nepotepujem aby mi tu niekto robil prednášky," postavila sa teatrálne na laby.

,,Ah samozrejme. Havran," prikývla na jeho slová. Nespomínala si už či jej to vravel aj predtým alebo to len úplne vypustila z hlavy ako smrť. Nech to už ale bolo akokoľvek, teraz vedela ako ho má oslovovať aj keď vedela, čo to znamená. Samozrejme otec a matka jej vysvetlili ako to vo Spoločenstve funguje, vedela teda, že Havran bol na vyššom postavení ako bola ona. Dobre pre neho. Ako decko jednej z prvých álf si to zaslúžil. Rovnako ako ona. Ono to príde. ,,Jasné, matka toho mala v poslednej dobe veľa," pritakala s nadvihnutým obočím a veľmi sa snažila aby neprekrútila očami. Dobre vedela, že na tom bola mala nejaký čas zle, no z nejakého dôvodu ... Mala by si ísť potom pozrieť domov. ,,Som zvedavá čo sa zmenilo, lebo nebudem klamať, niekedy je fakt ťažké naraziť na niekoho zo svorky," zavrčala. Ani si nepamätala kedy naposledy niekoho videla. Bol to jej otec? To by bolo najpravdepodobnejšie. ,,Hlavne keď ani nevieš kto v nej je. Keby môžem tak hneď by som pomenila."

Pomalu chôdzu vystredal poklus, aby sa k vlkovi dostala rýchlejšie. Bola rada, že konečne stretla niekoho zo svorky ku ktorej patrila aj keď ona sama sa už začínala cítiť akoby nepatrila nikam. Nech to už ale bolo akokoľvek, stále si veľmi dobre pamätala na stretnutie ku ktorému ju a aj jej súrodencov zobral otec. Bolo to neďaleko, preve okolo jazera a vodopádov prechádzali, následne sa v ňom Dallius nie príliš nadšene okúpal. Uškrnula sa, to bolo časy! ,,Správne. A ty si Zeiran, nie?" zahrabala v spomienkach aj keď sa po prvý raz stretli, ona bola veľmi mladá. Ešte sa jej laby len predlžovali do finálnej výšky, ktorú teraz už mala. Už bola skutočne veľká, aj keď ešte stále mláďa. ,,Však už to aj bolo snáď rok kedy sa spoločenstvo naposledy stretlo. Malo by sa to zmeniť," sadla si neďaleko neho a hlavu otočila k tmavemu vlkovi. ,,Prišiel si tu len tak alebo sa niečo chystá? Spomínam si že stretnutie bolo práve niekde tu."

Vodopády, ktoré vládli tomuto miestu zožrali všetky zvuky, ktoré by mohli prezradiť prítomnosť vlka, ktorý prechádzal z temnoty katakomb do svetla. To bol teda jeden z hlavných dôvodov prečo si ani jeden z nich neuvedomoval, že na území sa nenachádza sám - Rhysburr skrytá vo vysokej tráve, ktorá počas leta narástla a nikto ju nespásol. Zem však bola chladná, či už to bolo kvôli zmenenému počasiu prezrádzajúcemu príchod jesene, alebo bola len jednoducho nasiaknutá vodou z vodopádov. Napokon sa narovnala späť na laby a hlava jej vyskočila nad úroveň stebiel. Takmer až rozospato prechádzala pohľadom po okolí a keby sa na Zeiranovej srsti nenachádzali modré znaky, snáď by ho aj prehliadla a jeho zjav pripísala kameňu. Zažmurkala a napokon sa otriasla od trávy, ktorá sa jej eventuálne nachytala na srsť. Už nemusela vyzerať ako úplný bezďák. ,,My sme sa už dlho nevideli!" ohlásila svoju prítomnosť a rozišla sa smerom k Zeiranovi. Skutočne, odkedy sa spolu stretli po prvý raz ani sa nevideli.

Krištáľové jazero >
Vlčica sa zviezla na zem neďaleko vody a skutočne si užívala šedý šum, ktorý jej robil dobre. Pravidelný zvuk rozlievajúci sa po priľahlých územiach bol akýsi upokojujúci a napĺňal jej telo vibráciami, ktoré vnímala snáď už aj v kostiach. Najradšej by sa natiahla vo svojej plnej dĺžke na zem a rozliala sa ako voda neďaleko jej láb, no... niečo ju držalo. Neexistujúce lano, ktoré ju zväzovalo a diktovalo čo môže a nemôže robiť, ako sa má správať a ako zase nie. Na čele jej navrela vráska. Kašlať čo si všetci myslia! Zavrčala sama na seba a so spokojným povzdychom sa zvalila na zem. A skutočne! nech si všetci myslia čo chcú. Jej bok ihneď ako sa dotkla zeme pocítil chlad zeme napitej vodou odfrkujúcej z Nerovych vodopádov.

Ovocný lesík >
Rhysburr sa obzerala smerom odkiaľ prišla, najmä teda z dôodu aby sa presvedčila, že ju vlk skutočne nesleduje. Nie žeby sa bála jeho prítomnosti, no nerozlúčili sa práve v najlepšom a mladá vlčica vedela ako byť ostražitá. Starostlivá úzkosť otca sa jej zahniezdila kdesi hlboko bo hlavy kde sa raz za čas vynorila na povrch a ona s ňou musela bojovať aby sa skryla späť do diery do ktorej patrila. Odfrkla si, nemala rada podobné pocity, najradšej by ich vymazala z povrchu zemského. Razom zastavila a zhlboka sa nadýchla - robila presne to čo vedela aby sa mierne upokojila a ďalej mohla pokračovať tak isto ako doteraz. Namieriť si to k vodopádom nebolo vôbec ťažké, predsa len ich prítomnosť bola prezrádzaná hukotom, čo mohol byť zároveň príjemný ako aj desivý. Rhyss sa potichu k nemu vybrala, stále sa snažiac dýchať čo najpokojnejšie.Však sa predsa len nič nedeje.
> Nerove vodopády

Ozveny lásky - koniec
Tmavej vlčici sa podarilo vlka namotať presne tak ako chcela, a aj keď dobre vedela, že príde rana, určite sa jej nechcela nijakým spôsobom vyhnúť. Jemne naklonila hlavu na stranu a čakala dlhé sekundy aby vlka čo najviac vytrápila. Nech už sa malo diať čokoľvek, jej to bolo jedno - keďže všetko čo sa doteraz stalo bola z jej strany len obyčajná pretvárka. Pretvárka na získanie potravy a zábavy na večer, ktorá jej chýbala. Aspoň si nudou nemusela zhrýzať špičky uší, miesto toho si zo sivého vlka robila bábiku, ktorá urobila všetko čo chcela vždy keď sa jej podarilo použiť tie správne slová. A že sa jej ich darilo nájsť! Naklonila sa k vlkovi aby mu mohla svoje lová preniesť do uška. *(//Preklad po príspevkom, sa mi to nepáčilo ako to vyzerá, pardon.) ,,This could never be - You're not the type for me," zašepkala, no v hlase jej hrala nôta, ktorá sa niesla lesíkom a rovnako tak aj lúkou na ktorých rozhraní spoločne teraz stáli. ,,And there's not a spark in sight - What a waste of a lovely night," venovala mu ďalšie zatiahnuté slová v jej pokuse o spev a popri tom sa od neho odtiahla. Bola najedená, zabavené a teraz jej už nič nebránilo aby si našla na prácu zase niečo lepšie, keďže pravda bola taká, že mladá vlčica pri ničom príliš dlho nevydržala. Bez toho aby Morpheovi venovala ďalšie slová, otočila sa a odišla.
> Krištáľové jazero cez Luku
*Nikdy sa to nestane, nie si môj typ. Neiskrí to medzi nami, plytvanie krásneho večera.

,,No vidíš aký si šikovný!" smiala sa na ňom a vlastne aj na sebe, ako sa pri pokusoch o tanec máchali vo vzduchu ako ryby na pláži. Nech už museli vyzerať z pohľadu pozorovateľa akokoľvek vtipne, oni dvaja - alebo minimálne Rhys si ich aktivitu užívala a neplánovala až tak skoro končiť. Klamala by ak by povedala, že si uvedomovala ako dlho spoločne dvíhali laby do vzduchu. Ak by to bolo u vlkov možné, snáď by sa aj spotila a na čele by sa jej leskli kvapky potu. ,,Vieš čo, nakoniec to bol skutočne pekný večer," zastala nakoniec na mieste a hlasno dýchala. Potrebovala chytiť dych ešte predtým ako mu odovzdá veľmi dôležitú správu, ktorá sa jej vytvárala v hlave. Heh, toto sa mu bude páčiť. ,,Musím ti ale ešte niečo povedať, dobre?" spýtala sa ho, aj keď pravda bola taká, že by mu to povedala aj keby nesúhlasil.

,,Keď som bola menšia, tak som raz lietala. Bola to sranda, nebudem klamať," odpovedala. Jeho otázka ju veľmi rýchlo vrátila do minulosti k bielej vlčici s ktorou skotačili v jednej z jaskýň. V ktorej sa teraz kdesi skrúca Gabriel, ktorého tam nechala v pevnej viere, že sa mu práve podarilo premeniť na kameň. Ah, deň by nemohol byť lepší. Zatiaľ čo premýšľala nie len nad vzdialenou minulosťou celou svojou váhou sa zaprela Morpheovi do ramena aby sa začali mierne otáčať, popri tom stále dávala laby hore, vo zvláštnej snahe napodobniť konskú drezúru, ak by teda vôbec vedela čo to je. ,,Ide ti to veľmi dobre, teraz len trochu musíme zrýchliť," uškrnula sa a viedla ho ďalej od stromov, aby sa ani jeden z nich prípadne neobúchal alebo nestratil rovnováhu. Morpheus bol učenlivý, bolo to na ňom vidieť - ešte chvíľku a možno sa vrátia späť ku svojmu odpočúvaniu.

Pozorne vlka sledovala ako sa k nej nesmelo pridáva a užívala si jeho nesmelosť. Dobre sa jej na neho pozeralo, klamala by ak povedala, že nie. Rovnako tak, ak nie ešte aj o niečo viac, sa jej páčilo, že zas a znova mala nad ním na vrch - mať moc bolo niečo po čom mladá vlčica prahla a ihneď ako sa dostala ku zdroju, nedokázala prestať piť. Len nech sa do nej jeho oči vpíjajú, len nech jej robí všetko čo uvidí na perách, ona protestovať nebude. ,,Nebude problém," upozornila ho, a netrvalo dlho kým sa k nemu zase priblížila aby mu svojou labou nadvihla tú jeho zo zeme. Najskôr sa museli nejako rozhýbať, no to by nemal byť žiaden problém. Vankúšikmi laby mu prešla od lakťa až po dlaň a potom sa stočila smerom k nemu, aby sa ich srsť na bokoch preplietla. ,,Ide hlavne o to aby si dával nohy dosť hore, ak to urobíš dobre, z diaľky to niekedy môže vyzerať ako by si lietal," uškrnula na a svoju prednú labu vystrela dopredu, aby mohol opakovať čo vidí.

Takmer sa až zapýrila, keď jej vlk ustedroval tak milé slová ako doteraz. Takáto pozornosť sa jej veľmi páčila a najmä ak bola od celkom pohladneho chlapíka. Nakoniec, kedy inokedy by dostala jedlo len tak za nič? Možno by mala používať svoje ženské zbrane častejšie ako tomu bolo doteraz. Oblizla si tlamu z ktorej jej kvapka krvi a pozrela na vlka. Morpheus sa tiež pohostil, čo bolo super. Niekoľko minút prešlo s tichu, zatiaľ čo sa obaja určite rozpíjali v atmosfére..Napokon miesto toho aby sa ponúkla ďalej a naplnila si žalúdok na prasknutie, postavila sa a podišla tak aby vlkovi smerovala k tvári. Jednou z predných láb mu prešla po brade a uškrnula sa. ,,Už si niekedy tancoval pred západom slnka?" vyzvala ho so šibalským úsmevom na tvári a odtiahla sa. Urobila zopár cúvavých krokov a uklonila sa, pričom jednu z presných láb držala vo vzduchu pod telom. ,,Smiem prosiť?"