Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Ihneď ako zatvorila oči, svet naokolo nej sa ponoril do temnoty, presne tam ako to má byť. Najskôr si myslela, že darom vlka bude jedlo, no keď ho počula presúvať sa ku nej, v špičke ucha jej mierne trhlo. Prvá reakcia bola taká, že chcela očí okamžite otvoriť, no nakoniec sa premohla a obočie stiahla takmer až ku koreňu nosa. Alebo sa o to aspoň snažila. Takže až nedýchala keď ucítila, že jej niečo dáva k uchu, až takmer zalapala po vzduchu. ,,To je fakt pre mňa?" spýtala sa aj keď odpoveď jej bola už dávno známa. ,,Budem si ju teda opatrovať," odpovedala a popri tom bojovala s chuťou si labou prejsť po čele. Vlk sa už od pohľadu zdal byť nervózny a Rhyss by klamala ak by povedala, že si to neužíva. Jemne zamávala labouaby si ľahol neďaleko nej a upokojil sa. Alebo nakoniec možno chcela presný opak. ,,Kľudne si daj, však je dosť veľký pre nás oboch. Ale si sa vyšvihol!" pochválila ho a na tvári jej hral snáď až šibalský úsmev. Napokon sa naklonila dopredu a kus mäsa si odhryzla. Dosť na to aby sa jej krv dostala na bradu.

Mladá vlčica vytrvalo čakala na vlka s ktorým strávila posledné hodiny. Snažila sa pôsobiť nezaujato, no pravda bola taká, že jej myklo.uchom vždy keď zapojila akýkoľvek zvuk prichádzajúci z lesa za jej chrbtom. Dobré vedela, že lov musí trvať nejaký čas, no už sa tešila na scenériu, ktorá sa pre snímok za pár chvíľu otvorí - a spoločne s jedlom tak vytvorí snáď jeden z najviac nezabudnuteľných večerov, ktoré vlčica doteraz zažila. A nie že by takých bolo nejako extra vela v jej krátkom doterajšom živote. Vlka prezradil až pach krvi. Ostrá zelezita vôňa bola len ťažko prehliadnutelná na mieste de to voňalo sladko po jesennou ovocí ležiacom na zemi. Otočila sa teda smerom, ktorým prichádzal, no to už dostala inštrukcie čo má robiť. S nadvihnutym obočím sa zachichotala, no nakoniec oči so spokojným povzdychomm zavrela. Nechala ho robiť čo uzná za vhodné a ona mu v tom nehodlá brániť. ,,Sú zatvorené!" upozornila ho.

Rhysburr privrela oči a prikývla. Dobre - mali to super naplánované. Morpheus sa postará o mäsové jedlo, ona na druhú stranu pozbiera jablká, ktoré sa rozhodne k mäsu hodiť budú. Popri tom sa poobzerá po okolí aby našla miesto kde by sa mohli uložiť. Spokojne si povzdychla a poobzerala sa, ešte predtým ako sa pobrala prechádzať medzi stromy. ,,Dobre poďme na to," povedala vlkovi a nechala ho robiť to čo uzná za vhodné. Predsa len sa ponúkol, že niečo pre nich uloví a tým pádom určite vedel ako to urobiť. Rhysburr sa do jeho akcií už ďalej motať nebude. Miesto toho sa pobrala po svojom a s ušami pevne nastraženými hľadala jabĺčka, ktoré by neboli ani moc tvrdé ani moc mäkké. Keď také našla, chytila ho za stopku a uložila na kôpku. Následne nasledoval lov po mieste na ležanie, ktoré našla na kraji lesíka neďaleko Luky. Nakoniec preniesla nájdené jablká tam a spokojne uložená pod stromom čakala na Morphea.

,,Hm- pozívaš ma?" jemne naklonila hlavu na stranu a oči vytočila smerok k oblohe ako by sa snažila premýšľať čo presne chce a môže si dovoliť povedať. Čo samozrejme v tomt okamihu bolo úplne všetko, najmä teda z dôvodu, že hranice mladej vlčici nehovorili skoro nič. Otázkou lebo bolo či sa jednalo o charakteristickú črtu jej povahy alebo to bolo viac spôsobené vekom v ktorom sa nachádzala. ,,Ak sa ti chce, môžeš niečo uloviť a ja zatiaľ nachystám jablká," navrhla zamyslene. Mäso by sa hodilo, niečo príjemne teplé do žalúdka by sa zanedbávať nemalo. A najmä ak sa vlk ponúkol sám...,A vyberiem aj nejaké zaujímavé miesto kde budeme mať dobrý výhľad na oblohu, pokračovala ďalej popri tom ako sa začala rozhliadať naokolo a aby našla to najlepšie miesto. Pravda však bola taká, že by sa im najlepšie oplatilo ak by sa vrátili ku hranici lesa a na oblohu pozerali ponad pláne trávnatej Luky. Však sa ešte uvidí.

Rhys si jeho nadšenia všimla takmer okamžite, úsmev jej určite z úst nezmizol, možno dokonca ešte viac narástol. Bola rada, že sa vlk pri nej cítil dobre, rovnako tak ako sa cítila dobre ona pri ňom - nech to už ale bolo čímkoľvek, vlkov záujem jej rozhodne pomáhal v raste jej ega, ktoré už teraz bolo veľmi vysoké. ešte takých pekných pár vlkov a možno by sa na ostatných pozerala spomedzi oblakov. Ako sa začali premávať medzi stromami, dávala si pozor ako pred seba kladie laby a hlavu držala vysoko; skutočne sa snažila vyzerať čo najviac reprezentatívne ako len mohla. Vlk bol ale úplne inak nastavený a snáď to tak aj bolo dobre. Najskôr mu jedno z jabĺk padlo na hlavu, a následne začal skákať okolo stromu akoby ho vyzýval na súboj. Rhys sa nad týmto predstavením hlasno zasmiala a napokon si labou dokonca skryla tvár, aby jej Morpheus nemusel pozerať na zuby. ,,Haha-aha, tak toto bolo super náhodou. Myslím ale, že strom ťa za súpera moc nepovažoval!" smiala sa ďalej, no na jej hlase bolo cítiť, že svoj smiech nemyslí nejako útočne či dokonca, že si o ňom myslí že je hlúpy. Trochu quirky možno, no rozhodne nič horšie. ,,Náhodou to bolo zlaté," zamávala na neho jednou zo svojich predných láb. Následne pozrela na oblohu, ktorá bola ešte stále zaliata slnkom. ,,Čo keby sme si na večer pripravili nejaké pohostenie? Nie je nič lepšie ako večera pri hviezdach!"

Takmer by sa pod jeho slovami zapýrila, ak by ešte pokračoval. Ona nikdy nedostávala veľa lichôtok a teraz sa teda cítila ako v siedmom nebi. Nie žeby jej psychika na niečo podobné bola odkázaná, avšak milé slová padli dobre vždy, najmä ak odchádzali z úst pomerne pohladeného vlka, čo Rhys vo svojom veku už vedela posúdiť statočne dobre. ,,Nesťažujem sa. Vlci sú väčšinou veľmi nudní a úzkoprsí," mávla nad tým labkou. Nie, ona priateľov nepotrebovala, vystačila si aj sama! Čo však potrebovala boli spojenci, tí sa však získavali omnoho ťažšie ako priatelia a ona ešte nebola dostatočne vyspelá na to aby si uvedomovala, že sa vo svete sama len veľmi ťažko pohne. Akonáhle jej ale vlk navrhol prechádzku, nadšene prikývla až jej na hlave uši neposlušne nadskočili a jej na tvár vyskočil úsmev. ,,Prechádzka znie, dobre. Aspoň uvidíme čo-to naokolo!" upozornila ho a pohodila hlavou smerom do lesa, ktorý ďalej hustol. To ale nevadilo. ,,Skúšal si už tie jablká? Chutia veľmi vtipne ale sú zvláštne dobré!" upozornila ho. Čo tam ona vedela o tom, čo sa deje v daných jablkách?

Vlk sa hanbil, alebo to Rhysburr aspoň tak pripadalo. Ona sama bola veľmi odvážna a často sa nebála povedať aj veci, ktoré radšej mali zostať nevyslovené. Nech to už ale bolo akokoľvek, pekný večer pre ňu ešte len začínal a rozhodne si ho nenechá pokaziť ešte predtým ako si ho dokáže naplno užiť. Jemne sa uškrnula, ešte jej zostávalo niekoľko hodín slnečného svetla, ktoré ponáralo les do rôznych odtieňov hnedých či oranžových farieb - potom, keď už príde noc, vlk skutočne uvidí krásu masky na jej tvár, keď biela farba skvejúca sa na jej líci vtiahne všetko svetlo z mesiaca do seba a bude žiariť ako perla v temnote. ,,Rhysburr, ale priatelia mi hovoria Rhys," upozornila ho, rovnako ako to len pred pár sekundami urobil on, a popri tom si labou prešla po bielom fľaku na hrudníku. ,,Ale vieš, zase tak veľa iš nie je, takže si špeciálny."

Vlk jej venoval niekoľko desiatok nesmelých slov, pričom ho mladá vlčica pozorne počúvala. Klamala by ak by povedala, že sa jej pozornosť nepáčila. Momentálne bola vo veku kedy si ešte úplne neuvedomovala ako to vo svete chodí a rozhodne sa nechystala stavať do pozície obete, ako by to mohlo byť. Práve neopak, čím viac pozornosti dostávala, tým viac jej potrebovala. Čo predsa len bolo lepšie ako akési zvýšenie si ega, aj keď sa jednalo len o magické poblúznenie. A to tmavá vlčica skutočne nemusela vedieť. ,,Oh skutočne?" usmiala sa a maska na tvári sa jej taktiež stiahla do úškrnu. Zdeformovaného a takmer až desivého. Aj keď sa na prvý pohľad mohol zdať normálne, niečo s ním jednoducho nebolo v poriadku. Akoby sa na vlka usmievali dve tváre v cene jednej. ,,Páči sa ti moja lebka?" labou si prešla po tvári, aspoň si teda myslela, že myslí práve túto časť jej sfarbenia. Bola na ňu hrdá. ,,Niektorí vravia, že je trochu... chytľavá? To je to správne slovo?" na čelo sa jej dostala vráska ako pomýšľala nad tým správnym slovom, ktoré nie a nie prísť. Mala ho na špičke jazyka, no vždy keď ho už chcela uchopiť, vykĺzol jej z tlamy. ,,Ale no, to je v pohode," zamávala prednou labou zhora nadol, rozháňala jeho nepríjemné myšlienky. Dneska mala dobrú náladu. ,,Dneska mám celkom náladu na lichôtky. Aj tebe to celkom sluší -tá sivá. Ti ide k očiam."

OZVENY ZAČIATOK
Rhysburr sa prechádzala pomedzi stromy a vždy keď sa jej naskytla príležitosť, rozhodla sa kopnúť do jedného z padnutých jabĺk. Najskôr prednou labou, potom zadnou - aby trochu zmenila svoj postoj a zamestnala hlavu o niečo viac. Čo však mohla očakávať od takej obyčajnej aktivity ako bolo kopanie do jabĺk? Viac sa jej páčilo škrípanie ich dužiny pod labami, keď na ne stupila a ich stáva vyprskla snáď až k jej nufáku. Nakvasené ovocie bolo sladké, to pochopila vlčica veľmi rýchlo, ihneď ako si zopár kvapiek muštu zlízala z nosa. Jedno jablko dokonca zožrala a klamala by ak by povedala, ze sa po tom necítila o niečo..lepšie? Zacvakala ušami ihneď ako sa kdesi pomedzi stromy ozval hlas. Ihneď sa pozrela daným smerom a krvavé oči jej spadli na tmavého vlka. Rozhodne bol od vlcici o dosť starší, no Rhyss sa nechystala hádam aký bol starý. ,,No ale nazdárek," uškrnula sa a špička chvosta sa jej začlenila vo vzduchu. Spýtavo na vlka pozrela.

Krištálové jazero >
Lúka po ktorej kráčala od jazera sa veľmi rýchlo zmenila na les, ktorý veľmi zaujímavo voňal. Nie len že bolo práve obdobie zrenia všetkých plodov v ovocnom lese, ešte k tomu jemný vietor rozháňal vôňu všade naokolo nej, čo sa jej páčilo. Potichu kráčala pomedzi stromy s hlavou vysoko vo vzduchu a s ušami nastraženými aby jej náhodou neušiel čo i ten najmenší zvuk prezrádzajúci prítomnosť niekoho ďalšieho. Zdalo sa ale, že zatiaľ bola úplne sama, čo v tomto momente pre Rhusburr nebolo vôbec žiadúce. Nudila sa, hra s Gabrielom sa jej páčila, no po čase ju aj to omrzelo a potrebovala niečo nové, čo by zamestnalo jej hlavu a hlavne myseľ. Preskočila jeden z vyklenutých koreňov a nazrela podeň - keď nič iné, tak aspoň chrobáky sa dali nájsť všade a niekedy sa na ne dalo pozerať hodiny. A niekedy zase nie.

Roklina >
Rhysburr mala šťastie, že sa nebála tmy a stiesnených priestorov - inak by to skutočne v katakombách neprežila. Teraz mala ale šťastie, že sa jej podarilo dostať na miesto, ktoré poznala a malo omnoho väčší priestor než nejaké tuneli vedúce pod úrovňou hôr. Možno jej trochu bolo aj ľúto, že podzemie nepreskúmala o niečo lepšie, no v tomto momente si radšej užívala žblnkot vody ako šuchot drobných labiek, ktorý boli vždy len kúsok mimo jej uhľa pohľadu. Tuna sa rozhliadala a dávala pozor na to aby našla niečo čo by ju viac ako len zaujalo a ona si našla niečo čo by ju nenudilo. Postavila sa teda na laby a pokračovala smerom niekde za nosom, miesto toho aby zostala sedieť pri vode a loviť chrobáky. A snáď by potom mohla navštíviť úkryt, ktorý patril jej rodine.
> Ovocný lesík cez Luku

Snežné tesáky >
Rhysburr si odfúkla lístok, ktorý jej pristál na hlave a poobzerala sa naokolo seba. Tuna, na tomto mieste ešte nikdy nebola a nemala najmenšieho tušenia kde sa nachádza. Mala síce rada preskúmavane nových miest, no vždy bolo dobré mať zadné vrátka, ktoré by sa dali využiť. Teraz mala len možnosť vrátiť sa nazad smerom, ktorým sem prišla, no ani to sa jej príliš nepozdávalo a tak ticho pokračovala ďalej. Pôda bola akási vyprahnutá a tak každým krokom za sebou nechala obláčik prachu, ktorý ale rýchlo dosadol späť na zem. Motala sa okolo vysokých stien rokliny s tým, že dúfala v nájdenie niečoho zaujímavého, no to prišlo až s okamihom ako sa jej podarilo objaviť dieru v stene. Najskôr okolo nej zaujato prestupovala z nohy na nohu, až po pár minútach sa odhodlala vojsť dnu.
> Krištálové jazero cez Katakomby a Nerove vodopády

Vĺča sa úplne chytilo do jej siete, ktorú mu pripravila a vôbec sa za to necítila zle. Uškŕňala sa popod fúzy, aj keď jej hlas hral takmer až so skutočným strachom. ,,Pre Bohyňu, toto som nevedela, že sa môže skutočne stať!" revala, zatiaľ čo mu na labu stále nakladala, ak sa to tak dalo povedať. Na niekoľko minút mu v labe bude brnieť, to je však najviac čo sa môže stať. Nie žeby jej nejako záležalo, keby sa mu skutočne niečo stalo, no to bola konverzácia na iné dni. Ju v tomto momente už zaujalo niečo úplne iné a tak by sa malého vlka najradšej čo najskôr zbavila. Už ju nebavil. ,,Však toto nemôže nikto vedieť, že som to bola ja!" labou si prešla po ústach, akoby sa snažila skryť, no to bolo tiež ďaleko od pravdy. ,,Teraz je to tvoj problém!" upozornila ho a bez toho aby čakala na akúkoľvek reakciu, rozbehla sa smerom do hôr. Či už za ňou kričal alebo nie, nebol jej problém.
> Roklina cez Červenú lúku a Najvyššiu horu

Jméno: Rhysburr
Preference: samci

% prosím Naxinovi do sily!

Momentálne budem spokojná zaakekolvek herné akcie, či už takéto alebo osudové! Takže,tlač to sem! XDd