Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Percentá do schopnosti lovu. Dík!!!

Zapsáno

Zastavila pred jaskyňou bez toho aby nejako extra ďalej vysvetľovala vĺčkovi čo má robiť - predsa len nemohla mu dať všetko na tácke pripravené na použitie, musel si svoj život vedieť pokaziť aj trošku sám. Miesto toho aby ho ,,strážila", otáčala sa naokolo aby snáď nezahliadla niekoho zo svojej rodiny. Alebo skôr zahliadla ešte predtým než oni zahliadnu ju. Už si ale zvykla na to, že bola samostatnou jednotkou nie len čo sa týkalo neplechy. Zatiaľ čo sa jej súrodenci už dávali dokopy, ona sa ešte stále hrala z hračkami. Aj keď niekomu mohli pripadať ako živý vlci. ,,No tak ty si sa fakt nepokakal, neverím," nadvihla obočie akonáhle sa pred jaskyňou objavilo vĺča späť. Popravde očakávala, že mu to bude trvať dlhšie, alebo že sa už neukáže vôbec. Nechala ho položiť úlomok kameňa na zem, zatiaľ čo ona premýšľala. ,,Počkaj!" vyskočila na laby v rýchlosti, že ho možno skoro zrazila z nôh. ,,Čo to tam máš?!" držala sa pri Gabrielovi ako veľká voda a tak mu len ťažko dávala priestor na to za poriadne zorientovať. ,,Preboha ty sa vážne meníš na kameň," prednými labami mu strkala zadné nohy akoby mu chcela niečo ukázať, no nebolo to tak. Nakoniec však kamene vyzerali celkom pekne.

Terén pod nohami sa im menil a pomaly ale isto sa z chundelatej trávy zmenila na tvrdé skaly. Rhysburr bola na podobné zvyknutá, keďže posledných zopár mesiacov strávila práve na týchto miestach. Od jazera ku stromom, potom zase k planine rozťahujúcej sa jej priamo pred očami. Páčilo sa jej tu, mala tú pekný výhľad a ani ich rodinný úkryt nebol ďaleko. Najskôr na jeho slová nereagovala no netrvalo dlho kedy vyhodnotila, že by sa už aj ona mala zapojiť do konverzácie aby mladý vlk nestratil záujem. ,To je také veľké zviera s veľmi veľa zubami, ktoré su niekdy také dlhé, zemi z druhej strany papule vyčuhujú von!" nechávala ho vedieť a popri tom ho viedla priamo do hrdla ,,skameneneho draka". Kráčala až do okamihu kedy sa pred nimi neotvorila jaskyňa a oni mohli obaja vidieť stalagnity a stalagtiti - alebo jednoduchšie povedané zuby draka. ,,Tak čo, ešte stále sa nebojíš?" pýtala sa ho s provokacným úsmevom na tvári a uši jej zacvakali. ,, Choď dnu a prines mi špičku jedného z jeho zubov! Potom ti už budem veriť že sa nebojíš.

Zlatý les >
Mláďa sa snažilo z nej vytiahnuť všetky informácie aké len mohlo, zatiaľ čo sa ona pod fúziky usmievala. Nemala tušenia čo si od tohto malého výletu sľubovala, ale jedno vedela určite - rozhodne to bude zaujímavejšie ako otcove rozprávanie o bylinkách, ktoré počúvala ako mláďa. ,,Ak nebudeš mrnčať, že ťa nohy bolia, budeme čo chvíľa," upozornila ho, no toho sa veľmi nebála. Gabriel sa zdal byť ako veľmi cieľavedomí vlk, nakoniec presne ako ona. Radšej by si prehryzla jazyk na polovicu len aby mohla ísť na nejaký výlet kde by sa riešilo o niečo viac ako tráva. ,,Možno to bol kedysi nejaký drak, čo sa tam uložil aby niečo ulovil. Ale čakal tak dlho, že skamenel," vymýšľala si hlúposti aké len mohla, snažila udržať samú seba v napätí a najmä v dostatočnej nadšenosti aby nestratila záujem rýchlejšie než sa vôbec na dané miesto dostanú. ,,Bolo by zaujímavé ak by sa práve dnes pohol," smiala sa a po očku sledovala vĺča.
> Tesááky

Vlčica začínala mať dojem, že sa jej vĺčatá čím ďalej tým viac páčia. Nie žeby bola nejaký extra materinský typ, asi snáď práve naopak - možno by ho dokázala udržať pri živote nejaký čas, no trvalo by len zopár dní dokedy by ju prestal baviť a nechala by ho kde by sa práve nachádzali. Zatiaľ sa jej ale veľmi páčilo ako jednoducho sa nimi manipulovalo. Stačilo použiť tie správne slová a osud vĺčaťa jej ležal pri labách. Dokonca už ani zajac sa nezdal byť taký chutný ako doteraz. ,,Ukážem ti jedno úplne super miesto," uškrnula sa a ona sama sa vrátila do minulosti kde sa neďaleko odtiaľto stretla s bledou vlčicou čo nedokázala rozprávať. ,,Bude to tam vyzerať ako obrovská tlama monštra. Ale samozrejme, nemusíme tam ísť ak sa bojíš," nadvihla obočie, no to už sa pomaly presúvala preč zo Zlatého lesa. Nejaké veľké protesty určite nečakala. ,,Všetko bude, neboj sa."
> Zubria pláň

Nakoniec sa zložila na zem, klamala by ak by povedala, že sa v tomto lese bála. Aj keď naokolo nich bolo cítiť pachy mnohých vlkov, či už len takých, ktorý sa presúvali z miesta A na miesto B alebo tuna dokonca žili. Ona sa sústredila na vĺča, ktoré mohlo spokojne žrať jedlo o ktoré sa poriadne nepostaralo. Rhys však nebola dostatočne stará na to aby zabudla na svoj prvý lov a určite nebola dostatočne dospelá na to aby si nespomínala akú hrozné to bolo. ,,Povedz už si bol niekedy na výlete?" vyzvala ho na odpoveď, akoby pomedzi reči a popri tom si sama vniesla do úst ďalší hlt mäsa. Premieľala ho na jazyku a premýšľala aké informácie by z neho ešte mohla vytiahnuť a hodili by sa jej do ďalšieho života. Pravda bola ale taká, že jej motivácia v tomto momente bola pomerne nízka a pocit, že musí niečo získať rástol pomaly. Pomaly ale isto, jej hlavným cieľom v tomto momente bolo zahnať nudu, ktorá bola jej najväčším nepriateľom.

Mladý vlk sa rozbehol za ušiakom presne tak, ako mu Rhys povedala, aby urobil. Bolo to komické sledovať, pretože lov takto jednoduchý určite nebol. Pozorovala ho, ako sa snaží zajaca dobehnúť, no nešlo jej to. Povzdychla si a rozhodla sa, že musí teraz zakročiť. Sledovala pohyb zajaca a následne si o pár krokov jeho cestu nadbehla, kedy ho zrazila k zemi a rozdrápala mu hrdlo. Krv bola všade, ale jej to nevadilo. Bolo to príjemné. Usmievala sa. Pach krvi a jej kontakt na jej tele bol slasťou pre jej dušu. Prešla si jazykom po papuli a oblizla jej trpkú železitú chuť. Bola tak výborná. Pozrela sa na na vĺča. "Na, jedz," povedala a hodila mu jedno stehno zo zajaca, ktoré odšklbla z jeho tela. Potom sa sama pustila do zvyšku, pretože bola hladná. Aspoň si rozdelili poctivo podiel. Spokojne prežúvala a dívala sa na vĺča, či bude mať nejaké reči. Nepomohla mu veľmi, ale sám bude musieť skúšať, až sa mu to podarí. Inak bude hladný. To je najsilnejší motivátor, že áno. Spokojne prežúvala mäso ďalej.

Znechutene nakrčila svoj špicatý ňufák. Vĺča skutočne nebolo pripravené na život. Ako si to mohli rodičia dovoliť? Aby ani takto veľké si nedokázalo uloviť aspoň myš? Pokrútila nad tým hlavou a pozrela sa naň. Mala pred sebou veľa roboty, ktorá ju očividne prestane baviť. Ale i tak sa do nej vrhla, len aby sa nič nepovedalo. "No dobre. Základ je, že svoju korisť musíš dobehnúť a zabiť. Ale nesmieš ju vyplašiť príliš skoro lebo ju nikdy nedobehneš, rozumieš?" opýtala sa ho, no ani nečakala na jeho odpoveď. Proste sa vybrala naprieč lesom. Skúmala okolité pachy a snažila sa nájsť pach zajaca, či iného menšieho hlodavca, ktorého by si mohli spokojne dať na večeru. Po chvíli pátrania predsa len nejaký pach našla, a tak sa vydala oným smerom. Prikrčila sa a dúfala, že to Gabriel pochopí a tiež sa skrčí k zemi. Čoskoro uvidela medzi krovinami, travinou a kmeňmi stromov pár dlhých uší. Presne to bol ich úlovok, ak sa im ho podarí skloniť. Kývla hlavou Gabrielovi, aby začal, ona bude dávať bacha, aby skutočne neostali o hlade.

Rhysburr sa zaškerila nad jeho slovami. Gabriel mal odvahu. Väčšiu, než si mohol dovoliť. Jedného dňa ho to zabije, ak nezačne premýšľať. "Budeš to o sebe tvrdiť, až ti pomôžem. Som predsa potomok chaosu. Som tou najsilnejšou a najchytrejšou, akú si mohol široko ďaleko stretnúť," povedala smerom k nemu a zašvihala chvostom. Čo mu však mohla ponúknuť? Hm. Zapremýšľala nad tým a porozhliadla sa po okolí. Vĺča však prišlo s vlastným nápadom, ktorého sa mohla chytiť. Oh áno. Lov bol niečím, kde si mohol preskúšať svoje schopnosti. Hádam mal dobré gény na to a niečo ho rodičia naučili. Nemohla mu všetko vysvetľovať od piky. To nebola jej úloha. "Už si niekedy lovil? Videl ako sa loví? Hovorili o tom niečo?" opýtala sa ho a zastrihala ušami, keď čakala na jeho odpoveď. Pomaly prešla očami na neďaleký krík. Museli nájsť korisť, ktorú budú môcť spoločne uloviť. Už sa tešila, až jej bude adrenalín prúdiť žilami. Milovala to. Možno väčšmi, než svoju rodinu. Chcela jednoducho žiť a skúšať všetko, čo jej život ponúka.

Mnoho otázok, na ktoré mu Rhysburr veľmi ani odpovedať nechcela. Pokiaľ však s ním chcela udržať dobrý vzťah, musela sa ovládať a zvážiť i možnosť, že mu bude musieť predsa len niečo povedať. "Ty? Sám? Veď si slabý. Podľa mňa by ťa premohol i henten krík," povedala mu Rhysburr pobavene a labkou ukázala na ker neďaleko. Bola to pravda. Vĺča bolo slabé, pretože ho určite nikto netrénoval. Hádam bol slabší než ona v jeho veku. Uškrnula sa. "Si slabý, ale nemusí to byť tak na furt," povedala a kývla ramenami. Bolo jej jedno, či ho urazí alebo nie. "No môžem ti pomôcť, aby si tak slabý nebol. Ja sama toho už veľa viem, aj keď nie som až tak staršia od teba," vysvetlila mu a zastrihala ušami, keď naklonila hlavu na stranu a pohliadla na vĺča. "A možno ti poviem i tajomstvo, ako zosilnieť sám," naťahovala ho a hrala sa s ním. Verila, že sa spoločne aspoň k niečomu dostanú a možno i zažijú. Začínala sa nudiť byť na jednom mieste. Potrebovala sa trochu hýbať a niečo robiť. Niečo roztrhať. Zo slov o ich alfe predsa len niečo málo zistila. Usmiala sa. Aspoň niečo.

"Tiež mám," odpovedala vĺčaťu rovnako neurčito, ako ono jej. Zjavne malo nejaký pud sebazáchovy, narozdiel od nej a preto jej nič viac nepovedalo. Ach, keby len mohla zistiť o ňom všetko, možno by sa dopracovala i k zaujímavejším informáciám. Napríklad o jeho svorke a fungovaní v nej. Určite by Rhys pochválili, že je šikovný špeh. Hneď sa jej zablyslo v očiach a namotala sa na túto myšlienku, ktorá ju sužovala na hrudi. "Naše spoločenstvo si podmaní všetko, kam len vlčia laba môže vstúpiť. Svorka vlkov nedokáže strážiť tak rozsiahle územie, ako je celý tento les. Preto si privlastnila len jeho časť, no tá druhá vašou skutočne nie je," vysvetlila mu to po lopate a dúfala, že to Gabriel spracuje a nebude mať ďalšie hlúpe otázky. Tentoraz si na neho chystala otázky ona. Len aby skúsila, či nebude vedieť niečo viac, niečo podstatnejšie, čo jej možno unikalo. Veď o tejto svorke nevedela takmer nič. "Veľa toho nevieš, ale to nevadí. Máte alfu však?" opýtala sa ho a pomaly začala premosťovať k tomu, čo sa ho skutočne chcela opýtať, nech sa nepovie, že sa tu len tak poflakuje. Čím lepší vzťah s vĺčaťom bude mať, tým lepšie pre ňu i pre spoločenstvo no nie?

"Gabriel," Rhys zopakovala po vĺčati jeho meno, akoby sa snažila jeho znenie ochutnať. Chvíľu premýšľala, či sa jej páči alebo nie. Napokon sa rozhodla, že nie je až tak zlé, ako si mohla na prvý pohľad myslieť. "Máš aj nejakých súrodencov, Gabriel?" opýtala sa ho a nadvihla spýtavo obočie. Mená ju fascinovali. Nikto však nebol zatiaľ tak cool ako ona. Hľadala nejaké zaujímavé, ktoré nebude nudné alebo všedné. Niečo, čo by dokázala vymyslieť i ona. "Ale čoby, môj les je všade, kde chcem. Aj ten tvoj, veď hranice vám smrdia až ďalej na juhu. Tu sa môžem v pohode prechádzať ako len chcem," povedala so smiechom a zazubila sa. Zašvihala chvostom a otočila hlavu na stranu, aby pohliadla na vĺča, ktoré tomu určite chápať nebude. "Čo znamená, že vo svorke teraz nie si ani ty. Na území myslím. Veď ťa tu môže niečo zožrať," skonštatovala mladá vlčka a odfrkla si. Ešte, že na neho narazila ona a nie tá šialená vlčica, či niekto iný. Alebo príšera, ktorá by ho zožrala na mieste a ani sa nepýtala!

Vĺča sa triaslo, akoby ho Rhysburr išla zožrať. Zaujala ju však jeho odvaha, ktorú v sebe našiel. Vyzeral, že napokon nebude taký ustrašený, ako si vlčica myslela. Spočiatku totiž premýšľala nad tým, že zdrhne niekam do lesov, odkiaľ prišiel. Lenže on tu ostával stáť. Síce sa klepal, ale ostával tu, aby s jej maličkosťou viedol rozhovor. Asi. "Ja? Rhysburr sa volám," povedala mu a uškrnula sa. "A ty si kto?" vrátila mu jeho otázku a šibalsky do neho strčila prednou labkou. Určite ho to vyvedie z miery ešte viac, no ona si užívala takéto mierumilovné naťahovanie. Predsa len jej kolovala chaosácka krv v žilách. Doslova. "Zo svorky?" zopakovala po ňom otázku a zamyslene sa zahľadela niekam na hor. Po chvíľke rhys vrátila na vlka pohľad a riekla: "Oh áno, som zo svorky... ak sa to tak dá nazvať." Nazývať Chaos svorkou nebolo to pravé orechové, ale žila jednoducho v jednej veľkej, chaotickej skupine vlkov. Tak či onak, dodala po chvíli: "Ale nie z tejto. Ty patríš k tunajším?" Zastrihala špicatými ušami a naklonila hlavu na stranu. Zaujímalo ju, čo jej na to odpovie, ale pravdepodobnosť bola vysoká. Kde by inak mal rodičov?

< Zubria pláň

Tmavými očami Rhys hypnotizovala trblietajúce sa listy. Slnko dnes svietilo silno a jeho lúče sa tak odrážali od lístočkov. Cítila sa ako straka, ktorá hypnotizovala jagajúce sa zlato. Prešla si jazykom po tesákoch. Čo ak by si z tých listov nazbierala za vrece? Odkúpil by ich Wu od nej? Veď boli zlaté! Zastrihala ušami a znížila pohľad na kmene stromov, okolo ktorých sa prechádzala. Pokračovala pomaly hlbšie do lesa. Spomenula si dokonca na slová otca, ktorý v týchto lesoch spomínal, že sídli jedna zo svoriek. Ak by zistila o nej nejaké nové informácie, určite by ju otec i spoločenstvo pochválilo. V očiach sa vlčici len tak zablesklo. Potom by ju možno prestali vnímať ako malé vĺča a mohla by sa uchádzať o titul verného člena? Bolo to jej snom byť podstatná a mocná. Chcela byť ako jej nebohá matka. Len nezmiznúť tak ako ona... Strihla uchom a zastavila sa. Začula nejaký hlas, ktorý volal niekoho iného. Ako taká mátoha sa za ním Rhys vydala a narazila na vĺča, ktoré bolo tak o polovicu menšie než ona sama. Sklonila mierne hlavu na úroveň tej jeho a natočila hlavu na stranu. "Stratil si sa?" opýtala sa ho a uškrnula sa. Chudák, vyzeral zmätene. Aspoň sa s ním trochu zabaví, no nie.

< Vlčie jazero cez Mlžné pláne

Stratila sa v hmle, dúfajúc, že ju nebude tá prašivá vlčica prenasledovať. Začínala si myslieť, že musela patriť tiež do našich radov a ak nie, jedného dňa patriť bude. Odfrkla si a po chvíli behu v hmle spomalila. Bola si istá, že ju už nesleduje, ak sa vôbec k tomu uráčila. Zastrihala špicatými ušami a kráčala naprieč pláňou. Netušila však, kam presne idem. Tá hmla bola odporná. Roztvorila doširoka papuľu a na prázdno s ňou zacvakala, ako sa snažila hmlu uhryznúť do zadku, len aby sa vyparila. Odporná hrátka prírody, pomyslela si rozhorčene a zašvihala chvostom, ako postupovala čoraz ďalej. Možno chodila stále v kruhoch? Nie, to si nemyslela. Čoskoro predsa len z hmly vyšla a vydala sa smerom k zlatému lesu, ktorý videla na horizonte. Tie stromy boli divné, rovnako ako tie fialové alebo onen modrý strom, ktorý už videla. Síce to bolo súčasťou života, kde sa narodila... aj tak vo väčšine lesov panovala farba zelene. Odfrkla som si. Potrebovala sa konečne z niečoho normálne napiť. Bola smädná.

> Zlatý les