Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Ďakujem za odmeny, poprosim pre Arryna teda:
25 kšm, 6 rubínov, 2 mince, 2 tlapky do ilúzie, 40% zľavu do PO a magiu ilúzie, ďakujem

//Snežné tesáky

Schádzali sme pomaly z hôr. Naše labky už neboli tak prťavé ako na našej prvej ceste. Práve naopak. Pomaly nás ťahalo i s Cainom do výšky. Naši súrodenci museli byť na tom podobne, i keď sme ich od začiatku potôp nevideli. Ak som mala pravdu povedať, ani mi moc nechýbali. Za to sa mi stýskalo za našou matkou. Už som ju chcela vidieť! Bola to i moja hlavná motivácia k tomu, aby som kráčala svižnejšie a neflákala sa na konci skupiny. Sneh bol otravný a čím hlbšia bola noc, tým bol i mrazivejší. Kto sakra vymyslel zimu? Na to všetko som našla v snehu a mrazu akúsi lásku. Sú tak mrazivé, ale zároveň tak nádherné, chladné... premýšľala som, keď som sa otočila i na hory, ktoré sme mali za chrbtom. Prenádherné. Uchvátili ma. Zasnežené končiare, zmrazené skaliská... pohľadom som prešla zo zasnežených končiarov na jasnú, nočnú oblohu. Krása, prebehlo mi hlavou a obdivovala som krásu nočnej, zimnej krajiny. Ak by som mohla, vrátila by som sa do hôr a užívala si tú nádheru. Sama. V tichu. Strihla som uchom a zadívala sa na otca, ktorého hlas preťal to ticho, ktoré doposiaľ narúšalo len vŕzganie snehu.
Riešil s bratom obnovu úkrytu. Brat sa obával, že bude dlhšie trvať, kým bude ako nový. Pretočila som oči v stĺp. "S mágiou to bude hračka a ak sa jej priučíme lepšie i my, bude to raz dva," riekla som a drcla som do Caina. Videl problém tam, kde nebol. Vedela som však, že rodičia to zvládnu i sami. Načo je nám však taká diera? Mohli by sme si urobiť oveľa lepšie obydlie, kde žiť, prebehlo mi mysľou a začala som si predstavovať nejaké fakt super sídlo. Nejaké, ktoré by bolo hodné bohov! No aké by to bolo skvelé? Ideálne niekde v horách s výhľadom na nebo. Oh, presne som vedela, kam zamieria moje kroky, až budem dospelá a budem si môcť ísť kam chcem. Zívla som si. Predo mnou sa ocitol obláčik pary. Taká zima bola. I keď som mala huňatý kožúštek, tak mi bolo chladno. Ešte som nebola na zimy zvyknutá a hlavne vĺčacia srsť sa nedala zrovnávať s tou dospeláckou. "Keď opravíme úkryt, čo budeme robiť?" vyšlo zo mňa, pretože som nechcela len tak ostať v zátoke a len sa neandrtálcky hrať so svojimi súrodencami. Chcela som sa zlepšiť vo svojej mágii. A vlastne prečo len v jednej? Mohla som ich mať neúrekom! Hlavne takú, ktorou by som vedela ovládať ostatných. Ach, aké by to bolo skvelé, keby každý robil to ako pískam, bez toho, aby mal nejaké námietky alebo čo.
Potriasla som hlavičkou a pozrela sa na svojho druhého brata. Začínala som mať pocit, že zamrzol v tomto počasí už úplne. Nemohol sa podchladiť? Bude nás aspoň menej a ja budem o to mať viac času od rodičov, premýšľala som a radostne sa mi zablyslo v očiach. Och, áno! Vôbec by mi nevadilo, keby sa viac súrodencov eliminuje. Viac času na mňa. Usmiala som sa a pozrela sa na otca, ktorý odpovedal na moju zvedavú otázku, či je už mŕtvy. "A keď prestane dýchať, tak potom čo s ním bude? Tiež ho niečo zožerie ako my toho králika?" opýtala som sa ho lebo som fakt netušila, čo s mŕtvym telom. Len tak pohodené telá som na našich cestách nevidela, takže tak to asi nebude. "Amon je najslbší a kto je podľa teba ďalší najslabší po ňom?" položila som otcovi ďalšiu otázku a naklonila hlavu na stranu. Nehľadala som v tom určite nič zlé! Len tak. Čistá zvedavosť. Štatistika. Nevinne som sa usmiala u toho.
To sme však už prišli do zátoky. Sneh. Všade sneh. Bolo však zaujímavé, že morská voda nezamrzla. Však mňa tu klepe a mrzne mi ňufák, pmyslela som si a nastražila uši. To naozaj? "Otec?" riekla som a zaťahala ho za kožuch na krku. "Prečo more nezamrzlo? Však je to voda," riekla som smerom k nemu a nadvihla spýtavo obočie. Pozrela som sa na i na Caina, či ho to tiež zaujalo, ale ten mal asi iné záujmy. No a kde sú teda tí naši súrodenci? A mama, kde je mama? prebehlo mi hlavou a pozrela som sa na otca, ktorý začal volať na celú zátoku. Mal fakt hlučný hlas. Až som musela stiahnuť ušká k hlave, aby som neohluchla. Potriasla som hlavičkou, aby som sa zbavila vrstvy snehu, ktorý sa na mne už začal zbierať za tú celú dobu cesty. Prešla som si jazykom po tesákoch a začala sa rozhliadať po okolí, či ich niekde uvidím. Ako sme mohli vedieť, že tu budú? Mohli byť kdekoľvek. Ostrovy sú veľké, ako som už mohla vidieť.
Čoskoro sme však na nich narazili. Boli tu. Všetci. Sklamanie vo svojom vnútri som nedokázala schovať. Ale oči sa mi rozsvietili, keď som pohliadla na matku. "Mami!" zvolala som a máchala chvostom zo strany na stranu. I keď sme sa dočkali len jej pohľadu, stačilo mi to a takmer som sa roztiekla! Aj to málo, ach. Určite som jej favorit, pomyslela som si spokojne. No mala som pred sebou ešte veľmi dlhú cestu. Musela som sa stať ešte lepšou, aby som si získala väčšiu priazeň matky. A vlastne i ostatných. Jej slová o úkryte a o tom, aký je zničený som veľmi ani nepočúvala. Bolo mi jasné, že ho voda zmietla z povrchu zemského. O to väčšia príležitosť ísť niekam inam, kde to miesto je oveľa lepšie! Do hôr, pôjdeme do hôr! natešene som si to predstavovala, ale... skutočnosť bude pravdepodobne taká, že to budú chcieť na jar aj tak obnoviť tu. Ach, aká škoda.
Lenže matku som si veľmi neužila. Až som začínala žiarliť na svojich súrodencov, ktorí s ňou mohli stráviť viacej času než ja. Zamračila som sa. Naozaj by som chcela, aby mohli ako Amon len spať a byť nezaujímaví. Otrastné, budem s tým musieť niečo urobiť. Nech je so mnou viac času, pomyslela som si a pozrela sa na matku. Tá zas odišla. Teda. Vyparila sa. Zhorela. Ako to inak nazvať? Užasnuto som na to hľadela. Zamračila som sa. A ako sakra spravila toto? "Budem to aj ja vedieť?" opýtala som sa otca a zamračila sa. Zašvihala som chvostom a mala som motiváciu sa aspoň v tom zlepšiť. Hned čo odtiaľto vypadnem. I tak som si tu prišla úplne zbytočná.
Súrodenci sa s nami vítali akoby sme sa nevideli celé roky. Otrávene som sa pozrela na sestru, ktorá mi oblizla ksicht svojim mokrým jazykom. "Bleh," vyšlo zo mňa a pozrela som sa na ňu. Naozaj ma mala potrebu takto šikanovať? "Dobre, ale toto si nemusela," zabručala som a labkou si otrela líco. Ešte mi tam jej sliny namrznú. Panebože, čo som komu asi tak urobila? Otrasné. "Mačky?" opakovala som bratove slová a nadvihla obočie. Čo sakra prežili? A prečo sa nadradzoval? Aha. taTakže si akože myslia, že sú lepší než my, len preto že boli s matkou? kravina, zavrčala som vo svojom duchu. Nepáčilo sa mi to. Nemala som rada, keď sa niekto nado mnou povyšoval a už vôbec nie súrodenec. "Fakt super," zabručala som i nahlas a v duchu si pomyslela: A my sme naháňali sprostého králika ako takí tupci. Úžasný program taťko. Dosť ublížene som sa zadívala na otca. Nechcela som tu s nimi byť. Chcela som byť silným čarodejom a bojovníkom a tu? Tu som takým vlkom byť nemohla. Nedostávalo sa mi tu dostatočnej výuky. Bola som vĺča, áno. Ale podceňoval nás, očividne, keď moji súrodenci to zvládli aj niečo viac. "Aha a čo ste ešte zažili s matkou?" pokračovala som vo vyzvedaní, aby ma to vnútorne rozbilo ešte väčšmi. Žiarlivosť bola neskutočná a bublala vo mne ako lektvar v rozžhavenom kotli. "Kam šla vlastne matka?" otázku som smerovala na otca, keďže som z jej slov veľa nezachytila. "A prečo nemôžeme ísť s ňou, keď potrebujú pomoc?" pokračovala som a ako som sa vnútorne hnevala, kde-tu vyrašil drobný plamienok, ktorý hneď však zmizol. Pohľadom som prešla po Alastorovi, Lilith, Samaelovi a Amygdale. Cain bol chudák rovnako ako ja. I keď mal očividne lepšie srdce než ja a vnímal to všetko v pohode. Ja som tu cítila zradu. Chcú aby sa zo mňa a Caina stal ďalší Amon? Veď to bol môj plán s nimi, prebehlo mi hlavou a pozrela som sa napríklad na tú divnú bielu sestru. Bola čudná. Zbytočná. Tichá. Odfrkla som si. Prečo chceli obeť zo mňa? No tak to vôbec, ja im ukážem, že som z nich najlepšia. Len som si očividne musela nájsť iných učiteľov, ktorí by sa ku mne stavali s väčšou úctou a rešpektom a naučili by ma viac než drobné plamienky alebo naháňať králika. To zvládol každý druhý, ale čo taký boj s mačkami ako povedal Samael? Egoista, pomyslela som si a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Myslel si o sebe všetko možné zjavne, ale vyzeral akoby ho zošili štyri druhy vlkov. Ak si niekedy nájde partnerku, tak mu zagratulujem, prešlo mi hlavou a zaškľabila som sa. Očividne súťaž práve začala. Moja vnútorná. Kto z nás je najlepší a kto si zaslúži viac času matky, kto jedného dňa sadne na hlavu spoločenstva. Chcela som to byť ja. Nikto iný. A deliť som sa nechcela. "A čo ideme teraz robiť?" vyšlo zo mňa napokon a znudene som si povzdychla. "Chcem sa naučiť tak zhorieť ako matka," vyhŕkla som napokon s požiadavkou v hlase. Ideálne hneď a teraz. Určite to išlo a ja som chcela vedieť ako. Chápala som, že by sme museli natrafiť na toho šedého úchyla, u ktorého sa súrodenci zastavili... ale. Ten tu teraz nebol. Tak kde bol? Museli sme ho nájsť. Šla by som i sama. Veď čo. Kto by ublížil tak roztomilému vĺčaťu, akým som bola ja? No nikto. "Myslím si, že sa to zvládnem naučiť. Keď oni mohli prežiť divoké mačky, prečo sa ja nedokážem naučiť zhorieť?" odfrkla som si. Zamračila som sa. Podceňovali ma. Podceňovali. Pozrela som sa u toho na Caina, či zdieľa moju myšlienku. "Čo myslíš ty, Cain? Mohli by sme sa naučiť lepšie ovládať mágiu a až zmizne sneh, pomôžeme postaviť úkryt spoločne. Keď bude každý vedieť čarovať, pôjde to ľahšie a rýchlejšie," riekla som a pozrela sa i na ostatných súrodencov. I keď sa mi to priečilo a ježila sa mi srsť, potrebovala som ich podporu v tomto nápade. "Nechcete byť silnejší? Lepší než bežní vlci na ostrove? Veď ako si hovoril, tkvie v nás Chaosanech velká sila," zopakovala som slová Samaela a dlhšie sa na neho pozerala. "Mali by sme sa naučiť ovládať naše elementy a priučiť sa iným mágiám," riekla som a pozrela sa na otca. "Kde je ten Wu?" dodala som napokon a nadvihla spýtavo obočie. Museli sme sa vydať na cestu. S nimi či bez nich, ale musela som to skúsiť najskôr touto cestou, než prejdem k tej tvrdohlavejšej časti. "Už nie sme tak malí, sme skoro tak vysokí ako ty," riekla som a ďaleko od pravdy som nebola. Mali sme už v podstate pol roka. Rast u vlkov bol rýchly a pol ročný vlk sa dal rovnať takmer dospelákovi. Zvyšok len... dorastal, spevňoval a formoval sa. Prešla som si jazykom po tesákoch a vystrela sa. Hrdo. "Ja som pripravená sa zlepšiť i fyzicky a spoznávať kraj. Zatiaľ sme chodili furt dokola po tých istých územiach, aj ja chcem viac spoznávať tento svet," dodala som napokon a pozrela sa do diaľky. Spoznávať krajinu, mágiu, vlkov... všetko! Nové skúsenosti, pretože takto som mala pocit, že z toho kvanta vecí som ešte nič poriadne nevidela a nepoznala. Hlavne po tom, čo povedal Samael, že zažili. I ja chcela viac akcie a dobrodružstva. Nechcela som žiť pomalý život. "Mám pocit, že nič poriadne neviem, nezažila som a nevidela. Som mladá, áno. Ale keď sa porovnám s nimi, tak to je otras," riekla som a pozrela sa na Amona, kvôli ktorému to zjavne všetko bolo, že sme boli "tí pomalší". Zamračila som sa. Ach. Čo tu ešte vysedávame? Mali by sme sa vydať preč. Ďaleko. Tuto skapem nudou, pomyslela som si a napokon svoje dvojfarebné zraky upriamila na otca, na ktorom to všetko očividne bolo. Ak tu ostaneme čakať na matku, len sa mi potvrdí to, kto tu je skutočne šéfom a že naozaj sme tí pomalší. Mama je akčnejšia. Prečo sme nemohli ísť s ňou? Bolo by to oveľa lepšie. Videla by soma zažila toho viac. Niečomu sa priučila. Tu? Môj mozog len degradoval postupne k horšiemu a horšiemu. Naozaj som sa nechcela stať Amonom dva.

Raz za čas som bola impulzívna. Ale len raz za čas. Odfrkla som si a pozrela sa na brata, akoby mi povedal totálnu krivdu. "Jasné, že to zvládnem a budem lepšia než vy všetci dokopy, než celé spoločenstvo," riekla som arogantne a zdvihla svoj špičatý, líšči ňufák do výšin. Samozrejme, že budem skvelá, len mi to teraz nešlo. To však znamenalo, že budem ale veľmi dobrá, keď sa mi to ťažko učilo, no nie? Muselo to tak byť. Zamľaskala som nespokojne a už chcela ísť preč odtiaľto. Tie hory nemali dobrú auru a preto mi to nešlo. Určite to bolo tými horami. Ale ja chcem byť lepšia, pomyslela som si pri slovách otca, no nechala som si to pre seba. Bolo to jedno. Emócie. Panebože, tak mágia sa viazala na moje emócie?! To aby ma zakaždým niekto vytočil, aby sa mi to podarilo.
Otec mal v pláne vrátiť sa späť k nášmu rodnému miestu. Povzdychla som si. Zas počúvať svoje otravné sestry... veľmi sa mi do toho nechcelo, ale nemala som príliš na výber. Bola som ešte malý soplák, čo nevedel spraviť úmyselne ani malú iskričku. Ešte nejakú dobu som potrebovala za zadkom nejakého dospeláka, keby náhodou naštvem nesprávnych vlkov. Či zver. Zastrihala som uškami a pozrela sa na Caina, ktorý sa snažil vzbudiť ďalšieho neschopného súrodenca. "Možno umrel," riekla som akoby smrť bola bežnou aktivitou života. Asi by sa ma to ani nijak nedotklo. Ktovie. Voči tomuto faktu som bola mierne letargická. Hodnotu života som nejak ešte úplne nepobrala. Zver sme tiež lovili očividne bársjak. Prečo by rovnakým štýlom nemohli odchádzať do večných lovísk i vlci? S pohľadom na Amonovi a jeho hrudi, či sa mu dvíha, som sa vydala za otcom smerom k zátoke.

//Tichá zátoka cez Hmlisté pláne

Spala by som ešte dlhšie, keby ma nezobudil veľký zadok Caina, ktorý do mňa vrazil, ako vstal. S prižmúreným jedným okom som sa na neho kukla a zahnala sa po jeho oháňke, ktorá mi však veľmi ľahko prekĺzla pomedzi tesáky. Mal šťastie. Keď som sa zobudila a už som musela byť hore, začala som sa skôr zaujímať o mágiu než nejaký trápny lov. Otec nám to začal vysvetľovať a ja ho počúvala.
Začala som robiť tak, ako hovoril, najskôr som si myslela, že sa nič nedeje, ale po chvíli som si uvedomila, že skutočne cítim okolo seba teplo. Ktovie, či to bolo mágiou alebo tým, že vyšlo slnko. Avšak mala som z toho pocit, že som to dokázala. Napokon som sa snažila o plamene, o ktorých otec hovoril. Avšak bolo to náročné. "Hlúposť," zabručala som, keď sa Cain začal radovať z jeho plamienkov. Cítila som žiarlivosť a zášť voči svojmu bratovi. Srsť sa mi naježila. "To proste tak nefunguje, čo si urobil?" prskla som smerom k bratovi a zazrela po otcovi. Určite mi klamal a môjmu bratovi povedal niečo iné. Alebo ma proste neznášala celá mágia. Šomrala som si ešte niečo popod ňufák a naštvane odpálila kamienok niekam dole zrázom. Bola som tak nahnevaná! Až sa mi z toho návalu emócii podarilo vyčarovať nevedomky plameň, ktorý zapálil kus trávy neďaleko mojej labky. Zastrihala som ušami a prekvapene na to čumela. Až som sa toho mierne i zľakla. Avšak čochvíľa utíchol a zmizol.

//zatoka

Pýtala som sa na svoju sestru. Bola zvláštna, ale... otec v nej videl niečo viac než ja. Ako mohol, keď to na nej nebolo vidieť? Čo pre nás robila? Prišla mi pomôcť do vody? Kdeže. Nevšímala si ma. Takže o mňa záujem naozaj nemala. Nechala som ho však žiť v jeho predstave, no ja radikálne nesúhlasila. Nechala som to už tak a zamerala sa na to, že otec chcel ísť s nami loviť. To som sa naozaj mala trmácať v tom daždi? Dvakrát sa mi do toho nechcelo. Pretočila som oči v stĺp. "A to nám to jedlo nemôže uloviť niekto druhý?" odsekla som, pretože to bolo pod moju úroveň sa v tom bahne a vode trmácať ešte aj za nejakou sprostou lovnou háveďou. Fľochla som pohľadom po bratovi. "Neteším sa, že sa zašpiním. Je toľko iných možností, ako to urobiť lepšie! Nemôžeme im proste nastražiť otravu?" nadhodila som, no nedochádzalo mi, že potom by sa to nedalo zjesť. Na to som nemala svoj mozog dosť vyvinutý, len som hľadala jednoduchšiu cestu, ako to poriešit.
Sledovala som otca, ktorý sa v tom rozbahnenom bordely snažil čítať zo stôp, ktoré rozpíjala voda. Keby som staršia, určite premýšľam nad tým, ako sa mu to vôbec podarilo, či bol vševed... ale takto som ho len pozorovala a nasledovala. Čo iné mi ostávalo? Zajačie stopy. Aké vtipné. Prečo mám nejakého ušiaka naháňať ja. Nemôžem ho proste privábiť k sebe? Toľko zbytočnej námahy. Keď zajaca nahnal k nám a ten padol na papuľu. Len som znechutene zdvihla prednú labku, ako som sa od neho odtiahla. "SI talentovaný braček, budúci lovec našej rodiny! Ide ti to," povzbudzovala som brata. Nie, ja si na to nájdem druhých. Nemusím sa ani zašpiniť. Ach bože, prečo by som mala byť taký barbar? Dalo sa to i kultivovane. Uškrnula som sa a poťapala Caina po rameni. "Si úžasný, ja by som to určite tak nedokázala," pochválila som ho a pokývala hlavou.
Otec začal čarovať. To ma fascinovalo väčšmi. Chcela som to vedieť, ale stále som neprišla na to ako. "Ako to robíte? Wu vám pomôže byť lepšími, ale ako to robíte? Keď chceš zabiť zver, musíš jej prekusnúť tepnu. Čo mám urobiť, keď chcem... čarovať?" otázala som sa, pretože na toto som potrebovala nejaký manuál. Na čo som mala myslieť? Priblížila som sa však k ohňu. Bola mi zima i keď som mala suchú srsť. Takmer som až sedela v ohni, no nevadilo mi, ak mi plameň rozpálil končeky srsti na krku. Bolo to pre mňa prijateľné. Pomaly som sa začala ohrievať, sledujúc robiaci sa odvar.

Pozrela som sa na otca a zaškerila sa. "Tak nám niečo ukáž," podpichla som ho, pretože som mu to neverila. Akoby mohol ovládať viacej vecí? "Ako dokážem to, čo Milost? Vysušiť si kožuch?" opýtala som sa ho a pozrela sa na seba. Nech som sa snažila ako som chcela, jednoducho mi to nešlo. Nechápala som tomu, ako funguje mágie. Musel mi to vysvetliť. Už som musela byť dosť stará na to, aby som dokázala aspoň nejaký náznak vyčarovať! "Hm, prečo tie emócie neprejavuje aj Amygdala?" položila som mu ďalšiu otázku. Na každého tvári som videla rôzne výrazy. I keď boli chladné, vždy sa nejaký v konečnom dôsledku prejavil. No moja bledá sestra bola ako ľadová socha. Divná, ani moc nerozprávala. Možno to bolo práve tým, že bola z našej rodiny biela ovca? To všetci bieli vlci boli takí divní? "Mohli sme ju uloviť s nimi, ale v tomto lejaku? Veď sa ešte zrania," protestovala som na slová Caina. Síce bolo fajn, že šli sa namáhať oni a nemusela som tak ja... ale zas nebola som bezcitná k rodine a nebolo by mi jedno, keby sa im niečo stalo, i keď by som to asi verejne nepriznala. "Dobre, poďme," riekla som a prijala ponuku otcovho chrbtu. Všetko bolo lepšie, než chodiť po tom bahne na zemi.

//snežné tesáky

//Snežné tesáky

× Projdi se po zatopeném území (1b)
× Pokus se plavat (1b)
× Dej své alfě (nebo betě*) vědět o momentální situaci (2b)

Nasledovala som svojich súrodencov a rodičov. Asi by som sa i cítila ako nejaká ovca, ale ja som to brala zatiaľ ako normálne. Ťahať sa všade so svojou rodinou. V tento moment ma ani nenapadlo, že by som sa mala od nich niekam odpájať. Však čo by som sama robila? Asi by som niekde skapala pod náporom toho dažďa a bahna, ktorým sme sa museli brodiť. Však koho to má toto baviť. Furt sa len tá voda z neba leje. Nenávidím vodu, hundrala som si vo svojich myšlienkach a išlo ma poraziť. Chcela som už zaliezť niekam do úkrytu, kde na mňa nebude kvapkať ten sprostý dážď a oddýchnuť si pri ohníku. Ach, aký to bol super element! Pokračovala som za rodinou, no strácala sa sama vo svojich myšlienkach natoľko, že som sa pozabudla a nakráčala si to do peknej kaluže! Teda...prepadla som sa presnejšie cez menší zráz rovno do vody, ktorá sa v diere nakopila. Ponorila som sa pod ňu, no tentoraz začala máchať labkami, aby sa mi hlava dostala nad hladinu. Čvachtala som sa v panike tak dlho, kým som nepocítila pevnú pôdu pod labkami. Teda... pevná veľmi nebola. Ale aspoň sa dalo do nej zaprieť. Po tejto menšej skúške plávania som sa vyštverala na pevnú zem a zadýchane sa pozrela na rodinu. No boli oni normálni? Otriasla som sa a potom uvidela to zaplavené územie, na ktorom sme sa nachádzali. No už som sa nečudovala, že som do tej vody spadla! Dávalo mi to skvelú logiku! Zabručala som a prešla ďalej. Labky sa mi ponárali do vody ako som sa dívla na miesto, kde mal byť náš úkryt. Zdvihla som hlavu k matke, keď tu ešte so súrodencami bola. "Pozri, náš úkryt je zaplavený. Teraz tu všetci umrieme! Všade je voda a ešte viac jej padá z nebies. Nemáme sa kam ukryť a nie sme ryby, aby sme dýchali pod vodou. Pozrite aké je to počasie strašné! Nevidela som jediného suchécho miesta, ako sme sem šli, ani dieru v oblakoch na nebo," zakňúrala som smerom k matke a tým ju informovala o situácií, ktorá bola skutočne veľmi zlá. Samozrejme, že dospelí si to určite uvedomovali viac, než my... ale! Len tak pre istotu, aby to náhodou neprehliadla. Keď však dostala mama ten šialený nápad odpojiť sa s väčšinou mojich súrodencov, vcelku zhrozene som sa za nimi dívala. "Prečo nás tu nechala?" nechápala som tomu úplne a pozrela som sa na otca. "To neznáša nás i teba?" cítila som zradu v tomto rozhodnutí a pichlo ma u srdiečka. Nie že všade bola voda, skoro som sa utopila, stála som v bahne a vode a nikde nebolo sucho... ešte som tu musela byť s dvoma bratmi a otcom, zatiaľ čo mama šla niekam do hája so zvyškom. Bolo to... nefér. Mala som chuť trucovať.

× Promluv si s jiným vlkem o momentálním počasí (1b)

Zastrihala som uškami. Bola som vcelku nažhavená, čo sa týkalo ukážok mágii a rastliniek. Aké princezné a princovia? Ja už som dávno vaša kráľovná! pomyslela som si smerom k sestre (Lilith). Čo ma mala čo zhadzovať pred druhými? Bola som oveľa lepšia než oni všetci dohromady. Určite. A i krajšia! Odrkla som si a pozrela sa späť na srnkoidné vlčky. Väčšine slov, ktoré Peisia hovorila, som nerozumela. Ale to ma vôbec neodrádzalo. Bola taká prijemná a priateľská, že sa mi dobre počúvala, i keby mi v nejakom odbornom slovníku hovorila o tom, ako ma zbaví života. Moje kapacity chápania boli obmedzené, len čo bola pravda. Strihla som uškom a pozrela sa na moment na krajinu. Bola tu samá spúšť ako pršalo. Voda sa valila a valila ďalej a ďalej z nebies. Kedy už prestane pršať? Je to neskutočne otravné. Nenávidím vodu, pomyslela som si a nemyslela som to osobne na otca alebo súrodencov, ktorí tento element ovládali. Oni za to nemohli, že si ich vybral tak hlúpy element.
Moju pozornosť strhla Peisia, ktorá začala hovoriť o kvetinke. Nastražila som ušká a pozrela sa na rastlinku, ktorú tu vyčarovala. Vyzerala tak obyčajne. Myslela som si, že to bude len nejaká náhodná burina, ale kdeže. Natočila som hlavu na stranu a pozrela sa naň znova, keď o ňom Peisia rozprávala. Už vyzeral o dosť zaujímavejšie, keď sa dal na niečo využiť. Ale sklamalo ma, že som ním nikoho nemohla zo srandy poškodiť, práve naopak. Avšak brala som to pozitívne, aspoň som si vedela pomôcť! Sama sebe. Haha. Usmiala som sa a pokývala som hlavou, bolo to super, ale už sme museli ísť. Otočila som sa na rodičov, ktorí sa zberali ďalej a následne som zamávala labkou na Peisiu. "Ahojte," riekla som, ale určite som ju chcela ešte niekedy stretnúť! Nech je sranda a azda mi ešte niečo ukáže alebo povie. Vyzerala byť veľmi múdra.

Podobný plán podporovala i moja vlastná matka. Uškrnula som sa a pokývala hlavou. Ale však ja som bola dobrý vlk tak či tak, netušila som, o čom to hovorí. "Dobre," zamumlala som na zvolenie, že ak si vezmem niečí chvost, tak si ho môžem nechať. Čiže, keby som odtrhla otcové krídla, tiež by som ich mohla vlastniť a lietať si po krajine? CHvíľu som sa na neho dívala, ale napokon som si sama povedala pre seba, že to neurobím. Ale spomenula som si na toho pernatého, ktorý sa rodičom nepáčil. Toho by mi dovolili ošklbať, no nie? "Ten dážď je otravný, nechce prestať... neviete ho proste vypnúť?" zafňukala som, ale i Samael mal podobný názor. Bolo treba zistiť, či mágiou to nepôde. Mohlo ísť, no nie? "Keď dážď zničí náš úkryt, spravíme si nový, nie?" pridala som sa do debaty, pretože všetci sme riešili dokola to isté. "Prší a prší.. aké otravné, neexistuje miesto, kde nikdy neprší?" zaskučala som smerom k rodičom, pretože kto mal neustále chodiť po vonku v tom lejaku. Vôbec ma to nebavilo. Len som bola celá mokrá a bola mi zima. "Neurobíš nám ten no to ten čaj, čo hovorila Peisia? To by si vedel?" riekla som a zaťahala otca za srsť na krku, aby si ma všímal. Aspoň by nás to zahrialo! Postupne sme však schádzali z hôr a mierili cez pláň smerom k domovu.

//tichá zátoka

Zdvihla som zrak k matke, ktorá sa za mňa ospravedlňovala. Tse, čo bolo na tom zlého, že som bola zvedavá? Nebolo jedno, či som liezla za cudzími? Očividne do Chaosu nepatrili, keď im pokladala takéto otázky. Cha! Žeby som našla tých, na ktorých by mi povolila robiť svoje testíky? Oh. Nadšene som sa na obe srnkoidné vlčky kukla svojim nevinným pohľadom. Slovíčko vypreparovala moja malá hlava veľmi rýchlo vypustila a zamerala sa na oveľa podstatnejšiu informáciu. "Vážne? Mami aj ja môžem mať niečí chvost okolo krku?" zvískla som a pozrela sa na svoju matku s nadšením v očiach. Bolo by to cool, aspoň by mi nebola zima a vyzerala by som určite veľmi nóbl! Ach, musela som tu vlčicu nájsť, nech viem presne, ako by to vyzeralo snáď na mne. Zamávala som svojim ocáskom, ale hneď ho stiahla k labkám. Oh. "Ale môj mi nikto neotrhne, že nie?" zafňukala som v zápätí a pozrela sa na svoj safe place matku: "že nie?" Potrebovala som nejakú istotu. "Astaroth," zamumlala som smerom k Peisii a Tundre. Bolo zvláštne, že každý sme sa volali inak. Volal sa nejaký vlk na svete rovnako ako ja alebo oni? Aká bola šanca, že nikoho s mojim menom nestretnem... z myšlienok ma vytrhli ďalšie slová. S úžasom som sledovala jej magické zručnosti. Zem. Vyzeral ako fajn element. "Aj ja to môžem vedieť?" vyhŕkla som, pretože mi bolo povedané, že ovládam oheň a ak mi niekto už aj hovoril, že ich môžem ovládať viac... moc som to nepočúvala. Alebo som na to zabudla. Preto som sa na to pýtala zas! Alastor bol tiež nadšený, tiež chcel vedieť všetko, čo len šlo. U Cainových slov som sa len zaškerila. Myslel si, že je lepší než ja? No to vôbec. Veď ja mu ukážem, kto je kráľovnou tejto rodiny! Nejaké ďalšie slová som moc nepočúvala. Dospelácke kecy určite. Sama som skôr snívala o tom, ako ja budem vedieť čarovať, až budem veľká! Postrehla som len to, že bolo na čase ísť preč. "Ešte nie! Ukáž nám ešte niečo, prosím!" žadonila som Peisiu, keďže toho očividne vedela viac, než Tundra.

//Roklina (cez horu a luku)

Alastor podporil návrh toho, aby som sa stala travičom. Výborne. "Ďalšie rastlinky, áno! Vieš nejaké?" opýtala som sa matky a zavrtela chvostom zo strany na stranu. Wu. Zastrihala som uškami. Znel zaujímavo a hlavne mi vedel pomôcť s mágiami! To znelo fajn. Mala som plno otázok a svet ma okolo naozaj zaujímal. Avšak z toho všetkého ma vytrhlo niečo, čo mi pristálo na kožuchu. Zvráštila som tvár v odpor a pozrela sa na svoju sestru Lilith, ktorá stála za týmto odporným činom. "Si ty normálna?" opýtala som sa jej a naštvane zavrčala. Okamžite som začala zo seba dávať dole bahno, ale bolo to neskutočne mazlavé. Ach bože. "Vyzerám strašne," zaskuvíňala som a pozrela sa na rodičov. Bolo to nehorázné. Dosť, že som mala labky špinavé, ale teraz som mala i ďalšiu časť kožuchu! Ti tam vymácham ten ksicht ak mi to ešte raz zopakuješ, pomyslela som si v mysli a vražedne sa na sestru pozrela. Takto ma zradila! Neskutočný trestný čin.
Prešli sme cez ten podivný portál. Najskôr som cezeň nechcela prejsť do toho, lebo som sa bála, ale nasledovala som svoju rodinu. Samael sa na to aj opýtal. Zaujímalo ma to. Keď sme prešli horami... matka a bratia sa vydali smerom k tomu Wuovi. Vyzeral podivne. Preto som sa k nemu nepriblížila. Vyzeral ako starý perverzák. Skôr ma zaujala vlčica, ktorá sa tu tiež zjavila. "Aký máš krátky chvost! To ti ho niekto odkusol?" vyhrkla som na bodkovanú vlčicu. (PEISA) Naklonila som hlavičku na stranu a i napriek daždu k nej podišla. Ako to, že bol tak krátky? To i mne ho niekto môže takto odkusnúť? Avšak nebola jediná z takým chvostom. Bola tu i druhá vlčica! (TUNDRA) "Ja nechcem mat tak krátky chvost," vyhrkla som v tichu na rodičov a pozrela sa z jednej na druhú. "Vyzeráte pekne," zamumlala som smerom k obom a fascinovane sa pozrela z druhej na prvú.

//na výhliadke (cez severné hory a ostríž)

Cupitala som si pod krídlom otca. Ostatní súrodenci mi nevenovali pozornosť, čo sa ma mierne dotklo u srdiečka. Nakrčila som ňufáčik a radšej pokračovala v otravovaní dospelákov. Tí mi aspoň odpovedali a vnímali ma. "Aha," riekla som, i keď som veľmi nechápala celkový kontext efektívneho zabíjania, tvárila som sa, že tomu rozumiem. "To znie husto, to určite budem!" riekla som bez väčších znalostí a vecí, čo toto povolanie obnáša. Zazubila som sa. Na teraz mi to prišlo ako niečo zábavné, čo by som mohla praktikovať. Zamávala som chvostom zo strany na stranu a premýšľala, aké všemožné rastlinky a plody rastú na týchto ostrovoch, ktoré by som vedela na niečo použiť. Vyskúšať ich efekt na druhých a podobne. Určite ich bolo mnoho!
Vcelku ma prekvapilo, keď som zistila, že mágií je viacej. Pavučina... podivná vec, no zjavne užitočná, keďže mi kryla chrbát od prípadného premokania. Užitočné, supr. Strihla som uchom a pozrela sa na svojho divného brata. Mama mu povedala, že jeho elementom je voda, čiže ako nášho otca? Ak som chápala správne. Mali rovnaké oči. "Wua?" vyhŕkla som, keďže toto zas bolo niečo, čomu som nerozumela. Bolo toho nejako moc. To svet dospelých bol naozaj taký komplexný? Až sa mi z toho hlava točila. Stočila som uši na otca, ktorý prehovoril k Alovi. Podivíni. No jasné.
V tom ma myklo, keď mama vytvorila ohnivú guľu. Sledovala som jej dopad a efekt na strom. Wow. "Aj aj to chcem vedieť," zamumlala som. Rozhodne to vyzeralo viac cool ako ohriatie si kožuchu. "Naučíš nás to?" opýtala som sa jej, čím som myslela hlavne seba, keďže polka mojich súrodencov ovládala práve vodu. To už otec ale rozprával o elementoch obšírnejšie. Kto by chcel ovládať vodu? pomyslela som si a zháčila tvár. Bolo to divné. Nemala som rada vodu. Bola nechutne mokrá a otravná. Nedalo sa v nej dýchať a... proste to bolo na nič. Potriasla som hlavou a povzdychla si. No dobre, nemohla som sa na všetko hneď sťažovať, a tak som pokračovala mlčky. Beztak si ma nikto nevšímal a ja sa aspoň ponorila do svojich myšlienok.

//Snežné tesáky (cez najvyššiu a červenú)

Dážď. Taká ohavnosť. Voda znela ako niečo, čo sa mi veľmi nepozdávalo. Najskôr ma chcela v zátoke utopiť a teraz ma tu zmáčala ako nejakého potkana. Nie, s vodou rozhodne nebudem kamarátka. Tento element mi momentálne prišiel ako úplne zbytočný. Viac sa mi páčilo, čo mi Scar povedal o ohni. Ten ma pekne vedel udržať v teple a to bolo super! Ktovie, čo ešte všetko dokázal. Na to som musela prísť a aj to, ako to používať. Skúšala som si kožúšok i ja sama osušiť, ale nezdalo sa, že by to malo nejaký efekt. Aké úbohé. Povzdychla som si úplne sklamaná a pozrela sa na svojich rodičov, ktorí sa medzi sebou rozprávali.
Zamračila som sa. Prečo toľko museli mlieť papuľkami?! Mohli sme medzitým kráčať. Aj tak to bude obtiažne, keď je všade mokro a ktovie, kde bude pôda bahnitá. Oh, to som si ani nedokázala ešte predstaviť, akú zúfalosť budem cítiť, až sa mi kožúšok zašpiní od blata. No veď nech sa majú na čo tešiť, keď začnem nariekať. "Huh? Travička?" opýtala som sa jej a zvráštila tvár v odpore. "Ja nechcem byť tráva," zamumlala som, pretože som očividne tomu slovu vôbec nerozumela, avšak keď sa mi na kožuchu urobil ochranný pláštik z pavučiny... pozrela som sa na mamku. "Čo to je? To je tiež ten... oheň?" opýtala som sa jej, pretože jej oči boli tiež červené ako tie moje a Scarove. Musela tiež ovládať ten element. "Ich je viac? Koľko?" tázala som sa ďalej otca, ktorý naviazal na mamine slová, len mi to chvíľu trvalo, keďže som bola fascinovaná pavučinou na mojom chrbte.
V tom však ich pozornosť prešla ZO MŇA na niečo iné. Zamračila som sa a sledovala ich pohľad, že kto si to dovolil upútať ich viac, než moja dramatická osôbka. Popošla som ďalej, aby som videla spod krídel otca a kukla sa na nebo. Nejaký vták tam poletoval... houby vták. To bol pekne veľký vták, nie... ďalší vlk s krídlami? Ja vedela, že keď vlk skočí z útesu, narastú mu krídla. Len všetci sa toho nejak boja, phmf, pomyslela som si a bola ťažko presvedčená o svojej pravde. No musela som to najskôr odskúšať a nie na sebe. Čo ak by mali nakoniec pravdu? Ale ďalší výskyt vlka s krídlami ma len usvedčoval v tom, že je to viac než bežný jav, takže to musí nejako ísť! No veď ja na niečo prídem, azda i na to je nejaká bylina? Odvar? Ktovie.
Kvapka. Ďalšia a ďalšia... zhrozene som sa pozrela nahor, že kam zmizli krídla. Otec ma... opustil. A ja musela zas pocítiť tie nechutné kvapky dažďa, ktoré ma bili do očí len za to, aby vzal mojich dvoch neschopných bratov. Zas Amon robil problémy. Prečo nemôžem hodiť z toho útesu? Škoda by ho nebola, prebehlo mi hlavou a zamračila som sa. Napokon sa však otec vrátil a prikryl nás krídlami. Máš šťastie, pomyslela som si a otriasla sa. Avšak mamina pavučina vcelku dobre vyblokovala príval vody, tak to nebolo tak strašné. Bolo na čase sa pohnúť! "Ah! Ďalšie rastlinky, dobre, dobre," zamumlala som. Otec si svoju osudovú chybu s tým, ako ma opustil, vyžehlil. Určite ma zaujímalo, čo všetko vlastne vie! A lov? No... bola som zvedavá, nech to bolo čokoľvek. Napokon som vykročila s rodičmi späť na rovnakú cestu, akou sme sem došli. To fakt bola krajina tak malá a nudná?

//Rokle cez hory a ostríž

Mokrý kožuch bol ťažší a ťažší. Ak som mala takto zájsť späť domov... Ani sa mi pomyslieť na to nechcelo. "Huh?" pozrela som sa na Scara a môj kožuch sa zrazu usušil. Ako to myslel, že sa viem zahriať aj sama? Element ohňa? Nastražila som ušká. "Vďaka," zamumlala som k Scarovi. Jeho pomoc však nebola až tak prospešná vzhľadom na dážď, ktorý neustále padal z nebies. "Už pôjdeme?" tázala som sa tentoraz na rodičov. Už ma nebavilo neustále moknúť na tom daždi. Keď otec zavelil, že sa pohneme preč, bola som prvá, ktorá zaliezla pod jeho krídla. "No šup, ideme," zahučala som na súrodencov a pozrela sa na otca, či i mňa postihne ten istý pohľad, ktorý venoval Samovi. Nevedela som sa dočkať, kedy sa konečne dotrepeme domov. Chcela som spať a usušiť sa. Poriadne. Pretože mágia na dážď nefungovala len tak. Zastrihala som ušami. "Môžem ich popohnať tiež tou mágiou? Alebo ma len hreje?" opýtala som sa rodičov a premýšľala nad tým, čo mi povedal scar. Mohol môj element ich nejak... Nakopať? Čo vlastne ten element ohňa mal dokázať?
U toho som pohliadla na sestru, ktorá tiež našla kvetinu o ktorej začala rozprávať. Blokuje mágie? Ah! "Vyskúšam s tebou!" zvískla som a bola rada, že i moja sestra bude chcieť skúšať efekty kvetín a ďalších vecí určite. Zamávala som chvostom. Snažila som si tú kvetinu zapamätať i to čo k nej hovorila nech to môžem vyskúšať v praxi. Usmiala som sa. Konečne niečo zaujímavé. Hlavne ak sestra bude potom chcieť so mnou tú kvetinku na niekom vyskúšať. Ha.

Strihla som uchom k Alastorovi. Niekedy sa mi zdal premúdrelí. Ako mohol vedieť, že je nás tu viac? A ako vedel, kto do spoločenstva nepatrí? Ha! To nemohol vedieť. Čo ak väčšina populácie ostrovov patrila do spoločenstva? Nikto z nás takéto dáta nemal. Boli sme i tak na to príliš malí a naše hlavičky by to určite nepochopili. Preto som ja ostávala u jednoduchej veci. Nájsť niekoho cudzieho a vyskúšať na nich křečku! Ako povedal strýko Scar, vĺčaťu nikto neodolá. Spokojne som sa usmiala a zamávala chvostom zo strany na stranu. Nemala som nijak veľké plány, len jednoduché myšlienky, ktoré sa však veľmi rýchlo rozplynuli.
Bála som sa tak moc, že som nebola schopná uposlúchnuť Scarov rozkaz s plazivcom a len tak som hľadela na krv, ktorá stekala matke po tele. Nepáčilo sa mi to, nemala som z toho dobrý pocit. Nebolo to správne. Čoskoro sa tu však objavila staršia sestra i s Otcom. Prišiel včas. Odstrčil nás od matky a krídlami si vyrobil úkryt, aby sa mohol nerušene o mamu postarať. Sledovala som ho, dokým krídla opäť nestiahol k telu. Celá stuhnutá som v očakávaní kukla na matku. Vyzerala... že je v poriadku. Odľahlo mi a slzy som mala i tak na krajíčku. Domov. Bolo na čase ísť domov... čomu svedčilo i to nepríjemné počasie, ktoré sa prihnalo na ostrovy. "Je mi zima," zamrmlala som, keď mi premokol môj kožuch. Ako drobci sme mali menej odolné kožúšky a tak nebolo divu, že mi okamžite začala byť zima. Už som chcela byť späť v jaskyni a schúliť sa niekam do tepla!

Allavanté, Scar... súrodenci

Zdvihla som hlavu a pozrela sa na matku. "To nechcem, aby ma bolelo," riekla som, no chcela som vidieť, ako to vyzerá, keď to niekoho iného chytí do kŕčov. Musela som nájsť niekoho, kto bude tak láskavý a sám, dobrovoľne, si to vezme. Usmiala som sa. Kto by mi odolal? Na niekoho to vyskúšam, ale mama mi zakázala používať členov spoločenstva. Ale kde som mala nájsť niekoho cudzieho? Potrebovala som najskôr podrásť, aby ma pustila preč samú! Tak. Keď odišla... pozrela som sa na Scara, ktorému nás hodila na krk. "Kedy budem veľká?" opýtala som sa ho na rovinu. Nie, že on alebo moji rodičia boli nejak extra veľkí, ale mohol pochopiť to, ako som tú otázku myslela. Čumela som mu priamo do očí a vyčkávala, kým mi neodpovedal. Určite som mala na neho i ďalšie otázky, ale po čase sa vrátila matka...
Otočila som sa jej smerom a zdesenie sa mi roztiahlo po tvári. "Mami," zabručala som a pribehla k nej. Vyzerala strašne. V tom daždi, ktorý sužoval krajinu som k nej priskočila, keď padla do rozbahnenej pôdy. "Nespi," zafňukala som a strkala do nej ňufáčikom. Kukla som na Scara a dospelých okolo. "Pomôžte jej," zatiahla som a labkou do nej štuchala ďalej. Scar musiel poznať nejakú burinu, ktorá by jej pomohla predsa! A čo môj brat? On chcel liečiť, tak nech liečil. Prečo to ešte nevedel? Zamračila som sa. Bola som schopná ho obviniť z toho, že jej nepomohol, i keď nevedel ako. To ma nezaujímalo. Kde bol vlastne otec? Rozhliadla som sa okolo, pretože som sa bála pozerať na mamu, ležiacu na zemi.