Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Cain/Lilith/matka .... Scar + spol

Z našich bláznivých úvah, hodných snov, nás vytrhla mama. Na jej tvári som videla, že očividne nesúhlasí s tým, čo sme tu práve preberali. "nefunguje?" zopakovala som po jej slovách a zamračila sa. "A ako nám narastú krídla?" opýtala som sa jej, pretože som nechápala, ako inak k nim máme prísť. Alebo už k nim nikdy neprídeme? Boli sme nahraní a odsúdení chodiť po zemi ako väčšina tu prítomných? Aké trápne a úbohé. Odfrkla som si. Mama vzala Caina do papule a ja bola odstrkovaná labou ako nejaká smeť. "Joj čak idem," zabručala som nespokojne a cupitala smerom k Scarovi, ktorý rozprával o niečom, čo nás malo zaujímať. U toho sme stretli vlčicu s podivnou maskou (Yrsi) ako na mamu čumí a pýta sa totálnu kravinu. Prečo by nemohla odísť? Nebolo to jedno? Bola dospelá, nikto ju nebuzeroval a neťahal za krk. Aj ja by som odišla! To som si aspoň myslela, ale hneď ako by ma niekde nechali samú čo by 5 minút, asi by som začala nariekať. Šak čo, aspoň som sa husto tvárila ako najväčšia frajerka. "Hmpf, takže ostatných z útesu strkať môžem?" vrátila som sa späť k téme, pretože som nechápala jednej veci. "Načo mi budú nejaké buriny?" otázala som sa, no to sme už boli u Scara. Počúvala som ho, ako začal rozprávať o rastlinke. Došli sme akurát včas do posluchovej vzdialenosti. "Čo je to křečka?" opýtala som sa potichu mami, pretože som nechápala tomu významu slova. Pochopila som popis rastliny, ale nevedela som si predstaviť, čo je to vôbec nevoľnosť alebo kŕče. Predtým to vysvetľovala súrodencovi, ale samozrejme ja som u toho nebola. Kukla som sa hore na ňu. Avšak napadalo ma jedine to, že mojim súrodencom by som tú kvetinku dala aby som im pomohla, ale rada by som na niekom vyskúšala i jej temnú stránku. Nech vidím v praxi, čo tá nevoľnosť a křeče znamenajú. Rozhodne by to bola zábava! Naklonila som sa ku Cainovi: "Heh, mali by sme nájsť nejakého vlka, ktorému podsunieme tú kričku, že ako to vyzerá." Povedala som to plne vážne a so záujmom. Nemala som nejakú predstavu o tom, čo bolo zlé a čo dobré. Len som chcela skúmať veci a zisťovať, ako tento svet funguje... U toho som začula slová brata. Liečiteľ? Kukla som sa na Sama a nastražila ušká. Čo to vlastne znamenalo? A čo som chcela byť ja? Prvá dáma? Kráľovná? Ach, nie. Ja ani netušila, čo vlastne chcem. Chcela som byť ako matka. Silná a krásná, tak múdra! Zahľadela som sa na ňu a spokojne sa usmiala. V hlavičke mi však stále preblikávala myšlienka, kde zoženiem niekoho, kto nie je zo spoločenstva a bol by vhodný adept na pokus s křečkou a teóriou o útese a krídlach. Určite nás mama len za nos vodila. Muselo to tak byť!

Skočila som po bratovi a skotúľala sa s ním po svahu k okraju zrázu. Pobavene som ho ťahala za srsť a ušiská, labky a všetko, čo som dokázala chytiť do papuľky. Brat nezaháľal a snažil sa mi to oplatiť tým, že mi obslintal srsť na krku. "Ale šak neslintaj toľko," zapišťala som a pobavene sa zasmiala, keď som sa s jeho objatia vymanila a drcla na zadok vedľa neho. Pohľad som zastavila na Lilith a uškrnula sa. "Obrovský a celý náš," povedala som sebavedomo. Kto by mohol stáť proti nám? Nejaké existencie svoriek alebo tak som nepoznala. Myslela som si, že všetko nám patrí a môžeme si všetko nárokovať. "Hm," zamumlala som a ľahla si s labkami prednými cez okraj zrázu a spoločne so súrodencami sa dívala dole. "Ak skočíme, možno i nám narastú krídla ako má otec!" vyhŕkla som svoju skvelú myšlienku, keď som počula slová Caina. "I ten čierny vlk ich mal, pernaté. Možno tiež skočili a naučili sa lietať," zamyslene som hovorila a zazubila sa. Nechcela som to však skúšať prvá, čo som bola nejaký pokusný králik? Postrkovať súrodencov som tiež nechcela. "Mali by sme strčiť niekoho dole a zistiť, či to tak funguje," navrhla som a pozrela sa po lučine, či by sme sem dokázali nalákať nejakého dospeláka. Už sme boli o niečo väčšie a azda keby ho nalákame na kraj zrázu, traja by sme ho zhodiť dokázali.

Zo všetkých tých pachov, slov a vlkov som bola pekne zmätená. Moja malá hlavička sa nevedela orientovať na to, kto na mňa hovorí a kto kde je. Preto som potriasla hlávkou a zamerala sa na svojho brata Caina. Chcela som sa s ním hrať, ale on to ešte vylepšil, keď sa chcel pustiť do hry aj s Lilith. Chvíľu som ešte postávala a kukla sa i na Alastora, toho však zaujímalo niečo iné, než hranie sa s nimi dvoma. Zaškerila som sa. Teraz bol čas na to, aby som sa k tomu pridala i ja! Bolo tu však hrozne veľa vlkov a ja sa cítila frustrovane. Dokonca sem neustále pribúdali ďalší a ďalší. Preto som sa potešila, eď mal brat dokonalo inteligentný nápad! "Idem s vami!" vyhŕkla som za ním a pozrela sa na sestru. "Poďme Lil," riekla som a ňufákom do nej drcla, keď som sa rozbehla za Cainom. "Už ťa mám," zatiahla som podlo, keď som sa odrazila a skočila bratovi na chrbát. Chcela som nás oboch povaliť na zem, aby sme sa ako také dve vrecia zemiakov začali po tráve kotúľať. Noc bola ešte mladá a mali sme hrozne moc času na to sa spoločne všetci traja zahrať. Ak sa teda Lil za nami rozbehla a možno sa k nám pridajú i ďalší súrodenci!

Tiara kreslir
Excelsior nekreslir

Noir, Amon
Načúvala som slovám, ktoré vlk smeroval k môjmu bratovi. Amulet. Kúzla... všetko to pre mňa bolo jedno veľké wow. Nechápala som tomu, o čom rozpráva, ale zaujalo ma to natoľko, že som až zadržala dych. "Kde je môj amulet?" vykĺzlo zo mňa, ako som sa k Noirovi nenápadne priblížila. Aj ja som chcela mať amulet! Síce ten jeho sa mi tak nepáčil, ale i otec mal na krku vlčí zub, ten čierny mal zelenú deku a ďalší vlci tiež niečo mali zavesené na svojich telách. Nie každý, ale dosť z nich, čo tu okolo nás boli. Všetko to boli oné amulety? Radšej som sa mu predstavila. Ťažko sa mi niektoré slová vyslovovali, ale očividne v jeho veku to zvládnem lepšie. Pritakala som preto na to, keď moje meno zopakoval správne. Hej, presne tak to malo znieť. Ešte som musela prísť na to, ako ten zvuk však vytvoriť.

Allavante
Odfrkla som si. "To necem," povedala som na jej slová. Mala pravdu, ale ja som i tak chcela nájsť čo najpohodlnejšiu cestu pre mňa. "Uuuuu," zatiahla som, keďže bolo náročné ten zvuk po nej zopakovať. Povzdychla som si. No čo. Budem si musieť počkať, kým sa mi to zadarí. Zamračila som sa. Ako to, že to tí dospeláci hovorili tak zľahka?

Faust, Cain
Než som stihla však čokoľvek ďalšie povedať, už som musela uskočiť pred fľakatým vlkom. Zamračila som sa a vydesene zavrčala. Skočila som po jeho chvoste, ktorý sa zavlnil vo vzduchu. Zúbkami mi len preleteli jeho chlpy. "Ty pozou," zaštekla som smerom k nemu, keď sa pohol ďalej. Zamračila som sa. Ako si ma nemohol všimnúť? Bola som predsa tak žiarivá ako jasná kométa na oblohe! A on ma nevidel? Ach. Zastal sa ma i môj brat Cain. Hodila som po ňom neutrálny pohľad a následne zazrela zas po Faustovi. Pri jeho ďalších slovách som sa len spokojne usmiala. Mala som svojho obráncu. "Maui by sme ho rozkúsať v spánku," pošepla som bratovi do ucha a zachechtla sa. Bol to hlupák, čo si myslel, že si na nás dovoľovať môže, pretože bol taký veľký? Hlupák starý! Nasledovali slová mami o našich nepokrvných bratov a sestier.
Slušne sa správať k starším... môj pohľad opäť prešiel k Faustovi obďaleč. Tak nech po mne nešľapú!

Drepla som si nakoniec vedľa Caina a drgla do neho ňufákom. "Buáško, poďme sa biť," zabručala som smerom k nemu a zaškerila sa. Chcela som sa s niekým trochu ponaťahovať. Nudila som sa tu a dospeláci len kecali. To ma nebavilo počúvať.

Reakcie na: Alastor, Noir, Amon, Áva

Zabručala som, keď ma mama hneď zvozila. To, že tieto otravné veci nenecháte robiť druhých za vás neznamená, že je to zlé a slabošské, pomyslela som si k nej. Ja som určite dokázala prejsť aj celé ostrovy sama! Ale prečo by som to robila, keď by som mala k tomu niekoho? Strata energie, ktorú by som mohla venovať inde. Však ja týmto dospelákom ešte ukážem novú generáciu. Vypla som hruď. "Ja silná som," povedala som rozhodne, aby nepochybovala o tom, že by som bola nejaký malý usmrkanec. To rozhodne nie! Vrátila som sa radšej k bratom a s Alom si podali slovami Amona. Bol z nás najutiahnutejší.
"Hm?" zamumlala som a pozrela sa na mamu, ktorá opisovala boje, ktoré sa tu diali. Prešla som opatrne k zrázu, aby som videla vlkov, ktorí sa u jazera bili. Bolo to fascinujúce. Nemohla som sa na nich prestať dívať. Aj ja sa tak chcela baviť! Ale... zvráštila som tvár. U toho by som si rozcuchala celý kožúštek. Ach. Musela som vymyslieť, ako si ho zachovať tak nádherný a elegantný i pri tak surovom športe. "Puátelsky? Cha! Alastoue poď puatelský boj," zavrnela som, i keď som sa stále háčila k tomu, aby som sa nezašpinila. No niečo mi hovorilo, že to tak bolo správne. Chcela som si to skúsiť, keď to bolo tak dôležité. Priskočila som k bratovi a čapla ho za srsť na krku, ktorú som zaťahala zvesela. Bol však o niečo väčší než ja, a tak som s ním rozhodne nepohla. Moju pozornosť však upútal niekto iný. Ďalší dospelák.
Pustila som chlpy brata a kukla sa na neho. Hľadela som na neho podobne ako Amon. Bol zvláštny. Avšak netrvalo dlho a prikročila som k nemu. "Astauot" riekla som Ostenovi a zadívala sa na lesklú vecičku na jeho hlave a hojdajúci sa tesák na jeho krku. "To je tvoj?" opýtala som sa ho, hľadiac naň. Zaujímalo ma, ako by som ja také niečo vedela zohnať. Tiež som chcela svoj vlastný tesák! "Hmpf, ty puečo nebojuješ?" zatiahla som sladko k Ostenovi. Nevidela som ho dole, prišli sme neskoro. Až teraz, keď k nám došiel. Zamračila som sa. Prečo tu boli všetci tí dospeláci, keď to bolo pre Chaos tak podstatné? Ach, nedávalo to mojej maličkej hlávke logiku.

Prevod zo Zeirana na iné účty hráčov:

Na Keijiho 50 kšm

Na Stinu 50 kšm

Na Mortimusa 50 kšm

Zostane mu 227 kšm

Převedeno

//ostrizi cez severne

Strašné. Všetko tu vonka bolo strašne otravné. Dokonca som už mala i srsť špinavú od prachu a skalky na horskej ceste ma bodali do labiek. Ja tu snáď umriem! Závistlivo som zas kukla na svojich súrodencov. Že ja sa vôbec ozývala, mala som robiť, že spím. Teraz som musela... Trpieť. Otec ma očividne nenávidel. Hrôza. Takto vyhnať mňa na zem! To kde sme boli? Ach. Určite sa mame postazujem. "Už tam budeme?" zafufňala som nespokojne. Už ma to nebavilo. Nevládala som. Bola som unavená. "Som huadná," zakňúrala som, aby som upútala otcovu pozornosť, ale ten mal jasný cieľ. Avšak zrazu som z ničoho nič bola úplne v pohode, keď som uvidela cudzích vlkov a... Mamu. "Mami!" vykríkla som a rozbehla sa za ňou. Privítala som ju ako sa patrí a hneď ako som doskákala okolo nej od radosti, som sa zastavila a zamračila. "Otec bou zlý. Som musela ísť po vuastných!" riekla som a ukázala jej svoju ubolenú, špinavú packu. Nehoráznosť. Strihla som uchom a kukla na Akona, ktorého mal otec po ceste na chrbte. Ako mohol byť unavený?! "Domou? Si sa zbuáznil?" vyštekla som po Amonovi a priskočila k nemu, aby som ho potiahla za práve ucho. "Nebuď suaboch Amon," zavrčala som si popod ňufák a uskočila skôr, než ma mohol chňapnúť. "Al, pozuri!" nalepila som sa na bratov kožuch a ukázala labkou na vlka s krídlami. "A to sú všetci?" prehodila som otázku a vykrutila krk, aby som sa dole hlavou pozrela na otca za sebou. Chcela som viac nových poskokov! Teda kamarátov. Určite kamarátov.

//najvyssia hora cez roklu

Nastražila som uši. Kraj sa diametrálne menil. Bolo to fascinujúce. Všetko lákalo moju pozornosť, no nemala som čas si všetko pozrieť. Otec nás hnal ďalej. Zakňúrala som. "Ociii, labky boliaaa," zatiahla som plačlivo. Bolo únavné chodiť po zemi. On mal však na všetko svoje argumenty. Nerozumela som tomu, čo mi rozprával. Vedela som len to, že na chrbát ma už nevezme a to mi stačilo. "Kde mama?" riekla som po chvíli. Tá by ma nenechala po zemi chodiť. Alebo nechala, ale ja som žila teraz v predstave, že otec ma hrozne trestá. Koho to malo baviť chodiť po tej špinavej zemi? Mňa rozhodne nie. "Ali veua hovouíš," zabručala som a drgla do brata. Vyzeral plný energie! Samozrejme, že nikto nemohol trpieť tak veľmi ako ja. Ja sm na tom bola určite najhoršie. Zafňukala som a skoro i zakopla o jednu nezrovnalosť na teréne. Ach, turistika pre mňa rozhodne nebude. Budem si musieť niekoho nájsť, kto ma bude voziť na chrbte! Aj keď budem veľká. Nejakého poriadneho silaka!

//Vyjliadka cez severne hory

//snezne tesaky cez cervenu luku

Moji súrodenci mizli v portály jeden po druhom. Sestre sa tam síce moc nechcelo, ale napokon sa vydala vpred s miernou pomocou otca. I ten nakoniec vošiel do žiary a ja úžasnuto sledovala onú žiaru. Nastražila som uši a pozrela sa na nový kraj, kde sme vyšli. Bolo to tu... Iné. Ani som sa nestačila rozhliadnuť, keď v tom som pocítila tesáky otca, ako ma dával na zem. Trucovito som sa zamykala, ale skončila som beztak v tráve. "Ale ja cem houe," zabručala som a stiahla ušká. Cez tú trávu som toho veľa nevidela. Bola som príliš nízka a steblá ma plieskali do ksichtu. Nemala som rada prírodu. Najradšej by som tú burinu spálila na popol. "Huôza," sťažovala som sa ďalej, no aspoň sa tráva o niečo znížila, keď sme došli k hore. Otriasla som zo seba všetku špinu a kukla sa závistlivo na mojich súrodencov, ktorých otec vláčil na chrbte. Pfff. Takto ma vymeniť za sestru? Čo si to o sebe myslel? Však ešte uvidí, aké to bude mať následky, keď príde o pár chlpov z chvosta! To bol môj diabolský plán.

//Ostrizi zrakpres roklu

//tichá

Hopsala som na otcovom chrbte ako kráčal krajinou. Zvedavými očkami som si všímala okolitú krajinu a uvedomovala si, aké to bolo úžasné, keď som nemusela kráčať po svojich labkách, ale nechať sa niesť. Víťazoslávne som sa dívala na svojích súrodencov, ktorí museli kráčať po svojich krátkych labkách. Poddaní. Dívala som sa na nich z výšky, možno až mierne povrchne. Ja som tu bola tá princezná! A ďalší dvaja moji bratia... Ale tí neboli vôbec podstatní. Boli... Moji sluhovia, áno! Museli mi na tejto ceste robiť spoločnosť, keby sa nudím a mám chuť do niekoho kusnúť, pravda. Pobavene som sa začala chechtať nad svojou myšlienkou a dokonca u toho sa naozaj načiahla po Amonovom chvoste, do ktorého som zaborila svoje ihličky a poriadne zatiahla až kým nezaskučal. Pustila som ho a zaškerila sa. Ak ma otec napomenul, len som sa na neho nevinne usmiala ako najväčší anjelik a poslušne svoju pozornosť vrátila na portál. Bolo to zvláštne. Magické. Desivé. Srsť sa mi naježila. Stiahla som sa za krk otca a len nenápadne nazerala skrz jeho uši. Kam sme to šli? Úplne som tomu nechápala, ale očká mi žiarili tak ako strachom tak i zvedavosťou.

//Nejvyssi hora cez cervenu

Zima. Pociťovala som chlad s každým poryvom vetru. Telíčko sa mi klepalo. I napriek tomu, že vonka zima nebola, moja mokrá srsť to znášala značne horšie. Zuby mi drkotali a očká som upierala na môjho úhlavného nepriateľa. S vodou som rozhodne kamarát nebola. "Uh-oh," zamrnčala som, keď ma matka zdvihla za srsť na šiji a odniesla k ostatným. Mykala som sa jej v papuli a snažila sa dostať z jej stisku. Viem kráčať aj po svojich! O tom sa však dalo diskutovať. Remcala som až pokým ma nepustila. Hneď ako som drcla na zadok do trávi, odfrkla som si. Priblížila sa ku mne sestra Lilith, ktorá ma začala skúmať. Asi som jej ako také mokré kura prišla zaujímavá. Zazubila som sa a naschvál sa otriasla, aby som ju zamočila ešte viac. Pri jej nespokojnom ksichte som sa spokojne zašklebila. Dialo sa tu toho mnoho. Na môj malý mozog až príliš. Bola som prvý krát von z nory. Svet bol obrovský a okolo bolo plno vecí, vôní i zvukov. Do toho i vlkov a ďalších vecí. Nevedela som, čo mám skôr sledovať. Bolo to však jedno, pretože ma zas niekto dvíhal do výšky. Zabručala som. Nebola som žiadna hračka! Otec ma usadil na chrbát i s mojimi dvomi súrodencami. Sedeli sme medzi krídlami a mohli sa dívať na svet z výšky. Bolo to super. Hlavne, keď sme sa vydali vpred.

//Snežné tesáky cez hmlisté pláne

Ak chápem správne, za prvé kolo mám 10b tak si prosím dve mince ďakujem

//úkryt

Nasledovala som stádo vĺčat, ktoré sa rinulo von z jaskyne. Azda som nemohla byť jediná, ktorá ostala v nemom úžase z toho, čo všetko moje očká boli schopné vidieť. Srsť na zátylku sa mi naježila vzrušením. Toľko vnemov, ktoré som prijímala svojimi zmyslami... to sa ani nedalo opísať. Nevedela som, kde mám začať a hlavne čím. Postrehla som matku a staršiu sestru, ako sa hrá s cudzou postavou... no nimi som len letmo prebehla. Dospeláci. To bola nuda. Ale tie kamienky, ktoré som videla na brehu!!! Priskočila som k nim a labkami sa zaborila do piesočnatej hliny. Žblnk. Čo to bolo? Čo to bolo?! žblnk. Nastražila som ušiská až k nebesiam a uvidela hladinu zátoky. Padla mi sánka. Čo to moje oči len vidia? Nevedela som. Preto som sa rozbehla k vode. No dobre, skôr sa odťapkala ako taký najväčší opilec k novej veci. Najskôr sa moje predné labky nebojácne ponorili do vody, no keď som pocítila chlad, ktorý ma studil... so skučaním som uskočila naspäť na súš. Avšak... nedalo mi to. Otriasla som sa a nebojácne som so štekotom skočila do vody zátoky a jašila sa v nej (ak mi to niekto nezatrhol). Zasmiala som sa a poskakovala si sem a tam... až som to však prehnala, keď som narazila na spád a hladina nado mnou sa zatvorila, ako som sa ponorila. Máchala som labkami, keď som zistila, že v tejto veci sa nedá dýchať. Ešte, že vlny šli k brehu a čoskoro som pod labkami nahmatala pevnú zem, o ktorú som sa inštinktívne zaprela a zdvihla ňufáčik nad hladinu. Ach. Zalapala som po dychu a mala problémy, dostať sa bližšie k brehu hneď sama. Predsa len som bola ešte dosť nemotorné vĺča! No bohovia stáli pri mne, veď nemohla som sa vykotiť hneď, no nie? Nejako som sa z tejto šlamastiky dostala a vyfľusla som na breh zátoky, kde som sa rozpleštila na brehu ako taká rohožka a zrýchlene dýchala, aby som stíhala pumpovaniu krvi môjho rozbúšeného srdiečka. To mi bol ale zážitok! Usmievala som sa. Adrenalín vo mne bol príjemným pocitom!

Dni boli dlhé, priam nekonečné. I keď sa mi oči rozlepili, stále som žila v šere našej jaskyni. Zvykla som si na onen priestor, ktorý pekne voňal a bol plný predmetov, ktoré sa dali skúmať. Nevedela som však, čo nás čaká tam vonku a ani som sa to nepokúšala spočiatku zistiť. Hrávala som sa so svojimi súrodencami, ale väčšiu časť času som strávila osamote pri skúmaní nášho úkrytu. Bola som úplne jednoduchý charakter, tak prostý. Avšak bolo len otázkou, kedy sa moja vĺčacia naivná povaha zmení. Strihla som uškom a zaskučala, keď som si buchla ňufáčik o stenu jaskyne, do ktorej som narazila, ako som kráčala vpred zamyslená. Ach, ta hlúpa stena! pomyslela som si a pretočila oči. Chcela som sa hrať, ale v tom sa všetci vydali preč. Konečne sme mohli opustiť úkryt? Oh! Konečne se mohli uvidieť svet.Nadšene mi srdiečko poskočilo a vydala som sa za súrodencami, dobre že nie posledná! To som nemohla dovoiť, chcela som byť medzi prvými, ale jednoducho som na to očividne nemala kapacitu. Zatiaľ.

//Tichá zátoka