Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Azrael zostal ticho, nemal jej na slová čo odpovedať a tak mu pár sekúnd trvalo kým sa vôbec ozval. Keď jeho myšlienky dala Lissandra do slov, ktoré mu mohli zaznieť v ušiach - musel uznať, že to príliš nedávalo zmysel, aj keď pred pár hodinami, by za svoje rozhodnutia dal ešte labu do ohňa. Teda vlastne, do ohňa by ju dal stále, avšak dôvody už neboli také silné ako si predstavoval predtým. Nadýchol sa a napokon odpovedal. ,,Myslím, že si to popísala celkom presne," jemne sa uškrnie, no výraz, ktorý sa mu vytvoril na tvári skutočne nebol príliš radostný. Pohľad zložil k zemi a zaklipkal očami. ,,Som rozhodnutý, možno trochu strachopud ale som rozhodnutý," odpovedá jej odhodlane pričom mu srdce búši na hrudník akoby sa chcelo dostať von. Teraz, v tomto momente, keď nebol príliš ďaleko od toho aby ho Lissandra poslala dopreč, nebolo mu všetko jedno.
Odhodlane zodvihne pohľad na samicu, ktorá stála neďaleko od neho. ,,Som rozhodnutý. Chaos aj tak poriadne nevie kto do ich svokry patrí alebo nie. Pri ich ďalšom svorkovom stretnutí im to môžem ísť oznámiť. Nepočítam však s tým, že si všimnú ak by som sa pár ráz neukázal," hovorí a dúfa, že jeho slová dávajú zmysel. ,,Odchod bez slova mi prišiel lepším riešením, aspoň teda u nich, ako proti sebe rovno poštvať celú svorku. Takto by som aspoň získal pár mesiacov na tréning, ktorý by som pri čelení svorke mohol potrebovať."

Povzdychol si. Nemala príliš dobré slová na Chaos, avšak on sám sa jej nemohol čudovať. Nielen, že on sám na nich nemal príliš dobrých slov, keď to však počul takto nahlas, nebolo mu príliš prijemne. Nepovedal však nič, čoskoro sa bude musieť odosobniť, už k nim nepatrí a ani nechce patriť. Chvíľku však potrvá kým si zvykne, že opustil Chaos - na dobro. ,,Mal som malého pomocníka, musím uznať," jemne kývol hlavou a zasmial sa. Bol nervózny ale snažil sa stáť pevne a hrdo, aby Lissandre ukázal presne aký je a tak presunul pozornosť z faktu, že je skutočne nervózny. Chvost mu stál kŕčovito visel medzi zadnými nohami. Normálne vy ho mal dominantne aspoň trochu vo vzduchu, teraz si to nechcel dovoľovať. Ešte nemal postavenie na to aby sa snažil kontrovať alfe.
,,Nevedia o tom," odpovedal jej na otázku. Presne toto mu hovorila aj Ayshi, keď to už spomenul druhý vlk, asi na tom niečo skutočne bude. Pravdupovediac on sám sa necítil alfami Chaosu ohrozený, z nejakého dôvodu ich nebral za takú hrozbu za akú by asi každý normálne zmýšľajúci vlk mal mať. Čo mu predsa môžu urobiť? ,,Nejako som to ešte neriešil, kým som si nebol istý, že to budem mať miesto."

les alf >
Netrvalo príliš dlho kým sa po vstupe do úkrytu ozval hlas. Poznal ho, už ho počul a presne tú vlčicu, ktorej patril hľadal. Uši držal vzpriamené a pohľad upieral do šera jaskyne v ktorej sa obaja nachádzali - a neboli sami. Azrael mohol počuť jemné ševelenie šteniat, ktoré mohli patriť iba jej. Komu inému? ,,Máte svorku v peknom bludisku," odpovedal jej jednoducho na otázku, ktorú mu položila. ,,Musím povedať, že strategicky veľmi dobré miesto," pokračoval ďalej vo svojich slovách a pomaly sa približoval. Nie však príliš, dobre vedel, že by ešte stále mohol byť vnímaný za nebezpečie najmä v čase keď sa mláďatá nachádzali neďaleko od neho. ,,Rozhodol som sa prijať tvoju ponuku, ktorú si mi dala počas tej bitky," rozprával ďalej po vyzvaní a pozeral sa okolo seba. ,,Opustil som svoju svorku aby som sa mohol pridať k vám," vravel hrdo a odhodlane, chcel aby vlčica vedela, že svoje činy myslí skutočne vážne a tým pádom je skutočne na správnom mieste. Chcel sa učiť a podstúpiť takmer čokolvek.

Azrael sa predieral lesom za červeným vtákom a pomaly už ani nevedel, kde sa už poriadne nachádza. Prečo vlastne dôveroval nejakému operenému potkanovi čo sa pri ňom zjavil sčista-jasna? V tom momente mu však rozhodnutie prišlo úplne normálne a spochybňovanie rozhodnutí prišlo až v okamihu keď bolo príliš neskoro na to aby sa otočil a vrátil späť na miesto kde začal. Akonáhle sa kardinál stratil medzi skalami, tak osamel s chvostom spusteným pozdĺž zadných nôh a rýchlym pohybom sa obzeral okolo seba, či sa mu nepodarí nájsť niekoho s kým by sa mohol porozprávať. Nikto sa však v jeho okolí neobjavil, nezostávalo mu nič iné ako teda nasledovať svojho červeného sprievodcu na miesto, ktoré mu príliš nevoňalo. Doslova. Priestor medzi skalami smrdel po svorke, a on si už bol takmer úplne istý, že je na správnom mieste. Možno pre neho predsa len niekto daného vtáčika poslal aby ho priniesol na miesto, kde sa mal stretnúť so svojou budúcnosťou.
Hlasno sa teda nadýchol a pobral za medzi skaly, ktoré sa zvažovali pod zem. ,,Haló? Je tu niekto?" zavrčal do tmy a s cvakaným pazúrov na tvrdý povrch sa pobral do útrob hory.

Severné hory cez sokolí zrak >
Azrael mal nos prilepený k zemi, nasával všetok vzduch a pachy čo sa mu mohli do nosa dostať, analyzoval ich ako dobre len mohol ale aj napriek všetkej svojej snahe si uvedomil, že mu nie je ani pre platná. Už si nespomínal ako daná vlčica voňala, predsa len to bolo skutočne dávno čo ju naposledy stretol - v tom momente bol dokonca taký rozrušený, že by si ju možno nezapamatal aj keby ju čmuchal hodných pár sekúnd. Povzdychol si a stratene sa poobzeral okolo seba. Les bol hustý ako ešte nikdy nevidel a pomaly ale isto si aj on začínal uvedomovať, že sa prinajlepšom iba stratil. Dostať sa von by možno ešte vedel, najmä vďaka svojmu vlastnému pachu, avšak labu do ohňa by za to nedal a teraz sa mu príliš ani nechcelo. S hlasným zafučaním sa posadil pod jeden zo stromov a doprial si odpočinok.
Ani poriadne nevedel kedy sa mu podarilo zaspať, avšak sa prebudil na to, že mu nejaký červený vták ťahá srsť na chvoste. Rýchlym pohybom ho odohnal a hlavu položil späť na zem, avšak netrvalo príliš dlho a otravný ,,hmyz" sa vrátil aby ho ďalej nenechal napokoji.Zahnal sa po ňom, avšak jediné čo dosiahol bolo cvaknutie zubami na prázdno. Obaja na seba neprítomne hľadeli a čakali čo urobí ten druhý. Vtáčik poskakoval na mieste, sem tam sa posunul ďalej a keď videl, že ho vlk nenasleduje, vrátil sa k nemu. Nakoniec sa Azrael vzdal a pobral sa za ním do lesa. Čo mohol stratiť? Veď už aj tak nevedel kde sa nachádza.
> Úkryt Daenu cez územie svorky

Úkryt cez vyhliadku >
Azrael nadšene bežal za svojím nosom a srdce mu bolo tak rýchlo hádam ako nikdy predtým. Urobil to! Rozlúčil sa s Chaosom a je na ceste do budúcnosti, ktorá bude snáď ružovejšia akk tá, ktorú mal doteraz. Nemal to však ako vedieť a tak mohol len dúfať a mať očakávania, ktoré sa možno naplnia a možno nie. Jediná vec, ktorá ho však v tomto momente trápila bola, že nemal najmenšieho tušenia kde by mal Lissandru aj s jej svorkou hľadať. Vedel, že niekde neďaleko sa zucastnil boja, ktorý bol akousi iskrou v jeho živote a že neďaleko by mal byť ich základný tábor, ale nevedel kde. Nemal najmenšieho tušenia ktorý smerom sa má vybrať a už vôbec nie či slová hnedej vlcixe ešte stále platia. Dúfal, že áno lebo kvôli nej obetoval celý svoj doterajší život a ak by ho obetoval za prelud, určite by nebol dvakrát najšťastnejší.
> Les alf cez sokolí

Stál vo kamennom otvore, ktorý pripomínal a aj mal pripomínať dvere. Ayshi ho zastavila a tým pádom čakal. Bol rád, že napokon nemusí odísť s niečím nevypovedaním medzi nimi a že aj napriek tomu, že sa ich životy razom rozchádzajú, ani jeden z nich neumieral. Zatiaľ. ,, Aj ja ťa mám rád," usmial sa na ňu. Už nezakrýval slzy v očiach ani on. Nezameniteľne sa mu leskli slanou tekutinou, ktorá sa po pár sekundách tiež rozbehla na prechádzku po jeho hnedých lícach. Pozeral jej na chrbát keď sa skláňala ku jeho krku a každou prejdenou sekundou sa viac a viac približoval k odchodu. Musel odísť, jednoducho musel. ,,Ešte sa určite uvidíme jemne sa od nej odtiahol a hrdo narovnal. Venoval jej posledný smelý úsmev, aby si ho takto zapamätala a následne sa stratil kdesi v temnote jaskyne, ktorú doteraz nazýval domovom.

> Severné hory cez vyhliadku

So žmurkaním sleduje Ayshi a do očí sa mu pomaly ale isto tlačia slzy, najmä po jej posledných slovách. Odvráti od nej zrak a silno stisne zuby až mu zapraská v sánke. Nie, prečo mu toto robí. Prečo. ,,Ja-.." hlas mu zapraská a zlomí sa ešte predtým ako stihne dopovedať. ,,A-.." znovu otvorí ústa, no napokon sa rozhodne radšej zakašľať, sekudu postáť a nechať hlas nabrať znovu hĺbku, ktorú by mal mať. Je to zlé, musí sa pohnúť, takto to ďalej nepôjde. ,,Možno si to ešte rozmyslím," odpovedá s pohľadom stále zatočeným do zeme, bez toho aby sa pozeral na niečo konkrétne. ,,Možno, predsa len," vzdychne si porazenecky, no vetu nedokončí. Nevie ako. Znovu stiskne zuby a srsť na chrbte sa mu naježí. ,,Ja neviem už čo mám robiť!" vyštekne a konečne sa po nejakom čase postaví na laby aby nestál len na jednom mieste.
,,Možno by som našiel spôsob ako vyťažiť z oboch svoriek," zacvaká ušami, no už si nie je istý ani svojim najlepším úsudkom.,,Nie je predsa to, to pravé-" pozrie na Ayshi. ,,Chaosské?" Pokrúti hlavou a vzdychne si. Nechcel ju vidieť plakať a nechcel v takom stave vidieť ani samého seba - a vedel, že od toho nemá príliš ďaleko. ,,Už radšej idem," pousmeje sa. ,,Nech to nerobím ešte horšie ako to musí byť," Pomalým krokom sa poberie na odchod avšak ešte stále neodchádza. So sklonenými ušami čaká. Na rozlúčku? Požehnanie?

Slová Ayshi sa mu nepočúvajú príliš dobre. Oči mu zas a znovu klesnú na podlahu a uši pritiahne k hlave akoby si myslel, že mu to pomôže nepočuť slová, ktoré mu matka venovala. Nechcel ich počuť, nechcel ich počuť nahlas, nie tak priamo ako ich ona hovorila. Jemne vyceril zuby akoby to celé malo jeho situácii pomôcť. ,,Vieš, je to komplikované," začne, no nevie čo presne jej má povedať. Má to jednoducho celé vyblafnúť tak ako to je alebo má chodiť okolo horúcej kaše a starostlivo vyberať slová, ktoré použije s rozhovore s jedinou matkou, ktorú mal. A zvážil dostatočne všetky faktory a dôsledky svojho rozhodnutia? To, že po ňom pôjde Scar a Allanté by sa dalo prežiť, bol silný a nebál sa následkov, v tomto zmysle by ich bol ochotný podstúpiť. Avšak jedno ho mátalo omnoho viac akoby chcel a to bol fakt, že-
Rýchlym pohybom sa postavil na laby a urobil pár krokov k horu miestnosti, otočil sa a začal pochodovať na druhú stranu ako šelma zatvorená v klietke z ktorej niet úniku. ,,Vec sa má tak, že už neviem či chcem bojovať pod vlkmi ako je Scar a Allanté," konečne zo seba vyderie pár slov, no nenaberie silu pozrieť sa Ayshi do tváre. Aspoň nie do času, dokedy mu z mysle nezmizne obraz, že raz budú môcť byť postavený proti sebe v boji na život a na smrť. Už len z tejto predstavy sa mu dvíhal žalúdok a hlavne aj to, že tí dvaja pošahanci by skutočne boli schopný to od nej žiadať. ,,Už len samotný fakt, že šli do vojny len preto že sa ona nudila ma núti chcieť jej pretrhnúť väzy," zavrčí nahnevane. Ako len kedysi mohol k ten vlčici vzhliadať? Konečne zodvihne pohľad smerom k mame. ,,Ja už som sa rozhodol. Len sa ťa chcel nechať vedieť to prvú," znovu mierne skloní uši k zátylku. ,,Aby sme mali možnosť povedať si zbohom."

,,To je pravda," odpovedal Ayshi ako poslušné dieťa s ušami mierne sklonenými dozadu a chvostom visiacim ležérne popri zadných nohách. Bol pokojný ako už dlho nie, z nejakého dôvodu rozhovor s Ayshi bol pre neho jedna z najprirodzenejších vecí aké v poslednej dobe cítil. Možno predsa len napokon nebol vlkom bez matky, ako o sebe veľmi rád uvažoval, len jeho matka jednoducho nebola jeho pokrvnou rodinou, čo v konečnom dôsledku ani nemusel byť problém. Na tomto mieste sa definícia rodiny tak zmenila, že už bolo ťažko vedieť čo sa týmto obyčajným slovom môže myslieť. ,,Ďakujem," odpovedal s úsmevom. Jej slová ho skutočne potešili a dušu zalialo teplo aj napriek tomu, že teplota na týchto miestach sa pohybovala niečo málo nad nulou. Alebo to tak minule bolo cítiť na Azraelovej srsti. ,,Skutočne si to veľmi vážim," pozrel jej do tváre aby si bola skutočne istá, že to myslí z hĺbky srdca skutočne vážne.
Vzdychol si. Teraz musel nabrať odvahu aby jej povedal čo cíti a ako si predstavuje vlastnú budúcnosť. Aj napriek tomu, že ju to môže zraniť. ,,Vieš, vo vojne som stretol takú vlčicu.." začne rozprávať aby jej bol jasný aj kontext rozhodnutia a aby si nemyslela, že to robí len z roztopaše. Aj keď aj to môže byť pravda. ,,Povedala, že mám v sebe potenciál na mágie a.. že by ma mohla trénovať," slová mu vychádzajú z úst, no srdce mu bije takmer až v ušiach. ,,Rozmýšľam, žeby som ju vyhľadal," ako lepšie by to mohol povedať? ,,Jednoducho chcem odísť"? ,,A možno na nejaký čas zostal s jej svorkou," zodvihol oči, ktoré doteraz zarýval do jedného z kameňov, ktorý vytváral opačnú stenu miestnosti v ktorej sedel.

Pri jej prvých slovách mu srdce poskočilo. Slovné spojenie vitaj doma znelo akosi hrejúco a príjemne. Usmial sa, tentoraz nefalšovane. Ayshi bola asi jediným vlkom, pri ktorom zatiaľ nemusel svoje emócie príliš utláčať do pozadia a nebál sa ukázať i tie pozitívne, ktoré mu ležali na srdci. Plakať si ešte nedovolil, aj keď sa slzy už tlačili do očí, ešte nebol ten správny čas na niečo také. Bolo však normálne, že slová, ktoré chceme počuť v nás napokon vyvolajú najväčšie emócie a to hlavne vtedy keď vyjdú z úst niekoho, od koho vieme, že nemá dôvod nám klamať. Jednoduché vitaj doma pre neho momentálne znamenalo celý svet. ,,A že to ani nebolo jednoduché," uškrnie sa nad jej slovami a konečne vstúpi do ich skrýše. Skutočne sa toho veľa za posledné dva roky stalo, skutočne sa vypracoval vyššie, než by si i nejaký dospelý mohol myslieť.
,,Asi to máme v krvi," zasmeje sa znovu, no teraz už o niečo bolestnejšie. Zase. Vedel, že oni dvaja nie sú jeho právoplatnými súrodencami, a že tí jeho žijú vo svorke, ktorá je ich nepriateľom. Ďalší dôvod prečo by nemal zostávať v Chaose - bolo mu jasné, že svojim súrodencom nedokáže ublížiť aj napriek tomu, že svojimi biologickými rodičmi pohŕdal. Tie malé uzlíčky mu nič neurobili. Aj toto bol dôvod, prečo sa plne nedokázal oddať svojmu Spoločenstvu. Ak nedokáže vykonať rozkazy Alfy, nemá tu čo hľadať. Rovnako ako Stray. ,,Asi aj ja pôjdem vzdať česť svojmu Chaosskému menu," nadvihne hlavu aby Ayshi pozrel do očí. Nevedel či pochopí tomu čo má na mysli, no možno... možno sa mu podarilo naznačiť čo bude nasledovať.

Jeho kroky a ozývali chodbami úkrytu, no chôdza aj napriek tomu, že sa neponáhľal netrvala dlho. Čoskoro sa ocitol v menšej jaskyni, ktorá patrila jemu, jeho mame a nevlastným súrodencov - ktorých vlastne naposledy videl keď sa narodili. A to už bola tiež dlhá doba. Už to mohlo byť koľko? Rok? A stále sa mu nepodarilo nájsť ich otca, aj keď sa tomu na začiatku zaprisahal. Asi to už pre neho nebolo také dôležité. ,,Ayshi," preniesol s radosťou v hlase, ktorá síce nebola príliš výrazná, no pozornému ucho tento podtón utiecť nemohol. Kiežby len vedela, čo sa všetko od vojny zmenilo! Kiežby len... ,,Už je to skoro dva roky čo som členom Chaosu," povedal, akoby len tak pomimo. Bol to fakt, ktorý by mal byť každému jasný. Nemal však čo iné povedať a v tomto momente to bolo jediné čo mu prišlo ako na um. Necelé dva roky života, ktorý prežil v jedinej rodine, ktorú poznal. Aj keď to nebola tá klasická, ktorú by si nejeden mohol predstaviť, nevadilo to. Pocit bol dôležitejší ako krv. ,,Kde sú všetci?"

Keď sa mu vankúšiky na labách znovu dotkli vlhkých kameňov úkrytu za vodopádom, telom mu prebehla triaška. Ani nie ak od zimy, ktorý vládla nie len vonku ale aj v kamennom úkryte. Posledný krát keď prechádzal týmito chodbami, ešte sa cítil ako právoplatný Chaosam. Vtedy, ešte pred vojnou, dokonca i chvíľku po nej veril, že toto miesto má budúcnosť, čo je síce pravda, ale nie s ním. So sklonenými ušami sa pobral kamennými chodbami smerom k miestu, ktoré patrilo jeho ,,rodine" alebo teda pozostatkom z nej, ktoré ešte možno zostali. Nebol si istý či na niekoho narazí a či vôbec chce na niekoho naraziť. Každopádne si ešte dobre pamätal ktorá chodba kam smerovala, predsa len bol jeden z prvých vlkov, ktorý toto miesto mohol preskúmať a teda sa mu tento zážitok vryl do pamäte dostatočne silno na to aby naň len tak nezabudol.

Najvyššia hora >
Aj napriek tomu, že hory v ktorých sa teraz nachádzal príliš dobre nepoznal, nezastavoval sa. Mal pred sebou jasný cieľ ku ktorému sa mal dostať a tým pádom sa cesty nebál. Cesta sa mohla kľukatiť a vyť nebezpečná, no nebolo jeho štýlom zastať a zmeniť cieľovú destináciu. V niektorých okamihoch bol Azrael skutočne ako hluchý, ktorý držal dvere alebo niekto, kto ide aj cez mŕtvoly. Nie doslova. Hádam. Už sa nebál, aspoň to si teda v hlave stále opakoval a dúfal, že ak to bude opakovať dostatočne dlho, napokon sa dané slová stanú skutočne skutočnosťou a jeho srdce začne biť v normálnom tempe. Zatiaľ sa to však nestalo a teda si musel dané slová stále opakovať - čo ho popravde ešte viac stresovalo a poháňalo dopredu. V tomto momente už pomaly bežal.
> Úkryt cez vyhliadku

Mlžné pláne >
Cez portál a lúku prebehol takmer po slepiačky - predsa len danou trasou prechádzal často, už zopár krát sa potreboval dostať z prvého ostrova na druhý bez toho aby mu odpadli nohy z prechodu cez celé územia. Portál bol skutočne dobrým spôsobom prechodu a preto ho často a veľmi rád využíval. Pomaly ale isto ako sa približoval ku svojej finálnej destinácii, srsť na chrbte sa mu stavala do pozoru a srdce začínalo pumpovať krv s vyšším obsahom adrenalínu. Vydával sa na tenký ľad, ale už bol rozhodnutý, že sa pohol so svojim životom tým pravým a jediným správnym smerom akým mohol. Mohol však len dúfať, že sa mu skutočne podarí zastihnúť Ayshi na tom mieste na ktorom predpokladal, žeby sa dala zastihnúť. Musí jedine dúfať, že šťastie stojí na jeho strane.
> Severné hory cez Roklinu a Sokolí zrak