Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Mechanický pohyb a pravidelný zvuk, ktorý vytvárali jeho laby na snehu ho upokojovali a tým pádom sa mu čoskoro dych a rovnko aj tep vrátili do normálu. Nemal najmenšieho tušenia prečo tak vyšiluje, keď sa vlastne o absolútne nič nejednalo a kľudne mohol v Zlatej svorke počkať aj na svoju matku s ostatnými súrodencami. Nakopol kus zľadovatelého snehu spod svojej laby a pridal do kroku, akoby sa so zväčšujúcou sa vzdialenosťou strácali aj všetky dôkazy toho, že tam kedy bol a videl otca živého a zdravého... s novými vĺčatami. Nespokojne zavrčal, vyskočil do vzduchu a do zubou chytil prvý konár, ktorý na neho z zo stromov vysel. Rýchlymi pohybmi krku a hlavy ho rozmlátil na malé kúsičky pričom si pomáhal aj silnými čeľusťami. Kto potrebuje otca?! Kto?! On nie. Vôbec si však neuvedomil že na mieste do ktorého sa dostal sa nenachádza sám. Konečne mu pohľad padol na vlka, ktorý ležal neďaleko nejakého obyčajného stromu. Zacvakal ušami a neveriacky zažmurkal. ,,Scar?"

Zlatý les >
Azrael hlasno dýchal keď sa mu podarilo prepadnúť portálom z jedného lesa do druhého. Nemal najmenšieho tušenia prečo sa rozhodol presunúť práve sem, no evidentne sa tak stalo a teraz mohol len čakať kedy sa mu podarí dostať dýchanie pod kontrolu. Viacmenej. tak blízko bolo k tomu aby ho otec odhalil že si ani nebol istý akoby jeho slová zneli nahlas. Skutočnosť síce bola jedna vec ale slová ktoré musel použiť aby ju popísal už také príjemné neboli. Zatiaľ mal dojem, že skutočnosť nevysloví nahlas tak neexistuje, alebo existuje a len nie je taká skutočná akoby mala byť.
Rýchlym pohybom krku sa okolo seba poobzerať a s chvostom vysiacim pomedzi zadné nohy sa poberie ... Niekam. Nechcel zostať stáť na mieste a tým pádom jediná možnosť bol pohyb, možno bezcieľny, ale aj to bolo niečo čo ho v tejto situácii mohlo spoľahlivo upokojiť. Jeho srdce by aspoň malo dôvod na to, že bije rýchlejšie.

,,Hej tak trochu," odpovedá v rýchlosti, no to mu už srdce zase bežalo závratnou rýchlosťou. Nachádzal sa na pôde na ktorej sa nechcel nachádzať, aspoň teda čo sa týkalo konverzácie, ktorú momentálne viedol s otcom. Bol najvyšší čas vycúvať a prísť späť až keď sa veci okolo neho nejako upokoja - alebo možno ani nie okolo neho ale skôr v ňom samom. Najmä z dôvodu, že v tomto momente si najväčším nepriateľom bol on sám a jeho sprostá hlava. ,,Hej, musím ešte niečo vybaviť a už to veľmi nepočká," uškrnul sa na neho a už sa pomaly aj poberal smerom do lesa. ,,Určite, ešte sa prídem pozrieť ako si vyrástla," žmurkne smerom na Sill, hlavou kývne na rozlúčku otcovi a vyparí sa kdesi medzi stromami. Keď si zmyslí, že je už dostatočne ďaleko aby ho nebolo príliš jednoduché v ich miesto vidieť, použije portál aby sa čo najskôr dostal čo najďalej. Zase nabudúce.
> začarovaný les cez portál

Akonáhle sa ho otec spýta na to, ktorej svokry je členom, nie je si istý čo mu má na to povedať. Ešte dobre, že v tom momente je otočený smerom k sestre, ktorej sa podarilo vyšklbnúť z jeho zovretia a teraz sa snaží na neho zas a znovu zaútočiť a zhodiť ho do snehu. V tomto momente však nevedel či je dobré sa rovno zvaliť do snehu aby potešil vĺča alebo to nechať tak aby si zachoval akúsi vymyslenú dôstojnosť pred otcom. ,,Zatiaľ ešte nie som," odpovedal mu jednoducho a vyhol sa priamej odpovedi. Neklamal ale zase mu ani nepovedal pravdu, ktorú by počuť rozhodne nechcel. Čo už, nie vždy mohlo byť všetko dokonalé, väčšinou práveže nič nebolo dokonalé. ,,Tak by som už asi mal ísť," odpovie, keď sa dozvie, že ani jeden z vlkov, ktorých chcel ešte stretnúť sa nenachádzajú na území svorky. Koľká škoda. ,,Možno ešte niekedy prídem pozrieť ostatných," otočí sa smerom k otcovi a nechá laby sestri, ktoré mala doteraz položené na jeho boku padnúť na zem. Uškrnie sa na ňu. ,,Niekedy ma príď navštíviť Sill," otočí sa ešte aj k sestre a venuje jej zopár posledných slov predtým ako sa rozlúčia.

Prvú spŕšku otázok otca sa rozhodol ignorovať. Nechať ich bez reakcie a radšej sa skôr hrať so sestrou, ktorá sa po zhodení do snehu vybrala do ďalšieho boja. Skákala mu okolo nôh a on ich dvíhal do vzduchu tak, aby okolo nich mohla svojimi tučnými šteňacími tancovať okolo neho a pokúšať sa dostať ho na kolená. Metaforicky a aj doslovne, keďže Sillarei to evidentne brala až príliš vážne - ale bolo to dobre, jediná vec ako sa naučí postarať sama o seba a v tejto rodine to postupom času bude dosť pravdepodobne potrebovať. ,,Bolo to všetko veľmi unáhlené, akoby ani jedna strana poriadne nevedela do čoho ide," podotkol napokon, keď sa ich slová následne pomaly ale isto stočili späť k vojne, ktorá sa teraz evidentne stala dôležitým predmetom ich konverzácie. ,,Áno, bol som tam. Ale nevidel som ani matku ani sestru," odpovedá zamyslene a snaží sa čo najvernejšie spomenúť na momenty keď bojoval s vlčicou, ktorá v jednu chvíľu akoby úplne zmizla. V tom momente vážne nemal chuť starať sa o vlkov naokolo seba keď jemu samému išlo o život, avšak ak by matku so sestrou uvidel, určite by si ich zapamätal. ,,Sú doma vôbec? Možno by som mohol aj ich pozdraviť. Keď už som sa sem prišiel pozrieť," opýta sa ho so záujmom. Aj tieto vlčice by stretol a porozprával sa s nimi. Najmä teda so sestrami a Aileen s ktorou mal celkom dobrý vzťah. Prekvapivo. ,,Sill sa narodila sama?" vyzvedá ďalej, keďže mu je celkom zvláštne, že by sa šteňa narodilo samé. Nebývalo to príliš bežné a on už o svete čo-to vedel. Skôr ako však dostane odpoveď alebo dokonca vyjadriť svoje možné zamútenie zo smrti vlka v Daéne, jeho chvost sa stane terčom úteku. ,,AUČ!" zvýskne a takmer okamžite sa otáča smerom dozadu, čím sa mu jeho vlastný chvost podarí vytrhnúť z tlamy šteňaťa. Kde tu sa v jej ústach mohli nachádzať chlpy, ktoré mu svojimi silnými čeľusťami vytrhla. ,,Ty žralok jeden krpatý," zavrčí po nej hravo a hlavou ju znovu strčí do snehu, pričom jej ukazuje svoje tesáky.

Šťeňa mu aj napriek jeho priamej otázke neodpovedalo a on teda odpoveď musel hľadať u otca, ktorý bol tentoraz evidentne jej ústami. ,,To je veľmi pekné meno," povedal malej vlčici, ktorá sa už v tom okamihu točila okolo jeho nôh a dosť pravdepodobne bola najšťastnejšia z jeho prítomnosti ako v poslednom čase zažil. Bol to príjemný pocit avšak vĺčatám sa nebolo príliš ťažké zavďačiť a tým pádom to ani nebola nejaká extra veľká výhra. ,,Posldených pár mesiacov bolo zvláštnych," odpovedal ako sa vyrovnal a konečne si dovolil pozrieť Aetasovi o tváre. Chcel vidieť jeho mimiku, najmä pri reakcii na jeho ďalšie slová. ,,Najmä po vojne už nie je mnoho tak ako bolo predtým," vyrovná sa priadne a nechá sa prezentovať vo svojej plnej veľkosť - bol mladý, nedospelý avšak plný hormónov, ktoré ešte stále premieňali jeho telo. Takmer dospelý ale stále miestami ešte mladé šteňa. V tomto momente však potreboval vedieť, alebo skôr vidieť reakcu na vojnu. Keďže vedel, že sa jej účastnila aj Zlatá svorka, nepodarilo sa mu však zahliadnuť ani jeho otca ani matku - ktorá v tom čase už asi bola v niektorej fázy tehotenstva. ,,Keď ale pozerám... vás vojna asi príliš nezasiahla," presunul pohľad smerom na Sillarei, ktorá teraz prepaľovala svojimi modrými očami jeho tlamu. Mohol to brať ako jemnú vyhrážku alebo ako zisťovanie nových informácií. Možno sa dokonca snažil otca vyprovokovať do nejakej reakcie alebo ... sa ho len z nejakého dôvodu snažil zastrašiť. ,,Ale zase je pravda, že pre šteňatá je to tak lepšie," usmial sa na malú a jemne ju štuchol labou do snehu.

Kráčal spoločne s Akiko pomedzi spiace stromy a srdce mu silno bilo aj napriek tomu, že sa vlastne absolútne nič okolo neho nedialo. Všetko bolo pokojné, jemný vánok občas zhodil pád snehových vločiek na ich srsť, jednoducho nebolo lepšie miesto na zimnú prechádzku ako Zlatá les - až do času keď Azraelove oči padli na srsť jeho otca a srdečný tlak mu vyskočil až na mesiac. Uši mu razom zaplnil zvuk búšiaceho srdca, okamžite ako zaregistroval fakt, že aj otec ho vidí, myslel si, že ... ,,Ahoj," pozdravil ich a silou mocou sa snažil uši tlačiť dopredu rovnako ako držal hrdý, vypnutý postoj svojho tela. Pohľad mu skĺzol na malé čierno-biele vĺča, ktoré mu pripomínalo matný obraz jeho vlastnej matky, ktorú hádam videl ešte menej ráz ako otca. ,,Vidím, že ste sa do toho rozhodli uderiť ešte raz," pozrel na otca a následne presunul pohľad späť k vĺčaťu, ktorého meno ešte nevedel. Sklonil sa mierne k nej a na tvár mu naskočil kyslí úsmev, akoby sa nevedel rozhodnúť či chce reagovať pozitívne. Mal však rád šteňatá a to sa v jeho povahe nedalo prehliadnuť. ,,Ako sa voláš?" spýta sa jej zatiaľ čo upiera pohľad do jej očí a snaží sa zistiť čo to za mágiu môže mať. Z nejakého dôvodu práve táto otázka bola pre neho veľmi dôležitá, hneď po mene na ktoré už otázku položil.

zlatý les >
,,To znie ako dobrý dôvod pridať sa do svorky," zasmeje sa na jej slovách a popri tom si myslí presný opak. Bola však na ostrove evidentne nová a tak hľadala prvé miesto, ktoré by jej dodalo pocit bezpečia. Nezazlieval jej to, nebola to predsa jeho vec, vždy mala možnosť odísť. Zlatá svorka nebola tá, ktorá by nepoznala túto možnosť a to bolo dobre. ,,Musím ale uznať, že tento les vyzerá skutočne ako miesto, kde chcú vlci stráviť celý svoj život," pritakal napokon a pozrel smerom k oblohe, ktorú bolo v tomto ročnom období celkom jednoduché vidieť. Zlaté listy stromov nezavadzali totiž vo výhľade a ich oči mohli rovno spočinúť na nebi. ,,Ten vlk sa zase volá Wu a cestuje po ostrovoch," odpovedá jej a prináša jej dalšie informácie, ktoré by sa jej mohli do ďalšieho života hodiť. ,,Ale popravde nemám najmenšieho tušenia ako ho nájsť. Väčšinou sa len ak zjaví - z ničoho nič. Akoby vedel, že je jeden potrebuje," zasmeje sa nad týmito slovami. ,,Tiež som už využil jeho služby. Viackrát. Dá sa na neho spoľahnúť," pozrie smerom na ňu. ,,Čo by si chcela na svojej srsti zmeniť? Vyzerá dobre."

Nad ďalšou poznámkou o klebetách sa len zasmial. Vlci si toho teda skutočne veľa povymýšľajú a nikto si nepomôže. V tomto momente ho však nahlodávala myšlienka čo asi vlci zo Zlatej vravia o ňom. Je pravda, že Azrael bol dosť egocentrickým vlkom, avšak nebolo to na ňom príliš poznať lebo na jednu stranu potreboval uznanie ostatných, no na stranu druhú bol dostatočne odvážny aby si ho skutočne aj činmi získal. ,,To je tiež zaujímavá tradícia," prikýve na jej slová, no pomaly sa zberá na cestu. Neplánuje ísť však sám, berie Akiko so sebou. ,,Zase ste niečím špeciálny vy," rozpráva jej ďalej. Tieto tradície predsa len robili rodiny.
Uškrnul sa, keď vlčica spomenula slová ,,uznávaný vlk", presne o to mu celý život išlo a dobre padlo keď to niekto skutočne povedal aj nahlas. Asi to čo robil, robil celkom dobre. Narovnal sa teda aby pôsobil možno ešte o niečo reprezentatívnejšie. ,,Hej tak trochu - ale je to zložité. Niekedy inokedy ti o tom môžem porozprávať," navrhol jej s úsmevom akoby skutočne predpokladal, že sa s ňou ešte niekedy stretne. Bolo to síce dosť pravdepodobné, keďže mal v Zlatej svorke rodinu a dokonca i iný jeho priatelia žili tu... To však bolo teraz jedno. ,,Neukážeš mi teraz ale územie?" navhne je a bez toho aby čakal na reakciu sa poberie smerom k územiu svorky jeho rodičov.
,,Oh to áno, mám to tu prehodené odpredu odzadu. Zima však nie je príliš príjemným ročným obdobím na cestovanie," oznamuje jej, len tak pomimo aby sa mohol keď tak vyhnúť vetám ,,a mohol by si mi niečo ukázať". Normálne by mu to nevadilo, no teraz na rozptyľovanie nemal náladu. Alebo možno aj mal, no vo svojej hlúpej hlave si predsavzal iný cieľ než by mal. ,,Vtedy to radšej zapichnem v nejakej nore. A myslím, že tým výrom asi myslíš portál. Dosť pravdepodobne," prikyvuje svojim slovám aj keď si je istý, že má pravdu. ,,Viem kde je. Nie je to ďaleko."
> zlatá svorka

Pri jej slovách sa len pousmial. Nechcel aby sa kvôli nemu cítila zle, ale nemala absolútneho tušenia.. On však, ako praví gentleman ju radšej nechal myslieť si, že vyhrala než by mal mať na účte ešte aj zlý pocit kvôli vlčici, ktorú ani nepozná. ,,Klebety sú sranda," zasmeje sa. ,,Niekedy sa o sebe dozvieš také veci, o ktorých si ani ty sám nevedel," chvost a mu jemne zavlní vo vzduchu a možno aj zvíri trochu snehu, ktorý pokrýval zem. Konečne jej poriadne pozrie do tváre. Dosť bolo ľutovania sa, je najvyšší čas aby začal aj niečo robiť. ,,U nás vo svorke je to taká tradícia," odpovedá jej na otázku, ktorú mu položila a spoločne s vysvetľovaním sa čím ďalej tým viac vzďaľuje od svojich nepríjemných myšlienok. ,,Že keď dosiahneš určitého postavenia vo svorke, tak dostaneš druhé meno," pokračuje ďalej. ,,Ale popravde nemám tušenia aký hlbší význam v tomto je. Asi aby si vlci pripadali potom dôležitejší," uškrnie sa. Presne tak sa cítil on, keď mu Scar povedal, že si môže vybrať nové meno. Bol to dobrý pocit - aspoň teda v tom okamihu. Teraz.. už ani moc nie.

Jej slová boli prívetivé, čo mu v tomto okamihu padlo na dušu veľmi dobre. Možno ak by takýchto slov počul v mladosti viac, tak by to všetko skončilo inak ako v tomto okamihu. To však nemohol vedieť a teda jediná možnosť bola len hádať, čo by bolo keby. ,,Odkedy som odišiel, už uplynulo veľa času, pochybujem, že si ma veľa vlkov pamätá," vysvetľuje jej aby pochopila, že to nie je také jednoduché akoby sa mohlo zdať. Bolo mu síce jasné, že v jej očiach je jeho situácia prostá, no nebolo tomu vôbec tak - alebo možno bolo a on sám si ju zbytočne komplikoval. Tak či onak, nedokázal to vyriešiť, nie teraz.
Akonáhle však navrhne, žeby Aetasa priviedla sem, takmer sa mu zježí všetka srsť na krku aj na chrbtici. Len to nie, prosím nie. ,,To je fajn, netreba," rýchlo sa ju snaží zastaviť v tomto nápade, aby ho len nejakou náhodou nevykonala a on by musel niečo začať s otcom riešiť. ,,Takže ako nová, ešte nevieš čo je vo svorke nové, čo?" zasmeje sa nad slovnou hračkou aby aspoň ako-tak odbremenil atmosféru, ktorú sám vytvoril pri predstave otca ako pred nim stojí. Aj keď ho zaujímalo ako sa darí sestrám... ,,Ja som Azrael. Dobrodruh," predstaví sa celým menom, ktoré dostal od Chaosu, nepredpokladal však, žeby si to vlčica dokázala spojiť dohromady.

Razom sa pred ním objavila vlčica. Takmer už až srdce zamrelo, keď ju uvidel v periférii svojho pohľadu. Z diaľky totiž jej srsť mierne pripomínala vlčicu, ktorej by sa v tomto momente najradšej vyhol - a vlastne možno aj na dlhšie než len na túto chvíľku. Akonáhle sa však lepšie prizrel, musel si ticho odfúknuť a zo srdca mu spadol skutočne obrovský kameň. Dobre, všetko je dobre. Následne sa konečne narovnal a prešiel pohľadom po vlčici, ktorý ho privítala neďaleko hraníc jeho bývalej svorky. ,,Popravde... ani jedno z toho," odpovedá na jej otázku avšak ju pozdraví len jednoduchým kývnutím hlavy. Sám nevie čo chce svojim pobytom pri Zlatej dokázať, no možno len čakal, že sa odrazu všetky jeho otázky zázračne vyriešia. ,,Kedysi som tu býval a jeden môj priateľ tu býva doteraz... ale toho asi nepoznáš," povedal a veľmi rýchlo si uvedomil, že začať zdieľať príliš veľa, príliš skoro. Nespokojne si popod nos zavrčal. ,,Ešte je stále vodcom Aetas?"

Zubrie >
Cesta cez pláň mu trvala dlho, no jemu to vôbec nevadilo. Neponáhľal sa s v tomto momente mal dojem, že mu pobyt na čerstvom vzduchu len a len prospeje. Kyslík bol dobrý pre mozog, ktorý teraz pracoval o sto šesť aby mohol svojmu majiteľovi priniesť odpoveď na otázku života, vesmíru a všetkého - a v tomto momente to skutočne nebolo číslo 42. Azrael bol mladý a práve sa dostal do časti života, kedy si prechádzal krízou identity a nevedel čo si má pod svojou budúcnosťou predstaviť. Jediné čo vedel určite však bolo, že sa už ďalej nebude spájať s Chaosom. Na oblohe nad jeho hlavou sa razom objavili suché konáre stromov a on vedel, že sa nachádza neďaleko územia svojej bývalej svorky a jej územie ešte neprekročil. Nevedel či ho vôbec prekročiť chce - akoby len čakal na to, že ho tu niekto nájde, zľutuje sa nad ním a predstaví mu plán, ktorého y sa mal počas svojho života držať.

Oblúky cez mlžnú >
Zo srdca mu padol kameň, takmer okamžite ako sa vynoril spomedzi hmly a uvedomil si, že ho vlčica, ktorú tam stretol nesleduje. V tomto momente si už pomaly ani nebol istý či bola skutočná alebo sa stala len výplodom jeho bujnej fantázie a jej telo bolo sformované len z hmly. Znakom toho, že neprichádza o mozog mu však bol i fakt, že srsť na krku mal stále zlepenú z jej slín a teda rozhodne bola skutočná rovnako ako bol skutočný aj on. Hlasno si teda vzdychol a so sklonenou hlavo sa dal do chodu, smerom ani nevedel kam. Nemal moc kam ísť, cítil sa omnoho viac stratený ako keď ho Ayshi odniesla z domu ukázala mu jeho nový život. Nestál oň. Teraz už nie. Ale nestál ani o to aby sa vrátil domov, nechcel vidieť otcovi tvár a matkinu už vôbec nie. V tomto momente bolo rozhodnuté - ide do Zlatej.
> zlatý les

Ak by sám seba videl v tomto momente pred pár mesiacmi tak by sa nakopal do zadku. Akoby ani sám seba nepoznal, no v tomto momente to bolo niečo čo nedokázal ovplyvniť. Žeby zažíval krízu stredného veku už v tomto čase? Alebo sa jednalo o jednoduchu young adult depresiu keď si uvedomíte že ideály z detstva sú vlastne úplne sračky a musíte si nájsť do budúcnosti niečo lepšie. ,,Hej, dik. Čistý alebo skôr uslintaný," zasmeje sa nad svojimi slovami a vzdychne si. ,,Keďže som beta - zatiaľ, oficiálne tá prijímam do spoločenstva Chaosu. Jedna alfa je ryšavá vlčica so šialeným pohľadom a druhá je tmavý samec, ktorý je celkom fajn," priznáva jej ďalšie informácie a popri Tom sa pomaly stráca v hmle aby mohol byť zase sám. ,, Najčastejšie sa zdržiavajú pri jazere na druhom ostrove, keď prejdeš mostom. Nemôžem to minúť," vysvetlil jej a na ostatné už neodpovedal. Jednoducho akoby sa rozplynul v tme smerom ... Niekde.
> Bull cez mlžné