Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Cyra otočila hlavu, až keď k nej Astra prehovorila. Zato jej pach zaregistrovala dávno predtým. "Zdravím," pokynula šedej na pozdrav. Bola prekvapená, že práve Astra sa rozhodla pre sebevražednú misiu, len aby sa s ňou pozhovárala. Určite tým teda urobila aspoň dojem na Čiernu. Predsa bolo treba mnoho odhodlania, aby sa niekto vydal medzi skaliská v noci.
"Vravela si, že si ma hľadala?" zdvihla jedno obočie pri otázke. Kto vie, či Astra videla niečo inakšie, ako dva červené gombíky posadené v čiernom kožuchu. Viac ju však zaujímal dôvod, kvôli ktorému merala, tak dlhú a náročnú cestu. Prvá myšlienka bola, či ju Liss nevyslala, pretože je svorka v ohrození. To by snáď nabola, tak pokojná... pomyslela si a myšlienku zahodila.
Otáčajúc pohľad na nebesia, zdalo sa jej, že sa mračná začínajú trhať, aspoň na malinkom kúsku. To bola možno jediná šanca, aby prehovorila k predkom! Cyra sa náhle postavila a upriamila pozornosť na Šedú. "Pokiaľ ti to neprekáža, rozpovieš mi dôvod po ceste? Potrebujem sa dostať ešte kúsok vyššie," vysvetlila Astre a urobila krok smerom, ktorým sa plánovala vydať. Obzerajúc sa ponad pleco, dúfala, že ju bude vlčica nasledovať.

//Rokle

Čierna zastavila a pohliadla na vrch, ktorý sa chystala zdolať. Bola tma ako vo vreci, zatiahnutá obloha tomu nepomáhala a Cyra sa mohla len modliť, aby pri výstupe nedopadla, tak ako Meduňka. Naposledy si odniesla jazvu, no kto vie či by to tentoraz nedopadlo jej posledným výdychom.
Vydýchla obláčik pary a po pár minútach volenia správnej cesty, započala výstup na horu. Už pri prvých pár krokoch sa jej pošmykla labka a ona sa skoro zrútila. Našťastie sa jej podarilo telo vybalansovať a po pohľade dole sa jej naježili chlpy na zátylku. To bolo o chlp... pomyslela si a pokračovala po klzkom povrchu hore.
Čím vyššie vystúpila, tým viac spomalovala. Terén bol okrem nestability i riadne mokrý od topiaceho sa snehu, keďže sa stále nachádzala v časti, kde bola teplota vyššia. Blato a štrk jej to taktiež neuľahčovali, keďže musela kráčať s pazúrmi večne vytasenými, aby sa znova nepošmykla.
Čiernu vlčicu to stálo mnoho úsilia, no podarilo sa jej vyštverať aspoň na akú, takú rovinu. Odtiaľ pozrela na zatiahnutú oblohu. Dúfam, že sem neleziem zbytočne... Odfrkla si pri myšlienke, že obloha ostane zatiahnutá počas celej noci. Teraz si však potrebovala vydýchnuť. Nebolo jednoduché po tme zdolávať horu, Cyra sa však nemienila vzdať. Malú zastávku si však mohla dovoliť, do úsvitu bolo predsa ešte dosť času.

Oprava na credit za 2. možný vzhľad ide Hanke!!!^^

//Les Alf (cez Ostříží zrak)

Cyra kráčala skrz nekonečnú trávnatú plochu, uši vzpriamené, dávajúc pozor na každý zvuk, ktorý bola schopná ušnicami zachytiť. Pred výstupom do hôr sa musela nasýtiť, nechcela tam predsa niekde skolabovať.
Prikrčila sa a začala sa plížiť, očami prebodávajúc zajaca. Vyzeral dotrhaný zimou i vekom. Ledva sa pohyboval a dokonca sa jej zdalo, že jednu zadnú ťahal za sebou? Cyra šklbla uchom a vydýchla obláčik studenej pary. Čoskoro sa budeš mať lepšie - pomyslela si a priblížila sa o niekoľko krokov bližšie. Zajac ostal sedieť na tom istom mieste, akoby už sám prosil o smrť. Vlčka teda na nič nečakala, keď sa dostala dostatočne blízko, zadné nohy ju vymrštili do vzduchu a pristála presne na zajačikovi. Ten začal kvýliť od úľaku z Cyrinho prepadu. Čierna mu však nedala čas si uvedomiť, čo sa s ním deje a už jej vyselo nehybné telíčko z papule.
Zajaca položila na zem a obhliadla si jeho predošlé zranenia. Zadnú nôžku mal kompletne vyvrátenú s dotrhaným bokom. Orol... pomyslela si a pohliadla do zajacových zakalených očí a potom zavrela tie svoje. Ďakujem za tvoju obetu brat zajac. Cyra mu kývla a pohliadla na tmavnúcu oblohu, ktorá stále niesla nadýchy ružovej i červenej. Opatrujte ho. Vyslala prosbu predkom v Nebeskej kožušine a otvorila oči. Skláňajúc hlavu, začala hltať kúsky zajačieho tela.
Obloha stmavla, kým vlčica dojedla. Oblizujúc si krvavé pysky, rozkráčala sa ďalej, prechádzajúc okolo hlbokej rokliny, za ktorou sa v šere začínal rysovať obrys najvyššieho vrchu ostrovov - jej cieľovej destinácie.

//Najvyššia hora

Cyra - 9, 3, 19, 17, 11
Alina - 4, 8, 2, 16, 5

Aline 5% do rychlosti ďakujem

//úkryt (cez Daén)

Cyra sa predierala lesom, celá premočená a uzimená, no nemienila sa zastaviť. Medzi stromami cítila viacero pachov, Joseline a Vino jej do nosa udreli hneď, taktiež bol s Vinom nejaký cudzinec, no boli mimo hraníc a vedela, že Žíhaný by si poradil s hocijakým neprajníkom. Ďalej stratená dcéra Lissandry a nejaký ďalší neznámy člen. Mala by začať spoznávať i mladších členov. Boli dôležitým článkom svorky a možno by si mohla niekoho vziať i pod krídla? Svoje vedenie predať ďalej... Vlčka si povzdychla. Mala úžasnú rodinu, domov... Každému však raz začnú tikať biologické hodiny a Cyra to pociťovala, čím ďalej, tým viac. Nemienila však porušovať pravidlá zaužívané jej rodičmi. Boli, akoby vypálené do jej mysli a nebola ich schopná vymazať.
Čierna si uvedomila, až po istej dobe, že les začínal rednúť a nahrádzali ho stále väčšie plochy trávy. Blížila sa k tej dlhokánskej lúke. Odtiaľ už bude vedieť presne, kam sa vydať. Tú cestu absolvovala už mnohokrát, tušila, že nebude mať na ceste mnoho potiaží.

//Rokle (cez Ostříží zrak)

Cyra pri vlčke ostala po celé ráno. Ticho tam s ňou sedela, čakajúc či sa preberie. Bola rada, že si vlčka poriadne odpočinie. Zranenia sa vtedy rýchlejšie hojili. Kde si Zinku? Pomyslela si, keď pohliadla na Meduňkinu zadnú labku. Dúfala, že sa šedý liečiteľ čoskoro ukáže. Bolo dôležité, aby sa jej noha zahojila riadne, bola šikovná vlčica a Daén by určite nechcel prísť o dva páry šikovných paciek.
Čierna sa od Meduňky zdvihla, keď padlo poludnie. Ostala s ňou po celé ráno, nemohla čakať dlhšie, ak teda nechcela celý výlet posunúť o ďalší deň. Predtým, ako úkryt opustila, zastavila sa pri jazierku, v ktorom si omočila pysky a osviežila si suché hrdlo. Napokon venovala posledný pohľad miestu, kde ležala schúlená vlčka. "Skoré uzdravenie," zaželala ticho Meduňke a vydala sa von z úkrytu.
Prekvapilo ju, ako rýchlo došlo k topeniu. Vonku bolo výrazné oteplenie a to ukazovala i snehovo - blatová kaša, ktorá člapkala pod Cyrinými labkami. Výborne... pomyslela si, keď začala kráčať lesom a snehová brečka sa jej začala lepiť na brucho. Dúfala, že v horách bude dostatočne zima na to, aby sa tam sneh takto netopil. To by bola istá samovražda a po nedávnych udalostiach s dvoma šedými vlčicami, Cyra rozhodne nechcela pokúšať šťastie. Pridala teda do kroku, aby stihla k hore doraziť pred súmrakom.

//Les alf (cez Daén)

Možno to bolo kvôli Meduňkinmu kňúkaniu, možno len Cyrine oči vnímali nadchádzajúci úsvit. Vlčica zažmúrila do šera, ktoré v úkryte panovalo. Chvíľu jej trvalo, kým si jej krvavočervené zraky na tmu privykli. To, už však stáčala hlavu k nepokojne sa mrviacemu klbku šedej srsti, ktoré ležalo neďaleko na machovej podstieľke. Čo sa jej, tak asi zdá?
Cyra si dlho zívla a s dlhým pretiahnutím chrbta vstala, robiac pár krokov k Meduňke, kde sklonila hlavu a olizla jej ucho. Bolo to upokojujúce gesto, ktoré si stále pamätala od matky z detstva. Vedela, že Meduňka už nebola vĺča - mala od neho teda ďaleko - no, každému dobre padne blízkosť druhého, keď sa mu zdajú zlé sny.
Dúfala, že vlčku nezobudila. Potrebovala odpočívať. Pokiaľ sa, tak ale stalo, Cyra sa ospravedlnila a spýtala sa či niečo nepotrebuje. Síce mala naplánovanú náročnú cestu späť do hôr, Meduňka a jej zdravie boli teraz prednejšie. Nechcela... nemohla ju tu nechať samú. Tak ako Meduňka ostala vtedy s ňou, ona ju tu chudinku nenechá napospas nočným morám.

Keď na čiernu vlčicu Meduňka prehovorila, zdvihla hlavu a milo sa na ňu usmiala. "Skutočne je to vporiadku. Svorka je rodina, bola to naša povinnosť," kývla na prijatie vďaky od Šedej, pokladajúc hlavu späť na labky. Spánok ju však len ťahal za nos, keďže nie a nie zaspať.
Z vonka do úkrytu občas zavanul poryv mrazivého vzduchu, ktorý bol sprevádzaný snehovými vločkami. Cyra sa zadívala do tmavých útrob jaskyne, načúvajúc kvapkám jaskynnej vody, dopadať na kamennú podlahu. O takomto čase by sedela s otcom na Skale predkov, Azar by si určite mrmlal, ako ho bolia laby a ona... Nechala by sa vtiahnuť otcovými poviedkami o predkoch a Nebeskej kožušine, snívajúc, aké to tam asi je.
Cyra zavrela oči, vybavujúc si spomienky na Yiratel. Predstavovala si ako znovu ležia na čistine, Taima vysvetlujúca jej nejaké super lovecké techniky. Videla Atsilu a Aha, Wapashu - toho najodvážnejšieho a najčestnejšieho vlka, akého stretla...
Vlčica si povzdychla. Boli preč, jej rodinou bola teraz Daénska svorka, no ako však spretrhať myšlienky na vlastnú krv? Šklbla uchom, musela navštíviť predkov. Možno... možno by jej nejak poradili alebo aspoň uistili, že sú jej príbuzní vporiadku. Kto vie, koľko ich je ešte vôbec nažive? To, už ale spánok rezignoval a konečne nechal vlčicu uniknúť do ríše snov.

Astra a Elvean sa dlho nezdržali a obe sa po chvíli vytratili do zimy vonku. Cyra si nedokázala predstaviť ďalšií pohyb, natož nejaký zťažka vykonať. Obdobie spiacich stromov bolo vždy náročné, no tentoraz sa im príroda vysmievala priamo do tváre. Sama však musela podstúpiť výpravu za duchmi. Na to, ale potrebovala niečo pod zub a kvalitný spánok - nechce predsa skolabovať niekde v horách.
Lissandra sa chcela porozhliadnuť po Zinkovi. Cyra si vážila jej starostlivosť o jednotlivých členov. Mala skutočne srdce čisté ako horský prameň. Čiernej vlčici bolo cťou nosiť svorkový pach. "Ja som vporiadku," kývla na znak poďakovania Liss a podišla neďaleko Meduňkinho ležoviska, kde sa sama zložila na zem úkrytu. Predné labky vystrela a hlavu si na ne položila, nechávajúc svaly konečne poriadne odpočinúť. Červené zraky však nechávala otvorené v prípade, že by Meduňka či Lissandra ešte niečo hovorili.

Vlčica sa nad ospravedlnením pousmiala. Áno, síce ju cesta znavila, ale kto bola, aby priateľovi nepomohla. Okrem toho, prišlo jej komické, že sa vždy stretávali, keď jedna z nich bola zranená. A dokonca i z rovnakej príčiny. Niektoré duše boli skutočne súdené sa stretnúť! "Je to vporiadku. Mohlo sa to stať hocikomu z nás, nemohla si za to," snažila sa ju utešiť. Naozaj to nebola chyba vlčky. Jej sa to tiež stalo a to je omnoho staršia a skúsenejšia, ako Meduňka. "Hlavne, že sme sa dostali späť živé," šklbla ušami, na ktoré jej začali dopadať prvé snehové vločky.
Astra, ako vždy, na nič nečakala a vydala sa za Liss. Cyra kráčala po boku Meduňky, aby neostala sama v úzadí. Predsa len, jej blízkosť bola pohodlnejšia, ako Astrina. Nechcela byť zlá, ale ako mala Astru vnímať, keď jediné, čo doposial dokázala, bolo nasadiť si tú kamennú masku. Tak ako moc chcela, tak jej stále plne nedôverovala - možno, keby sa trochu viac otvorila emóciám. Pravdaže jej však bola vďačná za pomoc v horách, kto vie, čo by si tam sama s Meduňkou počala.
Svetlošedá sa ujala slova a teda Cyra iba ticho kývla obom vlčiciam na pozdrav. Zatiaľ si prezerajúc so záujmom ryšavú vlčku. Jej pozornosť však skoro okamžite zaujali slová Lissandry a potom... Ďalšia z alfiných magií. Koľko ich vlastne ovládala? Každá jedna Cyru očarovala a nútila ju zamyslieť sa nad tou vlastnou. Čím bola ona jedinečná?
Vták Ohnivák naplakal vlčici na dochrámanú nohu a tá sa mala zázrakom zhojiť. Bizarné, no zároveň zaujímavé sledovať tento proces. Ako vôbec nazýva tento typ mágie? Odkiaľ k nej prišla? To už sa, ale Lissandra pýtala na ich stav. "Ja som vporiadku, jedine znavená z cesty, no to dospím," odpovedala alfe a pohliadla na jej dcéru. Už tá obrovská podobnosť dávala zmysel. "Zdravím Elvean," venovala Ryšavke milý úsmev. Bolo zvláštne vidieť dospelú vlčicu, ktorá skutočne nedávno bola ešte len Lissandriným veľkým bruškom. Škoda, že ju nestretla ako vĺča - to však mohli čoskoro napraviť! Hneď ako si poriadne odpočinie.

//Daén

Konečne sa Cyre do nosu vliala tá známa vôňa domova. Ako veľmi bola rada, že sú späť! Žiadne odporné skaliská a nástrahy v nich číhajúc. Iba bezpečie domova. Teraz už len dúfala, že sa tu bude niekto z liečiteľov nachádzať. Zatiaľ na území necítila skoro nikoho. Jemné povetrie, aké sa na zimu patrilo, donášalo k jej pyskom starší pach Vina a nejakej koristi, hlbšie v lese, to však nebola teraz podstatná vec. A teda keď Astra zavelila "úkryt," Čierna sa vydala za ňou. Dôležité bolo dostať Meduňku do bezpečia a tá sa konečne rozhodla zjednodušiť im aspoň zvyšných pár metrov ku vchodu do úkrytu tým, že ich preskackala na troch labkách. Normálne by Cyra namietala, ale už nemala silu ani na slová. Chcela sa zvaliť a ak by mohla prespať celú zimu, len aby nabrala nové sily.
Čierna vlčica začala svoje dve šedé spoločníčky nasledovať, ako posledná. Nie, že by im niečo v lese hrozilo, no stále mala pocit, že bude lepšie, ak niekto dohliadne na zranenú i od zadu. Čo ak by sa Meduňka potkla a nedajbože si ublížila viac, ako doteraz? Okrem toho jej dávala táto pozícia možnosť ju prípadne podoprieť z boku, ak by sa jej ťažko držala rovnováha.
Keď konečne vošla do úkrytu, čakalo ju nemilé prekvapenie - Zinek a jeho učni tu neboli. Výborne... pomyslela si zničená vlčica. Čo ju však hneď na to zaujalo, bol doposial jej neznámy pach vlčice, ktorá napriek všetkému niesla vôňu podobnú tej Lissandrinej. Našťastie aspoň alfa bola v úkryte prítomná a teda, pokiaľ tam už Astra s Meduňkou namierené nemali, upozornila ich na tento fakt. "Mali by sme dať Liss vedieť, čo sa ti stalo a taktiež sa aspoň ukázať, že sme viac-menej v celku prežili potopy," prehovorila k dvom vlčiciam a už si to mierila k alfe, ktorá tam viedla rozhovor s tou temer na vlas rovnakou cudzinkou.

//Furijské hory

Či sú užitočný? Div sa Čiernej neježili chlpy na zátylku. Akoby o tom mohla pochybovať? I keby tu nebol Zinek, ktorého považovala za najmúdrejšieho liečiteľa ostrovov, i keď to pretože ešte iných moc teda nestretla, ako mohol jeden pochybovať o schopnostiach, ktorými sám neoplýval?! Svoje rozhorčenie však nesuhlasným šklbnutím chvosta prešla a nenechala sa vyviesť zo svojej pokojnej nátury. "Zinek je snáď najšikovnejším liečiteľom, ktorého poznám," zamrmlala s miernym pohoršením v hlase, ktoré si skutočne nemohla odpustiť. Predsa, Daén i všetci členi boli jej domovom, rodinou - nenechá nejakú 'neznámu' rozprávať zle o hocijakom členovi. Ale ako u nej bolo zvykom, nesúdila knihu podľa obalu alebo v tomto prípade vlka podľa farby kožuchu. Už pred časom jej došlo, že Astra je úplne odlišná povaha, ako zvyšok Daénčanov, nemohla teda čakať, že jej občasná mluva bude plná pozitivity. "A pokiaľ by Zinek nebol zrovna dostupný, stále tu je jeho syn, ktorý sa určite jeho učňom nestal len kvôli pokrvnej príbuznosti a Joseline," usmiala sa pri myšlienke na tú veselú vlčku. Bola to jedna z najmilších duší ostrovov, tá by sa pokúsila pomôcť, i keby netušila ako. "Tú dobre poznám, je šikovná, takže verím, že sa nemáme čoho obávať," ukončila svoju odpoveď, tentoraz už svojim typickým priateľským tónom hlasu.
Astra, zdalo sa až vďačne pohliadla na Cyru, pri jej otázke. Vlčica teda nelenila a postavila sa k boku Šedej, aby sa mohla Meduňka naložiť na jej chrbát. Keď ucítila váhu druhého tela, chvíľu jej trvalo nabrať stabilitu do nôh. Určite to bolo náročnejšie, než si myslela a teda sa Astrinej vyčerpanosti vôbec nedivila. Dlho teda neotálala a akonáhle mala v labkách dostatok sily, započala s cestou. Chvíľu ešte po rovine a potom tá náročnejšia časť - dole skalami. Ach, ako veľmi už chcela vyčerpané telo zložiť do bezpečia úkrytu a znavenú myseľ nechať odpočinúť. Námraza na zemi jej zostup vôbec neuľahčovala a Čierna si začala uvedomovať, že už skutočne nie je, tak mladá ako si myslela. Ešte neumieraš, vzchop sa! Prikázala si a s hlbokým nádychom pokračovala strminou, v diaľke konečne zaznamenávajúc, stále a vždy zelené ihličnany, teraz jej už známe, ako vlastné uši.

//Úkryt

Meduňka nevedela, ako sa o takú zlomeninu postarať a teda vlčiciam neostávalo nič iné, iba ďalej premýšľať, ako Sivú z hôr dostať. A síce Astra neoplývala liečitelskými znalosťami, o nič viac ako Cyra, zato mala mozog praktický a prišla s nápadom vlčicu preniesť na územie na chrbte. "Za pokus nič nedáme," poznamenala Čierna a kývnutím Astre naznačila súhlas. Čo iné im v tejto situácii ostávalo?
Cyra napokon podoprela Meduňku, aby sa jej ľahšie vyštveralo na Astrin chrbát. Potom ostala po boku druhej vlčice, aby ju istila na nerovnom povrchu, pokiaľ by zakopla či sa nedajbože sama pošmykla. Taktiež dávala pozor, aby samotná Meduňka nezkĺzla dolu z Astrinho chrbta.
Zdalo sa, že cez skaliská kráčajú celú večnosť. Krásne farebná obloha sa zmenila na tmavú a hľa znovu tu bolo ráno. Tentoraz však chladné, mrazivý vzduch štípajúc Čiernu v nose a s každým výdychom, objavil sa tu oblak pary pri papuli. Zima bola tu a nevyzeralo, že by sa chystala tri vlčice šetriť. Cyra ďakovala duchom, že ju požehnali hustou srsťou. Predsa i zimy v jej domovine bývali kruté. Keď tak premýšľala nad domovom - mohla by sa po návrate sama vydať do hôr a ísť poďakovať predkom. Bolo to už dlho, čo tento rituál spravila a mala pocit, že by bolo slušné duchov predkov znovu navštíviť. Teraz, ale nebol čas rozímať, musela byť prítomná v tomto neprajnom momente.
"Si vporiadku? Môžem ju kľudne poniesť teraz ja," ozvala sa Cyra, keď sa rovina začala stávať znovu strminou, značiac, že sa blížili k svorke. Predsa, Astra vyzerala byť sama znavená - kto by nebol, sama cítila pálenie v svaloch a únavu sadajúcu na jej krvavočervené zraky.

//Daén