Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Cyra

Známosť 15 - Arakan, Enzou, Cithrian, Lissandra, Nico, Nuntis, Zinek, Stina, Rodion, Meduňka, Mielei, Vex, Vino, Joseline, Sachi - 15 kšm
Pisálek 100 - 10 kšm

Zapsáno

//Daén

Keď Cyra vstúpila do úkrytu, zalial ju ten známy pocit bezpečia. Bolo to už dlho, čo stála na kamennej podlahe jej domova. Zhlboka sa nadýchla, aby nasala všetky tie pachy. Niektoré boli úplne cudzie, iné už mala zapamätané. Vedela však, že čoskoro sa zoznámi i s novými členmi, keďže do zrazu zostávalo iba pár hodín.
Kým Enzou Sachi ukazoval úkryt, Cyra sa zabehla napiť k jazierku. Sklonila hlavu a začala chlípať studenú vodu. Jedno ucho nechávala vytočené smerom, odkiaľ doliehal hlas žltožíhaného vlka, aby mala prehľad, kam sa presúvajú.
Vlčka k ostatným docupitala práve, keď si Enzou rozhodol lahnúť, nasledovaný Sachi, ktorá sa k nemu pritúlila a taktiež zavrela oči. Cyra chvíľu dvojicu vlkov sledovala s malým úsmevom. Boli roztomilí. To už však Čiernu začalo zmáhať na spánok tiež a tak s veľkým zívnutím ulahla neďaleko dvojice, ponoriac sa do ríše snov.

Time skip

Vlčka rozlepila oči ako posledná. Bola stále vyčerpaná, no aspoň jej hlava si odpočala. Telu dopraje poriadny relax po zraze. Zdvihla sa a ponaťahovala si labky, potom zamierila za dvoma vlkmi, načož hneď všetci vyrazili z úkrytu, smerom k jazeru v lese.

//Daén

Na Moisu sa pohybujem uz od 22.10.2021 a síce som si hovorila už pred dlhšou dobou, že sa do konkurzu prihlásim, ale po dlhodobom uvažovaní a času som sa rozhodla napokon tak učiniť až teraz. Myslím si, že na požiadanie o 2. charakter mám už dostatočne vela skúseností, aby som ho bola schopná zvládnuť, preto by som rada priviedla k životu nového vlčka :3

2. charakter
• být půl roku na MG - ako som už spomínala som tu od 22.10.2021
• mít alespoň okolo 70 herních postů (nikoliv textů, obrázků atp.) - mám najmenej okolo 100 herných postov

Schváleno

Sachi o Enzoua zakopla vpodstate rovnako ako Cyra. Čiernu to doviedlo k tomu mladému, ktorý tam bol vtedy s Enzom. Na území ho ešte nevidela, žeby svorku opustil? A čo Arakan? Stretol ho Enzou niekde? Medvedí vlk sa jej začínal pomaly z mysle vytrácať. Črty jeho tváre či farba hlasu, všetko sa zdalo byť už za istou hmlou. Počas zimy sa chcela zdržovať blízko územia, no keď sa začne topiť sneh, vydá sa Medveďa pohľadať.
Z myšlienok ju vytrhol neznámy hlas, ktorý patril šedavému vlkovi. Bol členom Daénu no Cyre nebol známy a jeho spoločníčka taktiež. Skutočne sa sem pridalo mnoho vlkov odkedy Cyra odišla. Oznámil im, to, čo Liss - svorkový zraz. Vlčici sa nepozdával ani jeden z nich, no nešla súdiť podľa vzhľadu, sama predsa vyzerala ako zbitý pes. Dvaja sivý sa však nezdržali dlho a tak im vlčka nevenovala mnoho pozornosti, okrem letmého pokývnutia na pozdrav.
"Súhlasím," kývla Enovi. "Bude sa ti páčiť, vyzerá to tam ako malý svet vo svete," milo sa na Sachi usmiala a počkala, až Enzou vyrazí, potom vykročila i ona smerom k úkrytu.

//Úkryt

Cyra si Sachi zo záujmom obzrela. Tak ako Nuntis i Sachi mala oči rôznej farby. Spomienka na vlčicu ju iba utvrdila, že svorkový zraz by bodol. Na svojich cestách nenarazila skutočne na nikoho, kto vie či si ešte vôbec pamätala mená ostatných.
"Áno, správne," kývla, keď vlčica vyslovila jej meno. Enzou sa chytil druhej otázky a to - ako dlho sa vlastne poznali? Bolo šialené sa zamyslieť, koľko času tu už Čierna strávila? Pojem o čase sa dal ľahko stratiť, hlavne na cestách po ostrovoch. Čo však bolo isté, že Enzoua stretla najmenej dve obdobia dozadu, ak nie viac. "Možno práve teraz nám osud dopraje zopár dlhších viet," dodala a pohľadom zablúdila na Enza. Úprimne by sa rada o tom majestátnom vlkovi dozvedela viac. Vo svorke musel byť dlho, možno dokonca zažil ten obrovský boj, ktorý jej spomýnala Josie. Predsa tie šrámy na nose odniekiaľ mať musel.
"Kedy ste sa vlastne spoznali?" venovala napokon otázku na obidvoch. Bolo to po dlhej dobe, čo viedla obyčajný rozhovor bez toho, aby jej či okoliu šlo o kejhák. Jasné, Joseline bola super a to, že ju zaujímali svorkové legendy Cyrinej rodiny, bolo fajn, avšak ani vtedy sa nemohli zastaviť. Teraz, keď už mala svoje dynamické dobrodružstvo za sebou, nechať telo zrelaxovať pri rozhovore, užiť si čerstvý vzduch, ktorý večer doniesol, to bolo to, čo Cyrina hlava potrebovala.

Nervozita, ktorá Cyru hrýzla ako blchy, vôbec neustávala. Lissandra jej venovala kývnutie hlavou, no Čierna z jej výrazu nevyčítala žiadnu jasnú emóciu. Trochu ju upokojoval fakt, že sa okolo nachádzalo toľko vlkov. Predpokladala, že pokiaľ by sa ju alfa chystala vyhrešiť, neurobí to v prítomnosti toľkých uší. V to aspoň dúfala.
Jej istota sa však začala vytrácať, keď sa s ňou Josie rozlúčila a Enzou sa taktiež vytratil niekam k hraniciam. Chvíľu premýšľala či nezamieri za ním, predsa sa už dlho nerozprávali a bolo by fajn utužiť vzťahy, to ju už však hnedá vlčica zavolala, aby sa k nej a Liss pripojila.
"Zdravím," venovala pozdrav obom vlčiciam. Lissandra však nepobudla dlho, akonáhle sa znovu objavil Enzou, vytratila sa riešiť cudzích vlkov. Cyra sa mohla po jej odchode konečne zhlboka nadýchnuť. Stále sa bála, čo jej alfa na jej zmiznutie povie. Teraz tu však mala dve iné tváre, ktorým chcela venovať svoju pozornosť. "Rada ťa vidím Enzou!" švihla potešene chvostom, že sa má znovu šancu porozprávať so žlto - žíhaným vlkom. Potom venovala priateľský úsmev hnedej vlčke. "A ty si?" otázala sa, snažiac sa o čo najlepší dojem. Predsa len jej zjazvená tvár s dvoma červenými rubínmi vsadenými do havranej černe si nie vždy získala priazeň okolia a určite teda nechcela novú členku nijak vyľakať.

Cyra bola rada, že Josie zaujala legendami z jej svorky. No... neboli to tak uplne legendy, keďže duchov predkov už videla i na vlastné oči, ale bolo to iba raz v živote a odvtedy, hocikedy videla Veľkú kožušinu, nič zvláštne sa v nej zrakom zachytiť nedalo. Možno ju duchovia zavrhli práve kvôli tomu, že svorke nepomohla dostatočne? Alebo sa vytratili po tom, ako sa ich domov rozvrátil na ruby, kvôli tým - Cyre jemne zatrhalo pyskami do agresívne sa ceriacych tesákov, to však pominulo, keď si spomenula, že vlastne stále nezodpovedala Joselininu otázku. "Vravelo sa, že všetci duchovia vidia, no žiadny nezasahuje, keďže sme sami tvorcami nášho osudu. Oni len zabezpečujú rovnováhu v celom kolobehu prírody," vysvetlila. Nevedela či to bolo úplne správne. Predsa len to bolo veľmi dávno, čo ju to jej otec učil. Škoda, že tu nebol alebo napríklad taký Aho... On by toho vedel nerozprávať.
Čierna sa musela pobavene uškrnúť. Áno, tie názvy boli skutočne podivné, to musela uznať. "Je to vlastne zima. Keď stromy prídu o všetky listy a celá zem zalahne do spánku." Sama sa väčšinou vyjadrovala pojmamy známimi pre všetkých vlkov, keďže nikoho, koho zatiaľ stretla nepoznal niečo ako spiace stromy či iné podivnosti z jej svorky. Lenže pri jej blabotaní o duchoch sa úplne pozabudla. Vyzeralo však, že Josie za jej rozprávaním dychtila ako medvede za pstruhami a teda sa vlčka nemusela cítiť hlúpo za výrazy zaužívané jej svorkou.
Keď si povšimla troch vlkov pred nimi, div jej srdce z hrude nevyskočilo. Labky ju svrbeli a srsť na zátylku sa stavala, čím bližšie boli. Už sa pomaly k duchom začínala modliť, aby sa na ňu Liss nehnevala. Na alfu sa zamerala až natoľko, že si skoro nevšimla Enzoua, ktorý s ňou a ešte jednou hnedou vlčicou viedol rozhovor. Žeby ďalší nový člen? Alebo ešte nejaký, ktorého predtým nestretla? Určite by sa, ale rada zoznámila a prehodila nejaké tie slová s vlkom, ktorému vďačila za nájdenie Daénu. Bolo to dlho, čo sa nerzprávali. Bude si ju vôbec ešte pamätať?
K vlkom to mali však ešte kus a teda Cyra započala svoje rozprávanie o Veľkej kožušine: "Tam, odkiaľ pochádzam, vo Veľkej kožušine bolo možné zazrieť duchov, ako už vieš. Za noci, keď padla tuhá zima, bolo v mojej domovine zvykom duchov navštíviť a poďakovať za všetky dary, ktoré nám počas celého roka prinášali," pousmiala sa nad starou spomienkou. "No odkedy..." stíchla na chvíľu a uši stiahla jemne k hlave. Po chvíli však pokračovala: "Odkedy som mimo svorky, už som duchov vo Veľkej kožušine nevidela. Neviem prečo tomu tak je... možno to bolo miestom alebo žeby tiež nejaká mágia pre danú zem?" Položila si skôr rečnícku otázku. Nečakala, že Josie by na to, tak či tak, poznala odpoveď. "Ak chceš, môžem ťa vziať na miesto, odkiaľ ale Veľkú kožušinu je možné sledovať," usmiala sa na jej spoločníčku. Nevedela síce presné miesto, odkiaľ by ju mohla sledovať, ale napríklad v takej tundre, tam kde stretla Stinu alebo i v horách s portálom bola dosť veľká šanca. A Cyra by s dobrou spoločnosťou dobrodružnú výpravu nikdy neodmietla.
No terajšie dobrodružstvo sa dočkalo konca, keď Cyra zastavila neďaleko skupinky troch vlkov. Bolo príjemné znovu vidieť známe tváre, ale nervozita v nej sa mrvila ako hejno ôs, keď pohliadla na Lissandru. Nechcela pravdaže vyrušovať, ale svoj slušný úklon hlavou a pozdrav si neodpustila. Potom už iba čakala, kedy jej alfa venuje svoju pozornosť, očkom hádžuc po Enzouovi a neznámej vlčici, s ktorou by sa určite rada zoznámila neskôr.

//Sokolí zrak (cez Les Alf)

Josie očividne nedokázala pobrať, že niektorí jednoducho nemali také šťastie, že sa narodili na magických ostovoch. Teda nie že by Veľká kožušina a duchovia predkov neboli niečo bežné, ale väčšina vlkov by to pochopila ako obyčajnú vieru - zjednodušené vysvetlenie toho, prečo sa menia ročné obdobia a podobne. Nebolo to, ako keď by tu teraz nechala vyrásť obrovský strom či vytvorila portál ako Liss.
"Mlhovina?" udivene naklonila hlavu na stranu a pohliadla na vlčku. Dostalo ju to tak, až na chvíľu zastavila. "O čom hovoríš?" Cyra si nedokázala predstaviť, čo tým Joseline mohla myslieť. Mlhu pravdaže poznala, ale to bola tá obyčajná, ktorá sa vytvárala ráno po daždi. Žeby mala nejakú farbu, o tom čierna ešte nepočula. A pokiaľ jej ešte zrak slúžil, žiadna mlha sa na planine nachádzala.
Teraz prišla tá zábavná časť. Konečne totiž mohla niekomu rozpovedať o duchoch a celom fungovaní ich bytia. "To síce áno, ale podľa toho, čomu som bola naučená, sú to práve duchovia predkov, ktorý vdýchnu našej duši život. Majú prehľad nad životom každého živého vlka a nastolujú rovnováhu vo svete. Preto občas musia životy i brať, aby nenastal chaos." Jej vrava už znela veselšie. Ešte nikdy nemala šancu niekomu rozpovedať o duchoch a Josie jej pekne nahrávala do karát, keďže stále pokladala nejaké otázky. "Všetkých, ktorých v živote stratíš sa stanú duchmi tiež. Ostanú s ostatnými žiť vo Veľkej kožušine, tú môžeš pozorovať z vysoko položených miest, najmä v období spiacich stromov. Je skutočne prekrásna. Hrá rôznymi farbami a pokiaľ sa zahľadíš dosť dobre, uvidíš v nej behať duchov predkov," neodpustila si dodať. Síce tieto výrazy Josie asi veľa nehovorili, no Cyra sa cítila znova ako doma.
Bolo skvelé znova cítiť tie povedomé pachy, vidieť známe miesta. Cyra sa tešila, až si konečne po únavných dňoch plných chôdze konečne oddýchne, zažehná smäd a možno prehodí slovko dve so známymi tvárami. "To nie je vôbec zlý nápad," pousmiala sa. Trochu začínala mať pocit, že jej Joseline čítala myšlienky, keďže presne toto mala na pláne. Dúfala, že Lissandra tam skutočne bude. Už ju nevidela pekne dlho a keď nad tým teraz rozmýšľala, začínala byť čím ďalej, tým nervóznejšia. Bude sa na ňu alfa hnevať, že odišla na tak dlho? Čo ak ju zo svorky vyhostí? Nepokojne začala šklbať špičkou chvosta, čím bližšie sa k hraniciam Daénu približovali.

//Dračí priesmyk (cez Severné hory)

Pri vlčkinom želaní Cyre taktiež sklesol úsmev. Určite by bolo super môcť sa vrátiť v čase. Prežiť isté momenty znova, zaspomínať. Pokiaľ by bola schopná vracať sa spomienkami späť, zas by si šla zaloviť s Taimou či vyťahať svojho brata za ucho. Povzdychla si. "Možno je lepšie, že niečo také nie je možné..." poznamenala ticho. "Len by ti tie momenty chýbali stále viac a viac." Nechcela Josie kaziť náladu, no čím ďalej, tým viac bolo náročnejšie myslieť pozitívne. Trochu si želala, aby sa pred nimi objavil portál, ako v horách a ona sa iba dostala do úkrytu, kde by si našla nejakú skulinku, kam by si zaliezla a bola nachvíľu osamote.
"Neviem. Mne mágia nikdy nechýbala a tam odkiaľ pochádzam, niečo ako mágia vôbec neexistovalo, takže i keby mi ostrovy teraz nejakú dali, asi by som ju nikdy neobjavila, keďže ani neviem, ako taká nejaká mágia má vyzerať," vysvetlila Josie. Kto vie, ako by Cyra zareagovala, keby vie, čo v nej skutočne drieme. Možno práve kvôli jej pasívnej, neútočnej povahe netušila, že v jej tele doslova horí plameň. A kto vie, čo by mohlo byť spúšťačom, aby sa ten plamienok zažehnal.
Lissandra ich ovládala veľa? Možno by sa mohla popýtať, čo o tých mágiach vie. Napokon by jej možno pomohla nájsť tú svoju? Alebo by ju aspoň mohla varovať, aké mágie by mohli ovládať potencionálni nepriatelia.
"Mne mágia príde ako veľmi veľká zodpovednosť. No možno hovorenie zo zosnulými? I keď neviem..." dumala. "Cítila by som sa ako podvodník. Duchovia predkov nám všetkým dali život a mágia je niečo, čomu skutočne môžu rozumieť iba tí, ktorí svoj život už stratili." Pravdepodobne jej blabotanie o duchoch nedávalo Joseline žiaden zmysel, ale Cyra bola takto vychovaná. Veľká kožušina bolo miesto pre všetkých zosnulých, ktorí nadobudli moc meniť ročné obdobia, robiť z noci deň či určiť, komu sa život vezme a kto ho dostane. Keď sa nad tým, tak zamyslela, nechápala prečo ešte duchom dôverovala. Áno, jej sestra teraz určite pobehovala vo Veľkej kožušine s nimi, no čím si zaslúžila zomrieť? Prečo práve ona? Pokiaľ mali byť duchovia taký múdri, prečo by dopustili takúto nehanebnú vec?
Cyra zastavila a potriasla hlavou. Určite nato mali dôvod. Ukludnila samú seba. Hnev voči duchom nemohol byť prospešný ničomu a zrovna teraz bude ona i jej spoločníčka šťastie potrebovať, keďže terén sa začal navyšovať a dve vlčky sa onedlho ocitli medzi zubatými skalami pohoria.
Čierna mala voči hocijakým horám rešpekt. Po jej nešťastných skúsenostiach by sa k nim najradšej už nikdy nepriblížila, no bohužiaľ iná cesta neexistovala a ranné počasie im celkom prialo. Z hlbokými nadýchmi teda začala opatrne putovať pomedzi ostré skaliská občas sa obhliadnuc či je Josie vporiadku.
Cyra mala pocit, že cesta cez hory bola nekonečná. Zopár krát zakopla o väčší kameň alebo sa jej štrk podsunul pod nohami. Nakoniec si však mohla veselo zavrtieť chvostom, pretože cestička sa začala zvažovať a pokiaľ Josie nemala žiadne potiaže o chvíľu už stáli na planine, nechávajúc krátku trávičku šťekliť im packy.

//Daénska svorka (cez les Alf)

//Les u mostu (cez Lúku)

Vyzeralo, že Cyrin záujem, zdvihol Josie náladu. Jej srdečná, decká radosť vždy Cyre dokázala zdvihnúť náladu. Ten uprimný úsmev a nadšenie, keď mohla rozprávať o zážitkoch. Cyra vždy rada počúvala príbehy. Vo svorke sa ich rozprávalo veľa. Najmä Aho ich veľa znal - pochopiteľne, keďže si toho toľko zažil. Jej oblubený bol o Veľkej kožušine a predkoch. O chode samotného sveta, rovnováhe vesmíru, o zrodení i zániku. Cyre sa pri spomienke na rozprávania pod nočnou oblohou mykali kútiky do dojatého úsmevu. Chýbali jej. Jej svorka, súrodenci, rodiča. Kto vie či sú ešte živý? Bolo to už veľmi dávno, čo ich naposledy videla.
"To znie ako super dobrodružstvo," poznamenala, keď Josie dohovorila. "Viem, že na ostrovoch panuje mágia. Hm... ja som zatiaľ žiadnu neobjavila, ale napríklad si spomínam na Lissandru, ktorá raz vytvorila taký portál, ako sa nachádza tam v horách. To musela byť mágia dozaista," usmiala sa na Josie. Pre ňu bolo stále nepochopiteľné, ako mohol obyčajný vlk ovládať niečo tak mocné ako mágie. No možno to bolo skutočne niečo ako požehnanie od predkov. Cyra si však vystačila i bez kúzel. Vždy bola zvyknutá žiť obyčajne a teda si bola istá, že nejaká mágia jej nebude nikdy chýbať.
Konečne sa vlčky začali blížiť k priesmyku. Bolo mierne desivé vedieť, že sa im nad hlavami nachádzajú dve skalné steny, ktoré by sa mohli každú chvíľu zrútiť. Cyra tadeto už, ale prešla raz bez problémov a teda dúfala, že teraz to nebude o nič inakšie. Začala teda kráčať cez kamenistú, prašnú úžinu, občas sa ohliadajúc za Joseline.

//Ostříži zrak (cez Severné hory)

Keď sa Joseline rozhodla preušiť ticho, ktoré medzi nimi panovalo, odkedy načala tému o Cyriných jazvách, čierna sa započúvala. Vnímala, že Josie sa očnému kontaktu vyhýbala, ale nevadilo jej to. Sama nebola schopná na tvári vyčarovať ten milý úsmev a zažehnúť iskru v očiach. Nevinila jej spoločníčku. Nevedela, že to je pre Cyru citlivá téma a teda ani za sklesnutú náladu, ktorou teraz vlčica oplývala.
"Hovoriaci havran?" naklonila hlavu na stranu a zvedavo sa na Josie zahľadela. Nechcela v nej zanechať pocit viny a teda najlepšie bolo tento moment zabudnúť a zmeniť tému. "Aj vieš, čo to bolo?" otázala sa znovu, keď spomenula to niečo, čo jej skupinku skoro zjedlo.
Než stihla Cyra čokoľvek odpovedať, Joseline zmizla medzi stromy pre svoje veci. Cyra ju chvíľu pozorovala a potom sa otočila, hľadajúc správny smer domov. Medzi stromami sa jej podarilo zaznamenať lúku a teda sa pomaly rozišla tým smerom. Šuchtala sa, aby sa Josie nestratila medzi stromami a keď ju vlčica neskôr dobehla, pridala na tempe s otázkou: "Vieš mi o tom boji povedať viac?"

//Dračí priesmyk (cez Lúku)

Cyrine povzbudenie zdvihlo Josie náladu. Bola rada, že už vlčka nevyzerala, tak skormútene. Pozitívny pohľad na vec vždy pomohol viac, ako hrešenie. Pravdaže nebolo dobré, keď by jeden bral i zabitie, ako pozitívnu vec, ale pri učení bolo najdôležitejšie žiaka motivovať, nie deptať nadávkami. A síce toto úplne štúdium nebolo, ale i tak nechcela chúďatko Josie ešte viac rozosmutniť.
Čierna zdvihla zrak od zajaca, keď začula svoje meno. Už ten Josien skúmavý pohľad po jej tele jej nahováral, že otázka bude smerovaná na jej zovňajšok a tak i bolo. Cyre sa pri tej otázke naježili chlpy na zátylku. Čo by mala teraz povedať? O svojej minulosti ešte nepovedala nikomu a tak by to i rada nechala. Spomienky z toho dňa ju naháňali ako rozzúrený medveď a nedokázala sa prestať obviňovať z prehratého boja o územie. Pred očami sa jej znovu zjavil pohľad na statného vlka držiac v papuli telo jej staršej sestry. V mihu sa spomienka vytratila a nahradil ju obraz kmitajúcich stromov a kríkov, ako sa hnala cez les, snažiac sa odlákať jedného z útočníkov. Znova cítila tú bolesť a strach, ktoré sa miešali vo vzduchu s krvov jej rodiny a jej vlastnou. Cyra mrkla a konečne sa vrátila späť do reality, hľadiac na jej spoločníčku. Pokiaľ by Josie nemala svoju mágiu, tak či tak by podľa pachu strachu, ktorý z Cyry vychádzal alebo jej zakaleného pohľadu zistila, že toto bola veľmi citlivá téma. "Ehm... uh," zakoktávala sa, snažiac sa prísť na vhodnú odpoveď a zároveň nijak nezabrdávať do jej príbehu. "V boji podobnom tomu Daénu... na cestách a tak," odpovedala stručne vlčici z mierne zachrípnutým hlasom. Dokonca ju už i prešla chuť na polorozjedeného zajaca pred ňou a to si ešte myslela, že bude musieť uloviť ďalšieho.

Cyra si zrovna čistila svoju bielu škvrnku na hrudi, keďže na nej krv zo zajaca svietila, ako oči orla, keď sa k nej Joseline znova pridala. Čierna na ňu okamžite položila zrak a keď uvidela malého piskora, ktorý sa ešte z posledných síl snažil zachrániť, znepokojene švihla chvostom. Vidieť zviera, ktoré im poskytne svoje telo, aby mohli mať plné žalúdky, trpieť, bolo bolestivé. Možno by niekto namietal, veď predsa boli v potravinovom reťazci vyššie, avšak Cyra si stále zachovávala staré zvyky svorky, ktoré vraveli, že korisť je vždy cennejšia, ako samotný dravec. Joseline si svojej chyby však bola vedomá a to Cyra cenila.
Keď Josie začala s tou silnou sebakritikou, Cyre jej až prišlo ľúto. Netušila, akú prísnu výchovu má alebo prečo sa takto zhadzovala. Jej pohľad zmäkol a na pyskoch sa jej vykúzlil súcitný úsmev. "Hej, notak...." drgla do nej mierne hlavou na povzbudenie, "chyby robí každý. Dôležité je, že sa z nich vždy môžeš poučiť," snažila sa jej zlepšiť náladu. "A pozri ulovila si niečo. To je skvelé!" vstala a zavrtela chvostom. "Stačí len trochu viac tréningu a uvidíš, že zachvíľu ti ani Vino nebude stačiť!" Cyra kritiku neuznávala, pokiaľ sa jednalo o maličkosti a toto skutočne maličkosť bola. Keď sa sama učila loviť, jej starší súrodenci ju vždy iba podporovali a chyby nebrali ako neúspech, iba ako lekciu. Presne preto sa snažila Josie ukázať to isté.
Žalúdok Cyre vyspevoval serenády a ona sa konečne rozhodla ho uspokojiť. Došuchtala sa ku zajacovi a pozrela na Joseline. "Dobrú chuť,"usmiala sa a ešte než sa do štavnatého mäsa zahryzla, zavrela na chvíľu oči a vyslala tiché poďakovanie zajacovi za jeho obetu. Potom sa s nadšením pustila do vyslúženého obeda.

Cyra vnímala, že Joseline sa motá niekde pri nej. Radu si vzala k srdcu, no rozumela aj prečo? Čierna sa rozhodla nechať to na nej. Pokiaľ by niekedy ostala niekde sama, musela si vedieť poradiť i bez pomoci. Už nato bola dostatočne veľká.
Keď sa vlčka začala plížiť, Cyra musela až zastať, tak zarazená ostala. Bolo vtipné sledovať, ako to chudinke Josie nešlo. Nevinila ju, aj ona sa učila loviť dlho. Lovenie chcelo čas. Pochopiť všetkým taktykám, smeru vetra alebo taktiež zvolenia správnej koristi podľa vlastných schopností - bolo toho mnoho. Nechala to však stále na nej. Najprv musela prísť nato či niečo vlčka uloví. Pokiaľ nie, až potom jej skúsi radiť. Predsa len aj neskusený lovec mohol vedieť loviť, len po svojom.
Cyra sa začala venovať vlastnej koristi. Pachová stopa zajaca zosilovala a vyzeralo celkom nádejne, že sa konečne nažerie. Vtom zapraskali vetvičky v kríkoch. Čierna nastražila uši a otočila sa smerom, odkiaľ praskanie vychádzalo. Mierne sa prikrčila a potichu prišla bližšie, cítiac zajaca, akoby jej ležal pod labami. Už ťa mám! Nedočkavosťou jej trhalo svalmi. Chvíľu čakala, načúvajúc k čo i len najmenšiemu pohybu, aby správne určila polohu zajaca. Ten zašuchotal znova a Cyra zahájila svoj útok. Hlavu strčila do kríkov, kde sa zajac schovával a ten zahájil svoj útek. Vlčica sa odrazila a preskočila krík, dopadla na druhú stranu a rozšprintovala sa za zajacom pomedzi stromy. Tieto naháňačky ju bavili. Pretiahnuť si svaly a reflexy. Vždy dobre padlo cítiť vietor v srsti a trávu štekliť medzi vankúšikmi.
Po dlhom kľučkovaní zajac mierne spomalil a vtedy Cyra uderila. Rýchlo po zajacovi chňapla zubami a zachytila ho za zátylok. Ten začal kvíliť, no Cyra zovretie iba viac zovrela a zajac zostal nehybne visieť v jej papuli. Ona zo šprintu prešla do poklusu a napokon zastavila. Krv zo zajaca spôsobovala, že jej kvapkali sliny z huby, no ešte ho zožrať nechcela. Rozhodla sa počkať na jej spoločnosť, ktorej sa kto vie ako darilo. Položila si teda zajaca na zem a kecla na zadok, vyčkávajúc, kedy sa zjaví Joseline.

Zdalo sa, že Daén mal veľmi podobnú minulosť ako jej svorka. Veľký, prehratý boj. O tom či by práve vďaka nej boli zvíťazili si nebola úplne istá. Zatiaľ boje len prehrávala. Biť sa vedela, to áno, lenže keď si predstavila zažiť to, čo zažila so starou svorkou, behal jej mráz po chrbte a niečo jej radilo utekať. Možno to bola trauma, možno strach, že znova zlyhá, možno by len neuniesla vidieť jej blízkych umierať. Každopádne Joseline sa pustila do rozprávania a tak Cyra otriasla nepríjemný pocit zo spomienok a započúvala sa do jej rozprávania. "Chaos..." zopakovala, keď vlčka dokončila svoj monológ. "Už mi o ňom hovoril jeden náš člen- Enzou? Bol to prvý obyvateľ ostrovov, ktorého som tu stretla. Vlastne jemu a ešte... Cithrian sa to vlča volalo," snažila si spomenúť. Už som ani jedného pekne dlho nestretla. Zamyslela sa počas rozprávania. "Im dvom vďačím za nájdenie Daénskej svorky," odkryla Josie kúsok zo svojich prvých krokov po ostrovoch.
Čierna bola zvedavá, čo tak tajné si šla Joseline odložiť, že nemohla ísť s ňou, no nič okrem jej dečky nevidela a tak len usúdila, že si ju len chcela ukryť na bezpečné miesto. Zatiaľ, čo bola preč, Cyra hľadala pachovú stopu. Akonáhle sa jej spoločníčka vrátila už, už sa chcela vydať istým smerom. Cyra by jej to pokojne bola odsúhlasila, no vďaka jemnému vánku, ktorý jej čechral srsť, zistila, že zvolený smer by koristi akurát prezradil, kde sa nachádzajú. "Na tvojom mieste by som volila druhú stranu," poradila Joseline. Určite ju nechcela v lovení podceňovať, no ako sama zhodnotila, v love ešte nevynikala a teda neškodná rada nemôže nijak uškodiť.
Či už ju Josie počúvla alebo zvolila vlastnú taktiku, nechala už Cyra na nej a sama sa vydala na druhú stranu, proti smeru vánku. Vo vzduchu cítila plno pachov - od spevavcov až po rohatých. Ona však pátrala po niečom menšom. Zajac, králik či tri štyri myši by jej postačili. Akoby ju duchovia boli vyslišali, šliapla presne do stredu zajačích bobkov. Skvelé... pomyslela si, no nemohla sa sťažovať, išlo jej predsa o obed! Začala teda vetriť, pátrajúc po majiteľovi exkrementov.