Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Cyra bola milo prekvapená záujmom z vlčkinej strany. Vedela, že je mladá, no vo väčšine neboli vlci takto priateľský. Možno práve preto si k Joseline vytvárala náklonosť rýchlejšie. Rozhovor s ňou bol taký... nenútený, pokojný, akoby ju poznala celé tie roky a to ju vlastne iba odprevádzala domov. Možno práve preto, keď zabrdla do témy jazvy, Cyra sa necítila tak zle, ako keď to komentovali iný vlci. Ono, každé pripomenutie, tých momentov bolelo a vždy bolieť bude, no Joseline jej jazvy chválila, čo čiernej zlepšilo náladu. "Um... Ď-ďakujem," zakoktala sa mierne. Väčšina by povedala, že vyzerá desivo alebo by si myslela, že je nebezpečná, no Josie nie. Obdivovala ju, jej jazvy, vpodstate ich obdivom i jej samotný príbeh, ako sa k nim dostala. "Nie, bohužiaľ tú česť som nemala. Vlastne toto je prvýkrát, čo o tomto boji počujem." Aspoň niečím si zamestnala hlavu, aby nemusela pomýšľať na vlastné boje, ktorými si prešla. Možno by jej k tomu vedela Joseline povedať i niečo viac. Určite nebolo na škodu dozvedieť sa nové informácie o svorke a najmä na koho si teda dávať pozor. "Vieš mi o ňom povedať niečo viac?" Zvedavosť jej napokon nedala.
Cyra bola rada, že sa ju Joseline snažila povzbudiť. "Neboj, nikto sa nič nedozvie," uistila ju, že Lissandra o jej nepodarenom love počuť nebude. "Ani ja už niesom takým lovcom, ako kedysi. Ale spoločne to ide vždy jednoduchšie," usmiala sa a začala sa po lese rozhliadať, vetriť či jej do nosa nevrazí nejaký pach koristi.

Doma... Áno, svätá pravda. Doma bolo vždy najlepšie. Svet bol veľké a strašidelné miesto a môcť sa schovať na mieste zvanom domov. Ach, čo by zato v mladosti dala. Lenže bohužiaľ život si pre ňu vybral cestu, kde domov bola akomodita, ktorú si nemohla dovoliť. V Josienom veku sa ona trmácala sama, hladná, vystrašená - odkázaná len na seba. "O dôvod viac sa vracať častejšie," uškrnula sa. Vždy bolo príjemné mať dôvod, prečo sa domov vrátiť. Nie, len núdza bezpečia, no i clivota za ostatnými členmi, za rodinou.
Joseline nakoniec portál poznala. No akokoľvek veľmi by Cyra chcela, nebola schopná sa presvedčiť, aby vstúpila do tých hôr znova. "Áno, portál poznám a... povedzme, že nežijeme v úplnej symbióze." Pohľadom zablúdila k svojej zadnej nohe, no hneď zrak obrátila späť na vlčicu.
Prechod cez most prebehol bezproblémovo. Josie nasledovala kroky čiernej, tak ako jej poradila. Cyra si každé položenie labky na klzké latky snažila, čo najlepšie rozložiť. Most sa kyvkal, destabilizujúc vlčicinu rovnováhu. Joseline jej však položila ďalšiu otázku a tak aspoň trochu odlahčila napätie, ktoré v Cyre narastalo. "Nie. Mám úlohu bojovníka. Kedysi som bola i lovec..." zarazila sa, dokonca na chvíľu i zastavila a zahľadela sa do diaľky. Po pár sekundách sa však znovu pohla a dokončila: "Ale to už je dávno." V jej hlase sa dala spoznať zmena tónu. Bol skleslý, smutnejší, akoby sa naraz všetka jej pozitivita vytratila.
Zármutok však zmizol, ked Cyra stúpila na poslednú latku a skočila na druhú stranu. Konečne zem! Labky sa jej ponorili do zelenej trávy a telom jej prešli zimomriavky. Žrádlo - jediná myšlienka, ktorá jej teraz trápila hlavu.

//Most

"Dôležité je, že sme sa zoznámili, nie to, kedy," pousmiala sa na Joseline. "A taktiež je pravda, že som sa posledné mesiace túlala od územia dosť ďaleko. Niet divu, že si ma nemala možnosť spoznať, " dodala.
Na jej druhú otázku sa Cyra pýtala sama. Kam všetci počas zimy zmizli? Spomínala si, že keď sa jej konečne podarilo doplaziť sa z hôr, po všetkých sa akoby zľahla zem. Pátranie po Zinkovi neúspešné, o Vinovi a Lissandre nehovoriac. Matne si spomínala na tú striebornú vlčku v úkryte, ktorej meno sa ani nestihla dozvedieť. A potom už len putovala s Mielei, ktorá sa jej taktiež napokon stratila niekde v horách a... Potom už nastali udalosti, ktoré zdielala spolu s Joseline. "Je to možné. Netuším. Ja som zimu viac menej strávila v úkryte, kde sa teda ani chvost pomaly nemyhol a keď som koncom zimy odišla, taktiež som o nikoho nezakopla. Dokonca i značky u hraníc boli celkom staré," mykla ramenom. Teraz síce neznela tak znepokojene, no vtedy v zime, so zranením a hladná, bez Zinka. Nebolo jej všetko jedno. Našťastie teraz stretla Vina a teda vedela, že je so svorkou určite všetko v poriadku. V jediné, čo dúfala, bolo, že nenastali žiadne potiaže s nejakými neprajníkmi v jej neprítomnosti. Predsa netušila, koľko bola preč, ale bolo to dosť nato, aby niekto stihol na svorku zaútočiť. Najmä keď bola v tak opustenom stave.
Možno si Cyra vydýchla až moc priskoro, keďže jej spoločníčka nevyzerala byť pripravená. Práve naopak, ťahal z nej strach ako z vyplašenej srny, keď sa k mostu konečne dostali. Veľmi rada by sama šla inou cestou, no bohužiaľ žiadnu inú nepoznala. Plus vedela, že sa za mostom nachádza lesík bohatý na korisť a keďže jej žalúdok zavíjal ako hladujúce mača, nechcela to už dlhšie naťahovať.
Pri myšlienke najedlo sa jej začali zbiehať slinky a žalúdok začal viac naliehať. Ešte ho však dokázala upokojiť a otočila pohľad na Joseline. "Neviem, prečo to tak zvláštne vyzerá a nemyslím si, že to je práca vlkov, ale je to most. Nestabilný, ale prechod je možný, pokiaľ si dávaš pozor pod nohy," vysvetlila, "a nie prepáč. Keby poznám nejakú inú bezpečnejšiu cestu, určite by som zvolila tú, no teraz nám toto bude musieť vystačiť." Ospravedlňujúco prehovorila smerom k vlčke. Skutočne ju tadiaľto nechcela ťahať, ale ďalšia možná trasa bola cez hory a Cyra svoje šťastie pokúšať znova nechcela. Nebolo to dávno, odkedy ju už noha prestala bolieť úplne, jediná spomienka bola jazva na lavej zadnej labke, avšak strach z pádu stále nepominul.
"Neboj sa, určite to zvládneš. Pôjdem prvá a budeš nasledovať moje kroky, tak by sa nemalo nič stať," snažila sa Josie upokojiť. Avšak jej žalúdok si taktiež niečo pýtal a teda musela jednať. Predtým, než na most vstúpila, venovala vlčici jeden priateľský pohľad. "Za týmto mostom je les plný koristi, čo keby si tam urbíme prestávku a niečo si ulovíme?" navrhla, aby odpútala jej pozornosť z prechodu nestabilného mostu na niečo príjemné. Dúfala, že to napokon zabralo, pretože sama už na most vstúpila a kládla jednu labku za druhou, pomaly sa približujúc na druhú stranu.

//Nížina hojnosti (cez Temný les)

Čím bližšie k tomu podivnému lesu boli, tým viac sa Cyre ježila srsť na zátylku. Nemala z toho miesta vôbec dobrý pocit, avšak teraz aspoň mala spoločnosť, takže prechod bude určite príjemnejší.
Akoby jej Joseline čítala myšlienky, hneď začala konverzáciu. To Cyre aspoň trochu odpútalo pozornosť od desivého lesa, ku ktorému sa blížili. "Už to nejaký čas bude, ano. No neviem koľko presne," odpovedala a pousmiala sa. "Vlastne Lissandra práve čakala mladé... no teda teba a tvojich súrodencov. Spomínam si, že keď to svorke oznámila, nebolo to dlho po tom, čo ma prijala ako člena," ozrejmila vlčke.
Keď dorazili k lesu, Cyra sa pozrela na Joseline a upozornila ju: "Neviem či si tadiaľto už niekedy prechádzala, no je to skutočne divné miesto. Snaž sa držať pri mne a... neboj sa, čokoľvek sa bude diať, máš tu mňa." Síce už Joseline nebola malé vĺča, no stále bola mladá a Cyra sa chcela vyvarovať zbytočným potiažam - hlavne na mieste ako bolo toto.
Pokiaľ Joseline nemala žiadne námietky, Cyra vstúpila do lesa. Tam ju okamžite zahalilo to nepríjemné ticho, kedy si počula i tlkot srdca. Znova, akoby sa na ňu niečo cez stromy pozeralo. Srsť sa jej ježila každým krokom viac, no snažila sa udržať si chladnú hlavu, najmä kvôli Joseline a postupne napredovať smerom, ktorým si myslela, že sa nachádzal ten nestabilný most.
Predtým to takto dlho netrvalo... Pomyslela si nervózne a šklbla uchom. Je pravda, že predtým cez les prebehla. To ju mierne znepokojovalo, keďže teraz dávala iba na svoj šiesty zmysel, že ich k mostu zavedie. Po očku stále kontolovala aj vlčicu, či je vporiadku a hlavne či sa za ňou stále drží.
Netušila, ako dlho sa po lese motali, no napriek všetkým problémom - pokiaľ nejaké nastali - sa pred dvoma vlčicami nakoniec vynoril ten nestabilný most. Cyra zastala pred ním a ešte než naň vstúpili skontrolovala, či je Joseline vporiadku. "Pripravená?" otázala sa a pohliadla na mierne sa kývajúci most.

//Les u mostu

Cyra videla ako mladú vlčicu toto stretnutie zasiahlo. Mrzelo ju, že jej je teraz smutno, no i také chvíle v živote musia nastať. Presne o tom život bol a ona to moc dobre vedela. Čo by bola dala zato, aby vo vlčkinom veku ešte mala svorku. Matku a otca, ku ktorým sa môže stočiť do klbka a sestry i bratov, s ktorými môže šantiť v lese.
Potriasla hlavou, aby zahnala spomienky na minulosť a obrátila svoj doteraz neprítomný zrak späť na Joseline. Trhlo jej kútikmi do pobaveného úškrnku, keď vlčica skomolila jej meno. "Cyra," kývla úctivo hlavou, ako to mala vo zvyku, keď sa predstavovala, "teší ma Joseline." Veselo zašvihala chvostom.
Teraz, keď už mali formality za sebou, čierna sa rozhliadla po okolí. Mohli sa vydať cez hory k tomu podivnému portálu, ktorý by ich dostal rovno na lúku pred ich územím alebo sa mohli vrátiť odkiaľ prišla Cyra - cez strašidelný les. Keď zvážila obe možnosti a spomenula si na nepríjemné zranenie, ktoré v horách utŕžila, rozhodla, že bude lepšie ak zvolia ísť po jej stopách späť. Nechcela predsa vystaviť Vinovu dcéru nebezpečenstvu.
Stočila svoj zrak na žíhaného vlka. "Pokiaľ to teda nijak neprekáža, my vyrazíme," oznámila Vinovi a ešte mu venovala jeden úklon hlavou. "Dúfam, že sa čoskoro stretneme. Zatiaľ veľa šťastia." Po týchto slovách sa pozrela na Joseline a priateľsky do nej šťuchla ramenom. "Môžme vyraziť?" otázala sa a vykročila smerom k tmavému lesu, kde nedávno zmizla i Vex.

//Most (cez Temný les)

Cyre bolo trošku nepríjemné, že celý ten rozhovor medzi troma vlkmi počúvala. Nijak sa jej to netýkalo a síce si kúsok odsadla, aby nemala nos napchaný rovno medzi ich očami, ale stále sa k nej dostalo každé slovo. Dúfala, že to Vinovi veľmi prekážať nebude, keďže toto bola skutočne téma iba pre neho a jeho rodinu. Tiež by nebola dvakrát rada, keby sa jej niekto cudzí mieša do rodinných záležitostí. No žíhaný jej nijak nenaznačil, aby sa spakovala a teda to asi nebol taký problém, že sedela opodiaľ.
Všetko sa dialo veľmi rýchlo. Hnev, ktorý srnčosfarbenej sršal z očí sa postupne vytratil a nahradili ho slzy. Hneď nato sa zdvihla a vydala sa na odchod. Cyra za ňou mala chuť bežať, nejak ju upokojiť. Predsa len, nevyzerala, že by mala v živote niekoho, kto by ju utešil. Automaticky sa postavila, ale pri prvom kroku sa zarazila. Potrebuje čas. Nie nejakého cudzinca,aby jej teraz rozprával, ako to bude dobré. Pomyslela si a otočila svoju pozornosť na Vina a jeho dcéru. Nedokázala z Vinovho výrazu vyčítať, čo presne mu behá hlavou. Chce byť sám? Vydá sa za ňou? Vráti sa do svorky? Avšak to už nebolo na Cyrinom mieste sa ho vypytovať.
Joseline na druhú stranu vyzerala zničená. Akoby jej tento rozhovor otvoril oči do problémov vo svete. Chápala ju. Bola mladá, bezstarostná a toto bola skutočne vážna vec. Nečudovala sa preto, keď oznámila, že by chcela ísť domov. Cyra pohliadla na Vina, potom znova na Josie, prešľapla z labky na labku a konečne po tom nekonečnom mlčaní prehovorila: "Aha jaká to náhoda! Zrovna mám namierené na územie. Ak chceš môžme sa tam vydať spolu," usmiala sa na vlčku, snažiac sa pôsobiť pozitívne, nech jej zlepší náladu, keďže vyzerala, že sa zachvíľu stočí do klbka a začne plakať. "Pravdaže nechcem vám kaziť nejaké plány..." pohliadla na Vina, "no bude fajn mať nejakú spoločnosť cestou naspäť." Na tvári sa jej objavil milý úsmev a jej červené zraky behali z Vina na Joselin očakávajúc nejaké rozhodnutie.

Vino, Vex + úplne okrajovo Vinovo okolie

Okolo Cyry sa motalo toľko vlkov, že chúďa sa začínala strácať v tom, kto na ňu hovorí. Jediné, čo chcela, bolo dostať sa k rozhovoru s Vinom a potom zbaliť saky paky a zmiznúť než ju tu to stádo labiek udupe.
Zaregistrovala pozdrav od tej hlučnej mladej vlčice, ktorá teraz mala pri Vinovi monológ o tom, že si chce vziať jeho dcéru za ženu. Tá druhá ukričaná, ak teda Cyra dobre zachytila, bol Vinov potomok. Podľa pachu, ktorý niesli aspoň z časti všetci členovia Daénu, by to bolo logické, no nikdy predtým ju nevidela a zrovna teraz si nebola istá už žiadnym pachom, keďže vlkov tu bolo ako mravcov v mravenisku. Joseline, ako sa nakoniec predstavila, jej venovala viac, než iba pozdrav a začala blabotať nejaké informácie o tom kvietku, no ten sa ako zázrakom vyparil a teda svoju pozornosť z Cyry presunula na tmavého vlka.
Čierna sa po zdĺhavej chvíli konečne dostala k rozhovoru so žíhaným vlkom. Bolo príjemné v tom chaose nájsť aspoň jedného vlka, ktorý jej bol známy. "Ďakujem," kývla vďačne hlavou, keď sa ponúkol, že ju raz pohľadajú a povie jej o rastlinke viac. Než však stihla Cyra povedať niečo viac, zamiešala sa do toho tá srnčosfarbená, ktorá zadrela do éteru takú, že Cyre skoro spadla sánka a teraz len pohľadom preblikávala medzi úplne šokovaným Vinom a namosúrenou tuláčkou, ku ktorej sa primotal i ten tmavý vlk, čo jej chcel čistiť kožuch.
Cyra znova ostala iba postávať neďaleko Vina a pozorovala, čo sa bude diať. Chudák vlk ledva vytlačil nejakú odpoveď tej ukričanej a hľa tá už bola po chvíli na odchode hučiac pozdravy každému vlkovi individuálne. Tí mladí... Cyra sa uškrnula nad rozjašenou vlčicou. Pár chvíľ nato už srnčosfarbená s celkom mrzutým výrazom spustila Vinovi o ich rodinných väzbách a Cyre jej začínalo byť úprimne i trochu ľúto. Nie, žeby chcela odpočúvať no stála vlastne hneď vedľa Vina a bolo to dosť ťažké prepočuť.
Pokiaľ vlčica skutočne tvrdila pravdu, Cyra s ňou súcitila. Síce ju rodina neodvrhla, no tiež bola ako veľmi mladá ponechaná vlastným schopnostiam na prežitie a vedela, aké ťažké to pre vlčku muselo byť. Necekla však ani slovka, predsa sa nebude zapájať do niečoho, čo sa jej netýkalo. Už tak bolo dosť, že to celé počúvala. Prešľapla teda z labky na labku a kecla na zadok, keďže jej dochrámaná noha sa znova ozvala, sledujúc ako sa táto turecká telenovela skončí.

Až keď na ňu vlčica sfarbená do srnkám podobných farieb zvolala, uvedomila si koľko povyku na lúke vzniklo. Vlkmi sa to tu len plnilo a Cyra nemala ani tucha, čo sem všetkých doviedlo dokým... Čo to bolo za vôňu? Akoby vlčicu tiahla k sebe. Čierna, i keď mala pochybnosti, pretože prítomnosť toľkých cudzích vlkov, ktorá sa stále iba zvyšovala, sa jej veľmi nepozdávala, sa napokon tiež postavila a zamierila pár metrov za druhou vlčicou ku skupine vlkov. Čím bližšie bola, tým silnejšia bola i vôňa. Vedela, že vôňu poznala, kedysi ju totiž cítila na území Daénu, no vtedy nemala čas zistiť, čo ju spôsobovalo.
Keď dorazila k vlkom, ktorých by jeden na dvoch labkách nespočítal, hneď ucítila ten známy pach - Vino! Avšak ostatní vlci jej boli úplne cudzí a tak isto i kvetinka, kvôli ktorej tu bolo očividne toľko povyku. Cyra musela uznať, že rastlina to bola skutočne nádherná a tá vôňa bola ešte krajšia. Najprv však zamierila za betou ich svorky, aby ho pozdravila a zároveň i ostatných prítomných. "Zdravím," pokývla mierne hlavou k Vinovi a potom hodila pohľadom i na ostatných. Nemala problém zo spoločnosťou, no čo je veľa, to je moc a teda že vlkov tu bolo až príliš. Bola, ale moc zvedavá, aby teraz odišla a tak sa spýtala jediného známeho vlka: "Čo sa to tu deje? A čo je tá rastlina zač?" Dúfala, že jej Vino dá aspoň nejakú informáciu, aj keď vyzeral celkom prekvapený z príchodu tej srnčosfarbenej, ktorá na ňu vtedy zavolala. S tou tiež chcela prehodiť slovko dve, keďže sa jej zdalo neslušné jej pokus o rozhovor odignorovať, no i to až potom ako sa dozvie, o čo tu vlastne kráča a prípadne aj prečo Daén ostal temer bez života.

Konečne! Ona to dokázala! Cyra začala silno vrtieť chvostom, keď znova zazrela zelenú jarnú trávičku a začula zvuky okolitého zverstva. Jej kožúšok znova ohrievali prvé jarné lúče a do nosa prúdil čerstvý vzduch. Zhlboka sa nadýchla a pozrela na oblohu, kde lietali vtáky medzi oblakmi. Bola von z toho bludiska smrti!
Vlčica s každým krokom začala pridávať na tempe, noha nenoha, bolesť ju teraz nezaujímala a po chvíli sa z kroku stal poklus, potom pomalý beh a už trielila šťastne rozľahlou planinou. Vietor jej čechral srsť a mäkká zem masírovala laby. Dokonca po chvíli vyplazila jazyk z papule a nechala ho visieť von. Na bolesť z ochodenej labky zabudla a telo bolo hnané iba dopamínom. V tomto momente aj jej žalúdok zmĺkol a nechal čiernu vychutnať si pocity šťastia z toho, že je živá.
Triskovala dlho, dokým sa jej už svaly v tele netriasli a... Bum! Zadná noha, ktorá sa stále ešte nie úplne uzdravila, to už nevydržala a Cyra spravila zopár kotrmelcov, dokým neostala rozplacnutá vo voňavej tráve. Avšak vôbec nevyzerala, že by ju to zaujímalo, akoby mala zas iba pár mesiacov, začala sa v tráve válať. Síce sa jej srsť dosť zamočila, keďže zem bola stále mokrá od topiaceho sa snehu, no vlčica sa o to nestarala. Vychutnávala si moment radosti, akoby bola znova mladá. A keď už nemala energiu sa ani válať, ostala ležať na chrbte s vyplazeným jazykom, odfukujúc, pozorujúc modrú oblohu.

//Most (cez Temný les)

Cyra ľutovala rozhodnutie most prekročiť. Nie lenže sa drevo šmýkalo, most sa k tomu ešte každým jej krokom rozhojdal o niečo viac a to teda s dochrámanou nohou nebolo najjednoduchšie sa udržať a nezrútiť sa do zývajúcej jamy, zahalenej hmlou pod ňou. Niektoré drevené latky tam chýbali a cez jednu sa jej prelomila i labka. Avšak otočiť sa bolo skoro nemožné a tak bola nútená, voľky nevoľky, most prekročiť.
Už, už si chcela vydýchnuť, keď pod labami znovu zacítila pevnú zem, no to sa už ocitla v tmavom, tichom lese bez života. Toto miesto bolo ešte strašidelnejšie ako most. Niečo akoby ju tu sledovalo a s každým ďalším krokom sa tento pocit znásoboval. Stala sa ona práve korisťou? Keď sa, ale otočila, aby sa vrátila, most už nevidela. Všade naokolo ju obklopovala iba hustá hmla, prekážajúca vo výhlade. Vlčica sa snažila nestratiť hlavu, no hlboko vo vnútri začínala panikáriť. Nepáčilo sa jej tu. To mŕtvolné ticho a niečo... Niečo, čo tu na ňu striehlo. Dokonca i stromy a rastliny tu vyzerali desivo. Cyra sa však donútila ostať pokojná a pomaly začala napredovať neurčitým smerom. Áno, ešte aj svetové strany sa tu dali ťažko určiť. Vedela však, že z tohto miesta musí vypadnúť predtým, než tu na ňu niečo zaútočí. Veď v jej zdravotnom rozpoložení by ju tu položilo hocičo.
Zdalo sa to ako večnosť a stále bola uväznená na tomto odpornom mieste bez svetla či štipky života. Skutočne tu uviazla už navždy? Chlpy na zátylku sa jej ježili stále viac a žalúdok sa k tomu začal ozývať poriadnou serenádou. Tu však bolo zbytočné hľadať niečo pod zub, veď by sa ešte priotrávila. Telo jej už taktiež vykazovalo službu, jej hojaca sa laba sa znovu ozvala nepríjemnou pichavou bolesťou z toľkého kráčania. No i napriek všetkému sa čierna nezastavila a stále napredovala, snažiac sa nájsť východ z tohto miesta duchov.
Cyra už temer stratila všetku nádej, premýšľajúc či si to sem niekde nehodí a nepočká, kým ju tu niečo nájde a zožerie, keď zrazu k nej zavanul čerstvý vzduch. Kvôli hmle toho nevidela moc, no cítila, že smerom, ktorým kráčala sa nachádzalo niečo ako východ? Kludne by jej stačilo, i keby to bola bývala menej strašidelná časť lesa. Natešene zastrihala ušami, zapojila všetky zmysli a začala sa rýchlym krokom blížiť k miestu odkiaľ na ňu vanul ten príjemný vánok.

//Lúka (cez Les u Mostu)

Keď sa jej konečne podarilo prejsť tú dlhočiznú pláň, rozprestrel sa pred ňou rozľahlý ihličnatý les. Celý čas putovala naprieč prúdu rieky a pred tým, ako do lesa vstúpila, zastavila sa, aby si chlipla zopár čerstvých dúškov priezračnej studenej tekutiny. Vždy dobre padlo nechať si hrdlo oddýchnuť a dodať hydratáciu telu a to dokonca i na konci zimy.
Les to bol priestranný, že by sa tu kľudne dalo pretekať či loviť v skupinách, i keď to bolo práve teraz Cyre úplne zbytočné, aspoň si užívala prechádzku a pozorovala postupne zobúdzajúcu sa prírodu.
Trochu jej táto celá situácia pripomínala časy, kedy bola odkázaná sama na seba, kedy každý deň bol bojom o prežitie a každá noc plná strachu a zármutku. Avšak i v samote bola na druhú stranu krása. To ticho, kedy jediné hlasy sú tie z vašej hlavy, kedy sa môžte započúvať do hudby okolitého sveta a vychutnať si moment o samote.
Cyra sa zamotala vo vlastných myšlienkach a úvahách natoľko, že nebyť strmej prepadliny, do ktorej skoro spadla, pravdepodobne by sa teraz rútila do tej strašidelnej hmly, ktorá vypĺňala zívajúcu prázdnotu v trhline. Po chrbte jej začal behať mráz, keď sa naklonila cez okraj, hneď s tým však prestala, keď sa jej labky začali kĺzať smerom dole.
Rozhliadla sa okolo. Mala z tohto úseku lesa zvláštny pocit. Hlavne teraz, keď jej krvavočervené zraky zazreli podivnú drevenú konštrukciu, jemne sa pokyvujúcu nad trhlinou. Hneď pochopila, že to je nejaký druh mostu, avšak kto to tu postavil? Ako? Vlčie labky predsa neboli uspôsobené na opracovávanie dreva či viazania ho dohromady liánami. Akokoľvek nepríjemný pocit z toho mostu vlčica mala, nakoniec sa ho rozhodla preskúmať. Niečo akoby ju tam ťahalo a tak pomaly, labku za labkou začala opatrne dostupovať na šmykľavé drevené dosky...

//Nížina hojnosti (cez Temný les)

//Ostříži zrak (cez Severní hory)

Niekde uprostred ich výpravy sa jej Mielei niekam stratila. Nevedela, kam zmizla, či už odišla naschvál alebo ich podmienky v nehostinnom severnom pohorí oddelili. Každopádne Cyra ostala znovu sama. Tak žalúdok bude musieť ešte počkať. Pomyslela si a pohliadla na strmý zráz, ktorý sa pred ňou objavil. Toto by s jej zranenou nohou bola samovražda. Šťastie jej však prialio a pripravilo pre ňu celkom peknú cestičku pomedzi skalami. Stále to bolo riskantné, keďže s prichadzajúcou jarou sa začínal topiť sneh, kvôli ktorému sa kamenné povrchy neskutočne šmýkali, ale predsa sa netrmácala celú tú cestu, len aby to teraz otočila.
Začala pomaly krivkať dole rôznymi kľukatými cestičkami medzi skalnými stenami. Dole sa jej začala rozprestierať lúka. Niekde zelená, inde ešte trochu strakatá bileou od neroztopeného snehu. Prinášalo jej to pekné spomienky na putovanie s Arakom. To ako jej táto zem dala druhú nádej na život.
Ani si to neuvedomila a už ju medzi vankúšikmi šteklila prvá jarná tráva. Horami tentokrát prešla úplne bez ujmy, až na boľavé pazúry z tvrdého povrchu a teraz sa už mohla vytešovať z malých jarných kvietkov a teplejších slnečných lúčov. Milovala obdobie zelených listov. To ako všetko dostalo farby a vdýchlo život do studenej, mŕtvej krajiny.
V žalúdku jej riadne hlasno zaškvŕkalo a ona namosúrene švihla chvostom. "Budeš musieť vydržať, jedine že nájdem nejakú mršinu..." zamrmlala. Popravde predstava, že má znovu okúsiť staré, pokazené mäso sa jej dvakrát nepáčila no pokiaľ sa jej laba nerozhodne zázračne uzdraviť, nebude mať inú možnosť.
Poobzerala sa okolo seba. Na ľavej strane sa nachádzal les, v ktorom kedysi stretla Arakana, po jej pravici zas jazero, za ktorým bola tá vyvýšenina, kde spoznala Enzoua a Riana, rozhodla sa preto zamieriť rovno za nosom do nepoznanej lesnej časti. Keď už skončila sama, aspoň si môže urobiť príjemnú prechádzku, než sa vráti na územie svorky a predsa v lese sa jej možno podarí chytiť aspoň nejakú tú myš či veveričku, keďže jej zranená noha stále nedovolovala striehnuť na väčšiu korisť.

//Most (cez Les u Mostu)

Zmena prechodu >>> Lúka (cez Severné hory)

Vlčica sa ďalej na Cyrin pôvod či jej zranenie nevypytovala, za čo bola Cyra celkom vďačná. Jej minulosť bola jej a jej rodiny a nepatrila do pamäte nikoho iného. Alebo žeby ju prenasledovala vina, že nebola schopná svorke pomôcť? Každopádne to nemala chuť vyťahovať a kaziť si tým začiatok dňa.
"Asi samota," odpovedala jednoducho. "Spoločnosť ostatných, pocit ochrany," doplnila sa po menšej pauze. Všetko to bola pravda, síce tých dôvodov bolo viac, no všetky tým zabŕdali do jej minulosti, ktorej sa snažila oblúkom vyhnúť celú dobu. "Tak ako pre teba Nico a zvyšok tvojej rodiny, pre mňa je práve svorka domovom a myslím, že i pre väčšinu ostatných vlkov tiež," strihla ušami a ďalej Mielei nasledovala.
"Nikdy si nerozmýšľala sa do nejakej svorky pridať?" prehovorila po chvíli ticha, kým kráčali cez planinu. Nebolo tu nič pod zub, teda ak sa nechceli stať kanibalmi a nevystopovať jeden z vlčích pachov, ktoré sa po lúke tiahli.
Čím bližšie boli k horám, tým viac si Cyra začínala spomínať na jej putovanie s Arakanom. Vybavila si lúku za nimi, kam mali namierené ony i na lesík, v ktorom sa s Arakom prvýkrát stretli. Čím dlhšie tu bola, tým viac zamlžené sa jej spomienky zdali. Musela toho medvedieho vlka nájsť. Zaspomínať na ich prvé kroky v tejto zemi, možno sa dozvedieť niečo viac o tom ako sa mu darí. Avšak najprv potrebovala nabrať silu, konečne niečo zožrať a hlavne zistiť, kam sa podeli všetci zo svorky, zvyšok bol v tomto momente nepodstatný.

//Dračí priesmyk (cez Severné hory)

//Les Alf

A ja... pomyslela si Cyra, keď začula otázku. Vždy jej ten príchod sem primomenul všetok ten zmätok predtým. Všetku tú bolesť. Pohľadom hodila na svoju pravú labu. Doteraz netušila, kto tí Dvojnohí boli, prečo útočili. Nebyť ich, nikdy by nestretla tú pumu, čo pomu, pravdepodobne by sa nikdy nedostala na ostrovy. Pravdepodobne by sa teraz ešte stále sama túlala krajinou. Vďačná im za ten zvláštny kus kovu v tele, ktorý si z rany vytiahla, nebola, no po tom, čo získala novú svorku, im odpustila. "Mňa sem doniesla tá voda." Napokon riekla. Nebolo moc, čo toho odpovedať. Svoju cestu sem zatiaľ vyťahovať totiž nepotrebovala.
Mielei si až teraz povšimla Cyrinho zranenia. Nevinila ju, skutočne to už nebolo niečo viditeľné, jedine čo chybajúca srsť na mieste, kde sa jej koža regenerovala. "Už sa to stalo pred nejakou dobou. Myslím, že to nebolo zlomené, len to ešte zvykne bolieť, keď si o labu zapriem celú váhu," vysvetlila. Bola vďačná, že sa Mielei obáva, no určite to bola schopná zvládnuť. Keby sa na to pozrel niekto ako Zinek, pravdepodobne by namietal, avšak ten nebol nikde k vypátraniu a keďže sa urpostred zimy byliny hľadajú ťažko, Cyra verila, že sa jej to zahojí časom.
"Skutočne som vporiadku, neboj," uistila vlčicu napokon. I keď to bolelo, nikdy by si to nepriznala. Nechcela pôsobiť ako slabá. Možno z nej ešte rozprávali tie roky o samote, kedy sa mohla spoľahnúť len na seba. Nahodila na tvár upokojujúci úsmev a začala ďalej krivkať planinou. Vedela, že to nejak zvládne a tak sa nijak obzvlášť nestrachovala.