Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Takže Mielei bola celkom mladá. Cyra netušila, koľko zím už zažila, no bolo ich už mnoho. To ju zaviedlo späť k myšlienkam na jej starú svorku. Všetky ich zvyky, pomenovania, vierovyznanie... všetko sa jej to začínalo strácať do obrovskej hmly. Skutočne na nich raz zabudne? Príde o všetky spomienky? Veď už si ledva vedela vybaviť ich tváre, o pachu nehovoriac. Teraz by jej už fakt boli cudzí.
Cyru s myšlienok vytrhla jej spoločníčka, ktorá navrhla ísť preskúmať lúku, ktorá bola hneď za lesom. "Dobre. Znie to ako dobrý začiatok," odpovedala vlčici a opatrne pokúsila položiť zadnú nohu na zem. Preletela ňou obrovská bolesť. Noha jej celú váhu nebola ešte stále schopná uniesť, avšak Cyra bola tvrdohlavá, už ju nebavilo hopkať po troch ako králik a tak začala za Mielei krivkať. Zo začiatku jej do kostí vyrážala ostrá bolesť, no keď sa jej podarilo labku trochu rozhýbať, bola schopná ju používať na podopretie ostatných troch. Nebolo to ideálne, ale takto vyzerala aspoň trochu použiteľne.
Vlčica zaznamenala sovu, ktorá sa zjavila nad ich hlavami. Bolo to dlho, čo Cyra naposledy sovu videla a celkom ju potešilo zas vidieť nejakého operenca, i keď uprostred zimi, na oblohe.
"No... srnku neviem či sa nám podarí strhnúť, keďže mám tú labu v stave v akom je, ale myslím, že s menšou korisťou by som nemala taký problém," prehovorila smerom k sivej spoločníčke. Bola rada, že jej noha dovolila tieto limity a síce by šla cez hocičo, no v zime nechcela zdravie pokúšať.

//Ostříží zrak

Cyra bola rada za spoločnosť. Už to bola celkom doba, čo sa s niekým mohla porozprávať a ten niekto nebol nevrlí ako jazvec zobudený zo zimného spánku.
"Neviem ako dlho to je... no už to nejaká doba bude. Úprimne tu dosť strácam prehľad o čase." Čo bola pravda. Nemala poňatia, koľko je zo svorkou a to kedy sa sem dostala? Jej jediné spomienky z toho dňa boli vždy smerované na Arakana. Bolo zvláštne nad ním toľko premýšľať? Spomenul si on na ňu občas? Celkom rada by o neho zas zakopla. Zistila ako sa má - keďže naposledy, čo ho videla, vyzeral ako porazený, vyčerpaný kus koristi. Možno jej chýbal práve preto, že bol prvým vlkom po veľmi dlhej dobe, ktorý sa ju hneď nepokúsil odohnať?
Cyra sa donútila prestať rozímať. Nebol práve čas na tiché posedávanie, keď pred ňou sedela vlčica, tak isto ako jej to neprišlo etické. Preto svoje ticho zakončila milým usmevom a otázkou: "A ty? Tiež ťa sem vyplavila tá nekonečná voda?"
Vlčici sa návrh skutočne páčil. Rada by našla niekoho zo svorky alebo sa napríklad mohli poobzerať po Nicovi. Celkom rada by skontrolovala či je ten blázonko vporiadku. A akoby jej Mielei čítala myšlienky, hneď navrhla nájsť si niečo pod zub. Výborne! "Rada. Aj tak som nejedla už nepamätám," zašvihala šťastne chvostom, pripravená vyraziť.

Vlčica bola prívetivá. Tiež sa len snažila nájsť v tejto zemi nejakú živú dušičku. A podľa všetkého bol Nico jej brat. Našiel ich teda mladý nakoniec? Cyra mu to želala. Pamätala si ich prvé stretnutie, spomínal, že niekde neďaleko svorky žila jeho rodina, tak nakoniec sa šťastne stretli?
"Už som ho tu dlho nevidela - vlastne tak ako kohokoľvek..." zamrmlala so znatelnou obavou v hlase. Avšak nechcela podľahnúť panike. Vedela, že Lissandra by ju ani nikoho len tak niekde nenechala. Ak sa teda niečo skutočne stalo, muselo to byť vážne. "Ale netreba sa ničoho báť. Myslím, že sú len všetci zalezení niekde v teple. Komu by sa predsa chcelo byť vonku v takomto počasí?" Hovorila to skutočne cudzinke alebo upokojovala samú seba? Osamelosť jej vždy zamorila hlavu pochybnosťami.
Po chvíli ticha, čierna potriasla hlavou, aby zahnala chmury a znova venovala pozornosť vlčici. "Som Cyra mimochodom, rada ťa spoznávam..." nedokončila vetu, čakajúc či sa dozvie meno jej novej známosti.

//úkryt (cez Daén)

Ked sa Cyre konečne podarilo dostať von z úkrytu, do kožuchu sa jej oprel studený vietor. Les bol pod pokrývkou snehu a všade bolo úplne mrtvo. Žiaden vtáčí spev či šramotanie hlodavcov pod zemou. Čo vlčicu, ale desilo najviac, bol fakt, že nepočula ani žiadnych svorkových členov. Ich pach bol slabý. Žeby skutočne opustili toto územie a ju tu nechali? Cyra začínala mať obavy. Nechcela prísť o ďalší domov. Donútila sa však nepanikáriť. Zhlboka sa nadýchla a utriedila si v hlave priority. Najprv preznačenie hraníc, pretože pach svorky sa vytrácal už i z vnútra územia, nejaký chytrolín by si mohol pomyslieť sem zavítať. Potom môže zájsť do lesa a pokúsiť sa niečo uloviť. Keď mala ďalšie kroky rozhodnuté, vydala sa ku kraju ich územia.
Postupne začala preznačovať hranice a kontrolovala či okolo nezacíti nechcenú návštevu, vždy vyhliadajúc nejakého člena svorky. Avšak stále nikde nikto. Ako dlho spala? Žeby ich odtialto niečo vyštvalo? Z jej myšlienok ju vytrhli volanie. Nico? To meno si pamätala. Bola reč o bielom vlkovi, ktorý si papulu nedokazal zavrieť ani na sekundu, keď sa však tento aspekt prehliadol, s trochou tréningu by bol býval veľmi dobrá pomocná sila.
Cyra zdvihla nos do vzduchu a začala vetriť. Kto toho mladého tak urputne hľadá? Nos jej prezradil, že to bol úplne cudzí vlk. Teda vlčica, podľa tónu hlasu. Cyra okamžite spozornela a prikrčila sa, podľa možností, strnulo sa začala k prípadnému votrelcovi blížiť.
Čierna nakoniec zbadala narušitela. Bola to sivá vlčica s podivnými modrými odznakmi na tele. Neprekročila však hranice svorky a nevyzerala nebezpečne, taktiež okrem iného hladala Nica, takže Cyra upustila od skrývania sa a pomaly doskackala na troch na jej zrak. Avšak cez svorkovú hranicu neprešla, predsa len, nepoznala vlčicu pred ňou a radšej dávala rázne na javo, že toto územie stále patrí jej svorke.
"Ahoj," pozdravila hneď cudzinku. Jej výraz tváre bol neutrálny, no z tónu hlasu sa dalo vyčítať, že sa chce len zoznámiť, nie ublížiť. "Počula som, že hľadáš Nica? Biely kožuch, hnedý odznak na hrudi?" Hneď nadviazala konverzáciu. Zaujímalo ju, prečo sa cudzinec nachádza tak blízko hraníc a prečo hľadá to bláznivé šteňa, okrem toho vyzerala byť v dobrej forme a ak by všetko skončilo pozitívne, možno by jej aj pomohla naplniť žalúdok.

To, koľko času Cyra strávila v úkryte netušila. Nevedela, kde boli ostatní, či vlčica, s ktorou sa predtým rozprávala, bola stále v úkryte - vlastne nevedela o ničom. Stále iba ležala a spala, nemala silu urobiť nič iné. Zranenie na jej nohe na tom už bolo lepšie, rana sa zrástla, no každý pohyb s labou spôsoboval vlčici ukrutnú bolesť.
Čierna sa opatrne pozviechala na labky. Telo mala skrehnuté od toľkéko ležania a teda prvá vec, čo urobila, poriadne sa natiahla - teda skoro. Jej zranená noha neudržala váhu jej tela a Cyra sa prevalila na bok. "Výborne..." zamrmlala si a znova pomaly vstala. Na zadnú labu vôbec nedostupovala a teda začala hopkať na troch dole z plošiny, potom k východu z úkrytu.
Jedlo. To jej celý čas behalo hlavou. Nežrala už ani nepamätala a na jej tele sa to začínalo ukazovať tiež. Rebrá mala vystúple viac než obvykle, pri každom kroku sa jej nohy mierne triasli. Musela sa najesť, no ako v tomto stave niečo uloví? Rozhodla sa zmieriť do lesa, možno tam natrafí na nejakú dobrú dušičku, ktorá jej pomôže naplniť žalúdok.

//les Alf (cez Daén)

Strieborná vyzerala celkom stratene. Určite musela byť jeden z novších členov. Cyra ju chápala. Mohol to byť celkom zmätok, keď tu ostala takto sama. "Netuším. Vrátila som sa sem po dlhšej dobe a vlastne od môjho návratu si prvý člen, na ktorého som narazila. Skutočne mám pocit, akoby ich všetkých niečo zmietlo pod zem," zamrmlala čierna s letmým úškrnkom.
Cyra zaregistrovala, že si strieborná všimla rany na jej nohe a celkom ocenila, že sa spýtala, teraz ju aspoň rovno mohla poprosiť o pomoc s hľadaním byliniek. "Všeobecne áno... Len tá noha na tom nie je najlepšie," zdvihla sa pomaly zo zeme a posadila sa. Zranenú nohu nechala mierne vystretú, aby si neporušila slabú chrastu, ktorá bránila krvi pred ďalším únikom. "Keď už si tu - celkom by sa mi hodila pomoc. Potrebujem nazbierať ďalšiu žihľavu a pokiaľ by sa pošťastilo, tak i skorocel alebo niečo na hojenie," oboznámila striebornú hneď s problémom. "Ono, pokiaľ máš nejak naponáhlo, kľudne choď po svojom, ja len, že na troch nohách ide pátranie pomaly a dve papuľky toho odnesú viac než jedna," pozrela na ňu svojimi žiarivo červenými očami, čakajúc na odpoveď.

Cyra upadla do hlbokého spánku. Nemala zdania, ako dlho tam ležala a zobudil ju až hlas. Pomaly otvorila oči a snažila sa zrakom zaostriť na sivastý obrys vlčice, ktorej hlas patril. Keď konečne vedela rozpoznať, ako vlčica vyzerala, pomaly zdvihla hlavu. Nezpoznávala ju podľa výzoru. Možno v pamäti sa jej zračila niečím jemne povedomá, ale bol to skôr pach, ktorý jej napovedal, že patrí ku svorke a teda nie je nebezpečná.
Čierna sa ani neunúvala postaviť, keďže neznáma vlčica nepredstavovala nebezpečie. "Zdravím," nadviazala Cyra konverzáciu. Musela byť nejakým novým členom, čo by sa čierna ani nedivila. Bola preč skutočne dlho. "Hľadáš Zinka? Pretože tu nie je. Tiež som sa po ňom obzerala," hovorila ticho, ešte ospalo, no i tak prívetivo.
Kým čakala na odpoveď, skontrolovala si ranu na nohe. Vyzeralo to už lepšie. Bylinky zastavili krvácanie a dokonca sa krv na povrchu rany zasušila, takže vytvorila jemnú krustu na ochranu. Cyra si ranu jemne oblízala a potom venovala pohľad vlčici. Napokon by ju mohla poprosiť o pomoc s hľadaním ďalšej žihľavy a skorocelu na uzdravenie nohy.

//Daén

Trmácala sa lesom dlho. Na troch nohách bolo ťažké sa pohybovať. Kožúšok jej navlhol od vody, ktorá presakovala pomedzi stromy. Svaly sa jej stále triasli a bolo nepraktické si niesť pichľavé listy žihľavy na jazyku, ak si však chcela pomôcť, nemala na výber.
Po nekonečných minútach hľadania úkrytu, konečne zazrela štrbinu v skale. Začala hopkať rýchlejšie a spomalila až pri vchode. Musela tu byť opatrná, keďže vchod bol úzky a ona mala iba tri použiteľné končatiny. Na každý skok dávala pozor, aby sa nepošmykla či sa niekde nebuchla. Nakoniec sa však konečne vynorila v hlavnej miestnosti. Počula dopadanie vody z vodopádu, cítila pach kopy vlkov a na tvári sa jej usadil spokojný pohľad. Bolo príjemné mať sa kam vrátiť.
Zamierila nakoniec k plošine. Bolo ťažšie sa tam vyškriabať, no dokázala to. Našla si pohodlný peleštek z machu a na ranu si naniesla novú zmes bylín a slín. Dúfala, že sa tu Zinek čoskoro objaví. Síce si zatiaľ pomohla i sama, ale nechcela dostať do rany infekciu, kvôli čomu by bola rada za odbornejší názor a väčšiu starostlivosť než rozžutý skorocel.
Možno boli na love, kto vie? Prišlo jej to trochu čudné, že tu skutočne nebolo ani dušičky a pokiaľ áno, tak ju len nezaregistrovala. Bola zvedavá na vĺčatá, ako asi vyzerajú? Napokon ju myšlienky uspali a vlčica spokojne začala odfukovať.

Čiernu vyrušili z odpočinku prvé kvapky dažďa, ktoré jej dopadali na nos. Medzi hustými korunami stromov sa dážď veľmi prepchať nedokázal, zopár kvapiek si však našlo cestu a kde tu pristála Cyre na hlave. Musela sa dostať do úkrytu, než sa spustí lejak. Prechladnúť teraz bolo to posledné, čo potrebovala.
Vlčica pomaly zdvihla dobúchané telo a zadnú nohu skrčila do vzduchu. Krv vytvorila jemnú zasušenú vrstvu, takže rana už nekrvácala, ak by s ňou však rýchlo pohla, okamžite by sa červený prúd tekutiny zase spustil. Potrebujem skorocel. Pomyslela si. Niečo, čím zastavím krvácanie a potom zamierim do úkrytu. Zadala si cieľ. Bola rada, že ich územím bol les. Teraz tu mohla nájsť každú rastlinku, akú si len zamanula. Preto teda začala pátrať po kopijovitých listoch skorocelu a žihľave. Lesy bývali zrovna nimi prerastené a tak aj bolo. Po niekoľkých minútach už mala kôpku listov z týchto dvoch bylín.
Ľahla si ku kôpke a zobrala listy do papule, kde ich rozžula na jednu zelenú masu, zmiešanú so slinami a naniesla si to na ranu. Sliny príjemne chladili a cítila ako látky z listov začínajú zranenie upokojovať. V polohe ležmo ostala ešte hodnú chvíľu a potom sa postavila, vzala ostávajúce lístky do huby a zamierila k úkrytu, hopkajúc ako králik.

//Úkryt

//Les Alf

V šere toho moc nevidela. Oči sa jej krížili kvôli vyčerpanosti a hladu, teraz však nemala silu na lov. Ak sa dostane do úkrytu, určite sa tam nájdu nejaké zvyšky koristi a teplé miestečko na spanie.
Makové semienka prestávali účinkovať a noha ju bolela stále viac. Zanechávala za sebou v tráve kvapky krvi a stopy, ktoré taktiež niesli túto červenú tekutinu. Vankúšiky mala zodraté, telo celé došrámané a jej zadná laba iba stále viac krvácala.
Pomaly sa dogúľala k vodnému zdroju. Potrebovala piť. V papuli sa jej už netvorili sliny a hrdlo ju bolelo pri každom prehltnutí. Rýchlo začala číru tekutinu hltať. Nedokázala opísať, aká vďačná za to bola. Konečne nemala pocit, akoby jej niekto driapal hrdlo zvnútra.
Keď sa osviežila, sadla si hneď vedľa jazera a začala si čistiť ranu na nohe. Bolelo to a štípalo, ale musela odtiaľ dostať nečistoty. Napokon to však vzdala, pretože nedokázala tú bolesť zniesť. Zdvihla však svoje dorantané telo a pomaly vošla do chladnej vody. Bola studená, ale vzduch naokolo bol tak dusný, že ju to iba príjemne chladilo.
Voda sa začala okolo jej rán farbiť na červeno a vyplachovať odtiaľ prach, ktorý sa do šrámov dostal. Napokon z vody vyliezla, otriasla sa, čo skoro spôsobilo, že sa prevrhla na bok a napokon si ľahla do trávy neďaleko brehu. Ďalej už nevládala, nedokázala donútiť svoje nohy k pohybu. Bola však doma a to znamenalo bezpečie, preto spokojne zavrela oči a konečne nechala organizmus odpočinúť.

//Rokle (cez Ostříží zrak)

Cyra dávala do svojho hopkania na troch nohách všetko. Každý kúsok energie, ktorý ešte v tele nazbierala. Jej les, jej stromy, jej potoky a hlavne jej domov. V hlave ju však desila myšlienka, že kým bola preč, niečo sa stalo. Bola predsa bojovník, niekto, kto to tu má chrániť a vyparila sa na niekoľko splnov. Privíta ju tam vôbec Lissandra? Čo ak bude nahnevaná a vyženie ju? To by čierna skutočne neuniesla.
Vzduch sa začínal plniť vôňou nadchádzajúcej búrky a zdvihol sa jemný vánok, ktorý vlčici čechral srsť. Mala v pláne niečo uloviť, ale v tomto stave to už nehrozilo. Teraz potrebovala liečivé byliny a teplo úkrytu.
Cesta lesom bola nesmierne zdĺhavá a náročná. Terén tu nebol najjednoduchší a hlavne sa zorientovať po toľkých mesiacoch medzi na vlas rovnakými stromami dalo Cyre zabrať.
Postupne sa jej pripomínali pachy a inštinkt jej vravel cestu k hraniciam svorky. Cítila rôzne cudzie pachy, no i tie, ktoré patrili členom Daénu. Tie sa iba zosilňovali, čím bližšie k hraniciam bola. Na vyznačenej hranici ich územia sa zastavila. Bola doma, dokázala to! Začala vrtieť chvostom a vstúpila na územie.

//Daén

//Červená louka (cez Nejvyšší horu)

Cyra sa po pár krokoch zrútila do červenej deky maku. Mala prázdny žalúdok, že by jej tam už jeden i rebrá napočítal. Svaly sa jej triasli a bolesť z labky jej vyrážala do celého tela.
Mak! Po krátkom odpočinku jej zišlo na um, ako využiť tento kvietok. Má sedatívne účinky, ak si ale nedám veľa, iba to otupí bolesť! Nastražila uši a priložila nos k jednému kvietku. Potrebujem sa dostať späť k svorke, tam už bude vlk, čo pomôže. Teraz to je, ale na mne.
Našla si zopár toboliek a rozžula semienka v nich. Cítila ako jej telo otupieva, ako sa bolesť zmierňuje. Nesmieš spať, zdvihni sa a pokračuj, kým je bolesť mimo! Hecla sa a pomaly sa postavila. Zranenú labu vôbec nepoužívala a skackala na troch.
V šere sa začal rysovať obrys toho jedného vysokého vrchu. Áno! Prešla ňou vlna radosti. Som už tak blízko! Pridala v hopkaní až postupne začala míňať horu. Nechcela znovu spadnúť do rokliny a tak dávala pozor na každý skok, ktorý spravila. Roklinu sa jej však podarilo obísť po jej kraji, dokým sa nedostala na miesto, kde jama končila a ona tak mohla bezpečne prejsť. A tam - Stromy! Dokázala to! Toto bol jej les, jej domov! Rýchlo začala hopkať k nemu.

//Les Alf (cez Ostříží zrak)

//Mlžné pláně (cez Sněžné tesáky)

Driapať sa hore skalami nebol ľahký oriešok. Vlčica bola vyčerpaná, premrznutá a hladná. Jediné, čo ju držalo pri živote bola jej nikdy neutíchajúca nádej, že niekde nájde domov.
Vankúšiky jej krvácali z nepriaznivého terénu a desiatok dní, čo bola na nohách, snažiac sa nájsť cestu späť. Nebola si istá, ako dlho bola preč. Avšak podla kvetov a zelenej trávy mohla povedať, že sa začalo obdobie zelených listov. Stromy sa už dávno zobudili a riadne sa oteplilo.
Som preč už veľmi dlho... Budú si ma ešte vôbec pamätať? Lissandrine vĺčatá už museli poriadne narásť. Behali Cyre myšlienky, keď v tom zrazu sa jej do ranky na vankúšiku dostal kúsok štrku. Vlčica zaskučala a laba sa jej podlomila, tým stratila rovnováhu a začala sa rútiť strmo dole skalami. Nie, nie, nie! Už znova nie! Očami jej prebleskol strach a po chvíli ostalo ticho. Ozvena medzi skalami sa rozplynula a kamene si znova odniesli ďalšiu obeť?
Najprv sa pohla jedna labka, potom sa trhla tá druhá a dokonca sa dalo zaregistrovať i jemné pohyby hrudníka! Cyra otvorila pomaly oči. Chvíľu jej trvalo, než jej zaostrili a prestala vidieť dvojmo. Hneď ako si spomenula, čo sa stalo, preletela ňou ostrá bolesť a do nosa sa jej vlial pach vlastnej krvi.
Opatrne si ľahla na brucho a začala pátrať, kde všade a aké vážne má zranenia. Všetko sa zdali byť iba odreniny a menšie krvácajúce ranky, nič hrozné. Bolesť cítila na toľkých miestach, že tú najvážnejšiu odignorovala a až po niekoľkých minútach si uvedomila, ako na tom je jej ľavá zadná laba. Medzi holennou a lýtkovou kosťou sa jej po celej dĺžke tiahla rezná rana, z ktorej tiekla krv. Našťastie zranenie nebolo hlboké natoľko, aby vytŕčala kosť, avšak bolo dosť hlboké nato, aby znemožnilo stúpanie na labku.
Cyra tam ostala ležať ešte hodnú chvíľu, čistiac si rany, premýšľajúc, ako sa dostane hore. A možno to bolo požehnanie predkami, možno iba sila jej vlastnej vôle, kto vie? Vlčici sa však podarilo postaviť na nohy a síce krívajúc, ale postupne si prebojovala cestu až k portálu, cez ktorý bez váhania prešla a objavila sa na lúke, ktorá bola plná vlčieho maku...

//Rokle (cez Nejvyšší horu)

//Tajga (cez Začarovaný les)

Prekračovať túto pláň bola nočná mora. Cyra zhlboka dýchala a sústredila sa na každé položenie labky. Chrbtom jej prechádzal mráz z ticha, ktoré tu panovalo. Nevidela ani na meter pred seba a zdalo sa, akoby bola tá pláň nekonečná.
V istom momente sa jej zazdalo, že začula hlas. Tichý šepot z hmly, ktorý ju akoby ťahal za sebou. Nie, nezídi z trasy. Pokračuj rovno, pred tebou už budú zachvílu hory s tým divným portálom. Snažila sa kráčať ďalej, ale šepot ju prenasledoval. Netušila, čo hovoril, ale snažila sa na to nesústrediť. Dokonca sa jej zdalo, že na chvíľu zbadala siluetu. Nič nie je skutočné. Iba ti šibe z toho ticha. Upokojovala sa, podvedome však pridávala na kroku, až sa postupne premenil na mierny poklus.
Iba sa ti to zdá, neboj sa! Opakovala si v hlave, stále pokračujúc rovno. Nechcela dovoliť, aby sa jej to dostalo do hlavy. Nepodvolí sa tomu! Sila vôle - to je teraz v hre a ona sa ju nechystala stratiť.
Po dlhých, skutočne nekonečných minútach, vlčici sa podarilo dostať von. Znova videla oblohu plnú hviezd, cítila čerstvý vánok po daždi, mohla si užívať cvrlikanie cvrčkov. Zalial ju pocit istoty. Vedela, kam kráčala - hore na vrchol hory, kde bol ten portál. Sebavedome teda započala svoju výpravu skalami za domovom.

//Červená louka (cez Sněžné tesáky)

//Nížina hojnosti (cez Hraniční pohoří)

Z hôr sa čierna našťastie dostala bez ujmy. Pred ňou sa teraz rozprestieral najmä ihličnatý les, hustý tak, že by tu jeden zablúdil. Z hôr ale videla ten podivný les, v ktorom sú fialové stromy a tak nasledovala smer, ktorým videla ten les z pohoria. Pamätala si, že ním už kráčala. Musela sa vracať rovnakou cestou.
Cez Tajgu sa dostala bez problémov. Netrvalo dlho a ovalila ju táto zvláštna nálada, ktorá v tomto fialovom lese panovala. Akoby sa na ňu zniesla istá aura, kúzlo. Pôsobila tu mágia? Kto vie? Cyra kráčala stále rovno. Nechcela stratiť pojem o tom, kde sa nachádza. Čo ju však zaskočilo, bolo praskanie vetiev opodiaľ. Okamžite nastražila všetky zmysli a otočila sa smerom, odkiaľ praskanie vychádzalo.
Chlpy na zátylku sa jej naježili. Ten pach sa nedal prehliadnuť. Svine! Okamžite zahrabala na mieste a rozbehla sa preč, smerom k tej mlžnej lúke, ktorou už tiež prechádzala. S diviakmi nechcela mať nič spoločné. Jedna rana a bolo by po nej.
Preletela lesom rýchlosťou svetla a zastavila až na hranici, kde sa začínala hustá hmla. Teraz už len nestratiť hlavu a ostať pokojne kráčať skrz. Už keď urobila prvý krok, zalial ju ten nepríjemný pocit, že toto miesto neprináša do života nič dobré...

//Mlžné pláně (cez Začarovaný les)