Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vlk sa zdal byť slovami Cyri zhrozený. Zaskočilo ho to, až tak, že si musel sadnúť. Cyra cítila jeho nepokoj. Zaznamenávala zmenu tónu jeho hlasu i jeho pohyby tela. Cerenie zubov, číry chaos, strach... Pomoc taktiež neprijal, iba po nej vrhol zúrivý pohľad.
Napokon sa vydal na odchod. Bez pozdravu, či prejavenia nejakej vďaky sa zvrtol a odišiel. Čo mu zaťažko našťastie nepadlo, bolo oznámiť svoje meno - Rodion. "Opatruj sa vlk!" zvolala na neho vlčica, keď sa jeho silueta začala vytrácať v diaľke.
Keď sa jej Rodion stratil z dohľadu úplne, otočila sa a pohliadla na hory pred sebou. Konečne domov... Pousmiala sa a rýchlo sa rozklusala ku skaliskám. Netušila, či to je správny smer, no intuícia ju tade ťahala. Predkovia sa mýliť nemôžu! S týmto vkročila medzi kamene.
Cesta skrz pohorie nebola žiadna hračka. Kamene sa ešte stále šmýkali z raňajšieho dažda. Našťastie prestalo pršať už dávno a s príchodom noci sa mraky z oblohy vytratili, čo Cyre umožnilo vidieť hviezdy a mesiac. Z vrcholkov hôr sa zdalo, akoby sa mohol jeden oblohy dotknúť. A i keď by si tento obraz rada prezrela dlhšie, musela sa dostať späť a keďže netušila, ako ďaleko sa domov nachádza, nechcela stratiť ďalšie minúty.

//Tajga (cez Hraniční pohoří)

Bolo pochopiteľné, že bol vlk zmätený. Aj ona bola, síce sa tešila, že môže začať znovu, ale bol to šok, dozvedieť sa, že ju sem preniesla nejaká mágia, ktorá na ostrovoch vládla. "Nie, moja rodná zem je ďaleko za obzorom. Ale vďaka tomuto miestu som našla nový domov. Tak ako väčšina vlkov, ktorí sa tu objavili," odpovedala mu.
Nemohla prepočuť jeho zaujímavý prízvuk. Ešte takto nepočula hovoriť nikoho, no ako sa ale vraví - veľa zemí, veľa národností - alebo také niečo. A taktiež zaregistovala zmenu tónu v jeho hlase. Chápala, že potreboval odpovede a fakt, že sa tu len tak objavil tomu asi tiež neprispieval. "Tieto ostrovy sú oplývané mágiou, ktorá ťa sem preniesla. Obyčajne sa sem dostať nevieš, pokiaľ je mi teda známe. Rovnako, ako že sa odtiaľto nedá odísť," ponechávala si pokojný tón hlasu. Nechcela ho viac rozhodiť alebo nebodaj rozpútať hádku či boj.
Cudzincovi sa jej záujem o jeho zranenie, očividne, moc nepáčil. Nebrala mu to, nie každý bol zvyknutý na vrelý prístup. "Nenútim ťa, ale ak by si o pomoc stál, rada pomôžem." Zas nahodila svoj bežný milý úsmev. Nechcela v ňom vzbudiť dojem, že je nepriateľ. Ani v najmenšom to nemala v úmysle. Rada by mu pomohla, ale pokiaľ jej pomoc nechcel, nemohla s tým nič urobiť.
"Áno," prikývne, "myslím, že všetci sa sem dostali rovnakým spôsobom, priviedla ich sem mágia Mois Grisu. Teda až na tých, ktorí sa tu narodili pravdaže." Zinkove vĺčatá sa tu len tak nezjavili, a tak isto i Liss porodila. Avšak ostatných sem teleportovala nejaká nadpozemská sila. To aspoň Cyra vyhodnotila, keďže bolo nemysliteľné, aby nejaký vlk preplával nekonečnú vodu.
Chvíľu si vlka premeriavala pohľadom a nakoniec položila otázku ona: "Ako znie tvoje meno?" Rada by to vedela. Aspoň aby ho mohla nejako osloviť.

Cyru z jej pomalej výpravy do hôr vytrhne hlas. Moc okolie nevnímala, nestarala sa o pachy či zvuky, chcela sa len dostať domov. Akonáhle však pri sebe začula vlka, zastavila a stočila na neho pohľad. Samec bol zaujímavo sfarbený a tiež vyzeral statne, no tak isto i dosť zmätene. Pripomenulo jej to, ako vyhúkaná bola, keď sa tu zjavila ona.
"Teší ma, som Cyra," jemne kývla hlavou, zase s tou svojou galanciou. "A nie, nie sme v nebi," pousmiala sa na vlka, "vidím, že si zmätený, ale to som bola aj, keď som sa tu objavila" pokračovala, "zrovna sa nachádzaš na ostrovoch nesúcich názov Mois Gris," konečne mu objasnila.
Nikdy by nečakala, že ona bude tá, ktorá tu privíta nového vlka. Všetko sa zdalo, akoby sa stalo nedávno. To, ako sa prebrala na brehu nekonečnej vody, nazývanej more i to ako spadla do toho priekopu predtým a zázrakom to prežila. Stretnutie s prvou živou dušičkou Arakanom, ktorý bol rovnako stratený ako ona. Kto vie, či sa mu odvtedy polepšilo... Pomyslela si. Jej rozímanie nad minulosťou však netrvalo dlho, keďže jej do nosa udrel pach krvi. Okamžite zbystrila zmysli a zadívala sa neznámemu do očí: "Si zranený... Je to vážne?" Síce nováčika nepoznala, no ak bol vážne zranený, neváhala mu pomôcť

Keď Cyra vstúpila na zelenú plochu, okamžite ju zaliali pachy rôznej zvery. Taktiež v diaľke mohla zahliadnuť veľké stádo bizónov. Fajn, ja potrebujem niečo menšie. Pomyslela si a začala vetriť. Bolo ťažké rozoznať, ktorý pach bol čerstvý, a ktorý nie, keďže sa ich tu miesilo naraz toľko. K tomu ju rušil i šum rieky opodiaľ. Rozbúrená voda sa valila korytom a narúšala pokojnú atmosféru, tak isto ako Cyrinu sústredenosť na hľadanie koristi.
Čierna zložila čumák k zemi a začala hľadať pachy, ktoré tu zanechali zvieratá labami. Vzduch bol preplnený, ako aj pachom zverov, tak i zvlhol od dažďa. Voda teraz spôsobila, že sa pachy začali zlievať ešte viac dohromady. Notak, niekde tu predsa musí... Zrovna chcela zahromžiť, keď chytila čerstvú stopu zajaca. Nebolo to veľa, ale z pachu sa zdalo, že je mladý a ona iba potrebovala niečo do žalúdka.
Začala sa pomaly zakrádať za vôňou a onedlho zbadala noru v zemi. Cítila, že zajac je vo vnútri a rozhodla sa počkať. Ľahla si do mokrej trávi, nespúšťajúc oči z diery. Kožuch jej rýchlo mokol, keďže tu neboli žiadne stromy, ale na tom jej teraz nezáležalo. Už si zvykla na zlé podmienky, dážď bol nič.
Zajac sa po dlhých minútach konečne objavil. Cyra najprv spozorovala uši, potom hlavu a nakoniec telo zakončené krátkym chvostom. V papuli sa jej automaticky začali tvoriť sliny. Tak a teraz pekne pomaly. Nadvihla sa opatrne zo zeme. Dážď prekrýval jej pach a zajac nemal ani tušenie, čo ho čaká. Keď sa konečne z lehu dostala do učupenia, urobila zopár pomalých krokov dopredu a napokon sa za zajacom rýchlo rozbehla. Ten okamžite začal upalovať preč, no Cyra po ňom skočila a ukončila jeho život. Nakrátko sa na neho zahľadela a potom pohliadla na oblohu, vzdávajúc vďaku za obeť. Nakoniec požila zajaca a nechala tam iba malé kosti. Konečne mala niečo v žalúdku a mohla znovu vyraziť. Pohľadom zablúdila k horám. V tomto daždi by to nebol najlepší nápad. Pomalým krokom k nim zamierila. Uvidím či to prestane, ak do súmraku dážď neskončí, aj tak ich zdolám. Udala si čas a pridala na tempe, predsa si v podhorí môže nájsť lepší úkryt, než na tomto otvorenom priestranstve.

Spolu so Stinou Cyra nepobudla dlho. Netušila, čo sa s ňou vlastne dialo, keď na vlčicu narazila, iba vedela, že sa chovala divne. Jej dôstojnosť bola teraz ešte nižšie než sú steblá trávi a nedokázala si z hlavy dostať myšlienku, čo sa to tam s ňou stalo.
Čo ju zaujalo bol ten obchodník, nič od neho nechcela, ale určite, teraz keď už bola zase sama sebou, ho znova pohľadá. Kto vie, čo si to tam vtedy Stina kúpila? Kúpila? Za čo vlastne? Čo také mu dala? Nič pri sebe predsa nemala, hmm... Dumala, kým sa predierala touto nehostinnou krajinou. Netušila, jak dlho tu už strávila času. Zdalo sa to ako nekonečné bludisko a čierna vlčica sa začínala obávať, že už cestu späť nenájde.
Keď už bola na pokraji paniky, zbadala v blízkosti hory, od ktorých prišla. V žalúdku jej už veľmi škvŕkalo a horami sa v takomto stave trepať nechcela. A síce vedela, že to nie je najlepší nápad, rozhodla sa zamieriť na lúku pred ňou. Tam určite v jarnom období bude pobehovať množstvo zvery a dokým bude mať hory na dohľad, vždy má šancu sa vrátiť. S touto myšlienkou sa rozklusala smerom k zelenej pláni.

//Nížina hojnosti

Prosím rozdeliť Cyre 5% nasledovne: 2% do sily, 2% do rýchlosti a 1% do obratnosti
Kmš písať nemusím hádam

Valentín - 5

Takže lov! Bola pravda, že už dlhšie v žalúdku nič nemala. Vlastne si okrem veľkého svorkového lovu nepamätala, kedy naposledy jedla. Keď nad tým premýšľala, žalúdok jej začal vyhrávať. Doteraz bola veľmi zaneprázdnená všetkým naokolo, ale akonáhle sa potrava spomenula, už si nedokázala mozog odvrátiť od kŕčov v žalúdku.
"Nežrala som, už ani nepamätám." zamrmlala. "Čo tu vlastne žije? V takto chladnej časti som nikdy nebola." rozprávala na vlčicu, rozhliadajúc sa naokolo, aby si zapamätala i najdrobnejšie detaily.
Rozmýšľajúc nad lovom, napadlo Cyru či by nepriniesla niečo do úkrytu. Mala by sa na územie už vrátiť. Motala sa preč dlho a stále ešte nevidela vĺčatá. Keď odchádzala, cítila ich, no nechcela Liss otravovať, teraz by však už bol vhodný čas, aby sa s nimi zoznámila. Daén - jej domov... Chýbalo jej to. Chýbali jej vlci. Ako tak uvažovala nad svorkou, pohliadla na Stinu. "Patríš do nejakej svorky? Ak áno, do akej? Niekde odtiaľto?" zavalila bieločiernu otázkami. Skutočne sa teraz správala ako Nico. Neohrabané otázky, uberanie osobného priestoru, komplimenty. Hocijak by sa chcela brániť, nemohla si pomôcť.

Valentín - 4

Stina Ezra. Zopakovala si v mysli jej meno a usmiala sa. "Máš pekné meno." Dosť nezvyčajná reakcia, čo sa týkalo dospelej vlčice a hlavne, čo sa týkalo Cyri. Normálne by odpovedala niečo ako "Teší ma Stina" alebo podobnou formálnou vetou. Teraz však bola na tom možno podobne ako Nico. Priame komentáre, o ktorých veľa nepremýšľala a pripadalo jej, akoby všetko, čo povie, je úplne najmilší kompliment, aký ju mohol napadnúť. Snažila sa o to byť milá a teraz najmenej desať násobne ako normálne. Bola len otázka času, kedy pohár trpezlivosti druhej vlčici pretečie? Kto vie? Cyra si nepripadala otravne, chcela sa iba priateliť.
Napokon Stina vyzerala, že jej spoločnosť čiernej, až tak neprekáža, keďže jej dovolila ísť s ňou. "Dobre." Cyre sa rozžiarili oči a okamžite začala cupitať vedľa boku jej novej spoločnosti. Netušila, kam idú. Možno alebo skôr určite nebolo dvakrát bezpečné sa pustiť, len tak za cudzím vlkom skrz nehostinnú zem, ale prečo to teraz riešiť? Mohla sa vznášať v dobrej nálade a rozdávať ju všade naokolo, tak prečo si zamestnávať hlavu zbytočnými myšlienkami o tom, či je nejaký vlk nebezpečný.
"A kam to vlastne ideme?" opýtala sa napokon a pohliadla na Stinu, kráčajúc skoro nalepená k jej boku.

Valentín - 3

Druhá vlčica nevyzerala útočne, skôr si len zanechávala odstup. Pravdepodobne, keby niet kúziel, Cyra by už dávno dala zbohom, pretože i slepý videl, že čierno biela nemala veľmi náladu na spoločnosť. Popravde ju to najprv i napadlo, no z nejakého dôvodu ostala. Nechcela odísť a byť sama v tejto pustatine.
Vlčica jej prezradila, že sa nachádza v Tundre. Cyra nemala zdania, kde to bolo, ale upokojil ju fakt, že bola stále na ostrovoch, čo znamenalo, že cestu domov nájde. Kedy a ako bol však už ťažší oriešok na rozlúsknutie.
"Dobre..." zamrmlala skôr pre seba a uprela svoje červené oči na druhú samicu. "Som Cyra mimochodom. A ty?" Zopárkrát zavrtela chvostom, aby dala najavo svoje čisto priateľské úmysly. Nechcela, aby si druhá myslela, že je nebezpečná. Ona bola proti násiliu, nikdy by ho nevyvolala schválne a teraz, keď mala pocit, že sa môže vznášať... Nedokázala to ovládať, ten pocit zrazu prišiel a ostal. Chuť sa priateliť, chovať sa až otravne milo a zaťažovať tým i ostatných - čierna vlčica nespoznávala samú seba, no zároveň sa cítila úžasne a nežne, nemohla si jednoducho pomôcť.

Valentín - 2

Druhá vlčica nevyzerala prítomnosťou Cyri byť nadšená. Znela chladne, čo čiernu trochu vyviedlo z mieri. Normálne by to asi brala, nie každý je prívetivý od začiatku alebo s priateľskou povahou, ale teraz, pod vplyvom okúzlenia, nechápala jej chladný prístup. To ju však neodradilo. V každom sa dalo nájsť niečo dobré a určite i v nej.
Cyra nahodila ďalší priblblí úsmev a prešlapla z labky na labku. "No možno som dúfala, že mi budeš vedieť povedať kde som? Totiž som preletela nejakou divnou vertikálnou vodnou hladinou, ktorá ma preniesla na úplne opačný koniec, než som sa pred tým nachádzala a neviem... Je toto nejaká nová zem? Alebo je to stále Mois Gris?" Medzi slovami sa ledva nadýchla. Jej priaťelskosť bola teraz až možno otravne dotieravá, avšak stále sa cítila, akoby ju nejaká sila nadnášala a dodávala jej lásku do tela. Formality išli preto stranou.

Valentín - 1

Cyra išla po stope vlčice alebo teda potom už po obryse, ktorý videla cez snehovú záclonu. Aspoň teda dúfala, že to je majiteľ pachu. Na svoj čuch sa spoliehala často, ako samotár nemala na výber, iba si vycibriť zmysli. Hlavne sluch a čuch. Tieto dva zmysli jej už zachránili život niekoľkokrát, preto verila, že sa ani tentoraz mýliť nebudú.
Zrovna stočila hlavu k oblohe a začala vetriť, či sa v okolí skutočne nachádza iba tento jeden vlk, keď si povšimla ružového oblaku. Nechápavo sa zahľadela na oblohu a akoby kúzlom mrak zmizol a Cyre v hlave ostalo prázdno. Nemala sa však čas nad tým, prečo bezvýznamne hľadela na oblohu, zamýšľať. Teraz mala väčší problém s tým, aby sa nezadusila. V hrdle ju začalo škrabať a nemala inú možnosť, ako začať kašľať. Nebolo to nič príjemné, hlavne keď to prišlo tak náhle. Keď sa jej však hrdlo upokojilo, zacítila zvláštny pocit. Ešte nikdy sa takto necítila, čo to bolo? Nejaká ľahkosť? Akoby sa mohla odraziť od zeme a začať lietať. Cítila sa, akoby chcela rozdať všetku svoju lásku okoliu. Skutočne, akoby bola v oblakoch a chcela i ostatných naučiť lietať.
Zrak jej napokon padol medzi skaliská, kde sa rysovala postava vlčice. Pamätala si, prečo za ňou zamierila, no teraz k nej prichádzala s omnoho menšou opatrnosťou, akoby jej nemohla ublížiť. Lenže akoby ste sa chovali vy, keby zo sekundy na sekundu začnete mysľou lietať po oblohe?
Keď sa k nej dostala na vzdialenosť pár metrov, povšimla si jej obranný postoj a zastavila. Predsa len, prísť k úhone nepotrebovala. Na jej tvári sa však vykúzlil priateľský úsmev, pravý opak jej serióznej povahy. "Ahoj." riekla napokon. Dokonca i jej hlas znel inak. Akoby sa v ňom vyobrazoval ten pocit ľahkosti a nežnosti.

//Tajga (cez Hraniční pohoří)

Dostať sa cez pohorie nebola hračka. Kamene sa tu šmýkali a vietor Cyre fúkal stále silnejšie do tváre. V jeden moment myslela, že príde o život, keď sa jej labka zosunula dole zo skaly spolu s kameňmi a zemou. Vydesene zostala stáť a pozerať dole na strmý zráz vedúci priamo dole na ostré kamene. Už aby som bola späť... Zaželala si a pohla sa ďalej.
Hrebeň prekonala o pár minút na to. Sneh tu začal padať husto a vietor fučať ešte silnejšie. V diaľke rozoznávala bielu krajinu. Nepodobalo sa to ani zďaleka na územie Daénu.
Nervózne sa obhliadla za seba. Dúfam, že cestu späť nájdem. Potom sa poklusom vydala za zasneženou krajinou. Ešte nikdy nevidela toľko snehu na jednom mieste. No určite to nebolo miesto, kde by chcela vlčica tráviť čas. Vietor tu bol mrazivý, až sa cítila, akoby jej mrzla krv v žilách a sneh hlboký, že by sa tu pri behu potkla a natiahla po prvých pár metroch. Tu nebude ani živá duša. Pomyslela si a začala postupovať ďalej.
Zrovna keď už myslela, že jej zima vytiahne i poslednú energiu z tela, vietor k nej zavial pach vlka. Okamžite nastražila uši a začala vetriť. Žeby sa na mňa konečne usmialo šťastie? I keď dobre vedela, že v neznámom prostredí začať ísť po stope cudzieho vlka je hlúposť, verila, že i keď by sa strhla nejaká mela, bude schopná sa brániť. Potrebovala však odpovede a nakoniec možno zrovna tento vlk ich bude poznať - alebo teda ako sa napokon ukázalo, keď sa dostala do blízkosti majiteľa pachu, vlčica.

//Mlžné pláně (cez Začarovaný les)

Znovu ďalší les. Táto "nová" zem vyzerala úplne rovnako ako tá ich. Stromy boli rovnaké, počasie takisto. Avšak nechcelo sa jej veriť, že by ju tá hladina preniesla do normálnej zeme, aký by bol potom jej význam?
Poobzerala sa naokolo. Všade bol sneh a vietor čiernej vlčici podfukoval srsť. Stromy tu rástli husto na sebe, jeden by sa tu kľudne i stratil. Cyra však bola odhodlaná a zvyknutá na rôzne podnebia, takže sa iba dlho nadýchla a pokračovala vo svojej výprave.
Po dlhom motaní sa, Cyra si povšimla, že sa opadané listnáče postupne zmenili na ihličnany. Teplota sa tu tiež znížila a stromy sa preriedili. Takýmto prostredím už kedysi v minulosti prechádzala. Riedko rastúce ihličnaté stromy, nachádzajúce sa vždy popri horách na severe. Tam kde sídlila svorka boli tiež hory... Pomyslela si. Napokon možno cestu domov nájdem! Zašvihala párkrát chvostom a poklusom zamierila k ďalšiemu pohoriu.

//Tundra (cez Hraniční pohoří)

//Červená louka (cez Sněžné tesáky)

Čo sa to práve stalo? Otočila sa. Všetka panika sa zrazu vytratila a zmenila sa na zvedavosť. Pred ňou sa teraz vlnila akási hmota. Vyzerala ako hladina vody, avšak zvisle. Čo mi to urobilo? Pristúpila bližšie a privoňala k tomu. Nemalo to pach, nebolo to nič. Vyzeralo to skutočne ako zvislé jazero. Naklonila hlavu na stranu a skúmavo to pozorovala. Kde som to už len... "Arakan!" Zrazu vykríkla. "On mi predsa hovoril o nejakom zvláštnom magickom útvare, ktorý ho preniesol sem a tam..." povedala už tichšie. Na toto potrebujem vysvetlenie. Rozhodne kývla sama pre seba.
Po dlhých minútach skúmania sa rozhodla vydať na cestu. Vedela, že išla na úplne opačný smer, akým sa jej svorka nachádzala, ale zvedavosť bola silnejšia. Dostala sa do iného sveta? Nachádza sa tu nová flóra a fauna? Kam ju labky zavedú?
Započala zostup z hôr. Terén bol nerovný, častokrát sa jej i labka pošmykla, keďže tu všade bol iba ľad, sneh a ostré kamene. Nič sa jej našťastie nestalo, aj keď mala zopárkrát pocit, že je s ňou amen. Nakoniec sa jej však podarilo z hôr dostať bez ujmy a zamierila rovno k zamlženému kusu zeme.
Keď prekročila hranicu, zaliala ju všade hustá hmla. Nevidela si ani na špičku nosa a viac sa musela spoliehať na hmat a čuch, ako zrak. To v úplne neznámom prostredí nebola dvakrát výhra, avšak znova nechcela začať panikáriť a tak sa iba zhlboka nadýchla a kládla jednu labku pred druhú. Šmýkalo sa to tam, občas zakopla, ale stále si snažila zachovať pokojnú hlavu. Strach nás iba obmedzuje a k ničomu nás nedovedie. Stále si opakovala slová otca a ani si to neuvedomila, hmla sa postupne roztrhala a ona už prechádzala lesom...

//Tajga (cez Začarovaný les)

//Rokle (cez Nejvyšší hora)

Obchádzka okolo hory bola dlhá a náročná. Vietor tu začal znovu silne fučať a sneh Cyru zas oslepoval. Nikde nič povedomé nevidela, iba lúku okolo skaliska. Nemôžem skončiť stratená! Proste nie! Srdce sa jej zase rozbúšilo. Normálne nepanikárila, teraz sa však už skôr ozývala minulosť, priťahujúca strach. Zase byť sama, opustená, bez rodiny... Ani si to neuvedomila a rozklusala sa. Zbesilo sa pritom obzerala naokolo. Známy bod či strom. Hocičo, čo by jej napovedalo, kade domov?
Hora sa postupne začala strácať v diaľke, stále viac zahalovaná mrakmi. A do srsti vlčie sa znova oprel ľadový severák. Otvorená planina, po ktorej teraz klusala fungovala ako perfektná rozbehová plocha pre vietor. I cez Cyrinu hustú srsť sa dostal a mrazil ju v špiku kostí - alebo to bol iba strach a panika?
Rozbehla sa. Kadiaľ má ísť? Kade zabočiť, aby sa dostala domov? Pridávala a pridávala, až by sa to dalo nazvať triskom. Trielila, akoby ju naháňala puma. Nemienila zastaviť. Utekala, pretože sa chcela rýchlejšie dostať späť na územie svorky? Nie, teraz už proste iba utekala. Snažila sa ujsť spomienkam. Obrazu mŕtvej Taimi. Obrazu jej zmasakrovanej svorky a zničeného domova. Nie je to skutočné! Nie je! Už ani poriadne nevidela, kam to beží. Všetko sa zlialo iba do farieb až napokon do niečoho vrazila - alebo skôr presnejšie - niečo ju vcuclo. Na chvíľu nič necítila, všetko zhaslo a zrazu stála medzi skalami na horách

//Mlžné pláně (cez Sněžné tesáky)