Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Aetas
Z jeho slov som nastražil uši. Podporoval som tento režim bez Chaosanov a i to, že sa bude musieť Merlin rozísť s tým jej frajerom. Zazubil som sa. Pri otcovom pláne však nastal zádrhel. "Hlídač?" riekol som a na celé toto zhromaždenie hlasno dodal: "Ja sa ním stanem a budem chrániť les rovnako ako predtým pred Iridianom a i druhým cudzím vlkom - Kejii. Naučím sa ovládať svoj element a potom ich odfúknem všetkých až za hory do oceánu, aby svorke nikto nemohol ublížiť." Prehlásil som to hrdo a odhodlane. Na mojej tvári sa ocitol vážny výraz. Už som nebol mladý a i keď mnou švihala puberta... vedel som, čo chcem. Toto bol môj domov a ja som ho musel od tých šmírakov ochrániť. A ak svorka potrebovala ochranárov, tak som sa ním musel stať! A chrániť ho.

Rodina
Vedel som, že matka spomínala, že Yen videla posledne v nore. To bolo ale už dávno. Predpokladal som, že tu niekde bude, ale jej pach som necítil. Privrel som zraky. Otec to tiež zopakoval a Theron zatiaľ mlčal. Ale i on ju určite dlho nevidel. "Idem sa po nej pozrieť," riekol som a vydal sa k nore, no jej pach som necítil stále. Ani keď som vliezol dnu. Zamračil som sa. Nebola tam. Otočil som sa a vydal sa späť za rodinou. "Nie je tu. Boli ste nedávno v tej nore, kde sme sa narodili? Nebola tam?" opýtal som sa rodičov ešte, i na brata sa kukol. Musel som ju nájsť. Čo ak ju uniesli tí šmejdi Chaosanskí?

Znechutene som sa díval na to teatrálne divadlo, ktoré sa pred nami odohrávalo. Bolo to neskutočné. "Panebože," zatiahol som dramaticky a díval sa na tú strakatú vlčicu. Nemyslela to vážne nie? I ja som to vedel zahrať lepšie. Nezdalo sa mi to. Bolo to divné, príliš náhle a hrané. Neuprímné? Možno. Zamračil som sa prišiel som späť k matke. "Prosím ťa, ak niekedy budem robiť takéto scény, tak mi vymáchajte papuľu v hline prosím," povedal som mamine šeptom do ucha a zazubil sa. Nechcel som sa nikdy takto strápniť. "Bože, ešte, že ste mi otvorili oči," povzdychol som si a v tom do ňufáku nasal známy pach. Nastražil som uši a zadíval sa na mladého vlka v mojom veku. "RON!" zahučal som na celý les na svojho brata a rozbehol sa za ním a otcom. Vrazil som do brata celou silou a strhol som ho so sebou do snehu. Začal som ho poriadne objímať a vískať, že ho vidím. "Kde si sakra bol? A kde je yenn? Nevidel si ju?" pýtal som sa i jeho a zdvihol zrak, aby som kukol na otca. "Hej, už tomu rozumiem," odpovedal som rozhodne a zas sa venoval svojmu bratovi. Mali sme čo sakra doháňať spoločne!

Rodičia, Aetas, Merlin

Vlk ma musel počuť a predstavil sa mi. "Aha, ja som Gabriel," povedal som mu i keď sa ma nepýtal. Jeho otázky skôr smerovali k mojim rodičom, i keď som mu vedel byť viac nápomocný než oni dvaja dokopy. Okrem menšieho divadla nejakej podivnej vlčice, ktorú som predtým nevidel, sa ozvala ďalšia. Strakatá. Privrel som zraky. Čo to hovorila? "Iridan? Hej ten sa tu motal ako otec hovorí. Chcel nejakú Merlin, podľa popisu teba teda. Ale povedal som mu, že si asi mŕtva lebo ťa nepoznám, tak asi teda ahoj?" zatiahol som smerom k nej a po očku kukal na rodičov. Oni naozaj chaos nemuseli. "Ale to nie je fér. Hovorili ste mi, že sú zlí a nemám sa s nimi stretávať a ona môže? Lebo je jeho dcéra? Trochu nefér nie?" zavrčal som na rodičov a zamračil sa. "Skoro? Však som tam bol!" vyštekol som na otca. "A ten Iridan... Vyhrážal sa mi a to bol v našom lese!" povedal som a odfrkol si. Keď ja som sa nemohol baviť s Rhys, nikto sa nebude baviť s nikým z chaosu. Tak! Bolo to neuveriteľné. Tak rodičia mi hovorilo jedno a teraz sa zdalo, že sa môže stať i pravý opak? Nejaká hlúpa láska to nevysvetľovala. A čo to mohlo byť za lásku, keď mi chcel určite orgány ukradnúť, nie sa so mnou maznať ako väčšina normálnych vlkov. Kto nemal rád vĺčatá? Zamračil som sa. Toto nebolo fér. Ja som sa chcel baviť s Rhysburr v tomto prípade! Preto som sa pozrel na Aetasa, že čo s tým akože urobí.

Rýdia, Ahvaryann

Zastrihal som ušami. Obaja rodičia ma pred chaosom vystríhali, ale ja som im nechcel veriť. Teda chcel. Bol som malý a oni boli moji rodičia. Inštinkt mi hovoril, že by som im mal dôverovať a riadiť sa tým, čo mi povedali. Lenže... bolo tu to moje ego a tvrdohlavosť. "A vy poznáte nejakých chaosanov?" opýtal som sa ich, aby som si potvrdil, či to myslia vážne zo svojich skúseností alebo je to len výmysel z povier jedna baba povedala. "No ako teda poviete," riekol som. "Mami, prepáč mi, už sa to nebude opakovať. Ja som to nevedel," dodal som a začal sa jej vtierať pod krk, i keď som už bol vyšší než ona. Hral som sa na anjelika, aby som ostal obľúbeným synom, no i tak som si myslel svoje. "Nie, nevidel som ani jedného z nich, od kedy som sa s nimi rozlúčil. Ale... hádam prídu, zlatý les vidieť na mraky ďaleko," povedal som a pozrel sa na skupinu vlkov, z ktorej na nás jeden zakričal. Obaja rodičia sa jeho smerom vydali. "Kto je ten starík?" opýtal som sa na plnú hubu rodičov a pravdepodobne to mohol počuť i on. Pohľadom som si prešiel i po ostatných vlkoch. Nikoho z nich som nepoznal. "Toľko členov má svorka? Prečo som ich nikdy nevidel?" položil som ďalšie otázky rodičom rovnako nahlas a skenoval pohľadom všetkých.

//Zlatý les

Pozrel som sa na otca, ktorý začal vyvádzať a prehliadať si ma, ako nejaký veterinár. "Nič mi neurobil, bože," riekol som a dodal: "Ukázal mi jeho úkryt. Má ho fakt cool. Veľa byliniek tam mal." Zavrtel som chvostom a o lebkách a tak som sa radšej nezmienil, lebo by ich ešte na mieste kleplo. "Prečo by som sa s nimi nemal brániť? Len preto, že nie sú členmi obyčajnej svorky s hierarchiou? To je trochu pokrytecké, mami," zareagoval som na jej slová, pretože ma nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo väčšie. Netušil som, čo sú skutočne zač, mohol som hovoriť len o tom, čo som zažil. "Stretol som i jeho dcéru, ktorá ma zaviedla k tomu drakovi. Neprídu mi nebezpeční," povedal som a povzdychol si. Rodičia to zase vyhrotili. Asi mali zlé skúsenosti, ale ja som ich také nemal. "Hej, pozrite sa tam. Je ich tu nejako veľa," riekol som a ukázal na hromadu vlkov vrátane našej alfy. "A kde je vlastne Theron a Yennefer?" dodal som napokon, keď sme sa priblížili ku skupine vlkov, ale svojich súrodencov som nikde nevidel.

Než mi stihol Dan niečo ďalšie povedať, dobehli sem obaja rodičia. Obaja zbytočne stresovali, ale aspoň mi nemohol ten podivný vlk odhryznúť ňufák. Odfrkol som si a víťazoslávne sa na neho pozrel, akoby som sa dostal do čik-čik domčeku. "Mami, oci, ale no," zabručal som, keď sa pri mne zjavili a prekazili mi tak to moje hrdinské bránenie hraníc. No v konečnom dôsledku som bol rád, že tu boli. "Počuješ? Choď preč," pritakal som po otcových slovách a zamračil sa. Potom som sa na otca i mamu pozrel. "Bránil som náš les. Chápete to? On si sem len tak nakráčal a hovoril mi, že som mladej!" posťažoval som sa im a vydal sa spolu s nimi na územie svorky. Bolo to nehorázne, čo si ten vlk dovolil mi povedať. No hrôza. "Tu som bol stále a v horách na východe. Bojoval som s drakom! Aaa stretol som takého vlka, čo tu vedľa býva. Vraj patrí do Chaosu," povedal som s úsmevom a zamával chvostom. Pozrel som sa na oboch z nich, že čo si o tom pomyslia. Ja som netušil, že sú zlí...

//svorka

Hlúposti. Nikto nemohol mať silnejšie puto medzi sebou, než vlastná krv. Tento vlk nevedel o čom hovorí, keď s tou jeho vôbec nevychádzal. Len sa hral na múdreho, ale nič o rodine nevedel, pretože ako sám povedal, zjavne ju nepotreboval. "To, že tvoj život je ťažký a dáva ti facky neznamená, že rovnaký musím mať i ja. Možno si si taký zaslúžil, pretože si sa hnusne správal ku svojej rodine," riekol som a odfrkol si. Mohol urobiť vo svojom živote čokoľvek, za čo ho bohovia trestali. Nie každý ho musel mať ťažký, aby vedel, čo je život zač. Samozrejme, nemal som taký rozhľad, aký by som chcel mať, ale na to som musel cestovať. Viac, než som cestoval doteraz a musel som to všetko spoznávať, mnoho vlkov, mnoho miest... no rozhodne som nemal záujem počúvať takýchto nadutých vlkov, ktorí mi chceli dávať múdrosti, no sami si nežili najlepšie. "Neskončím, keď budem silnejší ako ty a spálim to na popol," argumentoval som na jeho slová s takým ľadovým pokojom, až som skutočne vyzeral ako rodený psychopat. Napokon som sa usmial a mávol chvostom. "Teba fakt nemali radi," skonštatoval som pri jeho predstavení. To meno znelo divne. "Ježiši," zašomral som si, keď som začul svoju matku a otca. Takú hanbu mi tu išli urobiť! Zabručal som a pozrel sa na Iridana. "Ten vetríček ťa povesí na konár, ak neodídeš. Nepoznám tú, ktorú hľadáš, ale ak nepatríš do svorky, nemal by si sa k nej približovať," zabručal som napokon a zamračil sa. Naozaj som nepoznal vlka, ktorého meno mi povedal a ak ale bol členom a Iridan nie, nemal tu čo robiť tak či onak. Prečo by sa s ním vôbec niekto kamarátil? Veď sa volal Iri-dan!

Díval som sa na vlka a snažil sa pochopiť, o čom to vlastne mlel. Opýtal som sa na to, ako ho všetci opustili, ale on mi to vysvetlil dosť zvláštnym spôsobom. "Tak to potom rodina nie je a nemal by si to tak nazývať," odsekol som mu, pretože takto to v rodinách určite nefungovalo. V tej mojej teda určite nie. Ani vo svorke. Boli sme si všetci oporou. Privrel som očká. Tento vlk bol divný, ale nedivil som sa, že ho jeho rodinka nemala rada. "Nie som malý," ohradil som sa a natiahol sa, aby som vyzeral vyšší. Bolo pravdou, že som už dávno nevyzeral ako vĺča. Čoskoro som mal rok a tak som dorastal len posledný centimeter dva. Inak som bol plne vysoký ako dospelý jedinec. "Neviem čo je puma, určite to bola len nejaká mucha, ktorú si rozšlápol tou veľkou labou čo máš," povedal som a pretočil oči v stĺp. Myslel si, že sa ho zľaknem? Ak by mi niečo urobil, svorka by rozpárala črevá jemu. Kde asi boli moji rodičia? "Tomu ver, že ťa odfúknem, ale povedz mi aspoň svoje meno, nech viem, koho som to poslal do preč hrdinsky," preťahoval som čas, aby som vymyslel, ako vyriešim tú situáciu, že ho odfúknuť tak úplne nedokážem ešte.

Pofukovalo a ja som cítil, ako mi je už chladno. Najradšej by som zaliezol niekam do nory a nevyliezal až do jari. Ale musel som vyzerať ako silný vlk a preto som hral formu a nedal na sebe nič poznať. I keď vo vnútri som počítal sekundy. "Rozdelili? Tvoja rodina? Takže nemáš súrodencov ani rodičov? Vydedili ťa?" zasypal som ho ďalšími zvedavými otázkami, kedy som neútočil len na jeho súkromný život, ale i city. Neuvedomoval som si to, pretože moja rodina bola perfektná a všetci sme sa mali medzi sebou radi. Odfrkol som si. Musel byť fakt zlý syn, keď sa jeho rodina rozpadla. Chudák. Ale asi si za to môže sám, ja by som niečo také nikdy nedopustil! "Aha, vyhrážaš sa mi?" začal som a nadvihol spýtavo obočie. Čo tým chcel povedať? Bol frajer? Začínať si na malé vĺča? "Ja bojoval s drakom a čo ty?" riekol som a uškrnul sa. Neklamal som. Tej lži Rhysburr som dodnes veril. Bol som predsa mladý a naivný. "Aby som ťa neodfúkol na druhý ostrov. V tomto lese sídli svorka a nie si v postavení tu mať tak silné reči, kámo," zatiahol som a zamračil sa. Mal šúchať labami a nie tu do mňa skákal. Už som dávno nebol šteňa. Bol som... veľké šteňa. A ak sa chcel biť, mohli sme sa biť. Len aby to nevideli rodičia, lebo mu pekne naložia. Trojnásobne. Ach to by som si ale pozrel!

Vlk mal potrebu mať stále posledné slovo. Nakrčil som ňufáčik. To sa mi vôbec nepáčilo. Určite som vedel viac než on! Teda... to asi nebola pravda, keďže bol odo mňa o dosť stačí. Mohol byť tak vo veku Rhys. Nebol teda ani príliš starým, ale ani mladým. "Viem, kde je fialový les," odpovedal som jednoducho a zamračil sa. Čo si myslel, že som nejaký nevzdelanec? "A kde tam bývaš?" opýtal som sa ho zvedav vzápätí. Predsa len ma zaujímalo, čo bol zač a keď sa už takto preriekol, mohol mi povedať viac. "Divné. To si jej mal povedať predtým, nie teraz, nie?" zareagoval som na jeho slová. Tá výhovorka bola tak lacná, že i ja by som vymyslel niečo viac chytré. "Nie, naozaj mi to nič nehovorí. Možno umrela, odišla... keď sa tak rada bije, nečudoval by som sa, že by ju vyrazili alebo jej niekto rozpáral hrdlo. Veď to sa deje vo svete," povedal som a zaškeril sa. Netušil som koho hľadal. Nikdy som o nej nepočul ani ju nevidel. Bolo pravdou, že s členmi som sa príliš nestretával, pretože tu žiadny skoro ani neboli. Hrozná to svorka, ale bol to môj domov a musel som ho brániť. Minimálne dovtedy, čo tu budú moji rodičia a súrodenci, ktorých som musel chrániť.

Ten dospelák bol rozbitý. Miesto toho aby ma poučoval o mojom jazyku, so mnou normálne ďalej komunikoval. Akoby mu to nevadilo, že som bol drzí a taký frajer. Zamračil som sa. Nepáčilo sa mi to. Bolo to divné. Čo mu bolo? Prečo ma nepoučoval? Asi nebol až tak starý nakoniec? Odfrkol som si. "A čo si chceš ujasniť v zlatom lese? Že stromy nie sú len zelené a celý život si žil v klamstve?" opýtal som sa ho a nadvihol spýtavo obočie. Nedokázal som si predstaviť o akom zrovnaní myšlienok v živote hovoril. Na to som bol príliš mladý. "Merlin? Takého vlka nepoznám a ako vieš, že by mal byť niekde tu blízko? Prečo toho vlka hľadáš? Čo po ňom chceš?" začal som sa ho vypytovať a zreničky sa mi mierne zúžili. "Má ti pomôcť v tom tvojom divnom dospeláckom ujasňovaní priorít?" opýtal som sa ho vzápätí a nadvihol spýtavo obočie. Bol som zvedavý, s čím príde teraz a čo mi na to povie.

Čumel som na toho úchyla, na ktorého som narazil. Nechápal som, čo tu pohľadáva a prečo tak na mňa blbo čumí. "Ježiš, ty vieš, že sa nachádzaš v zlatom lese, gratulujem," povedal som úplne ohromene jeho slovami a dodal: "Som rád, že ešte vo svojom veku vieš rozoznať farby, dedku." Pobavene som sa uškrnul a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Prišiel mi zábavný. Nevedel som, či nie je nebezpečný, ale v tento moment mi to bolo fuk. Musel som sa správať ako pravý patriot. A vyhnať toho chudáka z tohto lesu. Nemal tu čo hľadať. Jeho existencia sa mi tu vôbec nepozdávala! "Dobre, I-r-i-d-a-n," zopakoval som po ňom a rovnako hlúpo zdôraznil každé písmenko jeho mena. "Neodpovedal si mi na otázku, čo už zabúdaš aj? Čo tu chceš?" zopakoval som to, na čo som sa ho pýtal a on mi neodpovedal. Nepáčilo sa mi, že tu obchendoval. Ešte by náhodou chcel zbaliť moju sestru alebo niečo také. "Hej, neďaleko," odpovedal som na jeho otázku a odfrkol si. Nemal byť čo zvedavý na mňa, keď neodpovedal na to, čo som sa ho pýtal ja. A i tak. Nikdy by som mu nepovedal pravdu! Ale vedel som, čo mu poviem, ak na tom bude trhať. Haha.

Ako som si kráčal po lese a pomaly sa blížil k hraniciam, začul som niečí hlas, ktorý na mňa voľačo pokrikoval. Okamžite som sa otočil hlavou za hlasom a nadurdene sa zamračil. "Čo je staríku?" odvrkol som smerom k nemu automaticky a premeral si ho pohľadom. Pomaly som sa k nemu otočil celým čelom a zdvihol hlavu, akoby som sa chcel nad neho povýšiť. Privrel som svoje očká. "Nie, ale ty očividne áno. Vieš, kde sa nachádzaš?" vrátil som mu otázku a čakal na jeho odpoveď. Boli sme príliš blízko hraníc a i keď som vedel, že svorka nevlastní celý les... hentú časť už mala vo svojom vlastníctve. Aj keď vlci niečo ako výpis z katastru neviedli, bol náš! Odfrkol som si a zamračil sa ešte väčšmi. Až mi vráska na čele vyskočila. "Kto si?" opýtal som sa ho na rovinu, pretože takto sa so mnou žiaden cudzinec veru rozprávať nebude! Rozkušem mu... rozkušem mu chvost za to! Určite. Až bude spať. Tak ho zjem. Ano, ano. To presne urobím.

//Snežné tesáky

Ako som bežal dolu z hôr za chvostom Rhys, napokon som sa predsa len pošmykol a začal sa kotúľať ako také vrece zemiakov. Nabaľoval sa na mňa sneh a až keď som zletel až na pláň, zastavil som. Sneh sa rozletel a ja som sa celý pokrútený zabodol polkou tela do hromady snehu. Začal som sa mordovať von a keď sa mi to podarilo, otriasol som sa. Bolo to však ťažké, keďže sa mi točila vcelku hlava. Odkašľal som si. Toto bolo príliš veľké dobrodružstvo! Mal by som ísť radšej oddychovať. "Wow," zamumlal som, no Rhys som nikde nevidel. Rozišiel som sa preto ďalej vpred, aby som ju našiel. Prečo som ja hlupák takto padol? Stratil som sa jej. Ach bože, no nevadí. Hádam ju zasse čoskoro uvidím. Radšej som si pohol a došiel do lesa. Bol som zadýchaný a len to viacej dráždilo môj kašel. Musel som byť dosť prechladnutý teda, to vám poviem. Odfrkol som si a pokračoval ďalej vpred do lesa. Nevediac, na koho tak narazím! Ale prioritne som si to štrádloval k hraniciam, kde som chcel nájsť svojich rodičov a súrodencov, ktorých som veľmi pekne dlho nevidel!

Rhys odišla. Sledoval som ju. Ponúkla sa, že ma odprevadí domov. Usmial som sa na ňu a zavrtel chvostíkom zo strany na stranu. "Jasne, dobre!" zvolal som za ňou a vyskočil na labky. Kukol som sa ešte na Čierneho, ale Rhys mi už bežala z hôr preč. "Dojdi do zlatého lesa kedy len chceš, ja ti to tam ukážem a aj alfe predstavím! Keby chceš... ale tak pokojne aj iné svorky pozri, ale rád ťa ešte uvidím," povedal som smerom k nemu a usmial sa na neho. Bolo fajn stretávať nových kamarátov! Napokon som vyskočil a pozrel sa na chvost Rhys. "Musím lebo mi utečie, tak ahoj!" rozlúčil som sa s ním a so smiechom sa rozbehol za Rhys. Po snehu to kĺzalo a mal som len viac šťastia než rozumu, že sa mi u toho nič nestalo. Schádzanie z hôr bolo totiž viac než nebezpečné. Odkašlal som si a potriasol hlavou. Nemal by som toľko lietať po tom chlade. Ach. Povzdychol som si. Aspoň sa doma trochu zohrejem v tej jaskyni!

//Zlatý les cez pláň