Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pozrel som sa na Rhys, ktorá preniesla svoj plán hneď ako sa Keiji vzdialil. Zamračil som sa. Prečo by to robila? Bol som hladný, ale nevidel som problém s tým, že by si i Keiji niečo vzal. "To by nebolo fér, keby nám pomohol," riekol som smerom k nej a zavrtel hlavou. V tomto by som jej asi sám nepomohol. "Ale mal by som ísť domov," skonštatoval som, keď som sa pozrel na snehové vločky, ktoré začali padať z neba. Pohľadom som sa vrátil na Keijiho, keď sa ku mne zas vrátil a pousmial sa. "Keiji, budem musieť ísť domov. Začína snežiť. Musia sa už o mňa všetci báť," povedal som smerom k nemu a zachmúril sa. Nevedel som, či to bude chápať. I on by sa mal niekam skryť. Veď ešte ochorie. Odkašľal som si. Predsa len som už mohol prechladnúť! Maminka by mi určite pomohla so soplíkom. Musel som sa vrátiť do lesa. Ešte, že som cestu tam poznal veľmi dobre. Nestratil by som sa teda. Pretože až príde tá hustá zima... bude to mierne náročnejšie.

//Zubria pláň

Pozrel som sa na Keijiho a usmial sa. "Ja sa teším, až všetky svorky navštívim. Chcem vedieť, aké to je u nich!" riekol som, i keď som vedel, že v Zlatom lese ma ešte zakopú moje vnúčatá, až ten čas príde. No bol som mladý a chcel som vidieť celý svet. Zastrihal som ušami a pozrel sa na Rhys, ktorá nás viedla do hôr. "Ano! Už sme tu!" zvolal som a zasmial sa. Poskočil som na mieste a po očku sa pozrel na Keijiho, ktorý sa mal vydať do jaskyne. Keď tak urobil, otočil som svoju hlavičku smerom k Rhys. Chcela mi niečo povedať, ale ja som veľmi nechápal, čo mi chcela povedať. Mohla to riecť až keď sa Keiji vráti, aby to počul tiež. Lenže... ona to chcela povedať teraz, keď bol preč. "Aha a čo mi chceš povedať?" opýtal som sa jej a natočil hlavu na stranu, aby som zistil, čo mi to vlastne chce. Bol som ako na ihlách. Urobil som snáď niečo zlé? Chcela utiecť? Drak sa zase prebúdzal?! Začínal som sám tak trochu i panikáriť!

//Kvitnúca

Nasledoval som Rhys a pozorne ju počúval, keď nám hovorila o rôznych svorkcách, ktoré sa tu nachádzajú. Strihal som ušami a premýšľal nad tým, či je Zlatá môj domov kde chcem žit. Mal som tam rodinu, ale už v tomto veku som si uvedomoval, že to nemusí byť to pravé miesto pre mňa. Rád som cestoval! Prešiel som si jazykom po tesákoch a pozrel sa na tmavý chvost Rhys. "Na púšti? Však tam musia zhorieť! Teplo tam určite je," riekol som, keď som si predstavil piesočné duny, ktoré sme mohli vidiet. Veď tam nerástla žiadna zeleň! Hrozné. Odfrkol som si a ťapkal si to ďalej. "Ty by si tam chcel žiť?" opýtal som sa Čierneho a uškrnul sa. Bolo by to super, keby tam žije. By sa roztavil určite! Jeho čierna srsť bola ako magnet na slnečné luče, nie že nie. "Na jedno kopyto?" opýtal som sa Rhys a nadvihol obočie. Ako to sakra myslela? Hm. S touto myšlienkou som ju nasledoval ďalej k veľkému drakovi-.

//Snežné tesáky

Usmial som sa na vlka, keď sa mi konečne predstavil. Mal zvláštne meno, ale mne sa páčilo. Bol som s ním spokojný. Nemal som potrebu mu vymýšľať kdejakú prezývku, ktorú som normálne dával takmer každému. Minimálne tým, ktorých mená sa mi skutočne nepáčili! "To je super meno fakt," pritakal som a pozrel sa na Rhysburr, čo si o tom myslí ona. Aj keď jej to bolo asi tak jedno ako to, že tráva je zelená a obloha modrá. "To je skvelý plán! Potom až sa preukáže, môže byť hodný uchádzať sa o členstvo v hocijakej svorke! Hej," riekol som a pozrel sa na čierneho vlka. Zamával som chvostom zo strany na stranu a zazubil sa. "Ak by si chcel, potom by som ťa i za alfom mohol zaviesť, ak by si chcel," povedal som so širokým úsmevom a poskočil na mieste. Bol som z toho celého taký natešený! Potriasol som hlavou a pozrel sa na Rhys, ktorá sa dala do pohybu taktiež. Spokojne som vedľa nej teda cupital. "Aké sú tu vlastne ešte iné svorky? Ty vieš o akých Rhys?" opýtal som sa jej, pretože i ja som bol zvedavý. Nie len Keiji, ktorý si tu hľadal domov. Nadvihol som spýtavo obočie a zadaumane premýšľal, či mi o nejakých svorkách hovorili rodičia, ale asi ani nie. Nestihli to za ten krátky čas, pretože som sa hneď vydal na potulovanie sa okolo lesa!

//Zubria pláň

Nastražil som ušká a zaškeril sa. "Musíš ma najskôr chytiť, ak mi chceš chvostom zakrútiť, Rhys," riekol som a vyplazil na ňu jazyk. Hneď som sa rozbehol na východ, späť k drakovi. Cítil som sa ako taký malý šibal, ktorý potreboval dostať po ňufáku. Zatiaľ sa mi nič nikdy nestalo , a tak som sa vôbec nebál. "Pff, neboj sa nič. Určite ho ako bojovník zastrašíš! Ja nejsom nič, len vĺča a pozri ako tu stojím," povedal som smerom k vlkovi a zaškeril sa. Nebol vôbec zvedavý, o čom to rozprávame? Nebodaj i v jeho krajine žili magickí draci a mali tam mágiu? Fíha. Zastavil som sa, ako som poskakoval a pozrel sa zamyslene na Čierneho vlka. "Ako sa vlastne voláš?" opýtal som sa ho, keďže Rhys ma volala menom i ja ju. Ale Čierny sa nám ešte nepredstavil. A teraz bola tá najlepšia príležitosť k tomu, aby sme sa zoznámili! Pozrel som sa mu do očí a vyčkával. Nie, že by sme mali niekam namierené... môj tok myšlienok bol náhodnejší, než sa zdalo. Ale teraz ma zaujímala odpoveď na moju otázku viac než čokoľvek iné! Ale ono sa to zase rýchlo zmení. Určite. Bol som predsa len vĺča. Stačilo ma odbiť, no nie? Ktovie.

Zazubil som sa a pozrel sa na Keijiho. "Obrovský bol! Ako celé pohorie a jeho tesáky boli väčšie než ty," popísal som mu onoho draka, ktorého sme spoločne s vlčicou našli. Zamával som u toho chvostom a tváril sa ako najväčší hrdina, i keď pri tej situácii som bo skôr ten najväčší posera. "Ale vieš čo bolo husté? Menil ma na kameň! No Rhys ho zastrašila! A ja som sa zmenil späť! Pecka no nie?" dokončil som svoje úžasné rozprávanie a usmieval sa od ucha k uchu. Následne som sa pozrel na Rhys. "A o čom? O Chaose? Ja by som rád o ňom vedel ešte aj to, čo neviem! Znie zaujímavo. Tuto môjho kamaráta by to tiež možno zaujímalo, hľadá teraz nejakú svorku. Zatiaľ som mu povedal len o tej mojej, lebo o iných moc neviem," povedal som a mrkol na Čierneho vlka, aby sa prípadne pýtal. Samozrejme, že Spoločenstvo nebolo tak úplne svorkou, ale určite to bola jedna z možností, ku ktorej by sa vedel prikloniť! Rhys tak mala možnosť naverbovať ďalšieho silného bojovníka, nie že nie!

Otočil som sa na čierneho vlka, ktorý mi pripomínal nočnú oblohu. "To je pekná hlúposť. Isto, že si! Aj ja budem, až vyrastiem, uvidíš. Haha! Len sa musím naučiť nejaké chmaty! Ty Rhys! Vieš bojovať? Teda určite áno, veď sme zápasili s tým drakom, ale... chápeš!" povedal som smerom k nej nadšene a vrtel chvostom zo strany na stranu. Očakával som, že mi na to odpovie kladne. Veď bola tak silná a nebojácna! Chcel som byť ako ona. Bola mojim veľkým vzorom! "O tom mi nič nepovedal, ale hovoril mi toho dosť no. Hlavne ako sa líši od iných svoriek a tak... znelo to fascinujúco, ale asi to najskôr vyskúšam v mojej svorke. A keby mi to nevyhovuje, možno by som sa k vám pridal!" povedal som smerom k nej a zazubil sa. Nerozumel som tomu, ž asi nebolo v poriadku takéto informácie niekomu vešať na nos. Hlavne cudziemu vĺčaťu z nepriateľskej svorky. Ale tak... na to som bol príliš mladý a nezainteresovaný. Azda ma len chcel pretiahnuť na stranu temna? Pff, ktovie!

Pokrútil som hlavou nad jeho slovami. Myslel to dobre, ale ja som vedel, že lepšieho bojovníka určite vo svorke nestretnem. "Máme tam plno lovcov a prieskumníkov. Liečiteľa a hraničiara... neviem o žiadnom bojovníkovi, ale bolo by super, keby sme tam nejakého mali. Napríklad teba!" riekol som a nenápadne svoje konštatovanie prekrútil na nábor. Ani som si neuvedomoval, aký som bol talentovaný náborár. Určite ho eventuálne presvedčím, aby sa k nám pridal! "Hm?" zamumlal som si popod ňufák, keď som začul známy hlas. Otočil som sa smerom na vlčicu, ktorá stála neďaleko. "Rhwys! Ty žiješ? Rád ťa vidím!" zvískol som a začal okolo nej poskakovať, ako som ju privítal. "Toto je môj nový kamarát! Je bojovník," povedal som hrdo a vypäl hruď. Kukol som sa na neho s úsmevom a v tom som si spomenul. "Rhys! Stretol som tvojho otca. Je fakt milý aj váš úkryt mi ukázal!" informoval som ju a mával chvostom. "Aj to že ste z chaosu. Znie to fakt super cool, lepšie než svorka," pokračoval som a asi som hovoril až príliš veľa! Ael to nevadilo, aspoň som mal dobrú náladu a reč nestála.

//Zlatý les cez Tichú zátoku

Nadvihol som hlavičku, keď som sa pozrel na vlka a spýtavo zdvihol obočie. Veľmi som tomu nerozumel, keď mi hovoril ako to bolo s jeho učením sa bojovať. "Aha, ale ako myslíš to keby niečo?" opýtal som sa ho, no napokon som sa uškrnul. "Aj ja by som chcel vedieť bojovať. Nenaučíš ma to?" dodal som a prosebne sa na neho zadíval. Rád by som sa naučil niečo nové, čo som ešte nevedel! Moji rodičia by tak na mňa boli veľmi hrdí. Otec by len tak kukal, keby som došiel a ukázal mu nejaké tie chmaty! "Hm? Loviť viem aj sám," riekol som, pretože ma zaskočila jeho otázka. Chcel som, aby mi ukázal boj, nie lov. Odfrkol som si. Zjavne mi nerozumel. "Nie som. Spal som dosť," odpovedal som mu na otázku, keď sme sa pomaly dostávali na lúku, kde som ešte predtým nebol. "Tak nemusíš sa s nikým byť. Určite mi to vieš ukázať len cvične. Myslím si, že by som sa z toho i tak nič nenaučil. Chce to asi nejakú postúru tela a tak najskôr, nie?" opýtal som sa ho a nadvihol obočie. Prešiel som si po tesákoch jazýčkom a zastavil sa niekde uprostred lúky. Premýšľal som, čo teraz. Mohol mi predsa niečo ukázať!

Nastražil som uši a naklonil hlavičku na stranu. "Vieš bojovať? A kde si bojoval? Tam doma? Prečo a s kým?" vypytoval som sa ho zvedavo, pretože to bolo niečo, čo som sa od neho mohol naučiť. Stál však aspoň za pozornosť, že by pre svorku mohol byť nejakým prínosom. Mohol naše územie brániť pred cudzími vlkmi a tak podobne! "Ale zakrádal si sa," povedal som, pretože sa tomu chcel vyhnúť. Uškrnul som sa a mierne nechápal, prečo by sa chcel teraz od svorky vzďaľovať, keď chcel o nej vedieť viac. Strihol som uchom a naklonil hlavu na stranu. "Nuž, môžeme! Ukážem ti more, dobre?" povedal som a zazubil sa. Veď kto by ešte nikdy v živote nevidel slanú vodu? Strihol som uchom a pousmial sa. JA som o nej vedel, ale predsa mnoho normálnych vlkov pri mori nikdy v živote nebolo! "Môžeme sa popozerať po okolí, ja by som sa sám nemal hýbať moc ďaleko, ale keď budem s tebou, tak budem v bezpečí, veď vieš bojovať! Môžeš ma i niečo naučiť, nejaké chmaty alebo tak!" pokračoval som v rozprávaní a urobil nejaké švahy svojim telom, akoby som bojoval. Také vlčie kungfu krivé. Uškrnul som sa a cupital z lesa, aby sme sa prešli okolo mora a u toho som zamieril i troška ďalej, aby som využil to, že mám po svojom boku dospeláka, ktorý ma postráži, keby som sa dostal do problémov ako furt ha. Bol som zvedavý, čo uvidíme v tomto šírom svete!

//Kvitnúca lúka cez Tichú zátoku

Vlk mi položil otázky, na ktoré som tak úplne odpovedať nevedel. Minimálne nie pravdivo. Ale mohol som si niečo vymyslieť, aby som vyzeral zaujímavo. "No," začal som a premýšľal, ako mu mám vlastne na to odpovedať. Nebol som tak zbehlý v tomto, ale myslel som si, že Aetas by bol rád, keby sme mali viacej členov. Aspoň by mi mal kto loviť jedlo! "Myslím, že prijímame. Členov nie je nikdy dosť!" začal som a uškrnul sa. Hlavne na tie služobnícke služby, že! "No... ale akože podmienky... vieš loviť? Alebo bojovať?" opýtal som sa ho, pretože som chcel vedieť, či by nám mal čím prispieť. Bolo by to určite super, keby nám niečím bol prospešný. Tak to fungovalo, no nie? Veľa som o svorke nevedel. Bol som príliš mladý. "Musíš prejsť skúškou, či si hodný," dodal som napokon a hneď sa mi v hlave rodil plán, čomu ho podrobím! Aetas bude na mňa hrdý, ak ňou prejde, haha. "Nooo... ja som bol na výprave! A vracal som sa z nej domov. A našiel som ťa tu ako sa zakrádaš okolo našej hranice!" riekol som a vypäl hruď. Nejako ma oviala všetká odvaha, ktorú som kedy mal. Zastrihal som uškami a trochu sa bál, že by som ho urazil alebo nahneval svojimislovami. Veď vyzeral ako stelesnenie noci!

Kukol som sa na tmavého vlčka a pomaly si sadol na zadok. Bol som unavený z toho celého pobehovania a postávania. Predsa len som bol ešte malé decko. Strihol som uchom a pokýval hlavou. Rád som odpovedal na otázky. Prišiel som si ako niekto, kto je hrozne múdry a sčítaný! "No, volá sa zlatá svorka, pretože tu rastú zlaté stromy, očividne," začal som a usmial sa, keď som sa na ne zahľadel. Poobzeral som sa po nich trochu a pokračoval. "Je fakt veľká. Máme staršieho alfu, ktorý ma fakt veľa vĺčat. Je ale super a aj ostatní členovia. Mám sa tam dobre a žije tam so mnou celá rodina. Otec je lovec, najlepší! A aj ja by som chcel byť lovcom, až vyrastiem," povedal som a usmieval sa od ucha k uchu. Zívol som si. "Ale neviem, čo by si chcel vedieť? Ja iné svorky zas nepoznám. Ani tieto ostrovy ako si povedal," priznal som. Bolo to pre mňa skutočne náročne si predstaviť niečo viac, než bol tento les a jeho priľahlé okolie. Ešte som musel toho veľa preskúmať a vypočuť si! "Ono je aj niečo iné? Fíha, svet je veľký. Väčší než som si myslel!" riekol som a zasmial sa. Bol som z toho užasnutý. Toto som si skutočne nepredstavoval!

Čelo sa mi mierne zvráštilo, keď som sa na vlka zadíval. Mal som z neho len nie dobrý pocit. Lepšie povedané, mal som zmiešané pocity! "Ale nechutil by som ti, som samá kosť a koža," povedal som nebojácne, ale keby ma skutočne chcel zožrať, asi by som utekal kadeľahšie. Aspoň, že svorka bola blízko! "Hlúposť, ja poznám zo svorky všetkých vlkov a i keby je len fakt tak veľký, aby nejakú časť svorka neobývala, aj takých vlkov tu už poznám. Plno ich tadiaľto prechádzalo, rovnako ako ty. Určite sa však chceli pridať do svorky... aj ty sa chceš?" opýtal som sa ho, keďže podľa mňa boli veci jednoduché a veľmi som ich neprežíval. Ani som nemal toľko znalostí. Netušil som... "ty si z druhého ostrova?" opýtal som sa ho, akoby som stále žil vo svojej predstave, že všetci sú z tohto sveta. Ved ako ma malo napadnúť, že nie všetci sa tu narodili tak ako ja, keď mi to ešte nikto nepovedal, že? Preto som hľadel s otázkou v očiach na neznámeho vlka a rozmýšľal, aké super to musia mať na druhom ostrove!

Zamračil som sa, keď mi vlk oponoval. Dosť to rozohnilo môj temperament. Pozviechal som sa na dlhé laby, ktoré v tomto veku robili voči môjmu telu patričný nepomer. "Ja? Ja nie som sám," riekol som a snažil sa znieť čo najviac nebojácne, ako to len išlo. Venoval som jeho svetlým očiam dlhý pohľad. "Mal by si spať niekde inde," povedal som na jeho slová a nespokojne zamľaskal. V mojom vnútri sa rodil akýsi podivný pud ochrany územia mojej svorky. Aj keď sme neboli až tak blízko hraníc, stále som nevedel pochopiť koncepciu hraníc a toho, že nám nepatrí celý les. "Ja v tomto lese žijem," dodal som po chvíli a odkašľal si. Nervózne som prestúpil z labky na labu. "Ako i moja rodina. Im by sa nepáčilo, že tu spia cudzinci. Ty nepatríš ku nám," dodal som napokon a nakrčil ňufák, keď som nasával jeho pach. "Odkiaľ si?" otázal som sa napokon zvedavo, keďže som chcel vedieť, či nepatrí tiež k spoločenstvu tak ako Alduin. K našej svorke nepatril určite. Ale mohol patriť k iným svorkám! Ešte som nebol tak skúsený, aby som vedel rozoznávať pachy tak dobre ako dospelý, no snažil som sa.

Triasol som sa ako osika. Labkami som si ukrýval tvár a odmietal čeliť tejto nočnej more. Avšak, keď sa ozval jeho hlas, pootvoril som oko a labku dal na zem, len aby som pohliadol na prízrak. V tme som ho stále vnímal len ako temný, čierny tieň, ktorý vo mne vzbudzoval hrôzu, no po chvíli som si uvedomil, že je to obyčajný vlk, ktorého srsť je čierna ako uhoľ. S menšou nedôverou som zdvihol hlavu, ako som stále ležal na zemi a zadíval sa na vlka. "Prečo si vonku sám?" opýtal som sa ho na rovinu s trasúcim sa hlasom, i keď som sa snažil, aby vyznieval čo najpevnejšie. Bolo to však veľmi náročné. Prehltol som hrču, ktorá mi navrela v hrdle. "A prečo si tu?" dodal som, keďže som si uvedomil, ako veľmi blízko môjho domova sa nachádzal! Medzi členov určite nepatril, to by som ho spoznal. Aspoň som si myslel, že poznám všetkých zo svorky. Možno medzičasom, čo som bol preč, prijal alfa nového člena? Bolo to zvláštne. "Tu by si nemal byť," zašomral som dodatočne a kukol sa na neho. Minimálne tam, kde mal oči, ktoré na jeho vzhľade hrozne svietili, aké boli svetlé oproti tmavej srsti. Za dňa by som i jeho kožuch snáď ocenil, ale takto v noci vo mne vyvolával nepríjemné pocity! Vyzeral skutočne ako nejaký démon alebo prízrak.