Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//tiché útočisko cez tichú zátoku

Bežal som po pláži, snažiac sa vyhýbať tým podesným prízrakom, ktoré ma prenasledovali. Snažil som sa správať ako najväčší dospelák, nebáť sa všetkého. Lenže v tme bol desivý aj môj vlastný tieň. Stiahol som ušká, srsť som mal naježenú ako dikobraz a chvost stiahnutý medzi nohami. Ponáhľal som sa k lesu, ktorý svojimi zlatými listami mi aspoň ukazoval správny smer. Aj keď bola tma ako v pytli, no mesačný svit aspoň ako tak ukazoval smer mojej cesty. Keď som vbehol do lesa, priam mi srdce poskočilo, ako som začul húkanie sovy. Čo to bolo? Znelo to tak desivo. Bál som sa až po uši, bežal som zbesilo a dobre, že sa za mnou neprášilo. Ako som sa prepletal pomedzi stromy a chytal mini infarkty, keď o moju srsť zavadila vetva krovia... dostával som sa ďalej a ďalej do lesa popri jeho západnej strane. Keď som vybehol z jedného húštia, vrazil som nečakane do neznámeho vlka, ktorý svojim tmavým kožuchom, splýval s nočnou krajinou. "Ježišmajra," vyhŕkol som a zaspätkoval hneď, ako sa mi podarilo z jeho huňatej srsti vymaniť. Cúval som až ku stromu, kde som vrazil chrbtom a zdesene sa na ten prízrak díval. "Prosím, len ma nezožer," zanariekal som a zvalil sa k zemi. Zavrel som očká a labkami si zakryl tvár, aby som sa zbavil tejto nočnej mori. Maminka, kde si?

40
//tichá zátoka

Politika. Slovo, ktoré mi nedávalo veľký zmysel, ale zjavne išlo o niečo, o čom sa bavili hlavne dospelí. Nemuselo ma to preto trápiť. Len som nad tým pokýval hlavou a zameral sa na kamienok, ktorý sem dovliekol, aby som s ním vyskúšal pohnúť. "Idem to skúsiť s tým mojim, ale chcel by som tiež ovládať viac elementov. Všetky!" riekol som a zameral sa na kameň. Netušil som, čo mám presne robiť, ale tak som si aspoň predstavoval, že ho poryvom vetru zdvihnem, či do neho len malinko strčím. Avšak po úmornom snažení, mi to jednoducho nešlo. Povzdychol som si. No nevzdával som sa! Predsa len sa mi po úmorných dlhých minútach podarilo, aby môj kožuch pošteklil nejaký slabý vánok. Alebo sa mi to len zdalo? Tak či onak som poskočil na rovné labky a radostne sa zachichotal. "Cítil si to? Cítil?!" riekol som k Alduinovi, no on necítil nič. I tak mi moju radosť nemohol zobrať. Pokýval som hlavou. "Musím veľa trénovať, toto je strašné. Ale nabudúce ti určite ukážem, ako zodvihnem i teba!" vyhŕkol som smerom k nemu presvedčene a zamával chvostom. Vonka bola tma, ako sám on povedal. "Fíha, to som tak dlho bol preč?" prekvapene som povedal a nastražil ušká. Určite sa o mňa mama s otcom báli. Otočil som sa na Alduina a zazubil sa. "Už som veľký, les nie je ďaleko. Ja tam trafím," povedal som a hrdo vypol hruď. Aj keď vo svojom duchu som vedel, že sa budem určite báť a obával som sa i toho, že sa stratím. Po tme som ešte nikdy okolo lesa nebol! "Hphm, pozdravuj odo mňa Rhys! A že za mnou môže kedykoľvek prísť! Rád ju zas uvidím, aj teba," riekol som a pribehol k nemu, aby som sa mu obtrel o spodnú časť papule a krku ako mačka. "Tak zas nabudúce!" povedal som a rozlúčil sa s ním. nebojácne som vykročil von z úkrytu a cupital si to späť na pláž a k lesu. Lenže tiene stromov, hukot sóv, šum mora... srsť na srsti sa mi čoskoro začala ježiť.

//Zlatý les cez Zátoku

//Zubria pláň

Cupital som si vedľa Alduina a počúval ho. Jeho slová v mojej malej hlave vzbudzovali obdiv a sympatie pre jeho Spoločenstvo, ktoré bolo iné, než ostatné svorky. Avšak ak by som sa nad tým zamyslel, v mnohých veciach si protirečil alebo hovoril v podstate dosť podobné veci. Na to som však nemal dosť rozumu v tomto veku a tak som len na neho pozrel: "Aké nezhody?" Bol som zvedavý na tento príbeh! Nastražil som ušká a čakal, čo mi k tomu povie. Už som sa chystal potom vrhnúť za otcom a povedať mu o všetkom! Usmial som sa. Určite mi k tomu niečo povie i on a potom budem veľmi múdri, keď budem všetko vedieť. "Wow, to všetko dokážem? Fíha a čo vieš všetko svojim ohňom? A čo iné elementy?" pýtal som sa a pýtal. Chcel som vedieť všetko, čo sa len dalo. Prikývol som a bol nadšený, že vyskúšam trochu svojej mágie. Bude super, keď sa ju naučím ovládať a potom budem frajeriť pred súrodencami a rodičmi!

//útočisko

"Prečo nie? Mňa má každý rád," povedal som úplne vážne. Prečo by som nemal s niektorými vychádzať? Veď som bol super. Nechápal som tomu, ale asi na tom ani nezáležalo. Mykol som ramenami a hodil to za hlavu, zatiaľ čoo som nasledoval Alduina. "Oh, rád by som ju videl! Až zistím, kde je tá naša, ukázal by som ti ju tiež," povedal som rozhodne a usmial sa na neho. Mal som ho rád. Ani som nevedel prečo, ale mal som pocit, že som si obľúbil každého, kto bol ku mne milý a niečo ma naučil. Musel som byť na svoje zdroje predsa dobrý. Ako by mi inak niečo povedali? "Spoločenstvo?" zopakoval som a automaticky dodal ako každé zvedavé vĺča: "Prečo?" Natočil som hlavu na stranu. Veď moji rodičia mali radi každého! Určite by mali radi i jeho a nehnevali sa, že s ním trávim čas. Veď ma toho toľko učil! "Okej," súhlasil som a spokojne poskakoval povedľa neho. Teóriu som veľmi nemusel. Ja som to chcel robiť, nie nad tým len premýšľať. Bolo to podľa mňa zbytočné. "A čo keď nefúka?" opýtal som sa automaticky a poobzeral sa okolo nás. Na ostrovoch uprostred mora bude fúkať stále, ale i tak ma to zaujímalo. ČO AK NIE. To bola veľmi podstatná otázka. "A ako ho mám vnímať?" dodal som a pozrel sa na svoju srsť. Mal som niečo na sebe cítiť? Vnímať čo? Strihol som uchom a pozrel sa na miesto, kam sme mierili. Pláž!

//Tichá zátoka

"Wow, to je super. Ja by som mal rád aj viac súrodencov. Aby som sa mal furt s kým hrať," povedal som na to s úsmevom a predstavoval si, keby som mal sto súrodencov. Mohol by som si založiť tak vlastnú, šteňaciu svorku! Boli by sme tá najväčšia mafia na celých ostrovoch, haha. Tá predstava bola hrozne super. Všetci by robili, čo by som chcel, inak by sa na nich vrhli vĺčatá a ožužľali im chvosty! Alebo zožrali uši. Na tom nezáležalo. Uchechtol som sa a pozrel sa na uja Alduina. "Moja sestrička sa volá Yennefer, je fakt super, ale potrebuje ochranu lebo je to živé šteniatko," riekol som a usmial sa. Určite by som ju však vytiahol z každého problému do ktorého by sa potopil. "A môj braček je Theron. Zlatý nadovšetko, ale hrozne sa bojí. A ja som tu, aby som ho ochránil!" dodal som a prikývol hlavičkou na svoje slová. Bol som rád za svojich súrodencov. Mali sme medzi sebou dobré vzťahy. Ktovie ako osud zamieša kartami našich životov v budúcne. No zatiaľ to bolo fajn. "Aha, takže neďaleko? Máte jaskyňu? To aj my ju máme mimo územia svorky! Pri takom peknom jazierku, ale už si tam cestu nepamätám, od kedy sme odtiaľ ako malí odišli, už sme tam nešli s rodičmi," riekol som a povzdychol si. Predsa ako som si mal pamätať niečo, čo bolo, keď som bol fakt krpec? "Aha, takže vy ste tí... tuláci? Bez svorky? Preto by ste nemohli bývať v lese, kde je svorka?" riekol som, keďže o tomto som niečo vďaka rodičom vedel! Mohol som sa hrať aspoň múdreho, že som trafil klinec po hlavičke! "Takže som slávny! Hrdina!" vyhr´kol som. To sa mi samozrejme páčilo ešte viac. Naduto som zdvihol hlavičku do výšky, ako som pokračoval vedľa Alduina ďalej. "Čarovať," vyhŕkol som bez dychu, keďže som to vyhŕkol zo seba pri výdychu. Začal som trochu kašľať, ale šikovne som nabral potrebný kyslík, aby som dodal: "Nauč ma prosím čarovať!" Mával som u toho chvostom zo strany na stranu a žadonivo na neho hľadel. Ktovie, či vôbec budem niečo schopný spraviť. Ale bolo by to super.

//Snežné tesáky

Pri zostupovaní z hôr som sa skoro niekoľko ráz strepal, keď mi ušla labka, či sa mi šmykla na prašnom, skalnom povrchu. Vždy sa mi to však podarilo zrovnať a tváriť sa aspoň trochu dôstojne, že nie som až taký kľavý. "Takže aj Rhys má dvoch bračekov? Tak to je husté. Máme toho veľa spoločného! A kde bývate? Ja žijem s rodičmi v takom zlatom lese. Škoda, že vy tam nebývate. Mohol som sa s Rhys a jej bračekmi hrávať," riekol som a sťažka si povzdychol. Prečo nebývali všetci s nami? Ako to, že neboli vo svorke? Nejako som nevnímal, že by mohli byť svorky i niekde inde. Veď tá naša bola najlepšia, keď tam bol otecko a maminka! "Aha, takže ja ti prídem... starý?" opýtal som sa ho, pretože som si ten význam v spojení s mojim menom spojil. Bolo to divné. Strihol som uchom. Bohovia. "Áno! O bohoch som počul, ale kde sú? Chcel by som ich vidieť. Myslíš, že sú takí ako my?" povedal som a poskočil na labkách. Bol som zvedavý, či ho nevidel práve on! "Hm, hm," zamumlal som. Tak odtiaľ vedela Rhys o drakoch. "AHA! Viem loviť, jasne, že viem loviť. Už som veľký. A môj otec je hlavný lovec," pochválil som sa a hrdo vypol hruď. Pravdou však bolo, že väčší úlovok ako je nejaký menší zajac, som skutočne ešte neulovil. Ale i to mi stačilo na prežitie!

Kolieskach. Strihol som uchom, no tentoraz som sa nepýtal. Nebolo to podstatné. Avšak množstvo cudzích slov, ktoré by ani v slovnej zásobe zvierat byť nemali, bolo neúrekom. Bol som tak mladý a musel som sa všetko učiť! Prečo rodičia takéto výrazy nepoužívali? Prečo nám o tomto obchodníkovi nepovedali? Povzdychol som si. Aspoň ma pochvália, že som na to prišiel sám, až za nimi opäť pôjdem. Ak teda trafím domov. Z tadeto mi to prišlo jednoduché. Veď som mohol zlaté stromy z diaľky vidieť, keď bola dobrá viditeľnosť. Ale ak by som šiel niekam ďalej, určite by som domov len tak jednoducho netrafil. “Fíha,“ vyhŕkol som, keď mi ukázal lesklé kamienky, ktoré mal u seba. Nastražil som ušká a premýšľal, či som ich niekde nevidel. Ale áno! V brlohu, kde sme sa narodili, ich mala mama a otec kopu. Hm, bohvie či i nejaké z nich boli moje alebo či by som ich mohol použiť. Nahnevali by sa na mňa? Veď by som len chcel zosilnieť! Bol som také slabko, že až. “A kde tie veci nájdem, keď nie takto bežne vonku?“ opýtal som sa ho a porozhliadol sa po okolí. Možno bol taký poklad ukrytý v tej jaskyni, kde som predtým bol a strážil ho ten drak! “Aj ja chcem také kamienky, aby som mohol byť silnejší! Musím chrániť svojho bračeka a sestričku,“ riekol som veľmi dôležito a pozrel sa na Alduina. Mohol mi nejaké dať! Ale to asi vlci len tak nerobili. Však som bol roztomilý, prečo by mi nedal aspoň nejaký kus kameňa? Ja by som mu ho dal. Tak. “Dobre, tak ho poďme nájsť, ja ho chcem vidieť aj ten vozík s kolieskami,“ riekol som a nadšene poskočil. Už som sa chcel hnať dole pohorím a hľadať ho všade možne. “mytologie?“ zarazil som sa však vzápätí na mieste. Nechápal som tomu. “To je čo? Jedlo? Ja mám rád jedlo,“ dodal som a zavrtel chvostom. Bolo by skvelé, keby mu moje meno pripomínalo jedlo! Všetkým by som to potom začal hovoriť. Ale ja som nijaké také ešte nejedol ani o ňom nepočul. Mohol som zjesť sám seba? Kývol som hlavou na jeho predstavenie a usmial sa. Takže aj on mal svoje meno? Sranda. Pomaly som však cupital po jeho boku smerom dole z hôr.

//zubria pláň

Alduin veľa rozprával, i tak som ho počúval. Bolo to však niečo, čo som viac menej ignoroval. Chytal som sa len slovíčok, ktoré pre mňa boli dôležité. Niet divu, že by som si mnohé vysvetlil inak, než to ten druhý myslel. Mal som mnoho otázok. Bolo to prirodzené pre tak mladú existenciu, akou som bol ja. Veď len nedávno som sa vyškriabal z lona matky, aby som uvidel tento svet. Aký bol veľký? Čo predo mnou ukrýval? Otázok som mal viac, než odpovedí, či zdrojov, z ktorých by som mohol čerpať. V tomto veku ma však zaujímali úplne banálne veci, nie tie dôležité. Načo mi bude nejaká etiketa a nudné teoretické veci? Chcel som sa hrať s mágiou, byť najlepším lovcom a dobrodruhom! Zažiť niečo magické, spoznať bohov a nájsť si parťákov na hranie! Och áno. Hlavne to posledné. Sám som bol rád, ale nudil som sa. A ja sa nerád nudím, pomyslel som si a zamračil sa nad tým. Strihol som uchom a pozrel sa na neho. “Vozík?“ zopakoval som to slovo, ktoré mi zarezonovalo v hlave. Starého vlka som si vedel predstaviť. Určite bude mať šediny ako Aetas! “Aké kamene?“ zas som mu položil otázku a očakával, že mi ho ukáže. Nenašiel som nejaké také i ja? Čo ak som mal kamienky, ktoré by som tomu obchodníkovi vedel dať? Bolo by to skvelé! Mohol by som sa tak zlepšiť vo svojej mágií a otec by bol na mňa veľmi hrdý. Presne toto bol môj plán. Alduin vyzeral, že o tom obchodníkovi a mágiách vie pomerne dosť. Pohľad mi padol na tesák, ktorý sa mu hojdal na krku. Ako mačka som doň šľahol labkou, aby som ho rozhojdal. Ďalšie slová boli už príliš mnoho na mňa a tak som len zdvihol zrak a pozrel sa mu do modrých očí. “A ty vieš, kde ten Wu je?“ riekol som a natočil hlavu na stranu. Chcel som sa naučiť so svojou mágiou nejaké čary, ktoré som zatiaľ nevedel. Lepšie povedané, ja som nevedel v tento moment asi nič. Ale bolo by super, keby som sa niečo naučil skôr, než prídem domov. No niečo mi i v tej mladej hlave hovorilo, že k tomu budem potrebovať Wua, ako ho vlk nazval. “Myslíš, že mám také kamienky aké chce? Ja mu ich nájdem aj kopec! Ale chcem byť ako rodičia. Chcem vedieť čarovať,“ zabručal som a zasnene si povzdychol. Aké by to bolo, keby som vedel vytvoriť... ja neviem vetrisko také, že by moju sestričku do vzduchu vzniesol! To by bolo hrozne super. “Dobre, pôjdeme za tým Wuom?“ odpovedal som automaticky, keď sa chcel od toho draka vzdialiť. Bol som rád, že je Rhys v poriadku a tešil som sa, že ju zase uvidím! Asi sa len zľakla. Chudáčik. Ja som bol väčší strachoprd. Mňa by to určite zožralo! “Gabriel sa volám,“ povedal som hrdo a vypäl hruď ako môj otec. Potom som sa usmial. Ani ma nenapadlo, aby som sa pýtal na to jeho. Bol predsa otcom Rhys! Rovnako ako ten môj bol môj. Nejako mi nedošlo, že i naši rodičia majú svoje meno v tento moment...

V očiach mi planuli plamienky, ako sa v nich odrážal oheň naokolo. Úplne som zabudol na to, že som sa ešte pred chvíľou bál. Bol som ako strela z dela! Ako malé dieťa, ktoré po páde narieka, i keď sa mu nič nestalo, no hneď ako uvidí lízatko, zrazu je všetko v poriadku. “Ja mám po maminke a ocinovi vzduch,“ povedal som, vzhľadom na veľké množstvo slov, ktoré mi hovoril. Síce som bol už väčší, pokiaľ som počúval o niečom, čo som nepoznal, cítil som sa mierne zmätene. “Čo je obchodník?“ opýtal som sa ho a nadvihol spýtavo obočie, aby som zistil, čo tým myslel. Mohol som vedieť čarovať aj s niečím iným ako je vzduch? A ako sa vlastne naučím čarovať? V mojej hlavičke som mal mnoho otázok, na ktoré som zatiaľ odpoveď nedostal. Hlavne, že som vedel loviť a kde bývam! “Dcéru?“ zopakoval som a pozrel sa na vlka. “Tvoja dcéra je Rhys?“ opýtal som sa ho, aby som sa uistil, či to myslíme rovnako. Stretol som jej otca? Ak to bola pravda, zavrtel som chvostíkom. Síce som nevedel jeho meno, ale odteraz to bude pre mňa otec Rhwys! “Utiekla. Ten drak sa začal prebúdzať. Chcel nás zmeniť na kameň,“ začal som mu to popisovať, ako som sa rozpamätával a pozrel sa na svoje telíčko. Bol som to ja. Bez známky kameňa. V tom mi do očí padol ulomený kvapeľ z jaskyne, kam som predtým vliezol. “Aha, to je jeho zub!“ vyhŕkol som a stiahol uši k hlave. Srsť na šiji sa mi naježila a komicky som zavrčal. Nechcel som sa k nemu približovať. Ešte by som zase začal kamenieť! “Neviem, kde je. Utiekla,“ začal som a cúvol od toho úlomku bližšie k vlkovi. “Čo ak ju zožral?!“ vyhŕkol som napokon a zdesene sa mi zúžili zorničky. Čo ak zožral moju prvú kamarátku?! Pozrel som sa na jej otca. Hľadal som pomoc v dospelákoch, keď som si nevedel dať rady. Predsa oni majú viac rozumu než ja. Aj ja som chcel byť však dospelý! Musel som sa preto veľa učiť a počúvať ich.

Neznámy bol neodbytný. Dospelí sa nebáli ničoho. Na moment som sa prestal aj sústrediť na ten svoj strach zo skamenenia. Oheň, ktorý sa okolo nás rozhorel, strhol moju plnú pozornosť. Zdvihol som hlavu a i keď ma stále triaslo, bolo vidieť moju zvedavosť a fascinovanosť. "To robíš ty?" opýtal som sa ho. Vedel som, že otec s mamou tiež vedeli čarovať, ale hrátky so vzduchom boli niečo úplne iné. "Ako to?" otázal som sa ho, hlavne preto, že keď som sa mu zahľadel do očí, boli modré. Nie tak ako moje, či súrodencov alebo rodičov. Boli... inak modré. Na odtiene som nebol najlepší, ale nebol som slepý. Popri tom, ako moja pozornosť prešla na niečo iné, som sa zadíval na svoje telo. Nebolo nikde premenené na kameň. Zvláštne. Čo sa to so mnou stalo? A kam zmizla ona? "Hm, bola tu so mnou vlčica, nevidel si ju predtým?" opýtal som sa ho neisto. Čo ak jej niečo urobil on? Určite by ma len tak neopustila! Alebo toho draka zahnala, aby ma ochránila? Áno, to bolo určite niečo, čo by Rhys urobila! Veď ma mala rada.

% na kšm díky díky

Zapsáno

Ostával som krčiť sa u zemi. Triaslo ma a odmietal som sa pozrieť na svoje telo, ktoré zjavne skamenelo. Bola mi zima, tŕpli mi končatiny, ako som bol skrčený. Veril som tomu čoraz viac. Bol to začarovaný kruh. To, čo mi Rhys vsugerovala do hlavy bolo príliš reálne, aby som tomu neveril. Z ničoho nič som však začul hlas. Umieral som? Boli to hlasy zo záhrobia? Dotyk vlhkého ňufáku, keď do mňa vlk strčil, ma úplne spružil. "Nechytaj sa ma, lebo i ty skamenieš," zafňukal som a pozrel sa cez labky na vlka, ktorý sa pri mne zjavil. Bol som zvedavý, i keď som sa bál, kto to je. Nechcel som, aby i ďalší vlci skameneli. Rhys sa neozývala, určite skamenela i ona. Ale ako to, že som stále rozprával? Že som sa hýbal? Nesedelo mi to. No i tak som ostával schúlený a roztrasený. I keď bolo pravdou, že mnou lomcovala triaška skôr pre chlad, než strach. Hlavne chlad, ktorý sálal od skalnatej pôdy, na ktorej som ležal, bol mojim najväčším nepriateľom. Ak by to takto pokračovalo ďalej, určite by som prechladol.

Bol som vydesený ako taká čivava, ale snažil som sa tváriť ako najväčší hrdina. Vypol som hruď, keď som hrdo doniesol kus úlomku kvapľovej výzdoby z jaskyne, aby som sa pochválil Rhys, že nie som vôbec žiaden posera. Lenže... vrazila do mňa. Zatackal som sa bokom, dobre, že som nespadol na zadok, ale ustál som to. Mal som totiž laby dlhšie, než telo. Zastrihal som ušami a pozrel sa na Rhys, ktorá začala na niečo poukazovať. "Pozor, čo robíš?" zabručal som, no to mi už podrazila laby a niečo hovorila. Panebože, čo? "Na kameň?!" zhíkol som a v momente som ssa hneď začal cítiť ťažší. Moja psychika pracovala v prospech Rhys. Zhrozene som sa na to celé pozrel a zrútil sa k zemi. Panebože, veď som už nevládal ani stát!!! Aaaa. Zavrel som oči, aby som tú hrôzu nevidel. Triasol som sa. Bál sa. Nahováral si všetko možné, myslel na maminku. Medzi tým, ako som sa tam psychicky na zemi rúcal, Rhys pravdepodobne odišla. Ale ja som tak ostával ešte hodne dlhú dobu.

//Zubria pláň

Nasledoval som Rhys, ktorá mi chcela niečo ukázať. Veľkého, skamenelého príšeráka, ktorému som mal vliezť do hrtanu a niečo mu z tade ukradnúť. Netušil som, či sa nepreberie... dúfal som však, že nie. Odfrkol som si a uškrnul sa. "Ja to zvládnem, sleduj ma," povedal som smerom k nej a rozišiel sa pomaly k jaskyni. Nakukol som najskôr do nej z vonka a premýšľal, či ma zožerie. Veď predsa spal. Určite sa mi nič nestane. Pomaly som teda postupoval do jaskyne, len aby som ho nezobudil. Veď prečo by sa neprebudil práve dnes? Mal som také šťastie, že by toho bol schopný. Ako som tak prechádzal po jaskyni, hľadal som jeho zuby. Chvíľu mi trvalo, než som uvidel nejakú kvapľovú výzdobu, ku ktorej som podišiel. Lenže vytiahnuť ten zub bolo náročné, veď bol prirastený k nemu! Povzdychol som si. Rhys musím niečo priniesť. Pocítil som závan chladu a nejaký šramot. Srsť sa mi zježila a ja sa začal báť. Už sa prebúdza? Z vrchu skalnatého stropu sa zosypalo pár úlomkov. Panebože, on sa prebúdza! Aj som sa hneď pratal z tej jaskyne. Ako som však bežal, pošmykol som sa na vlhkom kameni a padol na zem. Bruh. Bolelo ma to. Lenže čo to moje oči neuvideli?! Vzal som do papule odlomený kus stalagtitu a utekal som si to pekne von z tej jeho veľkej tlamy priamo k Rhys, aby som jej ukázal úlomok zubu. Srdiečko mi však búšilo o sto šesť a furt som sa díval za seba, či sa skutočne prebúdza alebo to bolo len varovanie.

//Zlatý les

Odul som na kus pysk a odfrkol si. Zdvihol som ňufáčik dohora, keď som jej odpovedal na jej poznámku: "Určite nebudem plakať. To ty budeš určite unavená a chcieť pauzy ako každý dospelák." Tak. Povedal som jej to pekne napriamo a teraz s tým nič neurobí. Zastrihal som ušami a pozrel sa na krajinu, ktorou sme pomaly kráčali ďalej a ďalej. Mierili sme niekam, kde som ešte nebol a už z diaľky som vedel, že je to niečo skvelé! "Ideme do hôr?" opýtal som sa jej medzitým a pohľadom hypnotizoval pohorie, ku ktorému sme boli bližšie a bližšie, až sa nedalo predpokladať, že pôjdeme niekam inam. Jedine, že by išlo o nejaký ďalší úkryt alebo jaskyňu?! To by bolo aké skvelé, keby som mohol preskúmavať nejaké podzemné tunely a nájs´t drahokamy, ktoré by som vedel vymeniť za mágie? Bolo by to predsa úžasné! "Fuuu a čo je to drak? Ako vyzerá?? A aj ja skameniem, keď budem starý a niekam sa uložím a budem čakať príliš dlho? Čo ak skameniem počas spánku?" opýtal som sa jej zhrozene. "ja nechcem skamenieť," povedal som potichšie, ale nechcel som vyzerať, že sa niečoho takého bojím. Ja sa naozaj nebál ničoho! Oh! Nech sa pohne, nech sa pohne!

//Tesáky