Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nastražil som uši. Čo to len počuli? Počuli to dobre? Super miesto? Okamžite som vyskočil na všetky štyri labky, plný energie a elánu som bol odhodlaný vydať sa za týmto super miestom i na kraj sveta. "Oh, ja chcem vidieť to super miesto! Je ďaleko? Ako dlho tam pôjdeme? A už si tam bola? Veľa krát?" zasypal som ju hneď všemožnými otázkami. Vrtel som u toho chvostom o sto šesť a očakával, že z nej niečo podstatné vypadne. Prešiel som si jazykom po tesákoch a pomaly si to hopsal za Rhys. "Čo to je monštrum? To je nejaké zviera, keď má tlamu?!" zhíkol som a bol som nadšený o to viac. Netušil som, či to myslí vážne alebo si zo mňa robí len srandy kopec. Ktovie. "Ja sa nebojím ničoho! Len občas. No inak som nebojácny! Najviac z celej rodiny. Mala si vidieť, ako sa trasie môj malý braček, keď sa bojí," zasmial som sa u tej spomienky a poskakoval ako taká srnka okolo Rhys, dobre že som sa jej nepýtal každú chvíľu, že kedy tam budeme...

//zubria pláň

Prežúval som stehno zajaca, ktoré mi Rhys dala. Stále som nevedel presne ako mám žrať mäso, ktoré sa mi horko ťažko dalo odtrhnúť. Musel som si ho pridŕžať labkami a vtedy som zaznamenal, že to išlo o poznanie jednoduchšie. Usmieval som sa. Bol to môj prvý, poriadny lov! Spokojne som prežúval a pozrel sa na Rhys, ktorá mi položila otázku po tom, čo sa nažrala. "Výlet!" vykríkol som a vyskočil na labky. Na súrodencov a rodičov som momentálne nemyslel. Bol som príliš nadšený tým, že sa mi Rhys venovala a chcela mi niečo viac ukázať, než bolo lovenie. "Kam pôjdeme?" opýtal som sa jej a natočil hlavu. Miestnu krajinu som vôbec nepoznal, pretože okrem lesu som bol len u nás doma v jaskyni, ktorá už ani neviem, kde bola. Mnoho som si nepamätal, bol som príliš malý a ani som tomu neprikladal nejakú vážnosť, že pfff zapamätať si trasu. "Ukážeš mi i mágiu?" dodal som ešte a poskočil na labkách. Chcel som vidieť celý tento svet! Každé jeho zákutie a spoznať čo len šlo. Hlavne sa naučiť mágiu, aby boli na mňa rodičia hrdí, hihi. Zamával som chvostíkom a čakal, čo mi mladá vlčica povie. Mal som ju rád.

Žiadam o 9. charakter :>

Od kedy som na Moise, myslím si, že patrím k aktívnym hráčom (a i počas mojich výpadkov píšem aspoň raz za týždeň), o čom svedčia nie len príspevky, ale i vývoj charakterov prostredníctvom herného príbehu. Snažím sa zapájať všetkých akcií a vynechávam len tie, ktoré ma neoslovia alebo na ne nemám v daný moment čas. Vo väčšine prípadov prevyšujem počet minimálnej hranici príspevkov, až na Gabriela, ktorý bol od narodenia seknutý v rodinnej hre, z ktorej som ho trhať nechcela. Za posledný mesiac a pol však nabral väčšinu príspevkov, čiže si myslím, že v dohľadnej dobe by som hranicu i tak dosiahla. Ďalším charakterom by som chcela prispieť do rodiny Einara, čím ďakujem za zváženie :)

Lissandra 1150 / 450
Zeiran 900 / 350
Tiara 600 / 250
Riveneth 440 / 200
Sillarei 310 / 150
Arryn 130 / 100
Neith 60 / 60
Gabriel 25 ! / 40

A za posledný mesiac / mesiac a pol som napísala príspevkov... veľa. Minimálne okolo sto a viac určite (ak zrátam všetkých dokopy)?

Ešte raz ďakujem za zváženie o priradenie ďalšieho slotu.

Schváleno

Zakopol som a padol na hubu. Ouč. To bolelo. Zaskučal som a pozrel sa na zajaca, ktorého napokon ulovila Rhys. Povzdychol som si a asi sa i začervenal. Hanbil som sa, že som ho neulovil ja, ale tak čo sa s tým dalo robiť. Bol to môj prvý lov. Aspoň som si to trochu vyskúšal. Zastrihal som ušami a vyštveral sa na rovné labky. Došiel som až k vlčici, ktorá mi hodila kus zajaca. "Ďakujem," zašomral som a potriasol hlavou. Pozrel som sa na to stehno. Začal som trhať mäso. Bolo to iné, ako keď nám ho nosili rodičia. I tak som ho spokojne žral, aby som vyzeral ako správny veľký vlk. Adrenalín, ktorý som i u tak krátkeho lovu mal, bol však fajn. A tak som bol spokojný s tým, čo sa mi podarilo zažiť, i keď to nebolo nič moc. Veril som, že časom, ktorý strávim tréningom sa to všetko len zlepší a ja budem môcť o sebe hrdo hovoriť, že som lovcov syn. Čo by som to bol za syna lovca, keby som nevedel ukážkovo loviť?

Vyskočil som na rovné labky a začal zbesilo vrtieť chvostom. Čakal som, že celá tá teória ohľadom lovu bude komplikovanejšia. Avšak zo slov vlčice znela tak prosto a jednoducho. Určite to zvládnem, hlavne zo svojimi úžasnými génmi! Pokýval som u toho hlavou a usmial sa. "Dobre, dobehnúť to a zabiť. To zvládnem," povedal som. Museli sme však najskôr nájsť niečo, čo budeme loviť. Rozhliadal som sa po okolí ako vlčica, ktorú som nasledoval. Nechápal som však, čo v tej kope pachov vôbec cíti. Bolo to tu mierne chaotické. Všetky tie vône ma prinútili si kýchnuť. Bolo toho príliš na mňa. Strihol som uchom a otočil sa na vlčicu."Teraz?" zašepkal som, no pri jej kývnutí hlavy som hneď vyrazil. Bežkal som prikrčený ako ona, až kým som nebol dosť blízko a potom sa rozbehol za zajacom.

Vlčica mi stále nič nepovedala. Nič podstatné, čo by mi pomohlo. Odul som sa. Chcel som všetko hneď. Hnev ma však hneď prešiel, keď sa zdalo, že konečne naša debata bude niekam spieť. "Nie, ešte som nelovil, ale môj otec je hlavným lovcom svorky. Určite budem rovnako dobrý ako on!" povedal som smerom k nej a zavrtel svojim chvostíkom. Bol som nadšený z toho, že sa konečne naučím niečo, čo môj otec vedel. Potom mu to budem môcť ukázať a on bude na mňa hrdý. To je presne to, čo som chcel. Zažiariť v očiach mojej rodiny. Usmial som sa a mával chvostom zo strany na stranu. "S čím začneme? A čo ulovíme? Zajaca? Tých je tu plno!" zvesela som zvolal a poskočil na labkách. Už som hľadal, ktorým smerom sa mám vydať, ale zastavil som sa. Vlčica očividne nezdieľala toľké nadšenie ako ja. Pretože ona bola v pozícii učiteľa a ja som bol fakt zlý žiak.

Odul som sa ako taká ropucha. Ako si mohla dovoliť mi povedať, že som slabý? Ja som vôbec nebol slabý. Určite som bol silnejší ako ona! Teda bol by som, keby som bol o niečo vyšší. "Nemáš pravdu. Ja som najsilnejší," namietal som, no určite ju to v jej názore nepresvedčí. Mohli sme však niečo spolu vymyslieť a ja by som jej hneď ukázal, aký som siláčisko. "A ako mi vieš pomôcť?" opýtal som sa jej, keďže som predsa len ostal zvedavý, i keď ma v podstate urážala. "Hm, vieš loviť? Som už hladný a vlčice, ktorá som našiel, loviť nevedela. Skôr bola lovená," povedal som vlčicic a zaškeril sa. Oh áno, Aileen hádam i tá mrcha líška zožrala. Keď už nič iné. Potriasla som hlavou a pohliadla niekam do preč. Bol som tak hladný! Ale bohvie, či niečo tu nájdmee. Také, čo by sme mohli uloviť. Pretože líšky som sa už pekne bál.

Rhysburr rozprávala, ale ja som jej slovám veľmi dobre nerozumel. Používala slovíčka, s ktorými som sa ešte predtým nestretol a netušil som preto, čo si mám pod nimi predstaviť. Len som naklonil hlavu na stranu a díval sa na ňu, čo ďalšie z nej vylezie. Rozhodne nepôsobila na mňa nijak nebezpečne, práve naopak. Začínal som ju mal rád. Bola na mňa veľmi milá! "Čo je to spoločenstvo? A aj tak nechápem. Veď ja ten les celý ubránim i sám! A pred čím by som ho mal brániť? Veď cudzí vlci len tak na územie nelezú a keď áno, hneď ich vyženiem!" povedal som rozhodne a zaštekal, ako som vypäl hruď. Bolo to smiešné, no zároveň roztomilé. Snažil som sa byť nepremožiteľný, aj keď to bolo skôr dosť detinské si myslieť. "Áno. Máme alfu. Volá sa Aetas a je veľmi milý. Nedávno sa svorka stretla a videl som veľa členov, sú fakt super," riekol som, nepremýšľajúc nad tým, komu to vlastne hovorím, keďže ma to ani nemala ako napadnúť.

Vyzvedala. Zamračil som sa. Vyzerala však veľmi milo, preto som sa nemal čoho obávať, no nie? Bola prvým vlkom mimo svorky, ktorého som stretol. Bol som fascinovaný tým, čo hovorila. Ako to však myslela? Potriasol som hlavou. "No, mám a ty?" opýtal som sa jej, keďže mi bolo povedané, že o súkromných veciach by som sa nemal rozprávať s cudzími vlkmi. Aspoň natoľko chytrý som bol. "Ako to myslíš, že všade? Veď svorka je len na jednom mieste a prečo nemáme celý les?" chŕlil som zo seba otázky a úplne zabudol, že som sa bál, či hneval na to, že tu je. Teraz som bol len čisto zvedavý a čakal som, čo mi bude od nej povedané. "Nerozumiem tomu. Bývam v zlatom lese a furt v ňom som," zamumlal som si popod ňufák a frustrovane stiahol šui vzad. Bolo to viac než divné. Mal som kopec ďalších otázok, ale na ne som si musel chvíľu počkať.

Čím dlhšie som sa s vlčicou nachádzal v tom istom priestore, tým zo mňa väčšmi opadal strach, ktorý ma predtým úplne pohltil. Vlčica sa mi povedala svoje meno, ale ja si nebol istý, že by som jej to moje chcel zverovať. Ale nenapadlo ma žiadne iné, a tak som musel s kožou na trh. "Ja... ja som Gabriel," povedal som a počkal, čo bude ďalej hovoriť. Strihol som uchom a prezeral si jej znaky. Celá bola akási zvláštna. Prešiel som si jazykom po tesákoch a zašvihal chvostom. Bol som nervózny, čo bolo na mne zdať. Hlavne, keď mi povedala, že nepatrí do svorky. "Aha, tak prečo si tu? Les patrí mojej svorke. Máš si chodiť po svojom lese," začal som sa sťažovať a mračiť. Bolo to zé, veľmi zlé. Mal som po nej začať vrčať? A nebolo by to viac vtipné, než účinné? Povzdychol som si.

Našľapoval som na pôdu lesa, neuvedomujúc, ako veľmi rýchlo sa približujem k hranici územia. O niečom takom som ani nepočul, a tak ma nikto nemohol za to viniť, že som ostal nechránený od členov svorky. Zastrihal som uškami a pozrel sa za hlasom, ktorý sa z ničoho nič ozval. Bola to vlčica, ktorej tvár mala z polovice inú farbu, než zvyšok. Na moment som sa jej zľakol, pretože vyzerala ako lebka nemŕtveho! Uskočil som mierne vzad a srsť na šiji sa mi naježila. "K-k-kto si," zamumlal som, pretože sa zdalo, že vlčica ma nechce zjesť. Rovnako ako Aileen. Pretože keby chcela, už by to dávno urobila, no nie? Možno bola členom svorky? To by dávalo logiku, keď sa pohybovala po našom území! A ak nie, bolo mojou povinnosťou ju vyhnať, však? Musel som pozbierať všetku svoju odvahu. Mama ani otec by na mňa hrdí neboli, keby sa furt trasiem ako osika. "Si tiež zo svorky?" opýtal som sa jej už mierne pevnejším hlasom, no stále sa mi mierne triasol. Dalo sa to však čakať. Stále nesvoj som na ňu hľadel. Bola väčšia než ja, no keby som mal lepšie zmysly, cítil by som, že nie je zas až tak staršia odo mňa.

//Zlatá svorka

Stiahol som ušká k hlave. Aileen ani Therona som nikde nevedel nájsť. Ani svojich rodičov, či sestričku. Vlastne som nenarazil ani na jedného člena svorky, čo bolo naozaj zvláštne. Pohľadom som prešiel za seba, aby som sa uistil, že som niečo neprehliadol. A čo ak som naozaj niekoho prehliadol, či prepočul? Veď som bol tak nepozorný. Prehltol som hrču v krku a opäť niekoľko ráz zavolal na všetkých mojich príbuzných. Dokonca i na tetku Aileen, či našu alfu. Pamätal som si jeho meno zo zrazu a i rodičia ho niekoľko ráz spomínali. Nikto sa mi však neozýval, a tak som bol odkázaný sám na seba. Musel som byť odvážny a veriť, že ma nenájde líška skôr, než ja nájdem nejakého dospeláka,a ktorý by ma pred ňou ochránil. A nie ako Aileen, ktorá začala panikáriť presne ako my s bratom! Bola predsa veľká, nemala sa báť.

Triaslo ma ako osiku. Prial som si len vidieť svoju mamičku. Prečo vôbec existovalo tak desivé zviera? Vlci boli predsa najsilnejšou šelmou! Všetci sa nás mali báť, nie nás naháňať. Povzdychol som si a na moment sa snažil započúvať do diania tam vonku. Zdalo sa, že všade bolo ticho. Až podozrivé ticho. Zamračil som sa. Moja zvedavosť mi nedala, a tak som sa vyštveral na rovné labky. Pozbieral som všetku svoju odvahu a vydal sa von. Najskôr som vystrčil von len ňufák, potom pomaly očká a sledoval okolie. Nikde nikoho. Zdalo sa, že som tu úplne sám. Vyliezol som teda von a otriasol sa. Celú srsť som mal pocuchanú. "Ron?" potichu som zašepkal do éteru, pretože som sa bál, že ak budem kričať hlasnejšie, tak ma začuje i tá líška. Nikto sa mi však neozval. Preto som sa vydal hlbšie do lesa. "Theron?" zopakoval som, no nikto sa mi neozýval. Nikde som nikoho nevidel. Len v ňufáčiku som mal spleť pachov. Až sa mi z toho chcelo kýchať.

//Zlatý les

Všetci traja sme tu aj s tou odpornou líškou pobehovali ako splašené sliepky. Bolo to otrasné, ale ešte viac to podporovalo môj strach. Rozbehol som sa naprieč lesom a celého ma triaslo, ako som prišiel k nore pod koreňmi jedného zo zlatých stromov. Zaliezol som tam a nejako sa nestaral o veľkú, že čo je s ňou. Jediný, o koho som sa bál, bol môj brat. Mal som však príliš veľký strach, že mi tá líška odhryzne ňufák, že som ostával ležať na zemi v opustenej nore a len s nastraženými ušami počúval, aké zvuky sa rinú z vonku. Čo ak ma tá líška nájde? Nemal som jej z tadeto kam utiecť. Srdiečko mi bilo až v hrudníku, len čo bola pravda. Okrem toho som počul i vytie a podivné revanie z diaľky. Bolo to zvláštne a hrozne strašidelné. Veľa zvukov, veľa pachov a hrozne moc podnetov, ktoré sa okolo mňa šírili. Zavrel som očká a dúfal som, že to prejde, keď sa tu budem skrývať. Veď dospelí to vyriešia. I keď som nechápal, prečo panikárila i ona! Len aby bol i môj braček, chudáčik v poriadku. O toho som sa veľmi bál, no bol som príliš veľký strachoprd v tento moment, aby som vyliezol von.

Sledoval som vlčicu i brata. Loviť sme ešte nevedeli. Minimálne sme nič iné nenaháňali než bol mamin chvost. "Určite," odpovedal som jej na otázku a pozrel sa niekam do lesa. "Tak kam?" opýtal som sa na rovinu, pretože som bol veľmi hladný. Nechcel som tu postávať príliš dlho a čakať, kým si ma tá potrava uloví prvého. Kdeže. Ešte aby nejaký zajac okusoval moje pozostatky. To určite. Strihol som uchom a uvidel nejaký pohyb v kríkoch neďaleko. "Aha tam!" zapišťal som rozhodne a rozbehol som sa ako najväčší bojovník za tou vecou, ale ako som zmizol v kríkoch... a snažil sa k tomu zvierati dostať, čoskoro som zastavil. Stála predo mnou líška. A nevyzerala, že by sa chcela nechať uloviť. "Pomoc!" zhúkol som a bežal späť k Aileen a bratovi. Líška zmizla, keď uvidela dospelú vlčicu. Ale ja som hučal a bežal ďalej. Aj keď ma už nič nenaháňalo.