Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zo Zlatého lesa. Niečo mi to hovorilo. Ignorujúc fakt, že sme sa nachádzali pod zlatými korunami stromov, ktoré boli prekvapivo zlaté. "Uhm," zamrmlal som si a zašvihal chvostom. Nevedel som, ako mám na to zareagovať, ale brat ma podržal a predstavil nás. Zjavne sme sa nemali čoho báť. "Áno, náš otec je veľký lovec a maminka má tú najkrajšiu kytičkovú korunku," pritakal som a pozrel sa na vlčicu, ktorá nám niečo navrhla. Jedlo. Mohla nás doviesť k jedlu? Mohla nám niečo uloviť a my sme mohli povedať, že sme to ulovili sami? Mohla nás naučiť loviť! "Dobre. Ak bude jedlo, budeme kamaráti," povedal som a ešte raz si ju trochu obozretne premeral. Aileen ale nevyzerala nebezpečne a tak som si povedal, že aspoň využijem jej dospelácke znalosti a veľkosti. "Ulovíš aj zajaca?" opýtal som sa jej a zastrihal ušami. Zajac bol pre mňa niečo strašne veľké, čo by som chcel uloviť. Nejaký jeleň alebo také niečo ani neboli v mojom merítku, keďže som im nesiahal ani po členky. Ale zajac? To by nám rodičia uveriť mohli! Nadvihol som spýtavo obočie a bol pripravený zjednávať podmienky nášho malého obchodu.

Oblizol som si ňufáčik. Stále chutil sladko. Usmial som sa. Až by sme našli vodu, mohli by sme pokračovať v pojedaní sladkých bobuliek! Alebo by sme si mohli uloviť toho potkana, čo lozí po stromoch. Pohľadom som sa opäť vrátil k vetvy, kam zmizla veverička. "Ron, Ron, Ronnnn! Vieš čo ma napadlo?" začal som vískať a poskočil na labkách. "Mama a otec by boli na nás hrdí, keby im prinesieme náš prvý úlovok," povedal som hrdo a vypäl hruď, ako som si predstavoval, že nás rodičia pochvália. Lenže vzápätí mi došla realita: "Vieš ako sa loví?" Dúfal som, že ma môj brat zachráni. Mal predsa určite viac rozumu ako ja. Ja som toho vedel veľa, ale loviť som ešte nevedel. Ako by sme mohli teda uloviť tú loziacu príšeru? A ako sa dostaneme k nej na strom? Zamračil som sa, keď som hľadel do koruny stromu.
Medzičasom sa pri nás objavil niekto cudzí. Theron do mňa drgol a ukázal na ňu. Uskočil som a zraky uprel na veľkú vlčicu. Minimálne oproti nám bola veľká. Srsť na šiji sa mi naježila a potichu som zavrčal. Znelo to skôr ale ako rozbitá práčka, než hrôzostrašné vrčanie. "Ty si kto?!" zavrčal som na ňu a uvedomil si, že mohla byť cudzia! Museli sme ju vyhnať z územia tak ako tú veveričku. Ochrániť našu svorku pred nepriateľom! Vôbec mi nenapadlo, že by to mohla byť členka svorky. "Prečo si tu?" otázal som sa vzápätí a nespokojne zamľaskal. Musel som ochrániť svojho bračeka. Postavil som sa pred neho dosť ochranársky a pozeral sa na ňu. "Chceš nás zjesť?" vyšlo zo mňa zaraz a nezabudol som dodať: "Lebo ak hej, my zjeme teba!" Varoval som ju hrôzostrašnou vyhrážkou, ktorej sa musela určite zľaknúť! Kto by sa nás nebál? Boli sme naozajstne hrôzostrašní.

Pokračoval som s bratom niekde naprieč lesom. Pátranie po vodnom zdroji bolo obtiažne. Nikde totiž nebol! A možno sme len šli zlým smerom? "Les je veľký," posťažoval som sa, pretože ma už i labky boleli a bol som čoraz viac smädný. "Počkaj," vyhŕkol som a zastavil sa. Pred nami som na zemi uvidel vevericu. "Theron, pozri sa na ňu!" povedal som a hneď sa za ňou rozbehol. Museli sme ju zahnať, aby sme ochránili svorku pred takouto háveďou. Štekal som a cvakal zubami, až kým nevybehla na jeden zo stromov. Krúžil som okolo neho a díval sa do koruny. "Parchant jeden!" povedal som a zašvihal chvostíkom. "Boli by sme skvelí obránci lesa, Ron," dodal som a zasmial sa. Určite by z nás šiel strach a dávali by sme pozor na svorku. Zamával som chvostom a pozrel sa niekam do diaľky. Začul som zurčanie. Voda?

Zachichotal som sa a rozbehol sa pomedzi stromy svojim nemotorným, ťarbavým krokom. Uškŕňal som sa a hľadal nejaké farebné bobuľky, ktoré by sme mohli pojesť. Bol som príliš malý na to, aby som mal vôbec obavy o tom, či budú jedlé. Živil som stále predstavu o tom, že všetko je jedlé! I tá zemina po ktorej kráčam. "Aha, tam!" vyhŕkol som a vydal sa k tentoraz fialovým bobuľkám. Okamžite som do nich zaparkoval a ich farba zo šťavy zmáčala i moju srsť na brade. Nevadilo mi to a spokojne som ich žuval. Boli sladučké. "Ešte lepšie," zamumlal som s plnou papuľkou. Až som si zaplnil svoje bruško. Bol som celý špinavý. Pozrel som sa na brata. "Hm, myslíš, že je tu voda?" opýtal som sa, keďže mi celkom dosť po tom všetkom ovocí vysmädlo. Švihol som chvostom. Vydal som sa len za ňufákom niekam vpred naprieč lesom. "Poďme tadeto," povedal som rozhodne, akoby som tam chodil bežne, i keď som to miesto len hľadal. Prešiel som si jazýčkom po tesákoch.

//úkryt

Vyliezli sme s bratom z jaskyne. Privrel som oči, keďže nad zemou bolo viacej svetla, než dolu v tej tme. Zastrihal som ušami a do ňufáka mi ihneď vpálilo mnoho pachov. Bol som malý a všetko sa mi to miesilo do jedného gulášu. Potrvá, kým si na to zvyknem. "Áno! Musíme prejsť celý les," pritakal som bratovi a zaparkoval rovno v najbližšom kríku s bobuľami. "To tak vonia," zamrmlal som a vliezol medzi vetvičky, len aby som sa dostal k bobuliam. "myslíš, že to aj tak dobre chutí?" opýtal som sa brata, no skôr, než stihol odpovedať, som si jednu bobuľu odhryzol. Prežúval som ju a zatváril sa dosť kyslo. Boli kyslé! Ale aj sladké. Tá kombinácia ma zmiatla, ale keď som si odtrhol ďalšiu a ďalšiu... začalo mi to chutiť. "Ron, daj si," prizval som brata a začal obžierať ďalšiu vetvičku. Nebolo to mäso, no bolo to vynikajúce. "Hm, aj iné by mohli tak dobre chutiť, nie?" zamumlal som s plnou papuľou a začal sa rozhliadať, či tu niekde ešte nejaké bobuľky nenájdeme.

Brat na moje naliehanie nakoniec prikývol. Bol som rád, že som ho k tomu prinútil. I keď možno až príliš hrubou silou, no mne to nevadilo. Spokojne som sa usmieval a mával chvostíkom zo strany na stranu. Bolo pekné, že sme šli von. Mali sme toho veľa čo skúmať. Uškrnul som sa a poskočil na labkách. "Jasne, jasne, poďme rýchlo, kým sa rodičia vzbudia. By nám nedovolili ísť samým určite von," povedal som potichu a drgol do brata, aby sme sa pomaly pobrali k východu z jaskyne. Kukal som sa cez rameno, či sa náhodou rodičia alebo sestra nezobúdzajú. Avšak spali dosť tvrdo. zaškeril som sa a vydal sa ďalej k východu. "Aký asi je veľký les? A koľko má svorka členov? Musíme zistiť, kto tu vlastne všetko býva, aby sme cudzím mohli rozhrýzť chvosty!" povedal som a začal sa smiať. Rád som robil druhým zle, i keď som sa tváril ako naprostý anjelik. Bola to moja nátura, ktorej som sa nedokázal zbaviť. Však super, nie?

//svorka

Brat začal zavíjať. Spokojne som sa zaškeril. Presne to som potreboval! Môj plán bol dokonalý a skvelo vychádzal. "Pfefo," zafunel som s papuľou plnou chlpov a pár ráz ešte trhol hlavou, aby som sa uistil, že brat ma plne vníma a neupadne hneď do spánku. Potom som ho pustil a začal okolo neho pochodovať. "Spíš hrozne dlho, poďme von!" povedal som okamžite, keďže som tu nechcel stráviť celú svoju mladosť. Museli sme objavovať celý ten les, ktorý nám patril. Aspoň tak som tomu rozumel. Zamával som chvostom a pozrel sa na brata. "Rodičia ešte spia, poďmeeee, Theron, nebuď padavka," podpichol som brata a poskočil zase na druhú stranu. Bol som nedočkavý a chcel som sa konečne niekam vydať, i keď sami by sme dlho neprežili... na území svorky sú určite i iní vlci, ktorí by sa o nás postarali. "Sestra by nás len spomaľovala," dodal som šeptom do bratovho ucha. Hej, vlčice boli divné. Záležalo im na veciach, čo nikomu inému nie. Ja som tomu nerozumel a ani som tomu rozumieť nechcel. Potriasol som hlavou. Bol čas odísť, ale to musel Theron zdvihnúť svoj tučný zadok a ísť s mnou von tým divným vchodom, ktorý bolo zhora ledva vidieť.

Zamrkal som. Pomaly som sa prebúdzal. Prevalil som sa na bok a najskôr otvoril jedno očko a potom druhé. Bol som v tme, no cítil som prítomnosť mojej rodiny. Spokojne som si zívol a zamľaskal. Ako dlho som asi spal? Po tej ceste som bol veľmi unavený! Zastrihal som uškami a pozbieral sa na rovné labky. Kde sme to sakra boli? U nás v jaskyni nie... oh jasné! Svorka, ku ktorej sme patrili, pravda. Pokýval som hlavou a pozrel sa na brata, ktorý sa tu rozvaľoval a hral na gajdy. Žiadne také, hrať sa treba a územie svorky skúmať! Chytil som preto Therona za chvost a potiahol ho tak, aby z košky vyskočil, až sa prebudí a ucíti tú pichľavú bolesť! Spokojne som jeho chvost zvieral v papuľke a usmieval sa. Tešil som sa na bratovu reakciu, až ho zobudím a on uvidí, že za to môžem ja! Haha. Aspoň sa pôjde so mnou hrať a robiť neplechu ostatným, inak si postačím i s ním. Ale to sa mu isto páčiť nebude, hihi.

//Zlatý les

Po tejto namáhavej ceste poznávania, som vošiel za otcom do veľmi nenápadnej diery. Kráčali sme v ďalšej podzemnej jaskyni. Nebola ničím priveľmi zaujímavá. Ale stačila k tomu, aby sme si mohli oddýchnuť. Zdĺhavo som si zívol. Zvalil som sa ako vrece zemiakov na zem. "Dobre," zamrmlal som na otcove slová, ale ja som už nebol schopný počuť nič. Zvalil som sa na telíčko svojich súrodencov, ktorí určite tiež po tej dlhej ceste padli únavou. Pre naše krátke laby to bola rozhodne dlhá cesta. Zavrel som oči a takmer okamžite som zaspal. Bol som taaak unavený, ako ešte nikdy. Veď som prešiel takmer celý svet! Uvidel som toho mnoho nového a ovoňal plno nových pachov. Bol som spokojný. Sníčky sa mi snívali z dnešného dňa. Videl som veľkého motýľa, ktorého som naháňal po lúke. Cítil som sa tak bezstarostne a šťastne ako každé vĺčatko. A tak som sladko spinkal u svojej rodinky.

//úpätie

Vonkajší svet bol mega veľký. Oveľa väčší, než tá naša jaskyňa, v ktorej sme doteraz žili. Nemohol som sa vynadívať. Chodil som s otvorenou papuľou a díval sa na nebo, ktoré sa rozprestrelo nad nami. Hrozne mi učarovalo. Bolo tak vysoko! Oveľa vyššie, než strop našeho brlohu. Zastrihal som ušami a pozrel sa na svoje labky, ktoré boli zabodnuté v tráve. Šteklila ma! Užasnuto som sa usmial a sklonil hlavu, aby som ju očuchal. Naozaj veľmi šteklila! Až tak, že som si musel z toho kýchnuť. Hapčí sa rozľahlo po celej lúke, až to vydesilo pár vtákov neďaleko. Až ma strhlo. Čo to sakra bolo?! Potriasol som hlavičkou a zadíval sa na moju rodinu, ktorá už chcela ísť ďalej. Určite som nechcel zaostať a tak som sa rozbehol nemotorne za nimi. Bol som ešte veĺmi malý. Avšak ani sústavný pochod mi nezabránil od toho, aby som po ceste všetko skúmal. Hlavne, keď sme prišli na územie svorky. Lesy boli tak geniálne pre niekoho tak zvedavého, ako som bol ja. Zvesela som poskakoval okolo a ňufák strkal ku všetkému, ku čomu len išlo. Bol som tak nadšený, no zo všetkých tých pachov sa mi až hlavička roztočila.

//úkryt zlatej

3

Tešil som sa, že sa vydáme na výlet spolu s rodičmi i súrodencami. Poskočil som na labkách a radostne sa kukal na otca, ktorý bol iniciátorom výletu. Mama vyzerala, že tu chvíľu ešte pobudne s našou sestričkou alebo sa snáď vydá s nami a vezme ju za kožuch? Ktovie. To ma už veľmi nezaujímalo. Zameral som sa na otca a priskočil k nemu, aby mi nijak ďaleko neutiekol. Netušil som, kam nás vezme, ale tešil som sa na nové miesta a predmety, ktoré budem môcť oňuchať alebo ochutnať! Prešiel som si jazýčkom po tesákoch. Bol som hladný. Ale bohvie, či by mi stačilo v tomto veku už matkine mlieko alebo by mi bolo dobré zohnať si i niečo iné, čo som ešte nevedel, že vôbec existuje - mäso. Tak či onak som drgol bokom do brata, radostne štekol a rozbehol sa za otcom, ktorého som predbehol a vybehol na otvorené priestranstvo, ktoré sa rozliehalo vonku pred našim úkrytom. Až som musel zavrieť očká, keď mi do nich zaplešťalo slnko. Príliš veľa svetla!

//Zlatý les cez Baštu

2

Skotačil som okolo maminky a chcel jej uchmatnúť jej úžasný veniec kvetiniek, ktoré sa jej nachádzali na hlavinke. Avšak nedarilo sa mi na ne dočiahnuť. Bol som ešte príliš nízky. Smutne som si sadol na zadok. No nevzdával som sa. Ja to vykabátim. Až bude spinkať, tak jej ho ukradnem! Zabručal som si niečo popod ňufáčik. Lenže v tom sa ozval otec. Otočil som sa jeho stranou. Ocko! Vyskočil som na labky, zavrtel chvostíkom a rozbehol sa k otcovi. Poskakoval som okolo neho a chcel sa dostať k jeho papuľke, ktorú som chcem vyoblizovať. "Výuet!" vyštekol som a začal opäť poskakovať okolo neho. "Von! Von! Von!" skandoval som akoby som bol niekde na proteste a chcel som sa pohnúť z tejto diery. Už ma to tu nebavilo. Musel som skúmať šíry svet. Bol určite rozsiahlejší, než táto malinká škulinka. Keď som sa pozeral von cez vchod, pôsobil aspoň tak. Usmial som sa a hľadel so žiariacimi očami raz na otca a potom na mamu. Museli sme ísť von na výlet!

1

Otvoril som očká. Po dlhom a výdatnom spánku som bol opäť plný energie, aby som pokračoval v spoznávaní našej nory a v hrách s mojimi súrodencami. Boli sme super partia a najviac som si užíval šikanovanie svojho hnedého bračeka. Zamával som chvostom a zdĺhavo si zívol. V šere som zahliadol svojich rodičov a tak som veselo vyskočil na rovné labky. Otriasol som sa a nemotorne sa na bucľavých packách dopampúchoval k maminke. Rozvalil som sa u jej labiek a vystrúhal na tvári nevinný úsmev. Bol som tak veľmi nemotorný! Oblizol som si ňufáčik a pohliadol na jej krásne kvetinky, ktoré sa jej nachádzali okolo hlavy. Netušil som, čo sú zač. Nemotorne som sa teda vyškriabal na labky a pokúsil sa k jej hlave vyšplhať. Naťahoval som predné labky, ale nestačilo to. Smutne som spadol na zadok a zdrvene sa díval na svoju korisť, ku ktorej som sa nevedel dopracovať. Pozrel som sa po očku na brata, ktorý tiež otravoval matkinu prítomnosť. Uchechtol som sa. Spoločne by sme sa možno k jej čelenke dostali, ale ktovie...