Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Chvíľu tam tak stáli a čakali či sa niečo udeje. ,,Neďaleko sa nachádza more, možno by sme ho mali zaniesť tam," aj keď oáza zatiaľ zostávala v rovnakom stave ako keď tam ten kameň hodili, ak by sa predsa len nakoniec voda nešťastne zmizla, more by už vypariť nedokázal. Alebo snáď áno? Nie, nechcelo sa mu veriť, že by ten rudý kameň mal až takú silu. Ako sa obzeral naokolo už zmierený s tým, že to nezabralo, kútikom oka zachytil ako sa z vody zdvihla para. Priam on sám spaľoval ju pohľadom alebo lepšie povedané, ten kameň akoby mu hovoril:Ani to neskúšaj. Na jeho úľavu para ustála a keď zodvihol hlavu, ilúzia sa okolo nich postupne začala rúcať. ,,Zabralo a oáza sa nevyparila. Snáď sa len tie zvieratá ešte zvládnu spamätať, je ich tu príliš veľa," jeden si ani neuvedomoval, ako sa ten svet okolo neho hýbe dokým mu niečo nepripomenie, že je v neustálom pohybe a nezastaví sa len preto, že čierny vlk nešiel s jeho tempom. Zvieratá migrovali sem[ a tam viacej, než si predtým myslel. [b],,Mali by sme sa ujistiť, že tá ilúzia zmizla aj vo zvyšku púšte,"[/b] čo ak by tu tých kameňov bolo viacej? Vydal sa tak naspäť cez púšť späť k dunám. Na to, ako nemal rád púšť a piesok sa v nej zrazu zdržoval nejako dlho.

-> Duny (Cez púšť)

-> Duny

Obdivoval schopnosti vody vlčice a dúfal, že sa aj on raz dostane na takú úroveň. Musel len postupne našporiť tie biele kamene a potom vyhľadať obchodníka tak ako naposledy. Už sa nevedel dočkať - odkedy sa mu zvýšili schopnosti vody, jeho život bol o niečo jednoduchší a to bol stále na dosť nízkej úrovni. ,,Zvládneš ho preniesť až tam?” on sotva mohol vytiahnuť vodu z nejakých tých menších organizmov a len ju vycítiť kde sa približne nachádza, čo zabúdal sem tam uplatniť do praxe, takže aj keď si uvedomoval, že bol na nízkej úrovni, skrátka netušil limity tých vyšších. ,,Nie som si istý či by som ti vedel nejako inak pomôcť,” dodal na objasnenie jeho otázky. Kameň pálil, samotná púšť pálila - to všetko bublinu muselo dosť vysušovať. ,,Zdá sa však, že to bude fungovať!” povedal nadšene, keď si všimol, že ilúzia naokolo sa na miestach lámala a poukázal na to aj pre Mielei, ktorá si to však pravdepodobne všimla aj sama. Už sa čoraz viac blížili k Oáze za čo bol on naozaj rád vzhľadom na to, že už nevedel ako dlho ešte to horko znesie. On sám sa mal chuť do tej vody hodiť, ale kameň mal prednosť. ,,Len dúfam, že ten kameň tú vodu úplne nevyparí alebo čo,” povedal s menšími obavami, keďže to bol jediný blízky zdroj vody pre tunajšie zvieratá a bol by to tak ďalší veľký porlbém. Veľa živočíchov sa na Oázu spoliehalo. Ak si to pamätal správne, najbližšie tu bolo nejaké jazero smerom ku Kvitnúcej lúke, no inak to bola naokolo samá slaná voda. Nedočkavo a znepokojene čakal, dokým vlčica vloží kameň do vody. Pevne dúfal, že sa tá ilúzia zruší a zároveň sa Oáza úplne nevyparí. Bolo by možné sem nejako preniesť keď tak vodu, aby to tu obnovili? Bolo ťažké si to predstaviť.

//Most (cez temný les)

,,Ako dlho už tu ten most v tomto stave stojí?” divil sa, ak by nikomu nenapadlo, že potreboval nutne opraviť. Dovolil si nahliadnuť dole, na prieliv plný skalísk a búrlivého morského prúdu. Pri tom kývaní videl len svoje laby a pár nasledujúcich dosiek mostu; pri prechode cez neho sa pozerať pevne pred seba a nedovolil si pohľadom zablúdiť dole. ,,To vieš, piesok nie je dostatočne nepríjemný na to, aby som sa nechcel čo najviac vyhnúť prechodu cez tamten les,” hlavou kývol smerom k pokrúteným, tmavým stromom po ich ľavej strane. Kto by si len pomyslel, že ostrovy majú toľko nepriateľských miest? Ako zašli až k späť smerom k púšti, čakalo ich ďalšie prekvapenie:,,Vidíš to čo ja?” potreboval sa uistiť, keď namiesto piesku mu vŕzgal pod labami sneh, no tentokrát už vedel, že to musela byť jedna veľká ilúzia. Za prvé to nedávalo zmysel a za druhé tu stále pražilo. Vlastne tu bolo takmer neznesitelne horko. ,,Nie je…mi veľmi dobre,” jeho hustá srsť bola samo o sebe dobrou tepelnou izoláciou, plus v kombinácii s čiernou a tunajšou teplotou sa priamo paril. Zatočila sa mu hlava. Kútikom oka zazrel, ako na pravo niečo kleslo na zem. ,,Čo to…?” snažil sa zaostriť, no ako sa zapotácal dopredu, jeho laba sa o niečo zachytila a on tvárou narazil do snehu. Išlo o telo nejakého zvieraťa v bezvedomí a hneď vpredu niekoľko metrov pod ním bolo ďalšie. ,,Vidíš to čo ja, však? Ten sneh a tie bezvládne zvieratá,” potreboval sa dvakrát uistiť. Predsa len mohol mať z toho horka halucinácie. Vyštveral sa do sedu a zostal tak, keďže v tejto pozícii sa mu menej točila hlava. ,,Zdá sa, že sme narazili na ďalšiu záhadu. Sakra, je to čím ďalej bláznivejšie. Nejaké nápady?” ťažko sa mu dýchalo a tak fučal ako lokomotíva. Bol prekvapený, že už dávno nezdrhol. Možno aj na neho pôsobili nejaké neznáme sily, ktoré ho nútili pokračovať a nateraz z neho vybíjali všetko, čo by ho okamžite prinútilo stiahnuť chvost a nechať všetko za sebou. Prečo to musel byť práve on, čo musel naprávať škody spôsobené hormónmi nejakých iných vyšších síl? Vybrali si na to zlého vlka! Nie, nie. Toto bol jeho limit. Chcel sa postaviť, povedať jeho spoločníčke, že je už na to sama a vydať sa po svojom. Nuda. Miloval nudu. Zabudnite na jeho občasnú ľútosť, že sa v jeho živote sotva niečo dialo a ostatní narozdiel od neho mali o čom rozprávať. No nech bol rozhodnutý, že z tadiaľto odíde ako chcel, jeho nohy ho odmietli poslúchnuť a zostal zadkom sedieť v snehu. Povzdychol si a snažil sa v tom nájsť pozitívum. Aspoň budem mať čo rozprávať Wyianovi, keď sa znova stretneme poobzeral sa naokolo. Všade samá bielota, nehybné telá zvierat…Vyzeralo to tu ako pohrebisko a on sa nechcel stať jeho súčasnou. Donútil sa postaviť a vydal sa ďalej dopredu. Nemohol tam sedieť večne a nič by sa tým určite nevyriešilo. ,,Je tu nejaký rudý kameň. Aj keď ja som asi posledný čo to môže posúdiť, no nepríde mi prirodzený a niečo mi navráva, že stojí za tunajším problémom," vyhlásil smerom k vlčici, o ktorej si vlastne ani nebol istý, či za ním stojí. Lenže čo s tým. Mali by ho presunúť inde? To sa rýchlo ukázalo ako neľahká úloha.

--> Oáza

Odstúpil na zem, no stále mal pocit mal pocit akoby stál prednými labami na moste a šialene sa kýval zo stranu na stranu. Jeho oči tiež mali za to, že ešte nebol na pevnej zemi a chvíľu trvalo, než sa svet naokolo upokojil. Párkrát sa zapotácal sem a tam než sa mu podarilo ako tak zostať stáť. Ten náhly nedostatok kontroly nad vlastným telom bol nepríjemný pocit, ktorý sa mu vôbec nepozdával. Bol zvyknutý, že nad svojou mysľou nemal často kontrolu, za to na svoje telo sa spoliehal, že sa bez jeho vôle nezosunie na zem, ako to ešte pred pár sekundami hrozilo, i keď ho obe časti jeho mysle postrkovali, aby zostal stáť a nepotácal sa sem a tam. Poriadne sa otriasol, aby si trochu tak povediac reštartoval svaly. Sledoval, ako Mielei pomohla tomu nešťastníkovi do bezpečia a on potlačil guču v hrdle, ktorá sa mu tam nazbierala. ,,Tak poďme, než si to každú sekundu rozmyslím," vstúpil už na ukľudnení most a prebehol cez neho, akoby to bola každodenná vychádzková aktivita a nie cesta smrti. Nevedel čo to do neho vošlo. Ako pod ním dosky vŕzgali, akoby sa mali pod ním zrútiť, mal pocit, že sa zrúti mentálne on. Zároveň sa v ňom rozlieval akýsi pokojný, otupujúci pocit. Než sa nazdal bol na druhej strane. ,,Koľko obetí si už tento most vyžiadal?" rozmýšľal nahlas. Nie, jeden vážne musel byť blázon tadiaľto dobrovoľne prechádzať. A on ním teraz aj bol. ,,Uff," vydýchol si a obzrel sa za vlčicou či sa tiež bezpečne presunula na druhú stranu.

-> Duny (cez Temný les)

<< Les u mostu

Na informácie o svorke zamyslene pokýval hlavou a chystal sa k tomu vyjadriť, keď si všimol kývajúci sa most, ktorý okrem iného vyzeral, že sa mal každú chvíľu rozpadnúť. ,,Vieš čo, asi predsa len radšej len risknem ten portál,” najlákavejšia možnosť bola samozrejme sa vyhnúť obom, čo mal aj v pláne. Jedine, že by sa na dolný ostrov potreboval z nejakého dôležitého dôvodu dostať. Náhle však započul akési chrapčavé, zúfalé zavytie a srsť sa mu naježila. Znelo to priamo pred nimi. Nehovorte mu, že…,,Mielei, na tom moste niekto je!” a podľa všetkého mal závažné problémy. ,,Čo budeme robiť?” opýtal sa vydesene a priskočil k mostu; nemal tušenia akoby ten labilný most mohli zastaviť bez toho, aby sa úplne rozpadol, čo aj dosť možne vážne hrozilo. Toho nešťastníka na ňom by čakal nepekný koniec. Keiji položil laby na prvú dosku mosta a takmer sa mu aj zakrútila hlava pri jeho prudkom kývaní sa a pohľade dole. Na sekundu chcel zase od mosta odstúpiť, no nemal srdce na to, aby toho chudáka tam nechal napospas osudu. Na moment zabudol, že Mielei bola s ním a urobil to, čo mu prišla ako najlepšia možnosť - začal most spomaľovať tým, že labami tlačil na dosku a kýval ho do protismeru. Nebol si istý či to fungovalo, ako sa mu mierne mazalo pred očami. Keiji sa výšok nebál, no ten most sa tak šialene kýval, že už len očakával kedy sa mu laby nešťastne pošmyknú a nielenže nezachráni toho cudzinca, ale odsúdi aj seba. ,,Spomaľuje sa? Povedz mi, že sa spomaľuje,” ktovie či sa ten vlk na tom moste ešte držal. Keiji kútikom oka vpredu zachytil chýbajúcu dosku. Ktorý blázon by riskoval prechod po tomto moste? Áno, zmenil názor. Preskočenie cez portálu bola otázka len momentového stresu, keď jeden musel nabrať odvahu na jeden skok cez, no s mostom to je omnoho viac nervov a podľa toho čo hovorila Mielei…oh, tá tu bola vlastne s ním. Rýchlo sa za ňou obzrel.

<- Dračí průsmyk (přes Luka)

Zostal zarazene stáť, keď sa vlčica na neho urazila. Neuvedomil si predtým, že povedal niečo necitlivé, ale už mu bolo objasnené, že to on často. A teraz, keď sa posledný mesiac cítil lepšie si prestal dávať taký veľký pozor a rýchlo to zvládol pokaziť. ,,Ja-ja, nechcel som ťa nahnevať," povedal ako sa trochu spamätal a stiahol uši:,,prepáč," uvažoval či by sa mal vážne otočiť a odísť. Aj keď priznal, že sa mu tieto bláznivé situácie práve nepozdávajú, nechcel odísť. Po krátkom premýšľaní sa ešte chystal povedať niečo na svoju obranu, ako len skrátka nie je fanúšikom života ohrozujúcich situácii, no s ňou ho to aj celkom baví alebo čo, keď vlčica náhle vyprskla do smiechu a on sa zamračil:,,To nebolo vtipné," odvetil ako malé dieťa, no vážne sa cítil dotknuto. Vlčica ho tak trochu zasiahla do citlivej oblasti. Chvíľu tak kráčal mlčky, no nedokázal zostať rozrušený príliš dlho. Spozornel; vlci čo doteraz stretol mu vedeli len povedať približnú lokáciu a i keď povaha svorky znela priateľsky, nemal žiadne iné informácie. Určite by sa cítil istejšie, keby o nej vedel niečo viacej. Teda, to záležalo na tom čo mu o nej povie. Tak či tak to bolo lepšie, ako úplne nevedieť čo očakávať. ,,V tej v Hraničnom pohorí. Zvažujem ju na základe lokácií," priznal. Bolo hlúpe sa chcieť pridať do svorky o ktorej sotva dačo vedel? Asi by to mal odložiť a najprv si od viacerých niečo o nej pozisťovať. Vedel však, že to sú len výhovorky...Vedel, prečo sa do jednej chcel pridať a okrem Chaosu tu vraj boli svorky povahovo rovnaké, záležalo len tak na lokácií. Aj keď tú informáciu nemal z veľmi dôveryhodného zdroja. ,,Verím ti," usmial sa. I keby neveril, nahlas by to nepriznal.

-->Most

<- Ostříží zrak (Přes Severní hory)

,,Možno len keď sa budem neobyčajne nudiť," zasmial sa. To sa takmer nikdy nestávalo, keďže svet mu to akosi nedovolil. Tak či tak Keiji mal nudu rád. Keď sa nič zaujímavého nedialo, nemohlo so ani nič pokaziť. Pre príklad, čo ak by tá nechutná lepiaca látka z vajec zostala pevne na mieste a oni by vysmädli a vyhladovali k smrti? Vskutku desivá myšlienka. Zrazu sa mu do ďalšieho dobrodružstva chcelo o dosť menej, no poslušne sa vláčiť za Mielei. Nechcel sa jej previesť ako strachopud, keďže ona sa očividne nezaťažovala tou nepríjemnou vajicovou situáciou, ktorá sa im práve udiala. ,,Ah, musím sa priznať, že som to už zvažoval niekoľkokrát," odvetil bolestivým tónom. Z určitej časti žartoval, z druhej nie. ,,Povedzme, že sa ľahko nechám zatiahnúť do vecí," jedna z jeho mnohých problémov. Chcelo by to väčšiu vôľu mysle, ale to Keijiho až tak netrápilo. Pomerne ľahko sa prispôsoboval ostatným, väčšinu času len skrátka šťastný, že s ním niekto chcel stráviť čas. Čo mohlo byť nebezpečné, ale vedel povedať nie, keď sa mu niečo vážne nepozdávalo. Nechať si zalepiť tlamu s tým, že niekoľko ďalších presunov ich zdánlivo čakalo niečo ešte bláznivejšie očividne nebola dostatočná nepríjemnosť. ,,Možno sa pridám do svorky," priznal napokon. Už tam bol pripravený napochodovať, ale pred horou ho prestali poslúchať nohy a nakoniec skončil u Slaného jazera. Asi to mohol brať ako potrestanie, že sa tak zvrtol preč, keď bol takmer v cieli. ,,Myslím, že si na dobrej ceste," povedal úprimne. ,,Pre mňa si celkom dobrý sprievodca, len nie všetci by asi ocenili zaťahovanie do tak zvláštnych udalostí."

-> Les u mostu ( přes Luka)

,,A ja sa ti radšej vyhnem ak nebudem túžiť po žiadnych bláznivých situáciách. Zdá sa, že sme nebezpečná kombinácia," vážne ho však zaujímalo či to je nejaká vážne nezvyčajná náhoda, že tam kde vykročili sa dialo niečo zvláštne alebo bolo za tým niečo viac. Keiji doteraz mal s mágiou minimálne skúsenosti, no za jeden večer objavil existenciu portálu, ktorý vlka vypľul na inej strane ostrova a teraz zažili nanajvýš dôveryhodný prelud s vtákmi. To mu pomerne výrazne otvorilo okno do možností mágie. ,,Úprimne? Nie, ale poďme na to," povzdychol si s menším úškrnom. Ako sa vravelo, čo ťa nezabije, to ťa posilní. Aj keď on by radšej zostal slabý a na žive. ,,Ani veľmi nie," ešte tu bol ten plán pridať sa do tej svorky v horách, na ktorom by mal zapracovať. Prvý pokus mu tak trochu nevyšiel. To však Mielei neplánoval rozprávať. Nemusel to vedieť pomaly každý vlk s ktorým sa Keiji stretol, i keď mu to istým spôsobom pomáhalo. Asi sa mal radšej vtedy niekoho opýtať, ako to vlastne obyčajne chodilo. Aspoň si tak mohol viac menej presne nacvičiť čo povie, no čo už. Viac svorku neplánoval pred ostatnými vyťahovať. ,,Možno oceňovať pokojný život a dobíjať si baterku na naše ďalšie stretnutie," povedal pobavene.

-> Dračí průsmyk (Přes Severní hory)

< - Snežné tesáky (cez púšť, tichú zátoku a mlžné)

Na jeho veľkú úľavu sa vynoril na druhej strane celý. ,,Ja to radšej nebudem riskovať," zazubil sa na ňu. Aj keď nejaký starý most neznel takisto práve lákavo na prechod, tam sa mohla pokaziť len jedna vec. Navyše tu bola možnosť skrátka vodu preplávať, na čo nemal silu, no dovolil si povedať, že sa mu kondička vďaka týmto výletom po ostrovoch celkom slušne zlepšovala. Momentálne tiež nemal za potrebné cestovať na dolný ostrov. ,,Predtým to boli srny na nesprávnom mieste a teraz…videla si už takých vtákov?" možno len on nemal veľký prehľad o rôznom vtáctve. So zodvihnutou hlavou pozoroval ako poletujú naokolo - ich trepot krídiel sa hlasno ozýval po okolí. S ich rôznofarebným perí mu to prišlo ako predstavenie. A tá sladká vôňa, ktorá vychádzala z ich vajec... Keiji mal dostatočne rozumu na to, aby nezjedol vajcia nejakých jemu neznámych farebných vtákov. Tá vôňa bola však tak lákavá; snažil sa najprv vzdorovať, no nakoniec aj on pristúpil bližšie a jedno si uchmatol. Namiesto ale lahodnej sladkej chuti na jazyku okúsil nechutnú… on to samozrejme k mydlu prirovnať nedokázal, no jedno bolo isté a to že si želal dostať to hneď z tlamy. Hneď mu to pripomenulo tú slanú vodu; dnes sa mu naozaj nedarilo. Na jeho zdesenie mu však nešla otvoriť tlama a spanikáril. Zapotácal sa na pár krokov dozadu a prednou labou si poškriabal drápmi tlamu v zúfalej snahe sa toho zbaviť. Nešťastne sa pozrel na Mielei či nevedela čo s tým, príliš zaneprázdnený strachom, že tlama mu zostane prilepená na seba už do konca jeho života. Vlčica mala ale rovnaký problém a tak si len navzájom venovali zúfalé pohľady. Keiji nemal dostatočne dobré schopnosti vody, aby mu teraz bola užitočná. Od sĺz v očiach ho zachránil len fakt, že nechcel, aby ho takto jeho spoločníčka videla. V tlame mu po chvíli začalo slniť a i keď mal pocit, že si vytrhne ďasná, donútil sa silou si pysky od seba oddeliť. Bolo to pomalé a bolestivé, no to ho v tých minútach netrápilo. Capol na zadok a zalapal po dychu. Bál sa, že by sa mu tlama zase zlepila dokopy a nechal ju tak pootvorenú až dokým si bol istý, že to je bezpečné. Vďakabohu za sliny. ,,Ak to príliš dobre vônia, nie je to jedlé," on si z toho zobral takéto ponaučenie. Uvedomil si, že už nepočuje trepot krídiel, zodvihol hlavu a zistil, že...všetko bolo preč. Po vtákoch a ich vajíčka ani stopy.

<- Oáza (Přes Poušť, Tichou a Mlžné)

,,Ja som sa na zimu zašil tu do hôr," odvetil a dal tak najavo, že väčšina horúceho diania ho tak obišla. Samozrejme to tak bolo dobre; po žiadnej nebezpečnej chorobe netúžil. Bolo však mierne desivé a zároveň fascinujúce aké závažné diania a novinky s ním spojené mohlo jedného minúť, keď na krátky čas sa vzdialil od spoločnosti. Cez zimu to bol väčšinou len on, jeho malý skalnatý prístrešok, ktorý si tu našiel a valiaci sa sneh z oblohy. Spomenul si, že aj na neho dačo vtedy liezlo, ale nakoniec sa to pomerne rýchlo vytratilo. Že by to bola tá choroba? ,,Započul som o tom len čosi letmo," vlastne nevedel, aké veľké šťastie mal. Už predtým si všimol, že nejdú na dolný ostrov, ale vracajú sa pre Keijiho do pomerne dôverne známeho miesta. Čo mala Mielei v pláne? Obozretne ju naďalej poslušne nasledoval, no čoskoro mu to bolo objasnené. ,,Len práve som teraz som sa o ňom dozvedel. A je to bezpečné?" samozrejme mal nejaké tie obavy. ,,Nieže ma to rozpolí na polovicu alebo čo, už by ma naspäť pravdepodobne nikto nepospájal," nervózne sa zasmial a zostal stáť zatiaľ čo vlčica prešla bližšie a bez dlhšieho váhania cez neho preskočila. Keiji tam zostal na moment stáť uvažujúc či to je dobrý nápad a i keď sa mu to veľmi nepozdávalo, so zmeravenými nohami pristúpil bližšie k portálu. ,,Tak dobre," povedal si nahlas sám pre seba. Zvládla to vlčica, zvládne to aj on. Preskočil cez portál než tomu venoval väčšiu myšlienku a jeho nohy sa odmietli z miesta pohnúť.

-> Ostříží zrak (Přes Červenou louku, Nejvyšší horu a Rokli)

Spamätal sa pomerne rýchlo, no tá situácia v ňom zanechala nepríjemný pocit. Srdce mu stále neposlušne búšilo, no inak to zvládal celkom obstojne. Hnedý samec sa niekde našťastie vytratil preč a Keiji ho dúfal, že ho niekde neprepadne, keď sa ocitne sám. Pomsta za to, že mu prekazili večeru. Bola škoda, že si čierny samec nezapamätal pach cudzinca a nebude sa mu môcť tak vyhnúť z diaľky. Uh, nepremýšľaj nad tým, nie takmer zatriasol hlavou a otočil sa na vlčicu, následne sem tam na posledné srny, ktoré sa vyštverali s mladými na nohy a vytratili sa preč. Pre jeho vlastné dobro bol rád, že sa to zaobišlo bez boja. Pri poznámke o odvahe spozornel; všimla si, že bol z toho trochu na kašu? Musela, však? Nevidel iný dôvod, aby sa o tom vyjadrila. Buď bola vlčica neobyčajne všímavá alebo len Keiji nevedel zakryť svoju nervozitu tak dobre, ako si rád navrával. ,,Dnešný večer je...zaujímavý," musel uznať. Nebol proti za trochu osvieženia jeho očividne nudného života, no ocenil by, keby sa zrazu vyššie sily nerozhodli vytiahnuť za jeden večer hneď niekoľko kariet. Odpovedal vlčici, že nebol a následne sa uchechtol: ,,Neviem sa dočkať," sám si nebol istý či jeho slová boli úprimné alebo nie a tak dodal:,,Len ja osobne dúfam, že sa vyhneme typu akcie, ktorú sme práve zažili," stačilo mu predýchať jedného nepriateľa, ktorého si práve narobil. Z väčšieho počtu by ho asi trafil infarkt. ,,,Tak teda, poďme zistiť či ešte natrafíme na niečo zaujímavého," usmial sa a vydal sa za ňou, rád že opúšťa pieskovité pláne.

-> Sněžné tesáky (Přes Poušť, Tichou a Mlžné)

<- Květoucí louka (Přes poušť)

,,Niet sa kam ponáhľať,” odvetil vlčici. Jemu to možno išlo rýchlejšie, ale bolo to prirodzené, Aký len malo zmysel čo najrýchlejšie prejsť celé ostrovy? Snažil sa nevnímať piesok pod jeho labami, ktorý mu nebol dvakrát príjemní a bolo to podľa neho horšie ako sa prebájať snehom. Laby sa mu do piesku zabárali nepríjemným spôsobom - so snehom to bolo iné. Ale nahlas sa samozrejme nesťažoval. Zahľadel sa smerom, z ktorého bolo cítiť pach sŕn. Mielei mu nemusela povedať, že ich prítomnosť tu bola nezvyčajná. Keiji by si nemyslel, že by v akúkoľvek dobu bolo prirodzené sa pre srny zdržiavať na púšti, kde je široko ďaleko len samí piesok. Vždy sa predsa schovávali medzi stromami, ktoré im poskytovalo útočisko pred zrakmi predátorov alebo sa odvážili výjsť tak na lúky s vysokou trávou. Tie momentálne síce neboli po zime dostupné, ale…Chápeme sa. Svižne nasledoval vlčicu. Jej slová, aké to je pekné len stručne zdvorilo odsúhlasil. Na novom živote vždy bolo niečo fascinujúce, že ten proces bol vôbec možný. Na pôrod nebol však príjemný pohľad. A materské puto mu nič nehovorilo - Keiji lásku rodičov nezažil, ani si nepamätal. V ten moment pri pohľade na srny im možno aj závidel. Skôr než sa nazdal, pokojná prechádzka sa zvrtla. Ak sa niekedy náhodou zamýšľal nad tým, že jeho život potreboval byť záživnejší, nemal úplne na mysli toto. Úprimne by si sám nevedel ako si s touto situáciou poradiť, no Mielei sa našťastie vedela rýchlo rozhodovať aj za neho. Aj keď si Keiji rád predstavoval rôzne nebezpečné scenáre, v momente ako na nich došlo zostal otupený. Všetok to bol len hlúpy strach, ktorý mal zavŕtaný v hlave a aj keď ho jeho predstavy zdánlivo pripravili, v skutočnosti to tak nebolo. Jeho tehlo stuhlo, srdce mu išlo vyskočiť z hrude a jeho myseľ veľmi pomalo kalkulovala čo by mal urobiť. Tentokrát mu ale Mielei dala nápad. ,,Zdržme ho, dokým srny budú môcť aj s mladými utiecť,” postavil sa so svojimi roztrasenými nohami kus od Mielei, aby pokryli väčšiu časť v prípade, že by sa vlk pokúsil pomedzi nich manévrovať. Povedal zdržať ho, lebo aj keď mal výcvik boja, stále bol Keiji momentálne slabší oproti ostatným. Ktovie ako na tom bola jeho spoločníčka, no akosi automaticky nepochyboval, že bola silnejšia. Ak sa krémový vlk náhodou pohol, Keiji pomerne zdatne skočil tým smerom. Mal predsa len viacej reflexov než si uvedomoval. Ak sa samec nepohol, Keiji v pozore zotrval v pozícií, tak ako ho učil jeho otec. Nech to medzi nimi bolo bohvieaké a nech sa ku svojmu synovi nesprával práve najlepšie, jedno sa mu muselo uznať - vytrénoval ho celkom dobre, aj keď si Keiji myslel opak. Doteraz nemal príležitosť sa dostať do skutočných, potenciálne boja vyžadujúcich si situácii. Vďaka jeho už tak hustej srsti, keď ju čierny samec našuchoril, vyzeral ešte väčšie a mohutnejšie. ,,Je to dvaja na jedného,” varoval vlka omnoho sebaistejším hlasom, než sa cítil. A dúfal, že nevravel blbosť a niekde sa tu ešte neskrýval ďalší, tiež so záluskom na sotva narodené mláďatá. Nebol si úplne istý ako sa ohľadom toho cítil. Čo ak bol vlk už tak hladný, že bol jeho život v ohrození? Kto mal prednosť? Dal však na Mielei a týmito otázkami sa viacej nezaoberal. Bola to jeho prirodzená pochybnosť, strach, že urobí nejakú chybu.

<- Slané jezero (Přes Hraniční pohoří)

,,Chyba nastala," odvrátil zrak; nejakému zahanbeniu sa ohľadom toho skrátka nevyhne. Dúfal však, že si ho teraz nebude uťahovať celú cestu, aj keby si to zaslúžil. Nabudúce dvakrát skontroluje či je voda pitná - na jazyku ho dráždila soľ a mal chuť si odpľuť, ale to by bolo neslušné. Musel to vydržať dokým mu ju z hrdla nespláchne pitná voda. ,,Neočakával som to," zamrmlal, stále sa tak snažiac ospravedlniac svoju nevšímavosť. ,,Nabudúce budem vedieť, že aj jazerá môžu byť slané," poznamenal pobavene. Pekelne slané. Na jej ospravedlnenie odvetil, že to bolo v poriadku. Počúval jej rozprávanie o tom, ako od narodenia býva na ostrovoch. ,,Dovolím si povedať, že tunajších vlkov s pochodením kraja rýchlo dobieham," usmieval sa. Vždy, keď sa s niekým stretol, ho jeho spoločník povláčil po niekoľkých územiach. Niežeby sa teda Keiji sťažoval, chôdza mu ani trochu neprekážala a nebolo to predsa tak, že by mal niečo iné na práci. ,,O to sa nemusíš báť. Je tu kopu vecí, čo som nevidel," zase nepovedal, že pozná celý ostrov, len že sa tu nestratí a dokáže dôjsť bez väčších problémov tam, kde potrebuje. Ako napríklad k tej svorke horách. To by ale samozrejme nemohol na moment spanikáriť nad predstavou interakcie s alfou a inými významnejšími vlkmi. Zase si pomyslel, že Wyian by na neho nebol ani trochu hrdý. ,,Vďaka," neotáľal a pustil sa do pitia. Bolo to tak osviežujúce. Konečne sa zbavil toho nepríjemného škrabania a dráždenia. Vydal sa svižne za ňou: ,,Nie som si istý či som veľký fanúšik piesku a zatiaľ nebol dôvod ju preskúmať," už si viac menej ujasnil, že púšť nebola pre neho, no kam ho jeden zaviedol on nasledoval. Miesto by muselo byť fakt hrozné, aby sa mu vyhol.

-> Oáza (Přes poušť)

,,Ako si mi to skrátka len prišlo na rozum," pousmial sa na vlčicu a obzrel sa za hnedým samcom, ktorý sa neobťažoval dať im nejakú reakciu. Hrubé, rovnako tak ako sa cudzinec ich ani neobťažoval naprv pozdraviť. Obyčajne by to čierneho samca sotva trápilo, ale dúšok tej neznesiteľne slanej vody mu skrátka trochu zhoršil náladu. Keijiho tiež zaujímalo čo si neznámy myslel o jeho odpovedi, no nanešťastie sa to pravdepodobne nedozvie a nechal si to tak vypustiť z hlavy. Tú teraz zvrtol za sovou, ktorá sa rozhodla pristáť na hlave vlčice. Na moment z nej nemohol spustiť pohľad; sovu takto blízko ešte nevidel. Prinútil sa z nej spustiť pohľad a venovať pozornosť viacej vlčici. ,,Klamal by som, ak by som povedal nie. Toto jazero ma nepríjemne prekvapilo," uškrnul sa, no následne mu kútiky tlamy klesli. Vážne, ako tú soľ predtým necítil vo vzduchu? Snáď sa vlčica nad tým príliš nepozastavila. Spomenul si, že sa ešte nepredstavil: ,,Oh, a ja som Keiji. Teší ma," následne sa bez námietok postavil. ,,Som tu od jesene," objasnil jej a kráčal za ňou. Čo nebolo ani trochu dlho, ale - ,,Už sa tu celkom vyznám...Teda, viem sa tu dobre orientovať," bol sám sebou príjemne prekvapený. Nastal krátky moment ticha.,,Nechcem tým povedať, že tvoja ochota nie je cenená," rýchlo dodal rozpačito, nechcel vyznieť nevďačne.

-> Květoucí louka (Přes hraniční pohoří)

Prekvapila ho otázka vlka, ktorý k nemu pristúpil, posadil sa a neobťažoval sa ho ani pozdraviť pred tým, než mu podal otázku na zamyslenie. Odklonil sa od neho, nie veľmi nadšený takýmto prístupom cudzinca, keďže to v ňom vyvolávalo nepokoj. Napokon však poslušne odpovedal: ,,Jar je súčasť prirodzeného cyklu prírody,” odpoveď, ktorú boli ako vĺčatá učení snáď väčšina, no niekedy bola skrátka najlepšia. Ich predkovia neštudovali a nezamýšľali sa nad tým, ako veci fungovali len preto, aby ich závery boli zahodené a nepoužité. Keiji mal pocit, že to zaváňalo nerešpektom voči ich snahe. Dovolil si však zájsť aj do viac poetickej odpovede; kto sem tam nerozmýšľal vo voľnom čase nad otázkami tohto sveta? Aj keď si vedel vlastne predstaviť pár prípadov, ale to by už odbiehal od témy. Toto nebol správny čas na zamýšľanie sa nad povahami vlkov. Každopádne táto vlkova otázka ho voľne pošťuchovala k novým odpovediam. Možno neboli originálne a už ich niekto raz niekde vyslovil, no na tom Keijimu nezáležalo. Rozvíjali len ďalej jeho myslenie. Jeho myseľ dokázala byť jeho najväčším nepriateľom, no zároveň dokázala zájsť do krásnych kryštálových vôd. Náhle bol čierny vlk aj rád za otázku tohto cudzinca. ,,Po lete je už príroda vyčerpaná a jej sila začína ochabovať,” dalo by sa to vlastne prirovnať ku spánku; ako si aj telo samotné potrebuje oddýchnuť a načerpať sily, tak to bolo aj s prírodou, čo aj povedal tomuto zvláštnemu vlkovi. ,,Zima je noc. Jar je ráno, leto poludnie a jeseň sa už schyľuje k večeru,” bol celkom potešený s touto odpoveďou, ktorú mu práve podal. ,,Preto sa aj na jar rodí toľko mladých; je to začiatok nového dňa a majú tak čas pripraviť sa na chladnú, nepoddajnú noc,” rozmýšľajúc nad tým znova viacej tak ako bol naučený, cez zimu by mladé skrátka neprežili. Od jari až do začiatku zimy tak majú dostatok času na zosilnenie a prežitie mrazu a nedostatku potravy. Natočil hlavu k vlčici, ktorá tiež predtým podala vlkovi odpoveď. Akosi na ňu zabudol a venoval jej nesmelý úsmev. Snáď mu jeho odpoveď neprišla...ani nevedel. Jeho typické myšlienky.