Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<< Temný les

A tak zostali stáť pod korunami stromov, čakajúc na Einarov návrat. Zmáčaní dažďom. Bolo len toľko čo listy mohli v takomto návali, ktorý nie a nie ustáť zachytiť. Záležalo na tom už vôbec? Nezostal mu ani kúsok srsti suchý. Aspoň mu tak netieklo do očí a mohol tak lepšie číhať na neprichádzajúce hrozby. Sem tam pokukol po Vidarovi, no to bola jediná "interakcia", ktorá medzi nimi prebehla. Nebol vhodný čas a priestor na konverzáciu. Čas mu prišiel zdĺhavý, čo zvyklo, keď sa jeden nachádzal v pozícií čakajúceho. Než sa ryšavý vlk stihol zniesť na zem, Keiji už na ňom mal zrak. Vypočul si nárazový popis vlkov, ktorý mohol byť náročný si zapamätať. ,,Uh, pokúsim sa," zamumlal v rozpakoch, premietajúc si v hlave popisy vlkov. No, už teraz mal pocit, že mu tu a tam ušla nejaká informácia. Vracali sa naspäť.
Čo však potom? Čierny vlk by neveril ani keby mu to povedali, že s tým Einar neplánoval nič robiť. Bolo by to voči Cinder neférové a nemohli predsa si nechať ich myslieť, že si môžu len tak nakráčať k hraniciam svorky a zavraždiť jej člena. Až rozhorčene nad tým šklbol chvostom a nebádateľne šklbol hlavou, no celkovo tento prejav prebehol nenápadne. No nič. Obzrel sa za seba a pohľadom preskúmal či Einara niekto naspäť nesledoval. Nezostávalo mu nič iné, než si vyčkať ako sa to všetko vyvinie.

>> Temný les

Srsť sa mu naježila, keď Einar poukázal na to, že boli na stope páchatelom. Nebolo to ale na ňom poznať, lebo ju mal rozšuchorenú a zmáčanú od dažďa. Pocit, že by každú chvíľu sa mohli ocitnúť zoči voči vrahom Cinder bol ťažký popísať. Žalúdok sa mu od nervozity stiahol. Nezáležalo však na pocitoch, ale na akcií; dôležité bolo, že naďalej s určitou odhodlanosťou postupoval vpred. Bol tu s ním predsa Einar a Vidar. Dvaja skúsení vlci, ktorí sa určite vedeli postarať o to, aby z toho stretnutia aspoň vyviazli živí. Uff! V hlave si čierny vlk rýchlo premietol lekcie boja, ktorému sa mu od jeho otca dostalo. Bolo si ale ťažké spomenúť na niečo iné, než jeho nahnevaný výraz. No, to bude kvôli tým daddy issues. Asi mu nezostávalo nič iné, než dúfať, že jeho telo bude reagovať samo. Alebo skôr podvedome jeho myseľ bude vedieť čo robiť? To sa možno už čoskoro uvidelo. Výhlad mu ale blokovala zadnica Einara, od ktorej bol len kúsok na to, aby ju láskyplne (?) pobozkal. To by si asi obaja neužili. ,,Hneď za tebou," odvetil alfovi. Udržiaval si za ním celý čas tempo, ktorým sa od neho nevzdialil. Nesledoval kam pachy vedú a nechal to len na Einarovi. Keiji zbystril pozornosť, keď si uvedomil, že sa blížia k mostu, jeho starodávnemu nepriatelovi. Nemali ny strácať čas ho ísť po jednom, ale mal za to, že most viac než jedného vlka nezniesol.

>> Les u mostu

Keiji -> povýšenie

Síce sa nepoznali dobre a v prípade Leta krátko, Keiji cítil voči hraničiarom pocit spolupatričnosti. Bolo mu tak trochu ľúto, že boli od seba oddelení, no na druhej strane tomu chápal a schvaloval to. Všetci traja boli neskúsení. Vydať sa na lov za tými dvoma nebezpečnými jedincami by veru nedopadlo pre nich dobre, ak by sa práve im podarilo ich nájsť. Keiji nepochyboval, že vlka hneď rozoznajú - koľko len jeden vlkov s netopierými krídlami poznal? Ak sa však s tou vlčicou od seba oddelili, v tom už videl problém. Aby mohli potvrdiť jej identitu, museli sa do nej zahryznúť, nie? Tá myšlienka sa práve čiernemu vlkovi dvakrát nepozdávala. Čo presne pod "divnou krvou" Cinder myslela? Obával sa, že podrobnosti už od nej nezistia. Všetci dostali od Einara inštrukcie okrem neho a svetlého vlka. Vidara, ak sa nemýlil. Keď sa od nich alfa otočil, Keiji na Einarovho brata zmätene pohliadol či sa od nich automaticky očakávalo, že ako zvyšok budú Einara nasledovať. Viac menej dostal odpoveď, keď sa ryšavo biely vlk zarazil a obzrel po nich. Keiji nestrácal čas a pohol sa vpred, stále pretrvávajúc v mlčaní. Švihol si po cestičke vedúcej dole do lesa, aby svojho alfu dobehol . Nedovolil si zaostávať; udržoval sa na tri kroky za ním.

>> Temný les

<< Úkryt Alatey (cez Alatey)

Dobehol Einara a ďalších členov svorky, ktorý ako on neváhali. Na chvílu svojho alfu stratil, keď vlk roztiahol krídla a vzal to oblohou. Na moment kvôli tomu čierny vlk pocítil aj túžbu vlastniť na chrbte také krídla. Napriek tomu že, ako sa predtým vyjadril,mal rád keď mohol zostať nohami pevne na zemi. Cítil sa ťažkopádny - či už kvôli Cinder alebo vode, ktorá srkz na srkz nasiakol jeho hustý kožuch neštudoval. Inštiktívne sa otriasol i keď to ako inak, nemalo žiadny účinok. Podišiel bližšie k scéne činu a rýchlo preštudoval zem. Priznať sa, že on pachy v poslednej dobe cítil pomenej, nebolo nateraz potrebné. Dážď už takmer zmyl všetkú krv vlčice a s ňou aj akékoľvek stopy, ktoré tu jej útočníci mohli a určite po sebe zanechali. Nadvihol hlavu a pohliadol na Einara, aby si to potvrdil. Bolo to tak. Keiji si flustrovane pre seba odfrkol a poobzeral sa naokolo, čakajúc na ďalšie inštrukcie zatiaľ čo aspoň z čela stiahol vodu. Nebol si istý či sa mal k tomu vyjadriť, no pochyboval, že sa to od neho očakávalo. Priblížil sa o pár krokov bližšie k Podbelovi, s ktorým Keiji túto chvíľu než už bola akokoľvek krátka zdielal mlčanlivosť. Vittani si tam niečo mumlala popod nos a aj keby jej Keiji rozumel, nevyrušil by ju. Vlčicu letmo poznal z videnia ako sestru Cipher a najmä - dcéru Cinder. Muselo to byť pre ňu ťažké.

Trezalka, Leto (Einar)

Keď ich Einar vyzval, aby sa k nemu pripojili alebo nie, na sekundu či dve zaváhal. Išlo hádam o pud sebazáchovy. Preč od vrahov, nie sa naháňať za nimi. No možno mal viac odvahy než si o sebe zamýšlal, lebo nestuhol na tak dlho akoby to jeden od neho mohol očakávať. Napokon, toto bola jeho povinnosť i keď to nahlas nebolo vyslovené. Stalo sa to na hraniciach a hranice boli predsa jeho záležitosťou. Možno chcel aj vyjadriť úctu k Cinder, ktorá položila svoj život za svorku. Ak jej nemohol pomôcť, keď so všetkými silami bojovala na obranu svorky, aspoň sa vydá s ostatnými po stopách jej útočníkov. Jeden by mohol mať pochybnosti, ako mu toto všetko mohlo prebehnúť hlavou za tie necelé dve sekundy, no vlčia mysel vedela byť fascinujúca a záhadná. Pozrel sa na Cinder, ktorú jeho oči ešte v tej chvíli zračili živú. Netušiac, že ako vykročí z úkrytu vydýchne naposledy.
,,Poďme," otočil sa na svojich dvoch spoločníkov a či už sa rozhodli k nemu pridať alebo nie, presvišťal popri nich von z úkrytu. V prípade Trezalky ani nepochyboval, že mu bude hneď za pätami. Leta poznal len z drámy z predošlého srazu a mal tak o ňom svoje pochybnosti. No jeho mienka o spoluhraničiarovi teraz nebola dôležitá. Vybehol z úkrytu a zalial ho dážť čo pôsobilo atmosfericky, ak sa dobre chápeme. Plakala obloha pre Cinder alebo sa len skôr snažila skryť stopy? Keiji prižmúril oči ako sa mu do nich vliala voda, no donútil sa ich nechať otvorené a razil sa dažďom vpred za ryšavou šmuhou. Snáď akoby to bola bariéra, ktorá sa ho snažila spomaliť. ,,Sakra," zafučal, keď sa takmer pošmykol.

>> Hraničné pohorie (cez Alatey)

Einar (a Tiara, Trezalka)

Jeho obavy boli zažehnané a chvost sa mu takmer rozkýval nad tou novinkou, no podarilo sa mu ho udržať profesionálne pod kontrolou. S povýšenim nepočítal, lebo nemal pocit, že vykonával svoju prácu tak dobre, aby si ho zaslúžil. Na druhej strane bola pravda, že sa Keiji rád podceňoval. ,,Ďakujem alfa. Bude vykonané," zmohol sa len na takúto stručnú reakciu, no viac ani nebolo treba. Pohľadom hneď aj vyhľadával Trezalku či dobre počula akej úlohy sa im dostalo do vienka a rovnako či bola pripravená sa jej chopiť. Ak nie, priateľsky no rázne by ju pošťuchol aby príliš neotáľali. A keď mu už Einar nevenoval pozornosť, nezabudol na potichučké ,,Gratulujem," k Tiare, ktorá stála vedľa. Tak ako sa to patrilo. Rozmýšľal bližšie nad ich úlohou. Arryn bol dosť mimo a tak zatiaľ by mali chodiť v trojici.

Reakcia na Cinder
Nebolo mu ale dopriate sa dlhšie tešiť z povýšenia, lebo sa k nemu vzduchom doviezol ostrý pach čerstvej krvi. Zdalo sa, že ani jeho druhý sraz nemohol prebehnúť v chaotickom pokoji. Jeho svaly sa napli v zmeravení ešte skôr, než sa otočil smerom k Cinder a zazrel dokaličenú vlčicu, ktorá sa k nim dostavila. V menšom šoku hľadel, ako sa jej telo zviezlo na zem. Votrelci na hraniciach. Zaznelo mu párkrát v hlave. Na hraniciach, na ktorých teraz žiaden z hraničiarov kvôli srazu nebol. Čo sa ukázala ako chyba. Keiji netušil ako na túto situáciu náležite reagovať a jediné čo tak zatiaľ zmohol bolo uhnúť sa z cesty, aby dal priestor liečiteľom. Vlčicu sotva poznal, len z videnia, no stále bola členkou svorky a tak cítil až žiaľ nad jej nezvratným osudom, ktorý vytušil. Nakoniec mu nezostalo nič iné, než sa v podstate dať dokopy a venovať sa dvom mladším hraničiarom, ktorý sa k nemu pripojili.

Trezalka a Leto
Pohľadom kývol na Leta, ktorý sa k nemu pripojil. Otvoril tlamu, že mu niečo povie, no to sa k nim už prihrnula Trezalka. Panikárila, čo dávalo zmysel. ,,Nemyslím, že by to Einar schválil," v hlase mu znela nervozita, no podarilo sa mu zachovať relatívny pokoj i keď jej panika aj jeho lákala panikáriť. ,,Mali by sme počkať na jeho zváženie situácie. A toto je tiež práca obrancov," pripomenul jej pre jej dobro. Vlci, proti ktorým sa postavila Cinder zneli, že boli príliš silný na to, aby si s nimi trojica hraničiarov poradila. Keiji na nich pohliadol a po chvíli zamyslenia sa ich opýtal:,,Máte bojový výcvik, skúsenosti?" zaujímal sa. ,,No, mňa trénoval môj otec, ale nikdy som nebol v reálnom boji," priznal sa. Jeho hlas bol suchý a pomerne slabý. Kútikom oka pozrel na dokaličenú obrankyňu svorky. Nádej. Bezúspešná nádej, že sa liečiteľom svorky ju podarí zachrániť. Ak by tam bol on namiesto Cinder, asi by to skončilo tak, že by vykrvácal tam na mieste a už by viac nebol žiadny Keiji. Z tej myšlienky sa mu až urobila hrča v hrdle, ktorú prehltol dole. Vôbec nezazlieval Trezalke, že bola vystrašená. Aj on bol, povedzme si úprimne. Na druhej strane bolo obdivuhodné, že stále chcela vyraziť na hranice, brániť svorku. ,,Chúďa Cinder..." šepol si nezrozumiteľne pre seba. Jej koniec uštedrí svorke bez pochyby poriadnu ranu.

<< Alatey

Hanka kývnutie na pozdrav, Einar

Hraničiar sa objavil v úkryte, ako sa zdalo, trochu oneskorene. Sraz, o ktorom sa len práve teraz dozvedel, sa už začal. Cesta z hraníc do úkrytu bola relatívne zdĺhavá. Ako sa ale hovorievalo, bolo lepšie neskôr než nikdy. Nemyslel si však, že by mu jeho neskorý príchod niekto vyčítal vzhľadom na to, že bol tam kde mal byť - na hraniciach. Pohľadom prebehol po sieni či zazrel staré známe tváre. Zdalo sa, že tu boli všetci. Aspoň všetci tí o ktorých prítomnosť sa Keiji viac menej zaujímal. Kývol Hanke na pozdrav i keď si nemyslel, že by si ho beta, ktorá očividne mala toho veľa v hlave, povšimla. Sám Keiji, keď už teraz nemal modrý kožuch bol už nielen duchom, ale aj výzorom nenápadná figúra. Spomenul si na Tiaru a pohľadom ju vyhladával, no bez úspechu. Buď si len drobnú vlčicu v tom dave a náležitom chaose nevšimol alebo sa na sraz neukázala. Prešmykol sa popri ostatných trochu bližšie k Einarovi, aby ho lepšie počul a neuniklo mu viac než mu už uniklo jeho neskorým príchodom. Zaregistroval v liečiteľskom kútiku pre neho neznámeho hnedého vlka, Arryna, ktorý sa zdal, že si to vymenil s fialovou vlčicou. Naokolo pobehoval králik a za ním trielili potomkovia Einara, čo si už samo o sebe dosť kradlo jeho pozornosť až takmer prepočul, že k nim možno pribudne ďalší hraničiar. To by Keijiho rozhodne potešilo. Plameň nad jednotlivými vĺčatmi, ako im ich alfa predstavoval, mu pomohl sa sústrediť. Stále však nezaručoval, že si bude schopný zapamätať ich mená, no aspoň vedel o koho ide. Päť mien naraz, to vedel byť pre jedného problém.
Keď k jeho ušiam doľahlo jeho meno, vystreli sa mu za hlasom, ktorý si vyžadoval jeho pozornosť. ,,Á-" takmer sa zakoktal od prekvapenia, neočakávajúc, že ho alfa osloví. ,,Áno," odvetil ráznejšie na odozvu, že ho počul a hodlal tak vykonať než sa pohol vpred. Kútikom oka sa poobzeral po Tiare s ktorou bol predvolaný. Tak predsa len tu bola. Následne sa už len zahľadel na svoju alfu, stojac pred ním a pred Hankou. Zatiaľ čo jeho pohľad mohol pôsobiť až odhodľane, vnútri mu behali na plno kolieska čo od nich tak ryšavobiely samec chcel. Keiji veril, že to Einar nebude naťahovať a za raz sa to čierny vlk dozvedel, no i tak stihol si vymyslieť nejaký negatívny smer, ktorým sa toto mohlo vyvinúť.

<-- Nížina hojnosti (cez Hraničné pohorie)

Rozlúčil sa s Tiarou, ktorá neotálala a vydala sa preč. Čierny vlk sa posadil a zadnou labou poškriabal na boku než sa vydal k hraniciam tak ako zamýšľal. Nadvihol hlavu a zavetril, aby si overil situáciu vo svorke. Silný vietor pomohol k jeho necitlivému ňufáku priniesť zdialenejšie pachy z územia. Známe pachy a aj tie, ktoré nerozpoznával, vejúce k nemu z rovnakého smeru. Možno išlo o nových potomkov Einara. Nič iné tak či onak nenapovedalo tomu, že by si mal robiť obavy a vydal sa tak obnoviť hraničné značky. Podišiel k najbližšej a nadvihol nohu. Nemohol si pomôcť a rýchlo sa obzrel či sa niekto nepozeral. Túto kontrolu vykonal ešte párkrát pri nasledujúcich značkách než ho to prestalo baviť. Stalo sa to takou menšou rutinou. Značkovanie mu veľmi dlho nevydržalo. Znova mal malý zásobník; Keiji nebol ukážkový príklad správnej hydratácie. Dokým ho nedráždilo hrdlo od smedu, nemohlo to byť tak zlé. Každopádne zvyšok hraníc muselo počkať alebo ich obnovila Trezalka, ktorá s ním zdielala túto povinnosť. Niekoľko nasledujúcich hodín čierny vlk strávil ponevieraním sa v "jeho" časti hraníc. Bol len jeden vlk a hranice boli rozľahlé. Podarilo sa mu odohnať líšku, ktorá skôr zostala prekvapená jeho prítomnosťou a odprevadila sa rýchlo z hraníc preč sama. Inak vládol všade pokoj. Povedalo by sa, že "ani lístok na strome sa nepohol", no to by nebola pravda. Vietor hýbal vrcholkami stromov a Keiji ho počul svišťať i keď sa až k nemu cez porast nedostal.
Nejako sa dozvedel, že by sa mal dostaviť do úkrytu. Možno mu o tom povedať nejaký okoloidúci člen alebo sa začal zaujímať o to, ako to že sa všetky pachy začali zhromažďovať na jednom mieste. Opustil hranice a zamieril si to do úkrytu, ku ktorému sa čoskoro dostavil. Vkĺzol dovnútra.

--> Úkryt

,,Ďakujem. Ty takisto," na takú malú vlčicu si viedla skvelo, niežeby tým niečo chcel povedať. No čím menší jeden bol, tým ťažšie sa s takým veľkým zvieraťom akým bola srna obyčajne popasoval. ,,Tak ja sa teda obslúžim," odvetil jej a on si naraz odkusol časť mäsa, z ktorého si následne pri lehu spokojne odtrhával. Pocit úspechu bol veľmi príjemný a navyše to už bol nejaký ten čas čo jedol srnčie mäso. Celkovo by si mal Keiji sprestriť jedálniček. Možno by sa mal poobzerať po nejakých posledných bobulách a uloviť si rybu. Jeho strava pozostávala totiž zo zajacov a iných protivných hlodavcov, na ktorých sa dalo naraziť práve na pláni.
,,Ako som spomínal," pripomenul jej ich nie tak dávnu konverzáciu, ktorá zdá sa, že jej preletela jedným uchom dnu a druhým von, ,,vraciam sa späť na hranice k mojej práci," obnoviť hranice, čo sa stále hanbil vysloviť nahlas a tak. A následne, no, nevedel, že bude zatiahnutý do srazu. ,,Ja sa už teším na jeseň, ale vitamín od slnka sa zíde nazbierať dokým sa dá" odvetil len k jej plánom. Myslel si, že sa vlčica bude ponáhľať za Vločkou no možno to bolo súčasťou jej súčasného plánu. Tak či onak, Keijiho ani veľmi nezaujímalo čo vlčica zamýšľala. Dožul posledný kúsok z mäsa, ktoré si od srny odtrhol a prikývol. Mrchožrúti alebo nie, už sa viacej nechcel zdržovať. Nasledoval jej príklad a tiež sa postavil na nohy, neprotestujúc proti žiadnym pokynom, ktoré mu navrhla. ,,Myslím, že to tvoje letné počasie sa práve skončilo," pobavene mľaskol jazykom a prižmúril oči, keď sa mu do tváre oprel studený vietor. ,,To prácu práve neuľahčuje," cítil, ako sa mu vzduch zabáral do tela, no cez jeho hustú srsť mal problém k nemu preniknúť, ,,v obklopení stromov a horách by to malo byť ale lepšie," záležalo na tom v ktorej časti boli, ale to jej hádam nebolo potrebné vysvetlovať. Bola predsa vlk. Labou si bezútešne zotrel dole z krku a hrude krv srny, ktorá už zasychala a zlepovala mu srsť. Chcelo to kúpel, ale to počkalo. Na jeho čiernej srsti svietila krv iba na bielych miestach, no samozrejme z neho bola dobre cítiť. Schmatol zosnulé telo srny za nohu a nadvihol ju tak, aby uľahčil Tiare námahu ako sa len dalo. Spolu sa pohli, aby srnu dostali ku svorke a unikli nepriaznivému vetru.

--> Alatey

Beriem si

30 b = 6 mincí
2 b = 4 kšm

Zapsáno

Čierny vlk bol pomalší než Tiara a tak za ňou zaostával, no pevne si ju a srnu držal v zornom poli. Vytrvalosťou na tom boli vlci podobne a Keiji sa tak v tomto ohlade nenechal zahanbiť. Jeho nohy sa po chvíle behu zosynchronizovali do rytmu, až sa zdalo, že levitovali. Tu a tam sa mu podarilo priblížiť dostatočne na to aby aj on po srne chňapol tesákmi. Strhol jej kus kože a spôsobil pár nepríjemných škrabancov. Poháňal ho lovecký inštinkt, no prišlo mu srny ľúto. Zviera začalo spomalovať čo bolo znamenie, že sa lov blížil ku koncu. Keiji zabral, aby nezostal v závese a tie dve dobehol. Možno nastala chvíľka, aby on zažiaril a odpracoval si svoju časť lovu. Keď ich korisť zakopla a zaklopýtala, rozhodol sa v náhlosti po nej skočiť. Skončil medzi jej chrbtom a bokom, na čo sa do nej zahryzol a pevne sa jej tak uchytil. Tesáky mu skĺzli hlboko do jej mäsa a Keiji cítil, ako sa mu do tlamy vliala jej horúca krv. Objal ju prednými labami, aby sa ujistil, že mu nevykĺzne, no toho sa nemusel prílisť obávať. Opierajúc sa do nej celou svojou váhou, bola to len otázka niekoľkých sekúnd než to nohy srny vzdali a zrútila sa s ním na zem. Cítil, ako sa pod ním zmätala a podarilo sa jej čierneho vlka kopnúť, no zviera už bolo oslabené a nebolo to nič čo by Keiji relatívne rýchlo neutriasol. Stačili tesáky Tiary a život srny sa definivítne skončil.

,,Isto," nenechal sa predsa zahanbiť. Ako hraničiar od ktorého sa očakávalo, že bude chrániť hranice pred narušiteľmi by si mal byť schopný poradiť so srnou i keď ešte nevyčerpal potenciál fyzického zosilnenia. Síce sa ostrovy postarali o to, aby od príchodu na mois gris sa mu zvýšila sebaistota a celkovo posilnili jeho charakter, stále vedel pomerne ľahko znervóznieť. Sledoval Tiaru ako stopuje, hádam aby sa tomu trochu priučil. Tomu, že jeho ňufák nebol schopný vnímať dobre pachy, to nepomohlo no stále si zvýšil šancu na vystopovanie nejakej zvery ak to bolo potrebné. Spozoroval ich nadchádzajúcu korisť o dve sekundy neskôr než jeho spoločníčka. Srnka im síce bola jasne na očiach, no oni dvaja v pozícií lovcov boli v značnej nevýhode. Nížina hojnosti bola otvorené priestranstvo, neponúkalo žiadne prekážky. ktoré by srne na nich zablokovalo výhľad. I tráva tu bola nízka a nebola tak možnosť sa v nej schovať i keď Tiara bola od Keijiho znateľne nižšia. ,,Aký je plán?" stíšil hlas, aby neodplašil ich korisť skôr než sa pustili do akcie. Tiara tu bola predsa bola od mala lovec a nebolo tak ani trochu odveci predpokladať, že vedela presne ako postupovať. Keiji uprel zrak na pasúci sa srnu, no nedovolil si na ňu príliš hladieť snáď akoby sa obával, že zviera jeho pohľad vycíti. Tak, ako to bývalo u vlkov.
,,Možno by sme sa k nej dokázali priblížiť dostatočne na to, aby jej jeden znás mágiou zo vzdialenosti podlomil nohy alebo ju inak zdržal," aj tak sa rozhodol prispieť svojou myšlienkou, pričom sa snažil príliš nerozprávať. Srne stačilo zodvihnúť hlavu a pozrieť sa ich smerom na to, aby sa rozšprintovala preč. Ćím kratšia vzdialenosť medzi ňou a dvoma vlkmi bola, tým ľahšie ju bolo dobehnúť ak sa tak stalo. No a ten druhý zatiaľ po nej vybehol a vrhol sa na ňu, ale to Keiji asi ani nemusel hovoriť nahlas. Pozrel sa na vlčicu čo si o tom myslela. Zatiaľ čo poprípadne čakal na odpoveď alebo vypočutie si jej lepšieho plánu, znova sa pozrel na srnu. Tá na moment zodvihla hlavu a šklbla uchom, no následne pokračovala v paseniu a dvaja vlci zostali zatiaľ nepovšimnutí.

,,Zlatá svorka? O tej som tuším raz uvažoval, že sa do nej pripojím, ale nakoniec ma cesty zaviedli k Alatey," Keiji si už na Gabriela, vĺča ktoré stretol krátko po jeho príchode na ostrovy, nespomínal. Bolo to už pomerne dávno. To isté platilo o Wyianovi, tulákovi, s ktorým si čierny vlk veľmi rozumel. Ten mu zas povedal o "tej svorke v horách". Keiji istý čas dúfal, že sa im znova podarilo stretnúť a on by mu s hrdosťou oznámil, že to zvládol a stal sa členom Alatey. Inu, niektoré vzťahy neboli súdené na viac, než krátku a zabudnuteľnú známosť. ,,Prieskumník tiež neznie ako zlé povolanie," poznamenal, kebyže vie o takej možnosti v Alatey, asi by sa nad tým chvíľu zamyslel. No aj tak by si s veľkou pravdepodobnosťou tak či onak vybral post hraničiara. ,,Čo ťa lákalo k lovcovi?" vyzvedal. On v love nikdy nejako nevynikal a tak dávalo zmysel, že sa k tomu veľmi nemal. I keď lov bol svojím spôsobom ako boj, v ktorom bol Keiji vyučený od otca.
,,Ešte som s nimi nemal tú česť," pokrútil hlavou. No, lebo bol zaseknutý v Začarovanom lese, všakže. Tu a tam mu ešte svaly po tom páde mravčali, no už sa z toho jeho telo vzpamätalo. No a potom si ešte skočil za obchodníkom pre nový kožuch a vylepšenie mágie. ,,A ja ti zamávam naspäť," povedal pobavene, ,,bude to celkom dobrý pocit," usídil. Na poslednom sraze mu tak mohla zakývať jedine Hanka, ale tá sa musela vzorne prezentovať po boku alfy ako beta.
Snáď ešte nenarazil na niekoho kto by tak veľa rozprával, no v pozitívnom slova zmysle. Keijimu, ktorý nebol majster konverzácie, sa podvedome páčilo, že nemusel ťahať za každé jej slovo ako za steblo trávy. Bolo dosť možné, že to bolo skrátka tým, že mali solidnú spoločnú tému - svorku. Tak či onak, konverzácia príjemne plynula. No, odmysliac si tú predchádzajúcu náladovosť. Keiji už stretol pár náladových vlkov a vedel sa cez nich ľahko prekusnúť. Jeden ale vedel, že nebol náladový vlk ako náladový vlk. To bolo ako tvrdiť, že všetci milí vlci boli rovnakí. ,,Stopovať budeš musieť ty," priznal sa trošku...nervózne a nechal tak vlčicu viesť. ,,Môj ňufák mi neslúži tak akoby mal," začínal si uvedomovať svoje čuchové nedostatky a nebol si ešte istý ako sa ohľadom toho cítil. ,,Sľubujem ale, že ti dobre poslúžim na polapenie koristi," dúfal v srnu, lebo zajace lovil vždy, no zajace boli pravdepodobnejšie a uloviteľnejšie. Pohľadom skúmal trávu pred nimi či nezazrie pohyb.

,,Asi som mal ostrovy celé preskúmať než som sa pridal do svorky," priznal si a nepriamo tak odpovedal na jej otázku. ,,Teraz, keď nemá kto veľmi strážiť hranice si nedovolím sa príliž od územia vzdialiť," ale veď ona sa naskytne ešte príležitosť. Ako sama Tiara povedala, jeden alebo dvaja hraničiary sa určite nájdu. Aspoň v budúcnosti. Niektoré z tých mnohých vĺčat, ktoré vo svorke stále pribúdajú si to snáď za povolanie vyberie, no nie? ,,Uh, v pohode," nerozumel úplne za to sa ospravedlňovala. ,,Už tomu budú takmer dve roky," možno jeho pojem o čase bol rozpoltený vďaka ostrovných shenanigans, jemu to prišlo, že to bolo omnoho kratšie. A zároveň, že prebehlo viacej času než len dva roky. Áno, zmäťujúce. ,,A čo ty? Ako stará je Alatey?" zaujímal sa. Bolo to vlastne celkom fascinujúce, že Tiara poznala celú históriu svorky.
A to ešte tí dvaja nevedeli, že ďalší Alateyský párik si práve zarobil na svoje vlastné ratolesti. Ešte pár deciek navyše a Keiji sa začal cítiť, že jeho svorka bola jedna veľká škôlka. Kedy bol on na rade s potomkami? Na vĺčatá sa ani trochu necítil, ale tá vôľa by prišla časom vo vzťahu. Vzťahu, ktorý bol momentálne v ďalekom nedohľade. ,,Myslím, že sa volá Stina...? Čiernobiela vlčica," menom si istý nebol, výzorom áno. Vo vzťahoch Einara sa nevyznal a bolo radšej sa nevyznať i keď musel uznať, že teraz sa v ňom vďaka Tiare prebudila zvedavosť.
,,Pokúsim sa pred najbližším srazom spoznať bližšie čo najviac členov. Je vtedy na to najlepšia príležitosť," prezradil jej svoj plán. Počas srazu si ich pozornosť vyžadoval Einar a po sa všetci rozpŕchli preč za povinnostiami alebo na potulky mimo územia, ako kŕdel vyrušených vtákov. ,,Aspoňže my sme sa tu takto stretli, za čo musím vďačiť tebe," keby ho neoslovila, len by ju zahliadol tu a tam na území a ktovie kedy by sa mu vôbec podarilo dozvedieť sa jej meno. Než sa nazdali, začalo sa rozvidnievať a prinieslo so sebou o niečo chladnejší vzduch. Zdalo sa, že to bolo prvé, nenápadné znamenie, že sa leto chýlilo ku koncu. ,,Ako mávnutím chvosta, noci je koniec. Pripravená ísť loviť?"