Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Sklonila som hlavu a dívala sa na mladého vlka, keď mi odpovedal na moje otázky. "Silnejší? Hm a čo takého dal, aby si bol silnejší? Oh, nejaký druh elixíru? Čarovné rastliny?" vypytovala som sa ďalej, aby som získala nejakú odpoveď na moje zvedavé otázky. To aby som toho chlpáča niekedy sama našla a niečo od neho získala, čo by ma urobilo silnejšou! Ach, ale to bolo ešte len vo hviezdach. "Chm, tak to máme peknú smolu," skonštatovala sa a kukla sa na jeho skleslú tvár. Povzdychla som si. "Ale to nevadí, môžeš sa so mnou prechádzať po ostrovoch, objavovať ich a azda jedného dňa nájdeme to miesto, čo povieš?" riekla som smerom k nemu a nastavila labku, aby sme si na to kývli. Bola to dohoda. Ja by som mala spoločníka a pomocníka a on... by nebol zožratý nejakým predátorom. Pre obe strany to bolo veľmi výhodné!
Sledovala som jeho pohľad a pokývala hlavou. "Tvoje telo nesie v sebe genetickú chybu, kvôli ktorej si tak bledý," vysvetlila som mu jednoducho. Ja som mohla hovoriť o sebe ako o úplnom opaku. "Namoč sa vo vode a potom sa vydáme na cestu," navrhla som mu a kývla hlavou k jazeru, z ktorého pil. Bolo to najlogickejšie riešenie, aby sa aspoň trochu schladil, než sa vydáme preč. Videla som hory na horizonte, čo znamenalo, že sme od nich neboli ďaleko. "Si pripravený drobec?" otázala som sa ho napokon a sama vykročila vpred. Bola som odhodlaná prejsť niekam, kde nebolo také teplo. Liezlo mi to už na nervy. Odfrkla som si a pokraovala vpred, sledujúc vĺča, či sa za mnou skutočne vydá a či tú cestu vôbec zvládne.

//Jazero smrti cez púšť

//púšť

Piesok. Všade samí piesok. Labky ma pálili a začínalo mi byť teplo. Ešte, že sme narazili na oázu, ktorá sa nám vynorila pred zrakmi z čista jasna. Švihla som chvostom a zišla po dune až dole k palmám, kam mieril aj môj spoločník. Akoby to tu poznal? "Počkaj chvíľku, nie že si ublížiš," zakričala som za ním, ale moc ma nepočúval. No nevadí. Dobehla som ho, akurát, keď stál vedľa neho šedivý vlk. Jeho vozík s predmetmi bol zaujímavý, ale skôr než som k nim došla, už zmizol. "Kto to bol?" opýtala som sa krpca, keď som na neho pohliadla. Ten vlk mu bol takým dedkom, ak to bola jeho rodina. Veď vyzeral extrémne starý, ale čo tie predmety? "No dobre, je ti tu niečo povedomé?" opýtala som sa ho a švihla som chvostom zo strany na stranu. Pretože mne tu povedomé nebolo vôbec nič. Ani som si nedokázala predstaviť, že by tu vôbec niekto vychovával vĺčatá. "Odtiaľto si hej?" otázala som sa ho a prešla sa k vode, kde som si namočila labky do vody. Bola príjemne teplá. Keby všade okolo nebol piesok, aj by to tu bolo pekné.

//Tajga cez Kvitnúcu lúku

Nasledovala som toho krpca, ktorý ma viedol niekam na juh smerom k púšti. Moc sa mi nepáčil tento biom, ale čo som mala robiť. Ujala som sa ho. Tak som ho mala na krku. Vôbec mi to nevadilo. Len som bola zmätená z toho, že sme chceli niečo loviť, ale pozornosť vĺčaťa sa upriamila skôr na miesto, odkiaľ vlastne prišiel. Akoby mu to vôbec pomohlo v tom, nájsť svojich rodičov. Nejako som ani nechcela, aby sa nám to podarilo. Už som mala dosť svojich predstáv o tom, čo s ním vôbec budem robiť. Potrebovala som predsa nejakého nosiča svojich zápiskov a predmetov. "Hm? Až tak ďaleko si prešiel sám?" vyšlo zo mňa, pretože ja som toho piesku mala už plnú hlavu. Nepáčilo sa mi tu. Púť nebola mojim obĽúbeným miestom ani z ďaleka. "Určite si nešiel sám, všakže? Kto ťa doviedol na sever?" riekla som smerom k nemu a zastrihala ušami. Ak by to prešiel sám, bolo by to extrémne divné. Strihla som uchom a prešla som pohľadom smerom k oáze, kam ma viedol.

//Oáza

S vĺčkom nebola debata nejak obšírna. Strihla som ušami a zadívala sa na neho. Azda by som mu mohla pomôcť i s vyjadrovaním, pretože takto to chlapec v živote ďaleko nedotiahne. Ach, akoby tu na týchto ostrovoch, to niekto vedel niekam dotiahnuť. Prešla som si jazykom po ňufáku a pozrela sa na smer, odkiaľ som začula hlasy. Neboli blízko, ale zvýšená frekvencia vlkov v okolí vo mne vzbudzovala obavy, že snáď prídem o svojho potenciálneho asistenta, ak sa tu zjavia jeho rodičia. Preto bolo vhodné, aby sme sa niekam pohli, no nemohla som na neho takto tlačit. Ešte by sa ma zľakol a zutekal! A čo potom ak by sa mu niečo stalo? Ach, to som si ani nechcela predstaviť, aké opletačky by som potom s tým mala. Momentálne to bola moja zodpovednosť, ach. No nesťažovala som sa. Nakŕmiť to a zabaviť to, určite zvládnem. Čo viac si od tetičky priať!
"Oh, to by bolo skvelé, keby si mi to miesto ukázal. Pamätáš si cestu?" opýtala som sa ho, aby som sa uistila, že ma navedie tým správnym smerom. Usmiala som sa na neho a celkom mi robilo starosti, že si nechcel oddýchnuť. Dúfala som však, že vie čo robí, lebo ak by mi niekde na ceste odpadol... to by rozhodne nevyzeralo dobre na očiach okoloidúcich! "Dobre, tak spánok teda vynecháme a necháme si ho na neskôr," riekla som a pokývala hlavou. Pomaly som sa teda rozišla spolu s ním nejakým smerom a chvíľu rozmýšľala nad jeho poslednou otázkou. "Hm, až budeš väčší bude to jednoduchšie, ale aj teraz by si to zvládol i sám. Ukážem ti ako na to, hneď ako budeme na lúke," povedala som, i keď som si nebola istá, či na nejakého narazíme, ale možno sa nám to pošťastí. Zajace boli predsa všade! Aspoň som v to verila.

//Púšt cez Kvitnúcu lúku

Pätici sa zježila srsť na zátylku. Šmudla priam podskočil na mieste a ukryl sa v bezpečí za Maru. Dunenie neznámeho hlasu sa otriasalo jaskyňou ešte niekoľko chvíľ, než nastalo tak mrazivé ticho, že vlci mohli počuť šum vlastnej krvi. Vyčkávali, obarení strachom, čo sa bude diať. Avšak ticho pretrvávalo. Napokon sa pochlapil Norbert a odkašľal si, aby prehltol hrču, ktorá mu navrela v hrdle.
"P-prepáčte, ale nikde tu nie je ceduľa, že to tu obývate," začal až prehnane odvážne, vzápätí dodal: "Kto tam je?"
V tme mohli čoskoro uzrieť mohutnú postavu chlpáča. Nebol to však On, ktorého sa tak zúfalo už snažili vypátrať. Z útrob jaskyne mohli počuť dunenie mocných láb, pri ktorých krokoch sa i samotná jaskyňa otriasala v základoch. Vlci sa zháčili a podvedome začali cúvať k východu von, aby mali kam utiecť. Ozval sa rev, nespokojný a podráždený. Napokon sa z tmy vynoril chlpatý, biely medveď, ktorého hlavu zdobila akási vec - čapica.
Rozospato sa na päticu pozrel z výšky, keďže stál na dvoch labách a následne klesol na všetky štyri, až vlci poskočili. Labou kopol do lebky, ktorá sa pohadzovala na zemi s ostatnými kosťami. Tá sa kotúľala smerom k Norbertovi.
"Ešte stále chceš vidieť ceduľu?"

Čumela som na toho krpca akoby to bol duch Casper. Netušila som, čo s ním mám robiť, ale vedela som, že ho tu nechať nemôžem. Ešte by skapal a niekto by ma obvinil, lebo som mala pri ňom svoj pach. Ach, to by mi už chýbalo. Mohla som ho však stiahnuť a vychovať ho ako svojho poslušného otroka, ktorého by som však nazvala diplomaticky mojim učňom. Ach, aké by to bolo super mať svojho osobného asistenta! A miestami i vlastnú návnadu či pokusného králika. Biely bol na to dosť. Prešla som si jazykom po tesákoch a usmiala sa. Oh, aké nevinné boli vĺčatá, až by som na to zabudla. Bolo to dávno, čo som bola ja sama mladá.
"Za riekou? Hm, široký pojem chlapče, veľmi široký. Chceš ich nájsť? Len riek je tu mnoho, aby si nebol sklamaný, keď ich nenájdeme," navrhla som, aspoň by sme sa pohli z miesta a vydali sa skúmať tento kraj... už i s asistentom. Tak. Presne tak ho budem nazývať! Na mojich úmysloch nebolo nič zlé, ba naopak. Boa som len tvor zvedavý a každý vedátor potreboval svoj tím. Toto malé bolo úžasným adeptom na túto pozíciu! Aspoň tak sa mi to marilo v hlave. "Spánok je skvelý, ale na to je treba lepšieho miesta. Ach, pozri... na ceste za tvojou bájnou riekou môžem ti dať nejaké rady do života. Ak si unavený, pospi si teraz a ja ťa postrážim predtým, než sa vydáme na cestu. Čo myslíš? A nájdeme i niečo pod zub, začínam byť hladná," riekla som a zdĺhavo si zívla. Kedy som vlastne naposledy spala ja sama? Ktovie. Spánok bol preceňovaný!

Mala som papuľu plnú chlpov vlčaťa, na ktoré som narazila úplnou náhodou. Kto by predsa čakal, že tu na nejakého skrčka narazí? Ja teda rozhodne nie. Chcela som mu dať preto životnú lekciu. Nech trpí a bojí sa! Muhaha. Sledovala som ho i jeho márne snahy. Všímala som si jeho reč tela a premýšľala, prečo je tak divný. Nakrčila som ňufák a znížila hlavu na jeho úroveň, keď som ho sledovala ako sa skotúľal naspäť na svoje miesto. Bola som tak lenivá, že som celá napokon nasledovala svoju hlavu a ľahla si na brucho. "Ty počúvaj," začala som a kývla k nemu ňufákom. "Kde máš niekoho dospelého?" otázala som sa ho, pretože mi bolo jasné, že asi bol zatúlanec, keď sa tak bál a staral sa o seba tak, že sa nestaral. Keby som patrila k nejakej zlej skupine, už by ho dávno nebolo. Síce som nebola neviem aká starostlivá alebo čo... no z racionálneho hľadiska mi to prišlo nezodpovedné a samozrejme som dbala o to, aby sa čoraz lepšie vzdelávala mladšia generácia! I keď od tohto kraju som veľké očakávania nemala, ak som mala povedať pravdu. Odfrkla som si a zahhľadela sa na neho. VzhĽadom na to, že šlo od albína, som i predpokladala, že primoc zdravý nebude. Bola to prírodná anomália, ktorá by nemala ani prežiť. Privrela som očká a sledovala ho. "Ak tu takto ďalej zostaneš, dávam ti tak tri dni max... nie si hladný?" nadhodila som napokon, pretože sa nezdalo, že by tu niekde na blízku bola jeho rodina. Možno sa ho rovno zbavila, aby nemali zbytočné starosti so zaostalým jedincom. Predsa len tým so zdravými génmi sa rovnať nemohol. Prešla som si jazykom po tesákoch. Azda mi ho bolo i ľúto? Ach, ako som stárla, bola som čoraz citlivejšia. Otrasné.

//Hraničné pohorie

Po stretnutí s Chamsinom som sa vydala ďalej skúmať tento kraj. Ani som netušila, čo na mňa ešte čaká, len som vedela, že to bude niečo zaujímavé. Zišla som z hôr dole smerom k lesu. Verila som, že v ňom nebude také teplo, kedže sa nachádzal bližšie k snehovým pláňam. Doteraz som sa nevedela zmieriť s tým, že tu je pokope toľko biómov, čo nikde na svete asi nie je, pretože je to nereálne. Áno, chápala som miestnej mágii, ale aj tak... potriasla som hlavou, keďže sa mi v tomto teple prevárala viac, než normálne. Prešla som si jazykom po tesákoch. "Možno narazím i na svojich podarených súrodencov zas," riekla som si popod ňufák a pozrela sa niekam medzi kmene stromov. Ani neviem, kam som sa to presne zadívala, ale niečo upútalo moju pozornosť.
Vydala som sa za pachom, ktorý ma šteklil v ňufáku, vzhľadom na to, že bol čerstvý. Napokon som zastavila a zadívala sa na malú guču chlpov. Zas až tak malú nie, ale dostatočne na to, aby som pochopila, že je pre miestnych predátorov dosť ľahkou korisťou. Zavetrila som, hľadajúc dospeláka, s ktorým tu mladík bol, ale očividne... som tu s ním bola len ja. Zamračila som sa a v tom mi niečo napadlo. Však dám mu lekciu! Zaškerila som sa a z hrdla sa mi začalo drať desivé vrčanie, ako som sa k nemu približovala a napokon ho chmatla za chvost a potiahla od stromu. Zaisto som ho prebudila a verila som, že i spôsobila srdcovú zástavu. Veď nech si to zapamätá dobre!

Prikývla som na jeho otázku, ktorú mi položil. Zamyslela som sa na moment, aby som z hlavy vydrala informácie, ktoré som k tomu mala a následne mu odpovedala bližšie: "Áno, samozrejme, že majú. Inak by tu ani mágia nebola sa domnievam. Pokiaľ ma moje znalosti neklamú, sú len dvaja. Len ktovie, či to nie sú len príliš silní vlci, ktorí sú mylne braní ako božstvá. Než ich uvidím osobne, bližšie sa k tomu vyjadriť asi ani nedokážem." Mykla som plecom, no bola som rozhodne z toho nadšená! Veď predsa... kto by nebol nadšený z takejto veci! Nie každý sa s bohmi stretol. "Aj v tvojej krajine boli nejakí bohovia alebo niečo, čo sa tak nazývalo?" položila som mu otázku a zvedavo ho hypnotizovala očami, ktoré lačnili po nových informáciách.
Zdalo sa, že moje klamlivé informácie o kanibaloch ho mierne znepokojili. Usmiala som sa víťazoslávne a nechala ho v tom. Veď nech sa trochu chlapec aj bojí. Aspoň nebude spávať na lúkach, kde o neho môžem ľahko zakopnúť! "Alebo sa len radi bavia a lovia druhých vlkov. Predsa len je to väčšia výzva než si uloviť srnu," nadhodila som iný uhol pohľadu do diskusie a zamyslela sa. Keby som mala všetky mágie tohto kraja, naozaj by ma ten lov unudil pokiaľ i tie zvieratá nemajú mágie vo svojej krvi. Takže lov druhých magických vlkov by bola aspoň adrenalínová záležitosť. Hej, také súboje by sa páčili i mne! Ale kanibalom som sa neplánovala stať. No... i keď. Zachmúrila som sa potmehúcky sa usmievala. Všetko bolo možné a ešte viac to, čo sme si mysleli, že je nemožné!
Skackala som si po skalnatej cestičke a pomaly sme smerovali k jednému z vrcholov hory, kde sa nachádzal ešte sneh. Bolo ho príjemné vidieť, keď nebol všade po krajine, ale len na určitých miestach. Popri tom sme sa rozprávali a musela som uznať, že sa vcelku rozhovoril. Aspoň sa mi to tak zdalo. "Hm, je to dosť komplikované, ale v podstate i v mojom kraji je očividne mágia a dokázali sme medzi svetmi cestovať vďaka portálom. Jednoducho je to taký priechod, ktorý ťa vezme na iné miesto," vysvetlila som mu a pozrela sa smerom, odkiaľ som prišla so sestrou. "I tu sa nachádza niečo podobné, ale netuším kam vedie. Videla som ho so sestrou len na úpätí jednej z hôr druhého pohoria, ktoré je na východ odtiaľto," dodala som a chvíľu sa tým smerom dívala. Niekde v diaľke sa skutočne oné hory črtali.
"Nepočítam si dni, no nejako takto na jar som sem prišla. Veľa som toho ale nezažila ešte, dosť času som strávila so súrodencami a potom som si dala menší zimný spánok," priznala som sa a zazubila sa. Nevadí, i také oddychovanie je veľmi dôležité. Aspoň ostanem navždy pekná a mladá! Vrchol sa približoval. Labka sa mi mierne pošmykla na uvoľnenej skale. Upsík. Ale nebolo to nič strašné. Pozrela som sa dole zrázom, kde sa drobné kamienky so skalou uvoľnili a padali čoraz nižšie. Zaškerila som sa. To bolo tesné. Pokračovala som ďalej za Chamsinom, ktorý takto získal mierny náskok. Čoskoro sa i moje labky dotkli snehu, bolo to tu krásne! Ale fučalo tu riadne. Keď som došla za vlkom, ani sa neotočil, ani nepohol. Len uprene niekam pozeral.
Došla som k nemu ako to len šlo, pevne sa postavila do snehu a skál, aby ma vietor neodfúkol a kukla sa smerom, kam hľadel. Púšť. Mohlo mi to napadnúť i skôr, keď som videla jeho farbu kožuchu i stavbu tela. "Tu som," odpovedala som mu, pretože som mu stála asi v slepom uhle. "Takže pochádzaš z púšte," skonštatovala som a pozrela sa na neho. "Hm, stretla som vlka, ktorý mi hovoril, že v púští žije jedna svorka. Ak zháňaš miesto, kde skloniť hlavu. Niekto si na to byť členom svorky potrpí. A keďže to vyzerá, že tu asi obaja dožijeme svoje dni a roky... bolo by to na zváženie," riekla som a usmiala sa na neho. Pohľadom som u toho prešla po trblietavom snehu, ktorý by i pôsobil krásne, keby v horách nebol ten nepríjemný vietor a chlad. Veľmi romantické, až mi od toho vzrušenia zuby klepotali. Napokon sa naše cesty rozišli a ja som sa vydala ďalej skúmať túto krajinu.

30 - Výšlap na nejvyšší vrcholek hraničního pohoří a třpytivý sníh jsou rozhodně romantické

//Tajga

//Kvitnúca lúka

Ako sme kráčali k horám, konečne sa ma začal vypytovať aj Chamsin. Nie, že by som patrila k vlkom, ktorý by mali radi otázky na svoju osobu, ale pri ňom mi to prišlo ako pokrok v našom vzťahu-nevzťahu. Usmiala som sa na neho a zamávala chvostom. "Obyčajné ostrovy plné mágie, kde žijú primárne evolučne vyvinutí vlci a najsilnejšími celestiálnymi bytosťami sú tu bohovia," povedala som v skratke a usmiala sa. Vedela som o tomto mieste nejaké informácie, ale radšej som šla do terénu, aby som to tu preskúmala a zistila všetky detaily, ktoré sme v našom svete nemohli o tomto vedieť. Avšak zatiaľ sa mi darilo vrážať len do pútnikov, ktorí tu boli doslova len pár dní s cestou. "Ale dopočula som sa o historkách, že na ostrovoch sídli skupina vlkov, ktorí sa stali voči druhým nebezpečnými. Chápeš, na ostrovoch je limitovaná zásoba jedla, a tak sa rozhodli loviť korisť, ktorej tu len pribúda a nemá prirodzeného nepriateľa - nás. Áno, kanibali sú tu na každom kroku, preto ma udivilo, že si sa rozvaľoval len tak v tráve ako taká ľahká korisť. Nikdy nemôžeš vedieť, kto tu je nepriateľ!" začala som mu rozprávať vážnejším hlasom a pozrela sa mu do očí, keď som dodala: "Možno patrím do tej skupiny i ja, veď sídlia v jaskyniach po horách." Na moment som mu uprene hľadela do očí, aby som zdvihla napätie v tom tichu, keď som sa k nemu z ničoho nič natiahla a jemne (!) ho kusla do prednej labky. "Omňomňom," zamumlala som a pomaly sa začala smiať, keď som mu zaslintala kus srsti. "Veumi chutmé," mrmlala som a nakoniec ho pustila, keď sa určite prirodzene i on trhol. Zaškerila som sa a aby to bolo jasné, som dodala: "Srandujem." Pousmiala som sa. "Aj keď..." zatiahla som a hravo na neho mrkla. Rozišla som sa ďalej do hôr.

Keď sme šli ďalej v pokoji, po menšom mojom výstrelku som sa vrátila k normálnej komunikácií. "Určite. Som doslova čiernou ovcou rodiny. Moji súrodenci nesú mená, ktoré vychádzajú z názvov drahokamov totiž," vysvetlila som mu. Usmiala som sa a pohľadom zavadila o vrcholy hôr, ku ktorým sme chceli vystúpať. Bol na nich ešte sneh. "Za to môže mágia tejto krajiny a vplyv božstiev. Púšť vedľa zelene a hneď za rohom džungľa, či ľadové pláne? V normálnom svete? Nemožné," riekla som a usmiala sa. Samozrejme, že za to mohla mágia, čo iného? "Svetov je oveľa viac, než si myslíš. V mojej domovine sme mali možnosti, vďaka ktorým sme vedeli medzi krajinami cestovať. I sem som prišla z čistej zvedavosti... a potom to po mne zopakovali všetci súrodenci ako som tu počas roka zistila," odpovedala som mu a kyslo sa zaškerila. Nikdy ma nenechali byť originálnou. Asi mi mal stačiť môj kožuch, že som bola od nich takto odlíšená! "Ktovie. Ale pre mňa tu toto miesto znie ako niečo, čo by sa k nemu dalo prirovnať. Za normálnych okolností odtiaľto neexistuje cesta preč, pokiaľ sa nad tebou bohovia nezľutujú. Jedine smrť ťa v opačnom prípade dokáže oslobodiť, i to ktovie, kde skončíš," dodala som pokrútila hlavou. Nevidela som to tak čierne. Rozhodla som sa tu žiť, tak som musela hrať s kartami, ktoré som mala v labkách.

//16 - Jeden z vlků si vystřelí z toho druhého (idk či stačil Chamsinov vtípek, ale tak ďalším sa ni nepokazí )

Hodila som k nemu akože prekvapený pohľad, keď mi prezradil, že nie je miestny. Kto tu aj bol? Okrem tých, ktorí tu krížili svoje gény a plodili tých malých démonov - vĺčatá. Nie, že by som ich nemala rada, ale vedela som si predstaviť i inak tráviť svoje chvíle, než je strážením tých malých potkaníkov. Usmiala som sa a zašvihala chvostom. Ktovie z akej krajiny pochádza on. Pokrokovej akou bola tá moja? Pochybovala som, pretože o mnohých som moc nepočula a mala som pocit, že na úrovni tej našej, nie je žiadna iná. Ktovie.
"Ach, to by som sa musela skláňať k zemi a vieš aké je to namáhavé pri dĺžke mojich láb? Zem mi príde tak ďaleko, akoby som stála na vrchole onej hory," riekla som a zasmiala sa. Pravda, bola som vysoká. Jemu som konkurovať nemohla, ale veľmi ľahko som ho dobiehala. Určite som nebola žiaden drobec, to určite nie. "Teší ma Chamsin," zopakovala som jeho meno, aby mi lepšie utkvelo v pamäti a rozmýšľala, či mu budem dôverovať. Šanca, že by narazil na moju rodinu nebola veľká, ale zároveň nie nulová, keďže tu už všetci oxidovali. Ach, môj nápad sa im musel nehorázne páčiť! Kopíráci. "Ja sa volám Melanis, ak by ťa to zaujímalo," dodala som skôr, než som sa rozišla smerom k pohoriu, kde som sa chcela dostať čo najvyššie. Už sa pomaly blížilo leto, určite hory budú v rozkvete a nebudú tak nebezpečné na výstup. Mohli by sme to i my dvaja zvládnuť. Ja určite teda! Skôr som sa bála o neho. "Prešiel si už veľa krajín a svetov, keď sa sám nazývaš pútnikom?" nadhodila som ďalšiu otázku. Moja nádej umierala posledná v tom, že ho rozhovorím na dlhšie, než je jedna dve vety. Mal pekný hlas, škoda ho nepoužívať!

//hraničné

Zvedavec. Potmehúcky som sa na neho usmiala. Zdalo sa, že budem mať na vrch aspoň v znalostiach, keď vo fyzickej stránke nie. Predsa len to bol vlk a ja som nebola nikdy nejakým lovcom či bojovníkom. Prešla som si jazykom po tesákoch a spokojne zamľaskala. Mohla som ho naťahovať, ale čo by som z toho mala? Hah. Ešte by sa otočil a odišiel, aká by ho bola škoda. "Kdeže, je ich tu niekoľko. Väčší menší, ešte menší... sama som nimi zatiaľ neprešla, ale rada by som tak učinila. Mnoho rastlín, zvierat i kameňov tu je iných než v tej krajine odkiaľ pochádzam. Je fascinujúce nachádzať nové príležitosti, ktoré môžem preskúmať," odpovedala som na jeho otázku a spokojne sa usmiala. Fakt, že by som najradšej na všetkom robila svoje pokusy a výskumy som zamlčala. Nechcela som ho hneď vydesiť. Vyzeralo to, že by sa mohol stať mojim potenciálnym spolu-cestovateľom!
Zvedavo som upierala svoje zraky na vlka, ktorý ma sondoval pohľadom. Hodnotil ma? Skutočne? Azda. Veď sama som ho o to požiadala. To, čo však z neho vypadlo bolo žalostné. Nedokázal oceniť pravú krásu! Ach, aký hlupáčik. V duchu som sa zasmiala. Veď ani ja by som mu nedala viac ako tri. Cha. Avšak pri jeho nasledujúcich slovách som spozornela. Stuhla som na moment. Ani nie tak od desu, hmyz mi nevadil, ale fakt, že som si toho nevšimla. Prudko som sebou zatriasla a labkami si prešla po ušoch, aby som ho zhodila dole. Lenže... ako som tu šaškovala, uvedomila som si, že tam nič nemám. Odfrkla som si a narovnala sa. "Vtipné," skonštatovala som a sťažka si povzdychla. Takto ma napáliť! "Už som sa tešila, ako si ho dám na sváču," posťažovala som sa mu. "Teraz ostanem na suchu," sklamane som nariekala, ale napokon som sa zachichotala a kukla sa na vlčka s naklonenou hlavou na stranu.
"Rečník veľký asi nie si," povedala som, keď jeho reakcie boli tak chabé. No nevadí. Potrebovala som spoločníka a asistenta, nie psychológa. "A čo tvoje srdce dobrodruha? Azda tiež je tak chabé ako tvoje slová?" opýtala som sa ho, aby som zistila, či sa ku mne pridá. Mohli sme preskúmať spolu aspoň okolie, nech nie som sama. Nie, že by mi to vadilo až tak... len to vyzeralo lepšie, keď som rozprávala na vlka než sama k sebe, ehe. "Pozri sa na tie hory za nami, no nie sú nádherné? Aký asi výhľad z vrcholov musí byť na tento kraj, len si to predstav," riekla som zasnene a s úžasom na tvári si to predstavovala. Hlavne fakt, že by sme v horách mohli nájsť i ďalšie rastliny, zvieratá, či zaujímavých vlkov alebo príhody! Nikdy sme nemohli predsa vedieť, čo nám osud hodí pod labky. Hlavne v tejto magickej krajine. "Chcel by si sa tam so mnou prejsť, Pieskovec?" skúsila som iný typ oslovenia, aby som ho prinútila mi povedať jeho meno bez toho, aby som ho musela vysloviť prvá ja. Mohli sme ostať však neznámymi voči sebe, aká by to bola romantická záhada!

Lissandra
> 4 roček (22.4.2023) = 2 mince a 2 rubíny
> 5 roček (22.4.2024) = 2 mince a 2 rubíny

Zeiran
> 4 roček (24.12.2023) = 2 mince a 2 rubíny

Tiara
> Známosti 35 (disk známosti) = 35 kšm
> 3 roček /27.3.2023) = 2 mince a 2 rubíny
> 4 roček (27.3.2024) = 2 mince a 2 rubíny

Sillarei
> 3 roček (23.9.2023) = 2 mince a 2 rubíny

Melanis
> 1 roček (11.3.2024) = 2 mince a 2 rubíny

Zapsáno

Skúmavo som sledovala vlka, ktorý očividne nebol nadšený tým, že som si z neho urobila prekážku. K tomu všetkému neúspešne zvládnutú. Pobavene sa mi zdvihol kútik úst, keď som ho počúvala. Kvetiny, ktoré mu uviazli v kožuchu z neho urobili priam žiadanú dámu široko ďaleko. Pôvab mu nechýbal rovnako. Ach, asi by som mu mala dohodiť moju sestru, tá by si na jeho kvetinkách určite zgustla. "Musíš to brať s nadhľadom. Pozri sa na svoj nádherný kožuch, ktorý by ti nejedná vlčica závidela," riekla som a zasmiala sa. U toho som o krok cúvla a zle stúpla do diery, ktorú tu vyhrabal nejaký hlodavec. Zavrávorala som a i ja sa rozpleštila na trávniku. "Ach, roznesieš po ostrovoch nový trend," zamrmlala som si pobavene a aby sa teda nepovedalo, aj ja sama som sa prevrátila niekoľko ráz po lučine a u toho nachytala pár lupienkov a hlavičiek kvetiniek do svojho kožúšku, na ktorom pekne svietili, keďže som ho mala tmavý. Ach, takéto váľanie v tráve som nepraktikovala od vĺčaťa. Ale ako krásne ta tráva a kvetiny voňali! Hmm. "Ak by tie kvetiny boli uvedomelé bytosti ako my, asi by sa to dalo považovať za masovú vraždu," skonštatovala som šibalsky až sa mi zablýskalo v očiach. "Páčim sa ti s kvetinami v srsti viac alebo menej na stupnici od jedna do desať, fešáčik?" položila som mu pobavene otázku a pokojne ho sledovala. Napokon som, stále ležiac v tráve, zdvihla hlavu a pozrela sa na vlka. "Drahý, premýšľam nad všetkým možným i nemožným. Veril by si mi, keby ti poviem, že vlci majú v skutočnosti päť nôh? Nie? Lebo ani ja sebe nie, je to očividná hlúposť," riekla som a zasmiala sa, no potichšie som dodala: "Ale menej ich mať pokojne môžu." Nevinne som sa usmiala a premýšľala, aké by to bolo krásne, keby niekto v prírode bez mágie a pokrokových znalostí mágie prežil septický záchvat po urvaní jednej z končatín. Asi by som pri takom komplexnom ošetrené chcela asistovať. Ach. Už len nájsť taký konflikt, kde sa budú nie len uši trhať, ale i nohy! Bolo by to =užasné. Zasnene som si to predstavovala.

//10 - Vlk se vyválí v květinách a nějaké mu uvíznou v kožichu

//Hraničné pohorie

Opatrne som zoskočila z kamennej rímsy a vydala sa dolu svahom smerom k lúke, ktorá snáď nemala konca kraja. Už som cez ňu prechádzala, ale bola tak obrovská, že preskúmať celú, by trvalo nie len hodiny, ale i dni. Ak nie týždne. Strihla som uškom a zadívala sa na lučinu, ku ktorej som sa priblížila a do ňufáku mi vletela tá otravná vôňa kvetín. Ja som nepatrila k ich fanúšikom, ale stále to voňalo lepšie, než nejaké orgány, všakže. Ako som sa tu rozplývala nad tou krásu, vrazila som do pieskového vlka. "Hupsík," vychrstlo zo mňa, keď som sa odtiahla a zadívala sa mu do očí. Boli tak... ľadovo modré. Oveľa svetlejšie než tie moje. Neveriacky som naň hľadela. Nejako mi to vak k nemu išlo. Bol skutočný fešák, len čo bola pravda. "Prepáč, nechala som sa uniesť vlastnými myšlienkami," riekla som a usmiala sa. Pravdou bolo, že som sa nechala uniesť momentálne i svojou mysľou a duchom, keď som začala v hlave riešiť, čo si asi o mne pomyslí. Bolo mi to v škutočnosti jedno, ale tak pre istotu. "A prečo spíš na otvorenom priestranstve úplne nechránený?" opýtala som sa ho napokon, keďže to bolo niečo, čo mi hlave kolovalo dosť dlhú dobu. Ja by som tu teda nespala. Nemusel o neho zakopnúť len tak dobrý vlk ako ja. Čo ak by to bol však medveď? Bolo by o jedného vlka menej a táto predstava sa mi vôbec nepáčila.