Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Most cez Temný les

Hopsala som si cez les a dívala sa na nebo, ktoré lemovali holé konáre stromov. Bolo až záhadou, ako sa mi podarilo do žiadneho stromu nenabúrať. "Vidíš tam tú žiarivú hviezdu? Vyzerá ako polárka!" riekla som smerom k Verene, ale neprišla mi žiadna odpoveď. Najskôr som si to neuvedomovala, pretože som si len myslela, že asi nemo prikývla. Ktovie. Azda mi nestíhala do kopca. I to sa mohlo stať. Veď predsa mojej energie nebolo konca kraja niekedy. Prela som si jazykom po tesákoch a pomaličky sa predierala horskou náturou pohoria smerom k nižšie položenému sedlu. Nepotrebovala som zdolávať veľké výšiny. Zašvihala som chvostom a zastavila sa na jednom výbežku, kde som sa zastavila a začala pozorovať hviezdy. Obloha bola tak nádherná! Až sa mi nechcelo veriť, že nie je skutočná. "Na toto by som sa vedela dívať celú noc, čo povieš Verena?" otázala som sa jej, no keď som otočila hlavu jej smerom, nebola tam. Vlastne nikde v mojom zornom poly. Zamračila som sa. To by ma len tak opustila? Alebo som jej len ja utiekla? Povzdychla som si. No nič sa nedalo robiť. Vydala som sa predsa ďalej, za novými dobrodružstvami. Tie... ešte boli neznáme, ale verila som, že už čoskoro na niečo poriadne narazím.

//kvitnúa lúka

Noc sa blížila a s každým úderom srdca, obloha černela a krajina tíchla. Až na škrípanie latiek mostu. Strihla som uchom a otočila sa na Verenu. "Ach, toľké obavy z dvoch vlčíc, že by mali? Vtipné, keď si predstavím túto primitívnu krajinu, že by sa bála niečoho tak pokrokového," zaškerila som sa a švihla chvostom. Veru, bolo by zvláštne, keby mali druhí obavy z dvoch pôvabných vlčíc, ktoré by mohli zatieniť vlčie egá. Nie. Tu sa rozhodne niečoho takého nemusel nikto obávať. Aspoň ja som tento svet videla tak... jednoduchý a prostý. "Serren," zopakovala som po nej a prešla labkou na ďalšiu latku, zatiaľ čo som sa zaujato dívala do hmly pod nami. Niekde tam bolo rozbúrené more, ktorého vlny narážali do skalnatých útesov. Presne to som počula, i keď na prvý pohľad vyzeral pád dole dosť príjemne. Ako do takej bielej cukrovej vaty. "Vyzerá podobne ako ty? Alebo ste si odlišné?" otázala som sa jej, aby som zistila, či náhodou jej sestra nie je čiernou ovcou rodiny náhodou. I keď farby Vereny boli dosť výrazné, z čoho som usudzovala silné gény, ktoré by mali byť v rodine aspoň mierne rozšírené. "Mala by som tu mať všetkých súrodencov ak som správne počítala naše stretnutia, či pachy. Spoznáš ich dosť jednoducho. Všetci máme krátke chvosty a bodky na tele ako srny," zasmiala som sa u toho, keď som jej to opisovala. Bolo to zvláštne, že sme mali takéto gény, ale tak čo už. Rodinu si nevyberáme! Čo sa dalo na to povedať iné. Páčilo sa mi, že Verena sa tak ženie vpred za dobrodružstvom. Konečne niekto normálny. Preto som ju nechcela brzdiť a pokračovala som s ňou po rozhojdanom moste. Vôbec mi to však neprekážalo. Bola som dosť obratná na to, aby som sa s tým popasovala, i keď pravda, že príchod do tohto sveta zo mňa vycical kus energie. Preskákala som na druhú stranu a zaškerila sa. Už sa úplne zotmelo a na nebesiach žiarili hviezdy. "Hm, bolo to jednoduchšie ako som si myslela," zašvitorila som a pozrela sa do lesa pred nami. "Nebo vyzerá teraz nádherne, poďme do hôr. Tam bude určite super výhľad na miestne súhviezdia. Ktovie, či sú rovnaké ako tie v našich krajinách?" nadhodila som myšlienku a zazubila sa. Následne som sa nadšeným krokom vydala k pohoriu, či už Verena šla alebo nešla za mnou. Proste som sa až príliš nadchla!

//Hraničné pohorie cez Temný les

Jméno vlka: Tiara
Pohlaví partnera: vlci
Věkové rozmezí: 5+
Preferovaná povaha: Nezáleží, ale mal by ju strpieť xdd
Čísla: 5, 14, 24

Jméno vlka: Melanis
Pohlaví partnera: vlci
Věkové rozmezí: 4+
Preferovaná povaha: Nezáleží, ale ideálne niekto rozumný a vyspelý.
Čísla: 6, 16, 30

//les pri moste

Ach, na malý moment som sa ocitla ponorená vo svojich myšlienkach. Zamyslela som sa nad jej myšlienkou o tom, že by tu existovala nejaká iná cesta medzi ostrovmi. "Máš pravdu, možno podzemný tunel alebo iný most... Prieliv, kde raz za čas je hladina tak nízka, že sa dá prebrodiť," odvetila som po chvíli a začala rozmýšľať ďalej. Strihla som uchom a pohodila ním. Možnosti tu bolo mnoho. Existovala tu mágia. Neočakávala som však, že by tu bolo niečo pokrokovejšie. "Cítiš tu tie pachy vlkov tiež, však? Predpokladám, že áno. Fascinuje ma, že sme na nikoho nenarazili. Možno by nám povedal i o bezpečnejšej ceste," zatiahla som pobavene, i keď o bezpečnosť mi až tak nešlo. Po chvíli sme došli k zrázu a mostu, ktorý sa húpal vo vetre. "Keby náhodou padneš dole, je tu niekto, komu by som mala túto smutnú informáciu predať?" otázala som sa na vlčicu úplne bez myšlienky na to, že to nie ne úplne vhodná otázka. Avšak ja som to brala ako fakt, ako normálnu vec a tak som sa na Verenu dívala, stojac u prvej dosky mostu. Musela som byť pripravená predsa na všetko! Veď sama povedala, že to už nejaká chvíľa bude. Čo ak sa niekde usadila? Čo ak tu má rodinu? Bola som slušne vychovana, aj keď sa to niekedy nezdalo.

Ach. Nová spoločníčka na moje cesty! Nečakala som, že tu niekoho nájdem tak rýchlo. Zdalo sa, že táto krajina je plná vlkov, ktorí by mohli byť mojimi novými pokusnými králikmi! Mala by som sa niekam pridať do svorky. Tam ich je určite viac než dosť. Pozrela som sa na vlčicu a usmiala som sa. "Teším sa, že budeme spolu cestovať," povedala som jej a usmiala som sa. "Na sever? Mne je to jedno, rada by som to tu precestovala celé, takže kľudne môžeme ísť na sever, len..." začala som a obzrela sa ponad plece na miesta, odkiaľ som prišla predtým, než som narazila na túto vlčicu. Určite bude prekvapená, keď prídeme k mostu. Možno sa bude báť? Ktovie. Ja jej určite pomôžem svojou pozitívne naladenou stránkou! "Prišla som momentálne zo severu a musím povedať, že jediný prechod na druhý ostrov je cez most. Je trochu starší, primitívnejší a neudržiavaný," skonštatovala som a zachmúrila sa. Nebolo však najhoršie počasie, čo znamenalo, že by sme to mohli v pohode zvládnuť. "Ako dlho si vlastne tu na ostrovoch?" opýtala som sa jej, aby som mala predstavu, čo vlastne mohla za ten čas na ostrovoch vidieť a spoznať. Azda narazila i na mojich súrodencov? "Naozaj? Ach, mám pocit, že vlci v dnešnej dobe prestali druhým skladať komplimenty. Aká škoda," riekla som a usmiala sa. Mohla akože i ona mne niečo pochváliť! Iné než môj vzhľad, ale ospravedlnilo ju to... že ma ešte nepoznala na toľko, aby mohla poznať moje znalosti a vedomosti, pff. Potriasla som hlavou a pozrela sa na les. "Asi poďme pomaly," riekla som a kývla hlavou, aby sme sa vydali k mostu pomaličkým krokom. U toho som sledovala les a všetko, na čo padol môj pohľad.

//Most

Zastrihala som ušami, keď som začula kroky. Otočila som sa za vlčicou, ktorú som nemala šancu poznať. Nastražila som ušká a počúvala ten nával slov, ktorý na mňa spustila. Išla rovno k veci. Uškrnula som sa nad tým. Priamočiara. S tým sa dalo pracovať. Mierne ma však sklamalo, že bola rovnako nováčikom v tunajšom kraji ako ja. Síce ja som o ňom mala určite viac informácií než ona.. nebolo to ono. Teraz som musela dávať informácie ja jej a nie ona mne. Takýto obchodný plán sa mi moc nepáčil. Preto som sa rozhodla našu konverzáciu viesť iným smerom... pre mňa oveľa výhodnejším! "Teší ma Verena! Ja sa volám Evelyn," riekla som na začiatok a naklonila hlavu na stranu. "Bohužiaľ ťa budem musieť sklamať, ale moje znalosti o miestnom osadenstve sú rovnaké ako tie tvoje. Avšak snažím sa prísť na informácie tým, že putujem po ostrovoch," pokračovala som a pokrútila smutne hlavou nad tým, že som jej nemohla povedať nejakú pozitívnejšiu informáciu. Nuž, nevadí. Usmiala som sa vzápätí a dodala: "Ale ak by si chcela, mohli by sme sa kúsok prejsť spoločne a možno stretneme niekoho alebo nájdeme niečo, čo nám dá o tomto mieste nejaké bohatejšie informácie než sú tie, že tu funguje mágia a všade okolo pevniny je voda." Usmiala som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. Moja ponuka bola priam neodolateľná! To musela uznať ona sama. Kto by ma nechcel mať za spoločníčku? "Oh a ty máš mimochodom veľmi pekný chvost," pochválila som ju i ja a zazubila sa. Pre mňa bol každý chvost krásny, keďže ja som žiaden skoro nemala!

//Temný les cez Most

Zvuky nesúce sa vo vetry, ma zaviedli k veľmi primitívnej podobizni mostu. Prostredníka, pomocou ktorého sa vedeli pozemské bytosti dopraviť z jednej strany útesu na druhý bez toho, aby sa museli okúpať v rozbúrenom mori. Inteligentné, až príliš na túto zem, no príjemné zistenie pre moju maličkosť. Predsa len tu neboli tak zaostalí, ako som si o nich predstavovala. Zasmiala som sa sama nad sebou a tým, ako som pochybovala o iných svetoch, pretože ten, odkiaľ som pochádzala ja, mi prišiel najpokrokovejší. Švihla som chvostom a vydala sa okúsiť stabilitu tohto výdobytku doby. Pomaličky som kráčala cez most a skúmala brvná, ktoré boli jeho zložením. Na niektorých miestach chýbali dosky, čo mi prišlo ako maličkosť opraviť, no bohužiaľ sa k tomu nikto nemal. Strihla som uchom a pozrela sa na druhú stranu, kde som sa o chvíľu ocitla. Prešla som na pevnú pôdu a otriasla som. Cez rameno som pohliadla na most a zaškerila sa. Bola to maličkosť. Začala som sa obzerať, kam som sa to vôbec dostala. Bol to nový les. Privrela som zraky a zadívala sa na kmene stromov, ktoré sa rozliehali vôkol mňa. Prišiel mi tak obyčajný, že som sa oň ani viacej nezaujímala. Rozhodla som sa ním poprechádzať, aby som náhodou narazila na niečo zaujímavé. Ak by sa mi to prianie však nesplnilo... nehádala som sa. Aspoň by som mala dôvod vydať sa ďalej po ostrovoch a hľadať niečo, čo skutočne zaujme moju zvedavú dušiku, ktorá tak veľmi prahla po dobrodružstvách.

//Kvetoucí louka cez Hraniční pohorí

Zvesela som poskakovala naprieč lúkou smerom k horám. Tie sa týčili vysoko prevysoko. Neboli to samozrejme tie najvyššie hory, aké som kedy v živote videla. No rozhodne vyzerali ako jedny z tých najvyšších v tomto svete. Nevedela som sa dočkať, kedy ich celé preskúmam, no najskôr som potrebovala vidieť iné veci, než boli horské stráne a množstvo jaskýň, ktoré v nich určite objavím. Rozhodla som sa, že s horami počkám do leta, a zatiaľ som sa vydala cez menšie sedlo smerom k lesu, ktorý sa rozliehal na ich druhej strane. Mal pôsobiť tajomne, temne a neviem ako, ale pre mňa to bol... proste les s podivnými stromami, ktorým vŕzgali kmene. Zastrihala som ušami a nasala pachy, aby som sa ubezpečila, že minimálne v tomto perimetri som sama. Neuverili by ste, ale bolo tomu skutočne tak! Zavrtela som chvostom a pokračovala vo svojej trajektórií, ktorej cieľový dopad bol pre mňa viac než neznámy. Celá táto krajina mi bola neznáma! Povzdychla som si a pokračovala pomaličky vpred. Už som čakala, kedy kto na mňa z akej strany vyskočí, ale nezdalo sa, že by tu niekto bol. Mŕtvy les. No nečudovala som sa tomu, že pre obyčajných vlkov mohol pôsobiť dosť nepríjemným pocitom. Zaškerila som sa a vydala sa za podivným zvukom, ktorý som vo vetre začula.

//les pri moste cez Most

Železitá pachuť krvi mi naďalej ostávala v papuli a mala som pocit, že ma privedie k šialenstvu. Žalúdok som mala stále ako na vode a i napriek tomu, že som pred chvíľou zožrala celého ušiaka, bola som furt hladná. Zastrihala som ušami a preniesla svoje myšlienky radšej na vlka. "Ach, pravdu máte. Ospravedlňujem sa, na dámu je to barbarské správanie," zachichotala som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu, keď som si ho prezerala. Rada som sa dívala na druhé bytosti a skúmala rozdielnosti, ktoré boli medzi nami dvoma. Bol inej postavy než ja, čo dávalo logiku. Druhou otázkou však zostávalo pre mna niečo, k čomu som sa veľmi dostať ani nedokázala. Aké rozdiely boli medzi mojim a jeho mozgom? Uškrnula som sa. Určite stále zo mňa z časti hovoril hlad. Nehovorila som však, že by som vlčie mäso vyskúšala, to nie... ale... zaujímal ma jeho intelekt a znalosti. Predsa len sme boli z rozdielnych svetov a vedomosti netiekli všade rovnakým prúdom ako v tom našom pokrokovom svete. Videla som mnohé úpadky. Niekde vlci žili ako kráľovia, inde pudovým životom, niekde bez mágie, inde s mágiou... ďalšie kraje mali rozkvet civilizácie a uvedomenia... kam ale spadal on?
Odfrkla som si a prebrala sa zo svojich myšlienok v momente, kedy som začula jeho ďalšiu otázku. "Netuším o kom hovoríte, Lišáku. Mimochodom teší ma, Evelyn," zatiahla som s úsmevom bez nejakého zaváhania. Jej meno ma neprekvapilo. Ani fakt, že bola v tomto kraji. Švihla som chvostom a prešla skôr na veci, ktoré ma zaujímali. Rodinní príslušníci a známi boli pre mňa len informáciou, pozitívnou a určite bude fajn tu nájsť aspoň niekoho schopného viesť intelektuálnu debatu... no na teraz ma zaujímal tento svet ako taký. "Vy tu žijete od narodenia? Pýtam sa, pretože ja sama som sa tu objavila z čista jasna!" povedala som a usmiala sa. Nevinne. Spokojne som sa na neho dívala a vyčkávala na to, čo mi povie. Azda som len chcela z neho vydriapať informáciu o tom, kde je tu najbližšie jazero? Ach. Aká som bola úžasná! O to viac, keby sa mi to nebodaj podarilo.
Moc som však nečakala na vlkove reakcie, kývla som mu napokon na pozdrav a vydala sa preč po svojich.

//Temný les cez Hraničné pohorie

V hlave som mala vymetené. I napriek tomu som bola schopná bezmyšlienkovito pokračovať vpred. Zajačinu som si už predstavovala vo svojom žalúdku, ktorý zíval prázdnotou príliš dlhú dobu. Pôda pod labkami mi kĺzala a spätne som sa zamýšľala nad tým, ako som bola schopná nespadnúť a nezlámať si niečo. Osud to však zariadil tak, že sa na mňa usmievalo jedno šťastie za druhým. Spokojne som zaostrila na zajaca, ktorý z pre mňa neznámeho dôvodu zabočil ku mne. Vnímala som len jeho zablatenú, krvou zalepenú srsť. Inštinktívne som natiahla krk a vzala ho za zátylok. Šmarila som s ním k zemi a prudko zabrzdila, u čoho som pri tomto drifte rozbahnila kus svoje okolie. Labou som si pridržala svoju korisť a prehryzla jej dýchacie cesty. Čoskoro sa mi v labkách ušiak prestal metať a ja sa mohla pustiť hltavo do trhania mäsa. Biela srsť na papuli stmavla od krvi a keď som spokojne zdvihla hlavu po tom, čo som dojedla, až som si priam odgrgla.
V tom som si všimla, že tu nie som tak úplne sama. Nastražila som uši a pozrela sa na vlka, ktorý bol doslova na dosah mojej labky. Jejda, pomyslela som si a pozrela sa na neho. Nadhodila som šarmantný úsmev plný krvavých pozostatkov a zamávala zvesela krátkym chvostíkom. "Buďte pozdravený, neznámy! Páčilo sa vám predstavenie, na ktoré ste mali tú česť pohliadnuť?" privítala som ho a melodicky sa zasmiala. Prešla som si jazykom po tesákoch a naklonila hlávku mierne na stranu. "Ospravedlňujem sa za svoju barbarskosť, nuž hlad zlým pánom je, veru. Bohužiaľ, neostalo mi nič, len kosti a srsť. Verte však, že ponúkla by som i vás! Musíte byť hladný na vašich cestách, nemýlim sa?" riekla som ďalej a u svojich slov mierne pokyvkávala hlavou. Chcelo by to vodu, prebehlo mi hlavou, no nemohla som zdúchnuť ako taký smrad hneď po tom, čo som predviedla tak úchvatné divadlo pred týmto fešákom!

//Začarovaný les

Aleje stromov sa predo mnou rozostúpili a ja mohlia pohliadnúť na otvorené priestranstvo. I napriek faktu, že som ako vlk dokázala vidieť v tme, moje schopnosti pozorovať túto krajinu boli obmedzené, vzhľadom na stále panujúcu tmu. Oblizla som si ňufák, ktorý už naďalej nebol ako vyprahnutá Sahara po tom, čo som sa do sýtosti napila. Kiežby som však to isté mohla povedať i o svojom hlučnom žalúdku! Po tom dlhom spánku som vyzerala ako anorektik, šteňa vyhodené niekde na ulici, ktoré zobre o kus kosti. Darmo som hľadala pachy zveriny, cítila som sa príšerne. Hviezdy mi však priali, keď som napokon ucítila železitý zápach krvi. Vykrivila som nos a vydala sa omámene po pachovej stope. Zdalo sa, že som narazila na zraneného zajaca, ktorému sa podarilo ujsť spod tesákov iného predátora. Stopovala som ho dlho, až som nakoniec uzrela siluetu ušiaka. Nemýlila som sa. Bol ranený. Perfektné pre moju situáciu! Srdce mi plesalo! Avšak stále som nemala vyhraté. Musela som... ho chytiť a doraziť. Obávala som sa však svojich vychudnutých nôh, ktoré mi teraz boli prekážkou v ich plnej a hlavne dlhej kráse. Hlad bol však silnejší a inštinktívne som sa vydala po ušiakovi. Mal stále dosť energie a rozbehol sa smerom na juh. Nasledovala som ho, bezhlavo... Zajac bol však rovnako zmätený ako ja, pretože jeho krívajúce skoky viedli priamo k ryšavej siluete predo mnou. Z pár desiatok metrov sa však stávalo čoraz menej a menej... Moja pozornosť však bola ukotvená na zajacovi, ktorého som mala v pláne polapiť i keby som u toho musela zrámovať medveďa!

(Môžeš manipulovať s koncom príspevku, ktorý nie je napísaný. Zajac bežal smerom k Zoharovii/okolo neho a vyhladovaná Melanis za ním, čiže ho mohla/nemusela zrámovať. Its up to you)

//vlčie jazero cez hmlisté pláne

Kroky ma zaviedli hlbšie do vnútrozemia, kde sa zdalo, že počasie zamiešava karty. Objali ma dotieravé jazyky hmly, ktoré spriadali na mňa spolu s temnou nocou zákerné plány. Nečudovala by som sa, keby som niekde zakopla a nabila si ňufák. Nakrčila som ho už len pri tej predstave, ako veľmi by ma bolel! Hlavne tu som nepoznala okolie ani bylinky... Dokonca v tomto ročnom období len začínali rásť! Povzdychla som si. Nevadí. Zbytočne som sa nad tým všetkým zas len zamýšľala. Preháňala som. Zašvihala som chvostom a pokračovala veselo ďalej. Napriek tomu, že mi v žalúdku vyhrávali muzikanti a kŕče sťažovali každý jeden môj krok... Som sa cítila plná energie. Absolútne ma nezaujímalo, kam odišla sestra s bratom, aj keď asi trochu hej... No v konečnom dôsledku som mala dobrý pocit z toho, čo znamenalo, že ešte žijú. Nespokojne som zamľaskala, keď sa mi z hmly vynoril pred ňufákom strom. Opatrne som ho obišla a po chvíli si uvedomila, že postupne kráčam do lesa. V tme to bol pre mňa obyčajný les plný stromov a podivných zákuť. Vedela som, že po tme nechcem loviť medzi stromami ani polomŕtvu veveričku. Dúfala som, že sa predo mnou teda vyjaví čistina, kde nebudem musieť zápasiť o svoje zdravie pri tom, ako sa budem snažiť nevraziť do žiadneho stromu. Azda ma i niekto tam hore počúval, keď sa mi moje prianie stalo onedlho skutočnosťou...

//Kvitnúca lúka

Zastrihala som ľavým uškom, keď mi doň zašepkal nočný vetrík svoju ľadovú melódiu. Zima už bola na ústupe, no z hôr stále sálal chlad, rovnako ako od krištáľového jazera. Letmo som pootvorila svoje ospalé oči a pohliadla na tento svet, ktorý ma zmoril skôr, než som ho mohla spoznať na vlastnú päsť. Ako v spomalenom filme som sa prebúdzala z hlbokého, nekonečného spánku, na ktorého dĺžku som sa nemala odvahu vôbec opýtať. Na sucho som prehltla. Bola som smädná a časom určite zistím, že som i hladná. Mohla som vôbec prežiť tak dlhý čas? Samozrejme. Mágia, ktorá sálala z útrob tohto sveta bola mocná... A očividne miestne entity mali svoje vlastné zámery s nami - smrteľníkmi. Opäť som zavrela oči. V duchu som žiadala o ďalších päť minút, akoby ma budila vlastná matka. Ach. Drahí súrodenci. Otvorila som oči dokorán, keď sa mi v mysli objavili ich tváre. Vedela som, že sú tu na ostrovoch. Nastražila som uši do výšky, priam sa chytali nebies. Zdvihla som hlavu od zeme a zadívala sa na nočnú krajinu, ktorá sa vôkol mňa nachádzala. Trvalo mi, než som sa zorientovala a prehrala si posledné spomienky, na ktoré som si však len matne spomínala. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Bolo na čase oprášiť staré kosti, ktoré určite za ten čas zatuhli. Najskôr sa mi nedalo postaviť, bolo to namáhavé, priam nemožné. No napokon po dlhých desiatkach minútach, sa mi podarilo postaviť na rovné labky. Ťarbavo som sa dovliekla k hladine jazera a napila sa ľadovej vody, ktorá spaľovala môj krk. Nemohla som však prestať piť. Tak smädná som bola. Hlad. Ozval sa i hlad. Zvráštila som čelo a túžobne zaskučala. Obzrela som sa za seba a začala premýšľať, kadiaľ sa vydať, aby som našla vhodné miesto, kde by som narazila na jednoduchú korisť. Napokon som sa rozhodla ísť jednoducho... za svojím vlastným ňufákom.

//začarovaný les cez hmlisté pláne

Nakrčila som ňufák, keď som po svojich slovách začula sestru. Myslela si, že by som bola taká srdečná pre nič za nič? Nie. Robila by som to pre seba, aby som sa tu mohla normálne pohybovať i ja. Hlavne by mi za to určite slušne zaplatili, aby som ja mohla testovať všetky tie podivné, magické vecičky od toho obchodníka, o ktorom nám bolo povedané pred pár hodinami. "Vieš koľko bohatstva by sme ale získali? Je to biznis plán, nie charita," riekla som a zaškerila sa. Tak. Bola som lepším obchodníkom, len nech to na mňa niekto skúsi. Následne som sa otočila na brata a privrela oči. "Odpoveď bude jednoduchá," riekla som a pozrela sa na prieliv v pozadí. "Podľa mňa pôjde o spodné prúdy, ktoré pomáhajú oddeliť jednotlivé vody od seba," povedala som a mykla ramenami. Ten jav nebol až tak neobvyklý. Už som o ňom počula z rozprávania o miešaní sa dvoch morí, ktoré do seba však nepretekajú plne, pretože prúdy ich oddeľujú, a tak sa odlišujú i farbou. Priala by som si to niekedy vidieť. V tomto bode šlo však o sladkú a slanú vodu, no táto možnosť nebola vylúčená ani v tomto prípade. "Druhým vysvetlením bude mágia, ale samozrejme, že to nie je pre mňa žiadnym argumentom," dodala som a uškrnula sa. Podišla som následne k vode a sklonila hlavu, aby som sa z nej napila. Bola naozaj sladká.

//Krápniková jeskyně

Lapis mlčal. Preto som sa obracala skôr na sestru, ktorá bola schopná nejakej normálnej argumentácie na úrovni. Hľadala v tejto veľkej jaskyni výhodu, ktorú v nej videli očividne i ďalší jedinci. Prikývla som. "Verím, že nájsť podobné úkryty v rôznych kútoch ostrovov, nám pomôže potom v jednoduchšom prežívaní na nich. Ach, až ovládneme živly, celé im to tu postupne prestavám, aby sa im ľahšie žilo. Toľko nápadov mám, len čo sa na krajinu okolo pozerám, ach, ktovie čo ešte nájdeme," zasnene som riekla a zamávala chvostom zo strany na stranu. Och, museli sme sa vyhrabať von z tejto jaskyne a dostať sa späť na horskú štreku. Pravda. Postupovali sme teda po hrebeni a v tom som uvidela na jednom zráze, že v údolí sa rozlieha zátoka. Bolo to snáď ono jazero, o ktorom Lapis hovoril? "Je to ono?" opýtala som sa brata a potom začala postupne zostupovať dolu k jazeru. Potriasla som hlavou a premýšľala, aká je nakoniec tá voda, keď bolo značné, že sa v jednom bode vlievala do mora. Bola som taaak zvedavá! Že som poskavala ako srna a takmer sa strepala po svahu dolu.