Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Snežné tesáky

Narvala som svoj huňatý zadok do útrob jaskyne. Nasala som pachy, ktoré tu okrem vlhkosti boli. Cítila som vlčie pachy, ale všetky boli staršie, minimálne pár dní. Nastražila som uši, keď sa mi zdalo, že som niečo začula. Očividne sa mi to však len zdalo, a tak bolo na čase sa pohnúť v prieskume ďalej. Hlbšie. Súrodenci z toho neboli tak nadšení ako ja. "Je tu príliš veľa pachov na to, aby to bol len niečí úkryt a o svorku sa určite jednať nemôže, hranicu by sme si v horách všimli," riekla som a zabručala. "Musí ísť o úkryt, kam podľa pachov sa chodia vlci ukrývať pri nečase v horách," nadhodila som a znelo mi to ako dobré vysvetlenie. "Nič tu nie je. Ale ako úkryt fajn, poďme sa pozrieť z vrcholov hory, či niekde neuvidíme to jazero o ktorom si hovoril. Musí byť z nich výhľad na celú stranu ostrova," vyhŕkla som a kývla hlavou, keď som si to začala zase poskakovať smerom k východu z jaskyne, aby som sa pozrela v horách po tom jazere, o ktorom predtým brat hovoril.

//Vlčie jazero

//zubria pláň

Počúvala som brata a pri jeho slovách som naklonila hlavu na stranu. Mierilo priamo do mora? Zastrihala som ušami. "Takže to je zátok a nie jazero?" povedala som smerom k nemu a nadvihla obočie. Voda sa musela miešať s tou morskou a tak by jedného dňa i tak bola slaná a nie sladká. "Hm, musím ho vidieť na vlastné oči," zazubila som sa celá nadšená, aby som to preskúmala! Hrozne veľa otázok som mala. Ale pokiaľ hovoril o jazere, voda musela byť sladká. Joj, zase nejaké mágia? Očividne. "Hm, my sme sa teda asi k hraniciam nepriblížili, možno tam len zamierilo viac vlkov ako hovoríš... tak či onak... som zvedavá na skutočnú populáciu tohto kraju, keď už má ísť o ten vlčí ráj. Len dúfam, že tu budú i nejakí viac inteligentní vlci, ktorí si aspoň pamätajú cestu domov," zasmiala som sa a zamávala chvostom. Nie, neodpustila som si to. Tak či onak... prechádzali sme pohorím, keď som pohľadom prešla po diere v skaliskách. "Cítim tu staršie pachy, myslíte, že pôjde o jaskynný komplex?" otázala som sa, keďže tento vchod bol väčší než iné. Naklonila som hlavu na stranu a vošla som do útrob jaskyne, vzhľadom na to, že som tu cítila vlčie pachy... museli sem chodiť pravidelne.

//krápniková jaskyňa

//Zlatý les

Nakrčila som ňufák a potmehúcky sa pozrela na brata. Protirečil si viac, než ten cudzí vlk z tohto kraja. Čo padol pri prechode portálom na hlavu? Nemal určite všetkých doma pohromade. "Samozrejme, ty veľký a odvážny vlk," zazubila som sa, pretože mi to prišlo absurdné, keďže sa tešil hneď ako nás uvidel. Ja som súrodencov nepotrebovala k tomu, aby som tento svet preskúmala. Ale taká Citra mi prišla vhod na rozumnú analýzu a argumentáciu, vzhľadom na to, že Lapis by sa vo svojich rečiach len zamotal ako i teraz. Kývla som však nad tým ramenom a nechala to tak. Očividne bol rozhodený ešte z toho príchodu na toto miesto. "Do jazera? Takého malého, bahnitého?" opýtala som sa ho, aby som zistila, kde do jazera padol. Ak to nebolo to u ktorého sme boli, znamenalo by to, že tu bolo ďalšie, ktoré by stálo za preskúmanie! Nastražila som uši a nadšenie mi bolo vidieť na tvári. Odfrkla som si však u jeho otázky. "Nič moc nevedel, sám sa tu stratil. Avšak napriek tomu, že sú tu vlci a tento svet zaostalí... využívajú pre výmenné obchody platidlo, takzvané mince. Pohybuje sa tu i potulný obchodník, ktorý má pokrokovejší sortiment, akým sú magické predmety. Taktiež nám prezradil, že v enviromente džungle sa nachádza vlk, takzvaný Mist, ktorý trénuje fyzičku jedincov," riekla som a pozrela sa na sestru, či som to zreferovala dobre. "Nuž a sú to predsa len ostrovy na otvorenom mori medzi ktorými sa údajne prechádza mostom. Odhadujem, že tu však bude viac než jedna svorka, ale zatiaľ sme nenarazili ani na jedno územie, súdiac podľa pachov. Uvidíme, čo nájdeme. Z hôr by mohol byť dobrý výhľad, hlavne i ten vlk - Yaro, nám hovoril, že jeho svorka sídli v nejakom pohorí," dodala som a vykračovala si po planine ďalej vpred. Nič zaujímavé som na nej nevidela, takže ma to ani príliš nezaujímalo. Pokračovala som priamo k pohoriu.

//Snežné tesáky

Čmuchala som okolo jedného zo zlatých stromov, ktorý mal na môj vkus v tomto ročnom období nie len zlú farbu listov, ale i ich počet. Niečo mi v hlavičke hovorilo, že nebude tak obyčajný a i počas ukrutnej zimy, sa bude okolému svetu smiať do tváre svojou zlatou žiarou. Zastrihala som ušami a otočila sa na Yara so sestrou, ktorý nám rozprával o obchodníkoch, ktorí sa na ostrovoch - ako som zistila, nachádzajú. Majster a vlk s podivným vozíkom. Dobré vedieť, že aspoň nejaký jedinec je tu vyspelý a má nejaký nástroj. I prítomnosť platidla znamenala, že nebudú sto rokov za opicami, ale len nejakých... dvadsať. "Hm, Mistr, most, mince, starý obchodník... dobre, vďaka," odpovedala som stručne na všetko, čo nám povedal a potriasla hlavou. Yaro sa mal k odchodu, asi sme ho už nudili alebo sa len ponáhľal. No mňa fascinoval tento les a nemala som v pláne z neho utiecť tak rýchlo. I keď... mala som ďalšie možnosti, ktoré som chcela preskúmať a vyskúšať na týchto ostrovoch. Napríklad nájsť ten most! Nastražila som uši a kukla sa za známym hlasom i pachom, ktorý k nám doskákal. Zaškerila som sa. "Ti to trvalo, braček," poškádlila som ho a keď sa priblížil, oslintala som mu celé líce a chytila do papule i jeho ucho, ktoré som poriadne premočila a hravo uskočila. "My sme si mysleli, že si nakoniec vystrašený od portálu zdrhol a rozhodol sa zostať doma, malinký," provokovala som ho súrodenecky ďalej a kukla sa na Citru. "Poďme ďalej, medzi stromami na východe vidím hory, možno to budú tie o ktorých hovoril Yaro a spoznáme jeho svorku. By ma zaujímalo, či sú vyspelejšie, keď tu majú platidlá a magické predmety. Až tak zaostalí nebudú," riekla som a zasmiala sa. Kývla som hlavou a ako taký vedúci zájazdu som sa vydala na otvorené priestranstvo odkiaľ prišiel i brat.

//Zubria pláň

//Plytká pláž

Poskakovala som po boku sestry, ktorá v tom cudzom videla nejaké zatúlané šteňa, ktorému chcela pomôcť. Bola už raz od prírody taká. Nezazlievala som jej to, ale čo ak nás bude zdržovať? Keď z jeho papule vyšla otázka, ktorú smeroval mojej sestre, na moment som sa nad tým pozastavila. Bože, ja vedela, že bude nepoužiteľný. Ani nepočúva, čo hovoríme. Obe naše mená už počul, pomyslela som si a pretočila oči v stĺp. Bolo to s ním zaťažko, ale... Citra mala čo chcela. Malého otroka, z ktorého sa bude snažiť niečo vyždímať, i keď nič nevedel. Radšej som sa zamerala na zlaté stromy, ku ktorým sme kráčali a polemizovala so sestrou nad tým, ako dokážu prežiť. Yarove slová boli prosté. "Je to proste mágia." Vlci, ktorí hľadajú dôvody, prečo je niečomu tak... musia mať veľmi jednoduchý život. Ach, najradšej by som to tu skúmala sama, poznamenala som si sama pre seba, keďže som tých dvoch nechcela rušiť. Pomaly sme došli až k lesu, keď som pochytila vlkové slová. "Mistr? Ďžungľa? Svätyňa?" zopakovala som tri kľúčové slová, ktoré upútali moju pozornosť. Otočila som sa jeho smerom. Otvorila som papuľu, aby som sa ho opýtala, kde to je. Lenže... on nevedel ani kde je jeho svorka. Nie to, kde je tá džungľa. Povzdychla som si. "Odkiaľ to vlastne si? Z tej svorky? Rastú tam stromy alebo je to dolina, pri mori, v horách..." riekla som, aby som zistila, kde vlastne máme jeho domovinu hľadať. Zatiaľ sme došli do lesu, kde som skúmavo podišla k jednému zo stromov a prezerala si jeho kmeň, miesto, kde mizol do zeme a i sa snažila kus dostať k listom onoho stromu, aby som si ich pohliadla. Boli však vysoko.

Citlivka, prebehlo mi mysľou, keď som sa dívala na Bledého. Nebola som zvyknutá na také zháčené správanie. Mohol byť rád, že sa vôbec o neho niekto zaujíma! "Ach, tu je mágia... iná. Citro, musíme nájsť niekoho iného, tento nám nepomôže," zabručala som k sestre, keďže som bola sklamaná, že sme narazili práve na niekoho, kto sa čarom tu nerozumel. Toľká strata času! Ten bol pre mňa nanajvýš drahocenný, keďže som ním nerada plytvala. Sestra sa snažila celú situáciu zachrániť. Odstúpila som a radšej svoje zraky upriamila na zlatý les, kam sme mali pôvodne naplánované ísť. Strihla som však uchom, keď som začula, ako mu ponúka pomoc. Uprene som sa na sestru zadívala, či to myslela vážne. Bol dospelý, prišlo mi hlúpe, že nevie nájsť cestu späť na územie svojej svorky. Hovorila som to, chýbajú im tu cesty. V konečnom dôsledku mi to bolo jedno. Chceli sme i tak ostrovy skúmať, po ceste narazíme určite i na jeho svorku. "Niekoľko hodín. Ideme k tomu zlatému lesu a potom všade možne. Ako povedala sestra, ak chceš poď s nami, eventuálne tvoju svorku nájdeme," riekla som a mykla ramenami. Poškrabala som sa za uchom labkou a vykročila po pieskovej pláži ďalej. "Myslíš, že pôjde o nejakú dohru svetla?" opýtala som sa sestry, keď som z diaľky skúmala oné vrcholce stromov. Boli sme od lesu ešte ďaleko, preto bolo možné všetko. "Neviem si vysvetliť, ako by inak dokázali bez absencie chlorofylu prežiť," pokračovala som a u svojich slov som sa zamyslela sama do seba. Preskúmať ten les bude skutočné vzrúšo.

//Zlatý les

Ňufákom som prevrátila väčšiu mušľu, ktorú som si práve prezerala. Prekvapene som mykla hlavou, keď sa z ulity vydrali nožičky morského tvora. "Pardon," zamumlala som pobavene smerom k tvorovi a nechala ho na pokoji. Hneď ako som sa odtiahla, prevrátil sa a po piesku sa pobral medzi neďaleké skaly v piesku. "Podľa mňa sú dosť podobné tým, ktoré máme doma. Ale úprimne Citro, nie som žiadny oceánológ," zasmiala som sa a zamávala chvostom. Ak by sa ma pýtala na rastliny, zvieratá a podobné veci, na to by som jej samozrejme odpovedala. Ale oceány boli pre mňa stále záhadným miestom. Na ne vlci ani v našom svete neboli dostatočne vyspelí a ktovie, či niekedy vôbec budú. Strihla som uchom, keď som začula kroky na piesočnom povrchu a pohliadla na bledého, vychudnutého vlka. "Hm?" zamumlala som, keď som sa na neho zadívala. Živá bytosť. Vlk. Civela som na neho niekoľko zdĺhavých sekúnd, než som sa dala do pohybu. Krátkym pohľadom som prešla po sestre, než som sa vyškriabala na rovné labky a priskočila do tesnej blízkosti vlka, aby som ho preskúmala. "Si chudý," začala som, "a divne páchneš." Nakrčila som ňufák a ak sa neodtiahol, pokračovala som v skúmaní jeho tela, no pokiaľ sa odtiahol, nasledovala som jeho pohyb. Zaujímalo ma, či sa líši niečím od nás alebo je to tiež len... vlk. Kukla som sa mu do očí. "Vieš čarovať?" nadhodila som s nastraženými ušami a hypnotizovala ho dovtedy, než mi niečo na to odpovedal. Mala som na neho toľko otázok! Jeho slová som pri príchode prepočula, moja zvedavosť bola dôležitejšia. Potrebovali sme na ostrovoch vykonať hĺbkový výskum, musela som pokladať mnoho otázok!

//Bašta

Žeby tu nežili vlci? To mi vôbec nenapadlo. Ale... bola to skvelá teória! Očká sa mi rozžiarili. "O to lepšie! Aspoň spoznáme niečo nové," riekla som smerom k sestre a zasmiala sa. Nejaké podivné potvory, čo budú väčšie než my. Mäsožravé, či bylinožravé. Ach, niečo také by som skutočne rada stretla. Ohohohou. Na niečo také by som sa dala skutočne nahovoriť. Ale mne zas niečo hovorilo, že tu vlci skutočne budú. No to mi nevadilo. Stále to bude super dobrodružstvo a možnosť skúmať nové veci. "No ja dúfam, že nájdeme i zlaté hory a zlaté bane," nadhodila som so smiechom a vykračovala si smerom k moru. Zlaté more tu asi nemali. Nastražila som uši a nasala okolité pachy. Skutočne som tu vlkov cítila. Čiže tu naozaj žili. Už len na nejakého naraziť, to by bolo skvelé. "Hej, Citro kukaj, mušle!" zvískla som a rozskákala sa smerom k pláži, kde sa v piesku povaľovali mušle. Ihneď som ich začala skúmať.

//Zlaťák

Musela som spomaliť svoje nadšenie, ktoré som z tohto miesta mala, aby mi sestra vôbec stačila. Nebola som hlúpa, ani ľahkovážna, ale nedokázala som svojim emóciám poručiť, aby sa upokojili. Bolo tu toho toľko nového! Ako to, že Citra nezdieľala moje nadšenie? Takmer, akoby tu bola zo samotného donútenia. Hrôza. "Nad čím premýšľaš?" opýtala som sa jej, pretože ostala ticho. Sama od seba príliš nehovorila od nášho príchodu a ja netušila, čo jej behá po rozume. Vždy vyzerala tak vážne. Strašné s ňou. "Než prejdeme celú zem, budú ma strašne bolieť labky. Veľké to tu je," skonštatovala som, keď som sa obzerala po otvorenom priestranstve, na ktorom sme sa nachádzali. "Tá pláž vedie k tomu zlatému lesu tam. Môžeme sa prejsť po pobreží k nemu," navrhla som a zavrtela chvostom. Šum vĺn som mala rada. Bol tak príjemný a upokojujúci. Rovnako i piesok pod labkami.

//Plytká pláž

Sestra všetko videla z takého nadhľadu. Nemyslela som si, že by nemal kto doma ostať. Ja som sa mala v pláne o pár rokov vrátiť, ale teraz som chcela skúmať všetko, čo sa dalo. Len preto, aby som bol vzdelanejšia a uvedomelejšia v budúcnosti. Nemohla som predsa učiť mladých vlkov, pokiaľ by som bola zakomplexovaná, no nie? Zastrihala som ušami a nechala to tak, moja pozornosť sa zamerala na podivné jazierko, ktorého hladina pôsobila akoby bola zo zlata. "Hm, ale zatiaľ sa tomu nečudujem. Podľa mňa do močiarov nechodí nikto. Uvidíme, čo nájdeme ďalej, ale je to zvláštne. Nemajú tu ani cesty ani nič. Mám z toho taký pocit... divočiny! Je to úchvatné," povedala som s úsmevom a zavrtela chvostom. Každopádne, Citra ma vyzvala, aby som skúsila zistiť, či ide skutočne o nejakú riasu. Zaškerila som sa. "Ohohoh, áno! Sleduj ma," zahučala som, keď som priskočila k hladine, do ktorú som prerazila najskôr svojimi prednými labkami a potom hlavou. Laby mi rozvírili tú špinu na dne, čiže som nič nevidela, a tak som na slepo hľadala papuľou nejakú riasu. Napokon som niečo odtrhla a vynorila hlavu nad hladinu. Vyšla som späť na breh, otriasla sa a kukla sa na to, čo som vylovila. "Hehe, mala som pravdu. Ale to jazero je inak dosť špinavé na dne, chcelo by ho vyčistiť. Hádam ďalšia voda, ktorú nájdeme, nebude tak znečistená," riekla som sestre a pozrela sa na pláň. "Tam vidím... more. Citro, more!" zhúkla som a počkala, kým spracovala to, že som chcela pokračovať v ceste ďalej. Následne som po jej boku vykročila viac na juh.

//Bašta

//Močiare

Citra mala vždy dobré srdce a inakšie predstavy ako ja. Povzdychla som si. "Ostať len vo svojej komfortnej zóne nie je dobré. Svet je oveľa väčší a rozmanitejší, než sme boli schopní zistiť doma. Nie každý má možnosť dobrovoľne prejsť do ďalšieho sveta ako my, Citro. Podľa mňa je hlúpe, keď túto možnosť niekto zahodí len tak, pretože sa bojí nového a iného," obhajovala som svoje slová o tom, že by náš brat bol zbabelec keby nešiel do tohto sveta. Ako Amethy. Ohrnula som nos. Moje zvedavá očká sa upriamili na lesklú hladinu jazera, ku ktorému sme pomaly pristupovali. "Tak pridaj, máš dlhé nohy ako ja. Šup šup," popchla som sestru a zasmiala sa. Áno, bola som nadšená z tohto sveta a najradšej by som všade bežala a strkala všade svoju zvedavú hlavu. "Najviac sa vieš na čo teším? Až narazíme na nejakú živú dušu. Pri ceste cez močiare, som ucítila niekoľko pachov," riekla som zasnene a už si predstavovala, aké individuá žijú na týchto ostrovoch. "Rada by som zistila, ako je to tu s mágiou a či je tak silná a rozmanitá ako u nás doma. Pretože nezdá sa mi, že by tu žili vlci nejako pokrokovo, ale neviem... ešte sme nikoho nestretli," povedala som a pokývala hlavou, keď sme došli k jazeru. "Pozri sa na tú vodu, vyzerá akoby bolo zlatisté... hmm. Myslíš, že za to môžu nejaké riasy?" otázala som sa sestry a natočila hlavu na stranu, že by som to určite rada išla preskúmať! Ale ponoriť sa teraz do vody... bol vcelku veľký risk.

//Mangrovy

Krčila som ňufák, aby som zachytila pachovú stopu nášho brata. Lenže tá nikde nebola ani len trochu cítiť. Zamračila som sa a švihla chvostom. Nepáčilo sa mi, keď som niečo nedokázala vyriešiť. "Myslíš, že keď tu nie je, tak pred portálom zaváhal a nakoniec do neho nevošiel? To by ale neurobil nie? Do smrti by som sa mu potom posmievala za to, aký je veľký zbabelec, čo sa bojí neznámeho," riekla som a zabručala si niečo pre seba. Chcela som so svojimi súrodencami spoznávať ďalšie svety a tento bol prvým v poradí po tom našom rodnom. No mala som tu len sestru. Nuž, nevadí. Bude mi musieť stačiť ona. "Nie, to by asi ani nešlo, mala som pocit, že šiel hneď za nami. Možno len bude niekde na druhej strane tejto zeme. Neviem. Každopádne, kým ho nájdeme, môžeme to tu skúmať vo dvojici, len sa mi nestrať i ty, dvoch vás hľadať nebudem," upozornila som sestru a vyplazila na ňu jazyk. Nie, že by som jej neverila, že by sa niekam nezatúlala... ale no proste neverila som jej. I keď ja som bola skôr tá, čo sa rada ponorila do nejakého problému a potrebovala pomoc. "Citro, poď už prosím ťa. Nie je malý, i keby sa len zdržal, tak nás vystopuje. Tu sa obtri o strom ty, ja sa obtrem tam," riekla som sestre a spravila tak, ako som povedala. "Trochu nadšenia si poprosím, si v inom svete. Chápeš to? Nikdy nepremýšľaš nad tým, čo tu asi také môže byť iné než u nás doma?" opýtala som sa jej, ako som ďalej kráčala močiarmi, až som uvidela presvitajúce svetlo spoza poslednej aleje stromov, kam som zamierila a vyšla na lúku.

//Zlaťák

Cítila som sa ako zbitý pes. Akoby s príchodom na tento svet, sme dostali poriadnu facku. Bola som nemotornejšia, než obvykle. Zašvihala som chvostom a nadýchla sa. "Lapis!" zhúkla som na celý les tak, že by ma počul i hluchý. Citra možno dočasne ohluchla, keď som to zakričala hneď vedľa nej, ale veľmi ma to netrápilo. Na moment som zastavila, aby to čľapkanie vody prestalo. Nech počujem, či odniekaľ nebude volať o pomoc. Zamračila som sa. Bolo tu ticho. Až prehnane veľké ticho. "Možno ho vypľulo niekde inde, poď sem," riekla som sestre a hodila sa o najbližší strom, o ktorý som sa obtrela a zanechala tak na ňom pachovú stopu. Kôra mi vytrhla i niekoľko chlpov. "Necháme mu tu stopy, ak by sa tu náhodou ukázal. Poď," povedala som a ťahala sestru ďalej. Sem tam som sa obtrela rovnako o strom. Pomaličky sa však začali močiare meniť. Nastražila som uši. Akoby tu rástli iné stromy, i pôda bola iná. "Lapis, bože kde si, ani nevieš o čo prichádzaš," zabručala som a pozrela sa na niečo v diaľke, čo upútalo moju pozornosť. Ako straka som sa vydala tým smerom.

//močiare

Oči mi zvedavo poskakovali po všetkom možnom. Avšak obmedzovalo ma miesto, kde som sa nachádzala. Labky som mala zaborené v bahne a potrebovala som pomoc sestry alebo brata. Nastražila som uši. "Citra! Poď sem, potrebujem sa zaprieť," riekla som smerom k sestre a keď som ju uvidela, spravila som v tom bahne krok, aby som sa k nej natiahla a s jej pomocou sa dostala z toho bahna na pevnejší povrch. "Našla si brata?" opýtala som sa jej, keď som už nemusela premýšľať, ako sa dostať z toho bordelu. Napokon som sa rozhliadla a kukla sa na nejakého vtáka, ktorý prelietal pomedzi stromy. "Neočakávala som, že nás portál prenesie práve na toto miesto. Musíme sa z neho dostať preč, tu nič žiť nebude určite," zabručala som a kývla hlavou. "Ktovie čo je za močiarmi. Tam na ostrove. Joj, Citro, dostali sme sa do nového sveta, ktorý nepoznáme. Bože, to je super. Čo tu asi objavíme a spoznáme?" radostne som rozprávala, ako som sa brodila ďalej močiarom a postupne skúmala cestu, ktorou sme sa mohli vydať ďalej bez toho, aby sme sa do niečoho zamotali alebo potopili.

//príchod

Labky mi dopadli do vody. Šplechot sa rozliehal celým porastom. Ten bol hustý a všade rozliehajúci. Aspoň kam moje oči dovideli. "Jejda mane," zvískla som a tyrkysové zraky zabodla na hladinu. Miestami som videla pozostatky ľadu, ale postupne mizol, ako teplota v tomto mieste narastala. Jar musela byť za dverami. Zastrihala som dlhými ušami a naklonila hlavu na stranu. Niečo mi tu páchlo. Odvrátila som zraky od hladiny a začala zisťovať, kde to vlastne som. Spravila som krok, no to som nemala robiť. Labka sa mi zaborila do bahna, ktoré bolo na dne tejto vodnej plochy. "Močiare. Pozoruhodné," zamumlala som si pre seba a v tom sa rozhliadla. "Citra? Lapis? Juhú, kde ste kto?" zvolala som a hľadala svojich súrodencov, ktorí sa tu mali zjaviť so mnou. Musela som však vymyslieť i to, ako sa odtiaľto dostať beztoho, aby ma bahno stiahlo pod hladinu. Konečne nejaká poriadna zábava pre mňa! Netušila som absolútne kde som ani či prežijem túto noc... Ale tešila som sa na celý ten proces poznávania a dostavania sa z tejto šlamastiky.