Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//slané jazero

Musel som sa zasmiať pri jej nariekaní. Ach, panebože, to všetci vlci z prérií a púští boli také citlivky? "Žijem v horách v miernom pásme. Tam sa počasie mení pomerne často," riekol som na jej otázku a zazubil sa. Rozhodne som si zažil všetky možné druhy počasia, ktoré ma mohli v živote zastihnúť. Vlčicu ako ona by tam rozhodne odfúklo pri prvej víchrici. Ach, bola by jej škoda? Ktovie, to som nevedel posúdiť, vzhľadom na to, že pre mňa boli všetci nepodstatní. "Musím ti dať za pravdu. Taká háveď by nemala mať právo chodiť po rovnakej zemi a dýchať náš spoločný vzduch," pritakal som na jej slová a odfrkol si. Ako sme šli pohorím, premýšľal som, pretože krajina v diaľke sa radikálne menila od tej na severe. Na púšť sme však nedovideli kvôli zlému počasiu a uhlu, kde sme sa práve nachádzali. "Myslíš si, že keď sa tu krajina tak rýchlo zmenila z tých ľadových pláni na toto," ukázal som papuľou na rozľahlú trávnatú lúku, ktorú bičoval dážď... "Že by tu mali i kus piesočku pre tvoj urodzený zadok?" dodal som a nadvihol spýtavo obočie. Bolo by to zvláštne, mať to všetko tak blízko seba, ale v konečnom dôsledku som nevedel, kam sme sa to vlastne dostali a preto... som si nechával otvorenú myseľ pre všetko, čo príde.
"Mali, ale raz ich čakanie omrzí. Hm, až nájdeme dieru, ktorou sa dostať späť domov, budem prvý, kto ťa tam skopne, vaša výsosti, nemusíte sa báť," riekol som a vystrčil na ňu svoj jazyk. Prišlo mi, že pobyt pre ňu tu bude len jedna veľkaá frustrácia, ak sa domov nevráti. Ale čo... možno to bol len jeden veľmi dlhý sen. "Čo ak len spíme? Čo ak spíš len ty a ja som tvoj výplod fantázie?" nadhodil som polemyzujúcu otázku a poskakoval ako horská koza po skalnatom, hrbolatom teréne ďalej.
Jaskynní tu bolo určite mnoho, len sme miestne hory nepoznali. Preto som ju nasledoval ďalej, čo iné mi ostávalo? Zamierila k lesu, kam som šiel i ja. "Dáma nedáma, azda každý tvor by sa schoval niekam," dodal som. Len my nie. Hlupáci sme? Ktovie. "To aby sme našli jazero, kde sa okúpem," riekol som a pozrel sa na svoje zabahnené laby. Nakrčil som ňufák. Vyzeral som ako ten najposlednejší žebrák. Hádam tu nestretnem nikoho, kto by ma poznal lebo by som sa zabil na mieste.

//Tajga

//nížina hojnosti

Hneď ako sme zišli z ľadových pláni, sneh vystriedalo blato a padajúca voda. Nebesá plakali a v diaľke som počul i dunieť hromy. Strihol som uchom. "Stále lepšia voda než nekonečné suchá," riekol som na jej slová. Nemohlo jej to byť ani za jedno, pretože vodu potreboval k prežitiu každý. Avšak keď jej bolo príliš moc... rybami sme taktiež neboli. No poriadna dávka vlahy pred zimou mi prišla ako ideálna k tomu, aby sa pôda mohla pobrať k dlhému spánku až ju prikryje snehová perina. "Vrelý, nevrelý... skôr žijem pre tento moment. Mám rád stabilitu a keď sú veci podľa pravidiel a na poriadku, nie, že nie. Veď kraj odkiaľ som je prísny a krutý... každopádne pokiaľ sa nevrátim, nikoho to dlhšie trápiť nebude a i náš ľud si poradí. Nástupcov je vždy dostatok," riekol som jednoducho a mávol ramenami. Aspoň som na chvíľu vystúpil z toho zamotaného kolotoča povinností a pobyt tu bral ako dovolenku. Ak by sa však naskytla možnosť vrátiť sa, učinil by som tomu tak, dodal som, aby som jej dal lepšiu odpoveď. Takú, akú asi čakala? A čo vlastne očávakala? Odo mňa asi nič.
"Myslím, že v tomto to vidíme dosť podobne, Camiyo," dodal som, keď povedala svoje ďalšie slová a pozrel sa na jazero, ku ktorému sme sa priblížili. "Tak kam sa teda vydáme, aby sme zažili ono dobrodružstvo?" zatiahol som k nej a nadvihol obočie. Pohliadol som i na vodu, keď poznamenala, že normálne nebude. Určite je normálne, len je v ňom väčší výskyt soli. V horách som sa už s podobným plesom stretol. Nebolo to zas úplne bežné, ale nenazýval by som to nenormálnym. Strihol som uchom a kývol hlavou k horám, jasné, že som mal pravdu. Chápal som, že na púšti takéto búrky nemávali, ale... "Ach, ani mi to nepripomínaj. V takomto stave nemôžeme natrafiť na žiadnu dámu, ako by som pred ňou vyzeral?" zanariekal som a sťažka si povzdychol, hranno. Vzápätí som sa však zas tváril normálne a pokračoval do hôr. "Na tebe aspoň tá špina nie je tak vidieť a i keby do teba udrel blesk, tmavá si už dosť, pravda. Až búrka prejde, musíme nájsť nejaký prameň, kde zo seba tú špinu zmyjeme," skonštatoval som s opovrhnutím, keď som sa díval na svoje zablatené labky a pridal do kroku.

//hraničné pohorie

//Mrazivá jaskyňa cez Tundru

Nasledoval som jej tmavý kožuch von do zasneženej pustatiny. Otriasol som zo seba kus poprašku, ktorý mi popadal na srsť a pokračoval na juh. U toho som sa s ňou zhováral. Pochopil som aspoň tomu, že sa nekúpala v tej ľadovej vode len tak. Aspoň v niečom bola normálna a mala argument, prečo sa jej to tak stalo. Nemal som však v pláne sa vracať k tomu, že som ju nasledoval tak dlhú dobu, nebolo treba. Teraz sme započali druhú etapu nášho spoločného spoznávania okolia, pretože ani jeden sme nemali tucha, kde sme sa to sakra ocitli. "Na chvíľku áno," pritakal som, no nebol som taký optimista ako ona. Síce som netušil, kde to vlastne som, ale zároveň som si ani nemyslel, že sa odtiaľto tak skoro domov vrátim. "Mám, ale je mi v podstate jedno, či sa vrátim alebo nie," riekol som, pretože som chápal, že každý máme v osude niečo napísané a museli sme sa s tým naučiť žiť. Ak som tu mal ostať, tak ostanem ak som sa mal vrátiť, hrdo sa vrátim. "Teší ma Camiya," zopakoval som jej meno a premýšľal, prečo mi znie tak divne. Neriešil som to však tak dlho a napokon dodal: "Michael." Predstavil som sa jednoducho, pretože všetky tie tituly tu nemali absolútne žiaden zmysel. Nepoznala moju domovinu ani rod, z ktorého som pochádzal. Strihol som uchom a pozrel sa k nebesiam. "Vyzerá to na poriadnu búrku," skonštatoval som, čím som dával nenápadne najavo, aby sme sa niekam schovali. Nechal som však cestu na ňu.

//Slané jazero

"Pravda. V niečom sa zhodneme," riekol som na jej slová a pobavene sa uškrnul. Bolo fajn si to povedať takto na rovinu. Nemuselo nám to však brániť v tom, aby sme nadviazali iný druh kontaktu. Mohli sme si byť vzájomne prínosný. Minimálne pri preskúmavaní okolia. Keby sa niekomu niečo na výprave stalo, azda by mu ten druhý pomohol. No... musel som si poznamenať, že asi by som kvôli nej svoj život neriskoval, ale ak by zapadla v bahne... asi by som ju z neho vytiahol. Minimálne jej hodil papek. No... možno. Ale to sme teraz nemuseli riešiť.
"Mohli by sme naše výpravy spojiť. Ja vás vytiahnem zo snežných závejov a vy mňa z tekutého piesku, ak tu narazíme na púšť, naša spoločná prítomnosť bude tak v konečnom dôsledku prínosom pre nás oboch. Ako sama hovoríte, každý pochádzame z iných končín a máme rozdielne skúsenosti," navrhol som jej a nadvihol obočie. Mohol som z tohto kontraktu niečo získať a stále sa z neho dalo vystúpiť, keby sa zdalo, že sa to nevypláca. Záležalo od nej, či na to kývne alebo nie. Bolo mi to v konečnom dôsledku úplne čumafuk.
"Ach, krížiť takéto rozdielne gény... to je neprípustné," odpovedal som na jej slová a pokrútil hlavou. Nie, myslel som si, že už sme si to vyjasnili. "Tak, tak. Škoda, že vy nie ste severskou, ľadovou dámou," vrátil som jej to. Veru, veru, keby bola bledšia... azda by som si i dal povedať. "Vidieť to na vašom tele, ale alfou? To by som na vás nepovedal... čo bude s vašou svorkou, keď ste teraz tu?" riekol som a nadvihol spýtavo obočie. Ja vedel, že v mojom domove sa nič nestane. Všetci sa tam o všetko postarajú a náš kráľ si nájde za mňa náhradu. Ktovie, kedy sa domov vrátim a ak vôbec. Bol som zmierený s každým osudom aký by mi boh kopol pod labky. "Má vaša výsosť i meno?" zatiahol som napokon a venoval jej svoj chladný pohľad. Pokračoval som však v jej nasledovaní.

//Nížina hojnosti

Fiflena. To bolo prvé slovo, ktoré ma napadlo v hlave, keď som ju chvíľu sledoval. Premýšľal som nad tým, či to je len tak alebo by mohla patriť k tým namysleným aristokratom. Nie, že by som ja bol nejak inak na tom, určite nie. Avšak mohol som kritizovať druhých, no nie? Kto by mi to pávo bral. Pfe. "Nechcem vás uraziť. Určite ste prekrásna, ale rozhodne nie môj typ. Minimálne nie môj," odmlčal som sa a premeral som si ju zrakmi. "Odtieň," dodal som napokon a uškrnul sa. Bohužiaľ, vziať si niekoho tak tmavého k mojej srsti? To rozhodne neprichádzalo do úvahy. Potreboval som po svojom boku nejakú bledú družku, maiximálne v odtieňoch šedej. "Potulovať? Nenazval by som to práve týmto slovom. Výprava, tak by som nazval svoje kroky. Preskúmavam okolie a hľadám užitočné a strategické body," riekol som a zas som to tak myslel. Momentálne v tomto novom svete to bol môj cieľ. Potreboval som zistiť, kde sa čo nachádza a kde čo nájdem, či ako to môžem využiť vo svoj prospech. Zatiaľ som toho veľa nevidel, len mrazivú krajinu, ale zdalo sa, že čoskoro sa krajina opäť zmení. "Oh, toľko trúfalosti nemám, jedine, že by ste si to sama priala," zatiahol som a privrel oči. Musel som si ju zase premerať, keď vyslovila ďalšie slová. "Vážne? Nebodaj ste skrytá bojovníčka, ktorá viedla svoju skupinu do mnohých bojov?" otázal som sa jej a nadvihol spýtavo obočie. Neprišla mi tak. Uškrnul som sa. "Ah, takto sa veci majú, pravda," zareagoval som na vysvetlenie toho, v akom zmysle jej patrí táto jaskyňa. Bola to snobka, dalo sa to vycítiť. Ktovie, či s ňou dlho vydržím. Nevyzeralo, že by mala niečo, čo by mi bolo užitočné. možno mala informácie? Aspoň niečo by na nej bolo užitočné.

Natočil som ucho vzad, keď som zaznamenal zmenu v jej dychu. Prebúdzala sa. Vyčkával som, až kým vstane a nehýbal sa. Nemal som sa kam ponáhľať. Začala sa hýbať a ja bol zvedavý, ako zareaguje. Jej reakcia ma však... sklamala? Nuda. Mrazivými zrakmi som jej pohliadol do očí, keď sa postavila predo mňa. "Hm, technicky vzato sledoval som výzdobu jaskyne a vchod sem," opravil som ju a zamľaskal jazykom. Kto by už sledoval ju? Jej srsť bola tmavá a podivne sfarbená, kto by chcel takú černošku. "Dával som pozor na vaše bezpečie, drahá, nikdy nemôžete vedieť, kto sa potuluje po vonku," pokračoval som a sladko zatiahol svoje posledné slová. Nebodaj by sem ešte niekto prišiel so zlými úmyslami! Spala ako zarezaná, ani by si nevšimla, keby jej láskyplne objal tesákmi hrdlo. Tak tvojej, áno? pomyslel som si, pretože som vedel, že to nie je pravda. Ani keby som ju nesledoval, nemala tu žiadne kožušiny a ani starší, rozptýlený pach, iba čerstvú pachovú stopu. "Ach, to ma prevelice mrzí, že som vtrhol do vášho príbytku. Avšak, strachoval som sa, keď som vás tu našiel tak opustenú a bezbrannú," zatiahol som a vzápätí po kratšej pauze dodal: "Keby som bol býval vedel, aj by som vám išiel kožušiny zo zvery postrhávať, vidím totiž, že ich tu nikde nemáte. Asi ste ich museli vyhodiť, ak boli staré, všakže." U toho som sa na ňu pozrel. Nemal som rád klamárov, hlavne takých, ktorý klamať očividne nevedeli. Dobre, azda i vedela, len netušila, že ja som ju už videl predtým. Musel som preto hrať jej hru.

//Tundra

Nasledoval som pach vlčice, ktorá zmizla v útrobách jaskyne. Chvíľu som vyčkával vo vstupe, aby som jej dal nejaký ten čas. Nech to nevyzerá, že idem hneď za ňou. U toho som sa díval na klenbu jaskyne, ktorej skalnaté steny objímal hrubý ľad, ktorý sa tvaroval do rôznych výtvorov. Strihol som uchom a rozmýšľal, či som niečo také vo svojom živote videl. Bežne som po jaskyniach nelozil, čo bola pravda. Hneď ako som usúdil, že už prešla dostatočne dlhá doba, vydal som sa hlbšie do útrob jaskyne, aj keď to nebolo až tak moc. Moje mrazivé zraky spočinuli na spiacom tele vlčice. Vyzerala tak nevinne a zraniteľne. Prešiel som si jazykom po tesákoch a uškrnul sa. Bavilo ma zahrávať si s druhými a prečo tomu neurobiť i teraz tak. Posadil som sa neďaleko nej a pohľadom sa díval k východu z jaskyne. Keď sa prebudí, mal by som ju od svojho chrbta. Vyzeral by som zraniteľne ja sám a zároveň som mohol zahrať svoje vlastné divadlo, že som ju tu našiel a celú dobu hrdinsky chránil, aby sa jej niečo nestalo, keď spala... ach. To bude skvelé, už som sa na to nehorázne tešil.

//Ledovcové jezero cez Ledové pláně

Keby bol niekto na mojom mieste, asi by ho to už prestalo baviť. Ja som však bol vytrvalý a pokiaľ som na niečom mal upriamenú svoju pozornosť, mohol som pri tom vydržať i veky. Strihol som uchom a srsť na temeni sa mi naježila. Bolo naozaj chladno a tmavá vlčica na horizonte vyzerala, že stále má silu pokračovať. Napadlo mi, že azda ani nemusela byť mokrá, nemusela jej byť zima... čo ak ovládala mágiu ohňa? Nastražil som uši. Ktovie, kam som sa to dostal a či tu vôbec také elementárne mágie mali. Čo ak vlci v týchto miestach boli oveľa zaostalejší a mágiu v krvi neobjavili? Veď predsa nie každému zvieraťu v krvi kolovala. U nás doma som poznal len náš rod. Pokiaľ sa niekto bez mágie narodil, bol vydedení a život strávil ako obyčajní smrteľník v našej svorke. Privrel som oči a sklonila hlavu k zapadajúcim stopám. Odfrkol som si. Ako dlho ešte, než sa zastavíš? pomyslel som si a pokračoval v ceste. Eventuálne zastať musela. Ale kedy? Bola noc. To však vlkom nezabraňovalo v ceste... videli sme v tme.

(obchod začiatok) Strihol som uchom, keď som po ceste za ňou uvidel, že predsa len zastala. Na chvíľu. Pomaly som sa priblížil bližšie, odišla. Ale moje chladné zraky spočinuli na šedivom vlkov s... srsť na šiji sa mi naježila. Čo to pre všetkých svätých bolo? Šedivák ma okamžite zbadal a vykročil ku mne. Zistil som, že je to obchodník, ktorý mi okamžite začal ponúkať rôzne veci, len aby som mu vysolil nejaké lesklé kamienky. Najskôr som sa ho snažil odohnať ako každého "otravného černocha s dekami na pláži", ale napokon, keď spomenul magickú moc, spozornel som. Cítil som sa oslabený, ako som sem prišiel, pravda... moc. Mágia tu bola. Predsa len. Hovoril mi i o iných mágiách, než boli tie elementárne. Počúval som ho, tieto informácie ma nadchli. Napokon som pritakal a nejaké kamene mu nechal, len aby som pocítil nárast svojej vnútornej sily v mojom rodnom elemente. (obchod koniec)

Keď naše stretnutie prišlo ku koncu, rozišiel som sa smerom, kam mi zmizla tá tmavá vlčka. Stopy sa v snehu strácali až úplne pominuli. Rozhodol som sa ísť proste pred seba, tam kde som ju videl zmiznúť. Najskôr sa mi zdalo, že ju nenájdem a stratil som ju. Nevadilo by mi to... lenže v tom som si všimol nenápadný vchod do podzemia. Na tvári sa mi zdvihol pravý kútik v spokojnom úškrne, keď som k jaskyni zamieril.

//Mrazivá jeskyne


N Á K U P
> 2., 3., 4. level do elementu Vzduch = 180 kšm

Mám na účte = 20 / 5 / 3
Po rozmenení mám na účte = 190
Po zaplatení ostane na účte = 10 / 0 / 0

Schváleno

//ledové pláne

Ach, vracal som sa nostalgicky k spomienkam, kedy som niekoľko dní s partiou stopovali zraneného tuláka, ktorý sa snažil narušiť hranice údolia. Hraničiari mu dali čo preto, ale nezdalo sa, že by chcel skapať, a tak sme ho museli doraziť. Špiónov nemal nikto rád. Privrel som zraky a sledoval letmé stopy, ktoré ostávali po vlčici. Vietor ich však veľmi rýchlo mazal a ja viac menej sa riadil len jej siluetov v diaľke. Ktovie, či ju nestratím... bude však o to väčšou výzvou ju nájsť. Jej omrznutá béžovo ryšavá srsť však nebude tak ťažko rozpoznateľná, veruže. Čoskoro som došiel k jazeru, ktoré som videl jagať sa už z diaľky, vďaka mesačnému svitu. Dostal som sa bližšie i k vlčici, vzhľadom na to, že na moment musela zmeniť tempo. Spomalil som preto, aby som jej nechal rovnaký náskok. Veď ona už čoskoro bude musieť niekde zaľahnúť. Nemôže ísť predsa večne a už vôbec nie v podmienkach, akých sa ocitla. Čudoval som sa, že už ju šok netrafil k zemi. O to väčšmi ma aspoň motivovalo to, ju nasledovať. Ale kam až? Ktovie. Netušil som, v akom kraji sa vôbec nachádzam a preto mi to bolo vyslovene, že čumafuk.

//tundra cez ledové pláne

//dvojčata

Vietor bol nevyspytateľný. Šľahal z každej strany a bičoval ma svojimi ľadovými šľahúnmi. Ak by ma nechránila moja srsť, určite by mi dokázal spôsobiť značné zranenia. Stiahol som uši k hlave a nasledoval stopy, ktoré však rýchlejšie mizli, než predtým. Chvíľu som kráčal naslepo. No nepredpokladal som, že by zmenila svoj smer. Pridal som do kroku, aby som ju dohnal tak, nech vidím v rozvírenom snehu aspoň jej siluetu. Mal som dlhé laby, tak to šlo pomerne jednoducho. Vládala viac, než som si myslel, čo bolo pozoruhodné, ale v podstate to nič nemenilo na tom, že bola hlupaňa, ktorá sa čvachtala v ľadovom mori. Koho by to napadlo? Asi nikdy nezažila poriadnu zimu. Mnohé som si vymýšľal k tomu chodiacemu životu. Bavilo ma to. A aspoň som v tom mrazivom tichu mohol počuť svoj vnútorný hlas a nie len kvílenie vetru. Čoskoro som dorazil j jazeru a uvidel pohyb v diaľke. Nemala bledé sfarbenie, a tak mi to uľahčovala. Ak teda nešlo o zatúlanú srnu. Ktovie. Vydal som sa za tým pohybom a sám pre seba si niečo pískal, ak sa tak ten zvuk dal nazvať pri vlkovi. Každopádne neznel o nič menej desivo než zavíjajúci vetrisko.

//Ledové jazero

//rozbitý sever

Zabáral som labky do stôp vlčice, ktorá unikala pred chladom tejto krajiny. Márne. Bolo to bezvýznamné. Prečo proste neskapeš? pomyslel som si smerom k nej, i keď to nemohla počuť. Fascinoval ma pud prežitia, kedy sa jedinec snažil prežiť za každú cenu. Aj v momente, čo ležal na zemi a dusil sa vlastnou krvou. Kusol som si do jazyka a ucítil železitú pachuť krvi. Prešiel som si po zadnej strane tesákov a na tvári sa mi vyčar krivý úsmev. Koľko len máš vôle, drahá? prebehlo mi mysľou a stiahol som uši vzad, keď sa do mňa oprel vietor. Zavial mierne jej stopy, ale nebolo to nič strašné. Nemyslel som si, že by som ju tu nenašiel, i keby cestička úplne zanikne. Koľko vlkov by sa predieralo touto nehostinnou krajinou? Odfrkol som si a spozornel. Do uší mi vletelo kvílenie vetru, ktorý sa musel preháňať skalnatými úžinami v horách, okolo ktorých som kráčal. Pohliadol som na ne a na moment tak stratil zrak z vlčice, ktorá mala predo mnou menší náskok. Ja som sa však schválne ponáhľal. Skôr či neskôr niekde padne na podchladenie, tým som si bol istý. Sám pre seba som si zahvízdal. Jeden, dva, tri, štyri, päť... už si po teba ide nočný des, pospevoval som si v hlave a vrátil sa k sledovaniu stopy. Mierila na otvorenú planinu. Kam to chcela dotiahnuť? Ktovie. Zamieri na juh? Azda najrozumnejšie, čo mohla urobiť. S tým, že sa stmievalo, to však nemuselo byť tak jednoduché určiť. Už bola dosť tma, i keď nie úplne. Usmial som sa. Z jej stôp som čoskoro vyčítal, že na moment zastala a potom sa jej tempo zmenilo. Zachytila môj pach? Uvidela niečo? Možno nejakého iného vlka, predátora... alebo našla cestu do tepla? Ktovie. Rozhodne sa mi srdce u toho rozbúšilo a pokračoval som v jej stopovaní.

//Ľadové pláne

Prevod medzi hráčmi
Zo Sillarei na Rybu
6 mincí

Prevod medzi charaktermi

Z Lissandry na Arryna
145 kšm
5 rubínov
4 mince

5% = hodnota 355 kšm - 5% (18kšm)
Prevedie sa teda 127kšm, 5 rubínov, 4 mince

Arryn bude mať:
659 kšm (532+127) / 19 rubínov (14+5) / 12 mincí (8+4)
Liss na nule všetko.

Převedeno

// Domovské údolie

Laby sa mi rozišli na ľadovej ploche, pokrytej popraškom čerstvého snehu. Spozornel som a zachytil sa včas, aby som sa nerozčapil ako žaba. Zaryl som pazúre do ľadovej plochy a narovnal sa. Elegantne som sa vzpriamil a rozhliadol sa z výšky po svojom okolí. Kde som sa to nachádzal? Doma som rozhodne nebol. Zjavil som sa v cudzom prostredí a nepamätal som si, ani ako sa tak stalo. Mal som posledné hodiny svojich spomienok dosť zahmlené. Kam ma to opäť čerti zaviali? prebehlo mi hlavou a musel sa zamračiť. Zadul vietor, ktorý rozčechral moju belasú srsť. Chladné zraky mi spočinuli na siluete neznámej entity, ktorý bol neďaleko mňa. Mal vysvetlenie? Mohol by. Aspoň to bola motivácia k tomu, aby som sa smerom k vlčici rozišiel. Vyzerala ako zmoknuté kura. Je snáď hlúpa v tomto mrazivom počasí skákať do vody? pomyslel som si smerom k nej, ale inak mi to bolo ukradnuté. Vlci boli hlúpáci, len čo bola pravda. Nečudoval by som sa, keby umrela na podchladenie. Nastražil som uši a záludne sa uškrnul. Bol som zvedavý, či skape alebo nie. Preto som sa rozhodol ju prenasledovať a stopovať z dohľadnej diaľky. Pochyboval som však, že v tom teplotnom šoku bude schopná sa obzerať za rameno. Potreboval som sa nejako zabaviť a započať túto novú výpravu. Pravda. Znavene som si zívol, otriasol sa a preskočil z ľadovej kry na pevnú pôdu do hlbšieho snehu pláne. Vykročil som v stopách neznámej, ktorá už bola pekne ďaleko. Sklopil som zrak na jej stopy a následne upriamil zrak pred seba a vyrazil k horám, kam mierila. Lov započal.

// Dvojčata