Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Za Dalliusa prosím labku do ohňa a percentá do obratnosti. Vďaka

//Zlatý les

Stromy sa rozostupovali, síce nie veľmi badateľne, ale dosť na to, aby odhalili trochu otvorenejší priestor, ktorý tvoril akési centrum územia. Aspoň ja som si to tak rozdeľovala, keďže naše územie siahalo až ku samému koncu ohraničenému morom. Každopádne som dorazila správne a snáď aj včas. Medzi vlkmi prebiehala konverzácia, ale nebolo ich tu dosť na to, aby sa už niečo oficiálne začalo. Tušila som, že sa niečo také udeje, pretože samotný alfa s dcérou a synmi - aspoň som mala taký dojem - mali čo riešiť. Na pohľad mi neboli úplne neznámi, ale okrem Alyanny sa mi mená ostatných vybavovali už ťažšie. To sa rozhodne nebolo čím chváliť, ale stále to mohlo byť horšie. Mohla som predsa spať na oveľa dlhšiu dobu a zmeškať veci, ktoré si ani neviem predstaviť. ,,Zdravím,"vyhlásila som a Aetasovi som venovala kývnutie hlavy tak, ako sa zo slušnosti patrí. Keďže zatiaľ pre mňa viac roboty nebolo, neisto som si sadla.

//Kvitnúca lúka cez Zátoku

Prekročila som neviditeľný prah tvorený vždyzlatými stromami. Prostredie tak dobre známe, a predsa sa nič nezmenilo. Vždy som mala pocit, že sa v lese zastavoval čas. Ale či to tak bolo naozaj, mohla som len dúfať, keďže niekedy žiadne správy znamenajú dobré správy. Množstvo pachov ale trochu upokojili moje náhle divoké myšlienky. Alfa bol taktiež na území, čo však nemuselo znamenať nič, ale aj mnoho. No pachy pribúdali, a tak som usúdila, že vo svorke bolo nezvyčajne rušno. Hovorím nezvyčajne, pretože naposledy sa to tu vlkmi nehmýrilo. Dokiaľ som nedošla priamo na územie, nemohla som vedieť, o čo presne šlo. Vlastne som netušila, prečo vo mne narastala čosi ako nervozita. Žeby ma môj spánok otupil a zamiešal myšlienky? Energetickými krokmi som tak ďalej našľapovala do srdca nášho územia.

//Zlatá svorka

//Slané jazero cez pohorie

Už keď som sa obzerala za jazerom, tak som zbadala nad horami visieť zakalené mračná. Bolo ťažké určiť ich smer, ake tak či tak som z cesty zísť nemohla. Nechcela som, aby niečo znova odviedlo moju pozornosť a do svorky sa opäť nedostala na dobu neurčitú. Namierila som si to na lúku, kde na miestach vykukovali posledné kvety ako pripomienka pomaly, ale isto odchádzajúceho leta. Ešte že náš les jeseň ani zima nedoženie. Presnejšie povedané, naše rastlinstvo. Studený vzduch bude ráno sprevádzať aj nás. Kiežby len svieži, ale zanedlho to bude druhá strana protipólu. Ani príliš dusno, ani nadmieru chladno netešilo nikoho, ale čo by to bolo za prírodu, keby sme v nenašli výkyvy a nepriaznivosti?
Po niekoľkých dlhých krokoch sa tráva prispôsobovala morskému prostrediu. Zlatá farba na druhom brehu však žiarila aj v takomto šedom počasí. Možno bola ešte výraznejšia, alebo sa mi to zdalo len preto, že som po tom dlhom čase nebola zvyknutá. Prostredie ma ako keby samo vítalo už z diaľky - a mne len zostávalo dúfať, že to nebola len moja domnienka.

//Zlatý les cez Zátoku

Možno to bol mrazivý vietor, ktorý prelet okolo mňa a zobudil ma zo zvláštneho bezsenného spánku. Ak to tak ide nazvať - skôr som mala pocit, že som bola v stave spánku a bola si vedomá svojho okolia zároveň. A asi aj preto ma tu Wissfeoh nerušene pobechal. Jeho stopy mi boli úplne neznáme, pretože som si ledva spomenula, o čom sme sa rozprávali tesne predtým, než...sa čas pre mňa zastavil. Alebo to bolo práve naopak. Tak či tak, netrúfala som si viac vysvetľovať moje vypnutie a vyhrabala som sa z mojej skrčenej polohy. Okrem toho, že ma značne bolela chrbtica bolo slabé slbko ďalš8m znamením toho, že počas môjho vedomia-nevedomia prešiel nejaký čas. Doľahol na mňa pocit, že obdobia sa menia takmer ako deň a noc. Nevedela som, či by som sa tým mala znepokojovať, pretože sa mi tento dojem s každým rokom zosilňoval. Nebola som tak naivná, aby som si myslela, že sa v krajine niečo skutočne deje. Naše vnímanie času sa vždy menilo a vždy to bolo mätúce. Preto som sa pri svojich ďalších krokoch snažila udržať čistú myseľ, aby ma nenaviedla znova inam, kam som chcela.

//Kvetúca lúka cez pohorie

Meno: Mireldis
Posty:2
Postavenie:kappa
Povýšenie:z kappy na deltu - 15 kšm +2% do obratnosti
Funkcia: prieskumník
Aktivita pre svorku: -
Zhrnutie: rozhovor s Wissfeohom

Ďakujem! Aj za povýšenie

Labkou som rozvírila stojatú a krištáľovo čistú hladinu vody. Nachodili sme sa dosť, takže som nemala v pláne ísť dalej. Ani nebolo kam.
,,Áno.Tak,"prikývla som Wissfeohovi, ktorý ma doplnil. ,,Každý z nás chce niekam patriť, alebo sa aspoň usadiť, či viac alebo menej. Pre väčšinu z nás je príjemný pocit pomáhať slabším alebo predávať vedomosti." Hľadela som doprázdna, dovidieť akoby za jazero. ,,Divní? Nie každý tulákov pokladá za zvláštnych. Napríklad podľa mňa ste dôležití - aj pre svorky. Ako by to vyzeralo, keby sme boli všetci rovnakí? Výnimky budú vždy existovať." Pohliadla som hore na oblohu, ktorá sa začínala zaťahovať a slnečné lúče sa uskromnili.
,,Takto si každý niekedy pripadá. Väčšinou sa to tu tvári milo a prívetivo, len občas...sa udeje niečo mimo normálu a potom sa všetko dá doporiadku.Ako keby sa nič nestalo."Nie, že by som vedela prerozprávať hodiny, ale zopár toho bolo.

//Hraničné pohorie

Nechala som sa viesť cestou a labkami. Sem-tam som si pozrela popod labky, aby ma nič neprekvapilo, ale cesta bola naďalej pohodlná. Presne taká sľubná ako na začiatku. A zdalo sa, že viedla na nejaké konkrétne miesto. Akonáhle sa pred nami začalo rysovať jazero, dávalo mi to zmysel, že ju vyšľapala zver, ktorá zháňala osvieženie v podobe vody. To, že som sa trochu mýlila, som onedlho zistila. To jazero bolo čímsi podozrivé, a vlastne aj vzduch okolo neho. Všade bola cítiť soľ ako pri mori. Cestičku vedúcu ku nemu teda vyšľapali zablúdilci, ktorí sa nedočkali toho, čo hľadali. Síce by voda padla vhod, ale našťastie som neumierala smädom, a tak som si len sadla na breh.
Zatiaľ som Wissfeohovi porozprávala o funkcii prieskumníka. Že som poslednou vetou trafila do čierneho, nebolo prekvapivé. ,,Vlastne ťa aj chápem, slobodna je jedna z vecí, ktoré si tulák najviac váži. Veľa vlkov má však potrebu byť užitočným pre iných. Možno aj preto sa svorky tak dobre držia."

Aj keď by sa terén hôr nikdy nemal podcenovať, toto otvorené územie vyzeralo bezpečne. Rozhodne bezpečnejšie než v lese, kde sme mohli zapadnúť do toho blata. Možností bolo mnoho, a preto som vybrala  bezpečnú, už aj zdá sa vyšľapanú   cestičku, kde sme sa zatiaľ o svoje kroky nemuseli obávať. Viedla na vrcholček, na ktorého priestranstvo v polceste nebolo dovidieť. 
Wissfeohovi som spomenula aj svoju úlohu prieskumníčky vo svorke sčasti ako vysvetlenie, prečo sa cítim zodpovednejšie keď nestojím na mieste. Samozrejme som nemyslela na to, že nebol súčasťou žiadnej svorky a tak mu tento pojem bol neznámy. ,,Áno. Našou úlohou je pobehovať po ostrovoch a zbierať akékoľvek informácie, ktoré by mohli byť užitočné pre svorku. Raz za čas sa takto stretneme na zraze a tieto informácie si vymeníme,"bližšie som mu opísala fungovanie. ,,Mhm,"nad jeho otázkou som si zároveň povzdychla aj sa pousmiala. ,,No vieš, úspech majú väčšinou tí, ktorí majú veľa kontaktov - čo je aj logické. Čím viac ich máš, tým viac vecí sa ku tebe dostane. Napríklad ešte trochu dávnejšie, keď nás ohrozovali cudzinci z iných svetov alebo bohvie kto to bol - vedeli sme to buď od susednej svorky, alebo od tulákov. Skrátka na to ten vlk neprišiel sám." Nakrátko som sa odmlčala. ,,Myslím, že by som mala pre svorku väčší úžitok, keby som bola liečiteľka, ale hádam, že miesto je už zabrané. Keď už chce vlk byť členom svorky, musí sa prispôsobiť hlavne jej potrebám." Pri mojom siahodlhom monológu som sa tak trochu pozabudla zastaviť a čo nevidieť sme mali pred sebou jazero...

//Slané jazero

//Tajga

Poukázala som na hory v diaľke. Wissfeoh samozrejme chcel samozrejme presné vysvetlenie. Je pravda, že nič špeciálne na nich nebolo. Ale ani nemuselo na to, aby sme sa tam šli pozrieť. ,,Popravde na nich nič také nie je, len som rozmýšľala, že by z nich bol pekný výhľad. Nevyzerajú nejako zradne,"pokrčila som plecami a pokračovala v ceste, ktorá po topení snehu nebola práve najpohodlnejšia na chôdzu. ,,A je to tu samé blato,"dodala som.
Zdalo sa, že nás, respektíve Wissfeoha, nechcel pustiť len tak. Kôpku snehu som uvidela čírou náhodou,no moje varovanie bolo zbytočné - alebo oneskorené, lepšie povedané. Nemilé prekvapenie sa tak zosypalo priamo na Wissfeoha. Aspoň uznal, že to tu začínalo byť oničom.
Vynorila som sa z lesa a pozrela sa na šíru planinu predomnou. Hory siahali až do takej výšky, od ktorej sa začínalo snehové pásmo. No hory boli dostatočne rozľahlé na to, aby sme tu našlo množstvo príjemných zákutí a kopčekov. ,,Tamto je celkom pohodlná cesta." Myslela som, že nikto z nás nemal na chuť na výkonný výstup, ale táto cestička vyžadovala to najmenšie úsilie, aké sa len pri stúpaní do kopca ( s nejakým pekným výhľadom) dalo vynaložiť, navyše zväčša trávnatá, takže som si do nej vytrela labky. ,,Hádam sa príliš neženieme...ale vieš, som vo funkcii prieskumníčky a pri vylihovaní sa veľmi zodpovedne necítim,"pousmiala som sa, ,,síce sa toho pri obyčajných prechádzkach neudeje veľa, ale nikdy nevieš, ktorý detail bude užitočný."

Keď som mizla za stromami, od Wissfeoha som počula už len niečo v zmysle pomsty. Aj keď som nevedela čo presne tým myslel, nezdal byť ohľadom mojej prehliadky situácie nejako nadšený. Pre mňa to bola zaujímavá skúsenosť, pretože s týmito zverami sa vlk nestretáva často. Žijú v zasnežených končinách, kam nás cesta zriedkakedy povedie. Ale teraz sa toto stádo z nejakého dôvodu rozhodlo vybrať tu do lesa. Keďže neboli ďaleko, vetrom som skryla svoj pach. Jednak som nemala zapotrebu ich vyplašiť, a predsa by to bolo rozumné v prípade, že by boli podráždení a mohli by na mňa zaútočiť - aj keď to bolo len veľmi nepravdepodobné. Akonáhle som však došla, netrvalo dlho, kým sa za mnou objavil. Že čo teraz? Na to som nestihla odpovedať, pretože stádo na jeho pach aj hlas okamžite zareagovalo a dalo sa do pohybu opačným smerom. Povšimla som si však jedno krívajúce mláďa, ktoré sa celými silami snažilo držať krok so svojím stádom. Ideálny adept na lov - keby sme neboli najedení.
Otočila som sa ku Wissfeohovi. ,,Teraz by som sa šla pozrieť ďalej. Vidíš tamtie hory?"ukázala som hlavou na stranu, kde sa nachádzali a dala sa do kroku. ,,Pekný les, ale monotónny. Myslím, že to tu nevyzerá inak ani počas leta." Keď som dohovorila, pohľadom som zachytila vetvičku stromu prehýbajúcou sa pod nátlakom veľkého kusu snehu. Nad tým by som sa nepozastavila, keby nebola priamo nad Wissfeohom...,,Pozor!"

//Hraničné pohorie

Meno: Mireldis
Posty:8
Postavenie:kappa
Funkcia:prieskumník
Aktivita pre svorku -
Zhrnutie: naďalej jej robí spoločnosť Wissfeoh.

Upozornila som Wissfeoha na zvuk prichádzajúceho stáda sobov ešte vtedy, keď zvuk prichádzal ešte z veľkej diaľky. No každou sekundou sa stádo približovalo a druh zvierat bol jasne rozpoznateľný. Ale prečo sa ku nám neustále blíżili, to nie. Spýtal sa ma, či o nás nevedia - nad touto otázkou som práve v tejto chvíli premýšľala. ,,Čo viem, tak nás vedia pachom rozpoznať, no skôr by sa nám mali vyhýbať - veď ich predsa lovíme. Ale dúfam, že nie sú podráždení..."Zdalo sa, že dunivé odrazy kopýt sa trochu stlmili. Zrejme kamsi zabočili a ja som si vydýchla, že sme sa nemuseli unáhlene pratať preč. Naďalej však boli poblízko nás. ,,Ja by som to šla pozrieť. Predsa je to zaujímavejšie ako vylehávať na zemi,"kývla som na neho a potom sa vydala za zdrojom zvuku. Dávala som si pozor, aby som nešla príliš blízko a pre istotu zakryla svoj pach vetrom. Akonáhle som ich zbadala pomedzi ihličnany, zastavila som sa. Musela som uznať, že ich tam bola pekná hŕstka. Držali sa viacmenej pokopy, a ich predtým prudký pohyb sa pomaly ustálil.

Tretí zajac zmizol beznádejne medzi stronami, ale zvyšných dvoch sa mi darilo držať dobre, a ku tomu ich hnať ku cieľu. Wissfeoh sa o svojho postaral, zatiaľ čo druhý zostal ma mne. Od neho sa obrátil práve ku mne, čo bola jeho osudová chyba. Neváhala som a skôr než si to stihol uvedomiť, skočila som naňho a pricapila ho labami. Jeden ďalší šikovný ťah tak ukončil naše naháňanie sa za raňajkami. Sadla som si a pustila sa do jedla. Tento zajac mi na raňajky vystačoval bohato, ale neviem, ako na tom bol Wissfeoh.
Ani tu sa nezdalo, že by v tomto lese bol nejaký ruch. Na zem padal len poprašok snehu a o vetre sa nedalo ani hovoriť, takže som verila, že sa žiadna snehová búrka ani nič podobné sa nechystalo. Mala som dojedené, a tak som sa započúvala do zvukov okolia. Panovalo však len ticho, a preto bolo ma vzdialené ručanie akéhosi stáda prinútilo napnúť uši. ,,Počuješ to?"Chvíľu som lovila v pamäti, kým som prišla na to, čo za zver by to mohlo byť. Soby bolo niečo,čo som nevidela už poriadne dlho. Ako to, že sa ku nám približovali? Zrejme nás ešte neucítili.

Meno: Mireldis
Posty:12
Postavenie:kappa
Funkcia:prieskumník
Aktivita pre svorku: -
Zhrnutie: Ocitla sa na púšti, kde stretla poblúzneného vlka, ktorý tvrdil, že vlkov chcú ovládnuť veveričky. Zdvihol sa silný vietor, preto sa radšej Mireldis pobrala preč z miesta, kde nebolo čo hľadať. Dorazila do začarovaného lesa, kde stretla už známeho Wissfeoha. Prebehla debata, no kvôli snehovej víchrici sa zanedlho museli schovať. Akonáhle búrlivé počasie pominulo, presunuli sa inde, aby si našli čosi pod zub.