Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Rýdie s mojim výberom jeleňa súhlasila, rovnako i Tiara. Tak... asi nám nezostáva nič iné, než ho len uloviť, teda najprv doviesť k pláži. Rýdie ako prvá z nás vyrazila ku stádu. Ale ako ho oddeliť od stáda? Popravde v love a lovnej taktike som veľa skúseností nemala. Kopytá, na tie som zabudla. Len si musím dávať pozor, aby ma neudupali. Ale koniec koncov, nie som na to sama. Sledovala som, ako aj Tiara sa pustila do stáda. No neviem, ja by som to najprv nejak premyslela. Ale nechcela som už zdržiavať, preto som vyskočila z krovia aj ja a dobehla vlčice. Stádo sa samozrejme rozrušilo a jelene začali pobehovať hocikde. Vyhliadla som si nášho vybratého jeleňa a namierila si to k nemu, no zároveň som si musela dať pozor, aby ma ostatní nepošliapali, takže som si tu trochu musela pocvičiť svoju obratnosť. Pri ňom stáli dve ďalšie jelenice, ktoré sme museli od neho oddeliť. ,,Ty sa môžeš pokúsiť oddeliť tú menšiu jelenicu,"zvolala som na Rýdiu. Nechcela som jej veľmi rozkazovať, pretože som na to ani nemala postavenie, ale bol to len návrh. Ja som sa otočila k tej väčšej. Akonáhle som pri nej bola dosť blízko, ihneď sa dala do pohybu a ja som sa rozbehla za ňou. Tá musela ísť ku zvyšku stáda a presne tam aj išla. Zanedlho zanikla medzi ostatnými. Vyzeralo to, že sme sa jej zatiaľ zbavili. Pribehla som ku Tiare a Rýdii a pozrela, ako sa im darí. Bola som pripravená ďalej pomôcť.

Na miesta? Na aké miesta som nevedela ani ja, asi im to vysvetľoval, keď som tu ešte nebola. Ale Rýdie tu bola skôr, tak žeby im to nevysvetľoval? Jednoducho musíme nájsť nejaké stádo. Chcela som niečo povedať, no prerušila ma Tiara, ktorá nám oznámila, že cítila jedno stádo po blízku. To bola dobrá informácia, aspoň sme vedeli, že sa tu vôbec niekde nachádza. Kývla som hlavou. Tiara ma prebehla a pátrala po stádu, tak som sa bez váhania k nej pridala aj ja. Ňufák som mala tesne pri zemi a chodila som sem - tam. Cítila som ich, tak som trochu pridala do kroku a nasledovala pachy. Tak ako povedala Tiara, smerovali sme ku pláni kde sa mali údajne nachádzať. Síce ja to volám lúka, no pochopila som, čo za miesto myslela. Obidve s Tiarou sme sa zastavili, keď sme cítili, že jelene boli už príliš blízko. Bol čas na to, aby sme si vybrali jeleňa. Pozrela som sa na Tiaru a na chvíľu vykukla, aby sa popozerala po stáde. Ani jeden nevyzeral byť nejako slabší alebo menší... Pohľadom som sa presúvala od jednému k druhému, no stále som sa vracala ku tomu najmenšiemu. Nebol úplne malý, skôr takej strednej veľkosti, no vyzeral ako najľahšia korisť. Teda aspoň vyzeral. ,,A čo tento?"navrhla som, zdvihla labu a ukázala na toho, ktorý sa mi pozdával. Otočila som sa na Tiaru, potom aj na Rýdie. Chcela som, aby sme sa na tom dohodli všetky a každá niečo navrhla.

bludiště malé...........2 kšm
bludiště velké..........5 kšm
osmisměrka 1..........5 kšm
osmisměrka 2..........5 kšm
puzzle 1 - 15 kšm
Puzzle 2- 15 kšm

Spolu 47 kšm, a to na Mireldis, ďakujem

Odpovede vlka, ktorý viedol lov, som sa ešte nedočkala, no zato ma pozdravila Rýdie. ,,Ahoj Rýdie, "usmiala som sa na ňu a zavrtela chvostom. Bola som rada, že tu vidím aj ju, že má o svorku záujem a prišla na lov aj ona. Následne som sa otočila ku sivej vlčici, ktorú som tiež spoznala. Rovnako ako aj ona mňa. ,,Ahoj, áno, na teba si pamätám, "povedala som s miernejším úsmevom, pretože naozaj sme sa nestretli v najlepšej situácii. Nevedela som, že patrí do Zlatej! Samozrejme ma to potešilo. Tieto dve vlčice som poznala, ale čo ostatní vlci? Bol tu ešte jeden vlk s žltou srsťou a s náhrdelníkom. Nevidela som ho už niekde? Nie je to náhodou ten vlk, ktorému trebalo pomôcť? Ako sa volal... Rhaaxin? Potom som sa otočila za hlasom, ktorý patril sivému vlkovi. Mal rovnakú farbu očí ako Rhaaxin. Nie sú bratia?,,Ahoj Atrox, "otočila som sa k nemu a pozdravila som ho. Napokon konečne prehovoril vlk vedúci lov, ktorého meno som sa konečne dozvedela. ,,Teší ma, Ahvaryan, "zašvihala som chvostom. To bolo všetko. Ja, Rýdie, Tiara, Atrox, Rhaaxin, Ahvaryan. Budem sa snažiť si posledné tri mená zapamätať, aj keď si ich ešte budem mýliť. Ahvaryan mi vysvetlil, čo bude mojou úlohou, načo som len prikývla. Bolo to niečo, čo by som mala zvládnuť. Aspoň som dúfala. ,,Tak, asi ideme? " otočila som sa ku Tiare a Rýdii. Už len nejakých jeleňov nájsť. Pomaly som mizla medzi zlatými stromami, pričom sa obzerala za nimi.

//Zlatý les

Ako som sa približovala ku území, čoraz silnejšie som mohla počuť hlasy. Teda vyzeralo to, že hlas patril iba jednému vlkovi. Dnešnom love? Okamžite som pridala do kroku a uháňala pomedzi stromy. Máme lov? Niečo mi asi uniklo. Už som vedela, prečo vlk zavýjal, zháňal vlkov na lov. Netrvalo mi dlho, dostaviť sa na územie,. Hlas patril vlkovi, ktorý zavýjal. Vysvetľoval plán lovu a vyzeralo to, že ho bude riadiť. Naokolo neho bolo zopár ďalších vlkov, no nikoho z nich okrem Rýdie som poriadne nepoznala. ,,Počkajte, počkajte, idem aj ja!"vyhŕkla som a pozrela sa na vlka, ktorý lov bude riadiť. Neviem síce, ako veľmi mi to pôjde a či nebudem na príťaž, ale niečo ako lov som si nechcela nechať ujsť. Vlastne ich tam ani veľa nebolo... Kde sú ostatní zo svorky? ,,Som Mireldis," predstavila som sa im a čakala, či ma zo sebou zoberú. Zároveň to bola aj skvelá príležitosť sa zoznámiť s ostatnými členmi, a ja som väčšinu nepoznala, čo som chcela tak dlho napraviť a teraz mám možnosť.

Usmiala som sa na Sillarei a pohliadla na Barnatt. ,,Ahoj Barnatt,"pozdravila som ju a otočila sa k Aetasovi, pri ktorom sa uvelebila Sill. Kývla som hlavou. V hlave som si formulovala vety, ktoré som mu chcela zanedlho povedať. Ale ako sa zdalo, Aetas už o Daéne i o nových svorkách vedel. Nevadí, síce to bolo to hlavné, čo som mu chcela oznámiť, ale mám aj ďalšie informácie. ,,Aetas? Bola som preskúmavať a stretla som jedného vlka, ktorý mi ukázal zopár rastliniek po blízku. Nie je to síce až tak podstatné, ale niekedy by sa nám to mohlo zísť,"prihovorila som sa mu. ,,Tu v lese na stromoch rastú akési podivné huby, no neodporúčam ich jesť, mala som z nich halucinácie. A tu na lúke, hneď za lesom, rastú rastliny s modrým koreňom, dajú sa jesť," povedala som všetko, čo som chcela. Áno, rastliny až tak dôležité neboli, ale ohľadom tej huby, aspoň majú malé upozornenie.
Nechcela som sa tu však dlho zdržiavať. Svoju úlohu som splnila. ,,Tak, nebudem vás ďalej vyrušovať. Majte sa a Sillarei, ty nezabudni trénovať svoju mágiu," usmiala som sa na ňu a nakoniec sa otočila. Chcela som skontrolovať situáciu na území, stále som musela myslieť na to zavytie.

//Územie

//Územie

Sillarei nenamietala a vydala sa z mnou. Určite sa už chcela stretnúť so svojimi súrodencami, rodičmi a ja som tomu nebránila. Obrátila som sa a pokračovala ďalej pomedzi stromy, za Aetasovým pachom. Už sme boli za územím, pretože jej pachy slabli, no zato silnel pach Aetasa a zopár ďalších vlkov. Zastavili sme sa jedine pri malej riečke, z ktorej som si odpila a potom ju jednoducho preskočila. Potom som medzi záplavou zlatých stromov zbadala hnedý kožuch, vedela som, kto to bol. Pretisla som sa pomedzi stromy a zastavila sa. Bol tu Aetas, potom som tu spoznala bielu vlčicu s troma čiernymi pruhmi na chrbte, ktorej meno som si veľmi nepamätala, takisto tu bola Barnatt a zopár vĺčat, no nevedela som, ktoré boli súrodenci Sillarei. Otočila som sa ku Aetasovi a prehovorila: ,,Zdravím Aetas. Bola som na prechádzke so Sillarei, tak som ti prišla ju odovzdať."kývla som hlavou na Sill. To ešte nebolo všetko, chcela som mu predať informácie, s ktorými ma oboznámil vlk s tým plášťom.

Našťastie bola Sillarei tam, kde bola predtým, než odišla. Pousmiala som sa. Možno niekam na rýchlo odbehla, ale to mi mohlo byť jedno, keďže napokon aj tak bola tu pri mne. Dokonca vyzerala byť pripravená, aj so svojim spoločníkom na chrbte. Zaujímalo by ma, ako si to zvieratko našla, ale nevypytovala som sa. Či som chcela alebo nie, musela som ju odovzdať Aetasovi. ,,Tak, načo čakáme? Poď," kývla som na ňu, obrátila sa a vyrazila cez územie. Snažila som sa ísť tým smerom, kde to vyzeralo, že Aetas bude. Hoci som bola trochu skleslá, že sa naša spoločná cesta končí, ale bola som rada, že konečne stretnem Aetasa. Ale keďže sme v spoločnej svorke, určite sa ešte niekedy stretneme. Ako som si spomenula, že mám pre neho nové informácie, trochu mi to zlepšilo náladu. Nevedela som sa dočkať, kedy mu to oznámim, tak som musela pridať do kroku, ale vzápätí som sa obzrela za Sillarei, aby sa mi náhodou nestratila medzi stromami. Cítila som, že hranice sa blížia a rovnako aj Aetasov pach. Okrem neho som tam ešte cítila zopár iných, neznámych, takže tam zrejme nebude sám.

//Zlatý les

Videla som, ako sa Sillarei skutočne snaží. Vzduch okolo nej sa postupne formoval, až sa zocelil do guličky. Zavrtela som chvostom. Mala som z nej radosť, hoci ani nebola moja. ,,Vedela som, že to zvládneš. Už asi dáme koniec, čo?" venovala som jej úsmev. Nenapadlo ma už nič také, čo by pre ňu bolo ľahké a mohla by to zvládnuť. Vstala som na nohy a porozhliadla sa. čo teraz? Vyzeralo to, že našej spoločnej cesty je už asi koniec. Už by som ju mala odovzdať rodičom, určite si o ňu už robia starosti, veď ako dlho sme už vlastne preč? ,,Zostaň tu, dobre? Pôjdem nájsť Aetasa,"oznámila som jej a trochu sa od nej vzdialila. Nikde som ho nevidela, ani jeho pach som tu necítila. Obrátila som sa, aby skontrolovala Sillarei. Chcela som ísť ďalej, tak som dúfala, že mi nikde neutečie. Venovala som jej ešte jeden pohľad a potom zmizla za stromami, no stále som bola na území svorky. Ako som sa tak blížila ku hraniciam, ucítila som pach Aetasa. Trochu sa mi uľavilo, pretože neviem, kde inde by som ho mohla hľadať. Rozhodla som sa vrátiť ku Sillarei. ,,V lese som našla tvojho otca, tak ťa k nemu dovediem a asi sa budeme musieť rozlúčiť."

Potešilo ma, keď Sillarei hodlala pokračovať ďalej, moju výzvu prijala. Zo začiatku sa jej nedarilo, čo bolo úplne normálne a aj som s tým počítala. Ona sa však nevzdávala. A tak to aj malo byť, pretože sa jej to aj vyplatilo tak, že to dokázala udržať vo vzduchu. ,,Super!" povzbudila som ju a sledovala, ako dlho to zvládne. Nejakú dobu to poletovalo, no napokon to nechala spadnúť. Aj tak som však s ňou bola spokojná a verila som, že aj ona. Keď sa na mňa pozrela, len som kývla hlavou. Sklonila som hlavu a premýšľala, či pokračovať v tréningu ďalej. ,,Nechám ťa, nech si odpočinieš,"usúdila som nakoniec a ja sama si ľahla na bok. Bolo už len na Sillarei, či si odpočinie, alebo sa rozhodne sama pokračovať v tréningu. Oči sa mi zatvárali, ale raz za čas som ju kontrolovala.
Po niekoľkých minútach som sa zdvihla a rozlepila oči. ,,Tak čo, dáme tretie, posledné kolo?" takisto aj toto bolo na nej, či bude pokračovať alebo má dosť. Nenútila som ju. Potom ma čosi napadlo. Zo vzduchu som vytvorila malú guľku, ktorá sa dostala až ku Sillarei. Pocítil som oslabenie, ale ignorovala som to. ,,Skús všetok vzduch sústrediť do jedného bodu a potom z neho vytvoriť takúto malú guľku." Mala by to zvládnuť, snažila som sa to vybrať z tých najľahších. Mohla odmietnuť, v tom prípade mi stačilo pokrútenie hlavou. Alebo to mohla len skúsiť. Určite na to má. Skôr či neskôr bude musieť prejsť aj na iné veci, než len vytvoriť slabý vetrák, a myslím, že začať skôr by bolo lepšie.

Pri skupinke vlkov sa nič nedialo, tak mi stále nešlo do hlavy, prečo vlk zavýjal. Otočila som sa ku Sill, aby som skontrolovala, ako sa jej darí. Milo ma ma prekvapilo, keď som uvidela, ako sa jej podarilo vzniesť do vzduchu prach, suché lístie a úlomky dreva. Na tvári sa mi objavil úprimný úsmev. ,,No vidíš!" síce to boli len drobné veci, ale pochvalu si zaslúžila a hádam by malo byť jasné, že hneď zo začiatku nevynesie do vzduchu balvan. A dokonca sa jej to podarilo na prvý pokus. Len sa jej to podarilo práve vtedy, keď trochu naštvane dupla labou. žeby jej pri tom pomohli emócie? Určite jej pri tom museli trochu pomôcť, pretože na druhý pokus sa jej iba podarilo rozhýbať kríky, ale to je dobrý začiatok! Pokývala som hlavou. Následne som vytvorila okolo nej prúd jemného vetra, aby jej to trochu pomohlo viac vnímať vietor. ,,A teraz skús tieto konáriky udržať vo vzduchu čo najdlhšie, ako dokážeš,"vyzvala som ju a labkou ku nej prisunula zopár konárikov, pričom vetrík stále nechávala okolo nej víriť. Napokon som ho nechala rozplynúť sa. Nechcela som jej pomáhať, musela to zvládnuť sama, hoci tieto konáriky boli o trošičku ťažšie než len suché lístie, no ja som vedela, že to zvládne. Veď chce byť na seba hrdá, nie?

Sillarei docupitala za mnou a sadla si ku mne. Hoci rozprávať nevedela, vyzeralo to, že je pripravená. Zavrtela som sa na mieste. Naozaj som ju chcela niečo naučiť, ale ako mám začať? A ktovie, či som odhadla správne, že ovláda vzduch. Oči síce mala modré, ale čo keď ovládala nejakú... Inú, pre mňa neznámu mágiu? Čo keď je ich tu viac? ,,Takže, musíš sa sústrediť. Vyčisti si myseľ- nemysli na nič. Keď máš, skús vnímať ten jemný vetrík okolo seba, "povedala som k nej. Srsť mi svietila, aby sme obe aspoň ako-tak videli na okolie, pretože už sa zotmelo a nastal večer. Samozrejme, nebol to práve najvhodnejší čas na trénovanie mágie, ale čo sa už dalo robiť? Sledovala som Sillarei. Chcela som, aby sa trochu... vžila do toho vetra. ,,Ak to máš, skús vietor vyvolať ty! Naučíš sa to len skúšaním." Myslím, že každý sa to naučil len skúšaním, ako inak? Ja som jej v tejto veci veľmi pomôcť nevedela, bolo to na nej. Mohla som len dúfať, že jej to pôjde. Ak by nie, možno by to znamenalo, že neovláda vzduch, ale niečo iné. No skutočne by ma potešilo, ak by to zvládla, a ju ešte viac. Medzitým som sa trochu pootočila ku skupinke vlkov.

Mám všetkých 97 bodov, a za ne si prosím:
Za 70 b 3 labky(2 do vzduchu a jednu do svetla)
Za 25 b 10% a to do sily
Za 2b 2 kšm

Ďakujem ❤

//Zubria pláň cez Zlatý les

,,A sme doma," oznámila som, keď sme vstúpili na územie. No v tom momente, ako som to dopovedala, som začula vytie. Strihla som ušami a obzrela sa za vlkom, ktorý zavyl. Nepoznala som ho. Pri ňom však bola Rýdie a ešte nejaká sivá vlčica. Nevedela som sa však zbaviť pocitu, že som tú sivú už niekde videla. Tá korunka na hlave, určite som ju už niekedy videla. Po chvíli som od nej odtrhla zrak a ako vždy, skontrolovala som Sillarei. Bola tu. Nuž, zvládla som zobrať vĺča na výlet bez toho, aby sa mi stratilo, to je úspech! Na začiatku som mala obavy, ale nakoniec to dobre dopadlo. A obe sme si to užili, teda verím, že aj Sillarei áno. Niet toho zvieraťa... ale hlavné bolo, že sa nám nič nestalo. A Sillarei má menšie poučenie. Nabudúce bude toto zviera poznať. Pohľad som presunula na vlka, ktorý zavyl. Zatiaľ sa nič nedialo, tak som nechápala, kvôli čomu zavýjal. Predpokladala som, že to bude niekto vyššie postavený, keďže zrejme chce niečo zorganizovať. Zatiaľ som si však len sadla uprostred územia a zrak obrátila na Sillarei, no niekedy som očkom zaletela i ku skupinke vlkov. ,,Sadni si. Môžeme začať? Rada by som ťa niečo málo naučila, ako používať mágiu, v tvojom prípade vzduch. Zatiaľ zvládneš asi len malý vetrík, no neboj, postupne ti to pôjde lepšie, ak budeš trénovať,"povedala som ku Sillarei (ak pri mne bola).

//Mlžné pláne

Konečne som pred očami nemala hmlu a mohla dovidieť na lúku. Vedela som, že sa už blížime, z diaľky bolo vidno náš zlatý les. ,,Už sme blízko,"oznámila som Sillarei a otočila sa k nej. Našťastie bola hneď za mnou. Neviem, čo by som robila, keby som ju stratila. Radšej som nad tým ani nepremýšľala. Venovala som jej úsmev a otočila sa . Na čo teda čakáme? Vyrazila som, nezastavovala sa. Mala som v pláne s ňou precvičiť mágiu, ale až na území svorky, aby Zarina a rodičia videli, že je doma. Vtom, ako som kráčala, sa mi v zornom poli mihlo niečo modré. Bola to jedna z rastlín, ktoré nám Atreas ukazoval a hneď som si aj spomenula na jej meno. Pršivka potulná. ,,Toto je pršivka potulná,"pokúsila som sa Sillarei oboznámiť s rastlinou a pritom na ňu ukázala labou, aby vedela, čo myslím. Vedela som, že rastliny ju až tak nezaujímajú, ale ja som jednoducho musela. Položila som labu na zem a pokračovala ďalej. Sama som sa cítila istejšie, keď som bola blízko svorky. Pridala som do tempa. Zanedlho som sa opäť ocitla medzi celoročne zlatými stromami. Cítila som, že svorka je blízko. Pachy silneli.

//Územie Zlatej cez Zlatý les