Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Prieliv

Obzrela som sa a uvidela za mnou cupitajúcu Sillarei. Obrátila som sa a vstúpila do hmly. Nechcela som sa tu dlho zdržiavať, toto nebolo vhodné miesto na trénovanie mágie. Naneštastie bola hmla pomerne hustá, takže som musela na Sill dávať väčší pozor, pretože v nej sa mi môže ľahko stratiť. Neustále som sa obzerala. Nechala som si zasvietiť srsť, aby sme aspoň trochu lepšie videli, aj keď som nevedela, či to veľmi pomôže, keďže moje svetlo bolo slabé. ,,Ako sama vidíš, nie je tu veľmi bezpečne, tak toto len rýchlo prejdeme, " oznámila som Sillarei a ešte raz ju skontrolovala. Cítila som tu i pachy iných vlkov. Obišla som balvan pred nami a pokračovala ďalej. Viem, že tu som si u Wua ofarbila kožuch a kúpila mastičku. Ktovie, či tu ten vlk ešte stále je. Neviem si predstaviť, že by tu žil. Veď kto by tu vydrźal? Zrejme putoval z miesta na miesto. ,,Raz, keď som prechádzala cez toto miesto, som stretla jedného vlka obchodníka, predstavil sa mi ako Wu. Ponúkal všeličo možné. Ja som si u neho kúpila liečivú mastičku, za pár kamienkov a tiež mi zafarbil srsť, "rozhodla som sa to sdeliť Sillarei. Hmla pomaly ustupovala a my sme lepšie videli pred seba.

//Zubria pláň

Zdalo sa, že rozprávanie o mágii Sillarei zaujalo. Neodpovedala mi, ako vždy, ale prejavila o to záujem. Nie, tak asi nie,odpovedala som si sama. No, tak by som ju to mohla naučiť, nie? Neviem, ako to u vĺčat s mágiou funguje. Či ju v sebe má, len sa neprejavila, alebo ju len nevie ovládať...Usmiala som sa, keď na mňa hodila roztomilý pohľad. Takže, ako začať? Sklonila som hlavu a narýchlo premýšľala. Popravde, netušila som, ako ju začať trénovať. Neviem, ako jej to mám vysvetliť. ,,Dobre, takže...ťažko ti to vysvetliť, pri mne to jednoducho príde, nemusím vyslovovať žiadne magické formulky. Je to ako keď sa chceš pohnúť. No, proste sa pohneš. Vlastnou vôľou. Len pri niečom ťažšom sa treba naozaj sústrediť. Ani ja toho neviem až tak veľa,"pokúsila som sa vysvetliť. //Vysvetľovanie lvl 100. Hádam to pochopí, pretože inak som to nevedela. Keby vedela hovoriť, aspoň by mi povedala, či rozumie, alebo by sa mohla ďalej pýtať. A čo tak ju naučiť hovoriť? Teda keď sa to ešte len nenaučila, a nie je nemá. Ale už sme pri mágii.
Nie sme už od svorky ďaleko? Mali by sme sa vrátiť,"napadlo ma zrazu. Pravda, musíme ísť. Vstala som. ,,Mali by sme sa už vrátiť ku svorke, sme ďaleko, kto vie, či ťa rodičia alebo Zarina nehľadajú,"oznámila som jej a tým ju vyzvala, aby ma nasledovala, keď som sa vydala smerom k plániam pokrytými hmlou. ,,No po ceste ti ešte niečo poviem a ukážem,"dodala som a pomaly sa blížila k plániam.

//Mlžné pláne

//Začarovaný les

Obzrela som sa za Sillarei, či ma nasleduje. Naštastie sa pozviechala na nohy a utekala za mnou. Pohľad som presunula na tvora. Akosi nás prestal nasledovať, tak som spomalila a štít odstránila. To už sme sa dostali z lesa preč a pred nami sa rozprestieral prieliv. Tu som ešte nebola.... Dobrá zmena, v poslednej dobe som až tak ďaleko nechodila a nemohla ani spoznávať nové miesta. A tu sa mi páčilo. Opäť som sa obzrela. Nasledovala ma len Sillarei. Tvor nás nechal. Vydýchla som si. ,,Asi je po našej schovávačke, "usúdila som. Predpokladala som, že sa Sill už do toho lesa nebude chcieť vracať. Budeme ho musieť obísť. Sadla som si na piesok. Nechcela som, aby sme zašli tak ďaleko, ale málokedy veci vyjdú podľa plánu. Rozmýšľala som, či máme ísť ďalej alebo tu zostať. Veľa ciest tu nebolo. Mohli sme sa len vrátiť do lesa, v diaľke som videla nejaký ostrov a pláne hmly, no ani na jedno z tých miest som ísť nechcela. Tie ostrovy síce vyzerali zaujímavo, ale neviem, ako by som sa tam mohla dostať. ,,Keď už sa stalo, čo sa stalo, poviem ti niečo o mágii. Iste vieš, že som ju teraz použila, "začala som a prikonila sa k nej(ak pri mne bola) a pozrela sa jej do očí. ,,Ty máš oči modré, podobnej farby ako ja, ibaže ty ich máš viac tyrkysové. Vyzerá to, že budeš ovládať vzduch, ako ja. Ešte so svojou mágiou narábať nevieš, že? "spýtala som sa, aj keď odpoveď som už asi aj vedela. Zrazu som pocítila únavu. Musela som si ľahnúť. Vedela som, z čoho to bolo. Čiastočne aj z behu, no najmä z používania mágie.

Odpoveď sa nedostavila. Ticho. Nie, to už vážne nie je sranda. ,,Sillarei, ozvi sa, "zvolala som hlasno. Strihla som ušami. Niečo som započula. Spozornela som. Nebol to jej hlas, počula som dupot, akoby niekto behal. Lenže, keď už by to Sill bola, nebola tam sama. Počula som tam viac nôh. Vedela som, že sa niečo deje. Neváhala som a trielila za zvukom. Dupot som mohla počuť hlasnejšie, preto som vedela, že sa blížim. Počula som pištanie a ešte viac pridala do kroku. A vtom som uvidela Sillarei pri nejakom tvorovi, nikdy som ho nevidela, vyzeral nejako ako maličký medveď, ťažko to opísať, nevedela som, ku čomu to prirovnať. Ale to mi v tej chvíli mohlo byť jedno. Vedela som, že je v nebezpečenstve. Vedela som, že sa to zvrtne. Keď sa tvor po nej zahnal, priskočila som ku Sillarei a odhodila ju. Bolo to tesné. Neviem, prečo na ňu to zviera zaútočilo. Pohotovo som vytvorila pred nami veterný štít, aby nás ochránil. Nechcela som na tvora útočiť, to by ho ešte viac rozhnevalo. Ustupovala som. Čo teraz? Nemohli sme tu len tak stáť, neviem, ako dlho to udržím. Útek sa mi zdal ako jediná možnosť, hoci to bolo trochu zbabelé, ale čo som mala robiť? ,,Poď, ideme, "popopchla som Sillarei a rozbehla sa do lesa. Do tlamy som ju vziať nemohla, na to bola veľká. Musela utekať so mnou. Štít nás zo zadu chránil. Behala som čo najrýchlejšie ako som vedela, no zároveň aj kontrolovala Sill.

//Prieliv

Takže, ako začať? Pripravila som si pre vás novú nehernú akciu, tak ak by ste mali záujem, čítajte ďalej!

Nebudem zdržiavať a ide sa na vec.
O čo teda pôjde? Vaša úloha bude jednoduchá. A to vymyslieť sen, ktorý by sa mohol snívať vašemu vlkovi. Akcia bude aj písacia aj kresliacia. Takže je len na vás, či len napíšete sen, alebo urobíte oboje. (Samozrejme čím viac toho urobíte, tým vyššie budú odmeny!) A ak to bude sen, ktorý sa bude týkať Zlatej svorky, dostanete niečo naviac.
Čo sa týka písacej časti, minimum slov bude 300. Je jedno, či bude sen strašidelný, štastný, smutný... Oceňujem hlavne originalitu. . A keďže sú sny často nezmyselné, kľudne to môže byť obyčajná hlúposť!
Kresliaca časť: Tu snáď nič vysvetľovať nemusím, skrátka nakreslíte jednu zo scén vášho snu. Môžete ich nakresliť i viac. Nemusí to byť do detailov prepracované, len aby to nebolo odfláknuté.
To by bolo všetko, vaše sny posielajte Mireldis do vzkazov s predmetom sen. Čas máte do 1.5 do polnoci.

Teším sa na vaše sny!
~Mireldis

,,Päť, šesť, sedem, osem..., "pokračovala som v odpočítavaní, s očami zavretými a otočená. Ani tentoraz som nemala v pláne podvádzať. ,,Deväť,"povedala som predposledné číslo. Počula som, ako Sill už niekde uháňala. Pousmiala som sa. Ani podľa zvuku som nemohla odhadnúť, kam išla, zdalo sa, že behala naozaj všademožne. Jej kroky však postupne slabli, až niekde úplne zmizla. ,,Desať, idem! "zvolala som s úsmevom na tvári. Nechcela som sa riadiť, ani pachom, no keď som nechtiac nasala pachy, bolo to zvláštne. Jej pach bol naozaj všade... Žeby to tak všetko pobehala zámerne? Tak či tak, ani keby som chcela, nemohla som určiť kam išla ani podľa pachu. Urobila to zámerne. Musela som sa pousmiať nad jej inteligenciou. Pomaly som sa začínala obávať, či vôbec je v tomto lese a neodbehla niekam inam. Lenže mohla som si vyberať? Tu schovávačku tak chcela, tak som jej ju musela dopriať. Pomaly som kráčala po lese a hľadala náznak čiernobieleho kožuchu. Sillarei vôbec nesplývala s okolím, tak hádam by to nemalo byť také ťažké nájsť ju.
Ani po niekoľkých minútach hľadania som ju však nenašla. Naozaj som taká slepá alebo utiekla niekam úplne inde? Zbadala som však jednu noru pri strome. Nevyzeralo to, že by v nej niekto bol, no aj tak som to skúsila. ,,Báá! "zvolala som, no zbytočne. V nore nikto nebol. Tie vĺčatá sú ale vynaliezavé. Pokračovala som ďalej. Začínala som sa o ňu strachovať ešte viac. Ako dlho ju hľadám? ,,Sillarei, kde si? "skúsila som to.

Sillarei si ma opäť vypočula rovnako nadšená bola aj z tohto príbehu. Čo ma opäť potešilo. Viac som toho už nemala, tak sa musela rozhodnúť, či to tu preskúma alebo pôjde ďalej. Nechala som ju, nech porozmýšľa. Obzerala sa. Nevedela som jej názor na tento les. Zatiaľ sa netvárila užasnuto, ale ani znudene. Bolo však vidno, že sa zamýšľa nad farbou stromov. Rada by som jej vysvetlila, prečo je to tak, ale vlastne som to nevedela ani ja. Dozvedela som sa len to, že vraj tieto stromy chodia, ale je to len povera. Zatiaľ som ich nevidela sa hýbať ani raz, jedine tak keď fúkal vietor tak sa konáre rozpohybovali. Neviem, či je názov chodiace stromy len metafora alebo sa skutočne vedia pohybovať. Niekedy. Načo však toľko o tom premýšľať? Pozrela som sa na Sill. Stále ho preskúmavala, začala i podliezať vytŕčajúce korene. Mohla to byť zábavka, ale len nech sa tam nezasekne... Síce by sa to nemalo stať, no aj tak som ju nespúšťala z očí. Sillarei vyliezla spod koreňa a začala poskakovať. Niečo odomňa chcela, ale nechápala som čo. Naklonila som hlavu. Odbehla za strom a potom sa vrátila. Najprv mi nedochádzalo, čo chcela. ,,Schovávačka? "neviem čo iné by tým mohla myslieť. ,,Tak dobre, rýchlo sa skry, "obrátila som sa, aby som ju nevidela a zavrela oči. ,,Jedna, dva, tri, štyri..., "začala som odpočítavať. Bola som zvedavá, kde sa skryje. Len dúfam, že sa mi nestratí...

//Zubria pláň

Keď som dorozprávala, zamierila som ku lese 'chodiacich stromov', aby som jej to miesto ukázala. Sillarei bez problému bežala za mnou. Celú cestu bola poslušná, za čo som bola rada. Otázka bola, dokedy jej tá poslušnosť vydrží. No ja som verila, že nič hrozné nevyvedie a ani sa mi nestratí. Neustále som si ju kontrolovala. A rovnako ma potešilo, keď prejavila záujem o môj príbeh. Počúvala ma a vyzeralo to, že ju to nadchlo. Bola som rada, že tu bol niekto, koho bavili moje nudné kecy. Najprv som mala obavy, či ju neunudím k smrti, no ona dokonca toho chcela počuť viac a jasne mi to dávala najavo. Zazubila som sa a začínala rozmýšľať, čo také ďalšie by som jej mohla vyrozprávať. No, žiaľ som už nemala poruke žiadne extra zaujímavé príbehy na rozprávanie, ako bol tento. Zas až tak dlho som tu nebola. No nemohla som ju presa sklamať. Moje rozprávanie o rastlinách by ju už asi nebavilo. Prudko som sa zastavila. Zrazu mi v hlave zablysla spomienka na... Boli to veľmi matné spomienky. Ocitla som sa v tej zátoke a potom sa akosi dostala do rozprávkovej ríše... Naozaj si už na to nepamätám, ako to bolo. ,,Mám to. Tento zážitok si už veľmi nepamätám, stalo sa to ešte dávnejšie, než som navštívila ríšu mŕtvych. Ocitla som sa v zátoke, spolu s niekoľkými ďalšími vlkmi. Všetci sa zhromažďovali pri akomsi kúsku... No, už si nepamätám čo to presne bolo. Dotkla som sa ho a zrazu som sa ocitla na oblaku. Všimla som si, že moje znaky na srsti svietily a mala som veeeľmi dlhý chvost. A okolo mňa sa vznášala farebná para. Na oblaku som bola ešte s niekoľkými vlkmi. Potom sme sa prepadli do tunela. A ďalej, čo sa udialo si už nepamätám. Takže, niečo sa udialo, zjavil sa pred nami akýsi vílí kráľ, ktorý od nás chcel odpoveď na hádanku. A heh, ocitla som sa v tele iného vlka! Potom sa fo celé zamotalo. Odviezli nás pegasy, to sú okrídlené kone. Dostali sme sa ku živému stromu, ktorého iní vlci akosi uspali a my sme mohli prejsť. Ocitli sme sa v miestnosti plnej sladkostí. Všetko sa to udialo príliš rýchlo. Fotkli sme sa obrazu a boli sme všetci späť v zátoke. Celé to bolo také zamotané. Viem, že to vyzerá ako keby som zase len kecala, ale ver mi, že aj toto sa mi tu stihlo prihodiť, "dokončila som svoje druhé rozprávanie. Tak, to som sa narozprávala. Obrátila som sa za Sillarei. ,,Chceš si to tu pozrieť, alebo ideme ďalej? "

Na moje prekvapenie sa Sillarei rozhodla dať koreňu ďalšiu šancu. Opäť sa zahryzla, no tentokrát to nevypľula. Zjedla to. Pousmiala som sa. Takže jej to predsa chutilo! Bola som za to rada, že som jej ukázala niečo nové, a ešte jej to chutilo. A rovnako rýchlo to aj dojedla. Po rastlinách ani stopy. Spýtala som sa, či chce počuť príbeh. Prikyvovala. Potešilo ma to. Dlhšie som sa necítila tak veselo... Akoby jej nálada prešla aj na mňa. A preto sa mi úsmev držal na tvári, aj keď sa Sillarei zvalila na trávu a dívala sa na mňa. Bola zlatá a mala som štastie, že som sa mohla zoznámiť s takýmto vĺčaťom. Aj keď rozprávať nevedela, bola dobrá spoločnosť. ,,Dobre teda. Viem, že mi nebudeš veriť, ale netáram, naozaj. S mojou kamarátkou sme sa raz stretli v lesíku, keď sme sa zrazu prepadli do... No, ocitli sme sa v tme. V tuneli. Objavilo sa v ňom svetlo, ktoré nás lákalo von. Nebolo to tam veľmi príjemné. To svetlo bol vlk, alebo, jeho duša. Vyviedol nás von. Všade naokolo neboli živí vlci, ale ich duše. Ocitli sme sa v ríši mŕtvych. Desilo nás to, keď sme zistili, kde vlastne sme. Koho by to nedesilo? Museli sme sa stadiaľ dostať, a zároveň získať späť svoje duše, ale nebolo to také ľahké. Museli sme nájsť jednu bylinkárku, ktorá nám dala za úlohu nájsť truhlu. Po truhlu som sa musela potopiť a potom ju doniesť. Samozrejme, s pomocou mojej kamarátky. No nepamätám si, ako presne to bolo. Bylinkárka nám pomocou sna ukázala, kam máme ísť. Sami, bez jej pomoci, bez pomoci toho vlka, jeho meno si už nepamätám. Tak sme tam teda išli, vošli sme do jaskyne, kde sa nachádzal... Lapač duší, myslím, že tak sa volal. Spoločnými silami sme ho oklamali a získali späť svoje duše - to bol náš cieľ počas celej cesty. No a napokon sa nám to podarilo, a dostali sme sa opäť do sveta živých. Nie, nekecám, "dokončila som svoje rozprávanie. Potom som vstala. ,,Teraz ti ukážem les, kde sme Lapača duší okamali. No, ako ti to vysvetliť. Bol to ten istý les, ale v ríši mŕtvych, "vyzvala som ju, otočila sa a zamierila do lesa so začarovanými stromami, pričom sa neustále obzerala za Sillarei.

//Začarovaný les

Sillarei mi nič nepovedala. Vedela som, že hovoriť nevedela(alebo nechcela?) ale mne stačilo len kývnutie. Asi sa len nechcela priznať... Zatiaľ však nevyzeralo, že by na ňu huba zle zaúčinkovala. Podala som jej rastlinu z modrým koreňom, a čakala, či ju bude jesť. Zatiaľ ju len oňuchávala a napokon si z nej odhryzla, no orekvapio ma, keď ju náhle vypľula. Strihla som ušami. ,, Tebe nechutí?"prezrela som si rastlinu, ktorú vypľula. Veď na nej nebolo nič zlé. Asi jej len nechutila, čo som chápala. Potriasla hlavou. Bolo ťažké pochopiť, čo chcela, keď nerozprávala. Možno jej len prišiel divný modrý koreň. ,,Ukázal mi ju jeden vlk. Jej meno som zabudla, ale neboj, tú jesť môžeš, aj keď má modrý koreň, "oboznámila som ju viac s rastlinou. ,,Ale keď ti nechutí, nebudem ťa nútiť, "dodala som ešte a mykla plecami. Tak teda pôjdene ďalej. Rastliny ju veľmi nebavili... Čo by pre ňu mohlo byť zaujímavé? Naozaj škoda, že nevedela hovoriť, aspoň by mi mohla povedať, kam by chcela ísť a čo by chcela vidieť. Možno by som jej mohla povedať niečo o mágiách? Ona ešte tú svoju ovládať nevedela. Čo keby som jej vyrozprávala naše dobrodružstvo s Rýdiou v ríši mŕtvych? ,,Chceš počuť jeden príbeh? "opýtala som sa. Opäť mi stačilo len kývnutie hlavou. Potom by som jej mohla ukázať les so začarovanými stromami, no to by som už šla ďaleko...

//Zlatý les

Myslela som si, že Sillarei bude požadovať vysvetlenie, prečo nemôže hubu zjesť a aj sa tak stalo. ,,Už som ju raz zjedla a... rozbolela ma z nej hlava,"vysvetlila som jej. A to som ešte ani nehovorila o tom, že som z nej mala halucinácie, ale Sillarei by zrejme nevedela, o čom by som rozprávala. Zatiaľ už vychádzalo slnko a my sme sa blížili ku lúke. Stromov bolo čoraz menej. Až sme minuli posledný zlatý strom a naskytol sa nám pohľad na lúku. Postrehla som, ako sa Sillarei ticho smeje, hoci sa to snažila zakryť. Pozdvihla som obočie a otočila sa na ňu. ,,Čo si vyviedla? Zjedla si tú hubu, že?"spýtala som sa a povzdychla. Stačilo mi len kývnutie - áno, nie. Dúfala som, že keď už z nej ochutnala, nič hrozné sa jej nestane. Keby ich nezjedla, neviem, z čoho iného by sa mohla smiať. Zo mňa? Čo je na mne? Otočila som sa a zdvihla chvost, potom som sa pozrela na svoje labky. Aj tak som s tým už nemohla nič urobiť. ,,Teraz ti ukážem niečo, čo sa jesť môže,"oznámila som jej a poobzerala sa po rastline s modrým koreňom. Jej meno mi už akosi vypadlo. Po minúte hľadania som ju našla, teda aspoň som si myslela, že to bola ona. Pridržala som si ju labami a zubami ju vytiahla. Mala modrý koreň, takže to bola ona. Hneď vedľa nej rástla ďalšia, ktorú som tiež vytiahla zo zeme, obidve som vzala do tlamy, pristúpila ku Sill a hodila jednu z nich ku jej nohám. Sadla som si, zobrala som si svoju a začala chrúmať modrý koreň.

//Úkryt cez územie

Počula som kroky Sillarei, ako ma nasleduje. Prebehla som rýchlo cez územie a vbehla do časti lesa, ktorá už nebola súčasť územia našej svorky. Počas cesty som rozmýšľala, o čom jej rozprávať a vymyslieť nejakú aktivitu. Určite jej ukážem tú rastlinu s modrým koreňom, ktorú nám ukazoval Atreas, ale to až keď sa dostaneme na tú lúku. Nemala som však v pláne s ňou ísť ďaleko. Nevedela som, ako ďaleko s ňou môžem ísť, preto maximálne dôjdeme do lesa so začarovanými stromami. Pravda, mala by sa vydať ďalej a spoznať ostrovy, ale to som ja nemohla, jedine Zarina a jej rodičia. A hoci som si bola istá, že by chcela aj ísť oveľa ďalej, no ja som s ňou mohla ísť len na malú prechádzku. Pozastavila som sa nad stromo, na ktorom rástla hlucina a rozmýšľala, či jej hubu mám ukázať alebo nie. Keď by som jej to jesť zakázala, čo ak by ma nepočúvla? Nám to urobilo len halucinácie, nič viac, ale čo to zrobí s vĺčaťom? To som memala ako zistiť, nemohka som riskovať, že Sillarei hubu zje a možno sa jej urobí zle. Vĺčatá sú zvedavé a nerozvážne, preto ak by som jej to ukázala, zo zvedavosti by to zjedla. Ale zase, možno by ma počúvla a hubu by nezjedla. Vyzerala byť poslušná, ale mohla ma prekvapiť. ,,Sillarei, pozri. Toto je huba, volá sa Hlucina snotvárna. Ale nie je na jedenie, nebude ti z nej dobre, "ukázala som jej hubu rastúcu zo stromu, stále neistá, či som urobila dobre. Verila som, že ma poslúchne a nebude ju jesť. Chcela som ju viac oboznámiť, keď už som tie vedomosti získala, prečo ich nešíriť ďalej? ,,A teraz poď za mnou, ukážem ti ešte niečo, "vyzvala som ju a namierila to na lúku.

//Zubria pláň

Na Zarinine slová som len prikývla. Predpokladala som, že so Sillarei strávila nejaký ten čas, tak nech si oddýchne. Sledovala som, ako Zarina vyšla z úkrytu a zmizla v tme. Obrátila som sa na Sill. Zostali sme tu už len my dve. Spýtala som sa, kam by chcela, aby sme išli, no po celú dobu nevydala ani slovo. Počkala som a dívala sa na ňu. No vyzeralo to, že rozmýšľala, tak som ju nechala. No dostala som od nej len úsmev, na čo som zareagovala tiež úsmevom. Ale odpovede som sa nedočkala. Naklonila som hlavu mierne na stranu. Hovoriť nevedela alebo nechcela? Alebo nevedela. Zrejme to bolo na mne. Vyzerala byť veľmi nedočkavá, tak som ju nechcela nechať dlho čakať. Tešila sa, len či bude počúvať? Dúfala som, že bude. Stále som však mala obavy, že mi utečie alebo sa stane ešte horšie. Ono by sa tu nemalo nič hrozné stať, veď to tu bolo bezpečné. Lenže keď nerozpráva, bude to ťažšie, škoda. Už som sa tešila, ako sa s niekym trochu porozprávam, ale čo už. Poukazujem jej tú rastlinu, čo nám ukázal Atreas. ,,Tak teda poď, "vyzvala som ju, obrátila sa a pretisla sa von, v očakávaní, že ma bude nasledovať.

//Zlatý les cez územie

Zarina mi pozdravila spätne, načo som len nebadateľne prikývla. Následne mi predstavila vlčicu. Čakala som, že sa mi predstaví sama, ale zrejme to nestihla. ,, Sillarei, pekné meno, "podotkla som. Skadiaľ na tie pekné mená prichádzajú? Musela som však uznať, že jej pasovalo. Dcéra Aetasa? Takže... Nie je to náhodou sestra tých vĺčat, ktoré sme hľadali? Určite áno. Sillarei bola narozdiel od nich čiernobiela, takže bola po mame. Úsmev som si stále držala. Aj keď sa mi Zarina ospravedlnila za prebudenie. ,,Nie, nevadí, vôbec. Naopak vás tu rada vidím, "odpovedala som. Aj tak som sa už zobudila skôr a keby nie, na niečo také som sa predsa nemohla nahnevať. Brala som to ako milé prekvapenie. Bola som rada, že sa môžem opäť vidieť so Zarinou a zároveň spoznať ďalšieho člena. Takže žiadne ospravedlňovanie nebolo potrebné.
Keď sa ma Zarina spýtala, či Sillarei nevezmem na výlet, oči sa mi rozžiarili. Nemohla som to odmietnuť. ,,Určite, rada, teda ak bude chcieť Sillarei, "nadšene som súhlasila a pozrela sa na ňu. Predsa som len pre ňu bola cudzia vlčica, a keby so mnou nechcela ísť, ja by som to pochopila. Pretože na jej mieste by som sa zachovala asi rovnako. Lenže zase, keby súhlasila, bola by to veľká zodpovednosť. Mohla by sa mi stratiť, pretože vyzeralo to, že energie má dosť. A to som si nemohla dovoliť, pretože by ma asi Aetas vyhodil zo svorky. Keď však Sillarei vyskočila na labky, všimla som si na nej akéhosi tvora, vyzeralo to na lasicu. To je jej... Spoločník? Tu už som sa nemohla čudovať hádam ničomu. Ešte viac ma prekvapilo, keď sa ku mne akoby pritúlila. Takúto reakciu som nečakala, no potešilo ma to a usmiala som sa ešte viac. ,,Tak čo, kam pôjdeme? "spýtala som sa Sillarei, pretože vyzeralo to, že s výletom nebude mať problém, ba naopak a došla až ku východe. Zatiaľ som nevychádzala, ak by náhodou ešte Zarina niečo chcela.

Že tu nikto nebol? V tom som sa mýlila. Cítila som tu prítomnosť niekoho ďalšieho. Otvorila som oči a zrakom pátrala po neznámych vlkoch. Do nosa sa mi votreli aj ich pachy. Jeden z nich som hneď spoznala. No aj tak som sa zľakla čierno - bielej chlpatej guličky, ktorá sa pri mne z ničoho nič zjavila. Vyskočila som na nohy a ospalo zaklipala očami. Vĺča som nespoznávala. Bolo to vlčica, no nie práve najmenšia, niekoľko mesiacov už malo, avšak stále ešte len vĺča. Dívala sa na mňa a neriekla ani slova. Bola však zlatá, čia asi je? A vedľa nej stála Zarina. Pousmiala som sa na obidve. Tak sme sa opäť stretli. ,,Ahoj, Zarina,"pozdravila som ju a potom pohľad presunula k vĺčaťu. ,,A ty si kto?"prihovorila som sa jej a naspäť si sadla. Keď som sem prišla, ešte tu neboli. Zrejme sem prišli, keď som ešte spala. Dosť mi aj dávalo zmysel, že s mladou vlčicou bola práve Zarina, zastávala funkciu opatrovateľky, ktorú som pôvodne chcela ja, no myslím si, že Zarina je v tejto funkcii lepšia. Nakoniec som bola spokojná tak, ako to je. Ešte raz som sa pozrela na malú. Bola biela a mala na sebe čierne pruhy.