Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Zlatý les cez územie

Prepchala som sa vchodom a prcá vec, ku ktorej som zamierila, bola miestnosť s jazerom. Uhasila som svoj smäd vodou z neho a pristúpila ku mäsu. Zobrala som si kúsok z čohosi, ktovie aké zviera to vlastne bolo. Najedla som sa tak, aby mi už nemuselo škvŕkať v bruchu ale viac som tam toho nechala, ako zjedla. A napokon som sa zvalila do kúta. Predtým, než som zaspala, som nasala nedávne pachy. Cítila som tu Rýdiu a ešte kohosi. Ďalej som už nestihla pomyslieť na nič iné, pretože som zaspala. Mala som sny. Pochopiteľne o Atreasovi a dalších rastlinách, ale veľa som si toho nepamätala. Potom sa mohe sny preruśili, prebudila som sa. Netušila som z čoho, veď tu bolo ticho. Zdvihla som hlavu a počkala, kým si moje oči prilvyknú na tmu. Nikto tu nebol. Položila som hlavu opäť na zem a zavrela oči. Zaspať sa mi už však nepodarilo.

//Začarovaný les cez Tichú zátoku

Keď som dorazila do Zlatého lesa, spomalila som. Zlaté stromy ma stále udivovali. V noci, ako odhalený mesiac i hviezdy svietili na stromy i na cestu, to bolo ešte krajšie ako v dni... Napokon som trochu zrýchlila, nech som čo najskôr na území. Bola som hladná, smädná a unavená, nemohla som sa dočkať, až zaleziem do teplého úkrytu.
Ucítila som tu pachy nejakých vlkov zo svorky, no nevidela som ich ani nepočula, asi boli na druhej strane lesa. Okrem nich sa tu ich pridávalo viac, všetko to patrilo vlkom zo Zlatej, to bolo znamenie, že som už blízko. To ma popohnalo vpred. Musela som sa však zastaviť pri strome, kde rástla hlucina. Nikdy predtým som si tu tie huby nevšimla. Jedno však bolo isté a to to, že sa už ich ani nedotknem. Nakoniec som od nich odtrhla pohľad a vynorila sa na území. Netrvalo mi dlho nájsť úkryt.

//úkryt cez územie

Vlčica sa mi predstavila ako Shine, načo som len kývla. Účinky húb už úplne odišli, preto som sa k nej ďalej neprihovárala. Ďalej som vysvetlila hnedému vlkovi, že s Astrid nie sme sestry, čo potvrdila aj Astrid. Podľa mňa sa na seba až tak nepodobáme, síce sme béžové, ale ona má úplne iný odtieň. Aj tak si však nás niekto mohol zmýliť. Pohľadom som prešla všetkých prítomných vlkov. Každý sa s niekým rozprával a vyzeralo to, že už odomňa nikto nič nechce, tak... Bol čas na odchod? Atreas zmizol, naša skúška Stezky sa skončila, a nebolo to už čo robiť. Škoda, že to trvalo tak krátko, pretože som musela uznať, že ma to bavilo. Ale, verila som, že sa s Atreasom stretneme aj nabudúce, ako povedal. Len kam prísť? Čo keď to zmeškám? Vážne by som o to nechcela prísť. Otočila som sa chrbtom k vlkov a vyrazila smerom ku svorke. Ako- tak som sa už tu vedela orientovať. Mierila som ku jednej zátoke, na ktorej druhej strane je Zlatý les a tam svorka. Konečne sa ku nej vrátim a snáď sa nikde nezamotám a neodídem zase o niekoľko území ďalej. A hlavne, musela som Aetasovi oznámiť správu o Daéne a infirmujem ho o hlucine snotvárnej v lese. A o krínke na lúke. Len či ho nájdem.
Došla som presne tam, kam som chcela - ku zátoke, z ktorej na obzore bolo vidno Zlatý les. Rozbehla som sa pozdĺž nej.

//Zlatý les cez Tichú zátoku

//Zubria pláň

Účinky húb pomaly vyprchávali. Už som nemala potrebu robiť blbosti, ale stále som bola celá nadšená a vrtela som chvostom. Až kým do môjho zadku nenarazil ten čierny vlk s modrými odznakmi(Zeiran). Ako blesk som sa otočila. ,,Heej, dávaj - ,"pozor, no nestihla som to dokončiť, pretože sa na nás vybafol že smrdíme. ,,Smrdím?"začudovane som po ňom zopakovala, no potom mi došlo, že to bolo myslené tak, že máme pach svorky. ,,Veď som hovorila, že som zo svorky odtiaľto zo Zlatého lesa,"venovala som mu mierny úškľabok. Nie, nehnevala som sa, že mi narazil do zadku. Nebol to zámer. Teda, dúfam. Otočila som sa a kráčala ďalej. Akýsi ďalší vlk(Vino) sa mi ospravedlnil, asi za toho čierneho, na čo som prikývla a už to nechala tak. Nebolo potrebné to ďalej rozoberať. Lenže moje predstavovanie sa vlkom ešte nekončilo. Hnedý vlk(Xander) sa spýtal, či nie sme s Astrid sestry, načo som pokrútila hlavou. ,,Kdeže. A som Mireldis"dodala som, pričom sme vošli do lesa so stromami s divnými farbami. Kď vlk, s ktorým sme vysušili Atreasa (Dagar) spomenul, že Mireldis je pekné meno, len som sa naňho pousmiala. Aaa, tu to poznám. Oblízla som si ňufák a poobzerala sa. Žiadne chodiace stromy nevidím! Venovala som pohľad Atreasovi, čo nám na to povie. Hovoril čosi o tom, že sme zložili skúšku Stezky. Keď nám oznámil, že sa budeme musieť rozlúčiť, trochu som poklesla na nálade. Bolo mi tu fajn. A chcela som vidieť viac rastliniek! Potešilo ma, keď však spomenul slovíčko znova. Takže bude aj nabudúce? ,,So mnou počítaj!" A že vraj tie stromy chodia, ale no neviem. Všetky stáli na mieste. ,,Ty už ideš?"zvolala som ešte, no Atreas už bol preč. Chvost sa mi zastavil. Vlk s modrými odznakmi bol už dokonca aj tiež preč.

Ľahla som si, labkou som si pridržala rastlinu a vytiahla ju. Pohľad sa mi naskytol na krásny modrý koreň. Vyhodila som ho do vzduchu a ten spadol rovno do mojej tlamy. Mňamka, ako to, že sa to tu objavilo až teraz? Ale asi som toho mala dosť. Pravda, korienky mi chutili, ale jedla som už aj lepšie veci. Už ma to tu nudilo. Chcelo by to ďalšiu rastlinu! Verila som, že Atreas nám ukáže niečo ďalšie. A rovno ma potešilo, keď nám oznámil, že nám ukáže akési chodiace stromy. Prikývla som a chvost sa mi opäť rozvrtel. Ako som sa už nemohla dočkať! Ešte nám niečo porozprával o akomsi ďalšom kvietku, no pre mňa nič zaujímavé. Vtom sa konečne dal do pohybu a ja som vyrazila za ním. Prehltla som posledný kúsok, keď som uvidela čiernu vlčicu rútiacu sa ku nám. Pozdravila nás. ,,Ahoj!"ešte veselšie som jej odzdravila. Takto šťastne som sa už dlho necítila. Takže vždy, keď zjem tú hubu, budem mať takúto náladu? Super. Mohla som však byť rada, že som nestvárala ešte väčšie blbosti. ,,Som Mireldis a tyyy?" opýtala som sa vlčice na meno, pričom nasledovala Atreasa.

//Začarovaný les

Kvietok na mňa nereagoval, bol ticho. Medzitým na mňa prehovorila Astrid a čosi hovorila o jej svorke, ale nepočúvala som ju. Stále som bola pod vplyvom tých divných húb a ani som si neuvedomovala, aké blbosti stváram. Vlastne, nebola som jediná. Ostatní vlci robili ešte väčšie blbosti ako ja. Nikoho iného okrem rastlinky som však nevnímala. ,,Čo neodpovedáš?"odfrkla som si. ,,Čo sa ma bojíš?"skúsila som to znovu, no rastlina bola stále ticho. Dupla som si nohou. A opäť som si musela kýchnuť. Zamrnčala som. To je určite tiež s tých húb, zhodila som to na nich. A ešte jedno kýchnutie, také silné, až som sa pretočila na chrbát. Vyplazila som jazyk rastline a otočila sa. Zbadala som vlka (Dagar) s ktorým sme vysušili Atreasa, hneď som ho spoznala. Pousmiala som sa a zamávala chvostom. ,,O, ahoj! Vážne? Ďakujem!"pozdravila som sa mu a poďakovala mu, hoc som si nebola istá, či to myslel na môj náramok alebo na rastlinu. Stále ma pobolievala hlava, ale ignorovala som to. A ďalšia čudnosť prišla vtedy, keď zrazu zo zeme po celej lúke sa začínali objavovať nové rastliny. Pozdvihla som obočie a uchmatla si jednu, ktorá vyrástla blízko pri mne. Chvostom som vrtela ako divá, a kto vie či som po niekom s ním nemachla. Keby aj, bolo mi to jedno. Tí vlci mi boli fuč. Starala som sa len o rastliny, tie boli predsa najzaujímavejšie. Nech si ostatní robia čo chcú. Vytiahla som rastlinu zo zeme a vypleštila som oči na koreň, ktorý bol modrý. Ale... vyzeral chutne! Vyplazila som jazyk a olízala som koreň. Začala som chvostom vrtieť ešte silnejšie, div že mi nevypadol. Odvážila som sa i z koreňa odhryznúť. Behala som splašená po lúke a snažila sa pochytať čo najviac koreňov. Potom som s troma v tlame prišla ku Astrid. ,,Sú naozaj chutné, daj si i ty!"ukázala som labkou na jeden, ktorý vyrástol priamo pred nami.

//Zlatý les

Všetci sme nasledovali Atreasa po Zlatom lese, ktorý už však bol ďaleko pred nami, preto som pridala do kroku a prehltla posledný kúsok huby. A pritom počúvala vlka s plášťom za nami. Bitka s chaosom? Nikdy som o ničom takom nepočula. Asi to bolo niekedy pred mojim príchodom do svorky. A predpokladala som, že chaos bude zrejme nejaká svorka. Zrazu mi to trochu doplo - o chaose som už niekde počula, ale ani za svet som si nemohla spomenúť od koho. ,,To určite nie,"podotkla som. Vlastne, ja som ani v tom boji nebola, ale moja svorka áno, teda podľa jeho slov. Pokračovala som a ďalej ho počúvala. Daén má novú alfu a presunul sa? Vedela som, že to bude nejaká ďalšia svorka. Tak svoriek je tu dosť - Zlatá, Chaos, Daén, Alatey... A to ani nemusia byt všetky. Pri slove Lissandra som však zastala. ,,Lissandra? Veď to je moja sestra... Takže ona je alfou Daénu?"vyhŕklo zo mňa. Takže, moja sestra sa práve nachádza tu na ostrovoch a je alfa svorky. To bola pre mňa veľká novinka. Aká náhoda, že sme sa tu obidve ocitli. Alebo to náhoda nie je? Zamyslene som pokračovala ďalej, a rozmýšľala nad tým, čo mi teraz vlk povedal. Atreas niečo hovoril o skúškach stezky, ale pre mňa to išlo jedným uchom dnu a druhým von. Samozrejme, vlkovi som bola veľmi vďačná za tieto informácie. ,,Ďakujem ti, určite o tom alfu informujem."Teda, až sa mi podarí Aetasa stretnúť. A možno to už vedel, ale aj tak či tak sa ho pokúsim nájsť a hádam pre mňa bude mať chvíľku času. A zároveň mi to trochu aj zdvihlo náladu, pretože svorke budem aspoň trochu užitočná.
Stále trochu vyvedená z miery som sa otočila na Astrid, ktorá mi začala rozprávať o Alatey. Prikývla som. ,,To je nejaká nová svorka?"spýtala som sa. Keď áno, mohla by som Aetasovi porozprávať aj o nej, keby naša svorka o Alatey náhodou nevedela. Medzitým sme sa vynorili na lúke, pre mňa už bola dávno známa. Všetko bolo v poriadku až dovtedy, kým som sa nezapotácala a nechtiac nedrgla do Astrid. ,,Pardon, je mi nejako zle,"ospravedlnila som sa jej. To je určite z tých húb. Z čoho iného? A všetci sme ich zjedli. Ja hlúpa som tomu vlkovi dôverovala. Nie, bola to moja chyba. Možno si z nás chcel urobiť len vtip, ale mne do srandy nebolo. Pri pohľade na Astrid a všetkých vlkov okolo som rozšírila oči. Všetci boli čierny a... nemali oči. Zavrtela som hlavou. To sa ti len zdá, to sa ti len zdá. Všetci sa na mňa dívali a mne to bolo neskutočne nepríjemné. Zmätene som sa rozhliadala okolo a ustupovala. Držala som sa ďaleko od všetkých. Akoby toho nebolo málo, bolela ma hlava a neustále sa potkýnala. Atreas nám ukazoval akýsi líščí chvost. Zvedavo som sa k tej rastline približovala. Ona jediná bola normálna a nedívala sa na mňa tak! A navyše, malo to príjemnú vôňu. Priňuchala som ku nej a zachichotala sa. Zdvihla som labku s náramkom a ukázal ho rastlinke. ,,Tak čo, páči sa ti môj náramok?" jemne som sa jej prihovorila. Vtom som si musela zavrieť oči. Snažila som sa zadržať kýchnutie, no nepodarilo sa. A zase som si kýchla! ,,Och, pardon,"ospravedlnila som sa rastlinke za moje kýchnutie.

Otočila som sa za dalším hlasom, ktorý nepatril vlčici popri mne, ale vlkovi s akýmsi pláštom a zaujímavým sfarbením, ešte neprirodzenejším než to moje. Nachvíľu som aj zabudla, čo vlastne povedal. Bolo to vôbec venované mne? Na jeho slová som si opäť spomenula. Tak zrejme áno. Predpokladala som, že tu nikto další zo Zlatej nebol. Rozprával však, akoby ma poznal, a to mi prišlo divné. Bola som si istá, že som ho ešte nikdy nestretla. Alebo možno áno, ale vôbec si na to nepamätám. Moja pamäť nie je práve najlepšia. ,,Ach, zdravím... Poznáš ma alebo ako? Nemyslím si, že by sme sa niekedy stretli, "odpovedala som a potom už len čakala na odpoveď. Potom som však obrátila pozornosť na Astrid, od ktorej som dostala otázku. Spýtala sa na moju svietiacu srsť. ,,Myslím, že áno. Nevedela som, že to dokážem, ale pripisujem to jedine mágii. "Zrejme tu bola nová a o mágii toho veľa nevedela. Aj ja som tu vlastne ešte bola 'nováčikom'- nevedela som, ako to tu funguje, ani som ešte neprešla všetko. Ale očividne sa na týchto ostrovoch nachádza mágie viac než dosť. A netuším, skadiaľ som získala svietiacu srsť. Áno, nebolo to žiadne oslepujúce svetlo, ale bola som za to vďačná. Aspoň lepšie vidím, kam stúpam.
Vlčica navrhla, nech pôjdeme hľadať spolu. ,,Tak poďme,"kývla som a venovala ešte jeden pohľad neznámemu vlkovi s pláštom. Rozhliadala som sa a všademožne hľadala nejaké huby, no naozaj nikde som nič také nevidela. Vlčica sa predstavila. ,, Teší ma. Mireldis, "predstavila som sa spätne. ,,Počkať, Alatey? To je nejaká svorka?"spýtala som sa. Možno tým myslela krajinu, z ktorej pochádzala... To už však začal opäť rozprávať ten vlk- Atreas, ako sa predstavil. Rozprával o rastlinách, a ja som si to nechcela nechať ujsť. Bolo toho na mňa trochu veľa. Ešte nikdy som nemusela toľko počúvať, byť obklopená toľkými vlkmi a odpovedať. Niežeby mi to vadilo, za spoločnosť som bola samozrejme rada. Ďalej som sa venovala hľadaniu hubám. Že vraj boli zelené a nemala by som si ich spliesť s fialovými. Hlucina snotvárna. Ani o nej som nikdy nepočula. Ten vlk je väčší bylinkár než ja. Stála som pri strome, z ktorého rástli huby a váhala som, či ochutnať. Napokon som si nesmelo odhryzla, ale z druhej huby, nie hluciny. Pozrela som sa na Astrid a ešte sa otočila za vlkom s pláštom. No Atreas, už sa opäť vydal kamsi preč akoby sa niekde ponáhľal a ja som sa vydala za ním, zatiaľ čo prežúvala hubu. Srsť mi stále svietila, ale nevedela som, ako dlho ešte vydržím.

//Zubria pláň

//Zlaťák

Aj ostatných vlkov zaujímalo, čo tým myslel. Nikto nevedel, o čom hovorí. Aj tak sa tu ešte o týchto ostrovoch budem musieť naučiť veľa. Všetci sme sa napokon vybrali za ním, až som si pripadala trochu divne. Ani jedného vlka som tu nepoznala a teraz sme všetci v zástupe mierili do lesa, v ktorom je svorka. Vlastne ako sme tak kráčali, naozaj sme vyzerali ako svorka. No boli sme len skupinka vlkov, ktorá sa náhodne stretla pri jazere a teraz všetci nasledujeme toho vlka - bylinkára. A aspoň som nebola jediná, čo sa tu tak veľmi zaujímala o byliny. Preto, keď sa čierny vlk s modrými odznakmi vypytoval o rastline, držala som sa poblíž nich a počúvala. Nemohla som si pomôcť. Nesmiem predsa prísť o príležitosť niečo sa dozvedieť o novej rastline. Moje zamyslenie však prerušila vlčica, ktorá sa ma na niečo spýtala. Mávla som chvostom. Došlo mi, že som to zle sformulovala. ,,Nie, takto som to nemyslela, nie som alfa tej svorky, len do tej svorky, ktorá tu sídli, patrím,"vysvetlila som jej snáď zrozumiteľne a pozrela sa na vlčicu. Bola béžovo - biela ako ja, ibaže mala iný odtieň béžovej. Otočila som sa a obrátila pozornosť späť na vlka, ktorý nám začínal vysvetľovať, čo je skúška Stezky. Podišla som k nemu trochu bližšie, zastavila sa a počúvala. ,,Zaujímavé, nikdy som o tom nepočula," podotkla som. Asi by som do toho išla. Začala som opäť kráčať. Poznamenal, že o svorke vie a na územie nevkročí. Uľavilo sa mi. Nečudovala som sa však, prečo sme zamierili práve do tohto lesa. Ich výnimočnosť asi spoznal každý. Jeho slová to len potvrdili.
Potom sa však spýtal na akési huby. A to ma dosť prekvapilo, pretože, ,,Neviem o tom, že by tu rástli nejaké huby,"povedala som. Prechádzala som sa tu už niekoľkokrát, no nikdy som tu žiadnu hubu nezbadala. Lenže v takejto tme tu toho veľa vidieť nebolo. Zrazu sa mi oči a srsť jemne rozžiarili a síce to nebolo nič moc, aspoň trochu viac som osvietila cestu. Samú ma to prekvapilo. Nevedela som, že niečo také dokážem!

Otvorila som oči a obrátila sa späť ku vlkovi. Tentokrát sa mu podarilo kýchnutie zadržať, za čo som bola rada. To oslepujúce svetlo naozaj nebolo príjemné. Čo sa týkalo pomoci vlkovi, další vlk sa poblíž mňa sa ku mňa pridal a tiež ponúkol pomoc. Aspoňže som v tom nebola sama. Navrhol, že vzduch trochu ohreje. Dobrý nápad, pretože neviem, či by som dokázala vytvoriť dostatočne teplý vietor. Prikývla som. Cítila som, ako sa vzduch okolo mňa otepľuje. Tak som teda privolala čo najviac vetru, nechala ho kolovať, nech sa ohreje a potom som prefúkala vlkovi kožuch. Pomocou slabšieho vetra som mu srsť dala do pôvodnej polohy a nechala vietor zmiznúť. Vlk sa nám poďakoval, načo som nepovedala nič. Vlk však začínal zase rýchlo moknúť... Keď sa spýtal, či niekto neovláda vodu, pokrútila som hlavou. Toto bolo všetko, čo som mohla urobiť. Niektorí vlci mali i iné, a lepšie nápady. Pravda, trebalo by sa niekam skryť. Všetci sme mali kožuch čoraz mokrejší a iste to nebolo nikomu príjemné.
Jeden vlk z 'partie' sa spýtal na rastlinu. Pristúpila som ešte bližšie. Toto je niečo pre mňa. So záujmom som počúvala jeho krátke rozprávanie o rastline. Takže on sa pre ňu potápal? Preto bol tak hrozne zmoknutý.
Strihla som ušami. Aké skúšky... Čoho vlastne?,,Aké skúšky myslíš?"opýtala som sa. To už však navrhol, aby sme sa vydali do Zlatého lesa. ,,Zlatého lesa? Tam sídli moja svorka, "informovala som ho. Neviem, ako by naša svorka reagovala, keby sme sa im tam všetci objavili. No rovno sa tam už vydal a ja som ho bez premýšľania nasledovala.

//Zlatý les

Vstala som, venovala posledný pohľad zlatému jazeru a otočila sa. Plánovala som sa konečne vrátiť ku svorke... Alebo nie? Moje plány zrazu prerušili podivné zvuky, ktoré pochádzali od vlka neďaleko nás. Než som sa stihla pozrieť, čo sa deje, vlk si kýchol. Na čom by nebolo nič čudné, keby všetko okolie nezahltilo svetlo a neoslepilo ma. Čo to má byť? Pomyslela som si, no túto otázku som si nechala len pre seba. Vysvetľoval, že to nebol účel, ale prišlo mi divné, že si len kýchne a všetko pohltí svetlo... Prezrela som si vlka. Bol zmoknutý a pri sebe mal akési rastlinky. Žeby to svetlo pochádzalo z nich? Tie rastlinky ma zaujali. Pri mne by ste sa ani nemali čudovať. Tieto rastliny som ešte nikdy nevidela a chcela som vedieť, čo sú zač. Dážď som ignorovala, rovnako i chladný vietor. A opäť, opäť som sa nevrátila ku svorke.
Vysušiť? Pršal dážď, takže aj keby sme ho vysušili, bol by znovu mokrý, to by trochu nedávalo zmysel. ,,Ja by som mohla privolať jemný vietor, ten by možno mohol pomôcť... Vysušiť srsť, "neisto som sa prihovorila a na malú ukážku som mu vánkom trochu roztrapatila srsť. Vyzeral však, že si bude musieť opäť kýchnuť, preto som zatvorila oči a odklonila hlavu, keby sa tu náhodou to oslepujúce svetlo zase objavilo.

//Bašta

Podišla som bližšie ku jazeru. Naozaj bolo zlaté, ako stromy v našom lese... Zaujínavé. Žeby to bol len nejaký odraz? Pre istotu som z neho nepila. Namočila som labku do jazera a rozvírila vodu. Na povrch vyšiel piesok, labku som ponorila hlbšie. Niečo sa do nich zamotalo, zrejme riasy. Pravdepodobným vysvetlením bolo to, že jazero zafarbovali riasy. Vytiahla som labku z vody a naďalej pozorovala hladinu. Vlkov neďaleko mňa som si veľmi nevšímala. O čomsi sa dohadovali, a ani jedného z nich som nepoznala, preto som sa do toho nemotala ani ich nepočúvala. Chcela som sa vydať ďalej, no... Páčilo sa mi tu a akosi som opäť zlenivela. Naspäť sa mi ísť nechcela. Zdvihla som hlavu od hladiny a zapozerala sa do hôr v diaľke. Mala by som sa vrátiť do svorky. To mala. Ale nič sa nestane, keď tu ešte minútku zostanem, nie?

//Tichá Zátoka cez Zubriu pláň

Prebehla som cez celú lúku, a na konci som opäť spomalila, až sa zadýchaná zvalila na trávu. Keď sa môj dych trochu upokojil, zdvihla som hlavu zo zeme a porozhliadla som sa. Hneď som vedela, kde som sa ocitla a aj sa mi vynorila spomienka na Barnatt, ktorá mi tu porozprávala do Zlatej a priviedla do svorky. Bolo to niekedy v lete. A ešte som tu bola zo Zarinou, keď sme hľadali vĺčatá. Usmiala som sa pri tých spomienkach a zdvihla sa. Nemala som veľký hlad, ale nič mi neprekážalo v tom, si jednu odtrhnúť. Viem, že minule chutili dobre a bolo to tak aj teraz. Bolo tu toho tak veľa, že sa jednoducho nedalo odísť, aby ste niečo neochutnali.
Najedená bobuľami som si ľahla a užívala si teplé lúče slnka. Takto teplo už nebolo dlho, a to sa jar len začínala. Zdvihla som sa a namierila si to ku jazeru poblízku, aby som sa po behu napila. Jazero však malo aj divnú zlatistú farbu, preto som sa naňho chcela pozrieť a zistiť, či sa mi to len zdá.

//Zlaťák

//Oáza cez Púšť

Bežala som bez prestávky. Podarilo sa mi dôjsť až do zátoky, kde som sa zastavila, aby som nabrala dych. Mala to byť len malá zastávka, tiež sa tu nebudem dlho zdržiavať. Sadla som si a nasala pachy. Vyzeralo to, že som tu bola sama. Posunula som sa bližšie k vodnej hladine. Privolala som slabý vánok a pohrávala sa s vodou. Sústredila som sa na to tak veľmi, že ma takmer nič nemohlo vyrušiť. Privrela som oči. Pomocou vetra som vyprskla vodu do vzduchu, ktorá sa ihneď vrátila naspäť. Aspoň som už nemyslela na Wissfeoha. Lenže dotieravé myšlienky sa vrátili. Nechala som vietor rozplynúť sa. Zaujímalo by ma, kde je teraz. A či sa ešte niekedy stretneme. Aby sme si to ujasnili. Viem, že na to tak či tak raz zabudnem. Zavrtela som hlavou a vytvorila vzdušnú guľu, do ktorej som nabrala vodu, ktorá v nej vírila. Udržala som ju asi tri minúty, potom sa rozprskla späť do vody. Cítila som mierne oslabenie, predsa to nie je tak ľahké ako zdvihnúť list zo zeme pomocou vánku. Postavila som sa, otrepala sa od piesku a opäť sa niekam rozbehla...

//Bašta cez Zubriu pláň

//Kvílivec cez Kvitnúcu lúku

Vybehla som z lesa a bežala po lúke. Nemyslela som na nič, jednoducho bežala. Nechcela som tam zostávať. Tráva sa zanedlho zmenila na piesok, no nespomaľovala som. Naopak, pridala do tempa. Na púšti som sa tiež nechcela zdržiavať. Trochu som sa zabárala do piesku, ale pokračovala som ďalej bez nejakých väčších problémov. Predomnou sa rozprestierala oáza. Zastavila som sa. Chcela som sa len napiť. Akosi som však ďalej nepokračovala. Dívala som sa do prázdna a v hlave sa mi premietalo všetko, čo sa doteraz stalo. Kto by povedal, že to tak dopadne? Niežeby som bola teraz z toho nejako smutná, skôr som z toho mala zmiešané pocity. Už od začiatku sa mi to nezdalo. A teraz, som bola späť tam, kde sa to začalo. Sama. Ani stopy po tom divnom tvorovi. Ľahla som si. Hlava mi klesala nadol. Bola som unavená, a ani som nevedela z čoho. Asi nebude nič divné na tom, že som okamžite zaspala.
Keď som sa zobudilo, slnko bolo vysoko na nebi. Spala som niekoľko hodín. Po spánku som sa však už unavene necítila vôbec. Zdvihla som svoj lenivý zadok a rozbehla sa. Uvidíme, či dokážem v behu prejsť celú púšť bez prestávky.

//Tichá Zátoka cez Púšť