Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Labku prosím do vzduchu :)

Jméno: Mireldis

Smečka: Zlatá

Zaměření: Prieskumníčka

Člen discord zahrádky: yes

Trochu na zarazil chladný výraz Wissfeoha. Nechápala som to. Všetko. Ako to, že sa ku mne správal tak milo a teraz bum, chladný výraz, všetká jeho veselosť sa razom vytratila. Nechápala som to už od samého začiatku. Už som sa neusmievala. Na tvári som mala neutrálny výraz. Stála som ako socha, rovnako ako on. Ako rýchlo sa to stihlo zvrtnúť.
Uľavilo sa mi, keď mi povedal, že nadávka nebola mierená na mňa, ale na jeho. A zároveň aj prekvapilo. ,,Čože? Nie, niesi, prečo by si mal byť, "nesúhlasila som. Prečo si tak hovoril? Nemal si za čo takto nadávať. Mala som veľké nutkanie sa ho to opýtať, prečo si to o sebe myslí, ale podarilo sa mi držať tlamu. Wissfeoh vyšiel z vody a ja som sa otočila jeho smerom. Hádam nechcel ísť preč. Chcel. Nevedela som, čo si o tom myslieť. Či sa naňho hnevať, nechať to tak... Nie, nezabudnem na to. Takmer som to povedala nahlas. ,,Prečo? Čo sa deje? "spytovala som sa a bez váhania zamierila za ním. Chcela som, aby mi to vysvetlil. Na konci lesa som ho však nechala ísť. Zastavila som sa a sledovala, ako mizne medzi stromami. Zostala som tam asi minútu bez pohybu stáť. Popravde nevedela som, čo teraz.
Rozhodla som sa odísť. Nevedela som, kam idem. Hlavu som mala plnú toho, čo sa udialo pred chvíľou.

//Oáza cez Kvetúcu lúku

Wissfeoh stál vo vode a neodpovedal. Jemne som pokrčila čelo. Podišla som bližšie k nemu. Celú dobu bol ticho. Niečo sa dialo? Chcela by som vedieť, čo mu prebehovalo hlavou. Naklonila som hlavu na stranu. Bol úplne nehybný a bez slova, takže bolo ťažké odhadnúť, v akej nálade je. Zrazu akoby mu nevadila tá ľadová voda. Akoby si niečo uvedomil. Vlastne, ono to celé už od začiatku bolo nejaké čudné. Keď sme sa prvýkrát stretli, nebol taký... milý, nedával mi také komplimenty. A keď sme sa stretli pri púštnej oáze, najprv bol nahnevaný a jeho nálada sa z ničoho nič zmenila. A nesmiem ani zabudnúť na to, že som niečo počula svišťať vzduchom a cítila som prítomnosť nejakého tvora. A teraz tá jeho veselá nálada zmizla. Strihla som ušami. Začul som ho niečo povedať. Idiot? ,,To bolo venované mne?"s úškľabkom na tvári som sa spýtala. Samozrejme, že mne. Tak pre tých vlkov na druhom brehu to asi nebolo. Ale...prečo? Napriek tomu som si to nezobrala osobne. Len ma zaujímalo, prečo zrazu takáto nadávka.

Amorek 28

//Tajga cez Kvitnúcu lúku

Vyšli sme z lesa a prechádzali sme cez lúku. Pridala som do tempa aby som ho dobehla, trochu som zaostávala. Nikde nablízku, okrem tej malej riečky, čo cez lúku pretekala, som nevidela nič, v čom by sa dalo okúpať. To sa však zanedlho zmenilo. Pred nami sa rozprestieralo jazero, ktoré už bolo takmer roztopené, sem- tam sa vśak na hladine ešte držali kusy ľadu, no to nám nevadilo.
Ako prvý vošiel do vody Wissfeoh. Veľmi sa mu do toho však nechcelo. Nečudovala som sa. Voda síce nevyzerala byť špinavá, ale ľadová určite bola. Trochu ma ošpliechal vodou. Pousmiala som sa a potom vošla do vody. Naozaj bola ľadová. Nechala som, nech si na to trochu zvyknem, potom som postúpila ďalej. A tak to pokračovalo, až kým som vodu nemala vodu po polovicu láb. Zamávala som špičkou chvosta vo vode. Rada by som si zaplávala, ale mala som na to hneď niekoľko dôvodov, prečo nie. Musím počkať na leto.
Keď voda zo mňa blato zmyla, vyšla som na breh a trochu sa otrepala, keďže sa mi srsť trochu namočila aj inde. ,,Tak, ja už som hotová, "oznámila som.

Amorek 27

Ani mne sa veľmi nepáčila predstava, že by sme museli liezť do studenej vody, ale radšej, než byť od blata. Veď si len namočíme labky, do vody nevôjdeme celí. Aj tak neviem, či sa nám podarí nájsť nejaké nezamrznuté jazero alebo rieku. Blíži sa však jar, tak by to nemal byť až taký problém.
Trochu ma prekvapilo i potešilo, keď mi oznámil, že o niečom by vedel.,,Vážne? Tak hovor, "vyzvala som ho. Nebolo to ďaleko. Nepovedal mi, či to je jazero alebo rieka, no chcela som sa prekvapiť. Vstala som a bola pripravená ho nasledovať.
Keď mi povedal 'blátivá princezna', zachichotala som sa. Dobrá prezývka. Usmievavá som ho nasledovala cez les. Vracali sme sa naspäť, tak snáď už nenarazíme na tie močiare. Mali sme štastie, že sme z nich vyviazli, a nemuseli sme zachraňovať jeden druhého. Dostali sme sa na lúku, no viedol ma ďalej.

//Kvílivec cez Kvitnúcu lúku

Amorek 26

//Mokrade

Na otázku som chvíľu nereagovala. Asi by som sa mala vrátiť do svorky. Ale ešte chvíľku som tu chcela zostať... ,,Asi by sme sa niekde mali okúpať od toho bahna. Hádam, že nájdeme nezamrznuté jazero, "povedala som, sadla si a oprela sa o strom. Netušila som, kde najbližšie by sa nejaké jazero mohlo nachádzať. V tomto lese určite nie, pochodili sme ho skoro celý. Medzitým som si aspoň trochu vytrela labky do trávy, veľmi to však nepomohlo. Mala som ich zablatené až po ich polovicu dĺžky. Umazanú som mala aj špičku chvosta. Nevadilo by mi, keby bola voda ľadová, hlavne že by som sa umyla a keď by som sa vrátila ku svorke, nevyzerala by som ako prasa. Chcela som naraziť na niečo zaujímavé, tak som to dostala. Netušila som však, že sa vrátim s labkami od blata. ,,Nepoznáš nejaké jazero, ktoré by tu bolo nablízku? "opýtala som sa, keby ma Wissfeoh dobehol.

Amorek 25

Netrvalo dlho a Wissfeoh sa dostal ku mne. Bola som ticho, veľmi som k tomu  nemala čo povedať. Keď sa na spýtal na smer, porozhliadla som sa. Chvíľu ešte ticho pretrvávalo. ,,Asi nám nezostáva nič iné, než sa vydať ďalej do lesa, "odpovedala som a venovala mu ešte jeden pohľad. Predpokladala som, že ani on tu nebude chcieť zostávať. Otočila som sa a dopadla na pevnú zem, na ktorej sa mi už konečne nešmýkali ani nezabárali laby. Ďalej v pláne som nemala nič. Nenapadala ma žiadna "aktivita", ktorú by sme mohli robiť. Pokračovala som ďalej na sever lesa. Asi na nič zaujímavé už nič nenatrafíme. Možno by som sa aj už mohla vrátiť ku svorke, zase som odletela niekam ďaleko... Ale ešte počkám, či bude ešte niečo Wissfeoh chcieť.

//Tajga

Amorek 24

Prikývla som. Bol tu už o niečo dlhšie, než ja, takže by to tu mohol poznať viac. Nemohla som sa však nad tým dlho rozmýšľať, musela som sa sústrediť, kam šľapem, pretože to vážne nebola sranda. Môžem spadnúť aj do meter hlbokého bahna a už by ma odtiaľ nikto nevytiahol.
Zistila som však, že tento 'bezpečný kútik' bol malý. Keď som načiahla labu niekoľko malých vtáčich stôp(//dajme tomu, že to bolo niekoľko centimetrov) opäť sa mi laba prepadla. Radšej sme si fakt mali vybrať iný smer. Porozhliadla som sa, keď som uvidela spadnutý kmeň stromu. Nebol ďaleko a vyzeral byť dosť hrubý na to, aby som sa na ňom udržala a nemusela balancovať. Prikrčila som sa a vyskočila naň. Prednými labkami som sa o kôru zachytila, no zadné som mala v bahne. Rýchlo som sa vyškriabala bahor celá a otrepala sa. Na Wissfeohovu vetu som len prikývla. Bola som opatrná, teda, snažila som sa, ale zase som tu nechcela viaznuť hodinu.
Už som bola takmer na konci. Stála som na kmeni a pozorovala, ako sa bude dariť jemu. Keby sa nejakou neštastnou náhodou do toho prepadol, nemala by som mu problém pomôcť. Špinavá som bola tak či tak. ,,Už sme skoro na konci, to zvládneš, "povzbudivo som sa usmiala.

Amorek 23

//Tajga

Čím hlbšie som kráčala, tým viac sa prostredie okolo nás začínalo meniť a tým viac som začínala mať predtuchy, že naozaj na niečo narazíme. Myslím, že som tu ešte niekedy bola, ale týmto smerom som nikdy nešla. Zamyslela som sa, keď mi Wissfeoh položil otázku, ako dlho tu už som. Tak, toto je prvá zima, ktorú som tu prežila. ,,Myslím, že som sem prišla niekedy na koniec jari, "odpovedala som napokon. Minulú zimu som tu ešte nebola, takže to bude určite tak.,,A čo ty? "predpokladala som, že on tu už bude o čosi dlhšie.
Pod labkami som už zrazu nemala pevný povrch. Keď som urobila krok vpred, labka sa mi prepadla do bahna. Vytiahla som ju a odstúpila. Ocitli sme sa na úpnlne inom mieste. Dalo by sa to nazvať rašeliniskom. Vedela som, že na niečo narazíme, ake toto mi veľmi deň nezpríjemnilo, keďže si teraz musíme dávať pozor, kam stúpať. Stála som na mieste a ďalej už nešla. Trochu mi to pripomínalo bažiny, kde sme sa stretli s tými cudzincami. Preskočila som na trochu pevnejšiu zeminu pri strome. Po chvíľke som sa začínala až nebezpečne rýchlo prepadávať. Vážne to tu bolo zradné. Vyhliadla som si miesto, kde to vyzeralo, že sa už prepadávať nebudem a doskočila som naň. Tu už to zrejme bolo bezpečné. ,,Asi by sme to mali nejak popreskakovať a ísť ďalej?"

Amorek 22

,,Ďakujem, ale to nič nie je, "odvetila som. Talent? Kdeže. Toto dokáže každý druhý vlk s elementom vzduchu. Napriek tomu ma táto pochvala potešila, aj keď som sa opäť začínala cítiť rozpačito.
Radšej som sa sústredila na náš výtvor. Čo teraz s ním? Asi ho tu len tak necháme. Keby som tu ešte niekedy prišla, bolo by to pekné pripomenutie tejto chvíle, aj keď tento hlinuliak tu už o dva dni asi stáť nebude.
Bola som rada, že Wissfeoh neodmietol. Vždy som sa zdržiavala len na okraji tohto lesa a nikdy nešla hlbšie. Vyzeralo, že tento les je veľký. Možno tam ani nič nebude, možno natrafíme na niečo zaujímavé, ale nič sa nám nestane, ak sa prejdeme. Wissfeohova poznámka ma však opäť uviedla do rozpakov a na tvári som opäť mala kŕčovitý úsmev. Nepovedala som na to nič.
Vstala som a radšej sa sústredila na cestu. Kráčala som po jeho boku a mierila hlbšie.

//Mokrade

Amorek 21

,,Hm, nechcem sa veľmi predvádzať, ale..., "vetu som nedokončila, namiesto toho som sa sústredila na mágiu. Vietor som začala sústrediť do jedného bodu a formovala z neho guľu. Zanedlho bola hotová. Premiestňovala som ju sem a tam, až nakoniec zmizla. Možno by som toho dokázala viac, ale nebudem tu teraz privolávať silný vietor a tvoriť štíty z vetru.
Nášmu hlinuliakovi však stále chýbal nos a ja som naozaj nevedela, z čoho by sme ho mohli vytvoriť. Wissfeoh však mal nápad. Malý kamienok poslúžil ako nos. ,,No jasné, že ma to nenapadlo..., "zašomrala som si pre seba. Potom som si prehliadla naše 'dielo' a prikývla. Hlinuliak bol hotový!
,,Hm, čo hovoríš na menšiu prechádzku? Chcela by som sa pozrieť hlbšie do lesa, "navrhla som. Už dlhšie som to mala v pláne, ale rozhodla som sa to povedať teraz. Očakávala som však, že bude súhlasiť, keďže s hlinuliakom sa už toho veľa nedalo robiť.

Amorek 20

Wissfeoh súhlasil. Ani on sám nevedel, čo ešte dokáže, tak som ho pozorovala. Naozaj som nevedela, čo okrem vytvorenie rastlinky ešte dokáže, chcela som sa nechať prekvapiť.
Hlavu som mala sklonenú a sledovala, ako Wissfeoh premiestňoval hlinu, z ktorej sa onedlho stala kôpka. To však ani náhodpu nebol koniec. Hlina sa do niečoho začala formovať. Netrvalo dlho a bolo to hotové. Snehuliak z hliny! Zdvihla som hlavu. Hlinuliak, prečo mi to prišlo tak vtipné? Zazubila som sa. Nebolo to žiadne umelecké dielo, no... ,,Keby si viac potrénoval, dokázal by si toho omnoho viac! "zvolala som. Možno by aj dokázal z hliny vytvoriť vlka. To by sa síce musrl sústrediť omnoho viac a ubralo by mu to aj viac energie, ale keď by trénoval, prečo nie?
Hlinuliakovi ešte však trebalo dotvoriť oči a ňufák. Porozhliadla som sa a porozmýšľala som, z čoho by som mu mohla vytvoriť oči. Napadol ma však len sneh. So svojim vetrom som nabrala hrstku snehu a nalepila to na snehuliaka z hliny. To isté som urobila ešte raz a nalepila to na druhú stranu jeho tváre. Teraz ešte nos. ,,Z čoho by sme mohli urobiť nos? "

Amorek 19

Pousmiala som sa nad jeho poznámkou. Srdce by mu muselo puknúť? To je milé. Ďalej som sa však venovala už len nášmu lovu. No ani jemu sa nepodarilo nič zachytiť. Nášho lovu bol asi koniec. Čo teraz? Schovávačka, naháňačka, lov... To už bolo. Mali sme sa len tak rozprávať? O čom? Nenapadalo ma žiadne téma na rozhovor.
Keď som sa pozrela do jeho zelených očí, niečo ma napadlo. Čo tak sa povenovať mágii? ,,Máš element zeme... Ukáž, čo ešte dokážeš? "vyzvala som ho. Úprimne ma to zaujímalo, pretože vlkov, ktorý ovládajú elemnt zeme som ešte veľa nestretla a s touto mágiou sa určite dá dokázať viac, než len nechať vyrásť kvety.
Keď by nás to prestalo baviť, mala som v zásobe ešte nejaké otázky. Potom nám už len zostáva navštíviť iné miesto! Možno sa by sme sa mohli pozrieť hlbšie do lesa.

Amorek 18

,,Kdeže, prečo by som to robila? "Ale áno, trvalo mi to trochu dlhšie, tak keby som bola na jeho mieste, tiež by som si myslela to isté.
Ja už som svojho zajaca mala dojedeného, preto som už len čakala na Wissfeoha. Na odpoveď som nečakala dlho. Musela som s ním súhlasiť. ,,Nechcem byť pesimistická, ale tiež si nemyslím, že sa nám podarí vôbec nájsť a uloviť tretieho, "odvetila som a strihla ušami. To by sme mali naozaj veľké štastie. Ale za skúśku nič nedáme, nie? Postavila som sa a zavetrila. Stále som cítila pach cudzích vlkov, ale okrem nich bohužiaľ nič. Hoci som to aj čakala, trochu ma to sklamalo. Pobehovala som dookola sem a tam, no úplne márne. Nič, nič, nič. Opäť som zmizla medzi stromami a ňuchala ďalej. Bez úspechu som sa vrátila ku Wissfeohovi a oznámila mu: ,,Necítim vôbec nič. Skús ešte ty. "pochybovala som, že on niečo zachytí, ale možno má lepší čuch než ja.