Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Amor 2

,,Čože?Ja a hrýzť niekoho? Prečo by som to robila? Muselo sa ti to len zdať... možno zo sna "pri prvej vete som rozprávala trochu zvýšeným tónom. Možno v tom mal prsty ten tvor, ktorý tu pred chvíľou bol. Niečo sa dialo, hoc to vyzeralo, že všetko je v poriadku. Po záhadnom tvorovi sa zľahla zem. Namýšľaš si, nikto tu nebol.Ale bol. A aj keby, už sa to nedozviem. Mala by som to nechať tak. Stále mi však nešlo do hlavy, prečo si myslel, že som ho uhryzla? Celú dobu som ho pozorovala a nikto pri ňom nebol.
,, Tak dobre, nechajme to už tak. Myslela som si, že slovami som ťa prebudila zo spánku, ale to čo ťa prebudilo, moje slová asi neboli, "riekla som. Zahráva tunajšia mágia. Mágia, samozrejme. V celej tejto krajine prevláda mágia, a toto nie je jediná zvláštnosť, ktorá sa mi tu stala.
Bola som rada, že sme sa nakoniec presunuli k inej téme. Rozmýšľať nad tým, čo sa pred chvíľou stalo asi nemalo zmysel. ,,Takže... Myslím, že sme sa už niekedy stretli, lovili sme srnku, pamätám si tvoje meno-, "Odmlčala som sa a popátrala v mysli. Wiss... Wissefeoh... Nie, takto nie.,,Mám to, ty sa voláš Wissfeoh, že?"pousmiala som sa o máličko viac.

Amorek 1

Zatiaľ mi neodpovedal. Hm, tak asi spí... Snáď som ho týmito slovami nevyrušila zo spánku. Nereagoval však. Chvíľu som rozmýšľala, či odísť a nechať ho tak, nebudem ho rušiť. Keď som však chcela vstať, ucítila som niečo zvláštne. Akoby tu okrem nás ešte niekto bol... A som si istá, že som začula akýsi hlások! Hlavu som obrátila k oblakom. Tam hore, tam niekto bol! Lenže... Nikoho som nevidela. Otáčala som hlavu a pátrala som po ňom, alebo po nej, netuším, čo by to také mohlo byť. Nikto, nikto, nikto. Tak sa mi to len muselo zdať. Zahodila som to za hlavu a otočila sa k čiernemu. Práve v tej chvíli sa prebudil a niečo na mňa zakričal, trochu som sa trhla. Jemne som pokrčila čelo. Tak asi som ho naozaj vyľakala. Už radšej nikdy nebudem nikoho, na koho len tak narazím len tak budiť zo spánku. ,,Prepáč, nechcela som ťa vyľakať, "ospravedlnila som sa. Vyzeral naozaj naštvane. Naozaj som až tak nahlas rozprávala? Trochu som sa odsunula. Prekvapilo ma však, ako rýchlo zmenil náladu. Odrazu sa len usmieval a nevadilo mu to až tak, ako pred sekundou. O chabý úsmev som sa pokúsila aj ja. ,,Netušila som, že ťa moje slová tak vyľakajú, nemala som to tak v úmysle, " Prišlo mi to však trochu zvláštne. Au? Akoby ho niečo zabolelo. A tiež som si bola istá, že som niečo počula svišťať vzduchom.

//Púšť

Môj zrak ma naštastie neklamal. Čím bližšie som bola tým istejšia som si bola, že to je oáza. Pridala som do krokiu, až som o chvíľu behala. Sklonila som hlavu a troška sa napila ľadovej vody. Keď som dopila, posadila som sa a dívala sa na svoj odraz vo vode. Tu tiež nesnežilo. Ani jediná vločka nedopadla na zem. Nebolo to trochu divné, tam je búrka, a tu, o niekoľko metrov ďalej úplné ticho? Celá tá búrka mi prišla čudná.
Zatiaľ čo som rozmýšľala nad búrkou, vôbec som si nevšimla čierneho vlka na druhej strane oázy. Až doteraz. Trochu som podskočila, keď som ho zbadala. Veď keď som pila, ešte tu nebol... Alebo áno? V tom prípade som ho vyrušila ja. Ale, nevidela som ho už niekde? Aj on mi prišiel povedomý. Áno, aj vlčica mi orišla povedomá, teraz aj on... Ale áno, už som ho raz stretla! Myslím, že sme lovili srnku. Bol prvý vlk, ktorého som stretla na ostrovoch. Všetko sa mi rozjasnilo. Wiss... A ďalej som zabudla, mal trochu dlšie meno. ,,Hm, zdravím, nevideli sme sa my už? " prihovorila som sa mu. Netušila som, že spal.

//Zlatý les cez Tichú zátoku

Predomnou bola púšť. Všade naokolo nič iné, než len piesok. No, vlastne som aj bola rada, že som sa ocitla práve na púšti. Búrka na tomt mieste už nebola. Samozrejme tu aj bolo teplejšie, to bola úľava. Lenže čo Nox? Áno, stále som mala starosti. Zostávalo mi len dúfať, že je v poriadku. Prišlo mi to však odomňa sobecké. Keby som sa vrátila, nenašla by som ho, veď som ani nevedela dôjsť na územie. Povzdychla som si a položila labku na piesok. Potom druhú. Veď tu zablúdim tiež. Aspoň že nie je leto a neprevládajú tu horúčavy. Isto sa tu niekde musí nschádzať aj oáza.
Ako som tak kráčala, v diaľke som zazrela dvoch vlkov. Sivá vlčica a tmavohnedý vlk. Nestretla som tú vlčicu už niekde? Pokrútila som hlavou a pokračovala ďalej. Nemohla som však prestať myslieť na Noxa. Verila som, že je v poriadku. Určite je v poriadku.
Keď som sa obzrela, zlatisté stromy už ani ndboli vidieť. Naozaj som došla až tak ďaleko? Kam vlastne idem? A prečo? Zase sa vzdiaľujem od svorky. Nemala by som sa vrátiť? Ha, že mi to napadlo až teraz. Ktorým smerom je les? Ach, ako som mohla byť tak hlúpa? Kráčaním po púšti som aj však trochu vysmädla. Trochu. Zišla som dole z duny, pozrela sa pred seba a... Nie je to oáza? Niečo tam však bolo a ja som chcela vedieť čo. Dokonca keď som zavetrila, ucítila som niečí pach...

//Oáza

Čakala som na odpoveď Noxa. Zatiaľ mi neodpovedal. No... Čosi nebolo v poriadku. Začalo snežiť. Snehu pribúdalo. Bolo to divné. Príjemne svieti slnko, a potom bum, akoby sa roztrhlo vrece so snehom. Vstala som. Aj keď som mala na niektorých miestach pomerne hustý kožuch, mrzla som, chlas sa mi predieral celým telom. Mala by som sa schovať do svorkového úkrytu, do tepla, toto nie je počasie vhodné pre nikoho. Lenže čo s Noxom? Nemôžem ísť do úkrytu s cudzincom, ktorého sama poriadne nepoznám. Bolo by to odomňa nezodpovedné. No rovnako nezdopodvedné by odomňa bolo, keby som ho tu len tak nechala. Nevedela som, čo robiť. Nemohla som sa rozhodovať hodinu. ,,Počúvaj, rýchlo sa niekam skry. Ja... Prepáč, že ťa tu tak nechávam, ale nemám na výber..., "vyšlo zo mňa v náhlosti. Snáď sa na mňa nebude príliš hnevať. Obrátila som sa a rýchlym krokom som mierila do územia. Idem vôbec správne? V takomto počasí sa mi ťažko riadilo aj pachom. Späť som sa už však vrátiť nemohla, to by som zablúdila ešte viac. Mala som výčitky svedomia a netušila som, či som urobila správne. Mohli sme sa skryť tu niekde v lese... Nie, tu žiaden úkryt nie je. A keby aj, nemáme čas ho hľadať.
Čím dlhšie som kráčala, tým viac som si bola istá, že idem zle. A aj sa to potvrdilo, vynorila som sa na pláži. Na tomto mieste som ešte ani nebola. Takže áno, zablúdila som. Prižmúrila som oči, ako mi sneh narážal do očí. Poriadne som kvôli tej fujavici ani nevidela. Kráčala som ďalej, len aby som bola čo najskôr preč a zorientovala sa.

//Púšť cez Tichú Zátoku

Vedela, že toto kolo pôjde
2% do sily, ďakujem :)

,,Čože? Nie, niesi, teraz niesme na území, " nesúhlasne som kývala hlavou. Pokiaľ sa nemotal na území a nerobil problémy, nebol žiadnou príťažou. Do tohto lesa prichádzalo veľa cudzincov, a on bol jeden z nich. Nedal si však povedať a ešte sa aj ospravedlnil. ,,Za čo sa ospravedlňuješ? Cudzinci nám nevadia, sme radi za každú pomocnú labku, podľa môjho názoru. Takže keby si sa chcel pridať... Môžem ťa zaviesť na územie, ale ďalej si už budeš musieť pohovoriť s alfami." Zároveň som sa aj mierne pousmiala. Teda aspoň myslím, že to tak je. Všimla som si aj jeho zavrtenia hlavou. Naozaj sa nemusel osoravedlňovať. Ostatní si sem nakráčajú akoby nič a on sa ospravedllňuje, ani nemá za čo. Aj sa mi zdal trochu nervózny. Možno mal zlú skúsenosť so svorkami a snaží sa im vyhýbať čo najviac to ide. V tom prípade ho chápem.
Tam, kde bola hmla? Chvíľu som musela rozmýšľať a premietať si v hlave všetky územia, cez ktoré som prešla a pamätala si ich. Po chvíli mi to však došlo. To bolo tam, kde som stretla obchodníja Wua a zmenil mi farbu srsti. ,,Tam som už niekoľkokrát bola. Ale... Nikdy som tam nenarazila na nejakú svorku. No ktovie, možno tam nejaká svorka je. A áno, nepochybne je tu svoriek viac, no neviem kde sa nachádzajú, " rozmýšľala som nahlas. Som si istá, že tých svoriek je viac, nie len 2.

Do hernej sa hlásim s Mir, výber dvojičky nechám na Aet!

Vlk sa mi predstavil ako Nox. Nox, to je jednoduché meno na zapamätanie, tak snáď ho nezabudnem. Narozdiel od toho môjho. Kývla som a zo sedu som sa dala do ľahu.
Než som stihla povedať čokoľvek iné, Nox už mal otázku. Nevedela som, na čo také by sa ma mohol spýtať, preto som nastražila uši a ďalej ho počúvala. Možno prečo majú všetky stromy v tomto lese zlaté lístie? Ani by som sa nečudovala, keby otázka bola práve taká. No vlastne ani ja som nevedela, prečo tomu tak je. Avšak jeho otázka bola trochu iná. A presne som mu na to vedela odpovedať, no niečo ma zadržalo a ja som neodpovedala. Je rozumné povedať cudzincovi, že je tu svorka? Možno sa na toho milého vlka len hral... Čo keď je pre našu svorku nebezpečný? Nemôžem mu len tak veriť, vôbec ho nepoznám. Alebo si len namýšľam? Bola som v rozpakoch, čo mu mám povedať? Ale zase, ani klamať som mu nemohla. Bolo tu veľa pachov, každý by zistil, že tu je svorka. ,,Áno, tu neďaleko sídli svorka, ktorej som aj ja členom," po chvíli som odpovedala a pozrela sa naňho. Stále som nevedela, či som urobila dobre. Mám mu veriť alebo nie?

Vlk sa ma trochu zľakol. Povedala som to až príliš nahlas? Mala som asi chvíľu počkať. Nechcela som ho vyľakať. Odzdravil mi však, a tiež priateľským tónom, vyzeral milo. Ešteže sa na mňa nenahneval, veď sú aj takí. Zase som sa posunula o krok bližšie a premerala si ho pohľadom. Asi najviac ma na ňom zaujali jeho uši, mal ich sklopené, a to stále. Aj keď pohodil hlavou, uši sa mu vrátili do pôvodnej polohy. Takže ich tak nemá náročky. Ešte nikoho som tak nevidela. Chcela som k nim niečo poznamenať, no radšej som zostala ticho. Neprišlo mi až tak vhodné sa o tom rozprávať.
Vlkov kompliment ma milo prekvapil. Nemohla som sa ubrániť dalšiemu úsmevu. ,,Vážne? Ďakujem." Tiež som sa posadila, pričom mi z tváre úsmev trochu vymizol. Bolo by divné, keby som sa ešte stále škerila. ,,Tak, ja som Mireldis," na začiatok som sa predstavila v očakávaní, že sa mi predstaví aj on.

Sedela som pod stromom, bez myšlienok, ani neviem ako dlho. Bolo tu však niečo, čo ma prinútilo vstať. Do nosa sa mi votrel nový pach, pravdepodobne to nebol nikto zo svorky. Trochu som sa potešila, pretože mám rada spoločnosť. Ale snáď to nebude žiadna hrozba pre svorku. Tak či tak, šla som za pachom. Vlk bol len jeden. Alebo vlčica? To som ešte nevedela. Podľa silnejúceho pachu som vedela, že sa blížim. Naozaj ma zaujímalo, kto to bude. Nemohla som to nechať len tak.
Vykukla som spoza stromov a naskytol sa mi pohľad na sivého vlka. Odpočíval pri strome. Prešľapla som z labky na labku, pričom pukla vetvička zo stromu, ktorá bola skrytá pod snehom. Nie žeby som ho náročky chcela na seba takto upozorniť. Vetvičku som nechala za sebou a pristúpila bližšie. Snáď som ho nevyľakala, lebo mal zavreté oči a ktovie či nespal. Oblízla som si ňufák. ,,Zdravím, " pozdravila som vlka priateľským hlasom. Netušila som, ako bude reagovať. Či sa mi milo odzdraví alebo na mňa vyskočí...

Otočila som sa vchádzala hlbšie do lesa. Páčilo sa mi len tak potulovať. Orientovala som sa hlavne podľa pachu. Bola som blízko územia svorky. Nasávala som všetky pachy, všade boli rozličné. Raz som narazila na králika, ale nechala som ho ísť. Akosi som mala pocit, že by som mala robiť niečo dôležitejšie a niečo, čo má skutočne zmysel. Ale čo? Nemala som nič na práci. Ľahla som si do snehu a zavrtela sa. Škoda, že uš snehu veľa nebolo. Keby trochu viac zasnežilo, no stále by svietilo slnko, bolo by to krásne.
Rozmýšlala som nad všeličím. Opäť som si spomenula na mistra a džungľu, v ktorej som si trochu potrénovala. Mala som pocit, že od svorky to bolo dosť ďaleko, a ja som sa nechcela príliš vzdiaľovať. Zablúdila by som, tento ostrov ešte poriadne nepoznám. Dúfam, že sa mi ešte niekedy naskytne príležitosť sa trochu vzdialiť od svorky a navštíviť mistra.
Vstala som a bezcieľne kráčala ďalej, no snažila som sa nad ničím nerozmýšľať a všímať si okolie. Došla som až na úplný koniec lesa, na sever, ku zátoke. Mohla som dovidieť aj na zvláštny les plný fialových stromov. Chvíľu som sa čudovala, no odrazu si spomenula na ríšu mrtvých. Tam sa naše dobrodružstvo skončilo.
Hranicu medzi lesom a zátokou som však neprekročila. Vrátila som sa do lesa a kráčala si ďalej. Bola som na mieste, ktoré som veľmi dobre poznala, rieka popri území.

//úkryt cez územie

Vybehla som z úkrytu, prebehla cez územie a keď som bola mimo územia, spomalila som. Nechcela som ísť ďaleko, len som chcela trochu viac preskúmať tento les. Bol veľký, a nebola som všade. Určite toto miesta ukrýva viac tajomstiev. Najprv som vśak nasala pachy, či nezacítim niečo podivné - nič, boli tu len 2 nové vlčie pachy a potom aj tie staršie, moje a Zariny. Tento les v zime však vyzeral ešte krajšie, posýpaný snehom sa celá krajina ligotala... Som rada, že práve tu sídlime. Tento les sa mi nikdy neprestane páčiť. Pôsobí to na mňa tak ukľudnujúco, vyvoláva to vo mne dobré pocity... Zahĺbená v myšlienkach som sa prechádzala, ani som sa nesústredila, kam stúpam.
Zavtrela som hlavou. Som prieskumníčka, mala by som pozorne kontrolovať okolie. Poobzerala som sa, bola som opäť pri tej riečke, no bola to jej iná časy. Napila som sa z nej. Vchádzala som hlbšie medzi stromy, otáčala sa, všetko si obzerala, dokonca som i privolala jemný vánok, ktorý sa pohral s listami a snehom. Niečo zašuštalo a zo stromu vyletel kŕdeľ vtákov. Blúdila som ďalej. Bola som takmer na jeho konci, ďaleko od svorky, na juhu. Spoza stromov bolo vidieť pláž a more. Zamierila som na západ, potom na sever... Nachodila som sa dosť. Bola som aj na mieste, kde som ešte nikdy nebola. Potom som opäť narazila na tú rieku, no zase to bolo na inom mieste. Kráčala som popri jej toku, viedla na tú lúku, kde sme so Zarinou hľadali vĺčatá.

Trochu som sa trhla, keď niekto vošiel do úkrytu, no potom som si uvedomila, že to bola len Zarina. ,,Tiež si myslím, že by sme sa mohli rozlúčiť, " prikyvovala som. Urobili sme všetko, čo sme chceli, teraz už bol čas.,,Za máličko, "s úsmevom na tvári som ešte stihla šepnúť, než vlčica vyšla z úkrytu. Hlava mi padla na zem a oči sa zavreli. No späť sa mi stále nechcelo. Aj po chvíli, keď som nabrala viac energie, ma to skrátka prestalo baviť. Musela som niečo robiť, niečim sa zamestnať, nechcela som leňošiť. Som prieskumník, mala by som vykonávať svoju funkciu.
Trvalo mi však, kým som sa pozviechala na nohy. Opäť som si pretiahla svoje stuhnuté telo a vykukla von. Musela som zavrieť oči, slnko vykukalo spoza mrakov a bilo mi do očí. Zarina už bola preč. No von som stále nevyšla. Chcelo sa mi len nečinne ležať, ale hlas v mojej hlave mi nahováral, aby som niečo šla robiť. Ako Zarina, ona sa tiež niekam vydala, ňeleňošila. Keď mi prišla na um táto myšlienka, kone'ne som opustila úkryt a chodila sem a tam po území. Nech ma niekam labky dovedú.

//Zlatý les cez územie

//Územie

Zarina ma čochvíľu dobehla. Vošla sok do úkrytu a ponáhľala sa ku izbičke so zásobami potravy. Položila som svoje úlovky na kôpku, poodstúpila som a trochu vykukla von. Keď som sa uistila, že za mnou Zarina naozaj ide, ľahla som si do kútu úkrytu, položila si hlavu na labky a odpočívala. Mala som akosi lenivú náladu, ani sa mi už nechcelo vstať. Asi prespím zvyšok dňa.
Občas som otvorila oči a zavrela, aby som skontrolovala, či už Zarina prišla. Okrem mňa v úkryte nikto nebol, ale cítila som tu nejaké čerstvé pachy.
Do spánku sa mi veľmi nechcelo, spala som nedávno. Aj tak by sa mi zaspať nepodarilo. Oblízla som si ňufák a zavrtela sa na mieste. Do úkrytu sa začínali drať hrejivé lúče slnka. Sneženie už prestalo.
Tu sa naša cesta asi končila. Vĺčatá sme našli, potravu ulovili... Keď som ju stretla v lese, nečakala som, že spolu pôjdeme na lov aj budeme hľadať vĺčatá.