Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Zubria pláň cez Zlatý les

Podľa zvuku krokov za mnou som usúdila, že Zarina súhlasila. Pre istotu som sa ešte obzrela. Bola tam. Pridala som do tempa. Pri malej riečke som sa zastavila, položila svoje úlovky a napila sa, z toho lovu som opäť vysmädla. Zachvíľu som si späť zobrala svoje úlovky do tlamy, preskočila rieku a pokračovala ďalej. Územie už bolo blízko, zachytávala som čoraz viac pachov. Veľa z nich som nepoznala, no cítila som tu Rýdiu a Aetasa.
Poobzerala som sa po území. Bol tu Aetas a ešte niekoľko vlkov. Napokon som pokračovala vo svojej ceste ku úkrytu. Keď som stála tesne pred ním, chvíľu som sa rozhodla počkať na Zarinu.
Moje 2 myši bohužiaľ neboli nič moc, ale lepšie ako nič. A vlastne ani niesom lovec, takže som nič loviť nemusela, ale čo by som to bola za člena, keby som nič neulovila? Niekedy nabudúce toho hádam ulovím viac.
Nakukla som dnu a potom už konečne vošla do úkrytu, veď Zarina bude vedieť, kde som.

//úkryt

,, Tak fajn, " stále trochu zadýchaným hlasom som odpovedala. Ležiac v snehu som sa rozhodla pozorovať, ako sa jej v tom love bude dariť. Škoda, že sa nám nepodarilo niečo väčšie, srnku som už nemala dosť dlho. Potešilo by ma, keby sa usporiadal nejaký svorkový lov. Od môjho príchodu tu nebol ani jeden. Alebo možno bol, no nevedela som o tom. Dúfam, že ešte nie. Nechcela by som ho premeškať, to by bola veľká škoda.
Ako som tak pozerala, lov sa Zarine vydaril a kráćala ku mne.,,Nie, ďakujem, " odmietla som jej ponuku. Akosi som na ne nemala chuť. Možno neskôr. A možno by sme sa už mali vrátiť do svorky. Loviť už asi nebudeme.
Keď to vyzeralo, že z králika už takmer nič nezostalo, rozhodla som svoj návrh podať Zarine: ,,Tak, už by sme sa aj mohli vrátiť, čo myslíš?" vstala som a oklepala si srsť od snehu. Zobrala som si z kôpky a zobrala svoje 2 myši do tlamy. Ulovila som toho málo, ale ešte niečo môžem pochytiť v Zlatom lese. Venovala som ešte jeden pohľad Zarine a vydala sa smerom k lesu, aby som odložila svoje úlovky do úkrytu. Zarina ma mohla nasledovať.

//Územie cez Zlatý les

Pozorovala som Zarinu, ako prihodila králika na kôpku. ,,Dobrá práca!No chcelo by to ešte viac. " možno srnku, ale Zarina mala pravdu- ako by sme ju doniesli až k úkrytu?,,Tak dobre, ja ešte niečo ulovím. " S týmito slovami som sa otočila a išla pohľadať opäť nejakého králika. Tentokrát už nepoužijem vietor, len ich 'vystopujem'. Tento kúsok mi nezaberie príliš veľa síl. Najbližší králik bol bohužiaľ až na opačnej strane lúky. No trochu zabehania my nezaškodí, nie? Pridala som do kroku, aby som bola čo najrýchlejšie pri nemu. Vyzeral ako ľahký úlovok, trochu sa mi zdalo, že bol pomalší než ostatné králiky. Keď som za ním vyrazila, nemýlila som sa, no zato sa mu darilo v tom snehu dobre skrývať. Trvalo mi trochu dlhšie, kým som ho ulovila. Zadychčaná som dobehla ku kôpke s králikom v tlame a hodila ho na ňu. Ten bude tiež pre svorku. Avšak jeden som si dopriať mohla, nie? Trochu nesmelo som sa doňho zahryzla. Až teraz som si uvedomila, aká som bola hladná. Zjedla by som ešte viac, ale ostatné som už naozaj chcela nechať pre svorku. Mohla som si niečo dalšie uloviť, ale... Unavene som sa zhodila na zem. Viac uloviť už naozaj nedokážem. ,,Toto mi bude stačiť, chceš si niečo uloviť aj ty? Ja už vážne nevládzem. "

Zarina sa naštastie na mňa nehnevala, že som jej vyfúkla králika. Neurobila som to náročky, len som už nemohla ďalej vyčkávať. ,,Ďakujem, " s úsmevom som sa poďakovala a sledovala, ako sa vydala hľadať iného králika. Zaklonila som hlavu a pozrela sa na svoj úlovok. Ten bude pre svorku. Otočila som sa a opäť zavetrila. Tentokrát som už chcela uloviť niečo iné. Určite tu toho musí byť oveľa viac. Fakt škoda, že nemôžem uloviť ryby, lebo rieka je zamrznutá a neviem, či by som ľad dokázala prelomiť. Pravdepodobne asi nie, musím nájsť niečo iné.
Vtom ma napadlo, prečo nepoužiť svoju mágiu vetra? Lov bude úspešnejší. Lenže... no, ja som ani poriadne nevedela, čo s tým vetrom dokážem. No ono to akoby prišlo samo, sústredila som sa a zrazu som hneď vedela určiť polohu mojej koristi. Neviem, ako som to urobila. No ešte uvidíme, či toho dokážem viac.
Kráčala som za achom, keď som zrazu uvidela dve sivé stvorenia s ružovým chvostom pobehovať v tráve. Prikrčila som sa a plazila sa ku nim. No mohla som využiť svoj vietor! Hneď som vedela, čo robiť. Zavrela som oči a privolala silný vietor, ktoré tie dva myšky ťahal ku mne, hoci vzdorovali, darilo sa mne. Keď boli obidve pri mne, prekusla som im hrdlo a zastavila vietor. Dalo mi to zabrať, udržať ten vietor pod kontrolou. Myši som hodila na králika, čí som vytvorila kopku. Pribudne tu toho ešte viac. No najprv som si musela oddýchnuť. Zvalila som sa do trávy vedľa svojich úlovkov a nehybne ležala.
Keď som nabrala dostatok energie, pozviechala som sa na nohy a obzrela sa po Zarine.

//Zlatý les

Ani som nestíhala za Zarinou, no nerobilo mi problém ju dobehnúť, veď energie som mala stále dosť.
Už som kráčala po mäkkej tráve, ktorá bola posypaná snehom. Úprimne som mala teraz trochu obavy, kedy som naposledy lovila? Teraz vlastne len dokážem Zarine, aká som neschopná. Áno, vždy som bola optimistka a verila len v to najlepšie, ale sebe som neverila. Ale tak takého králika zvládnem, nie? A napokon, sme dve.
Zavetrila som a nasávala pachy. Cítim tu... Králika? Cítila som dobre, skutočne tu králik bol. Obidve sme ho sledovali, snažila som sa nevydať žiaden zvuk. Ani na otázku Zariny som nereagovala, no musela som sa nad tým zamyslieť. Nikdy som sa nad tým ešte nezamýšľala. Neviem, kto vymyslel tie 'zákony', kto to celé stvoril... A ani sa to nikdy nedozviem. Určite to však nebolo len tak. Všetko má svoj zmysel.
Nechcela som však nad tým uvažovať príliš dlho, musela som sa sústrediť na lov. ,,Dobre " šepla som. Musím sa priznať, že aj mne ho bolo trochu ľúto - snažil sa prežiť a my ho takto zabijeme. Ale veď my to robíme preto, aby sme prežili, nie zo zábavy, tak je to v poriadku, nie? Tak aspoň sa to budem snažiť urobiť tak, aby sa dlho netrápil. ,,Fajn, " začala som opatrne našľapovať, a dostať sa na druhú stranu bez toho, aby si ma králik všimol. Prikrčila som a z chôdze prešla do plazenia. Keď sa mi to ako- tak podarilo, pripravovala som sa na skok. Nevedela som sa rozhodnúť, kedy. Ešte som sa pozrela na Zarinu a skočila. Nuž, nevydarilo sa to na prvý pokus, utiekol mi. A ja som sa samozrejme pustila za ním. Naštastie som ho nemusela naháňať cez celú lúku a zanedlho som ho zvierala v tlame. Ukončila som jeho trápenie a položila ho pred Zarinu. ,,A druhého už ulovíš ty, dobre? Tak poďme nájsť ďalšieho králika " navrhla som a zavetrila. Ešte toho musíme uloviť veľa- niečo bude pre nás a niečo pre svorku.

//úkryt cez územie

Ani som sa nemusela pýtať, a dostala som odpoveď na otázku. Myslela som si, že to bude ich sestra. Pousmiala som sa, aj nad tou malou aj nad našim plánom. Takto nedočkavá som nebola hádam nikdy. Viem, že teraz, keď je zima, to bude ťažšie, ale niečo musíme uloviť. Po tej ceste som vyhladla a určite aj Zarina. Chcela som uloviť skôr len niečo malé, zajace alebo myši. Neviem, či by sme si mali trúfnuť na niečo veľké, napríklad srnu. No bola som odhodlaná to aspoň skúsiť. Veď za skúšku nič nedám, či?
Rhaaxin. Ihneď som si spomenula na zraneného vlka a opäť prišli starosti. Bola by predsa škoda, keby sme stratili člena svorky. Ale v úkryte som ho nevidela, takže je už možno vyliečený. S vĺčatami to dopadlo dobre, našli sme ich, takže určite je ten vlk nažive. A už som viac nechcela myslieť na negatívne veci. Snažila som sa myslieť na lov, tak, ako Zarina. Prečo si ničiť deň takýmito zlými myšlienkami? ,,Tomu ver, že aj ja, "jemne som sa zasmiala a strihla ušami. Keď Zarina pridala do kroku, pridala som aj ja, žeby som nezaostávala. Skrz stromy už bolo vidieť lúku. Ešte nikdy som sa tak netešila na lov, asi to bude tým, že som mala kpec energie a išla som zo Zarinou.

//Zubria pláň

Všimla som si, že sa už Zarina zobudila sama. Presne včas- úprimne by sa mi tu nechcelo čakať, kým sa prebudí. Už vôbec nevyzerala tak unavene - spánok nám obidvom dodal energiu. Vstala som, natiahla sa, a do tretice si zívla. ,,Jasné! "riekla som. stopercentne. Už som sa nevedela dočkať, nadšenosť a energia zo mňa len sálala, preto som rovno vyrazila z úkrytu, no otočila sa na slová Zariny. ,,To teda je, " kývla som. Zarina ma rozhodla nasledovať, tak som sa otočila a cupitala k východu. Vtom jej kroky utíchli. Zastavila som sa aj ja, zaspätkovala a pozrela sa tam, kde sa pozerala aj ona. Bolo tam vĺča, žeby sestra tých dvoch? Nedozvedela som sa však, že kto to je.
Vyšli sme z úkrytu a prechádzali sme sa po území. Nemo som prikývla, hoci som čakala, že budeme loviť v lese, no ani tá pláň nebola zlá, tam sa toho tiež určite veľa nájde. ,,Viem, aké miesto máš na mysli, "poznamenala som. Veselo som švihla chvostom a zanedlho som sa ocitla medzi Zlatými stromami.

//Zlatý les cez územie

//Zlatý les cez územie svorky

Ihneď ako sme došli do úkrytu, unavene som sa zvalila na zem a už som nevstala. Ibaže táto poloha mi nebola príjemná, preto som si položila hlavu na labky. Na nič som už nemyslela, len som zatvorila oči a snažila sa zaspať. Netrvalo mi to dlho. ,,Lov? Samozrejme, s tým by som nemala problém, " zamumlala s hlavou na labkách. Áno, na lov určite musrla ísť, nemohla sa tu aj po prebudení váľať. ,,Aj tebe, " popriala som jej tiež a toto už bolo naozaj posledné slovo. Teraz by sme sa mali prebúdzať, ale my to robíme presne naopak, prebehlo mi hlavou. Potom som upadla do hlbokého spánku, neprebudilo by ma asi nič. Čakala som, že tentoraz nebudem mať žiadny sen, no mala som. Prechádzala som sa po spálenom lese, jediný živý tvor som tu bola ja. Rozhodne som z toho nemala dobrý pocit, no napriek tomu som pokračovala ďalej. Zrazu som počula smiech. Fialový plamienok bleskovou rýchlosťou mi preletel pred očami. To ma trochu vyľakalo. Očami som ďalej pozorne pátrala po okolí. Plamienok zmizol. No keď som zastala, opäť som začula smiech a uvidela ten istý plamienok. Teraz som už vedela, že smiech vychádzal z neho. Bol to skôr jemný hlások. Priťahovalo ma to k nemu. Akonáhle som sa ho dotkla labkou, popálil. Zastonala som. A čo si čakala? Ozval sa hlások. Pravda, čo som čakala? Jasné, že ma popáli. Trochu som odstúpila. Z plamienka sa začínal tvoriť vlk. Bola som to... Ja. Pozdvihla som obočie. Zrazu som pocítila obrovskú bolesť v hlave. Zašpotácala som sa a spadla na zem. Neviem prečo, ale veľmi som sa bála. Ako sa tak ku mne moje dvojča približovalo, strach narastal.
Vtedy sa sen nečakane skončil. Otvorila som oči a prvé čo som uvidela, boli lúče slnka. Prižmúrila som oči a otočila sa nabok. Zarina vyzerala, že ešte spala, no nechcela som ju budiť.

//Snežné tesáky cez Zubriu pláň

Trochu sa už rozvidnievalo, za čo som bola rada. No vtipné bolo to, že som bola tak zahĺbená do toho hľadania, že som úplne ignorovala svoju únavu. Nebudeme si klamať, nachodili sme sa dosť. Aspoň budeme mať o trochu lepšiu kondíciu, mala by som to robiť častejšie. Vtom som si spomenula na mistra, ktorý mi dal za úlohu zdolať horu. Ako som vtedy len bola štastná, keď sa mi to podarilo! Pri tejto spomienke som sa musrla pousmiať. Mala by som k nemu ešte raz zájsť. Lenže netušila som, ktorým smerom ísť - naša svorka od neho je ďaleko. Škoda.
Už som sa nemohla dočkať, kedy dorazíme do úkrytu. Boleli ma vankúšiky na labkách, dokonca som stále mala pocit, akoby som chodila po ostrých kameňoch. Dosť som dychčala, už som mlela takmer z posledných síl. Opäť som zrýchlila krok, až som dobehla Zarinu, vlastne aj o kúsok ju predbehla. Bola som unavená - ale štastná, že vĺčatá sa podarilo nájsť.
Nadýchla som sa nočného vzduchu. Alebo skôr ranného. Jemné svetlo na oblohe sa odrážalo na riečke kvôli ktorej som sa zastavila. Sklonila som hlavu a hltavo si dopriala niekoľko dúškov. Rada by som si aj niečo ulovila, ale na to som rozhodne teraz nemala silu. Keď sa poriadne vyspím, ulovím aj niečo pre svorku, chcela som zase urobiť niečo užitočné. Spokojná som si oblízla tlamu, vynorila sa z lesa a mierila k úkrytu, ktorý už bol blízko...

//úkryt cez územie

Trochu som odstúpila do úzadia. Svoj cieľ som splnila, bolo načase sa vrátiť. Teda, pokiaľ odo mňa ešte Zarina niečo nechcela, ale pochybovala som. Musela som sa však pousmiať nad vĺčatami. Bolo zlaté, ako hovorili Zarine. 'Vačica'. Pekná prezývka. Úprimne som v tej chvíli Zarine trochu závidela jej funkciu, ale všetko má svoje nevýhody, a to aj táto funkcia vo svorke. Je to veľká starosť, veď aha, čo sa dialo pred chvíľou - vtedy by som v jej koži byť nechcela. Cítila som sa však aspoň trochu užitočne, po celú dobu som mala pocit, akoby som bola svorke na príťaž. Aspoň trochu som pomohla, aj keď som si bola istá, že by sa bez mojej pomoci Zarina zaobišla.
Čakala som, ako sa to vyvinie. Či Zarina zostane s nimi, vráti sa so mnou do svorky.. Rozhodla sa však vrátiť, tak ako ja. ,,Neďakuj, " s úsmevom na tvári som jej odpovedala počas cesty. ,,Iste, "kývla som a pridala do kroku, nech sme čo najskôr dole.
Tentoraz sa mi to podarilo bez pošmyknutia. Prebehli sme cez lúku, no keď som už ja bola na konci, pozastavila som sa. Obloha bola krásna, plná hviezd, cvrlikali cvrčky... Vydýchla som a dobehla som Zarinu. Les už bol blízko...

//Zlatý les cez Zubriu pláň

Odhodlane som šla po stopách Zariny. Dávala som si však pozor, kam stúpam, pretože už bola tma a ja som takmer nič nevidela. Keď tu malé náhodou sú, musíme ich nájsť čo najskôr, lebo túlať sa v noci po horách, keď takmer nič nevidíte, je nebezpečné aj pre dospelého vlka. Zrazu sa však stalo to, čo sme nečakali - zjavili sa pred nami siluety dvoch vĺčat. Ihneď sa do mňa vliala únava. Vydýchla som si. To sú oni, našli sme ich! Bola som nesmierne štastná. Na tvári sa mi objavil úprimný a široký usmev. Cez tú tmu som ich poriadne nemohla vidieť, no jeden bol fľakatý a druhý vyzeral trochu inak. Pozrela som sa na Zarinu. Jej sa muselo uľaviť ešte viac než mne. Bola som však rada, že sa to všetko dobre skončilo. No vidíte! Vedela som, že sú v poriadku a že sú tu. Ale utiekli dosť ďaleko. Ale, úprimne, key som bola vĺča, prirodzene by som aj ja chcela všetko objavovať a išla by som všade možne. A nerobila by som si starosti z toho, že sa o mňa niekto bál a hľadal by ma. Také už vĺčatá sú. Pohľadom som zablúdila k jednému z vĺčať. Občas sa na mňa pozrela. ,,Ahoj, " ticho som sa mu prihovorila a milo sa usmiala.
Potom som si všimla aj bielu vlčicu s troma pruhmi na chrbte. Zdá sa mi, že som ju už videla. A naozaj, myslím, že je to Aetasova partnerka. ,,Och, zdravím, " prihovorila som sa aj ku nej, zo slušnosti. Bola som trochu nervózna, keďže to bola alfa, avšak snažila som sa vyzerať sebavedome.

,,Súhlasím. Všetko zlé je na niečo dobré, " prikyvovala som. Touto vetou som sa vždy riadila. Pretože to skutočne tak je, len treba myslieť optimisticky. A vždy sa to dá. Zatiaľ čo som sa rozprávala so Zarinou, to ma priviedlo na iné myšlienky, nemala som také veľké obavy a uvoľnila som sa. Malé sú v poriadku. Určite sú niekde nablízku, len ich nevieme nájsť alebo... Zrazu sa mi v hlave objavila srandovná predstava. Možno nás vĺčatá po celý čas sledujú, schovávajú sa, potichu sa smejú a my o ničom nevieme. Po tvári sa mi rozlial úsmev. Možno to tak naozaj je... Alebo sú už doma, pri rodičoch a v bezpečí. A aj keby naša cesta bola zbytočná, pre mňa nie. Bola to krásna spomienka na prechádzku s kamarátkou. Predsa sme sa len viac spoznali. Pozrela som sa nahor a svoje oči uprela na padajúcu vločku. Štastie, že snehu padalo málo a jemne, a neboli žiadne víchrice, pretože v takomto počasí by sme ďaleko nedošli. Zaklipala som očami a radšej sklonila hlavu. Trochu som sa bála, že spadnem, a keď sa pozerám hore, neviem kam stúpam a mohla by som spadnúť.
Keď sa trochu viac zotmelo, na oblohe sa opäť objavila polárna žiara. Tentokrát však už ku mne neprišla, sle ostala na nebi. Pohľad na ňu ma naplňoval štastím. Posadila som sa a dívala sa všade, kam sa len dalo. Možno by pre niekoho tento deň bol úplne obyčajný, no pre mňa nie.
,,Nie, určite sú to vĺčatá, viem to, "odvetila som a sústredila sa už len na Zarinu. ,,Vidíš? Hovorila som ti! "nadšene som povedala a dobehla ju. Nezabúdala som však na to, že musím kráčať opatrne, naozaj som nechcela spadnúť. Postupne som pridávala do tempa. Niekedy som i spomalila.

//Bull Meadow

K majestátnym horám sme boli čoraz bližšie a bližšie. Ako som kráčala, hlavu som mala zdvihnutú a hory som poticho obdivovala. Pochybovala som však, že by sa malé nachádzali práve tu. Teraz som však bola skôr ohromená tou krásnou scenériou. Prichádzal večer a slnko sa zosúvalo nižšie a nižšie. Ako len milujem západ slnka. Svetlo z neho bolo tak silné, že sa zdalo, akoby bol aj sneh ružovo- oranžový. Zavrela som oči a nadýchla sa príjemného chladného vzduchu. Zarina však trochu vyzerala, akoby sa bála. Ani som sa nečudovala, tieto hory vzbudzovali strach- predstavte si, že by ste sa na nich pošmykly. Vtom ma prepadla hrozná myšlienka. Predstava, že by na toto miesto mohli naraziť vĺčatá, začali by sa šplhať a spadli by z veľkej výšky... Pokrútila som hlavou, no nevedela som sa tej hroznej myšlienky zbaviť. Čo keď sa im to naozaj stalo? Nie, nestalo, sú v poriadku. Určite. Veď keď by sa len na tieto hory pozreli, vzbudilo by to v nich strach a ani to najhlúpejšie by sa nezačalo šplhať. Veď až zas tak malé nemôžu byť nie,? Trochu rozumu už musia mať.
Z myšlienok ma vytrhla Zarina. Natočila som uši a počúvala. Už som to chápala, takže preto vyzerala byť taká vystrašená. ,,Och, to muselo bolieť, "ticho som povedala. To by som zažiť nechcela. Bola som tak zamyslená, že som sa mi šmykla labka, až mi poskočilo srdce. Pokračovala som ďalej. ,,To teda áno! " horlivo som prikyvovala. Bolo to tu krásne, ale aj nebezpečné. Dávala som si pozor, ako som len mohla. Zachvíľu sme boli v takej výške, až mi vyrazilo dych. Stačí jeden chybný krok a padám dole. No za ten výhľad to rozhodne stálo. Musela som sa však sústrediť na to, kvôli čomu sme sem prišli. No... Vĺčatá som tu nevidela. ,, Ani tu ich nevidím, no cítim tu jeden veľmi čerstvý pach, dokonca tri pachy, " oznámila som.

Prikývla som a pousmiala sa. To teda, v poslednej dobe sa toho celkom dosť udialo. Spomenula som si na naše dobrodružstvo v ríši mrtvých. Vtedy by som bola najradšej dostala späť do normálneho sveta, veľmi som sa bála, že tam navždy uviazneme. Ale teraz? Teraz si prajem, aby som znovu zažila podobné dobrodružstvo. Ako som len milovala dobrodružstvá. A veď teraz aj jedno zažívam. Hľadáme vĺčatá! A možno sú v bezpečí a my ich hľadáme zbytočne, bolo to fajn sa prechádzať so Zarinou. Zrazu ma zalial krásny pocit štastia. Ani neviem, z čoho som taká štastná. Vĺčatá sú v poriadku a ja to viem. A aj keď sa im nič nestalo, a niekde sa túlajú sami, no sú v bezpečí, aj tak by sme ich mali nájsť, príliš dlho sa sami túlať nesmú, lebo sa im už naozaj niečo môže stať.
Opäť som prikývla. Budeme pokračovať, ale kde to ešte skúsiť? Možností bolo skutočne veľa. Mohli sme ísť k horám, jazeru, zátoke, na pláne plné hmly... Začula som povedať Zarinu poďakovať mi, hoc som nevedela, za čo mi ďakuje. ,,Za málo, "natočila som hlavu na stranu a zavrtela chvostom. Potom som počkala na jej 'povel'. Úprimne som naozaj nevedela, kam by sme sa mohli vydať. Zarina sa však už rozhodla a ja som bez dalších slov ju nasledovala.

//Snežné tesáky

//Mäkká pláž cez Zlatý les

Cesta nám trvala naozaj rýchlo. Zanedlho som pod labkami nemala piesok, ale pevnú zem. Prechádzali sme cez les, avšak ten sme len rýchlo prebehli. Vynorili sme sa na trávnatej pláni, ktorú sme obe dobre poznali. Urobila som to, čo aj na pláži- porozhliadla som sa. Vyštverala som sa na najvyšší kopček, aký som len našla pozorným zrakom prešla lúku. Nikto. Len my dve. To bolo ale sklamanie. Išli sme sem márne. Už naozaj neviem, kde sa mohli stratiť. Veď až tak ďaleko nemohli ísť. Alebo áno? Čo keď ich niekto uniesol? Až mi podskočilo srdce pri tej predstave. Začínala som mať obavy, že sa im niečo vážne stalo. Alebo to len zbytočne preciťujem. Nie je to tvoja starosť, tie malé ani nepoznáš, tak prečo sa toľko stresuješ! Okríkla som sa v duchu. Lenže mňa to trápilo a bude, dokým ich nenájdeme. Čie sú to vlastne vĺčatá? Vtom som začula otázku od Zariny. Nesúviselo to s vĺčatami. Búrka? Aká búrka? Čo tým myslí? Asi som fakt blbá, ale na žiadnu búrku nepamätám. Po niekoľkých sekundách mi to došlo. Trochu som porozmýšľala nad tým, ako mám odpovedať. Strihla som ušami a pustila sa do krátkeho rozprávania:,,Nuž, tak to je na dlhé rozprávanie. Zažila som jedno dobrodružstvo s jednou kamarátkou. Potom som našla jedného vlka- obchodníka, ktorý mi zmenil kožúšok a kúpila som si od neho hojivú masť. No a potom som získala tento náramok. "pokúsila som sa o úsmev, no skôr som sa mračila.
Cítila som tu nedávny pach, možno to sú oni. Docupitala som k Zarine. ,,Tak čo, pokračujeme ďalej? Tu zrejme tiež niesu, " s povzdychom som sa jej spýtala.