Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Bašta

Opäť sa do mňa vliala energia. Áno, stále som bola odhodlaná Zarine pomôcť a tak ľahko sa nevzdám. Zároveň som sa cítila trochu viac užitočne. Už dlho som nikomu nepomohla a svorke som bola akurát na príťaž. A keď už tak... Mohla by som pre svorku niečo uloviť. Ale to až potom, keď nájdeme vĺčatá. Dvakrát som švihla chvostom a vydala sa za Zarinou. Už z diaľky bolo vidieť pláž. A cesta ku nej nám netrvala dlho. Poobzerala som sa a zrakom pátrala po malých. Zvesila som chvost, keď som zistila, že ani tu nikto nie je. Zase sklamanie. Ticho som si povzdychla. Ešte raz som pozorne prešla pláž pohľadom. No jednoducho nikto. Prešla som celú dĺžku pláže, avšak opäť márne. Boli sme tu len ja a Zarina. Kde len môžu byť? Keď som sa pozrela na Zarinu, došlo mi, na čo asi myslí. Zhíkla som pri tej predstave. Čo keď... Sa utopili? Och, len to nie. Vošla som do vody a pozorne sledovala hladinu mora. Nebolo počuť, žeby sa niekto topil. Len ticho. Nehybne som stála a vytrvalo sledovala okolie. Trochu som sa ukľudnila. Nájdeme ich, len je jasné, že to nebude tak ľahké. Len by sme nemali strácať čas. Možno sú niekde v nebezpečí a my sme tu úplne zbytočne stratili čas... Kam inde sa mohli vydať? Tak teda. Keby som bola vĺča, kam by som asi išla? Otočila som sa na východ. Tak do tých bažín asi nie. To odradí každého. Do lesa nie, tam nie sú, možno na tú lúku? Akoby mi Zarina čítala myšlienky, zamierila rovno tam a ja som ju bezváhania dobehla a kráčala po jej boku. Keď malé nenájdeme ani tam, tak to jednoducho skúsime inde.

//Bull Meadow cez les

//Zlatý les

Odhodlanosť zo mňa len sršala. Cítila som sa plná energie ako ešte nikdy predtým. Pozorne som zároveň počúvala Zarinu a prikývla. Nechcela som, aby mala problémy, preto jej musím pomôcť. Vedela som sa do nej vžiť, vedela som, aké to pre ňu ťažké muselo byť. Ale ako správna optimistka som verila, že sú vĺčatá v poriadku. Možno sú niekde v bezpečí pri rodičoch a my ich hľadáme zbytočne. Alebo to mohlo byť naopak. No nechcela som myslieť na zlé veci. Pousmiala som sa nad predsavou, ako sú malé niekde v bezpečí a všetko oňuchávajú. V toku myšlienkach som si až tetaz uvedomila, že sme už dávno neboli v lese, ale na lúke. Ale veď tu som už bola! Áno, tu som sa zoznámila s Barnatt a priviedla ma do svorky. Avšak to teraz nebolo až tak dôležité, musela som sa sústrediť na hľadanie.
Prišla som ku Zarine a trochu zo mňa opadlo nadšenie, keď sme zistili, že sú preč. A doslova tu po nich ani neboli stopy. Netušili sme, kam sa asi mohli vydať. ,,Neboj, nájdeme ich, " upokojovala som ju. Všetko dobre dopadne. Keď sme sa s Rýdiou dokázali dostať z ríše mrtvých, nájdeme aj vĺčatá, len sa nesmieme vzdávať. Trochu som sa odpojila od Zariny a všademožne hľadala malé. Lenže márne. Povzdychla som si. Ich polohu sme nemohli určiť ani podľa pachu. To sme ale mali štastie. ,,To nič, každý robí chyby. Uvidíš, že všetko dobre dopadne, "dodala som, zatiaľ čo som kráčala po jej boku. Mali sme namierené na pláž. Možno budú tam!

//Mäkká pláž

Počúvala som rozprávanie Zariny. Príjemný hrejivý pocit z toho momentu odišiel a starosti už prichádzali aj na mňa. Ako som si myslela, Rhaaxin bol ten zranený vlk. Áno, robila som si starosti o niekoho, koho som vôbec nepoznala. Taká už som. Nemám rada, keď zbytočne zomierajú vlci, ale tak to jednoducho je. Možno by som mu nejako vedela pomôcť, ale podľa mňa by bolo dosť nevhodné, ak by som sa do toho plietla. Určite mu pomáha niekto iný, ja by som tam im len zavadzala. Mohla som len dúfať, že je v poriadku. Bola by to škoda prísť o člena svorky.
Myklo ma z jej ďalšej vety. Zarina mala vážne dôvod na obavy. Úplne som s ňou súcitila. Vĺčatá...,,Čo sa im stalo? " náhlym hlasom som sa spýtala. Prečo som sa bála o niekoho, koho vôbec nepoznám? Neviem. Pokiaľ by ich Zarina chcela nájsť... Vyskočila som na nohy. Bola som odhodlaná Zarine pomôcť. Ukľudni sa, ukľudni! Našepkával mi hlas v hlave. Pravda, trochu by som sa mala ukľudniť. Zatiaľ ma Zarina o pomoc nepožiadala. Vtom som si uvedomila, akú náročnú funkciu má. Moja funkcia oproti tej jej bola nič. Starať sa o malé, to je predsa veľká zodpovednosť. Zarina sa musela cítiť naozaj hrozne, potrebovala pomoc. Tomu vlkovi už asi nepomôžeme, ale vĺčatá nájsť môžeme.
Keď sa reč vrátila ku náramku, opäť som sa trochu uvoľnila.,,Ďakujem, netuším, skadiaľ sa vzala a prečo som ten náramok dostala práve ja, "úprimne som povedala. Avšak táto chvíľa netrvala dlho. Reč sa vrátila späť ku vĺčatám. Prikývla som a plná energie a odhodlania som sa vydala za Zarinou. Mala som čo robiť, aby som nezačala bežať. Musíme ich nájsť! Bola som rada, že som jej mohla pomôcť.

//Bašta

Niečo mi na Zarine nesedelo. Vyzerala byť... Ustarostená. Bolo to zvláštne, raz sa tvárila, akoby mala starosti a raz nie. Už som otvárala ústa, chcela som vedieť, čo sa deje, no Zarina mi už stihla odpovedať na predošlú otázku. Hm, takže toho musela zažiť veľa. Pre istotu som sa však nechcela príliš vypytovať, nevyzerala, že by mala náladu mi to všetko rozprávať. ,,Rhaaxin? Nie, nepoznám ho ani som o ňom nikdy nepočula, "zamyslene som odpovedala. A zase. Zarina mala opäť ten ustarostený výraz. Zamračila som sa, ustarostene aj ja. Tento pocit predo mnou neskryje. Niečo sa deje, a ja musím vedieť čo. A počkať... Nie je Rhaaxin ten zranený vlk? Áno, to musel byť on, všetko sa teraz točilo okolo neho. Možno z toho si tak Zarina robila starosti. Cítila som sa tak bezvýznamne... Rozhostilo sa medzi nami ticho. Tá starosť sa už preniesla aj na mňa. ,,Čo sa deje?"nedalo mi to. Nechcem počuť žiadne 'ale nič.' Možno to nie je až rak hrozné, ako to vyzerá, ale keď by sa dalo, chcem nejako pomôcť. Odmietam sa s ňou ďalej rozprávať, dokým mi nepovie, čo sa deje.
Reč sa však presunula ku môjmu novému náramku. Trochu som sa zasmiala. Uvoľnujúci pocit. ,,Nie, nie, "začala som. ,,Možno mi nebudeš veriť, ale musím ti to celé vyrozprávať. Keď som sem prišla, celá moja srsť začala žiariť. Zrazu sa... Akoby tá polárna žiara z neba prišla ku mne, začala sa točiť okolo mojej labky, kde vidíš náramok, ustala a zostalo tu po nej len toto, " dopovedala som a zdvihla som labku, aby vedela, čo som mala na mysli. Znelo to neuveriteľne, ale neklamala som! ,,Nie, nevymýšľam si! "pousmiala som sa. Všetky moje starosti opadli a znovu som pociťovala ten krásny pocit z toho okamihu.

Bola som tak zaujatá svojím novým náramkom, že som si ani nevšimla prichádzajúceho vlka. Počula som niekoho volať moje meno, no chvíľu som ho ignorovala. Až keď som započula dalšiu vetu, otočila som sa za hlasom. Hneď som vedela, kto to bol. Bola to Zarina! Dnes mám samé štastie. Pošvihala som chvostim, radosť som jednoducho nemohla skrývať. Už sme sa nevideli dlho. Alebo to až tak dlho nebolo? Každopádne, čas ubehol veľmi rýchlo. No zdalo sa mi, akoby mala trochu iný kožuch. Naklonila som hlavu na stranu. Tie modré odznaky tam nemala. Avšak hneď som vedela, odkiaľ získala toto sfarbenie. Toho vlka- obchodníka tu poznal asi každý.,,Zarina!"natešene som skríkla po chvíli a zastrihala ušami. Obidve sme k sebe došli a ja som sa pousmiala. ,,Aj ja ťa rada vidím. Ja.. sa mám výborne. Čo ty?"opýtala som sa. Musí mi porozprávať všetko, čo zažila. Ja som mala chuť jej opísať to, čo som pred chvíľou zažila. Polárna žiara už bola na svojom mieste, no zanechala vo mne krásny pocit. Posadila som sa vedľa Zariny a vyčkávala, čo mi povie.

//Arcus Deum cez Mlžné pláne a Bull Meadow

Vybehla som preč od toho miesta plného hmly. Bola som tam dlho, už som chcela ísť preč. Začínala som sa cítiť divne. Chcela som späť ku svojej svorke. Trielila som cez lúku, ktorú som už dávno poznala a pocítila som akúsi istotu a bezpečie, keď som sa ocitla medzi zlatými stromami. Les bol krásny ako vždy. Čo ma ohúrilo ešte viac, bola polárna žiara na nebi. Tá ma prinútila sa zastaviť a vychutnať ten pohľad. Možnosť vidieť niečo také sa vám nenaskytne každý deň. Všetko mi pripadalo také krásne, ligotavé... A aj môj kožuch. Zdvihla som chvost a poobzerala som si ho. Môj kožuch bol krásne ligotavý. Vtom sa stalo ešte niečo zvláštnejšie. Akoby sa tá žiara presunula ku mne a ovinula sa okolo mňa! Netušila som, čo sa deje, nemohla som tomu uveriť. Bolo to ako v sne. Nesnívam len náhodou? Tak som si priala, aby to všetko bolo skutočné. Premiešavali sa vo mne všetky krásne pocity- radosť, vzrušenie... Kiežby tento pocit trval naveky. Na mojej tvári sa objavil široký úsmev. Žiara trochu pominula a ostala len u mojej jednej labky. Niečo sa tam formovalo. So záujmom som pozorovala svoju labku. Mala som ju zdvihnutú. Prelievali sa tam všetky farby... farby oblohy. Pozorne som sledovala, čo sa bude ďalej diať. Zo žiary sa mi na labke vytvoril... náramok. Zaklipala som očami, či dobre vidím. Jednoducho sa mi tam objavil. Od koho ho mám? Mala som milion otázok. Môžem si ho nechať? Zrejme áno. Zakrútila som labkou. Na šnúrkach boli prevlieknuté perly. Pousmiala som sa. Páčil sa mi!

//Mlžné pláne

Spokojná so svojim novým kožúškom som pobehovala po týchto pláňach. Bolo to presne tak, ako som si myslela. Zablúdila som. Začala ma chytať panika. Načo som sem vôbec chodila... A vlastne sa mi to oplatilo, mala som novú farbu kožuchu a liečivú masť. Povzdychla som si. A teraz už len nájsť cestu von. Keď vtom hmla trichu ustúpila a odhalila zopár šedých balvanov, poukladaných do kruhu. Zamračila som sa. Čo to je? No vyzeralo to zaujímavo. Ako miesto pre bohov alebo niečo také. Pomalým krokom som vošla až do samého stredu. Bola som obklopená kamennými tabuľkami, v ktorých bolo niečo vryté. Pristúpila som bližšie ku jednej z nich. Bolo na ňom vyznačené srdce. Na každom jednom kameni bol nejaký symbol. Symbol nejakých emócií. Chcela som vedieť, čo je to miesto zač, no odpoveď som sa nemala odkiaľ dozvedieť. Zavetrila som, či náhodou nezachytím nejaký zaujímavý pach. Zacítila som starý vlčí pach, teda 2 vlčie pachy asi spred dvoch mesiacov. Ďalej som už okrem nich necítila vôbec nič. Kto toto miesto stvoril? Vlci by niečo také nedokázali, možno pomocou nejakej mágie? A načo toto miesto slúži?
Potom som si však spomenula na svoju svorku. Nechcela som sa tu dlho zdržiavať, lenže ja somtu už bola dlho. Vstala som a bez dalšieho rozmýšľania som sa vydala preč.
//Zlatý les(cez Mlžné pláne a Bull Meadow)

//Zlatý les cez Bull Meadow

Došla som až k tomuto miestu, ani neviem ako. Už som tu raz bola. No len som cez toto miesto prebehla, pretože prečo tu ostávať, že. Avšak tentoraz ma tu niečo tiahlo. Niečo tu bolo, a ja som to musela nájsť. Vošla som do tej hustej hmly a išla čoraz viac do stredu. Raz mi Aetas hovoril, že tu kedysi bola svorka. Nechápem, ako tu mohli žiť.
Našľapovala som veľmi opatrne. Nebyť mojej opatrnosti už by som sa potkla o kameň. Do nosa mi udieralo niekoľko čerstvých pachov. Nebola som tu sama. A čo bolo najzaujímavejšie, bolo to, že som cítila pach krvi. Niekto tu bol zranený! Lenže pomôcť som mu nemohla, pretože som nemala nič, žiadne bylinky tu nerástli. A aj keby som nejaké mala, nemusela by som ich v tej hmle nájsť. Síce som sa mohla riadiť pachom, ale... Nemuselo to byť tak, ako to vyzeralo. Nemala by som sa do toho tak vrhať. Hmla trochu ustúpila a ja som zbadala šedého vlka. No on nebol zranený. Opatrne som sa k nemu približovala.

NÁKUP
Vlk sa mi predstavil ako obchodník Wu. Opýtala som sa ho, čo ponúka. Bolo tam toho tak veľa, že som si najprv nevedela vybrať. Rozhodla som sa pre liečivú masť a zmenu farby kožuchu. Tak preto mali tí vlci neprirodzenú farbu. Celé to netrvalo dlho, poďakovala som sa mu a odišla.
//Arcus Deum

Aktuálny stav účtu: 687 kšm, 11 rubínov, 19 mincí
Kupujem: zmena farby kožuchu, Barn mi to nacenila na 63 kšm(zľavnené, pôvodná cena 90 kšm), hojivá masť(150 kšm)
Celková cena: 213 kšm
Stav účtu po nákupe: 474 kšm, 11 rubínov, 29 mincí

Schváleno

//úkryt cez územie Zlatej

Labky ma viedli ani neviem kam. Mala som z toho sna divný pocit. Ako keby... Ako keby ma stále niečo vcucovalo. Striedala som labku za labkou, odchádzala som preč z lesa. Minula som aj tú malú riečku, no rozhodla som sa k nej vrátiť a trochu sa napiť. Po spánku som vysmädla. A aj vyhladla. No akosi som nemala náladu na lov. Zdalo sa, akoby bol les nekonečný. A stále sa mi zdalo, akoby ma niekto prenasledoval. Nevedela som si pomôcť, neustále som sa obzerala. Nikto tam nebol. Samozrejme. Netušila som, prečo mám z toho až tak divný pocit. Veď to bol len sen, panebože. Áno, táto veta je klišé, ale ten sen bol strašne živý. Ešte raz som sa napila vody. Potom som sa ešte poriadne ponaťahovala, mala som pocit, akoby som sa nehýbala večnosť. Zrazu som začula praskanie. Pozrela som sa na svoje labky a zistila som, že som to bola len ja. Rozbehla som sa preč.

//Mlžné pláne cez Bull Meadow

Rýdie mi oznámila, že chce ísť za svojim kamarátom. Už som ho poznala, stále mi o ňom hovorila. Prikývla som. ,,Tak choď,"súhlasila som, no ona už vyliezala z úkrytu a kamsi sa ponáhľala. Napila som sa z vody z jazierka ľahla si, pričom som si chvost obmotala okolo tela. Kto vie ao dlho som už nespala. Zatvárali sa mi oči a hlava mi klesala na zem. Po tých dobrodružstvách som si chcela poriadne odpočinúť. A aj keď už vonku padali snehové vločky, tu mi bolo príjemne a teplo. Ani som sa nenazdala a zaspala som.
Neviem, ako dlho som spala, ale zdalo sa mi to ako večnosť. A samozrejme, že môj spánok nebol bezsenný. Neviem povedať, či ten sen bol dobrý alebo zlý. Stála som na vrchole hory. Keby som urobila čo i len jeden zlý krok, pošmykla by som sa do tej prázdnoty. No ja som sa nebála. Niečo ma nútilo tam skočiť. A potom... som skočila. Teda... Nie, niekto do mňa drgol. Tam zhora sa na mňa niekto pozeral. Bola to Rýdie. Čože?! Letela som dole a dole, no nikdy som nedopadla. Celý sen bol divný, pretože ja som v tom sne vedela, že som v sne a len sa musím prebudiť. No neprebudila som sa. A potom sa ten sen jednoducho skončil. A začal další. Stála som na... oblakoch. Bola som tak bezstarostná a štastná... to už som v nebi? Mala som taký pocit. Začínala som mať pocit, že sa do toho oblaku ponáram. Pohlcoval ma... Až som sa úplne prepadla. Padala som a padala, až som dopadla na zem. Všetko ma bolelo. Stál pri mne vlk a škodoradostne sa usmieval. Bola to Rýdie. Vycerila zuby a zahryzla sa mi do krku.... Bola som v úkryte. áno, zobudila som sa. Tie sny ma nútili sa trochu zamyslieť. Som jediná, ktorá ma také divné sny? Vstala som, natiahla sa a vyšla von. Práve som sa zobudila do pekného západu slnka. Ako v tom sne.

//Zlatý les cez územie

Rýdie bola prekvapvapená, koľko nás tu je. Aj ja som bola prekvapená, keď mi to Aetas po prvýkrát povedal. Vyviedla som ju z tejto 'izbičky', no to už mi položila dalšiu otázku. Fúha, to už bolo trochu moc, až tak veľa o svorkách som toho nevedela. Opäť som sa nad tým musela zamyslieť. ,,Sigma je jedno z najnižších postavení. Môže vykonávať nižšie, klasické funkcie napríklad, čo ja viem, lovec, obranca, hliadkar...,"zamyslene som odpovedala a počkala na jej dalšie otázky. ,,Ja? Ešte len sigma, prišla som sem nedávno, "takmer okamžite som odpovedala ba jej dalšiu otázku. Dúfam, že jej nebudem musieť vysvetľovať, čo robí alfa. Vzápätí Rýdie takmer spadla do jazierka. Už som otvárala ústa, nech si dá pozor, no napokon nespadla. Na jej poznámku som prikývla. Ani ja som poriadne všetkých nepoznala. Ale chcela som. To by predsa bolo trápne, ak by som niekoho stretla, bol by zo Zlayej svorky a ani by som o tom nevedela. Zas až tak krátko som tu nebola, už to je niekoľko mesiacov...

//územie

Obzrela som sa. Ako som čakala, Rýdie šla za mnou. Pousmiala som sa nad hej poznámkou. Aj mňa ten les po prvýkrát bola ohromená. A vlastne stále som bola, len zo mňa to nadšenie trošičku opadlo. No a potom... Prišlo kopu otázok, ktoré som očakávala. Pousmiala som sa. To bola klasická Rýdie. Nuž, ešte sa narozprávam. Ledva som si tie otázky všetky zapamätala. Keď som vošla do úkrytu, otočila som sa jej smerom a pustila sa do odpovedí.,,Patrí nám časť tohto lesa. No a toto je náš úkryt, " nadýchla som si a pripravovala si odpoveď na dalšiu otázku. ,, Nuž, Aetas mi hovoril, že je nás tu šesnásť, ale to bolo už trochu dávnejšie, mohlo nás pribudnúť, " zamyslene som jej odpovedala. Ale naozaj nás tu bolo veľa. Cítila som tu veľa pachov. A čo ďalej hovorila? Tak trochu som nevedela, ako jej odpovedať, keďže som nevedela, ako vetu sformulovať.,,Radšej im vykaj," poradila som jej. ,,A postavenia? Alfa, beta, gamma, delta aaa.... Kappa a sigma. Ty si teraz sigma, " vyhlásila som. Uf, asi všetko. Dúfam.
Pokračovala som ďalej, a vošla do miestnosti s jazierkom. ,,Tu je čistá voda, z ktorej sa môžeš napiť a zásobáreň jedla, " oznámila som.

Napokon ju Aetas do svorky prijal. Bola som z toho štastná, no Rýdie zrejme ešte viac. Vrtela chvostom ako divá. Trochu som sa pousmiala. No nemohla som si nevšimnúť Aetasovo zamračenie. Trochu som sa zamračila aj ja, ale vyzeralo to divne. Urobila som niečo zle? Asi som nemala nič navrhovať. No ja som jednoducho musela.,, Posol? Roznáša správy medzi svorkami, " odpovedala som Rýdii. No funkcia musela počkať. Aetas teraz nemal silu o tom rozhodovať a ja som ho úplne chápala. Už som chcela, aby sme išli čo najskôr preč, nechcea som tak otravovať Aetasa. Stále som sa cítila trochu vinovato. Avšak vyzeralo to, že sa náš rozhovor chýli ku koncu. Liečiteľské schopnosti... Ja som ich mala, ale nemala som absolútne nič po ruke labke. Bylinky? Nevedela som o žiadnych, ktoré rástli v tomto lese.
Rýdie žiadne otázky nemala, no ja som vedela, že mala, len teraz na ne nebola vhodná chvíľa. A ja som bola rada, že ich nepoložila. Takže bude pýtať mňa, ale mne to nevadilo. No zase pochybovala som, že jej budem vedieť odpovedať na všetky.
Kývla som hlavou.,,Dobre teda, poď, ukážem ti úkryt, " zvolala som na Rýdiu a namierila si to ku úkrytu.

>>>Úkryt

Aetas mi naštastie povedal, že sa nič nedeje. To ma trochu ukľudnilo, vyzeralo to, že sa všetko trochu dáva do poriadku. Aetas sa spýtal Rýdie na funkciu, ktorú by chcela vykonávať. Odstúpila som. Tu už som nemala čo hovoriť. Avšak neodchádzala som, keby náhodou Aetas niečo chcel. Samozrejme, nechcela som tam len tak postávať. Mohla by som niečo navrhnúť aj ja. Neviem, či je Rýdie dostatočne rýchla, ale čo keby bola posol? Myslím si, že v behu nie je až tak zlá, a predsa tá jej maličkosť má svoje výhody, tá vlastnosť ,,zmestenia sa do malých a úzkych priestorov" by sa jej pri behu hodila, no nie? ,,Mám návrh, Rýdie, nechcela by si byť posol? Myslím, že by si tu prácu zvládala dobre. Ale je to len návrh, rozhodni sa sama," predniesla som svoj návrh a dvakrát švihla chvostom. Rozprávala som už trochu uvoľnenejšie.
Odrazu sa pri nás objavila biela vlčica s čiernymi pruhmi na chrbte. Netušila som, kto bola, ale zrejme asi Aetasova patrnerka. Je tu toľko vlkov, ktorých nepoznám... a to mi aj trochu vadilo. Musela som sa ešte s niekým spoznať. Hlavou som jej tiež trochu kývla na pozdrav. Vlčica nakoniec odišla.
Viac som nemala čo dodať. Keby trebalo im pomôcť, nemala by som s tím problém.

Začal sa mi v tom tvoriť chaos. Bolo tu veľa neznámych pachov a vlkov. Konečne som uvidela zraneného. Chcela som mu pomôcť,a bolo mi jedno či som ho poznala alebo nie, ale ako! Tu v tomto lese nerastú žiadne bylinky. Ovládala som iba svoj vietor, ktorý by mi bol na nič. Nemohlaa som urobiť nič. Pri zranenému bol aj Aetas, trochu mi odľahlo keď som ho zbadala. No nechcela som ho teraz vyrušovať, mal teraz niečo dôležitejšie na práci. Začala som sa cítiť vinovato, veď oni sa teraz musia o neho starať a ja som im pridala starosť naviac.
Napokon sa to tu trochu ukľudnilo a niekoľko vlkov odišlo. Aetas mal namierené k nám a ja som si už pripravovala vety. No Rýdie ma predbehla. Trochu som sa zasmiala. ,,Rýdie, pomalšie," pokúsila som sa o úsmev. Nadýchla som sa a pomaly hovorila. ,,Ja... ospravedlńujem sa, že vás takto ruším. Keby som vedela, čo sa deje, ani by som tu neprišla. Cítim sa hrozne, že vám nemôžem pomôcť a ešte k tomu sme vám pridali starosť naviac... ale dobre, k veci. Toto je Rýdie, a chcel by do našej svorky. Aj sme chceli uloviť nejakého zjaca, lenže stalo sa niečo, čo nás zadržalo," dopovedala som. Dúfam, že som Aetasa nezdržiavala. Rýdie vyzerala byť veľmi vzrušená. Zrejme ani nevedela, čo sa dialo. Snažila som sa plne sústrediť na nás.