Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Začarovaný les

Po ceste von z lesa som napínala zraky aj ňufák, ale po pachu zajacov nebolo ani stopy. Po víchrici to predsa nebolo nič prekvapivé - všetky zvery už to tu dávno opustili. A Wissfeoh tu chcel zostať! Naozaj som nerozumela, prečo mal opačný názor, čo dal najavo tým, že si ešte niečo zamrmlal popod nos. Obsah vety som veľmi nepočula, ale aj tak som si len na to povzdychla.
Chvalabohu sme už z toho farebného lesa boli preč a okolie sa rýchlo menilo. Začali nás obklopovať ihličnany a miernejšie zníženie teploty bolo taktiež cítiť. Keďže mne čuch fungoval najlepšie, neustále som čosi vyhľadávala. Myši? S tým by sme sa neuspokojili. Našťastie sme nemuseli prehľadávať celý les, aby sme našli nejaké tie zajačie stopy v snehu. ,,No vidíš, ako dobre, že sme sem prišli,"povedala som mierne povzbudzujúcim spôsobom s úsmevom. Videla som, že mal nevrlú náladu, ale na to predsa nebol dôvod, či? Choroba je naozaj otrava, to áno, ale, ,,Stále to mohlo byť horšie,"dodala som ešte ku jeho dnešnej nie-veľmi-prívetivosti.
Videli sme, že stopy viedli ku kríkom. Prikývla som na jeho klasický plán lovu a vydala sa za zajacom obkľukou, pretože keby som si to ku nemu namierila rovno, vybehol by presne tam, kde nechcem. Vlastne, v tej húštine tam pobehovali rovno traja. Dobehla som a zajacov sa snažila namieriť ku Wissfeohovi. Spočiatku to šlo sľubne, ale bolo jasné, že sa rozutečú na všetky strany - a tak sa aj dialo. Tretí sa mi už stratil z dohľadu, preto som neváhala a použila vietor, ktorý ma uistil, že zvyšní dvaja sa už nestratia a navyše ich proti ich vôli hnal tam, kde sme chceli. Boli slušne vypasení, tak prečo to riskovať?

Búrka definitívne ustúpila a sila vetra sa akoby zmenšovala, čo bolo opäť dobré znamenie. Mrznúcu zimu som už akosi nevnímala, ale lavne toho vetra som už mala pokrk, pretože v posledné dni bol nezvyčajne divoký - a keď vám sneh neustále sypal do očí, ostávalo sa len zahrabavať do úkrytu. Pozrela som sa na Wissfeoha, ktorý vyšiel z úkrytu. Venovala som mu otázny pohľad, pretože zrejme vedel, že som mala v pláne to, čo ešte predtým, než sa víchrica prejavila v plnej sile. Ani tentoraz sa nezdal byť s mojím rozhodnutím stotožnený, ale našťastie súhlasil. Ja som nebola niekým, kto by mal potrebu rozkazovať, ale odísť stadiaľto bola skutočne tá jediná dobrá voľba a žiadna iná. Pravda, mohol tu zostať sám, ale konieckoncov to bol on, kto potreboval pomoc - pokiaľ ho choroba zázračne neprešla. Napokon už aj mne začalo škvŕkať v žalúdku, preto som nevidela dôvod, aby sme sa rozdelili.
,,Aký je v tom rozdiel? Napríklad taký, že tých zajacov už necítim ďaleko, ale necítim ich vôbec. A navyše, nevieme, či búrka prestala nadobro, alebo sa len na istý čas utlmila. Keď pôjdeme ďalej, nič nestratíme,"odpovedala som na obhajobu môjho presvedčenia a pokračovala smerom, ktorý navrhol.

//Tajga

Položila som si hlavu na labky a snažila mať čistú hlavu bez myšlienok. Snáď aj potom príde spánok sám od seba. Nechcela som myslieť na to, že búrka mohla trvať možno aj celý deň. Predsa len, to jeden nikdy nevedel, či to nie je nejaké neprirodzené magické čudo. A to...mohlo trvať naozaj dlho. Viac než len zopár hodín. No na druhú stranu, možno by to prešlo aj do hodiny. Ale to bolo len zbožné želanie. Tak či tak, ovplyvniť sme to nemohli. Krátiť čas sa taktiež nejako nedal, ani keby sme boli nadmieru kreatívni.
Čas nejako plynul. Miestami sa mi zdalo, že som od tej nudy a prázdnej hlavu až upadla do polospánku. Co som, napokon, aj chcela.Počas spánku čas ubehne za sekundu.
Z takejto ospalosti ma vytrhol Wissfeoh, ktorý mal naozaj nečakané novinky. Prebrala som sa z nečinnosti a pozorne som načúvala, potom aj vykukla von. Neostávalo mi nič iné, než len prehlásiť, že zmysly nás neklamali. Už nabudená som sa vydriapala von, aby som sa porozhliadla po situácii vonku. Výhľad z úkrytu nás neklamal. Síce stále dul silnejší vietor, ale so snehovou búrkou sa to nedalo ani porovnávať. Ako rýchlo sa rozhodla objaviť, tak rýchlo sa rozhodla aj odísť. Ako stopu za sebou zanechala pár vytrhnutých konárov. ,,Tam hore si z nás zrejme niekto vystrelil. Naozaj, búrka je preč,"nadšene som sa ozvala Wissfeohovi do úkrytu. ,,Ale neviem, či to bola len krátka prehánka alebo sa to chystá vrátiť. Takže, prešla by som aspoň o územie ďalej,"trvala som na svojom. Zostať tu a riskovať, že by sa to vrátilo, bolo hlúpe. Nemuseli sme utekať, len aby sme sa nejako pohli.

Zatvárala som oči pred nánosmi snehu, ktoré prudký vietor doniesol aj ku nám do úkrytu. Ani zďaleka to nebolo ideálne, ale na prežitie postačilo. Zatiaľ. Aj s prázdnymi žalúdkami. Otázka bola, ako dlho sa nám snehová víchrica hodlá držať. Ani som si nechcela pomyslieť na to, že by sme, natlačení so škvŕkajúcimi žalúdkami čakali celý deň, kým sa víchrica aspoň zmierni na takú, za ktorej si trúfneme vyjsť von. Síce som otázku smerovala na Wissfeoha, bolo mi jasné, že nemal vešteckú guľu. Bola to skôr otázka položená do vetra. Bohužiaľ, ani jeden z nás nemal mágiu, ktorá by takéto počasie mohla odohnať . A či vôbec taká existuje! Iný spôsob, ako si bezpečne pobudnúť vonku v takomto nečase už neexistoval.
Počula som, ako si čosi zašomral o tom, že teraz si akurát môžme rozpovedať vtipy. ,,V tom prípade ťa sklamem, ale nejaký zaujímavý zmysel pre humor nemám,"odvetila som na jeho poznámku, aj keď mi bolo jasné, ako to bolo myslené. Ako jediný spôsob zábavky zostávalo už len pohrávanie sa s napadnutým snehom s mojou mágiou vzduchu. Točila som s ním špirálky, vytvárala s ním vzory a potom ho vyhnala von. Do spánku sa mi nejako nechcelo, aj keď by to bol najrýchlejší a najjednoduchší spôsob, ako to tu prečkať.

Snehová búrka každou sekundou naberala na sile a jasne dávala najavo, že ak sme chceli ujsť, mali sme tak urobiť dávno. Teraz sme už boli neľútostne chytení v pasci a na útek bolo neskoro. Síce som bola pravý opak vlka, ktorý by sa ľahko nechal vyviesť z miery, ale takáto ostrá a nečakaná zmena mi tak vadila, až som sa pristihla so zamračenou grimasou na tvári, ktorá v tú chvíľu odzrkadľovala ten zmes nepokoja. Čo sa to dialo s počasím poslednú dobu? Ešte pár dní dozadu s tým vetrom bolo čosi zvláštne. Zdá sa, že sa teraz prejavil naplno. Zostávala už len jediná vec - nájsť najbližší úkryt. Obávala som sa, či niečo vhodné vôbec nájdeme. Rozhliadala som sa všade okolo seba, no ako sa dalo čakať, neúspešne. Biely závej a štipľavý vietor hádzajúci sneh do očí to úplne znemožňoval.
,,Nechcem sa s tebou hádať, ale...,"vetu som nedokončila čiastočne preto, lebo kvôli okolitému hluku som si vlastné slová nepočula sni ja, a čiastočne preto, lebo dohadovanie už aj tak nemalo zmysel. Že som mohla bežať? Na to už bolo, opäť, neskoro. Momentálne sme sa mohli sústrediť akurát na skrýšu. Pozrela som sa na Wissfeoha, ktorý mi pokývol a ja som sa vtednala do stromu hneď za ním. Dutina poskytla aspoň štipku útechy, ale keď som si pomyslela, že z najhoršieho sme už mohli byť von...Ľahla som si a privrela oči. ,,Síce nie som pesimistka, ale nemôže to trvať aj deň?"nebodaj viac. Chvalabohu, nebola som až tak vyhladovaná, ale brucho sa mi začalo trocha ozývať.

Vzdialenosť koristi ani jedného z nás neodradilo. Wissfeoh sa po spánku zdal byť o čosi sviežejší a mne by taktiež nejaké raňajky padli vhod. Avšak na tom, že za zajacmi trebalo ujsť poriadny kus cesty by nebolo nič divné, keby sa ku tomu nepridalo podivné ticho, ktoré začalo vládnuť v lese. Po pár krokoch sme, zdá sa, obaja mali pocit, že niečo viselo vo vzduchu. Situácia začínala byť čoraz viac podozrievavá, a Wissfeoh bol prvý, kto sa ozval. Znepokojene som sa rozhliadla po lese a potom sa pozrela naňho. ,,Veru, počasie nám opäť nepraje," povzdychla som si a nevedomky spomaľovala svoj krok. A pritom to dnes vyzeralo nádejne. Teraz už bolo nespochybniteľné, že sa niečo chystá, a bude to tu čoskoro. Ako na potvrdenie sa ozval prudký náraz vetra. Pri pohľade na rozbúrený sneh bolo zrejmé, že nás čakala snehová búrka. Ja som mala o ďalšom kroku rozhodnuté, ale keď som sa tak pozrela na Wissfeoha, nevyzeral, že by mal v pláne upŕchnuť. ,,Zostať tu mi nepríde to najvhodnejšie. Nevieme, dokedy búrka bude trvať. Keby sme utiekli, mali by sme pokoj a navyše by sme si hneď niečo ulovili,"povedala som, no po chvíli mi došlo, že este stále nebol stopercentne v poriadku. ,,Ale pokiaľ nevládzeš...Ja len že keby sme sa odtiaľto dostali čo najďalej, bolo by po starostiach."

,,Aj ja, už po tých....štyroch zimách,"odhadovala som. Nepočítala som to, ale zrejme som hádala správne. Čas letel, ale to pre mňa nebola žiadna prekvapivá novinka. Že sa necítil na zvykanie si na novú krajinu, som chápala. ,,S pribúdajúcimi rokmi sa už vlkovi akosi nechce prispôsobovať novým veciam."
Zdalo sa, že Wissfeoh mal o čosi ťažšiu cestu. Ja som počas tých podivných výletov do iných svetov bola nedzi vedľajšími postavami, preto je logické, že som sa vždy vrátila čo i len bez skrivenia jedného chĺpka. Hlavná ťarcha spočívala na pleciach iných. Išlo len o to, koho postihol lepší osud. Sama vlkova (ne)vôľa na tom až tak veľký vplyv nemala.
Keďže sa noc blížila, obidvaja sme sa mohli zhodnúť na najvhodnejšej činnosti, ktorá na noc pripadala - spánok. Jemu sa to zišlo aj hádam viac. Po spánku by sa mal aspoň ako-tak cítiť zrelší na lov. Ja som spánku prepadla okamžite. Ako takmer každú noc, sny som buď žiadne nemala, alebo som si ich nepamätala. Ako mihnutím oka sme sa prebudili do dňa, ktorý definitívne vyzeral lepšie ako predošlé. Vstala som a zavetrila, avšak korisť bola v nedohľadne. ,,Tie zajace sú stále ďaleko. Pôjdeme napred a uvidíme."

Nebola som prekvapená, že Wissfeohovi sa moja myšlienka príliš nepozdávala. Nezdal sa ako typ vlka, ktorý by sa hrnul do nových zážitkov, až tých dobrodružných. Ja som to síce nejak nevyhľadávala, ale nemala som nič proti obzvláštneniu všedných dní, raz za čas. ,,Nebrala by som to až tak čierno. Nie v každom cudzom svete sa musí skrývať nejaké veľké nebezpečenstvo. A zo všetkých, dá sa povedať, iných svetov, sa už aj mne podarilo vyviaznuť živá."Hlavou mi prešli teraz už nejasné spomienky na čosi, čo vyzeralo ako podsvetie s dušami mŕtvych, ale nebol to jediný ,,výlet". Akurát že ostatné som si už veľmi nevybavovala. Popravde, už dlhšiu dobu som nič neobvyklé nezažila.
Zaujímalo ma, či vie niečo o našej svorke. Poznal ju. To by mohlo znamenať, že okolití vlci majú o nej povedomie. Veď, aj by som sa čudovala, keby nie - sme na otvorenej lokalite, kde nás každý ľahko nájde. Naopak, jeho skúsenosti s alfami a so svorkami všeobecne sa nezdali byť práve najšťastnejšie. A to, samozrejme, by odradilo každého. Chápavo som prikývla.
Korisť bola v nedohľadne, zem už bola pokrytá slušnou kôpkou snehu a noc sa ešte len začínala. Čo iné zostávalo na túto chvíľu, než spánok? ,,Určite. Snáď nám na zajtra vyjde slnko."Zmenu sychravých dní by som rada privítala. ,,A keď už nič, tak výdatný spánok je vždy dobrý liečiteľ,"dodala som ešte ku nepríjemnostiam s kašľom a položila si hlavu na labky.
Ani som sa nenazdala a zobudila sa s pohľadom na roztrhujúce sa mraky odhaľujúce kúsok modrého neba. A zdalo sa, že mrznúca zima taktiež nakoniec ustúpila. ,,Dnešok vyzerá celkom sľubne,"prehovorila som, ak sa Wissfeoh zobudil.

Wissfeoh mi vnukol zaujímavú myšlienku, či na svete ešte sú podobné krajinky, ako v ktorej sa nachádzame. ,,Ja som otvorená možnosti, že áno. Určite vieš o portáloch, ktoré ťa premiestnia z jedného konca na druhý. A čo keď sú také, ktoré  by viedli aj na iný svet?"trochu som popustila uzdu svojej fantázii, ale tu som si to mohla dovoliť. Popravde by ma to neprekvapilo. Od svojho príchodu sem som si viac zvykla na ,,magickosť" všade okolo mňa. A to som ani nepomyslela na to, že som zažila len akúsi kvapku v mori spomedzi skúseností vlkov, ktorí tu žili dlhšie.
,,Ja som zo Zlatej svorky odtiaľto neďaleko. Poznáš?"(//trochu som na to zabudla v minulom poste, tak ešte nadviažem) odpovedala som ešte na jeho predošlú otázku o mne a porozprávala mu čosi o tom, ako to funguje vo svorkách. Neznáme mu to síce určite nebolo, ale zaujímal ma aj jeho názor. Možno malo tuláctvo výhody, ktoré som prehliadla. Aj som sa ich dočkala. ,,To mi ale nenapadlo. Zrejme preto, že sa takmer nikdy do konfliktných situácií nedostávam, ale to už naozaj záleží na povahe od jedného vlka ku druhému. A na alfu máme šťastie, pre svorku robí to, čo len môže. Ale chápem, že nie každá svorka je na tom pomerne dobre so vzťahmi."
Opýtal sa na, či som v okolí nezahliadla nejakú korisť. Pochopiteľne, čuch mu momentálne veľmi neslúžil a blížila sa noc. Keďže sama som nejako hladná nebola, tak som sa porozhliadla a zavetrila. ,,Mhm, nejaké zajace tu cítim. Ale nezdá sa, že by boli blízko."

,,To áno,"reagovala som na trefnú pripomienku, ,,Ale každý si tým prešiel. Nie je sa nad čím čudovať - zdá sa, že len málokto sa narodil v podobnej krajine ako je táto."Čo som si ja pamätala, tak som si celkom rýchlo zvykla na miestne reálie aj spolu s podivnými zážitkami, ktoré sa prihodili.Sem-tam. V podstate som z nich vyviazla bez stratenia jedného chĺpka. Zrejme mi šťastie na týchto ostrovoch prialo.
Počasie však neprialo asi nikdy. Prikývla som. To vlk nikdy nevedel, čo si na nás pripraví ďalší deň. Aj keď to teraz nevyzeralo sľubne...
Akoby ma tam hore niekto vypočúval, tak som si všimla zopár čerstvého bieleho poprašku na zemi. No kto vie, možno sa želanie vyplní.
Wissfeoh veľa možností nemal. Ak ako tulák nechcel, aby ho skolil hlad, musel na istý čas opustiť svoj teplý brloh,pretože ako som sa dozvedela, v svorke nebol. Vraj nebol týmový hráč. ,,Ani ja som nešla do svorky s tým, že by som nejak extra vyhľadávala spoločnosť, no musíš uznať, že je to oveľa jednoduchší život ako túlanie sa. Stačí len trochu priložiť labku k dielu a máš istotu, že dostaneš svoj diel spravodlivo. Povedala by som, že jediná nevýhoda byť členom svorky je v tom, že by si sa mal na území aspoň raz za čas objaviť. Teda, aspoň takto by to malo fungovať."

Wissfeoh mi dal za pravdu. Nebol teda jediný, kto postrehol, že sa tu pravidelne schádzajú cudzinci. ,,Napokon nemám pocit, že je to tu až také rozsiahle. Za tie tri roky som, zdá sa, prešla väčšinu ostrovov, takže nových príchodiacich si všimnem ľahko."
Rozhovorila som sa o počasí a o tom, ako by som si priala troška snehu, ktorý by vytrval a nezmenil sa na hnedastú hmotu po zopár dňoch. ,,Áno, aj veľa snehu nie je bohviečo. Ani ja si neprajem hordy snehu, ktorý by nám zasypal úkryty, ale ideálne množstvo, ktoré by ma potešilo viac než pohľad na rozmočenú blastistú zem. Ale spolu s relatívne príjemnou replotou máme takéto počasie len málokedy,"pokrčila som plecami.
Pri mojej dobre myslenej rade som tak trochu zabudla na to, že ja som bola tá, ktorá dávala radu, pritom to nemala priamo vyskúšané na vlastnej koži, ale z pozorovania priebehu chorôb ostatných vlkov. On z jeho pozície si nemal ako zaobstarať potravu. ,,To máš teda pravdu...A vidíš, v tom je veľká výhoda byť vo svorke. V jeseni sa pripravujeme na takéto časy a nahromadíme si zásoby. Tulákom teda zostáva tráviť v teple čo najviac času, ako to ide. Ale ty nie si zo svorky, však?"Marilo sa mi, že nie, ale za ten čas sa to mohlo zmeniť...Aj keď nevyzeral ako svorkový typ.

,,Po tých všetkých vlkoch si taktiež zapamätám len zopár mien. Napokon mám dojem, že sa tu pravidelne objavujú noví,"dodala som ešte. Medzičasom sa počasie ustálilo, až som mala pocit, že vietor takmer vymizol a les sa sčistajasna zmenil na miesto, kde bol najhlasnejší môj dych. Bola som rada za aspoň dočasnú úľavu od jeho mrazivých nárazov.
Zaujímalo ma, či jeho kašeľ bol len symptómom obyčajnej nádchy, alebo príznak inej choroby. Zrejme len klasická nádcha. Prikývla som. ,,Jasné, obyčajné nachladnutie, ktoré ťa chytí a ani nevieš ako. Túto zimu ani nie je bohvieako pekné počasie. Namiesto nejakej nádielky snehu len tuhý mráz." Konieckoncov, zima sa len nedávno začala, takže som nechcela naberať pesimistický pohľad.
V súvislosti s nádchou mi napadla ešte jedna vec. ,,Nie, že by som ti chcela dávať rozumy, ale z mojich skúseností by som to poriadne preliečila až do konca. Pretože, hoci sa môže zdať, že si vyliečený, a vyberieš sa vonku opäť do zimy, nádcha sa ti rýchlo vráti. Pokiaľ tak budeš robiť stále, bude ťažké sa toho zbaviť úplne."Toto som už dávnejšie vypozorovala, ešte keď som bola liečiteľom v starej svorke.

Keby som jeho chorľavosť neusúdila už z toho, ako nevládne leží, určite by som to posúdila z jeho nezdravého hlasu. Trochu mi pripomínal mňa, keď som ležala v úkryte s chorobou, ktorá sa tak nejak záhadne rozšírila na (asi) celé ostrovy. Vlastne som ani nebola extrémne náchylná na choroby. No ale zima sa ešte začala, takže nič som nemohla predvídať. ,,Mireldis. Ale aspoň si pamätáš viac než ja,"doplnila som ho a prešla na tykanie. Jeho meno som tušila, aspoň ten začiatok, aby som ho neskomolila, radšej som počkala, kým mi ho sám povie. Takže Wissfeoh.V pamäti sa mi to trochu viac rozjasňovalo - spomenula som si, že sme boli kdesi na lúke a ja som mu s mojou masťou zahojila ranu, aj keď už síce neviem, pri akej príležitosti a ako ku tomu došlo. Sadla som si a oblapila si chvost okolo nôh.
Z jeho mierne sarkastickej odpovede som zistila, že som nebola narušiteľom jeho pohodlia. ,,Nie, ale je to slušnosť, keď už tak niekoho prepadnem, najmä v takomto nepríjemnom...stave,"pousmiala som sa. ,,Hádam to nie je nič viac než len bežné prechladnutie, či? Kde si sa vôbec tak nakazil?"

//Púšť cez Tichú zátoku

Cez piesok sem tam vykuklo zopár stebiel trávy, no predovšetkým som kráčala po pobreží zátoky a pozorovala rozvírené prúdy mora, kedysi modrasté, no dnes len odrážali pchmúrnu sivastú farbu. Vietor sa o trochu upokojil, a prinášal jemné prefúknutia, no stále mrazivé. Kvôli zatiahnutej oblohe sfarbenej do tmavosivej som len ťazko mohla odhadnúť časť dňa, no vyzeralo to na taký stred, možno čosi bližšie ku večeru. Bola som rada, že som sa netúlala v úplne neznámych končinách, no vďaka zábleskom fialovej farby, ktorá sa snažila prebiť sivú všade naokolo, som spoznala známy farebný les vedľa svorky. Labky ma akosi viedli práve tam,a ja som nevzdorovala. Bol to ideálny úkryt pre takéto a podobne nepríjemné dni. Stromy hýriace farby povznášali náladu a vytvárali príjemnejšiu atmosféru. Nemala som v úmysle zachádzať príliš hlboko.
Prišiel ďalší nával vetra so zakvílením, a spolu s ním zvuk praskajúceho konára, ktorý dopadol len neďaleko za mnou, až som sa zvrtla. Mohla som si vydýchnuť, pretože keby som tu bola o zopár sekúnd neskôr, už také šťastie nemám. Podobné zvuky to doprevádzali, takže som len ťažko mohla započuť niečo iné. Napriek tomu mi do spleti zvukov lesa niečo nepasovalo - hovorila som si, že tu sama zrejme nie som! Zrak mi náhodou spočinul na čiernom vlkovi, schúlenom pod stromom. Na moment som mala pocit, že moja myseľ je rovnako hmlistá ako počasie vonku. ,,Oh, vás poznám," slová trochu predbehli rozum. ,,Hm, to isto áno. Aka hanba, ani si poriadne nespomeniem na vaše meno." Evidentne však na tom naozaj nebol najlepšie. ,,Teda...neruším?"dodala som dosť neskoro, ale slušnosť mi nedovolila.

Opäť na mňa doľahol pocit, ako keby som sa prebudila z dlhého spánku - pritom viem iste, ze som nespala. Nie, nejak sa tu dohováram s neznámym vlkom. Ach, a čom to je vlastne? Čas sa mi zvláštne predlžoval, stála som na mieste ako zamrznutá.Vlastne doslova, keď som tak precitla. Poryvy studeného vetra mi previali srsťou a prebudili z akejsi ospalosti. Zdalo sa mi to, alebo sa to počasie za tak krátky čas drasticky zmenilo? Vietor miestami až kvílil a rozhadzoval mi piesok do očí. Na cudzinca som takmer nedovidela, no vedela som , že bol najvyšší čas odísť. Poväčšinou času som na púšti nemala čo hľadať. Nie, že by som bola príliš precilivelá na nepríjemné počasie, ale v takomto nečase by sa tu zdržiaval len hlupák. ,,Hm, maj sa,"ešte stále trochu mimo som zo seba niečo vydrala na rozlúčku s cudzincom. Že som ho tu len tak nechala, z toho som sa necítila so sebou spokojná, ale buď som spomalene vnímala čas, alebo mi neodpovedal. Otočila som sa a borila svoje labky do piesku s cieľom sa odtiaľto už dostať.

//Začarovaný les cez Tichú zátoku